Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/310/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2201899968
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:220189968.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Lea Stovičková, v právnej veci žalobcu: J. P., nar. XX.XX.XXXX,
N., N. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Eduard Jurovatý, Bratislava, Nám. SNP 14, proti žalovanému:
O. I., nar. XX.XX.XXXX, C., C. XXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Tibor Szakál, Dunajská Streda,
Korzo Bélu Bartóka 789/3, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Slovenská kancelária
poisťovateľov,Bratislava,Trnavskácesta82,IČO:36062235,onáhradustratynazárobku,naodvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C 118/2001-787 zo dňa 28. marca
2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd žalobu zamietol a o trovách konania vyslovil, že rozhodne do 30
dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 420 ods. 1, 445,
446 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 29.10.2002 a v platnom znení, § 447 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom k 29.10.2002 a v platnom znení, § 100 ods. 1 a 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka dospel vecne k záveru, že súd mal preukázané porušenie právnej povinnosti aj zavinenie
žalovaného. Práceneschopnosť žalobcu v dôsledku zranení spôsobených pri dopravnej nehode trvala s
prihliadnutím na závery znalca od 06.12.1999 do 30.06.2000, od 11.09.2000 v trvaní najviac 4 týždňov

a od 29.01.2001 v trvaní taktiež najviac 4 týždňov preukázateľne do 13.02.2001, keďže po ukončení
práceneschopnosti nastúpil žalobca do zamestnania 14.02.2001 vo firme Group 4 Falck Slovensko s.r.o.
ako pracovník strážnej služby. Žalobca si uplatnil náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti
vo výške 624,38 eur za obdobie od 01.01.2001 do 13.02.2001, pričom tento svoj nárok vyčíslil a uplatnil
podaním z 11.01.2012, keď dovtedy trval jeho nárok uplatnený podaním z 29.10.2002 sumou 101,94 eur
od 01.02.2001 do dôchodkového veku. Nároky na stratu na zárobku si v adhéznom konaní neuplatnil.
Súd sa z úradnej povinnosti musel zaoberať námietkou premlčania, ktorá bola uplatnená zo strany

žalovaného a vedľajšieho účastníka. Škoda mala žalobcovi vzniknúť v súvislosti s dopravnou nehodou
zo dňa 06.12.1999, pričom od uvedeného dňa mal žalobca vedomosť o tom kto mu škodu spôsobil. O
tom aká škoda žalobcovi vznikla na strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti sa mohol žalobca
dozvedieť v tom okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského a vtedy mohol škodu
špecifikovať. Žalobca súdu nepreukázal, že poberal v spornom období od 01.01.2001 do 13.02.2001
nemocenské dávky, podľa predloženého dokladu mu bola v mesiaci január a február 2001 poskytnutá
dávka sociálnej pomoci 66,06 eur za mesiac. Nástupom do pracovného pomeru 14.02.2001 mal žalobca

vedomosť o existencii škody spočívajúcej v strate na zárobku počas práceneschopnosti a týmto dňom
mu začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 14.02.2003. Teda nárok uplatnený žalobcom podaním
z 11.01.2011 sumou 624,38 eur je vzhľadom na námietku premlčania premlčaný a to v časti prevyšujúcej
nárok vo výške 101,94 eur mesačne za obdobie od 01.02.2001 do 13.02.2001, pričom počiatočný nárokvšak žalobca v priebehu konania nijakým spôsobom nešpecifikoval a nie je zrejmé akým výpočtom
dospel k tomuto nároku. Ani z podania z 29.10.2002 uvedené nie je možné zistiť a preto súd tento nárok
zamietol z dôvodu, že ho nepreukázal. Nárok straty na zárobku po skončení práceneschopnosti bol

pôvodne uplatnený sumou 101,94 eur mesačne, pričom žalobca neprodukoval v tomto smere žiadne
dôkazy, ktorými mohol preukázať vznik tohto nároku a ktorými by svoj nárok presne vyčíslil. K určitej
špecifikácii došlo až podaním zo dňa 02.06.2011 na sumu 27.454,62 eur, vrátane straty na zárobku
počas práceneschopnosti a bez vyčíslených nárokov a následne až podaním z 11.01.2012 v sume
41.847,06 eur a mesačnú rentu 536,94 eur. Už vzhľadom na vznesenú námietku premlčania prichádza

do úvahy preskúmanie oprávnenosti nároku len 2 roky spätne teda od 02.06.2009 do 31.12.2011 čo
predstavuje 13.585,72,- eur a opakované plnenie renta a nárok 101,94 eur mesačne od 14.02.2001,
pričom vo zvyšku ako premlčaný súd nárok zamietol. Ani však zostávajúci nárok nie je oprávnený
a dôvodný a to s poukazom na dôkazy vykonané znalcami, ktorí potvrdili, že žalobca je schopný v
súvislostisospôsobenýmizraneniamipridopravnejnehodevykonávaťsvojuprofesiu,vktorejjevyučený
a že bolesti, ktorými reálne trpí nie sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Súdu tak nebola

preukázaná príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a tvrdenou škodou v danom prípade strata na
zárobku po skončení práceneschopnosti a preto bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu. O trovách
konania rozhodol prvostupňový súd postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu a domáhal sa, aby

odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pokiaľ prvostupňový súd
vychádzal zo znaleckých záverov, žalobca dôvodil tým, že posudok znaleckej organizácie vypracovaný
v roku 2011 preukazuje výlučne psychický stav žalobcu, prípadne následky u žalobcu v tejto oblasti a
v žiadnom prípade ho nemožno použiť ako dôkaz preukazujúci vznik eventuálnej existencie fyzických
následkov, ktorými žalobca trpel v dôsledku predmetnej dopravnej nehody a to bolesti dolných končatín,

bolesti chrbta a pod., resp. ako dôkaz preukazujúci akékoľvek iné zmeny zdravotného stavu žalobcu
fyzického charakteru. Znalecký posudok na posúdenie fyzického stavu žalobcu bol vypracovaný
naposledy v roku 2003. Súd sa nezaoberal otázkou, či sa zdravotný stav v priebehu konania nezmenil.
Žalobca vo svojich výpovediach opakovane udával, že v dôsledku predmetnej nehody trpí zdravotnými
ťažkosťami ako sú bolesti chrbta, dolných končatín, hrudnej kosti, pričom tieto zdravotné ťažkosti sa

objavili až s určitým časovým odstupom od predmetnej dopravnej nehody t. j. s odstupom 4 až 5
rokov a v dôsledku zdravotných komplikácií nielenže nemôže vykonávať svoje povolanie, ktorému sa
vyučil, nemôže v noci spať, pociťuje bolesti aj pri dlhšom sedení. Žalobca navrhol ustanoviť znalca
z príslušného odboru, aby opakovane posúdili zdravotný, fyzický stav žalobcu a s odstupom času
zhodnotil či pretrvávajúce zdravotné problémy sú zapríčinené dopravnou nehodou, pretože preukázanie

tejto skutočnosti úzko súvisí s nemožnosťou žalobcu zamestnať sa vo vyučenom odbore a teda aj s
nemožnosťou žalobcu vykonávať profesiu v ktorej sa vyučil. Žalobca takéto znalecké dokazovanie žiada
vykonať aj z toho dôvodu, že mal znalecký posudok vyhotovený tým istým znalcom MUDr. U. v roku
2000 pre účely trestného konania ako aj v predmetnom konaní, pričom závery znalca si vzájomne
odporujú. Súd sa však návrhom žalobcu na pojednávaní 12.03.2012 nezaoberal, neodôvodnil prečo

dôkaz nevykonal a prečo predmetný návrh zamietol a preto je daný odvolací dôvod podľa ktorého
prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, čo je dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacím
súdom a teda aj dôvod na vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň poukázal
aj na závery rozhodnutia Krajského súdu v Trnave spis. zn. 10Co 411/2005 z 01.02.2007 v ktorom
sa uvádza, že odvolací súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami žalobcu

a dopravnou nehodou. Poukázal na odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.
prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenierozhodujúcichskutočnostíarozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že navrhuje
rozsudok ako vecne správny potvrdiť, uplatnil si náhradu trov tohto odvolacieho konania. V znaleckom
posudku MUDr. U. z 12.07.2003 je podrobne popísané vyšetrenie žalobcu znalcom, ale o tvrdeniach
žalobcunietžiadnejzmienky,pričomzáveryznalcanamietanéneboli.Žalobcanepreložilžiadnulekársku
správu pri výsluchu neurológa MUDr. K., ktorý údajne mal pripustiť možnosť bolesti ako spätných

odrazov, pričom znalecký posudok psychiatrickej nemocnice vytýka nevenovanie sa dostatočnej
pozornosti riešeniu somatických ťažkostí žalobcu. Samotné bolesti, ktoré žalobca udáva nie sú v
príčinnej súvislosti s psychickou poruchou, ktorá by vznikla následkom jeho účasti na dopravnej nehode.
Pokiaľ podľa žalobcu v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co 411/2005 sa uvádza preukázanápríčinná súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami žalobcu a dopravnou nehodou, ide o zjednodušený
náhľad žalobcu kedy sa konštatuje súvislosť medzi škodou na zdraví žalobcu a škodnou udalosťou ako
vzťah následku a príčiny, ale zároveň sa uložilo aj doplniť dokazovanie na psychické trvalé následky

žalobcu, ktoré by odôvodňovali len mimoriadne zvýšenie sťaženie spoločenského uplatnenia. Je na
žalobcovi, aby preukázal, že jeho dnešné ťažko definovateľné zdravotné ťažkosti, ktoré mu majú brániť
vo výkone jeho profesie, sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zavinenou žalovaným dňa
06.12.1999.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý vo svojom písomnom
stanovisku uviedol, že žalobca navrhol vykonať dokazovanie na posúdenie aktuálneho zdravotného
stavu a či pretrvávajúce zdravotné problémy súvisia s dopravnou nehodou z roku 1999, pričom tento
návrh bol odôvodnený rozpornými znaleckými posudkami MUDr. U. z roku 2000 a 2003, znalecký
posudok z roku 2000 bol vyhotovený pre potreby trestného konania, nezaoberal sa základným bodovým
hodnotením bolestného. Znalecký posudok vyhotovený v roku 2003 bol vyhotovený ako dôkaz v tomto

konaní, pričom k žiadnemu rozporu nedošlo. Žalobca sa na pojednávaniach nesťažoval na žiadne
následky, len sa hanbil za jazvy po operáciách. Až po predložení posudku sa to zmenilo, začal pociťovať
bolesti nôh, chrbta a hrudnej kosti. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, že tieto následky sú v
príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou ani lekárske nálezy. Žalobca mal preukázať, že u neho reálne
existuje znížená schopnosť vykonávať prácu a že táto je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo

dňa 06.12.1999. Vo vzťahu k spomínanému rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co 411/2005
bolo poukázané iba na to, čo bolo v tom čase predmetom konania, pretože škoda na zdraví vznikla pri
dopravnej nehode a žiadne iné následky preukázané neboli a krajský súd sa k ďalším novým problémom
žalobcu ani nevyjadroval. Vyčíslenie prípadnej straty na zárobku nie je správne, pretože je v rozpore s
právnymipredpismias§446až447Občianskehozákonníka.Žalobcapočasceléhokonanianepredložil

žiadny dôkaz o tom, že nemôže v dôsledku následkov z dopravnej nehody zo dňa 06.12.1999 vykonávať
prácu vo svojom odbore a vznikla mu tak strata na zárobku. Preto žiada rozsudok z dôvodu vecnej
správnosti potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania
teda v plnej miere (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§

214 ods. 2 O.s.p.) tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku
(§ 156 ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v
zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom konania bola náhrada straty na zárobku počas práceneschopnosti a náhrada straty na
zárobku po skončení práceneschopnosti.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

Žalobca ako odvolací dôvod uviedol, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c)

O.s.p.).

Účastníci majú povinnosť tvrdenia t.j. povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti, ale súčasne majú
dôkaznú povinnosť t.j. povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Otom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú, rozhodne súd (§ 120 ods. 1). Súd teda
nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky. Ak súd v priebehu konania nevykonal
všetky dôkazné prostriedky navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazné prostriedky na zistenie

skutočného stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Ak ale súd nevykoná
niektoré z dôkazných prostriedkov, ktoré boli navrhnuté, a v dôsledku toho dôjde k neúplnému zisteniu
skutkového stavu, je to dôvod na podanie odvolania.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi

predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná.

