Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/121/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707202504
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6707202504.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému S. Q., rod. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. Q. XXX/XX a G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.. D., G., právny nástupcovia
E. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. E. XXX/XX, X. D., vedenej súdnym

exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom so sídlom Exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen
pod sp. zn. EX 373/07 o vymoženie príslušenstva pohľadávky, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Zvolen zo dňa 23. júla 2012, č. k. 16Er/84/2007-26 v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

UznesenieOkresnéhosúduZvolenzodňa23.júla2012,č.k.16Er/84/2007-26vprvejadruhejvýrokovej
vete p o t v r d z u j e .

V napadnutej časti výroku o trovách exekúcie uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 23. júla 2012,
č. k. 16Er/84/2007-26 mení tak, že súdnemu exekútorovi priznáva náhradu trovy exekúcie vo výške
15,70 Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím vyhlásil okresný súd exekúciu za neprípustnú a túto zastavil s tým, že

oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 22,34 Eur.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 4696/06 zo dňa 26.10.2006, ktorý rozhodcovský
súd vydal na základe zmluvy o úvere zo dňa 11.05.2006 uzavretej medzi oprávneným a povinným.

Súčasťou uvedenej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 upravili
rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené
pred rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.

Súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, a to nielen s poukazom na
povahu subjektov právneho vzťahu a okolností uzatvorenia zmluvy o úvere, ale aj s poukazom na ust.

§ 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008 a tiež poukazom na znenie
ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bola
prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky Smernicou Rady 87/102/EHS zo dňa 22. decembra
1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa
týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS zo dňa 22. februára 1990 a smernice
Európskeho parlamentu a Rady 98/7/EHS zo dňa 16. februára 1998. Z uvedených dôvodov na daný

právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľskézmluvy. Poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

Odkazom na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora ES okresný súd ustálil, že zmluvné podmienky, ktoré
sú upravené spotrebiteľskou zmluvou tak, ako to vyplýva aj z ust. § 54 ods. 1, prvá veta Občianskeho
zákonníka, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a podľa ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka nesmú obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Demonštratívny výpočet prípadov,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa ustanovuje § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Medzi takúto neprijateľnú podmienku
od 01.01.2008 patrí aj prípad, kedy sa od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok požadovalo, aby
zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a prípad, kedy
sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory vzniknuté zo
spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Skutočnosť,

že tieto podmienky sa v čase uzavretia zmluvy nenachádzala v uvedenom výpočte však nevyvodzuje
záver, že neprimeranej sankcie a dojednanie výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v
spotrebiteľských zmluvách nie sú neprijateľné podmienky.

Súd považoval rozhodcovskú doložku, ktorú obsahujú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,

prehlásené zmluvnými stranami za nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, nielen za podmienku, ktorá je v
zmysle čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS v spojení s Prílohou bod 1 písm. q) smernice výslovne
nekalá, ale za podmienku, účinkom a dôsledkom ktorej bolo, že rozhodcovský súd oprávnenému
priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z
omeškania 0,25% denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Takto dohodnutá

výška úroku z omeškania je sama o sebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve,
pričom účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie
na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal. Neprimeraná povaha rozhodcovskej
doložkyspočívaajvtom,ženebolaindividuálnedohodnutáapriznávaprávomocriešiťsporyvyplývajúce
zo zmluvy rozhodcovskému súdu určenému oprávneným, ktorý má sídlo v Bratislave. Zriaďovateľom

rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt, a to obchodná
spoločnosť založená za účelom podnikania s cieľom dosahovania zisku. Rozhodcovský súd pri vydaní
rozhodcovského rozsudku neposkytol spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane náležitú ochranu
a nevzal do úvahy, že sa spotrebiteľ nachádza v znevýhodnenom postavení, a to nielen pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, čo ho vedie k tomu, aby pristúpil na vopred

stanovené podmienky pripravené dodávateľom ako oprávneným bez toho, aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povinný tak nemohol z hľadiska obsahu a ani z hľadiska formy
rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej typovej zmluvy, ktorú oprávnený používa
bežne v rámci svojej podnikateľskej činnosti pre zmluvy rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah
rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku, ktorá bola obsahom zmluvy

o úvere buď ako celok prijať alebo odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený, pričom spotrebiteľ si zrejme nebol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky prinesie. Keďže rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky
ani pôsobnosť predmetných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa, došlo tak
k opomenutiu aplikácie príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa

ochrany spotrebiteľa, pričom okrem neprijateľnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku
rozhodcovský súd neskúmal ani ďalšie neprijateľné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve a
priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25%
denne, čo predstavuje 91,25% ročne. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná
zmluvaoúvereneobsahujeročnúpercentuálnumierunákladov,pričompodľaZákonaospotrebiteľských

úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon
sankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver podľa § 4 ods. 3,
druhá veta Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Využitie inštitútu
dojednania rozhodcovskej doložky, ktoré je právnym úkonom vo všeobecnosti právom dovoleným a
predvídaným, viedlo v prejednávanej veci v konaní pred rozhodcovským súdom k tomu, že spotrebiteľovi

bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smerníc Rady ES 93/13/EHS a
87/102/EHS, pričom práve dôsledky dojednania rozhodcovskej doložky sú nežiaduce, nepredpokladané
a zakázané. Dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom vzťahu je preto právnym
úkonom, ktorý obchádza zákon a z toho dôvodu je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, k čomumusí konajúci súd prihliadať ex offo. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že na náhradu nevyhnutných
trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekučného konania, nakoľko
podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu. Súd prvého stupňa
považoval za preukázané a účelne vynaložené trovy súdneho exekútora vo výške 22,34 Eur,
pozostávajúce z časovej odmeny za dve začaté hodiny exekučnej činnosti (spracovanie žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie - 35min. a spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie
- 35 min.) 2x 6,64 Eur, z paušálnej odmeny za dva úkony exekučnej činnosti (získanie poverenia na
vykonanieexekúcieazisťovaniebydliskapovinného)2x3,34Euraprávananáhraduhotovýchvýdavkov
vo výške 2,42 Eur za poštovné.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s návrhom, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. V odvolaní k odôvodneniu súdu o aplikácii smernice Rady
93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol,
že smernice vydávané v rámci európskeho práva majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre
jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej
dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tom to prípade bola smernica Rady 93/13

EHS implementovaná do právneho systému SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd
ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis,
v ktorom je táto smernica obsiahnutá.

K tvrdeniam súdu o tom, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľskou zmluvou,

resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentuje RPMN oprávnený uviedol, že poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Ďalej uviedol, že v čase uzavretia zmluvy znenie ust. § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka za spotrebiteľské zmluvy nepovažovalo zmluvy neupravené v Občianskom
zákonníku, a preto predmetnú zmluvu považoval v čase jej vzniku za absolútny obchod a nebolo ju

možno podradiť pod režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v
definícii spotrebiteľského úveru sa pojem úver doplnil až z účinnosťou od 01.01.2008 a to zákonom č.
568/2007 Z.z.

Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov.
V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie
pred súdom. Mal za nepochybné, že ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, nakoľko umožňuje
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo
súdneho konania. Dohodnutá nevýhradná podmienka v spotrebiteľskej zmluve nespôsobuje podľa

oprávneného porušenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Z uvedeného
ustanoveniavžiadnomprípadenevyplývazámerzákonodarcuzakázaťrozhodcovskékonanieúplne,ale
holenobmedziť.Oprávnenýtiežuviedol,žejenepochybné,žetzv.alternatívnerozhodcovskédoložkysú
právneprípustné,atotakvzmyslevnútroštátnehoprávaakoajeurópskehopráva.Zdôraznil,ževzmysle
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide
teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočnených bez príslušného právneho podkladu. V
danomprípadevšakrozhodcovskékonaniepodľarozhodcovskejdoložkyprebiehavsúladeanazáklade
Zákona o rozhodcovskom konaní.

K tvrdeniam o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa uviedol, že konanie
prebiehalo v písomnej forme, pričom obidve sporové strany mali rovnaké podmienky v konaní pred
rozhodcovským súdom. Poukázal, že povinný bol v rozhodcovskom konaní nečinný.

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnený uviedol, že povinný

podpisom zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého
sa dlžník v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje
zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania ododňa splatnosti až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v
prípade, ak poruší zmluvné podmienky. V danom prípade si povinný svoju povinnosť nesplnil a podľa
názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona a ani
z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť, a že pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov z omeškania zaviaže vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoje povinnosť nesplnil a oprávnený sa domnieval, že za

porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-
právneho vzťahu súhlasil.

Nazáveroprávnenýuviedol,žesúdposudzovalvec,oktorejužrazprávoplatnerozhodol.Ztohovyplýva,
že rozsudok stáleho rozhodcovského súdu bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a

preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Oprávnený v odvolaní nestotožnil ani z výškou priznaných trov. Namietal duplicitné počítanie odmeny
za úkony exekučnej činnosti tak paušálnou odmenou podľa § 15 ods. 1 vyhlášky vo výške 3,32 Eur, ako
aj časovou odmenou vo výške 6,64 Eur. Uviedol, že úkony exekučnej činnosti získania poverenia na

vykonanie exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie nesporne v sebe zahŕňajú aj samotné
vypracovanie žiadosti na získanie poverenia na vykonanie exekúcie a vypracovanie upovedomenia o
začatí exekúcie.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu

oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu
na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 21.07.2007 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie voči povinnému o vymoženie príslušenstva pohľadávky. Následne
súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd
vydal dňa 02.05.2007 poverenie č. 5611 013181*, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. §

45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 4696/06 zo dňa
26.10.2006.Následneokresnýsúdnapadnutýmrozhodnutímexekúciuvyhlásilexekúciuzaneprípustnú,
zastavil ju a rozhodol o trovách exekúcie. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola
Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 11.05.2006.

