Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 16, 2013

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 8C/237/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210197
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Laura Žideková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2013:5312210197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Č a d c a sudkyňou JUDr. Laurou Židekovou v právnej veci navrhovateľa: Pohotovosť,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Návrh sa z a m i e t a .

II. Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

III. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd z a
m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody 4902,39 Eur a nemajetkovej ujmy 980,48 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Čadca. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá
vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania

krátkodobých úverov. Ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený
navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 5861165 uzavretej s dlžníkom H.
F., nar. XX.XX.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX
7465/2010. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu

s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Čadca a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci
a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej veci uviedol všetky informácie,
ktoré sú mu známe, pretože exekučný súd navrhovateľovi neoznámil spisovú značku exekučného
konania.

Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostiexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku).V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského súdu v
zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno stotožňovať s rozhodnutím
rozhodcovských komisií. Rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumeli rozhodnutia v pracovných

sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a
vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami.
Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené, rozhodnutia
rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným
titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, ale podľa ustanovenia

§ 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého súdny výkon
pripúšťa zákon. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia tejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou

podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.2.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 8.6.2010. K rozhodnutiu o poverení tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 258 dní.
Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného

súdu Čadca) založeného pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom a vyššie menovaným
povinným pre vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.: 5861165, pričom exekučná vec
bola súdnym exekútorom zaevidovaná pod EX 7465/2010. Ďalej navrhovateľ uviedol, že nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako

nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Exekučný
súd neoznámil navrhovateľovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na
všeobecnom súde.
Podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup súdu charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,

bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na
strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu,
keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný
judiciálny proces, sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil

mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný
súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej
žalobe. Zákonodarca kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť

všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len
vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu
dôjde včas, t.j. v lehote stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu
právnej istoty nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde

neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva,
pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo
takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa
na zaplatenie dlhu, čím formálne vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi

navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej strane totiž existuje relevantný exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok,
ale tento je materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať
občianske súdne konanie a žiadať ochranu práva pred súdom na zaplatenie istiny a príslušenstva,
pretože existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex
offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný exekučný titul ako
rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil

až po veľmi dlhej dobe a neexistuje okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy

Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS
13/05).
Navrhovateľovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 4902,39 Eur predstavujúca náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v konaní,
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere.
Zároveň si navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože

samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv navrhovateľa. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel,

že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje
za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom
stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej
žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:

a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti;

b. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho vymáhania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho
majiteľov;

c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a

zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 980,48 Eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).
Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakbezpozitívnejreakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný
za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom

postupom, ktorým by správne interpretoval a aplikoval ust. 44 ods. 2 Ex. poriadku a aby súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 4902,39 Eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 980,48 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že je toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí
návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou škodou a nemajetkovou
ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práva a najmä je už v súčasnosti
zrejmé, že si navrhovateľ uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe

majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že návrh má vady, je neurčitý, zmätočný.
Navrhovateľ v návrhu síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám.
Odporca zdôraznil,že tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných
exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,
pretože kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní má možnosť a záujem relevantným a jednoznačným

spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Odporca ďalej uviedol, že nie
je jasný ani titul nároku na náhradu škody, nakoľko navrhovateľ jednak namieta nezákonné rozhodnutie,
ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ
neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, neuviedol, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti.

To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. Tiež poukázal na skutočnosť, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu a Ústavný súd SR. Ďalej odporca uviedol, že má za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde, nakoľko žaloby boli podané pred uplynutím 6-mesačnej lehoty odo dňa prijatia žiadosti
o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody.

K nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím súdu o žiadosti o udelenie poverenia po 15-
dňovej lehote odporca uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie súdneho exekútora je
výraznou prekážkou toho, aby mohli súdu objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok v tejto časti je neopodstatnený, nakoľko

z ustanovenia Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 vyplýva, že 15-dňová lehota neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule a § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Odporca má za to,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní,
nakoľko skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä

s ohľadom na to, že sa tieto týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
K nesprávnemu úradnému postupu zamietnutím návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že
pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným postupom je
o.i. nevyhnuté, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už
právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom

prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu
nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
taktiež nie je na mieste posudzovať. Odporca zároveň poukázal na skutočnosť, že zo samotnej dikcie §

44 ods. 2 Ex. por. vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá
predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Čo
sa týka prieťahov, poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody môže pri

prerokovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, že by tietoboli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu a Ústavný súd SR. Odporca ďalej uviedol,
že vzhľadom na skutočnosť, že ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v

niektorých žalobách, k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred
marcom 2009, vznáša odporca námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo
k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j.
tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
K uplatnenej materiálnej škode odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu ani výšku

škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ by v tomto konaní
na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej
pohľadávke. Navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho,
čoho sa domáha, nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Navrhovateľ nepreukázal jednak vznik ani výšku škody.
Pokiaľ uplatňuje nemajetkovú ujmu, odporca poukázal na dve skutočnosti. V prvom rade považoval za

potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocit
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné
v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Navrhovateľ ďalej uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto
bližšie nie sú konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie

podnikateľské postupy navrhovateľa“. V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou
a je krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej
skutočnej škody. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z návrhu nevyplýva a z tohto

dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch. Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej odporca uviedol, že zastáva názor, že navrhovateľ
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými
mravmi, nakoľko odporca považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ

uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce. Vzhľadom na uvedené odporca vo vzťahu k príčinnej súvislosti konštatoval,
že vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu

príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 16.12.2013. Navrhovateľ, právny zástupca navrhovateľa
ani odporca sa na pojednávanie nedostavili. Odporca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil
a žiadal, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti. Právny zástupca navrhovateľa dňa 12.12.2013

elektronicky doručil súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania. Dôvodom návrhu na zrušenie
pojednávania bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný
súd. Právny zástupca navrhovateľa uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z konania,
prevzal dňa 28.11.2013. Už v tomto momente mohol vzniesť procesný návrh na odročenie pojednávania

z uvedeného dôvodu. Súd preto konal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 OSP v neprítomnosti navrhovateľa
a jeho právneho zástupcu. Tvrdený dôvod nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania.
Pojednával, aj keď bol navrhovateľ a jeho právny zástupca nečinný a vychádzal pritom z obsahu spisu.
Navrhovateľajehoprávnyzástupcasisamivytvoriliprekážkuprítomnostinapojednávaní.Súdimžiadne
prekážky nevytvoril. Súd poukazuje aj na to, že návrh na odročenie pojednávania nemá náležitosti

návrhu podľa § 119 OSP (nebola dodržaná lehota bez zbytočného odkladu - od doručenia uznesenia
do podania návrhu na odročenie pojednávania uplynulo 14 dní, čo súd nevyhodnotil ako lehotu bez
zbytočného odkladu. Návrh nemal ani ostatné náležitosti návrhu na odročenie pojednávania podľa §
119 OSP).

Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, prieťahom v konaní,
došlo po účinnosti uvedeného zákona. Zákon upravuje osobitným spôsobom zodpovednosť za škodu.Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Preto súd okrem osobitného zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval podporne aj všeobecné ustanovenia
občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné ustanovenia občianskeho
zákonníka o náhrade škody tretí oddiel - § 441 Občianskeho zákonníka o spoluúčasti navrhovateľa a
jeho právneho zástupcu na vzniku škody, článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, článok

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, exekučný poriadok.

PrávomocOkresnéhosúduvČadcinakonaniearozhodnutiepodľa§ 8OSPa§15,16zákonač.514/03
Z.z. je daná. Súd konanie nezastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá veta OSP. Ku dňu rozhodovania
súdu podľa § 154 ods. 1 OSP uplynula lehota 6 mesiacov od podania žiadosti nadriadenému súdu. Bolo
preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Pre posúdenie právomoci

súdu je právne irelevantné, že navrhovateľ neodstránil vady žiadosti o predbežné prejednanie nároku
v stanovenej lehote (§ 16 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z.: „Tým nie je dotknuté právo
poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho
časti na súde.“). Na Okresný súd v Čadci navrhovateľ doručil kópie žiadostí o predbežnom prejednaní
nárokov s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Doručenie žiadostí potvrdila vo svojom vyjadrení

aj odporkyňa. Súčasťou žiadostí bol aj nárok týkajúci sa tohto súdneho sporu. Tým mal súd splnenú
podmienku zo strany navrhovateľa podľa § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Súd neodmietol návrh navrhovateľa podľa § 43 ods. 1, 2 OSP. Z rozsudočného návrhu je zrejmé, že

žiada náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je zrejmé aj to, v akej výške náhradu škody a nemajetkovej
ujmy žiada. Z obsahu návrhu vyplýva aj základ uplatneného nároku. Navrhovateľ žiada priznať nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, v dôsledku čoho mu
nevymožením nároku vznikla škoda. O takomto nároku bolo možné konať a rozhodnúť. Skutočnosť,
že navrhovateľ prenáša svoje dôkazné bremeno na súd, je otázkou vyhodnotenia unesenia dôkazného

bremena navrhovateľa za výsledok sporu. Dokazovanie súdu slúži na dokazovanie existujúcich,
konkrétnych tvrdení. Súd nie je povinný namiesto navrhovateľa zhromažďovať skutkový stav, ktorý má
byť obsiahnutý v návrhu (§ 79 ods. 1, 2 OSP). Tým by došlo k narušeniu ústavnej zásady rovnosti
účastníkov konania. Naviac navrhovateľ je právne zastúpený, účtuje úkony právnej pomoci v každom
prípade samostatne, nie hromadne. Súd voči navrhovateľovi nemá poučovaciu povinnosť ani čo do

hmotného, ani čo do procesného práva (§ 5 ods. 2 OSP).

Podľa § 9 ods. 1 prvá veta OSP štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pasívne legitimovaným subjektom je teda Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR.
Navrhovateľ správne označil pasívne legitimovaný subjekt v tomto konaní.

Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože
bol účastníkom exekučného konania, v ktorom došlo k tvrdenému porušeniu jeho práv a k tvrdenému
vzniku škody (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z).

Súd vykonal dokazovanie nasledovnými dôkazmi: návrh č. l. 1 až 4, výzva právnemu zástupcovi
navrhovateľa č. l. 7 až 8, oznam o začatí konania Okresnej prokuratúre Čadca č. l. 9, doplnenie
rovnopisu právnym zástupcom navrhovateľa č. l. 10, odpoveď právneho zástupcu navrhovateľa č. l.
11, úradný záznam č. l. 12 p. v., predloženie veci k prideleniu veci inému sudcovi č. l. 13, vyjadrenie
sudcov Okresného súdu v Čadci č. l. 14 až 16, predloženie veci na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline

o vylúčení všetkých sudcov OS Čadca č. l. 19, Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NCc/258/2013
zo dňa 28. 2. 2013 č. l. 20 až 22, odpoveď odporcu č. l. 29, návrh odporcu na spojenie veci č. l. 30,
vyjadrenie sudkýň Okresného súdu Čadca č. l. 31 až 32, predloženie spisu Krajskému súdu v Žiline č. l.
33, Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NCc/446/2013 zo dňa 17. 10. 2013 č. l. 34 až 36, záznam
kancelárie č. l. 38, vyjadrenie odporcu č. l. 41 až 47, prílohy k vyjadreniu odporcu č. l. 48 až 51, ústavná

sťažnosť č. l. 55 až 63, návrh právneho zástupcu navrhovateľa na zrušenie pojednávania č. l. 67 až 69,
znalecký posudok č. 1/2013 znalca Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťana, PhD., ktorý je zaevidovaný
na Okresnom súde Čadca pod Spr č. 1957/13. Ďalej oboznamil podstatný obsah pripojeného spisu
Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/432/2010, a to najmä žiadosť o udelenie poverenia č. l. 2, zápisnicač. l. 3, zmluva o úvere č. l. 6, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 2091/09 zo dňa
11. 12. 2009 č. l. 7 až 8, výpis z obchodného registra č. l. 9, Uznesenie Okresného súdu Čadca
sp. zn. 11Er/432/2010 zo dňa 15. 12. 2010 č. l. 10 až 13, Uznesenie Okresného súdu Čadca č. k.

11Er/432/2010-14 zo dňa 23. 5. 2011 č. l. 14.

Z vykonaných dôkazov zistil nasledovný skutkový stav, ktorý vzhľadom k poučeniu podľa § 120 ods.
4 OSP a § 205a OSP obsiahnutom v procesných poučeniach súdu považoval za uzavretý a nemenný
(resp. ktorý možno zmeniť len za splnenia podmienok uvedených v § 205a OSP).

Z pripojeného exekučného spisu 11Er 432/2010 mal súd preukázané, že navrhovateľ uzatvoril s
povinným zmluvu o úveru dňa 9.2.2009 vo výške 600,- € poskytnutého úveru, zvýšeného o poplatok
462,- €, spolu 1062,- €. Návrh na vydanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku bol podaný dňa
28.10.2009, rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 11.12.2009, právoplatný dňa 4.1.2010. Žiadosť o
udelenie poverenia došla súdu dňa 16.7.2010, súd rozhodol uznesením sp. zn. 11Er/432/2010 zo dňa

15.12.2010, ktorým žiadosť zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.2.2011 a uznesením
č.k. 11Er/432/2010-14 zo dňa 23.5.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.6.2011 exekučné
konanie zastavil. Ani voči jednému uzneseniu navrhovateľ odvolanie nepodal. Žaloba o náhradu škody
pre nesprávny úradný postup bola podaná dňa 27.9.2012. Zo zmluvy o úvere mal súd preukázané, že
navrhovateľ svoju pohľadávku nezabezpečil preventívne zabezpečovacími prostriedkami. Navrhovateľ

nezisťoval zadĺženosť povinného ku dňu poskytnutia úveru u iných subjektov, jeho majetkové a finančné
pomery, uvedené skutočnosti nemal preukázané ani zo strany navrhovateľa žiadnym dôkazom, čo bolo
povinnosťou navrhovateľa.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:

1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,

§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§
3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom úradnom
postupe.

V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným

postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona. Napriek žiadosti o vydanie poverenia na základe
právoplatného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ktorý je rovnocenný s inými exekučnými
titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a prekážku právoplatne
rozhodnutej veci.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci:

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmom fyzických osôb a právnických osôb; ...

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 1.6.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood1.6.2010okremhoreuvedenéhozneniaboloznenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku doplnené tak, že: táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených).

Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia došla súdu dňa
16.7.2010. Súd rozhodol dňa 15.12.2010. Nevydal však poverenie, ale žiadosť zamietol a následne
exekučné konanie zastavil. Súd má zato, že k prieťahom v tomto konaní nedošlo, nakoľko zákonná 15-
dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá.

Nevzťahuje sa na prípad, keď súd poverenie nevydá. Vyplýva to z gramatického a logického výkladu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota
15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadupotom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Súd má zato, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu

súdu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999). Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že
súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne

musí vždy súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a
nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07
zo dňa 25.8.2009).

Preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť na vydanie poverenia, súd nevyhodnotil
ako nesprávny úradný postup. Ako nesprávny úradný postup nevyhodnotil ani procesný postup

exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia. Procesný postup smeroval k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti, jeho výsledkom bolo vydané rozhodnutie, preto procesný postup bol efektívny. Nešlo
o nesprávny úradný postup.

RozhodnutieNajvyššiehosúduSR4Cdo24/04konštatuje,ženesprávnyúradnýpostupmožnovymedziť

tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu
štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento
postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia preto súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný

postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Nevyhodnotil tak ani procesný postup súdu, ktorý mu
predchádzal.

Z uvedených dôvodov za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho

nezákonnosti. Navrhovateľ však nesplnil zákonné podmienky - nepodal riadny opravný prostriedok,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.4.2012. Nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým
by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný. Preto súd
ustálil, že rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia, je zákonné.

Všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo
konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti
na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Navrhovateľ
uvedené dôkazy nepredložil. Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd poukazuje aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť
ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy
SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I ÚS 16/02, I ÚS 63/00).

Zuvedenýchdôvodovmalsúdpreukázané,žežalobcanesplnilprvúpodmienkuzodpovednostizaškodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny
úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné
a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení
čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje len okrajovo a
nad rámec zákonnej povinnosti.

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom
súdu.Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci:

a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 17 ods. 1 uvedeného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
najmä s prihliadnutím na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 uvedeného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

Podľa § 25 ods. 1 uvedeného zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného

prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú
všeobecné ustanovenia občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia

občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddiele
občianskeho zákonníka. Z úradnej moci je potrebné zaoberať sa aj spoluúčasťou poškodeného
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody podľa § 441 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu

pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale v
prípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti vyplýva z rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973).

Súd má zato, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania navrhovateľ nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy,
ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného

exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani
výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovanej. Nepreukázal ani vznik podmienok
podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto
smere všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne

dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom
na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky
kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej
osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnejčinnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška
zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom
v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a

jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov (návratnosť),
tak, ako to robia iné bankové peňažné ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez
zabezpečenia, bez preverenia, nemožno vykladať na ťarchu odporcu. Tým dospel súd k záveru, že
navrhovateľa nepreukázal podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2, 3 písm.
b) zákona č. 514/2003 Z.z.. Podmienky podľa § 17 ods. 3 uvedeného zákona, písm. a), c), d),

sa podľa názoru súdu nedajú vztiahnuť na právnickú osobu, ale len na fyzickú osobu. Rozpor s
dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa a nie na
strane odporcu, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom poskytoval
úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľov. Takému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Nemožno konštatovať, že na strane
navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho

obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo
uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Svoje obchodné meno si navrhovateľ poškodil sám. Obchodné meno
navrhovateľa nepoškodil exekučný súd konajúci v tejto veci, ktorý rozhodol v súlade s platnými právnymi
predpismi chrániacimi spotrebiteľa.

