Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/403/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210886
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210886.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa -
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Ul. Gr?sslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej
koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/264/2012-68 zo dňa 10.5.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 495 eur titulom
nesprávneho úradného postupu v exekučnej veci Ex 13470/2010 (povinný X. V.). Navrhovateľ v návrhu
tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, súd bol v omeškaní s rozhodnutím viac ako 9 mesiacov,

čím on (navrhovateľ) utrpel majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Pri uplatnení si aj
náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že márnym uplynutím času došlo
u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia vnútroštátneho
prostriedku nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolal u členov

riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských
aktivít,hospodárskustratu,spôsobilaneistotuvplánovaníďalšíchrozhodnutí.Základnárokunanáhradu
nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu

sp. zn. 10Er/951/2010 zistil, že navrhovateľ pred súdnym exekútorom spísal dňa 12.4.2010 návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnému X. V., na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 2.6.2010, sp. zn. SR 04300/10 na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu
1.726,41 eur, zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 1.726,41 eur od. 19.3.2010 do zaplatenia,zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 1.726,41 eur od 4.1.2010 do zaplatenia a trovy
konania 414,69 eur. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdnym
exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 25.11.2010. Exekučný súd písomnou výzvou zo

dňa 3.12.2010 vyzval Stály rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu. Písomnosťou
doručenou súdu 17.1.2011 rozhodcovský súd zaslal v prílohe fotokópiu spisu na CD nosiči. Dňa
20.2.2011 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Následne uznesením
OkresnéhosúduLiptovskýMikulášzodňa28.2.2011,č.k.10Er/951/2010-13čiastočnezastavilexekúciu
v časti vymáhania 0,25% denného zmenkového úroku z omeškania zo sumy 1.726,41 eur, od 4.1.2010

do zaplatenia. Uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 7CoE/170/2011-36 zo dňa 31.11.2011 označené
uznesenie okresného súdu bolo potvrdené.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovenia § 9 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (v znení do 31.12.2012), vychádzal aj z ustanovenia § 44 ods. 2 Zákona č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v znení
do 31.5.2010 a do 31.5.2011, z § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení do 17.1.2013
a pri právnom hodnotení prejednávanej veci prihliadal aj na právny význam ustanovenia § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z výsledkov hodnotenia vykonaných dôkazov a z aplikovaných ustanovení označených

právnych predpisov súd prijal záver o nedôvodnosti podaného návrhu. Navrhovateľ nepreukázal
naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom exekučným súdom - a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie navrhovateľa o nevydaní
poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 9 mesiacov nebolo pravdivé.
K vydaniu poverenia došlo po uplynutí 3 mesiacov, dôvodom však bola potreba predloženia

listín, konkrétne rozhodcovského spisu. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, v posudzovanom prípade nevydanie poverenia v lehote 15
dní ani od doručenia žiadosti súdneho exekútora, sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Okresný súd poukazuje i
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, podľa ktorej nerešpektovanie lehôt

ustanovenýchzákonomsamoosebenemusíznamenaťporušeniečlánku6ods.1Dohovoru.Významné
je ukončenie celého konania v primeranej lehote (poukaz súdu na prípad Wiesinger v. Rakúsko, séria
A č. 213). Poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v
trvaní 3 mesiacov mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti celého konania, navrhovateľ
však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením lehoty na vydanie

poverenia o 3 mesiace , keďže v návrhu tvrdil nevydanie poverenia po dobu dlhšiu ako 9 mesiacov.
Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením súdu s vydaním poverenia o 9 mesiacov a skutočným uplynutím
doby troch mesiacov, je výrazný a podstatný. Vyvracia už samotný skutkový základ primárneho
atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby. Zámerom
zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného

konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou
exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo
byť označované za zbytočný prieťah. Uvedená lehota predstavovala ideálnu predstavu zákonodarcu o
dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného
súdu však nestačí len samotné prekročenie 15 dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných

okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné
prekážky vrátane ďalšieho priebehu konania, postup exekútora a exekučného súdu. Napokon súd
poukazuje aj na novelizovanú právnu úpravu ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (od 1.1.2013), ktorá explicitne zakotvila
už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných

rozhodnutí označených súdov (Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, alebo Ústavného
súdu SR), alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy. Súd prvého stupňa v osobitostiach rozoberá aj význam primeranej rýchlosti konania
v širšom zmysle slova. Rýchlosť konania však nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti
a rešpektovania ostatných základných princípov konania (poukaz súdu na rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27. 12. 1968). S poukazom na
tzv. „interpretačnú právoplatnosť“ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu bolo
elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky vydania poverenia, s čím je
spojené i plynutie času. Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem naochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného
konania. Okresný súd v osobitostiach zvýrazňuje princíp ochrany spotrebiteľov, povinnosť exekučného
súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania (poukaz na rozhodnutie

Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu - Asturcom Telecomunicaciones C-40/08). Možnosť skúmať
aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku
stanoveného v článku 6 Smernice Rady 93/13. Okresný súd zvýraznil osobitný záver uznesenia
Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 16. 11. 2010, POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti Iveta
Korčkovská, C-76/10, ktorý práve vo vzťahu k navrhovateľovi rozhodol, že Smernica Rady 93/13/EHS

z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na
tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade

vnútroštátneho práva. V kontexte i s týmto záverom bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať
v súlade s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v
dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.
Napokon finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia

od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Stalo sa tak práve v dôsledku správania sa podnikateľských
subjektov, teda aj navrhovateľa, vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem na ochranu spotrebiteľa. S
poukazom na uvedené výkon práva navrhovateľa bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci
účelovo vykonštruovaný nárok, obsahujúci nepravdivé tvrdenia. Nemožno prehliadať ani množstvo
žalôb rovnakého typu podaných navrhovateľom na súdoch SR bez preukázania legitímneho cieľa a

hodnotového výkladu práva. Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik
škody nebol daný potom žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo
vzťahu k ďalším atribútom zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na
iné obdobie vymedzené odporcom). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má
svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo

k uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pritom konštatoval úspech
odporcu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa.

Odporca náhradu trov konania nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli nejaké trovy
vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola

odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti

zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal elektronicky na zverejnenú mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie
pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu
tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo

požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom dôkazov.
Odvolateľ zvýraznil, že v žiadosti o zrušenie pojednávania uviedol skutočnosti, pre ktoré sú všetci
sudcovia okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodnutia veci, podľa § 15 O.s.p. vec mala byť
predložená na rozhodnutie predsedovi súdu a ten mal podľa § 12 O.s.p. predložiť vec na jej pridelenie

inému súdu. V posudzovanom prípade bol porušený inštitút zákonného sudcu, na čo už on upozorňoval
v návrhu na začatie konania. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, lebo podľa názoru odvolateľa, rozhodnutiekrajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného

súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s

rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, neobstojí;keď podal ( odvolateľ ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd,ktorejvýsledkombudezrušenierozhodnutiakrajskéhosúdu;-neboloaniejeprípustné,abykonanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Odvolateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnejsťažnostinesprávneaplikovalustanovenie§101ods.2O.s.p.aviedolpojednávanie,naktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.

Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nasvedčujú. Je
nepochybné, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol
bezdôvodne nečinný, spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, nerozhodol o návrhu v zákonnej lehote.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu pritom spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen

v jednej z nich, preto sa konajúci súd musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným
pre nedostatok dôvodov. Záver súdu, že exekučný súd konal priebežne a bez zbytočných prieťahov
z vykonaného dokazovania nevyplýva, práve naopak, prieťahy sú z vykonaného dokazovania zrejmé.
Odvolateľ argumentoval ďalej tým, že ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a

prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil

podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový

stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k

odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.Podľaustálenejsúdnejpraxepododňatímmožnostikonaťpredsúdomsarozumietakýnežiaducipostup
súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu
priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o

prípady, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi
predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.
Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.).
Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na

pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).
Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu
potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolnosti ho mohol predpokladať.

Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 10. mája 2013,
na ktoré predvolal účastníkov, právny zástupca navrhovateľa na pojednávanie bol súdom riadne
predvolaný, podľa obsahu súdnej doručenky predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 25. apríla
2013. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatok časového i procesného priestoru na

prípravu na pojednávanie. Je neopodstatnený odvolací argument, ktorým vytýka súdu prvého stupňa
uskutočnenie pojednávania napriek písomnej žiadosti o jeho odročenie z dôležitého dôvodu. Z obsahu
spisu vyplýva, že návrh na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania navrhovateľ doručoval mailovou
poštou okresnému súdu v deň konania pojednávania, pritom odvolateľom proklamovaný dôležitý dôvod
v návrhu o zrušenie pojednávania (na jeho odročenie) ako objektívne porušenie zásady nestrannosti

súdu a sudcu, nevylúčenie sudcov okresného súdu rozhodnutím krajského súdu z prejednania a
rozhodovania, v nadväznosti na to i podanie sťažnosti na Ústavný súd SR odvolateľom sú odvolacie
argumentácie účelové, pretože z obsahu spisu bezpochyby vyplynulo, že uznesenie Krajského súdu
v Žiline 10NcC/30/2013 zo dňa 23. januára 2013 (č.l. 15 spisu) riešil otázku vylúčenia/nevylúčenia
sudcov súdu prvého stupňa. Uvedené uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa

dňa 27.3.2013. Podanie sťažnosti na Ústavný súd SR proti označenému uzneseniu Krajského súdu v
Žiline podaním zo dňa 6.5. 2013 nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania,
keďže nejedná sa o procesný úkon, ktorý by navrhovateľ z hľadiska predvídavosti resp. nutnosti z
jeho pohľadu nemohol vykonať a predložiť takýto úkon súdu prvého stupňa skôr, než v deň konania
konkrétneho pojednávania. Napokon nemožno sa stotožniť ani s odvolacím argumentom odvolateľa,

ktorým vytýka princíp porušenia nestranného súdu, resp. princíp porušenia zásady zákonného sudcu,
keďže Krajský súd v Žiline otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov riešil v priebehu vedeného konania
tak, že zákonnú sudkyňu JUDr. Gabrielu Briškovú ( ktorá vydala v predmetnej právnej veci meritórne
rozhodnutie ) z prejednania a rozhodovania veci nevylúčil. Za tejto situácie neexistuje rozhodnutie,
ktorým by zákonná sudkyňa mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania vo veci. Napokon

sám navrhovateľ na písomnú výzvu okresného súdu (č.l. 7,8 spisu) v podaní zo dňa 26.10.2012 (na
č.l. 9 spisu) výslovne prehlásil, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal.
Vzhľadom aj na tento písomný a výslovný prejav navrhovateľa vyznie kontroverzne jeho námietka
v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu, naviac táto námietka nemá
svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Následne nebolo možné vyhodnotiť

túto skutočnosť uvádzanú navrhovateľom v návrhu na zrušenie pojednávania za dôležitý dôvod pre
odročenie pojednávania, správne preto súd prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O.s.p., prejednal vec v
neprítomnosti účastníkov, boli pritom naplnené všetky zákonné podmienky aj pre vydanie meritórneho
rozhodnutia.
Krajský súd dodáva, že okresný súd disponoval dostatočným spisovým materiálom preukazujúcim

skutkový stav veci, navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania už označil konkrétne dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, z ním označených dôkazov súd prvého stupňa dokonca aj vychádzal, keď
si zadovážil konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom.
Je zrejmé, že navrhovateľ svojim rozporuplným procesným postupom, ktorým účelovo sledoval
odročenie a zmarenie pojednávania, sám sa dostal o možnosť zúčastniť sa pojednávania, priamo na

pojednávaníargumentovať,prípadnepredniesťsvojestanoviská.Súdprvéhostupňavytvorilúčastníkom
priestor, aby prezentovali svoje skutkové tvrdenia, navrhovali, označili dôkazy, bolo na účastníkoch, či
tento procesný priestor v konaní využijú, alebo nie. Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom
konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/neexistencie základu právneho nárokusúd zisťoval z obsahu spisu 10Er/951/2010, jeho skutkové zistenia korešpondujú s existujúcou
procesnou situáciou v predmetnom spise, v dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom
konania relevantné odpovede na skutkovo i právne významné otázky z ktorých vychádzal, ktoré

ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval, poukázal na judikačnú prax
národných súdov, Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR v oblasti spotrebiteľskej
ochrany, ochrany práv spotrebiteľov a súvisiacej povinnosti exekučného súdu i v štádiu exekučného
konania poskytnúť zákonom vyžadovanú ochranu spotrebiteľovi.

Je jednoznačné, že navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na
základe tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom konaní).
Na daný prípad v celom rozsahu dopadajú účinné ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ označeného právneho predpisu
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ustanovenie § 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch

podmienok a to 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Za vecne správne správny vyhodnotil odvolací súd právny záver okresného súdu v otázke
konštatovaného nesplnenia prioritnej zákonnej podmienky základu nároku - existencie nesprávneho

úradného postupu. Navrhovateľom tvrdená skutková a podstatná otázka existencie nesprávneho
úradného postupu nevyplynula z vykonaného dokazovania v ním tvrdenom rozsahu. Napokon odvolateľ
v súvislosti s touto vecnou otázkou iba všeobecne uvádza v odvolaní, že súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, v
odvolaní ale nekonkretizoval, ktoré konkrétne omyly vecného charakteru namieta, ktoré konkrétne ním

namietané lehoty pri vydaní rozhodnutia súdom prvého stupňa boli nesprávne vyhodnotené.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní navrhovateľ úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho
konaniaúspešnejprocesnejstrane-odporcovi,odporcasivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisu
nevyplynulo, že by boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy v odvolacom
konaní. Z týchto dôvodov krajský súd postupom podľa § 224 ods. l v spojení s § 142 ods. l O.s.p.
účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .