Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 8, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/349/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207205530
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2207205530.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Márie Klepancovej v právnej veci žalobcu:
Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, Hollého 10, P. O. Box 78, Trnava, IČO: 00 419 702,
v konaní zastúpený Advokátskou kanceláriou Maple & Fish, s.r.o., Bratislava, Rajská 15/A, IČO: 36
718 432, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o
vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu Dunajská Streda, č. k.
4C130/2007-447 zo dňa 30.03.2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu a žalovanému priznal náhradu
trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.777,90 eur. Žalobou sa domáhal
žalobca vydania nehnuteľných vecí od žalovaného v prvej rade a žalovaného v druhej rade, ktorým bol
označený subjekt Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Banská Bystrica. Zo žalobného
návrhu vyplývalo, že žalobca resp. jeho právny predchodca bol pôvodným výlučným vlastníkom
nehnuteľností zapísaných v pozemno-knižnej vložke č. 1 k. ú. D. L., vo vložke č. 33 k. ú. L. L., vložke

č. 106 k. ú. L. L., vložke č. 107 k. ú. L. L., vložke č. 110 k. ú. Y. L., vložke č. 128 k. ú. L. L. a vložke
č. 236 k. ú. D. L.. Žalobca výzvou zo dňa 28.04.2007 vyzval žalovaných podľa zákona č. 161/2005
Z. z. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie. Podľa citovaného zákona, ak
povinná osoba nevyhovie písomnej výzve, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v
lehote 12-tich mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká, na základe čoho si žalobca toto právo
uplatnil v súdnom konaní. Ďalej žalobca odôvodnil svoju právnu subjektivitu a právne nástupníctvo a
poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu - obce v období od 08.05.1945 do

01.01.1990 spôsobom predpokladaným v ust. § 3 Zákona č. 161/2005 Z. z., a tak žalobca oprávnene
podal výzvu na navrátenie vlastníckeho práva. Žalovaný v 1. rade nárok žalobcu odmietal, keďže výzva
žalobcu na vydanie nehnuteľnosti neobsahovala žiadne konkrétne údaje o nehnuteľnostiach, ktoré
majú byť predmetom vydania, t. j. neurčuje ani katastrálne územie, ani reštitučný titul, ani žiadne iné
identifikačné údaje, a teda k vydaniu nebolo možné pristúpiť. Žalovaný v 2. rade uviedol, že výzva
žalobcu je neurčitá a nezrozumiteľná, a teda z nej nenastali žiadne platné následky. V priebehu konania
žalobca čiastočne vzal svoj návrh späť v rozsahu nehnuteľností v k. ú. D. L., L. L., L. L. a Y. L. v

špecifikovanom rozsahu parciel, ako aj vzal návrh späť voči žalovanému v 2. rade, pričom toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 14.04.2009. Súd prvého stupňa právne odôvodnil svoje rozhodnutie ust.
§ 3 ods. 1 a § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, pričom dospel kzáveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že zákon
č. 161/2005 Zb., ako aj všetky ostatné reštitučné zákony, sú voči všeobecnej úprave obsiahnutej v
Občianskom zákonníku špeciálnymi predpismi a pokiaľ v týchto osobitných predpisoch nie je obsiahnutá

vlastná špeciálna úprava, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zákone č. 161/2005 Z. z.
zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne okruh vzťahov, na ktoré sa reštitučné oprávnenie
vzťahuje. O podmienkach reštitúcie môžu súdy rozhodovať len v rámci prejavu vôle štátu k reštitúcii,
a tým je daná špeciálna povaha tohto zákona, pričom platí vo vymedzenom rozsahu osobitný režim
pre navrátenie vlastníctva. Predpokladom takéhoto špeciálneho vzťahu je písomná výzva oprávnenej

osoby povinnej osobe a preukázanie jedného z dôvodov vrátenia vlastníctva tak, ako je to uvedené
v § 3 citovaného zákona. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva, musela
svoj nárok u povinnej osoby uplatniť najneskôr do 30.04.2006. Hoci ust. § 5 citovaného zákona
bližšie nevymedzuje obsah pojmu výzva, je potrebné za takýto úkon považovať taký jednostranný
právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom v ust. § 34 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Súd prvého stupňa skúmal, či výzvou zo dňa 25.04.2006 došlo k riadnemu uplatneniu práva

