Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, September 5, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/94/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313203911
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8313203911.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Praha 3, 130
00, K červenému dvoru 3269/25A, P.O.Box: Nagano Office Center, právne zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
X. P., bytom R., G. XXX/XX, štátna občianka SR, za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne

zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, so sídlom Stropkov, 091 01, Nám. SNP č. 7, o
zaplatenie 1.206,87 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.
k. 5C/112/2013 - 23 zo dňa 2.7 2013, zhodou hlasov členov senátu takto :

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

P r i p ú š ť a vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov č. 5, 080

01 Prešov, IČO: 42 176 778, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh na uplatnenie pohľadávky (na tlačive A) podľa
čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a s cezhraničným charakterom - sídlo navrhovateľa v ČR.
Ako dôvod uviedol, že navrhovateľ odôvodnil svoj nárok v bode 8.1 tlačiva A tým, že je indosatárom,

t.j. nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca na zmenkovú sumu uvedenú v
zmenke, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku. Indosovaná zmenka je vista zmenkou
opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Za miesto splatenia bolo
určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa - POHOTOVOSŤ, s.r.o. (indosant). V bode 8.2 tlačiva A
navrhovateľ uviedol ako písomné dôkazy na podporu svojej pohľadávky originál zmenky, splnomocnenie
pre právneho zástupcu, výpis z Obchodného registra navrhovateľa a osvedčenie na registráciu na daň

z pridanej hodnoty. Súd vyzval navrhovateľa tlačivom B podľa čl. 4 bod 4 na konkrétne doplnenie, resp.
opravu konkrétnych častí - oddielov tlačiva A - návrhu na uplatnenie pohľadávky v lehote do 31. 5. 2013.
Konkrétne vyzval navrhovateľa: „V oddiele 8.1. je potrebné uviesť: Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z
05.04.1993jesúdpovinnýzúradnejpovinnosti skúmaťvkaždomkonaní,čisanejednáospotrebiteľský
vzťah, a to za účelom zabezpečenia právnej ochrany spotrebiteľa. Z tohto dôvodu je potrebné, aby ste
súdu uviedli konkrétny právny titul, na základe ktorého bola zmenka vystavená a vyplnená (zmluva alebo

iný) s uvedením prvotného právneho vzťahu medzi pôvodnými účastníkmi
konania. Len tak môže súd zistiť, či sa jedná o spotrebiteľský alebo iný právny vzťah, a teda aké právo
sa má na daný spor použiť, pričom to má význam aj na určenie miestnej a vecnej príslušnosti súdu. Z
toho dôvodu je potrebné, aby ste zaslali súdu ako prílohu návrhu aj právny titul, na základe ktorého bola
zmenka vystavená a vyplnená (zmluva alebo iný právny
titul).“ Zároveň v tomto tlačive B bol navrhovateľ poučený, že ak návrh nedoplní, resp. neopraví v

uvedenej lehote, súd návrh zamietne. Navrhovateľ reagoval na túto žiadosť súdu odpoveďou, v ktorej
uviedol: že ako navrhovateľ „poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatnenejpohľadávke, ktorá je založená na zmenkových nárokoch vyplývajúcich z platnej zmenky. Navrhovateľ
predložil originál zmenky. Zmenkové informácie preniesol navrhovateľ presne do návrhu, a preto
neostáva z jeho strany čo doplniť alebo opraviť. Navrhovateľ si uplatňuje majetkové práva zo zmenky a

nie z pohľadávky. Navrhovateľ disponuje len indosovanou zmenkou a nemá k dispozície iné primerané a
presné údaje alebo listiny, ktoré súd vyžaduje... Zmenka obsahuje všetky dostatočne jasne a primerané
informácie o vyčíslenej pohľadávke, ktorú uplatňuje. Prípustnosť uplatneného nároku je daná platnosťou
zmenky. Doplnenie alebo oprava tlačiva na uplatnenie pohľadávky preto nesúvisí s prípustnosťou
uplatneného nároku. Príslušnosť súdu v tejto veci vyplýva priamo z Nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 861/2007 a príslušnosti okresného súdu v Slovenskej republike, pretože sa jedná o
drobný spor, hoci sa týka zmenky“. Podľa súdu existuje v rámci Európskej únie tzv. spotrebiteľské právo,
ktoréhoúčelomjepredovšetkýmzabezpečenieochranyspotrebiteľanastolenímreálnej,nielenformálnej
rovnosti účastníkov. Súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania je povinný ex offo, t.j. z
úradnej povinností skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda, či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva, a to za vyššie uvedeným účelom

