Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 19, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/327/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710213197
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5710213197.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: INVEST FINANCE COMPANY s.r.o., so
sídlom Lichardova 8508/34, 010 01 Žilina, IČO: 45 969 931, zastúpeného právnym zástupcom JUDr.
Martinom Burianom, advokátom, so sídlom U. X, XXX XX A., proti žalovanému: Mesto Martin, Nám. S. H.
Vajanského 1, 036 49 Martin, IČO: 00 316 792, právne zastúpenému Advokátska kancelária Mrázovský
& partners, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 855 278, v konaní o zaplatenie

3.638.053,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 15Cb
236/2010-403 zo dňa 24.09.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 15Cb 236/2010-403 zo dňa 24.09.2012 z r u š u j e a
v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd výrokom I/ žalobu zamietol, výrokom II/ rozhodol o povinnosti

žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 69.726,08 Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, na účet právneho zástupcu žalovaného a výrokom III/ rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť
Slovenskej republike trovy konania (štátu) vo výške 11,50 Eur na určený účet okresného súdu do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal na žalobu podanú pôvodným žalobcom, spoločnosťou SIOS,
s.r.o., so sídlom Komenského 5, 911 01 Trenčín, IČO: 34 131 752 (ďalej aj „pôvodný žalobca“ alebo
„SIOS, s.r.o.“), doručenú okresnému súdu dňa 05.11.2010, ktorou bol voči žalovanému uplatnený nárok

na zaplatenie sumy 3.638.053,51 Eur s 13,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.140.144,73 Eur od
01.01.2008 do zaplatenia, so 14,00 % úrokom z omeškania zo sumy 497.908,78 Eur od 01.01.2009 do
zaplatenia a trov konania. Podľa žaloby medzi pôvodným žalobcom a Ing. arch. Jozefom Masarykom,
ako mandatármi na jednej strane a žalovaným ako mandantom na strane druhej bola dňa 06.11.2006
uzavretá Mandátna zmluva (ďalej aj „mandátna zmluva“ alebo „MZ“). MZ bola uzavretá na dobu určitú
od 06.11.2006 do 31.12.2007. Dňa 14.11.2006 bol uzavretý Dodatok č. 1 k MZ, dňa 01.10.2007 bol

uzavretý Dodatok č. 2 k MZ. Podľa čl. 1 ods. 1., resp. čl. 2 ods. 2. MZ mal žalobca pre žalovaného
zariadiť za dohodnutú odplatu obchodnú záležitosť spočívajúcu v manažovaní a realizácii odpredaja
nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, tvoriacich areál bývalých skladov intendačného materiálu
(SIM) na ul. Sučianskej v Martine, a to pre jedného alebo viacerých investorov. Podľa čl. 1 ods. 2., resp.
čl. 2 ods. 2. MZ mal žalobca pre žalovaného zariadiť za dohodnutú odplatu aj ďalšiu obchodnú záležitosť,
spočívajúcu v manažovaní a realizácii odpredaja pozemkov určených na vybudovanie východného

priemyselného parku Martin, podľa urbanistickej štúdie spracovanej Útvarom hlavného architekta Mesta
Martinvmesiacijúl2001.VychádzajúczúčeluapredmetuMZmandatármoholpremandantadohodnutú
záležitosť, spočívajúcu v manažovaní a realizácii odpredaja pozemkov určených na vybudovanie
východného priemyselného parku, zrealizovať len v tom prípade, keby mu zo strany mandanta bola
poskytnutá potrebná súčinnosť podľa MZ, inak to nebolo možné. Mandatár nemohol plniť záväzok z
MZ, ak mu mandatár neodovzdal platné zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách s majiteľmi pozemkov

a ani v prospech mandatára nevystavil plnomocenstvo na to, aby takéto zmluvy v mene mandanta
mohol pripraviť a uzavrieť mandatár. Rovnako mandatár nemohol plniť záväzok z MZ, ak mu mandantnevystavil plnomocenstvo oprávňujúce mandatára rokovať s investormi, dohodnúť si s nimi konkrétne
podmienky odpredaja pozemkov a vo vzťahu k investorom sa zaväzovať k určitým, konkrétnym
plneniam. Z uzatvorenej MZ podľa pôvodného žalobcu vyplýva záväzok mandatára vykonať odpredaj

pozemkovurčenýchprevybudovanievýchodnéhopriemyselnéhoparkuMartin,t.j.vykonaťurčitéprávne
úkony, a to na účet mandanta. Mandátna zmluva, ktorá zakladá zmluvný vzťah medzi zmluvnými
stranami, nenahrádza vo vzťahu k tretím osobám plnú moc. Predloženie plnej moci ako základnú
podmienku ďalšieho postupu požadovali všetci investori, ktorí o kúpu pozemkov priemyselného parku
prejavili záujem. Mandatár svoje zmluvné povinnosti riadne plnil a splnil ich v maximálnej možnej miere.

