Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 25, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/5/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111216114
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111216114.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloleté deti: P. U. B., nar. XX. R. XXXX, bytom u matky
a U. B., nar. XX. F. XXXX, bytom u otca, obe zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Trnava, matky: C. Z., nar. XX. Y. XXXX, bytom O. XX/X, zast. advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková,
Trnava, Hlavná 44 a otca: Mgr. U. B., nar. XX. D. XXXX, bytom B. D. XXX, zast. advokátkou: JUDr.
Mária Jezerská, Trnava, Hlavná 42, o zvýšenie výživného, o odvolaniach oboch rodičov proti rozsudku

Okresného súdu Trnava z 3. decembra 2012 č. k. 21P/12/2011 - 80 (správne „-78") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmenil svoj rozsudok „č. k.“ (v skutočnosti len „sp. zn.“ -
pozn. odvolacieho súdu) 27 C 6/2007 (správne inak „27C/6/2007 - 49“ - opäť pozn. odvolacieho súdu)
z 25. júna 2007 (ďalej tiež len „rozvodový rozsudok“) v časti o výživnom na oboch maloletých (inak

pri nadbytočnej identifikácii týchto aj v príslušných čiastkových výrokoch rozsudku tiež priezviskami a
dátumami narodení - v prípade U. navyše s uvedením nesprávneho mesiaca, ktoré údaje aj v prípadoch
rozhodovania o viacerých deťoch majú miesto tradične iba v úvodnej časti rozsudku - do tretice pozn.
odvolacieho súdu) a to tak, že otec je povinný matke za obdobie od 1. mája do 15. augusta 2012 doplatiť
na výživnom na P. (ktorého opomenul označiť aj druhým krstným menom „U.“ - štvrtá pozn. odvolacieho
súdu) „celkove 350 eur, a to tak, že zvýšené výživné za každý mesiac predstavuje sumu 100“ (bližšie

neuvedených peňažných jednotiek - zrejme eur - piata pozn. odvolacieho súdu) „mesačne“ a od 1.
septembra 2012 zvýšil matke „vyživovaciu povinnosť“ (keď už, tak výživné - šiesta pozn. odvolacieho
súdu) na U. na sumu 100 eur mesačne (i s opakovaným určením platobných podmienok takto zvýšeného
výživného, ktoré boli určené už rozvodovým rozsudkom a podľa toho napadnutého v nich nemalo dôjsť k
žiadnej zmene - siedma pozn. odvolacieho súdu). Na zaplatenie už zročného výživného (u matky v sume
222euraohraničenéhoobdobímod1.septembraaždo3.decembra2012/?/,hociprizročnostibežného

výživného až 15. dňom v mesiaci a rozhodovaní súdu pred takýmto dňom bolo v čase rozhodovania
napadnutým rozsudkom zročné ešte len výživné za november a to za celý takýto mesiac, teda do „30.
novembra 2012“ - ôsma pozn. odvolacieho súdu) obom rodičom povolil splátky a to otcovi po 50 eur s
ich zročnosťou vždy do 15. dňa v mesiaci vopred a matke po 20 eur mesačne spolu s bežným výživným
(keď napokon i odhliadnuc od použitia nesprávneho výrazu „splácať“ namiesto správneho a požiadavke
na vykonateľnosť rozhodnutí zodpovedajúceho „zaplatiť“ a aj od „zaviazania“ matky na zročné výživné,

hoci záväzky sa prijímajú zmluvami a na základe iných právnych skutočností predpokladaných hmotným
právom a súdy naopak ukladajú povinnosti 1. iba u matky ustanovil aj stratu výhody splátok - pre prípad
nedostatku ich včasného plnenia, 2. v prípade žiadnej z povinností rozložených na splátky neurčil aj jej
počiatok a 3. z dôvodu odvolaciemu súdu neznámeho len otcovi uložil povinnosť výživné „zasielať“ -
zrejme poštou, čím ho tiež obmedzil vo voľbe spôsobu plnenia uloženej povinnosti - deviata súborná a
k výroku napadnutého rozsudku posledná poznámka odvolacieho súdu). Takéto rozhodnutie odôvodnil

právne ust. § 62 ods. 1, 2 a 5, ako aj § 78 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení), vecne potom nad rámec opisu genézy vzťahov účastníkov a skutkovýchzistení v prípade P. len tým, že tento žil do 15. augusta 2012 v spoločnej domácnosti s matkou, od
15. augusta 2012 (?) žije u otca, matka dosiaľ na výživu neprispela ničím a naopak požadovala za
obdobie od 1. mája do 14. augusta 2012 od otca 560 eur mesačne (?), ktorá suma sa ale zdala

nadsadenou a neprimeranou možnostiam a schopnostiam otca, matka neprodukovala žiadne dôkazy
na potreby maloletého v takejto výške a otec bol ochotný zaplatiť za každý mesiac obdobia zhora 150
eur, čo naopak súd prvého stupňa považoval za adekvátne. U U. potom zmena pomerov spočívala
v uplynutí dlhšej doby od skoršieho rozhodnutia o výživnom, v čase vydania ktorého bol tento ešte v
predškolskom zariadení, pričom t. č. už je starší a fyzicky vyspelejší a hrá i futbal, s čím sú spojené

zvýšené výdavky. I v tomto prípade bolo zvýšenie výživného práve od 1. septembra 2012 na sumu 100
eur mesačne odôvodnené len všeobecným záverom o primeranosti takéhoto zvýšenia s poukazom na
„súčasné postavenie matky, ale aj vzhľadom na náklady, ktoré otec s maloletým má“ (?) a okrem toho
tiež odporúčaním matke, aby sa v prípade nedostatku prostriedkov zamestnala (keďže jej druh zanechal
živnosť, príjmy si zabezpečuje len zo sporadických brigád a môže sa tak starať o ďalšie maloleté dieťa
matky). Rozhodnutia o zročnom výživnom potom odôvodnené boli len prevzatím spôsobu rozhodnutia

z výroku do odôvodnenia rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania obaja rodičia.

Matka navrhla zmenu rozsudku zvýšením výživného na P. na sumu 260 eur mesačne (bez uvedenia,

ktorého obdobia by sa toto malo týkať, keďže tu súbežne bola uplatnená aj požiadavka na doplatenie
za obdobie od 1. mája do 15. augusta 2012 sumy 560 eur tak, že zvýšené výživné bude činiť 160 eur
mesačne), zvýšením sumy splátok zročného výživného na 112 eur mesačne a tiež nižším zvýšením
výživného majúceho sa platiť ňou na U. na sumu 36,55 eur mesačne. Namietala zvýšenými (v odvolaní
vypočítanými) výdavkami na P. a dostatočnosťou preukázaného príjmu otca, pre ktoré je zvýšenie

výživného vykonané napadnutým rozsudkom neúmerne nízke; pri výživnom na U. potom vlastným
príjmom len z rodičovského príspevku a „rodinných“ prídavkov, nepomerom príjmov oboch rodičov (234 :
1.234 eur, teda o 1.000 eur mesačne viac u otca), nezamestnanosťou svojho druha a tiež príležitostným
prispievaním U. darmi.

Otec naopak navrhol napadnutý rozsudok zrejme zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (nech aj toto odvolanie v úvode obsahuje návrh na bližšie neozrejmenú zmenu rozsudku a
v závere s ním nekorešpondujúci odvolací návrh zhora), vytýkajúc súdu prvého stupňa predovšetkým
viaceré právne i procesné pochybenia (o. i. nepreskúmateľnosť a nevykonateľnosť rozsudku, z ktorého
a to ani porovnaním jeho výroku a odôvodnenia nemožno vyvodiť výpočet zvýšenia výživného, ako aj

nerozhodnutie o celom návrhu otca /?/ - požadujúcom zvýšenie výživného na 80 eur mesačne od 24.
februára 2010 do 31. augusta 2012).

Opatrovník navrhol v časti týkajúcej sa P. vyhovieť odvolaniu matky a výživné zvýšiť na bližšie neurčenú
sumu a v časti týkajúcej sa U. „odvolanie matky zamietnuť“ (?) a napadnutý rozsudok potvrdiť, v oboch

prípadoch len so všeobecným poukazom na zmenu pomerov na strane maloletých detí, predstavovanú
zvýšením ich veku, vyspelosti i nákladov s výživou; v prípade odvolania otca potom odkázal len na obsah
vyjadrenia k odvolaniu matky (čím sa ale k odvolaniu otca nevyjadril).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.

