Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, February 17, 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/151/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218510
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218510.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ,s.r.ososídlomBratislava,Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,
Bratislava, Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.

Návrh navrhovateľa vo veci samej z a m i e t a.

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom podaným na súd dňa 27.9.2012 uplatnil voči odporcovi právo na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o zmene exekútora v zákonnej lehote.

Ako oprávnený podal exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a legitímne očakával, že
súdmuposkytne súdnuochranuavzákonnejlehoterozhodneozmeneexekútora.Vexekučnomkonaní

je pritom povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
tohto návrhu. Vec pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu.
Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty na
rozhodnutie,pričomdotejtodobysanachádzal vstaveprávnejneistoty.Totoobdobiemuselnavrhovateľ
prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním
exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky

navrhovateľom. Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému
vynaložil sumu 70 eur, na udržanie a správu informačného systému 40 eur a na administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, ďalej na administratívne spracovanie
textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15 eur. Celkom v období medzi
podaním návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil márne sumu 175 eur. Ďalej
si navrhovateľ vo svojom návrhu uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonomstanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, pričom

neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku
povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii povinného.
Ďalej nezákonným zásahom boli vyvolané u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,
ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z

realizovanéhoobchoduvyvolalahospodárskustratu,nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným
súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur, čo predstavuje aliktvótnym pomerom
sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Keďže v predmetnej

exekučnej veci bol súd bezdôvodne nečinný viac ako 567 dní, uplatňuje ako primeranú náhradu škody
sumu 995,76 eur.

V dôsledku vznesenej námietky zaujatosti navrhovateľom už v návrhu na začatie konania, súd predložil
spisnarozhodnutieonámietkezaujatosti sudcovOSPrievidza KrajskémusúduvTrenčíne.Uznesením

KS Trenčín č. k. 19NcC/646/2012-21 zo dňa 5.11. 2012 bolo rozhodnuté , že sudkyňa JUDr. Valéria
Píšová, ktorej bola vec pôvodne pridelená, nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci
vedenej pod sp. zn. 8C/151/2012. Ďalším rozhodnutím č. k. 19NcC/4/2013-28 zo dňa 11.1. 2013 krajský
súd rozhodol, že sudca JUDr. Róbert Matulák, ktorému vec bola následne po JUDr. Píšovej pridelená,
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 8C/151/2012.

Odporca písomným vyjadrením z 16.5.2013 zaujal stanovisko k podanému návrhu. Poukázal
na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie, že
navrhovateľnemávedomosťospisovýchznačkáchuvádzanýchexekučnýchkonaniach,pretoževtýchto

konaniach bol účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným
z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože
namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia.
Nie je teda zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov,
z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Nie vo všetkých konaniach uvádza navrhovateľ kroky, ktoré podnikol na
odstránenie prieťahov v konaní, pričom žiadosť o informáciu o stave konania nie je možné považovať

za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, neuvádza či podal sťažnosť
na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v
konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc
má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené
odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté

aj žiadosti vo veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd pritom navrhovateľ podal už
dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6- mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,

neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Čo sa týka namietaného postupu,

a to nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote uviedol, že podľa §
44 ods. 9 Exekučného poriadku má exekučný súd povinnosť v rozhodnutí o zmene exekútora poveriť
exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Pokiaľ aj v niektorých prípadoch mohol exekučnýsúd rozhodnúť o návrhoch na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej
lehoty od doručenia takéhoto návrhu, bolo to spôsobené predovšetkým tým, že pôvodný súdny exekútor
neposkytol exekučného súdu plnú súčinnosť. Navrhovateľ mohol podať účinný prostriedok nápravy a

adresovať ho predsedovi súdu. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v
ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i
iné úkony - výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie
jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách
pôvodného exekútora, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote stanovenej

zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pôvodný súdny exekútor
pritom vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora,
preto v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. V návrhu neuvádza, či predmetné

vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody by musel
navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ
ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém, ktorý využíva
pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto paušálnu sumu za
udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku

škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania
sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je
možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov

spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Nie
je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú
vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému odporca

pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/
kb D /2010//, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie navrhovateľa

v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej

súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ už pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 16.9. 2013 o
17.06 hod. návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu a ďalej návrh na prerušenie konania. S prihliadnutím na dôvody prerušenia
konania uvádzané navrhovateľom, keď o nevylúčení zákonného sudcu bolo právoplatne rozhodnuté

odvolacím súdom, súd vo veci konal a na pojednávaní dňa 17.2. 2014, vec prejednal a rozhodol aj o
návrhu na prerušenie konania, ako i vo veci samej. Keďže súd návrh na zrušenie termínu neakceptoval,
navrhovateľ svoju neúčasť náležite riadne a včas neospravedlnil postupom podľa § 119 O.s.p., preto
súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.. Odporca svoju
neúčasťospravedlnil,súhlasilstým,abysúdvecprejednalarozhodolajvjehoneprítomnosti. Vzhľadom

na tvrdenie navrhovateľa, že otvoreniu pojednávania musí predchádzať vyriešenie otázky zámeny
namietaného súdu a osoby domnelého zákonného sudcu, súd len okrajovo konštatuje, že o otázke
či zákonný sudca, ktorému bola vec pôvodne pridelená, JUDr. Valéria Píšová je z prejednávania
veci vylúčená, rozhodol odvolací súd horecitovaným uznesením tak, že táto sudkyňa nie je vylúčenáz prejednávania v tejto veci. Následne bola vec pridelená náhodným výberom zákonnému sudcovi
JUDr. Róbertovi Matulákovi, o ktorého nevylúčení rozhodoval odvolací súd v citovanom uznesení. Na
ozrejmenie správnosti uvedeného postupu súd dáva do pozornosti aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo

102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu majetkovej
a nemajetkovej ujmy /vec vedená na OS Bratislava II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa, že už pri
vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Dovolací súd preto neuznal námietku navrhovateľa o existencii

procesnej vady v konaní za opodstatnenú. Súdu preto v predmetnej veci len subjektívne pochybnosti
navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej konať. Súd preto v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, keď prihliadol na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 16.9. 2013 podal návrh, aby súd konanie prerušil a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie

o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Návrh
odôvodnil tým, že námietka porušenia nestrannosti je závažne podporená najmä pomerom sudcu k veci,
pretože sudca môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach, sudca je vylúčený aj
preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní a do úvahy prichádza

aj vzťah ekonomickej závislosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší ak, rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je

dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto
otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na

rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté
o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo
pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto
rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu,ktorýmsudcanebolvylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniavovecinemôžebyťdôvodom

na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v
uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.

Nemožnosťrozhodnúťvovecisamej nastávalenvprípadepodanejnámietkyzaujatosti, oktorejnebolo
rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 odst. 3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. Preto súd návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Odporca sa na nariadené pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť včas a náležite ospravedlnil, preto

súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľa listinnými dôkazmi, a to oboznámením sa s
exekučným spisom OS Prievidza sp. zn. 9Er/673/2005, návrhom a písomnými vyjadreniami účastníkov,
na základe čoho zistil tento skutkový stav:

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 9Er/673/2005, Ex 246/2005 oprávnený Pohotovosť s.r.o Bratislava,
povinný H. H., oprávnený podal žiadosť o zmenu exekútora dňa 24.9. 2010. Súd výzvou z 27.10.
2010 vyzval povereného súdneho exekútora o vyjadrenie k tejto zmene a o zaslanie exekučnéhospisu. Uznesením č. k. 9Er/673/2005-30 zo dňa 5.4. 2012 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
exekúciu zastavil. Uznesením č. k. zo 17CoE/121/2013-65 zo dňa 21.8. 2013 krajský súd uznesenie
potvrdil. Následne podal oprávnený z exekúcie (navrhovateľ) proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Exekučné konanie doposiaľ ukončené nie je.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach Ex
41/2007, Ex 7446/2011 a Ex 11017/2008 nebola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom

konaní oprávnený nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom

konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/673/2005. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na
začatie konania, súd konštatuje, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti
návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu takou
vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii

odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť
spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol

súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa
týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože MS SR
neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa odporcu navrhovateľ neposkytol aninapriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre
prerokovanie jeho nároku, čím bol podľa odporcu proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Keďže požadované údaje k žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľ nedoplnil, nepovažuje MS

