Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoE/99/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811200678
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8811200678.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: U. U., nar. XX.X.XXXX, bytom F. X. U.. XX/XX, X. O. Z., o
vymoženie 365,96 eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský
úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 pod sp. zn. EX 1115/11u, o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 7Er/90/2011-11 zo dňa 18.2.2011, zhodou hlasov
členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom prvostupňový súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáha exekúcie proti povinnému pre
vymoženie sumy 365,96 eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. zo dňa 24.11.2010 sp.
zn. EP 20961/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.12.2010 a vykonateľnosť dňa 21.12.2010.
Z exekučného titulu prvostupňový súd zistil, že tento bol vydaný na základe Zmluvy o pôžičke

zo dňa 12.3.2005 uzavretej medzi spoločnosťou Quatro, a.s. a povinným a oprávnený nadobudol
pohľadávku voči povinnému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Zmluvu o pôžičke posúdil
prvostupňový súd ako spotrebiteľskú zmluvu, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa. Prvostupňový súd
svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej
zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle §

53 ods. 5 Obč. zákonníka neplatná. Záver o neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej doložke
založil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že
doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská
doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy o pôžičke, ktorú predchodca oprávneného v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej

súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, to znamená, že spotrebiteľ
ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom
vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých
dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Na základe dodávateľom vopred
stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval
rozhodca zvolený predchodcom oprávneného. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie

pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Obč. zákonníka, a tiež Smernice Rady č. 93/13/EHS.Prvostupňový súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, a táto je v rozpore s príslušnými
ust. § 52 a nasl. Obč. zákonníka, ako aj v rozpore s ust. Smernice 93/13/EHS. Z týchto dôvodov

prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Vytýka súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne
posúdil. Má za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú

mu zveril zákon č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Súd, ktorý koná vo veci
exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd. Nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej
inštancie. Exekučný súd nemá právomoc vo veci samej vykonať dokazovanie alebo právomoc rozsudok
rozhodcovského súdu zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Ďalej cituje zákonné ustanovenia § 45 zák. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uvádza, že z tejto zákonnej úpravy vyplýva, že ak sú splnené
dôvody podľa § 45 ZRK, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie LEN zastaviť a nie nevydať

poverenie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 a ďalšiu judikatúru Súdneho dvora, v ktorej
sauvádza,žeaksamázabezpečiťstabilitaprávaaprávnychvzťahov,akoajriadnyvýkonspravodlivosti,
je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými, po uplynutí lehôt
stanovených na podanie opravných prostriedkov. V judikatúre Súdneho dvora sa uvádza aj to, že zásada
procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa

v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu
o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Ďalej poukazuje na to, že pokiaľ pred 1.1.2008 bola uzavretá
zmluvaoúvere(kdeboldlžníkspotrebiteľom),niejemožnéprávaapovinnostiztejtozmluvyposudzovať
podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred
1.1.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obch. zák. bez ohľadu

na povahu účastníkov. Aplikáciu § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. označuje za nesprávnu aj vzhľadom na
obsah dôvodovej správy k novele. Žiada preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sudca súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podaným odvolaním tomuto nevyhovel a rozhodol o

predložení veci odvolaciemu súdu zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.), a preto bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný rozsahom a

dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať napadnuté uznesenie z
iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by boli vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka

platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie
exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd
judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,

nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so

zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo
veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS
60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 5.10.2011.

Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď

rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve,
pretože podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) je neprijateľná zmluvná podmienka
neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne, ako keď rozhodcovskej zmluvy niet. Rozhodcovská
doložka v prejednávanej veci bola inkorporovaná do Všeobecných obchodných podmienok pôžičkyposkytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. článok VIII. písm. o) a stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto Zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory
jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú

podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od názoru občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo Všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do

takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh

na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne
aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“.

Čo sa týka námietky oprávneného, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ
len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa

§ 55 OZ a zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ treba uviesť, že je nepochybné, že aj napriek tomu,
že až zákon č. 568/2007 Z. z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, nemožno

opomenúť existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia
zmluvy. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Vzhľadom na
to, že ustanovenie § 23a uvedeného zákona upravovalo, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňujeazasúčasnéhouplatneniazásadylexspecialisderogatlegi

generali, sú však všetky argumenty zo strany dodávateľa v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú
zmluvu, irelevantné.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ bolo upravené v OZ až od 1.1.2008
a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec, je potrebné uviesť nasledovné.

Ku dňu uzavretia zmluvy neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník,
ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe ktorých by
bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného
rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho

zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu
upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej
zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať
žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne od 1.1.2008 nadobudla účinnosť
nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o podmienkach individuálneho dojednania zmluvnej
podmienky.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,

sú považované súdy Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového
práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná
je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnúnerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola
spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti

s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice
„Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza:
„neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.“

Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť

vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor
vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation
S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom
rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva
národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola
individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v
súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách.

Za tohoto stavu nie je právne významné, že do Občianskeho zákonníka bola ako neprimeraná zmluvná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy uvedená až s účinnosťou od 1.1.2008 aj podmienka vyžadovať v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní.

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia
právomoci exekučného súdu pri rozhodovaní podľa Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6
Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie
práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona
číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupupodľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov,
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.