žalobcu u povinnej osoby. S poukazom na existujúcu judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho
súdu SR súd prvého stupňa ustálil, že výzve žalobcu nemožno priznať účinky kvalifikovanej výzvy
spĺňajúcej zákonné náležitosti. Z ust. § 37 Občianskeho zákonníka vyplýva podmienka platnosti
úkonu spočívajúca v jeho určitosti a od takejto podmienky nemožno ustúpiť ani pri posudzovaní
výzvy oprávnenej osoby minimálne v časti konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si svoj reštitučný

nárok oprávnená osoba uplatňuje. Podmienku takejto určitosti nespĺňa výzva žalobcu, ktorou vyzval
žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaných a vedených vo všetkých
pozemno-knižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo inštitúcia
Rímsko-katolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území Slovenskej republiky. Súd prvého
stupňa sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že zákonodarca za kvalifikovanú výzvu považuje i takto

všeobecne koncipovanú výzvu, keďže v tom prípade by bremeno preukazovania splnenia predpokladov
u oprávnenej osoby presunul na osobu povinnú, čo by bolo popretím dispozitívneho práva oprávnenej
osoby na uplatnenie svojich nárokov. Vychádzajúc z dikcie zákona č. 161/2005 Z. z. je dôvodný záver,
že preukazná povinnosť na splnenie podmienok na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zaťažuje
oprávnenúosobu.Keďžeprávnyúkonvýzvyžalobcunebolurčitýanekonkretizovalanidôvodnavrátenia

vlastníctva, keď poukaz na ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona pri existencii viacerých skutkových podstát
nemožno považovať za postačujúce. Keďže žalobca si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie
vlastníctva právne aprobovaným spôsobom vyvolávajúcim účinky uplatnenia práva, jeho právo v zmysle
§ 5 ods. 1 citovaného zákona zaniklo, na základe čoho súd návrh žalobcu zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov

konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podal odvolanie žalobca a rozsudok napadol v celom rozsahu
s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvého
stupňa z dôvodu, že predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva

podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, pričom reštitučný zákon bol prijatý
zaúčelomzmierneniaanapraveniamajetkovýchkrívd.Žalobcasivsúladesustanoveniamireštitučného
zákona riadne a včas uplatnil svoje nároky voči povinným osobám, a keďže nedošlo k dobrovoľnému
vydaniu nehnuteľností, bol nútený si uplatniť svoje právo na súde. Čo sa týka nárokov na vyhotovenie

reštitučnej výzvy, nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa o jej neurčitosti, a to s poukazom na
účel reštitučného zákona. Keďže účelom zákona je zmiernenie následkov majetkových krívd, ku ktorým
došlo v rozhodnom období, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým takúto žalobu zamietol, nebolo
vecne ani právne správne. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo144/1996 zo
dňa 25.03.1997, ktoré sa týkalo výkladu zákona č. 87/1991 Zb., podľa ktorého majetkovou krivdou je

každé odňatie veci v niektorej z právnych skutočností uvedených v § 6 Zákona č. 87/1991, ako aj
poukázal na otázku interpretácie a výkladu reštitučných zákonov v judikatúre Ústavného súdu ČR, z
ktorého vyplýva, že výklad reštitučných zákonov by mal byť extenzívny tak, aby ich aplikáciou bolo
možné dosiahnuť účel, ktorý zákonodarca sledoval. Posúdenie výzvy súdom prvého stupňa považuje
za formalistické a reštriktívne. Odvolaním napadol povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli

žalovanému s poukazom na ust. § 150 OSP, podľa ktorého ak sú tu dôvody vhodné osobitného
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 MCdo 5/2006, podľa ktorého pri skúmaní existencie podmienok
špecifikovaných v ust. § 150 OSP treba prihliadať okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, akoaj na postoj účastníkov v priebehu konania. Žalobca sa vzhľadom na špecifickosť predmetu konania
s poukazom na účel reštitučného zákona domnieva, že existujú dôvody vhodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by súd nemal priznať náhradu trov konania v prospech žalovaného. Podanie žaloby nebolo

nedôvodné, ani ľubovoľné, a k podaniu žaloby nemuselo dôjsť, ak by povinné osoby boli ochotné
vydať žalobcovi dotknuté nehnuteľnosti. Žalobca je cirkvou a jeho činnosť je zameraná na duchovnú
činnosť, misijnú a charitatívnu činnosť. Finančné prostriedky používa na úhradu takýchto všeobecne
prospešných činností a je odkázaný na pomoc veriacich. Účelom priznania náhrady trov konania je, aby
účastníkovi nevznikla majetková škoda v dôsledku nákladov, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie a

bránenie svojich práv v konaní, ktorého začatie nijako nezavinil, pričom táto podmienka podľa žalobcu
splnená nebola. Keďže žalovaný v konaní vystupoval ako zástupca štátu, bolo úlohou štátu odškodniť
majetkové krivdy spáchané cirkvám a náboženským spoločnostiam v minulosti, keďže štát odďaľuje
možnosť tejto nápravy a zároveň požaduje náhradu trov vo veľkej výške od osoby, ktorá mala byť
odškodnená, popiera sa základný účel reštitučných zákonov. Zároveň poukázal na to, že úkony, za ktoré
si žalobca vyčíslil náhradu trov konania, nezodpovedajú podmienke účelnosti vynaložených nákladov.

Žalobcovi nemôže byť na ujmu to, že sa žalovaný rozhodol využiť právne služby advokáta napriek tomu,
že mal k dispozícii vlastných zamestnancov, ktorých mohol na tento účel použiť. Svojím odvolaním sa
domáhal zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenia veci na nové konanie.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi

vyslovenými v rozsudku súdu prvého stupňa týkajúcimi sa posúdenia reštitučnej výzvy. Poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2010-47 zo dňa 07.07.2010, z ktoré priamo vyplýva,
že v prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od
požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s §
37 Občianskeho zákonníka. Podľa Ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy je kladená

požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľnosti, ku ktorým sa má takéto právo vzťahovať. Pokiaľ vo
výzve nie je označená prinajmenšom pozemno-knižná vložka a katastrálne územie, nemožno takejto
výzve priznať účinky. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2010-42, podľa
ktorého nesplnenie požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľnosti, ako aj neuvedenie dôvodu,
o ktorý ho opiera, je možné považovať za zákonom predpokladanú nedostatočnosť takejto výzvy.

Rovnakým spôsobom sa k takejto otázke vyjadril Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2
Cdo 201/2009, ako takémuto výkladu svedčia aj ďalšie rozhodnutia. Žalovaný poukázal na to, že
zo všeobecného znenia textu výzvy žalobcu na navrátenie vlastníckeho práva zo dňa 25.04.2006
nevyplýva označenie pozemno-knižnej vložky katastrálneho územia, ani konkrétneho reštitučného titulu
predpokladaného § 3 ods. 1 reštitučného zákona a k výzve žalobcu neboli pripojené žiadne relevantné

listiny spôsobilé ku konkretizácii nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca vo vzťahu k žalovanému
domáha. Tieto boli žalobcom predložené až súdu prvého stupňa v prílohe žaloby zo dňa 27.04.2012.
Výzva žalobcu v žiadnom prípade nespĺňala požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností podľa
citovanej judikatúry, pričom v dôsledku neuplatnenia práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam
právne aprobovaným spôsobom právo žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníctva ex lege zaniklo. K

požiadavke žalobcu na aplikáciu ust. § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania uviedol, že s
touto nesúhlasí. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 248/2010-29 zo dňa 21.10.2010 a
na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR, z ktorých vyplýva, že zo žiadneho zmysluplného
výkladu ust. § 150 OSP nevyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho
iba s existenciou reštitučného zákona. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca ako cirkevná

organizácia odvádza svoju právnu subjektivitu od Rímsko-katolíckej cirkvi na Slovensku a je dotovaná
aj z rozpočtových prostriedkov štátu, pričom nie je nemajetná a nie sú dané mimoriadne okolnosti,
ktoré by žalobcu viedli k súdnemu konaniu. Podľa vedomostí žalovaného na všeobecných súdoch
SR je vedených okolo 1.400 sporov na vydanie nehnuteľností a uplatnenie práva žalobcu takýmto
spôsobom nie je ničím výnimočným. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania je správne

aj v súvislosti s existujúcou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, na ktorú vo svojom vyjadrení žalovaný
poukázal. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo93/2012 zo dňa 19.07.2012 akceptácia
názoru o neúčelnosti trov konania - právneho zastúpenia v prípadoch (rovnakého charakteru ako v
prejednávanej veci) by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby
s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia

sám. Takýto výklad je v rozpore s ust. § 25 ods. 1 OSP a s ústavným princípom rovnosti účastníkov
občianskeho súdneho konania. Nepriznanie náhrady trov konania by bolo porušením procesnej zásady
rovnosti účastníkov konania a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane základných ľudských práv a ľudských slobôd vo vzťahu k žalovanému. Žalovaný poukázal ajna skutočnosť, že sám žalobca bol od začiatku konania zastúpený advokátom, a pritom nepochybne
má aj Rímsko-katolícka cirkev zamestnancov s právnickým vzdelaním, pričom jej v súdnych sporoch
vyvolaných zákonom č. 161/2005 Z. z. v prípade úspechu v konaní sú priznávané trovy právneho

zastúpenia, a teda takéto zastúpenie je považované za účelné. Keďže žalobca vo svojom odvolaní
nijako nezdôvodňuje neprimeranosť a nedôvodnosť priznanej výšky náhrady trov právneho zastúpenia,
žalovaný len poukázal na to, že náhradu trov konania si vyčíslil v súlade s ust. § 151 OSP podaním
zo dňa 02.04.2012, pričom pre vyčíslenie hodnoty predmetu sporu použil zákon č. 582/2004 Z. z. o
miestnych daniach a v nadväznosti na uvádzané pri vyčíslení hodnoty jednotlivých úkonov vychádzal

z ust. § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 14 ods. 1 tejto vyhlášky, pričom tento
postup ako správny je odôvodnený aj rozhodnutiami všeobecných súdov SR, pričom žalovaný poukázal
na viacero rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a ďalších krajských súdov. Keďže žalovaný pri vyčíslení
výšky náhrady trov právneho zastúpenia postupoval v súlade so všeobecne platnou právnou úpravou a
rozhodovacou praxou všeobecných súdov žiadal, aby rozhodnutie aj v tejto časti bolo ako vecne správne
odvolacím súdom potvrdené.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom
stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Toto rozhodnutie bolo
prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v
znení neskorších zmien a doplnení).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že
rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite,
podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu
prvéhostupňaisjehoodôvodnenímvsúvislostisonávrhuzamietnutímvovecisamejavpodrobnostiach

na neho poukazuje.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd len za účelom zdôraznenia správnosti záverov súdu prvého stupňa uvádza nasledujúce:

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo 7. júla 2010 vyplýva, že

v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam nie je bližšie
vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií na jej
určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktoré sleduje naplnenie účelu zákona.
Stanovenie minimálnych kritérií na určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je

spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na
konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.

V odvolaní žalobca len veľmi stručne s poukazom na účel zákona č. 161/2005 Z.z. napáda rozhodnutie
súdu prvého stupňa, pričom argumentačne bez bližšej právnej špecifikácie uvádza, že toto rozhodnutie

je postavené na nesprávnom právnom názore (zdôrazňujúc len aspekt účelu reštitúcie bez vyjadrenia
sa k základnému právnemu problému v prejednávanej veci, a to k náležitostiam výzvy). Tu odvolací súd
poukazuje na ustálenú a jednoznačnú judikatúru ÚS SR a NS SR, najmä na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 250/2010, z ktorého vyplýva, že v prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho
úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa tak
zaoberal predovšetkým náležitosťami výzvy oprávnenej osoby adresovanej osobe povinnej, dôsledne

aplikujúc extenzívny výklad zákona a majúc na zreteli zámer a účel reštitučného zákona aplikovaného v
prejednávanej veci, vedomý si zároveň úvahy Ústavného súdu SR obsiahnutej v citovanom rozhodnutí,
podľa ktorej označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, t.j. bez označenia pozemkovoknižnej vložky a
katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností, pričom
takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých

bolo posúdenie obdobnej právnej otázky.

Nesplnenie požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ako aj neuvedenie dôvodu, o ktorý
ho opiera, je možné považovať za zákonom predpokladanú nedostatočnosť výzvy podľa § 5 ods.
1 zákona č. 161/2005 Z. z.. Tu je potrebné zdôrazniť, že nejde v prejednávanej veci o reštriktívny
výklad zákona, keďže výzva žalobcu z 25.04.2006 smerovaná voči povinnej osobe (na čl. 10 spisu)

obsahovala požiadavku na navrátenie „vlastníctva k nehnuteľnostiam (okrem tých, na navrátenie ktorých
sme Vás už vyzvali) pôvodne zapísaných a vedených vo všetkých pozemnoknižných vložkách,
v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo inštitúcia Rímskokatolíckej cirkvi vo
všetkých katastrálnych územiach na území SR“. Požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností,
ku ktorým si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok, nebola splnená ani len označením príslušnej

pozemkovoknižnej vložky či katastrálneho územia, teda takáto výzva nenapĺňa predpoklad možnosti
zaujatia priaznivejšieho výkladu (formulovaného napr. v rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS
150/09-21 z 30. apríla 2009). Účel zákona je síce zrejmý, oprávnená osoba však musí rešpektovať
aj požiadavky kladené na platnosť právnych úkonov tak, aby jej konaním vedúcim k neurčitosti úkonu
nevznikali následne situácie vymykajúce sa požiadavkám právnej istoty formulovaným vo všeobecne

záväznej právnej úprave. Nemožno tak dospieť k záveru, že by prvostupňovým súdom došlo k aplikácii
reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel ako uvádza
odvolateľ. Odvolací súd si je vedomý účelu reštitučných zákonov a výklad ust. § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z. z. vníma v intenciách známej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, najmä rozh.
I. ÚS 206/2010, avšak v prejednávanej veci obsiahnutá výzva skutočne nemôže požívať ochranu

týmto rozhodnutím formulovanú, ani pri extenzívnom výklade zákona nijako nemožno dospieť k
záveru, že výzva je určitá čo do vymedzenia požadovaných nehnuteľností aspoň označením príslušnej
pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia (pričom odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom na
prekluzívnu lehotu určenú ust. § 5 ods. 1 reštitučného zákona nedostatočnosť výzvy nemožno napraviť
označením požadovaných nehnuteľností v žalobnom návrhu).

S poukazom na správne závery súdu prvého stupňa, poukazujúc na citované rozhodnutia ústavného
súdu, plne sa stotožňujúc s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením, odvolací
súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 OSP rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a s poukazom na ods. 2
citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

V súvislosti s napadnutým výrokom o náhrade trov konania odvolací súd zistil, že žalovaným bolo
vyčíslenie náhrady trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia doručené súdu v zákonnej
lehote, pričom z vyčíslenia trov konania právnym zástupcom žalovaného vyplýva, že tento si uplatnil v

súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z., pričom za základ výpočtu hodnoty úkony považoval hodnotu veci, t.j.
hodnotu sporných nehnuteľností. Súd prvého stupňa vychádzajúc z takto uplatnenej náhrady priznal
túto v celom rozsahu žalovanému ako procesne úspešnému účastníkovi, pričom vo odôvodnení svojho
rozhodnutia aj podrobne uviedol, akým spôsobom k výše náhrady dospel.