SR ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Vo
svojom písomnom vyjadrení odporca uviedol, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného
prerokovania nároku je na strane navrhovateľa a nemôže zaťažovať odporcu. Súd však konštatuje,
že i keď je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa

exekučných konaní Ex 41/2007, Ex 7446/2011, Ex 11017/2008, pretože súd si zadovážil všetky
uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného
konania sa takáto príloha nenachádza. Za tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takéto žiadosti podal, súd uzavrel, že
žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na
základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa

uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd považoval
podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetných návrhov
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená
šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu
nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona

platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s
nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na
náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody
sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené
všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednostného

právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu
Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 567 dní. V konaní je taktiež preukázané, že súd o zmene exekútora nerozhodol, uznesením
z 5.4. 2012 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Exekučné konanie doteraz
právoplatne ukončené nie je. Rovnako je preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom

konaní nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len
ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať

súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnejsťažnosti, resp.predsedasúdunapodkladesťažnostinaprieťahy.Opačnývýkladbyznamenal,
že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho
istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiťpostupinéhosúduzhľadiskaexistenciezbytočnýchprieťahov,znamenalobytoabsurdnýzáver,

keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov
o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajské súdy, NS SR.
V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť

na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup
súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne
absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný
súd SR. Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003 Z.z. vykonaná zákonomč. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený
okamih spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor,
že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného

postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu
verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených
záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej
úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanívtomtosmeče,právoplatnéhorozhodnutiaESpreľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov /viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou
od 1.1.2013/. Súd si samozrejme uvedomuje, že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania
ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným

postupom súdu, avšak z rovnakých dôvodov z akých dochádza i ku konštatovaniu porušenia ústavného
práva. Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy
konaní,resp.porušeniaústavnéhopráva, aleizpohľadusplneniasivšeobecnejpreventívnejpovinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na
majetku /napríklad vo veci Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5.2011 ústavný súd konštatoval, účastník

konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom,
postupuje v rozpore so zásadou vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje práva/, čo možno pripísať
iba na ťarchu účastníka. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho
úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje
za správne poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa

posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a
vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony
súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukazuje napríklad na rozhodnutie
ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,

ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR

a podobne. V tejto súvislosti súd udáva, že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po
zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ
vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným
postupom. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka

konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval.

Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému
súduSRpreporušeniezákladnéhopráva nasúdnuochranu,právanaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na

ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli
tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania sťažovateľa,
ako bolo neuvedenie spisových značiek, pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie
písomných podkladov - príloh a podobne. Okrem iného Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach
konštatoval, že ústavný súd nemôže nahradzovať úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie /len príkladmo napr. II.ÚS 211/2012 z 3.7.2012, IV.ÚS 374/2012 z 9.8.2012/.
Je teda zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce
k urýchlenému rozhodnutiu vo veci. V predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na prieťahy v konaní. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako

náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a
správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svojetvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu

o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti o
informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo
vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Preto tvrdenie navrhovateľa
o možnej škode je len hypotetické, účelové a ničím nepodložené o to viac, že informačný systém
navrhovateľa neposkytuje zrejme navrhovateľovi ani základnú informáciu pre súd, a to číslo

exekučného konania, pod ktorým sa na súde namietané exekučné konanie viedlo.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.
2005 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9. 2005
súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako by došlo
k zastaveniu exekúcie.

V zmysle prechodných ustanovení k uvedenej novele podľa § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku
sa konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.8. 2005, ak odsek

2 neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9. 2005, medzi ktorými § 44 ods. 7 a § 44 ods. 8 nie je. Uvedená úprava platila v
Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorým
bol do § 44 vsunutý nový odsek 7, pričom doterajšie odseky § 44 ods. 7 a 8 sa len prečíslovali
na § 44 ods. 8 a 9.

V predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že podal dňa 16.9.2010 návrh na zmenu súdneho exekútora,
pričom mu bolo doručené uznesenie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora zo dňa 5.4. 2012
a celkové omeškanie exekučného súdu s rozhodnutím o zmene exekútora trvalo viac ako 567 dní.
Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er/673/2005 vyplýva, že

oprávnený podal súdu návrh na zmenu exekútora dňa 24.9. 2010, pričom súd výzvou z 27.10. 2010
vyzval povereného súdneho exekútora o vyjadrenie k tejto zmene a o zaslanie exekučného spisu.
Uznesením č. k. 9Er/673/2005-30 zo dňa 5.4. 2012 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Exekučné konanie nie je doteraz právoplatne skončené. Je teda zrejmé, že v exekučnej veci
k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora vôbec nedošlo, a to z dôvodu zistenia podmienok pre

vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie, pretože oprávnený sa domáhal vymoženia
plnenia od povinného na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Exekučný súd sa v danej veci
mimoriadne precízne a podrobne zaoberal hodnotením obsahu úverovej zmluvy zo dňa 7.7. 2004,
keď dospel k záveru, že strany zmluvy v skutočnosti neuzavreli úverovú zmluvu ale zmluvu o pôžičke,
že dohoda o plnej moci daná povinným Mgr. Kušnírovi je neplatná podľa § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka pre kolíziu záujmov zástupcu a zastúpeného, že celé splnomocnenie obsahuje dojednania,
ktoré sú výrazne v neprospech povinného ako spotrebiteľa, že zástupca povinného Mgr. Tomáš Kušnír
vyhlásil vôľu za povinného vo forme neplatnej plnej moci a teda ide o exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm.
c/ Exekučného poriadku), ktorý je nespôsobilý a vydaný v rozpore so zákonom. Dlžník nevyjadril súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, preto sa exekúcia viedla na podklade

nespôsobilého exekučného titulu a preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súd
sa teda dôsledne zaoberal vadami notárskej zápisnice, povahou plnenia, zákonnosťou tohto plnenia. Vo
svojom sedemstranovom uznesení nakoniec súd rozhodol aj o trovách exekúcie súdneho exekútora.
Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní, nemožno považovať postup exekučného súdu
za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v

konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie ako celku, v porovnaní s čím
rozhodnutieozmene osobysúdnehoexekútora nebolo prioritné. Kposúdeniu zákonnostiexekučného
titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným ako i pôvodným súdnym exekútorom tak, ako
vyplýva z horeuvedeného. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednéhoprávneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu OS Prievidza vo veci 9Er/673/2005,
ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, súd sa otázkou
uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene

súdnehoexekútoravzákonnejlehote 30dní, bydošlokúčinnémuvymoženiupohľadávkyoprávneného,
a tým teda naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový
procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel
byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať,
keď exekúcia ako taká bola zastavená. Len pre úplnosť súd konštatuje, že poverený súdny exekútor

mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora alebo do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o
zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia
navrhovateľa , že mu vznikla majetková škoda v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy 995,76 eur sú
ničím nepodložené a účelové už i s ohľadom na výsledok exekúcie, keď sa dá dôvodne predpokladať,
že exekúcia bude právoplatne zastavená v dôsledku zavinenia na strane oprávneného, ktorý navrhol

vykonať exekúciu na základe nezákonného exekučného titulu. Práve naopak, vymožením plnenia v
prospech oprávneného, a to i po zmene súdneho exekútora by vznikol stav, kedy by sa oprávnený
dostal k plneniu na základe nezákonného exekučného titulu.

Súd si je vedomý toho, že v exekučnom konaní došlo k vydaniu uznesenia o zastavení exekúcie v čase,

kedy súd nerozhodol dlhší čas o žiadosti o zmene exekútora avšak s prihliadnutím na to, že exekúcia
bola vedená od samého začiatku nedôvodne v dôsledku nesprávneho exekučného titulu, nemožno v
nerozhodnutí súdu o zmene exekútora vidieť nesprávny úradný postup.

Navyše vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp.
zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného
súdu SR ( Pohotovosť) II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) v obdobných
veciach rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov
(súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd
v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným
súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní
- návrhov v typovo obdobných veciach) pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom

ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. K námietke, že okresný
súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v

zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom
notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto
výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie.
Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010).
Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-
ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní bol úspešný odporca,

ktorý si v konaní náhradu trov uplatnil, nepreukázal však, či resp. aké trovy a v akej výške mu v konaní
vznikli a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, dvojmo.
Podľa § 205 ods.1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (42 ods.3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.