99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) celú vec (pretože už „otvorením“ problému správnosti
rozsudku - ktorým sa rozhodlo len o výživnom na maloleté deti - odvolaním prvého z odvolateľov bol
zjednaný priechod k preskúmaniu správnosti rozsudku v celom rozsahu a to bez zreteľa na odvolacie
návrhy oboch rodičov, pretože tu šlo o konanie zahájiteľné aj bez návrhu) a to podľa § 214 ods. 2 O. s.
p. bez pojednávania, keď tu síce na jednej strane šlo o vec samu, na druhej strane však vzhľadom k

výskytu závažného procesného pochybenia súdu prvého stupňa však nie aj o prípad, v ktorom by bolo
možným (účelným) prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní (s možnosťou rozhodnutia tam
o veci s konečnou platnosťou).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím účastníkovi konania možnosti konať pred súdom sa podľa záverov ustálenej rozhodovacej
praxe (judikatúry) súdov (na ktorých ani v prejednávanej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadnerozumie taký závadný postup súdu, dôsledkom ktorého je odňatie tých práv, ktoré účastníkom súdnych
konaní platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto
odňatiu (nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého

rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu
možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu či už v O. s.
p. alebo prípadne i inom predpise procesného práva).

Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva
zaručovaného nielen vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky (tu por. najmä čl. 46
a nasl. Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov), ale i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí
ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť

konať pred súdom sú aj nedostatky tzv. finálneho produktu rozhodovacej činnosti súdu, teda vady
samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia. To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu
napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu
Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu

najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), v zmysle ktorých treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky

vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Táto

úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu a žalovaného),
ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci) a jej korektným i ústavne
konformným výkladom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej obsiahnutými je v rozpore nielen
úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. tiež existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. aj prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené, ako aj len
všeobecné argumentačne nepodložené úvahy. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
aj odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré
sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o
príčinách rozhodnutia práve zvoleným a nie žiadnym iným spôsobom) odníma tiež možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci
využitia prípadných riadnych alebo (za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Podľa odvolacieho súdu potom nemôže byť žiadnej pochybnosti a otcovi bolo treba dať za pravdu v tom,

že práve o prípad postihnutia napadnutého rozsudku aj takouto vadou (popri viacerých iných vadách
spomenutých už v úvodnej časti tohto odôvodnenia a ďalších, ktoré budú zmienené neskôr) šlo i v
prejednávanej veci.

Súdu prvého stupňa totiž najmä nešlo nevytknúť to, že sa ako v odôvodnení svojho rozsudku, tak ani

v konaní tomuto predchádzajúcom nevyporiadal dostatočne s pomerne atypickou situáciou, v ktorej
rozvodovým rozsudkom bola schválená rodičovská dohoda ustaľujúca osobnú starostlivosť každého z
rodičov o jedno z oboch maloletých detí (konkrétne osobnú starostlivosť matky o maloletého P. U. a
rovnakú starostlivosť otca o maloletého U., tu inak s určením obom rodičom aj povinností na výživnék deťom nezvereným do starostlivosti toho-ktorého rodiča a to otcovi k P. U. sumou 3.200 niekdajších
Sk, čiže 106,22 eur mesačne a matke k U. sumou 800 niekdajších Sk, čiže 26,55 eur mesačne),
neskôr boli oboma rodičmi podané (nad rámec požiadaviek na zvýšenie výživného, posudzovaných

v prejednávanej veci) viaceré návrhy na zmenu takéhoto skoršieho rozhodnutia (návrh matky z 27.
októbra 2009 na „presun“ U. do jej osobnej starostlivosti, vedený Okresným súdom Trnava pod sp. zn.
21P/321/2009; návrh otca z bližšie neuvedeného dňa, požadujúci to isté, ale v tzv. opačnom garde v
prípade P. U. a majúci byť vedený rovnakým okresným súdom pod sp. zn. 27P/59/2012 a napokon
i návrh matky z 31. októbra 2012 na zverenie oboch maloletých do striedavej osobnej starostlivosti

oboch rodičov, spisovú značku ktorej veci odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje) a z takýchto
návrhov malo byť k času rozhodovania napadnutým rozsudkom rozhodnuté (pominúc v tomto smere
nevýznamné zamietnutie návrhu otca na predbežné opatrenie o zákaze styku matky s U.) len o prvom
návrhu matky (právoplatným zamietnutím návrhu) a o predbežnom opatrení v konaní iniciovanom otcom
(v tomto prípade podľa súdu prvého stupňa ešte neprávoplatným uznesením, ktorým malo byť podľa
všetkého nariadené otcom požadované predbežné opatrenie a takto tiež legalizovaný stav faktickej

osobnej starostlivosti otca aj o P. U. už od 15. augusta 2012).

Za vyššie opísaného stavu vecí a tiež pri nevyhnutnosti uzavretia, že návrh matky z 12. mája 2010 na
zvýšenie výživného na P. U. (v skutočnosti inak nedatované podanie, podané príslušný deň osobne na
súde - tu por. č. l. 2 pripojeného spisu súdu prvého stupňa sp. zn. 21P/13/2011) bol len zjavnou reakciou

matky na podanie obdobného návrhu otca z 24. februára 2010 (požadujúceho spolu s vyjadrením
nesúhlasusozmenouvýchovnéhoprostrediaU.zvýšenievýživnéhonatotodieťa)takbolotrebavenovať
zvýšenú pozornosť i tomu, či tu skutočne došlo k zmene pomerov odôvodňujúcej zmenu skoršieho
rozhodnutia a ak áno, v akom smere, rozsahu a ku ktorému času mala takáto zmena (resp. i viac
čiastkových zmien) nastať.

Túto povinnosť si súd prvého stupňa evidentne i pre právne pochybenie či skôr opomenutie riadiť sa
tiež úpravou z ustanovenia § 26 Zák. o rodine (zmyslom ktorého je, že súd môže aj bez návrhu zmeniť
rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a
povinností, ak sa zmenia pomery) nesplnil (či pri záujme na čo najväčšej presnosti možno konštatovať,

že opak len predstieral), keď s výnimkou ohraničenia obdobia nároku P. U. na zvýšené výživné,
majúce sa tomuto platiť jeho otcom, dňom 15. augusta 2012 - ako dňom započatia s výkonom osobnej
starostlivosti otca i o toto dieťa, ktorý bol na základe poznatkov tunajšieho odvolacieho súdu podopretý
tiež nariadením predbežného opatrenia (uznesením Okresného súdu Trnava z 18. októbra 2012 č. k.
27P/59/2012-18 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trnave z 20. decembra 2012 č.

k. 9CoP/35/2012-46), avšak len do času nadobudnutia právoplatnosti neskoršieho uznesenia o zrušení
predbežného opatrenia (uznesenia Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2013 č. k. 24CoP/21/2013-76,
zmeňujúceho uznesenie Okresného súdu Trnava z 8. januára 2013 č. k. 27P/59/2012-56, zamietajúce
návrh matky požadujúci zvrátenie úpravy založenej predbežným opatrením) vôbec nezistil a preto ani
dosť dobre nemohol odôvodniť, v čom konkrétne mala spočívať zmena pomerov, predstavujúca základ

pre zvýšenie výživného na P. U. až od 1. mája 2012 (hoci matka tu požadovala zvýšenie už od rovnakého
dňa v roku 2010, teda i za ďalšie dva roky a návrh podala až 12. mája 2010), ako aj ďalšia zmena
pomerov, odôvodňujúca naopak zvýšenie výživného matky na U. až od 1. septembra 2012 (tu podľa
všetkého od začiatku nového školského roka bez objasnenia významu takejto skutočnosti a navzdory
návrhu otca, požadujúcemu takúto úpravu už od 24. februára 2010, čiže za obdobie dlhšie o viac než

dva a pol roka).

I keď vo vzťahu k tejto stránke problému nebolo možno súhlasiť s argumentáciou otca, podľa ktorej
mal súd prvého stupňa pochybiť aj nerozhodnutím o celom návrhu otca (keďže tu odvolateľ zjavne
prehliadol to, že v konaniach zahájiteľných aj bez návrhu - na rozdiel od konaní ovládaných výlučným

dispozičným princípom - súd nie je viazaný návrhmi účastníkov a tieto tak na jednej strane môže
prekročiť a na druhej strane ich nemusí ani vyčerpať, pričom povinnosť rozhodnutia o návrhu ako
celku je tu len v prípade dopracovania sa súdu k záveru o potrebe úplného zamietnutia návrhu,
resp. i viacerých návrhov všetkých účastníkov, ktorí tieto podali); to už neplatilo o absencii takých
argumentov v odôvodnení rozsudku, ktoré by buď boli spôsobilými presvedčiť o správnosti rozhodnutia