V nadväznosti na § 441 Občianskeho zákonníka a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodov
už uvedených, škodu, pokiaľ vznikla, si spôsobil výlučne navrhovateľa svojím zavinením. Navrhovateľ
uzatvára spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi. Navrhovateľ si návratnosť
úveru nepreveroval, ako to robia bankové subjekty. Napriek tomu navrhovateľ povinnému poskytol úver.
Bolo v konaní preukázané, že navrhovateľa nezabezpečil návratnosť úveru dohodou o zrážkach zo

mzdy,ručením,záložnýmprávomnanehnuteľnosťapodobne.Opakovaneposkytovalúveryneplatičom,
čo bolo pre navrhovateľa objektívne zistiteľné z jeho vlastnej evidencie. Takýmto postupom samotný
navrhovateľ zhoršil svoju majetkovú situáciu, sám znemožnil vymožiteľnosť dlhu.

Tým mal súd preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej

podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to
vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom súdu,
podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy. Tvrdenú škodu si spôsobil svojím zavinením navrhovateľ,
pokiaľ vznikla.

3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom) a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinností (nesprávny úradný postup, nezákonné
rozhodnutie), ani škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a

tvrdenou škodou.

Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu,
tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez
tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať,

že pred rozhodnutím exekučného súdu, pred tvrdenými prieťahmi, bola majetková situácia povinného
taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že
len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej
situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila
mu škodu. Toto dôkazné bremeno neuniesol, preto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a tvrdenou škodou.

Tým zároveň súd ustálil, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon
vyžaduje, aby súd mohol konštatovať zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu. Preto návrh na
náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie voči odporcovi v celom rozsahu

zamietol.Príčinnú súvislosť súd zistil medzi postupom navrhovateľa a vzniknutou tvrdenou škodou. Jeho postup
má bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s tvrdenou škodou. Bez takého konania by nebolo došlo
k vzniku tvrdenej škody.

Konanie navrhovateľa a jeho právneho zástupcu v príčinnej súvislosti s tvrdenou škodou súd videl
v tom, že uzatváral úverové zmluvy s nemajetnými spotrebiteľmi, nepreveroval majetkovú situáciu
spotrebiteľov, nepreveroval, či je spotrebiteľ zamestnaný alebo bez príjmu, nepreveroval zadlženosť u
iných subjektov, nepreveroval zaťaženosť nehnuteľností spotrebiteľa.

Nakoľko k podaniu žiadosti o udelenie poverenia došlo dňa 16.7.2010 na toto konanie sa námietka
premlčania vznesená zo strany odporcu nevzťahuje.

NávrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd konajúci súd

zamietol.

Skutkový stav bol taký, že právny zástupca navrhovateľa dňa 28.11.2013 prevzal uznesenie
Krajského súdu v Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z rozhodovania veci. Rovnako dňa
28.11.2013 prevzal predvolanie na pojednávanie. Procesný návrh na prerušenie konania vzniesol až

dňa 12.12.2013. Termín pojednávania bol vytýčený na deň 16.12.2013. Procesný návrh bol vznesený
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a § 109 ods. 2 písm. c) OSP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostupuje
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Súd dospel k záveru, že tento dôvod na prerušenie konania nie je
daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že

každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na to, aby sa o jeho námietke
rozhodlo. Navrhovateľ na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti voči sudcom Okresného
súdu v Čadci. Z tohto dôvodu o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci nerozhodoval Krajský súd
v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia
Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa § 15 OSP z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1

OSP predložili vec predsedníčke súdu a tá následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení.
Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa § 15a
ods. 1 OSP v nadväznosti na § 14 ods. 1 OSP. Keďže neuplatnil navrhovateľ procesné právo, neuplatnil
námietku zaujatosti, vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke
zaujatosti navrhovateľa. Nadriadený súd, ani predsedníčka Okresného súdu v Čadci, nerozhodoval o

procesnom práve navrhovateľa. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedníčky okresného
súdu ani rozhodnutím nadriadeného súdu preto nemohlo byť porušené. Predsedníčka Okresného
súdu v Čadci i nadriadený súd rozhodovali o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa má za to, že o
návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom

rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu v Čadci i nadriadeným súdom. Zákonná sudkyňa tieto
rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so zákonom, nedomnieva sa, že týmito
rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. ústava, zákonné práva sudkyne na vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci. Preto v nadväznosti na § 109 ods. 1 písm. b) OSP zákonná sudkyňa nepostúpi
návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Toto
ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo

povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie
neprerušil. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 OSP). V tomto prípade touto
otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa
nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu.

Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal. Navrhovateľ
tvrdíprieťahyvkonaníasámtietoprieťahyspôsobujevznášanímprocesnýchnávrhov,ktorésúvrozpore
s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh navrhovateľa.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania. Odporca si náhradu
trov konania uplatnil, trovy konania však nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol tak,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Žiline

prostredníctvom Okresného súdu Čadca v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon
rozhodnutia.