Z výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava, t.j. prvého
zmenkového veriteľa a indosanta vyplýva, že do predmetu jej činnosti patrí aj poskytovanie úverov z
vlastných zdrojov. Preto súd musel aj v tomto konaní za účelom zistenia, či sa nejedná o spotrebiteľské
právne vzťahy, vyzvať navrhovateľa na tlačive B na opravu, resp. doplnenie Návrhu. Navrhovateľ túto
výzvu neakceptoval, uvedené skutočnosti neuviedol, tlačivo nedoplnil a nedoložil ani listinné dôkazy, na

ktoré ho súd vyzval. Z tohto dôvodu súd návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia
zamietol. Čl. 3 ods. 1.3 Smernice Rady 93/13/EHS ukladá súdu povinnosť skúmať prípadnú nekalú
podmienku vzhľadom na cieľ stanovený v čl. 6 Smernice. Podľa aktuálneho Zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z.z., a to § 17 ods. 3 a § 24 sú zmenky v spotrebiteľskom práve ako zabezpečovací
inštitút zakázané. Dohody o zmenkách v spotrebiteľských vzťahoch však môžu byť považované aj

pred týmto zákazom za absolútne neplatné, a to pre rozpor s dobrými mravmi, t.j. § 3 Občianskeho
zákonníka alebo ako neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Z
európskych právnych noriem, ako aj vnútroštátnych právnych noriem na ochranu spotrebiteľa vyplýva
súdom vykonávať ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktnú kontrolu
zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré

zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej Smernice Rady 93/13/EHS, t.j. postarať sa, aby
spotrebiteľom neprijateľné klauzuly - neprijateľné podmienky - nevznikali. Tým, že navrhovateľ ani po
výzve súdu nedoplnil svoj návrh na uplatnenie pohľadávky a nedoložil dôkazy, tak ako bol vyzvaný a
poučený, spôsobil, že nie je možné objektívne zistiť, či sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský
právny vzťah, ako to naznačuje doložená zmenka a jej prvotný zmenkový veriteľ POHOTOVOSŤ s.r.o..

Preto súd nemôže posúdiť prípadne neprijateľné podmienky, ktoré sú absolútne neplatné a nemôže
zistiť, či sa nemali použiť ustanovenia o spotrebiteľskom práve. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
zo 16. 11. 2010 práve vo veci POHOTOVOSŤ s.r.o. C-76/10 bolo rozhodnuté, že vnútroštátny súd má
v každom štádiu konania aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere,
ak má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie

o právnom a skutkovom stave. Súd poukázal aj na list Európskej komisie z 25. 4. 2013 pod č.
2012/4165, Vec: Výzva - Porušenie, ktorý bol zaslaný Slovenskej republike práve z dôvodu upozornenia
zo strany EK, že SR pravdepodobne dôsledne nedodržuje spotrebiteľské právo EÚ. V tomto liste
sa dokonca výslovne uvádza práve obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o.. Okrem iného sa
vo výzve uvádza: „Obchodníci vyplňujú do blankozmeniek svoju nárokovanú sumu, hoci to právne

predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú a napriek skutočnosti, že tieto pohľadávky nemajú
oporu v právnych predpisoch a sú založené na nekalých podmienkach. Rozhodcovské súdy však
vynášajú rozsudky aj na základe týchto zmeniek“. Uvedené právne úpravy sú kogentného charakteru
a majú za následok nielen povinnosť pre súdy, ale aj povinnosť pre navrhovateľa doložiť pri svojom
návrhu na začatie konania všetky dôkazy a uviesť všetky skutočnosti tak, aby bolo možno posúdiť,

či sa jedná o spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský vzťah. Ak je na to navrhovateľ vyzvaný súdom a
uvedené nedostatky v lehote neodstráni, súd nemá inú možnosť, len jeho návrh zamietnuť. Z údajov
na zmenke vyplýva, že v týchto pohľadávkach sa jedná o úvery, resp. pôžičky poskytnuté veriteľom,
a to POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorý je uvedený na zmenke ako prvý zmenkový veriteľ, kde sú uvedené
dohody o zabezpečení spotrebiteľského záväzku práve zmenkou. Preto má súd právo skúmať aj prvotný

právny vzťah a uvedenú dohodu o zmenke, na základe ktorej bola zmenka vystavená, či sa nejedná
o nekalú praktiku, resp. neprijateľnú zmluvnú podmienku, resp. o rozpor s dobrými mravmi, t.j. o
absolútne neplatné dojednanie, ktoré nepožíva právnu ochranu. Súd poukázal aj na nemecký rozsudok
Z 1965, podľa ktorého, ak bola zmenka prevedená na iný subjekt a pritom jestvujú indície, že zmenkazabezpečovala úver alebo pôžičku pre spotrebiteľa (čo je aj tento prípad, pretože to vyplýva z činnosti
súdu, ako aj zo samotnej zmenky doloženej navrhovateľom, že prvotný zmenkový veriteľ POHOTOVOŤ
s.r.o. má v predmete činnosti poskytovanie úverov), nie je možné poskytnúť ochranu navrhovateľovi,