V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere
zo dňa 11.05.2006 si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská

a.s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho

predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou

doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 11.05.2006 (ďalej Občiansky
zákonník) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná

podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a ceny.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,

podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolacísúdpoukazujenarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.:I.ÚS456-/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere zo dňa 11.05.2006
uzavretú medzi ním a povinným považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere považuje za dôvodnú,

nakoľko možnosť aplikácie zákona o spotrebiteľských úveroch je v danom prípade vylúčená z dôvodu,
že na základe zmluvy boli povinnému poskytnuté peňažné vo výške 5.000,- Sk (165,97 eur). Odvolací
súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická osoba, zo zmluvy
pritom nevyplýva, že pri jej uzatváraní povinný bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej

činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľský, a to aj s
poukazom na ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia
zmluvy. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky
a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku
17Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorésúsúčasťouzmluvyoúverejepotrebnépovažovať
za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľnemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať
alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého
stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.
Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka
ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode

spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je
správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, keďže exekučný titul bol vydaný
nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať. Čo sa týka
zvyšnej časti odôvodnenia výroku rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a
jej zastavení exekúcie, týkajúce sa neprimeraných úrokov, odvolací súd sa ním nezaoberal, pretože nie

je podstatné pre jeho rozhodnutie.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení, ktoré sú vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolacísúdpreskúmalvrozsahuodvolaniaajvýrokrozhodnutiaotrováchexekúciepričomzistil,žesúd
prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie rozhodoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku, a na náhradu trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného ktorý procesne zavinil zastavenie
exekúcie, keďže vykonania exekúcie sa domáhal na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Správne tiež postupoval, keď o trovách exekúcie rozhodoval podľa § 14, § 15 a § 22 vyhlášky MS SR

č. 288/1995 Z.z. (ďalej vyhlášky) o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení, platnom a
účinnom do 30.04.2008, vychádzajúc z vyúčtovania predloženého exekútorom dňa 04.08.2011.

Podľa ust. § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995
Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej vyhlášky) ak je súdny exekútor vylúčený z

vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej
činnosti sa určuje po a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za
jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Základná hodinová sadzba podľa písm. a) je 200 Sk (6,64 Eur) za
každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov
exekučnej činnosti.

Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožňuje s námietkou oprávneného, že súdnemu exekútorovi
nemôže byť v prípade zastavenia exekúcie priznávaná za rovnaký úkon exekučnej činnosti paušálna aj
časová odmena, keďže za jeden úkon exekučnej činnosti môže súdnemu exekútorovi patriť len jedna z
týchto odmien, nakoľko v opačnom prípade by dochádzalo k duplicitnému odmeňovaniu jedného a toho

istéhoúkonu.Vprípade,ževzniknesúdnemuexekútorovinároknapaušálnuodmenuzaúkonexekučnej
činnosti, nie je možné priznať mu za uvedený úkon aj časovú odmenu za čas, ktorý účelne vynaložil
na uvedený úkon. Okresný súd preto nesprávne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi priznal hodinovú
odmenu za vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia v trvaní 35 min., keďže za uvedený úkon mu
patrí paušálna odmena, ktorú mu priznal podľa § 15 ods. 1 písm. a) vyhlášky MSSR č. 288/1995

Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov za získanie poverenia. V ostatnej časti odvolací súd
považoval okresným súdom priznané trovy exekúcie za správne. Odvolací súd nepovažuje za duplicitné
priznanie odmeny súdnemu exekútorovi za úkon exekučnej činnosti spracovanie upovedomenia o začatí
exekúcie v podobe časovej odmeny a zároveň priznanie paušálnej odmeny za dourčenie upovedomenia
o začatí exekúcie (§ 15 písm. c) vyhlášky), keďže ide o dva samostatné úkony exekučnej činnosti, pričom

spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie predchádza jeho doručeniu. S poukazom na uvedené
súdnemu exekútorovi vznikol nárok na náhradu časovej odmeny v trvaní 35 minút za spracovanie
upovedomenia o začatí exekúcie 35 min., tj. za jednu začatú hodinu exekučnej činnosti.Odvolací súd preto napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie zmenil podľa
ust. § 220 O.s.p. tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
vo výške 15,70 Eur, pretože od trov priznaných súdom prvého stupňa vo výške 22,34 Eur odpočítal

náhradu hodinovej odmeny za 1 hodinu po 6,64 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.