Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/228/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204539
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hanzlíková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2113204539.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, samosudkyňou JUDr. Janou Hanzlíkovou, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava , zastúp.: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky , Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že
žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v
sume 125 € a nemajetkovej ujmy v sume 446,25 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, č. XXXXXXX dlžníkom /povinným/
O. R., D.. XX. X. XXXX , v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
446,25 € , všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania. Ďalej v

žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú
činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v
exekučnom konaní navrhol písomným podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom O. R., pričom po prijatí návrhu
bolo oznámené číslo exekučného spisu Ex 7052/10, pod ktorou sa exekučné konanie na súde vedie,
nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym

exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou
žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Exekučný súd
napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 30.1.2011 /konanie pritom začalo 2.6.2010/ a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia . K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom

stanovenejdoby/omeškanieviacako242dní/. Akodôkazoznačilpríslušnýspisexekučnéhosúdu,ktorý
obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti,. Uviedol, že popísaný
postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovalaexekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo

vecitakéúkony,ktorémalismerovaťkodstráneniuprávnejneistoty,vktorejsažalobcavpredmetnejveci
počassúdnehokonanianachádzal,čojezákladnýmúčelomprávazaručenéhovčlánku48ods.2Ústavy
Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že si
z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako

aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur, administratívne a iné poplatky 15 eur. Uplatnil si aj

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol,
že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym

a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky . Uviedol, že žalobca mohol ak by
došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a
jejpríslušenstva,pretožebyvedel,žežiadosťoudeleniepovereniabolazamietnutá.Postupexekučného
súdu zamedzil mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára .Márny uplynutím času boli

reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku
povinného, k zmareniu úeelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol,
že náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu

nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti , nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej

nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou
pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších

rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu
ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva že každý má právo na rozhodnutie
podľa relevantnej právnej normy a realizácia základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol,

že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a
princípovprávnehoštátu.Uviedol,žesiuplatňujeakoprimeranúnáhradunemajetkovejujmyzavnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery

v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie /spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu/ sumu 446,25 €
t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom /hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou/.

Uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však do podania žaloby
na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a ods. 2 O. s. p. /jedná sa o
drobný spor/, pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený /
bez nariadenia pojednávania/ v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

bolo oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom vyhlásení
rozsudku neboli prítomní.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä
odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu,

že dôkazné bremeno znáša sám, uviedla, že zo žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pričom má
za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že dňa 23.4.2012 boli
jej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012,

vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé ,
že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 - mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Uviedla, že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a
tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby

mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo veľkým počtom nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania, v tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ /
Asturcom C-40/08/, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní, pričom

unáhlené konanie zo strany súdu , by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu,
a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Uviedla, že zo samej dikcie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, 15 dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu okrem exekučného titulu podľa § 41

ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. K novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d/ EP je v
dôvodovej správe uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR a skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov/ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylým interpretáciám tohto ustanovenia. Uviedla, že podľa § 9 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v
niektorý žalobách žalobcu, k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom

2009, v prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na
uplatnenie nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom k uvedenému
vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto nároku ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009.
Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch zložky vyčíslenej sumy
uvádzasprávupohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancapomocouIS,udržiavaniea správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Poukázal na
ust. § 1 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré definuje skutočnú škodu ako trvalé zmenšenie majetku
poškodeného a ušlý zisk ako ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného,

ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za
ušlý majetkový prospech. Naviac žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k
svojej činnosti neochybne potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami

i po nich. Postup žalobcu je teda účelový. K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného , jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení . Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je

odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť,
ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto
nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením čo z
uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako
ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Poukázal na skutočnosť, že podnikateľská
činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej
moci, pretože celkové náklady úverov poskytovaných žalobcom, ktoré pozostávajú z úrokov a iných

poplatkov sa javia byť vysoké v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo
sumy získanej od žalobcu a podľa všeobecných podmienok dlžník je povinný zaplatiť v prípade
nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške O,25 % denne, čiže až 91,25 % ročne, preto je
žalobca vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a
právne vedomie nizkopríjmových osôb, preto nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna

moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva
spotrebiteľa a s prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje
žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej

podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Upozornil
na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010
1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že

v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako
aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v
spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené
prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky
sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z

právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa....“ Žalovaná uviedla, že na základ uvedených skutočností
zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti , uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa žalobca
ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti , pasivitou pri obhajovaní
svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej škody alebo
nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada,

aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im
bolo doručených 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ,vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v

rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívnesplneniepredpokladovvznikuzodpovednostištátuzaškodu,resp.zmarilmožnosťsplnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať , žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorý zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
zaškodu,ktorábolaspôsobenáorgánmiverejnejmoci,okremtretejčastitohozákonaprivýkoneverejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci , zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku /ďalej len žiadosť/ s príslušným orgánom podľa § 4.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. . 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c,d), zákona č. 233/1995 Z.z., podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskejzápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.
5Er/545/2010, súd zistil, že exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 15.7.2010, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX7052/10, pričom súd
nakoľko zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, uznesením 5 Er/545/2010-14, zo dňa 5.11.2010,
právoplatným 31.1.2012, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol, pretože rozhodcovská doložka dojednaná vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru,
tvoriacich neoddeliteľnú súčasť predmetnej úverovej zmluvy bola neplatnou a teda ako neplatná
nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, v dôsledku čoho aj
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská , a.s. sp.zn.
SR 19086/09, zo dňa 20.11.2009 je nulitný a ako exekučný titul neúčinný.

Na základe uvedeného súd mal za to, že v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nakoľko exekučný
súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, pretože právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie
v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd nebol povinný do 15
dní od doručenia žiadosti písomne rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie jej zamietnutím, pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.

nestanovuje lehotu, preto súd nemal za to, že súd nesprávne úradne postupoval, keď v lehote 15 dní
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia jej zamietnutím, ale o nej rozhodol až uznesením z 5.11.2010 /nie však ako udáva navrhovateľ
30. 1. 2011, z čoho sa odvíja i prípadný počet omeškania/, preto súd žalobu žalobcu, ako nedôvodnú
zamietol.

V časti náhrady skutočnej škody - náklady žalobcu tento nepreukázal žiadnym spôsobom výšku
skutočných nákladov, naviac nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady,

ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné
konštatovanie porušenie práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady v peniazoch a prihliadnutím
na dôvody uvedené vyššie ako aj na ust. § 17 ods. 3 cit. Zák., keď žalobca nepreukázal, že by povinný

subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím

v základnom konaní aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú
i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostil
rozhodcovský /súkromnoprávny orgán/ pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.
S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v

namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj
nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z,. a

preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

K námietke premlčania súd udáva nasledovné:
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/
rozhodnutia.
Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keďvznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne
a nezávisle na subjektívnej okolnosti. Podľa § 102 OZ pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u
fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky, keď sa poškodený dozvie o
škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a a k
ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škody vznikla,
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví /§ 106 ods. 2 OZ/.
Žalobcovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku
uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie. Žiadosťsúdnehoexekútorabolasúdudoručená
15. 7. 2010,rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia nadobudlo právoplatnosť dňom 31. 1.
2012, kedy sa žalobca o škode, ktorá mu mala vzniknúť, dozvedel, žaloba bola podaná 27. 9. 2012, teda
po uplynutí zákonnej lehoty, a teda nárok je premlčaný, pričom žalovaný vzniesol námietku premlčania

a táto skutočnosť je ďalším dôvodom zamietnutia žaloby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že jej trovy
konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.