Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/237/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111230359
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111230359.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MichalaBoroňaasudcovJUDr.Petra

Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobkyne E. J., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, XXX XX
G., právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ingrid Škrabskou, so sídlom Hlavná 15, 080 01 Prešov, proti
žalovanému Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 68 Prešov, IČO: 327 646, za účasti vedľajšieho účastníka
B. J., Ul. X. C. XXX/XX, XXX XX D., v konaní o určenie, že žalobkyňa je nájomníčkou bytu, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C 250/2011-144 zo dňa 20.9.2012 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo veci samej.

II. Z r u š u j sa rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa vec v r a c i asúdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobný návrh zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho
zástupcu náhradu trov konania vo výške 238,75 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „právny vzťah nájmu k bytu vzniká iba z dôvodov, ktoré sú upravené

zákonom. Základným spôsobom vzniku nájomného vzťahu k bytu je nájomná zmluva, ktorou
prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania a to buď na dobu určitú alebo bez
určenia doby užívania - § 685 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka; nájomný vzťah k bytu môže
vzniknúť taktiež vtedy, ak nastane právna skutočnosť s ktorou zákon vznik daného právneho vzťahu
spája. Takouto skutočnosťou môže byť uzatvorenie manželstva s nájomcom bytu (§ 704 Občianskeho
zákonníka), smrť nájomcu bytu (§ 706, 707 Občianskeho zákonníka) a trvalé opustenie spoločnej
domácnosti nájomcom bytu (§ 708 Občianskeho zákonníka) s tým, že podľa § 709 Občianskeho

zákonníka ustanovenia § 703 až 708 neplatia pre byty trvale určené ako služobné byty, pre byty
osobitného určenia a pre byty v domoch osobitného určenia.

Z dôkazov, ktoré súdu predložila alebo označila žalobkyňa nevyplynulo, že by nastala niektorá zo
skutočností, s ktorými zákon spája vznik nájomného vzťahu či už na základe zmluvy alebo na základe
zákona. Podľa rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C 54/96 - 39 zo 4.4.1997 ako aj rozsudku
Krajského súdu v Prešove 2Co 332/97 - 61 z 28.10.1997, nájomcom predmetného bytu je bývalý

manžel žalobkyne, žalobkyňa má v tomto byte len právo bývania. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že dôvodom,
resp. skutočnosťou, z ktorej vyvodzovala vznik svojho statusu nájomníčky bytu má byť to, že tento byt
dlhodobo užíva, sama zaň riadne platí všetky náklady spojené s užívaním bytu a je preto v súlade
s dobrými mravmi, aby jej postavenie nájomníčky bytu bolo určené aj súdom, je potrebné uviesť, žeObčiansky zákonník pojem výkonu práv a povinností, ktoré nesmú byť v rozpore s dobrými mravmi v
ust. § 3 ods. 1, upravuje, avšak na základe tohto zákonného ustanovenia nie je možné konštituovať
doposiaľ neexistujúce povinnosti vlastníka. Na základe tohto zákonného ustanovenia je možné len

odoprieť výkonu ochranu, nie právo založiť. Z uvedeného dôvodu preto súd žalobný návrh zamietol.

V konaní súd zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania k tomu či žalobkyňa má alebo nemá
trvalý pobyt na adrese, na ktorej nachádza sa predmetný byt a to z dôvodu, že uvedené žalovaný ani
nerozporoval, vyplynulo to aj z údajov uvedených na jej preukaze totožnosti. Zamietol návrh na výsluch

svedkov, ktorí by mali potvrdiť, že v byte dlhodobo býva nakoľko žalovaný to taktiež nerozporoval, ako
aj dôkaz výsluchom osôb - pracovníkov žalovaného, s ktorými jednala a ktorým mala prezentovať svoj
záujem o kúpu bytu, resp. ktorí ju mali usmerniť v tom zmysle, že je potrebné dať túto žalobu na súd
majúc za to, že výsluch týchto osôb pre posúdenie toho čo bolo predmetom konania dôležitý nebol a
rozhodnutie súdu by to ovplyvniť taktiež nemohlo.“

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa uvádzajúc, že jej nájomný vzťah vznikol na základe ústnej
nájomnej zmluvy, na základe ktorej jej žalovaný prenechal počas doby 37 rokov nájomné za 2-izbový byt

bez určenia doby užívania. Vznik nájomného vzťahu bol preukázaný listinnými dôkazmi (doklad SIPO a
iné doklady o úhrade nájomného a služieb spojených s úhradou nájmu, návrh žalovaného na odkúpenie
bytu zo dňa 22.2.2011, čestné prehlásenia svedkov). Zároveň nastala právna skutočnosť, s ktorou zákon
spája zánik nájomného vzťahu, a to trvalé opustenie domácnosti. Na základe uvedeného navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril navrhujúc napadnutý rozsudok potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených
v ustanovení § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a zistil,

že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 685 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) nájom bytu vzniká
nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na
dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva

a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov
ustanovených v zákone.

Odvolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Prvostupňový správne konštatoval, že nájom bytu vzniká z dôvodov upravených v Občianskom
zákonníku, a to nájomnou zmluvou (§ 685 OZ), uzatvorením manželstva (§ 704 OZ), smrť nájomcu bytu
(§ 706, 707 OZ) a trvalé opustenie domácnosti (§ 708 OZ).

Je nepochybné, že nájomcom predmetného bytu je naďalej vedľajší účastník v konaní. Uvedený záver

vyplýva z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C 54/96 - 39 zo 4.4.1997 ako aj rozsudku
Krajského súdu v Prešove 2Co 332/97 - 61 z 28.10.1997. Žalobkyňa mala a naďalej má v tomto byte
len právo bývania. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C 557/81 - 7 z 27.4.1981 uložil súdžalobkyni vypratať predmetný byt do 15 dní od právoplatného pridelenia primeraného náhradného bytu
alebo náhradného ubytovania.

Ako vyplýva z obsahu spisu žalobkyňa v predmetnom byte, v ktorom má právo bývania, býva z dôvodu,
žejejzostranyvedľajšiehoúčastníkadoposiaľnebolposkytnutýprimeranýnáhradnýbytalebonáhradné
ubytovanie.

Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na trvalé opustenie spoločnej domácnosti je potrebné uviesť, že prechod

práva nájmu bytu na určité v zákone taxatívne vypočítané osoby je v týchto ustanoveniach viazaný na
určité podmienky, ktoré musia byť splnené u osôb, na ktoré má prejsť právo nájmu bytu. Podmienkou
prechodu práva nájmu bytu je, že ide o „trvalé“ opustenie spoločnej domácnosti. Za trvalé treba
považovaťtakéopusteniespoločnejdomácnosti,ktorénieječasoveobmedzenéaktorétrebapovažovať
zadefinitívneanenávratné.VtomtosmereodvolacísúdpoukazujenarozsudokOkresnéhosúduPrešov
sp. zn. 13C 557/81 - 7 z 27.4.1981, ktorý sa vedľajší účastník úspešne domohol vypratania žalobkyne

z predmetného bytu. Vedľajší účastník prejavil nepochybne vôľu predmetný byt ako nájomca užívať.
Následný stav, ktorý vedľajší účastník nezabezpečením náhradného bytu alebo náhradného ubytovania
zapríčinil,jebezprávnehovýznamu.Nemožnohopovažovaťzaopusteniespoločnejdomácnosti,ktorým
by došlo k prechodu nájmu, keďže žalobkyni bola uložená povinnosť predmetný byt vypratať.

Ako správne napokon konštatoval prvostupňový súd, nájomný vzťah nemohli založiť ani dobré mravy,
na ktoré v priebehu konania žalobkyňa poukazovala. Žalobkyňa je oprávnená predmetný byt užívať
poukazujúc na právo bývania, a to až do času poskytnutia primeraného náhradného bytu alebo
náhradného ubytovania zo strany vedľajšieho účastníka.

Vychádzajúc z vyššie spomínaných rozsudkov nie je ani správny právny záver o vzniku nájomného
vzťahu na základe ústnej nájomnej zmluvy. Jej uzavretie žalobkyňa nepreukázala. Samotné predloženie
dokladov SIPA a iných dokladov neumožňuje prijatie záveru o vôli účastníkov uzavrieť nájomnú zmluvu,
najmä ak žalobkyňa z predložených rozsudkov mala nepochybne vedomosť o tom, že výlučným
nájomcom predmetného bytu je vedľajší účastník (jej bývalý manžel). Samotný žalovaný uzavretie

nájomnej zmluvy poprel práve s poukazom na to, že nájomcom predmetného bytu je doposiaľ vedľajší
účastník.

So zreteľom na uvedené odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok vo veci samej s
osvojením si dôvodov ako správny potvrdil.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania odvolací súd konštatuje predčasnosť, a preto nepreskúmateľnosť.

Ustanovenia § 142 až § 150 O.s.p. upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú účastníci konania
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.

Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak ak súd
dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto

rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade konania) sa povinnosť nahradiť trovy
konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci, resp. zásadou zodpovednosti za zavinenie.
Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa

ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia
vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto
nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný
prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal

trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k
uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.

Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať

dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150
O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od

žalovaného, ktorý má nárok na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.), spravodlivo žiadať, aby si
náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám.

Keďže sa prvostupňový súd s aplikáciou výnimočného ust. § 150 O.s.p. nevyporiadal, jeho rozhodnutie
o náhrade trov konania je z tohto pohľadu nepreskúmateľné.

Za tohto stavu odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p. a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude vo vyššie naznačených intenciách opätovne rozhodnúť. Rozhodnutie

je potrebné odôvodniť tak, aby pôsobilo presvedčivo (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Prvostupňový súd rozhodne
i o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.