K strate na zárobku dochádza z dôvodu, že pracovná schopnosť zamestnanca bola v dôsledku
poškodeniazdraviazníženáalebozaniklaaúčelomnáhradyzastratunazárobkujeposkytnúťprimerané
odškodnenie poškodenému, ktorý nie je schopný pre svoje zdravotné postihnutie spôsobené dopravnou
nehodou dosahovať taký zárobok, aký by mal pred poškodením zdravia. Škoda spočívajúca v strate
na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá predstavuje rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody a

zárobkom po škode, ku ktorému treba pripočítať prípadný invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok
poskytovaný z tohto istého dôvodu.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V občianskom súdnom konaní každý účastník má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť
na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 O.s.p.). Dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia pritom spočíva na
tom účastníkovi, ktorý určitú skutočnosť tvrdí a ktorý z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivejšie
dôsledky v konaní. Keďže žalobca tvrdil, že mu bola spôsobená strata na zárobku a že v dôsledku

následkov z dopravnej nehody nemôže vykonávať prácu vo svojom odbore, bolo na ňom aby uvedené
preukázal (označil dôkazy na svoje tvrdenia).

Odvolateľ odôvodňoval potrebu znaleckého dokazovania na fyzické následky žalobcu a na posúdenie
či pretrvávajúce zdravotné problémy súvisia s dopravnou nehodou v roku 1999 aj tým, že znalecké

posudky MUDr. U. si odporujú. Prvý znalecký posudok MUDr. U. z roku 2000 bol vyhotovený pre potreby
trestného konania a zaoberal sa základným bodovým ohodnotením bolestného, pričom už v tomto
posudkujeuvedené,žecelkovápráceneschopnosťžalobcuniejezmedicínskehohľadiskazdôvodnená.
Druhý znalecký posudok MUDr. U. z 18.07.2003 bol vyhotovené v tomto konaní po vyšetrení žalobcu,
pričom medzi posudkami niet viditeľného rozporu. Spochybňovanie znaleckého posudku žalobcom až s

časovým odstupom viac ako 10 rokov, s poukazom na zostávajúci predmet konania, ktorým je náhrada
straty na zárobku, súd nepovažoval za dôvodné. Žalobca závery znaleckého posudku v rozhodnom
čase vôbec nespochybnil, na žiadne ťažkosti sa na pojednávaniach nesťažoval. Navrhované doplnenie
dokazovania preto nepochybne vzhľadom na predmet konania treba považovať za neúčelné.K odvolacím argumentom žalobcu je potrebné uviesť, že žalobca namieta, že posudok z roku 2011
vyhotovený Psychiatrickou nemocnicou Philipa Pinela v Pezinku nemožno použiť ako dôkaz pre vznik

fyzických následkov žalobcu a vytýkal, že súd sa nezaoberal, či sa zdravotný stav žalobcu v priebehu
trvania súdneho konania nezmenil, čo mal urobiť podľa jeho názoru znaleckým dokazovaním, ktoré
žalobca žiadal doplniť ustanovením znalca. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhol vykonať znalecké dokazovanie na posúdenie fyzického stavu žalobcu, či
zdravotné problémy, ktorými v súčasnosti žalobca trpí súvisia s dopravnou nehodou z roku 1999.

Tento dôkaz prvostupňový súd nevykonal, pretože vykonanie dôkazu nepovažoval za potrebné. S
týmto názorom sa stotožňuje aj odvolací súd, nakoľko predmetom konania zostala už iba náhrada
straty na zárobku počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti, nárok v určitých
častiach bol premlčaný a navrhnuté znalecké dokazovanie na posúdenie fyzického stavu žalobcu a či
súčasné zdravotné problémy žalobcu súvisia s dopravnou nehodou, sú vzhľadom na predmet konania
neopodstatnené a neriešia žiadnym spôsobom daný predmet konania. S poukazom na uvedené nie je

dôvodný odvolací argument, že by prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu nezistil skutkový stav veci
na posúdenie predmetného nároku žalobcu.

Žalobca dôvodil závermi rozhodnutia Krajského súdu v Trnave spis. zn. 10Co 411/2005 z 01.02.2007,
v ktorom sa uvádza, že odvolací súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami

žalobcu a dopravnou nehodou. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že z doposiaľ
vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že medzi škodou na zdraví
žalobcu a škodnou udalosťou - dopravnou nehodou zo dňa 06.12.1999 spôsobenou žalovaným 2/,
je jednoznačne vzťah následku a príčiny t.j. príčinná súvislosť, pričom bezprostredným škodcom bol
žalovaný 2/ a škodnou udalosťou dopravná nehoda zo dňa 6.12.1999 a poškodeným žalobca, pričom

zavinenie na poškodení zdravia žalobcu žalovaný 2/ nespochybňoval. Uvedené rozhodnutie sa však
otázke straty na zárobku venuje iba okrajovo, pretože z návrhu na začatie konania nevyplýva, ktorý z
nárokov si žalobca uplatňuje či stratu na zárobku počas práceneschopnosti alebo stratu na zárobku po
skončení práceneschopnosti. S poukazom na uvedené preto nemožno považovať za dôvodnú odvolaciu
námietku žalobcu, že k otázke príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou, za ktorú zodpovedá

žalovaný a stratou na zárobku po skončení práceneschopnosti sa vyjadril Krajský súd v Trnave v
rozhodnutí spis. zn. 10Co 411/2005 z 01.02.2007, pretože v tom čase nebolo zrejmé aké nároky vôbec
žalobca z tohto titulu uplatňuje.

Podľa názoru žalobcu bolo dôvodným vychádzať z pravdepodobných príjmov, ktoré by žalobca dosiahol

s prihliadnutím na príjmy v rovnakom alebo v podobnom predmete podnikania, v predmete činnosti
automechanika. Uvedený postup však predpokladá preukázanie, že žalobca sa po skončení svojej
pracovnej neschopnosti nemohol v dôsledku následkov vzniknutých dopravnou nehodou venovať práce
automechanika. Prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, pretože zo
záveru znaleckého posudku z roku 2003 znalca MUDr. U. vyplýva, že žalobca je vyučený automechanik,

túto prácu nevykonával, bol na vojenskej civilnej službe, trvalé následky mu nevznikli, pričom žalobca je
plne schopný vykonávať primerané zamestnanie teda aj zamestnanie ako automechanik, strážnik a pod.

I pre náhradu straty na zárobku podľa § 447 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce, či príčinou škody
straty na zárobku bolo jednanie škodcu či škodná udalosť alebo či táto škoda má podklad v určitých

iných príčinách napr. vo všeobecných chorobách alebo v iných úrazoch a pod. Určitá predispozícia síce
nevylučuje záver o príčinnej súvislosti medzi následkami úrazového deja a stratou na zárobku, avšak
musí byť naisto zistené, že úraz bol vyvolávajúcim činiteľom poškodenia zdravia, pretože ak by išlo len
o dovŕšenie už nastávajúceho nepriaznivého zdravotného stavu poškodeného. Záleží na tom, či pokles
na zárobku je poprípade v takej miere v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia poškodeného, či sa

poškodenie do práce nezapojil poprípade nevyvíja také pracovné úsilie, ktoré by vzhľadom ku svojmu
zdravotnému stavu a okolnostiam konkrétneho prípadu vyvíjať mohol.

Pokiaľ žalobca uplatňoval náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti ako
pravdepodobný zárobok, rozdiel medzi tým aký by zárobok dosahoval a pravdepodobným zárobkom

automechanika a ak tvrdil, že prácu automechanika v dôsledku následkov dopravnej nehody, ktorú
zavinil žalovaný nie je schopný vykonávať, tak žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom príčinnú
súvislosť a neuniesol dôkazné bremeno preukázania príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou, za
ktorú zodpovedá žalovaný a stratou na zárobku po skončení práceneschopnosti. Počas konania žalobcanepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, že prácu automechanika v dôsledku následkov dopravnej
nehody, ktorú zavinil žalovaný, nie je schopný vykonávať.

So zreteľom na uvedené odvolací súd, riadiac sa rozsahom a dôvodmi odvolania, rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej potvrdil z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd postupom podľa § 224 ods. 4 O.s.p.,
pretože odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté

o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.