lebo aj nový zmenkový veriteľ, t.j. navrhovateľ si mal preskúmať v súlade so spotrebiteľským právom, či
zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver a hlavne z dôvodu, že nadobudol tieto zmenky od subjektov,
o ktorých je všeobecne známe, že predmetom ich činnosti je poskytovanie úverov alebo pôžičiek. V
zmysle čl. 19 Nariadenia použije sa vnútroštátna úprava procesného práva, ak niečo nie je upravené v
tomto Nariadení. V Nariadení nie je uvedené, akou formou rozhodnutia (rozsudok, uznesenie) rozhoduje

súd ak zamieta návrh podľa čl. 4 bod 4 a O.s.p. nepozná také zamietnutie návrhu. Preto O.s.p. ani
nestanovuje formu rozhodnutia, akou sa má rozhodnúť. Najbližšie v O.s.p. je úprava podľa § 43, kde
súd návrh na začatie konania odmietne (nie zamietne), ak navrhovateľ ani v lehote stanovenej súdom
neodstráni vady návrhu, na čo ho súd vyzve uznesením. V takom prípade sa rozhoduje o odmietnutí
návrhu uznesením. Keďže v Nariadení ani v O.s.p. nie je stanovená forma rozhodnutia pri zamietnutí
návrhu podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia, súd rozhodol rozsudkom podľa § 152 O.s.p. a vzhľadom na

bod (26) v Preambule Nariadenia pripustil voči rozsudku opravný prostriedok - odvolanie, a to podľa
§ 201 a násl. O.s.p. O trovách konania účastníkov a vedľajšieho účastníka súd nerozhodoval. Podľa
Nariadenia sa odporcovi v tomto štádiu nedoručuje ani tlačivo A - Návrh na uplatnenie pohľadávky
zo strany navrhovateľa, ani tlačivo B - Výzva na odstránenie nedostatkov, ani odpoveď navrhovateľa
a ani rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu. Preto súd nezaslal uvedené listiny ani odporcovi a ani

vedľajšiemu
účastníkovi. V tomto štádiu rozhodovania odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi nemohli vzniknúť
účelne vynaložené trovy. V poučení o opravnom prostriedku súd pripustil proti tomuto rozhodnutiu
odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku.

V takto stanovenej odvolacej lehote podal odvolanie proti rozsudku navrhovateľ. Navrhol rozsudok
zmeniť a návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu
trov odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že nie je prípustné, aby súd vyzýval navrhovateľa na
doplnenie, či opravu návrhu, ktorá nie je pre prejednávanú vec relevantná a splnením takejto výzvy
podmieňoval ďalší postup v konaní. Ak súd na základe nedoplnenia právne irelevantnej požiadavky

(pričom irelevantnosť bola zo strany navrhovateľa v jeho odpovedi vysvetlená) dôjde k zamietnutiu
návrhu, ide o odňatie možnosti konať pred súdom. Navrhovateľ nemá vedomosť o iných vzťahoch
medzi pôvodným vlastníkom zmenky a vystaviteľom zmenky (v tomto konaní odporcom). Navrhovateľ
je vlastníkom cenného papiera (má len zmenku), ktorý nadobudol na základe indosamentu. Žiadne iné
informácie či dokumenty navrhovateľ k zmenke nemá a v zmysle platného poriadku ani nepotrebuje

mať na to, aby mohol uplatňovať práva s týmto cenným papierom spojené. Požadovanie iných
dokumentov, ako originálu zmenky pri uplatňovaní zmenkového nároku, predovšetkým pri uplatňovaní
nároku zo strany indosatára, je neprípustné a nezákonné. V súlade s konštantnou judikatúrou českých
a slovenských súdov (najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10.
2008 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 8. 2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000) je zmenka

samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať
inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Navrhovateľ
zásadne nesúhlasí s tým, že súd je v tomto konaní oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či ide
o spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na to, že súd neuvádza žiadne konkrétne argumenty, rozhodnutie

súdu je potrebné považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo predstavuje
zásah do práva na spravodlivý súdny proces a inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Súd má povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.) spôsobom
zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Právny poriadok neumožňuje súdu preskúmavať a na
prejednávanú vec vzťahovať zmluvné vzťahy, ktoré s danou vecou nesúvisia a nemôžu súvisieť. Súd

však rozsah podľa neho významných skutočností rozširuje svojvoľne bez návrhov účastníkov, čím
porušuje kontradiktórnosť súdneho procesu. Súd sa má riadiť kontradiktórnym princípom, avšak na
základe odôvodnenia rozsudku je zrejmé v prípadoch vhodných pre rozhodnutie súdu túto zásadu
v neprospech navrhovateľa opomenúť. Navrhovateľ skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi
pôvodným majiteľom zmenky a odporcom vôbec netvrdil, teda nebol nositeľom dôkazného bremena.

Súd si sám vytvoril pochybnosť (nie reálny poznatok z vykonaného dokazovania, ale čistý, ničím
nepodložený dohad) o tom, že by medzi predchádzajúcim majiteľom zmenky (ktorý ani nie je účastníkom
tohto súdneho konania) a odporcom mohol existovať iný záväzkový vzťah, než aký je predmetom tohto
súdneho konania. Súd teda vykonštruoval tvrdenie, ktoré žiadal, aby navrhovateľ preukázal. Súd vsporovom konaní môže svoje rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú produkované
účastníkmi konania a nie na tvrdeniach, ktorých pôvodcu nachádza v iných konaniach. Pokiaľ existuje
dôkazná povinnosť súdu vo vzťahu k súdom tvrdeným skutočnostiam. Ak súd svoje tvrdenie

nepreukázal (súd uvádza, že objektívne nebolo možné
posúdiť, či ide o spotrebiteľský vzťah), neuniesol dôkazné bremeno a nemôže na tomto základe založiť
svoje rozhodnutie. Uvedená konštrukcia je samozrejme absurdná, pretože súd nie je účastníkom
konania, nemá povinnosť, ale ani oprávnenie kreovať skutkové tvrdenia a má len limitované oprávnenie
vo vzťahu k rozsahu dokazovania. Súd zjavne a zreteľne

porušil kontradiktórnosť súdneho procesu a presiahol svoju právomoc. Súd ignoroval ust. § 17 ZZŠ,
z ktorého vyplýva, že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky
voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak
v sporovom konaní nemôže činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. Poukázal v tejto
súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10. 2008. Z ust. § 17
zák. č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že kto je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti

zmenkovému nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal.
Dôkazné bremeno teda spočíva na odporcovi (povinnom) a nie na navrhovateľovi (oprávnenom). Pokiaľ
povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach
nie je možné prenesenie dôkazného bremena z odporcu (povinného) na navrhovateľa (oprávneného).
Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak

námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba (proti
vôli odporcu) prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter
a preto v záujme zachovania rovnosti strán súd nie je oprávnený odporcu na ne ani upozorniť. V
danom prípade súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods. 1 O.s.p.. Súd porušil

ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vykonané bez návrhu.
Napriek tomu, že súd uviedol, že nevie určiť, či ide o spotrebiteľský vzťah, celé právne posúdenie
veci vychádza z toho, že právny vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľským vzťahom. Súd tak v
rozhodnutí vychádza z nepreukázanej skutočnosti. Rozhodnutie súdu nie je možné založiť na dohadoch.

Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak
však neurobil, museli byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o
porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva

na spravodlivé súdne konanie. Súd nesúhlasil s názorom navrhovateľa, že významnou pre konanie je
výlučne zmenka, a to s odôvodnením, že toto tvrdenie navrhovateľa je v rozpore so spotrebiteľským
právom. Súd poukázal na predpisy európskeho i vnútroštátneho spotrebiteľského práva, avšak zo
žiadnych ustanovení (citovaných či necitovaných) súdom tvrdený rozpor nevyplýva. Tvrdenie súdu je tak
opäťfabulované,ničímnepodloženéaneodôvodnené.Jesíceprípustnézaurčitýchokolnostíuplatňovať

tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi (teda prípustné by mohlo byť zaoberanie sa vzťahom medzi
pôvodným majiteľom zmenky a odporcom), avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a
predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal
súd a suploval aktivitu odporcu. V odôvodnení rozhodnutia súd poukazuje na rozhodnutie nemeckého

Najvyššieho súdu z roku 1965. Obsah tohto rozhodnutia mu nie je známy a toto rozhodnutie nie
je dostupné. V období jeho vzniku prakticky neexistovalo
európske spotrebiteľské právo, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Zrejme ide o prekonaný a
ojedinelý názor, z ktorého nie je možné vychádzať. Akékoľvek rozhodnutie
nemeckého Najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky (zák. č. 191/1950 Zb.). Záveru súdu o prelomení abstraktnosti
zmenky, ktorý vyplýva z takmer 50-ročného rozhodnutia nemeckého Najvyššieho súdu priamo odporuje
záver Najvyššieho súdu SR v rozsudku 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10. 2008, kde sa uvádza: „Z povahy
zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva ...“. Taktiež je možné poukázať aj na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 8. 2002 sp. z. 25Cdo/1839/2000. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd ČR

pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec.
Vyplýva z neho jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom. Zmenkový
záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a samostatný záväzok, celkom nezávislý aj
od zabezpečovanej pohľadávky. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd nemôže od navrhovateľapožadovať preukázanie vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom, pretože ide o celkom
odlišný právny vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Žiadosť súdu na doplnenie
návrhu tak bola celkom neopodstatnená a ak navrhovateľ požadované dokumenty nedoplnil, nemohlo

dôjsť k zamietnutiu návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007. V tomto
súdnom konaní navyše nemal vystupovať vedľajší účastník. Konanie je európskym konaním a je
právne regulovaný Nariadením č. 861/2007. Procesný postup súdu a strán je upravený označeným
Nariadením, a to odlišne od vnútroštátnej úpravy. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu nepripúšťa vedľajšie účastníctvo. Právna regulácia Nariadenia obsiahnutá v čl. 4 a 5 vedľajšie

účastníctvo nepozná a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v O.s.p. len výnimočne,
a to vtedy, ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným procesným právom
uplatniteľným v členskom štáte. Konajúci súd nepostupuje podľa procesných pravidiel označeného
Nariadenia a aplikuje prednostne vnútroštátne právo. Navrhovateľ žiada súd, aby rešpektoval jeho právo
na spravodlivý proces a upozorňuje na možnosť vzniku škody na jeho strane v dôsledku nesprávneho
úradného postupu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplnenia dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa, a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 § 214 ods.
2 O.s.p.). Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery,
že nebol oprávnený preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené

v podanom odvolaní. Výnimkou však môžu byť vady konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj
konania,ktorémupredchádzalo,dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolanienavrhovateľajevkonečnom
dôsledku opodstatnené.

Európsky parlament a Rada EÚ prijali dňa 11. 7. 2007 Nariadenie č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje
Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu - ďalej len Nariadenie.
Takto prijaté konanie vytvorilo pre zmluvné strany alternatívu konaní existujúcich podľa práva členských
štátov (čl. 1 Nariadenia).

Podľačl.19Nariadenia,pokiaľtotoNariadenieneustanovujeinak,európskekonanievoveciachsnízkou
hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie.

Právnou úpravou uvedenou v tomto Nariadení sú súdy členských štátov viazané priamo len v rozsahu,

v akom má Nariadenie vlastnú úpravu európskeho konania. Inak sa riadi procesným právom členského
štátu, v ktorom sa konanie vedie.

V súvislosti s tým, že odvolací súd preskúmava odvolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu súdu vydaného
podľa uvedeného Nariadenia, musel odvolací súd v prvom rade vyriešiť, či je prípustné odvolanie (resp.

iný opravný prostriedok) proti takémuto rozhodnutiu súdu.

Prvostupňový súd rozhodol podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia. Ani v tomto článku a ani v iných ustanoveniach
Nariadenia niet zmienky o opravnom prostriedku proti takémuto rozhodnutiu súdu, a teda ani v tom
smere, že odvolanie je prípustné, ani v tom smere, že by odvolanie prípustné nebolo. Opravné

prostriedky sú uvedené len v čl. 17 Nariadenia, podľa ktorého členské štátny informujú komisiu o tom,
či je na základe ich procesného práva prípustné podať opravný prostriedok proti rozsudku vydanému
v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu a v akých lehotách možno takýto opravný
prostriedok podať. Komisia tieto informácie zverejní. Na druhej strane čl. 5 ods. 1 Nariadenia posledná
veci stanovuje, že proti rozhodnutiu súdu o odmietnutí žiadosti o nariadenie ústneho pojednávania

nemožno samostatne podať opravný prostriedok.

Preambula Nariadenia v ods. 26 stanovuje pritom zásadu, že akýkoľvek odkaz v tomto nariadení na
opravný prostriedok by mal zahŕňať všetky možné opravné prostriedky v rámci vnútroštátneho práva.

Z uvedených ustanovení odvolací súd vyvodzuje, že proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu podľa čl.
4 ods. 4 Nariadenia je prípustné odvolanie, keďže toto ustanovenie neobsahuje neprípustnosť podania
takéhoto odvolania. V takom prípade pri aplikácii čl. 19 Nariadenia a § 202 ods. 3 O.s.p. je proti takémutorozhodnutiu odvolanie prípustné tak, ako je to upravené aj v procesnom práve platnom v Slovenskej
republike pri rozhodovaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu (§ 200ea ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého o zamietnutí
návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia sa rozhoduje rozsudkom. Vychádzajúc z čl. 7 ods. 2, 3, ale i
čl. 15 ods. 1, čl. 17, čl. 18 Nariadenia rozhoduje súd rozsudkom o veci samej (o pohľadávke alebo
protipohľadávke). V iných prípadoch (čl. 9 ods. 2) sa už hovorí sa už len o rozhodnutí.

Vzhľadom k tomu, že účelom čl. 4 ods. 4 Nariadenia je odstraňovanie vád podaného návrhu, obdobne
ako v ust. § 43 ods. 1, 2 O.s.p., je pri aplikácii čl. 19 Nariadenia treba mať za to, že o zamietnutí návrhu
podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia sa rozhoduje uznesením. Vada
konania spočívajúca v preskúmavanej veci v tom, že súd rozhodol rozsudkom, sama o sebe nie je
dôvodom pre zrušenie takéhoto rozhodnutia.

Takýmto dôvodom je však zistenie, že v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky pre zamietnutie
návrhu podľa čl. 4 Nariadenia, keď to súd zdôvodnil len tým, že
navrhovateľ nepredložil na výzvu súdu požadované dokumenty a neuviedol doplňujúcej informácie.
Rozhodnutie podľa čl. 4 Nariadenia nie je rozhodnutím o veci samej a predkladanie ďalších dôkazov, či
požadovanej informácie, nie je dokazovaním upraveným v čl. 7 ods. 1, čl. 8 a čl. 9 Nariadenia.

Podmienkou k tomu, aby súd doručil odporcovi kópiu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky (čl. 5
ods. 2 Nariadenia) je dostatočná jasnosť a primeranosť informácií poskytnutých navrhovateľom v
podanom návrhu a jeho prílohách, a teda správne vyplnenie tlačiva návrhu v oddiele A. Naviac žalovaná
pohľadávka sa nesmie zdať zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný.

V zmysle čl. 4 ods. 4 Nariadenia v spojení s § 138 ods. 1 O.s.p. je treba považovať pohľadávku za zjavne
neopodstatnenú napr. vtedy, ak ide o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva. Za takéto
súdna prax považuje napr. nároky prekludované.

Takýmto ustanovením nie je § 172 ods. 7 O.s.p., ktorý podmieňuje vydanie platobného rozkazu tým, že
navrhovateľ bude súhlasiť s tým, aby predmetom platobného rozkazu nebola tá časť návrhu, ktorá „je
v zjavnom rozpore s právnymi predpismi“.

Pokiaľ totiž navrhovateľ nesúhlasí so zmenou návrhu podľa § 172 ods. 7 O.sp., súd nariadi vo veci

pojednávanie a až následne rozhodne vo veci samej. Nejedná sa o dôvod pre odmietnutie návrhu podľa
§ 43 ods. 1 O.s.p..

Ktorénávrhyjetrebapovažovaťzaneprípustnéupravujevprvomradečl.2ods.2Nariadenia.Občiansky
súdny poriadok osobitnú úpravu neprípustných návrhov nemá. Čo môže byť predmetom občianskeho

súdneho konania vymedzuje § 2 O.s.p..

V preskúmavanej veci nejedná sa o prípad uplatňovania pohľadávky zjavne neopodstatnenej, ani
o podanie zjavne neprípustného návrhu. Vzhľadom k tomu, že predmetom návrhu sú zmenkové
nároky, nie je na mieste ani záver o nedostatočnej jasnosti alebo primeranosti poskytnutých informácií,

či o nesprávnom vyplnení návrhu. Nepredloženie súdom požadovaných dôkazov, neposkytnutie
požadovanej informácie, ba ani ich odmietnutie, nemôžu byť dôvodom pre zamietavé rozhodnutie súdu
podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia, pokiaľ poskytnuté informácie a pripojené dôkazy umožňujú postup súdu
podľa čl. 5 ods. 3, 4, 5, 6, čl. 7 a čl. 9 Nariadenia a akékoľvek konečné rozhodnutie súdu vo veci samej.

To platí vo výrazne zvýšenej miere v prípade, keď predmetom konania sú zmenkové nároky uplatňované
posledným majiteľom zmenky. Vzhľadom k platnosti § 17 Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950
Zb. môže dlžník (vystaviteľ zmenky) uplatniť námietku, ktorá by inak patrila voči pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi len v prípade preukázania, že terajší majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal
vedome na škodu dlžníka. Pokiaľ takáto námietka zo strany žalovaného dlžníka nie je vznesená a

preukázaná, neexistuje dôvod, na základe ktorého by súd mohol opodstatnene vykonať dokazovanie
týkajúce sa obsahu kauzálnej zmluvy predchádzajúcej vystaveniu takejto zmenky. Povinnosť tvrdenia
takýchto námietok, ale aj dôkazné bremeno na ich preukázanie je na žalovanom vystaviteľovi zmenky -dlžníkovi. Opodstatnenosť žalovaných súm môže byť pritom posudzovaná predovšetkým podľa Zákona
zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. - v ďalšom texte ZZŠ.
Zmenka je cenným papierom vydaným v zákonom stanovenej forme, ktorým sa konkrétna osoba

(zmenkový dlžník) zaväzuje majiteľovi zmenky zaplatiť v mieste a čase vyplývajúcom zo zmenky čiastku
zmenkou určenú s tým, že ide o záväzky priame, bezpodmienečne, nesporné a abstraktné.