Odôvodnenie výroku o trovách konania by malo obsahovať, ktorými zákonnými ustanoveniami sa súd
riadil pri priznaní ich náhrady, ako aj to, za ktoré trovy náhrada prislúcha. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa vyplýva, že postupoval podľa ust. § 142 ods. 1 OSP, teda neabsentuje základné
zákonné ustanovenie, ktorému následne podlieha celý výpočet priznávanej náhrady trov konania. V
odôvodnení je obsiahnuté presné vymenovanie jednotlivých úkonov a náhrad, ktoré súd prvého stupňa

úspešnej strane priznal (t.j. určenie, za ktoré úkony právnej pomoci a ktoré hotové výdavky advokáta
súd priznáva).Účastník mal vo veci plný úspech vtedy, ak súd jeho žalobe vyhovie, prípadne, žaloba proti nemu bude
v celom rozsahu zamietnutá. Náhrada je obmedzená na náhradu všetkých trov vynaložených na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Posúdenie účelnosti bude závislé od konkrétnych okolností tej-ktorej

veci. Odôvodnenie výroku o trovách konania by malo obsahovať, ktorými zákonnými ustanoveniami sa
súd riadil pri priznaní ich náhrady, ako aj to, za ktoré trovy náhrada prislúcha. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa vyplýva, že postupoval podľa ust. § 142 ods. 1 OSP, teda rozhodnutie je založené
na posúdení úspechu účastníkov, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by sa pred rozhodnutím vo veci
samej domáhal žalobca osobitného prístupu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V odôvodnení je

obsiahnuté presné vymenovanie jednotlivých úkonov a náhrad, ktoré súd prvého stupňa úspešnej strane
priznal (t.j. určenie, za ktoré úkony právnej pomoci a ktoré hotové výdavky advokáta súd priznáva).
Výška náhrady trov konania bola súdom prvého stupňa určená správne a odvolací súd aj tento výrok
ako vecne a právne správny potvrdil.

Čo sa týka žalobcom navrhovaného postupu podľa ust. § 150 OSP a tvrdených okolností hodných

osobitného zreteľa treba zdôrazniť, že v sporovom konaní Občiansky súdny poriadok vychádza zo
zásady zodpovednosti za výsledok. Podľa nej má účastník nárok na náhradu trov konania potrebných
na účelné uplatnenie a bránenie práva vtedy, ak mal vo veci úspech. Len výnimočne nemusí súd
úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP. Zo znenia
ustanovenia § 150 OSP vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri

rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých prípadov a má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku treba prihliadať v
prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať
do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto

rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie §
150 Občianskeho súdneho poriadku sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde,
postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (rozsudok NS SR 3MCdo 5/2006). Pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a
ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a v tejto súvislosti sú tiež významné okolnosti, ktoré viedli

k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Odvolateľ poukazuje na svoje
osobitné postavenie cirkvi a na účel zákona, podľa ktorého si nárok v konaní uplatnil.

Odvolací súd má za to, že v danom prípade nejde o prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle
ustanovenia § 150 OSP. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne aplikoval

zásadu omnis litigator victus debet impensis zakotvenú v ustanovení § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorej
každá sporová strana, ktorá prehrala, má hradiť trovy. Nič na takejto úvahe nemení charakter účastníka
(cirkev) predovšetkým s ohľadom na to, že neúspešný účastník vedie viacero sporov rovnakého
charakteru a je mu rozhodovacia činnosť ako ústavného súdu tak najvyššieho súdu známa, môže teda
predvídať úspech či neúspech v konaní aj so znalosťou takýchto okolností a vyvarovať sa konaní zrejme

vedúcich k neúspechu. Nemožno za neúčelné považovať právne zastúpenie žalovaného, keď samotný
žalobca v konaní právne zastúpený bol a pritom druhému účastníkovi by toto právo odoprel (tu odvolací
súd zdôrazňuje zásadu rovnosti účastníkov konania).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1

OSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,
keďže tieto si neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním