Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/19/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234224
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234224.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 18C/289/2012-100 zo dňa 25. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C/289/2012-100 zo dňa 25. októbra 2013

p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol v celom rozsahu navrhovateľov návrh v hore uvedenej
veci. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Vo svojom odôvodnení dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno v celom

rozsahu, keď nepreukázal zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup
(existenciu prieťahov v exekučnom konaní sp. zn. 18Er 2251/2011), na základe ktorého sa domáhal
priznania náhrady škody. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia zo dňa 05. 08. 2011
bolo vydané cca po 3 mesiacoch od podania žiadosti (03. 05. 2011), pričom odvolanie voči
nemu bolo vzaté späť. Vzhľadom na predmet veci, exekučný titul, súd skúmal rozhodcovské konanie
a zabezpečoval si podklady potrebné pre rozhodnutie, ktoré okolnosti spôsobili, že vydal poverenie

po 3 mesiacoch od podania žiadosti. Zákonom však nie je stanovená lehota pre prípad zamietnutia
žiadosti a tiež s poukazom na všetky okolnosti týkajúce sa veci (spotrebiteľ, ochrana spotrebiteľa,
rozhodcovský rozsudok) je vydanie takéhoto rozhodnutia právne a časovo náročné. Rozhodnutie preto
bolo vydané v primeranej lehote. Zároveň navrhovateľ ani nepreukázal výšku majetkovej škody. Teda
neuniesol v tej časti dôkazné bremeno. Taktiež súd poukázal na to, že žiadnym príslušným orgánom
neboli konštatované prieťahy v danom konaní. Exekučný súd nemal zákonom stanovenú žiadnu lehotu
na zamietnutie žiadosti. Bol povinný postupovať len v zmysle § 6 O. s. p. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), čo súd v tomto konaní vzhľadom na všetky okolnosti posúdil,
že konal primerane.
Odporca bol úspešný, ale trovy si nevyčíslil a ani súd nezistil vznik trov na jeho strane, a preto mu ich
nepriznal (§ 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.).Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonnej lehote navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.

Namietal, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. V
ďalšom poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tejto súvislosti upozornil i na právny
názor vyslovený Krajským súdom v Trnave, v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012,
kde v právne a skutkovo zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda a

prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta. V konkrétnostiach uviedol, že súd
sa mal dopustiť viacerých omylov. Rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana v konaní
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne

správny potvrdil.

Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov

konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú
pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.

Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to,

že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa, odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľa,
ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá
pre prejdnanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť že sa účastník nedostaví na pojednávanie
ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade nepožiadal o odročenie

z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti
súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ
mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod - nestrannosť
sudcu, súdu - nie je možné v danej situácií vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti
súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2 O.s.p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie samusí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s

dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a

právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 25. 10. 2013 o 9:30 hod na Okresnom súde

Žilina, pričom navrhovateľ bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa
nedostavil, keďzároveňpodalnávrhnazrušeniepojednávaniazdôvoduobjektívnehoporušeniazásady
nestrannosti súdu a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených

zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil
s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. 18Er/2252/2011). Pokiaľ teda okresný
súd na pojednávaní dňa 25. 10. 2013 vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť
obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť

ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu
princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na
spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd
vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany

okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo

strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti braní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného

súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval v uznesení č. k.
6NcC/365/2013-47 zo dňa 28. marca 2013, ktorým nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci
vylúčená sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková, keďže u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju vylučovali.Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť
zákonného sudcu.
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje výnimku z významnej

ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania

veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie, s čím sa odvolací súd stotožnil. Súd nemal za

preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného
súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné

zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených

lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s.
p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.