Abstraktnosť záväzku zo zmenky má za dôsledok, že zákon neviaže vznik zmenkových nárokov na
žiadne iné okolnosti, než na splnenie formalít, ktoré predpisuje. Jedná sa teda o záväzok platobný, ktorý

nie je viazaný na iné vzťahy, a teda ani na hospodárske dôvody jej vzniku.

Nespornosť záväzku zo zmenky je daná tým, že majiteľ zmenky nemusí pri predkladaní zmenky na
zaplatenie, ani neskôr pri jej vymáhaní, preukazovať nič iného, než to, že je vlastníkom zmenky. Nemá
dôkaznú povinnosť preukazovať, že mu povinný zo zmenky skutočne dlží zmenkovú sumu. Zmenka
samotná, pokiaľ je platná, je dostatočným dôvodom pre vznik nároku na čiastku v nej uvedenú. Je

výlučne na dlžníkovi zo zmenky, aby tento v rámci prípadného súdneho konania vzniesol svoje námietky
a tieto v súdnom konaní aj preukázal, pokiaľ podanie takýchto námietok nevylučuje § 17 ZZŠ.

Vznikom zmenky sa zakladá celkom samostatný záväzkový vzťah, ktorý existuje nezávislé na
hospodárskom dôvode jeho vzniku. Zmenkové záväzkové vzťahy nemajú pôvod v predchádzajúcich

kauzálnych pohľadávkach, tie len vytvárajú potrebu založenia zmenkových záväzkov. V prípade
vystavenia zabezpečovacej zmenky tak existujú vedľa seba dva záväzky, a to jednak pôvodný záväzok
všeobecno-právnej povahy a popri ňom záväzok zmenkový. Účelom zabezpečovacej zmenky je, v
prípade omeškania s plnením záväzku všeobecno-právnej povahy, zabezpečiť plnenie zo zmenky. Aj
takáto zabezpečovacia zmenka má skôr uvedenú abstraktnú a nespornú povahu.

Zásada abstraktnosti zmenkových záväzkov sa zvyšuje v prípade, že remitent ako prvý majiteľ zmenky
indosamentom (rubopisom) prevedie zmenku na nového majiteľa - indosatára. Tento získava všetky
práva zo zmenky, a to nie ako právny nástupcu predchádzajúceho majiteľa, ale ako celkom originálny
nadobúdateľ týchto práv. V dôsledku toho priamy zmenkový dlžník môže voči takémuto poslednému

majiteľovi zmenky robiť len také námietky, ktoré sa zakladajú na ich vlastných vzťahoch. Ust. § 17 ZZŠ
v tejto súvislosti hovorí, že ten, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi zmenky námietky,
ktoré zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k výstavcovi alebo neskorším majiteľom, okrem prípadu,
keď majiteľ pri nadobúdaní zmenky jedná vedome na škodu dlžníka.

Výnimku zo zásady takto zvýšenej nespornosti a abstraktnosti zmenkového záväzku tvorí preukázaná
námietka dlžníka, že posledný majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal vedome na škodu dlžníka (napr.
v prípade dôverníckeho - fiduciálneho indosamentu). Len v prípade, že zmenkový dlžník takúto námietku
vznesie a preukáže, môže následne na svoju obranu vzniesť aj kauzálne námietky vyplývajúce z jeho
vzťahu k remitentovi, či iným skorším majiteľom zmenky.

V danom prípade však súd nerozhoduje o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, v ktorom
je súd viazaný obsahom námietok dlžníka (§ 175 ods. 1 O.s.p.), ani
o návrhu na vyhlásenie rozsudku o zmenkových právach v konaní podľa III. časti, 1. a 2. hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, ale o návrhu podľa Nariadenia 861/2007, ktoré špecifickým spôsobom

upravuje čas a podmienky dokazovania. Rozhodnúť vo veci samej môže súd až za splnenia podmienok
uvedených v čl. 5 ods. 3 a čl. 7 Nariadenia.

V žiadnom prípade nie je dôvodom pre zamietnutie návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia nepreukázanie
skutočností, či vystaveniu zmenky predchádzalo uzavretie

kauzálnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorej účastníkom bol vystaviteľ zmenky - dlžník.