zvoleným spôsobom, alebo by s nimi šlo aspoň polemizovať (čo sa týkalo nielen ustálenia času zmien
pomerov, ale aj otázky určenia konkrétnych súm, na ktoré malo byť výživné na jedno i druhé dieťa
zvýšené). Tu totiž účastníci pre povahu konania síce nemali právo na to, aby u častí ich požiadaviek
neprijatých súdom došlo aj k tzv. zvyškovému zamietnutiu návrhov, oproti tomu ale mali neodňateľné(napadnutým rozsudkom ale upreté) právo dozvedieť sa (a to nielen v rovine všeobecných fráz a úvah,
nič nehovoriacich o zhodnotení aj okolností špecifických pre konkrétnu vec), prečo nad rámec toho
prisúdeného nešlo ich požiadavkám priznať úspech. V prípade rozhodnutia napadnutým rozsudkom i

spôsobu jeho odôvodnenia sa pritom v dôsledku už uvedeného zhora skôr vkráda podozrenie, že súd
prvého stupňa tu stavil na učičíkanie oboch rodičov detí tým, že každému z nich hodlal dať za pravdu iba
čiastočne, predpokladajúc uspokojenie sa s takýmto stavom na strane oboch potenciálnych odvolateľov
a takáto stávka mu (okresnému súdu) nevyšla (odvolania podali obaja rodičia).

Z odôvodnenia rozsudku nešlo vyvodiť ani to, akým spôsobom a či vôbec si súd prvého stupňa vyriešil
otázky osobnej starostlivosti o P. U. v deň 15. augusta 2012 (tzv. hraničný deň, u ktorého nebolo
zrejmé, či tento deň bol menovaný už u otca alebo ešte u matky a pre prípad starostlivosti otca by -
vychádzajúc z toho, z čoho podľa všetkého vychádzal súd prvého stupňa - samozrejme nemohlo obstáť
i zvýšenie výživného aj za takýto deň), ako aj existencie a miery ďalších vyživovacích povinností matky
(k treťorodenému synovi L., nar. X.. F. XXXX i k t. č. nezamestnanému manželovi) a tiež terajšieho

manžela matky k ich spoločnému dieťaťu (tu rozumej problém jeho možností a schopností i dôvodov
zanechania ním živnostenského podnikania so zreteľom k súdom prvého stupňa rovnako nepoužitej
úprave z ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zák. o rodine, podľa ktorého na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu a rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové

riziká, ktoré povinný na seba berie). Zjavne bez povšimnutia napokon ponechaný bol aj faktor potreby
nazerania na tzv. rodinné prídavky (správne „prídavok na dieťa“) ako na príjem dieťaťa, ktorému tento
patrí (a nie príjem rodiča, prídavok poberajúceho) a tiež faktor vlastnenia terajšou rodinou matky až
dvoch osobných motorových vozidiel zn. Opel Zafira a Volkswagen Passat, druhého z nich majúceho
byť vyradeného z prevádzky až v priebehu konania bez objasnenia dôvodu či nutnosti takto postupovať.

Rozsudokpostihnutýužopísanýmradomnedostatkovboltakvýrazomlenformálnehosplneniasisúdom
prvého stupňa povinnosti poskytnúť účastníkom požadovanú súdnu ochranu a konečné rozhodnutie v
konaní o odvolaniach účastníkov proti takémuto rozsudku by prichádzalo do úvahy len v prípade nápravy
všetkých takýchto nedostatkov odvolacím súdom, teda len pri faktickom nahradení činnosti súdu prvého

stupňa súdom odvolacím.

Pretože však účelom odvolacieho konania je len prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
s prípadnou nápravou iba menších nedostatkov v rozhodovacej činnosti, resp. tiež s časovo menej
náročným dopĺňaním či opakovaním dokazovania majúcim povahu zaceľovania len menších medzier

v skutkových zisteniach a o takýto prípad tu nešlo, pričom aj doplnenie chýbajúcich argumentov súdu
prvého stupňa (v odôvodnení, v ktorom bolo obrazných „viac dier než nedier“) až na odvolacom súde
by prinieslo riziko faktického zbavenia účastníkov práva na dvojinštančné konanie (tu rozumej práva
na prieskum správnosti úvah vedúcich k rozhodnutiu odvolací súd); neostávalo iné, než podľa § 221
ods. 1 písm. f/ a podporne i písm. h/ O. s. p. napadnutý rozsudok zrušiť a podľa odseku 2 ostatného

spomenutého paragrafu vec súdu prvého stupňa vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie (vzhľadom na povahu konania
bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a

až potom opätovne rozhodnúť o veci, tentoraz ale s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda
konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.