Dokazovanie na preukázanie dôvodnosti takýchto kauzálnych námietok je totiž možné vykonať výlučne
lenzapredpokladu,žeodporcavlehotedo30dnípodoručenítlačivaanávrhunauplatneniepohľadávky,
ako aj tlačiva na odpoveď, sa vyjadrí k podanému návrhu, či už tak, že vyplní časť II. vzorového

tlačiva písm. C a pripojí všetky príslušné
podporné doklady, alebo sa vyjadrí akýmkoľvek iným vhodným spôsobom, pri ktorom nepoužije tlačivo
na odpoveď. V zmysle ods. 12 Preambuly Nariadenia ďalšie dôkazy bymohol tak navrhovateľ, ako aj odporca predkladať v priebehu celého prvostupňového konania. Pokiaľ
však samotná odpoveď odporcu k podanému návrhu na uplatnenie pohľadávky nie je doručená súdu
v lehote 30 dní po doručení tlačiva návrhu odporcovi, musí súd vydať rozsudok o pohľadávke alebo

protipohľadávke, teda rozhodnúť vo veci samej. Ustanovenie v čl. § 7 ods. 3 Nariadenia, ktorý stanovuje
takúto koncentračnú zásadu, má za dôsledok, že v prípade pasivity odporcu, ktorý napriek riadnemu
doručeniu návrhu v uvedenej lehote nedoručil súdu odpoveď, musí súd rozhodnúť len na základe
dôkazov predložených navrhovateľom, a teda nevykonáva dokazovanie uvedené v čl. § 7 ods. 1
Nariadenia. Tento záver vyplýva z prvej vety uvedeného článku, ktorý podmieňuje vykonávanie tam

uvedených dôkazov doručením odpovede odporcu. Nemôže teda takéto dokazovanie vykonávať v
štádiu pred doručením odpovede odporcu súdu.

Vychádzajúc z týchto zásad preto pochybil prvostupňový súd, keď rozsudkom (namiesto uznesenia)
zamietol návrh navrhovateľa podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia len preto, že tento mu neposkytoval
doplňujúce informácie a požadované dokumenty, hoci navrhovateľ si uplatňuje zmenkové nároky zo

zmenky, ktorej originál bol pripojený k návrhu. Naviac navrhovateľ je v postavení posledného majiteľa
zmenky, pre ktorého platí zásada uvedená v § 17 Zákona zmenkového a šekového.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a
vec vracia prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania, a to v samotnom odvolaní, ako aj neskôr v osobitnom podaní,
navrhovateľ namietal neprípustnosť vstupu Združenia na ochranu práv občana spotrebiteľa HOOS
Prešov - ďalej len Združenia do tohto konania.

Nariadenie č. 861/2007 za účastníkov konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu označuje len
navrhovateľa a odporcu. Nemá vlastnú úpravu týkajúcu sa vedľajšieho účastníctva. Preto v súlade s
čl. 19 Nariadenia platí úprava § 93 O.s.p. Vychádzajúc z tejto úpravy môže vstúpiť takéto Združenie
do začatého konania. Podobne, ako v prípade upravenom v § 172 ods. 1 O.s.p. nie je však vedľajší
účastník osobou oprávnenou podať odpoveď (vyjadrenie) voči návrhu na uplatnenie pohľadávky podľa

čl. 5 ods. 3 Nariadenia. Aj
v tomto prípade právny predpis oprávňuje k podaniu takejto odpovede výlučne odporcu. Je na posúdení
odporcu, či podaním odpovede spochybní voči nemu uplatňované nároky a v akom rozsahu, alebo
či svojou pasivitou prinúti súd rozhodnúť vo veci samej na základe tvrdení navrhovateľa a ním
predložených dôkazov (čl. 7 ods. 3 Nariadenia). Keďže lehota 30 dní na podanie odpovede odporcu

plynie až od doručenia tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky a tlačiva odpovede, je bez právneho
významu vyjadrenie sa vedľajšieho účastníka k veci samej spojené so zahlásením vstupu do konania.
Právne významnú odpoveď k návrhu môže preto podať vedľajší účastník len v mene odporcu na
základe ním danej plnej moci. Samostatné právne úkony robené pod menom vedľajšieho účastníka
môže tento vykonávať až následne po tom, čo odporca včas doručí súdu odpoveď k podanému návrhu

na uplatnenie pohľadávky. Preto účinne môže vstúpiť vedľajší účastník na strane odporcu až po podaní
odpovede odporcu podľa § 5 ods. 3 Nariadenia alebo súčasne s ním.

Vychádzajúc z týchto zásad je možné konštatovať, že Združenie mohlo v preskúmavanej veci vstúpiť
do konania, aj keď nie je zatiaľ oprávnené robiť účinne akékoľvek prejavy vôle týkajúce sa veci samej.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na nepripustenie vstupu Združenia ako
vedľajšieho účastníka do preskúmavanej veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 747/2005

Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.