K ďalšiemu plneniu záväzkov z jeho strany nedošlo a nemohlo dôjsť len v dôsledku porušenia zmluvnej
povinnosti mandanta počas platnosti MZ, spočívajúcej v poskytnutí potrebnej súčinnosti a vystavení
potrebných plnomocenstiev. Mandant požadovanú súčinnosť a požadované plné moci, na ktorej
poskytnutie a na ktorých vystavenie bol podľa MZ povinný a poskytnutie a vystavenie ktorých bolo pre
plnenie záväzkov žalobcu z mandátnej zmluvy nevyhnutné, žalobcovi neposkytol a plné moci neudelil,
resp. dokonca splniť výslovne odmietol. Mandant pri plnení záväzkov týkajúcich sa predaja pozemkov,

tvoriacich územie východného priemyselného parku Martin, podľa pôvodného žalobcu porušil základné
zmluvné povinnosti a tým znemožnil mandatárovi naplnenie zmluvy vo vzťahu k investorom, ktorí
najskôr prejavili záujem o kúpu pozemkov v danej lokalite. Naplno sa to prejavilo pri plnení iných
záväzkov z tej istej MZ - pri rokovaní so záujemcom o kúpu nehnuteľností tvoriacich areál bývalých
skladov indentačného materiálu (SIM) v Martine - spoločnosťou PRO MOTORY, s.r.o. Tu zo strany

žalovanéhoužbolaposkytnutápotrebnásúčinnosťadošlokuzavretiuDodatkuč.2kMZ,bolovystavené
potrebné plnomocenstvo. Až na základe týchto skutočností žalobca mohol dojednávať s investorom
konkrétne zmluvné podmienky a vec doviesť do štádia, kedy po schválení prevodu vlastníckeho práva
mestským zastupiteľstvom, mal nasledovať už podpis samotnej kúpnej zmluvy. Z konania žalovaného,
ktorý počas platnosti mandátnej zmluvy oznamoval žalobcovi prehodnocovanie zámerov s budovaním

priemyselného parku, o tomto zámere rokoval s inými subjektmi a spoluprácu s inými subjektmi
formálne schválil prostredníctvom uznesenia mestského zastupiteľstva, je zrejmé, že požadovanú
súčinnosť žalobcovi poskytnúť nechcel. Žalovaný požadovanú súčinnosť, na ktorej poskytnutie bol
podľa MZ povinný, a poskytnutie ktorej bolo pre plnenie záväzku žalobcu z MZ nevyhnutné, žalobcovi
neposkytol. Toto porušenie zmluvných povinností malo právny následok spočívajúci vo vzniku nároku

na náhradu škody na strane žalobcu. Uplatnená náhrada škody predstavuje ušlý zisk žalobcu vo výške
dohodnutej odmeny žalobcu podľa MZ, t.j. v sume, o ktorú bola zvýšená stanovená výkupná cena
pozemkov východného priemyselného parku Martin (305,00 Sk/m2) v ponukách záujemcov, resp. v
zmluve o budúcej kúpnej zmluve uzavretej so záujemcom o kúpu týchto pozemkov (360,- Sk/m2).
Keďže celková výmera predmetných pozemkov predstavuje 1.720.000 m2, rozdiel medzi výkupnou

cenou 524.600.000,- Sk a záväzne ponúkanou cenou 619.200.000,- Sk predstavuje odmenu žalobcu,
resp. jeho ušlý zisk vo výške 94.600.000 Sk, t.j. 3.140.144,73 Eur. Skutočnosť, že žalovaný počas
platnosti a účinnosti MZ uzavretej so žalobcom rokoval s inými subjektmi o tom, čo bolo predmetom
plnenia podľa MZ, pričom spoluprácu s iným subjektom žalovaný aj formálne schválil prostredníctvom
uznesenia mestského zastupiteľstva, predstavuje okrem neposkytnutia súčinnosti, ďalšie porušenie MZ,

zakladajúcej právo žalobcu na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty vo výške 497.908,78 Eur (15
mil. Sk). Žalovaný žalobcovi požadovanú náhradu škody, resp. zmluvnú pokutu nezaplatil, hoci nárok
žalobcovi vznikol a pred podaním žaloby na ich uhradenie žalovaného vyzval, čím sa stali uplatnené
nároky splatnými a žalovaný sa dostal do omeškania; žalobca žiadal žalovaného zaviazať aj k zaplateniu
úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške. Zaplatenie náhrady škody žalobca od žalovaného

požadoval listom zo dňa 12.12.2007, ktorý bol žalovanému doručený 17.12.2007, resp. faktúrou v jeho
prílohe, splatnou dňa 31.12.2007, preto žalobca žiadal úroky z omeškania zo sumy uplatnenej náhrady
škody od 01.01.2008. Zaplatenie zmluvnej pokuty žalobca požadoval od žalovaného listom právneho
zástupcu žalobcu zo dňa 23.12.2008, preto žalobca žiadal úroky z omeškania zo sumy uplatnenej
zmluvnej pokuty od 01.01.2009. Mandatárom ako zmluvnou stranou MZ zo dňa 06.11.2006 v znení

jej dodatkov bol pôvodný žalobca a Ing. arch. Jozef Masaryk. Právne nároky, ktoré sú uplatnené
žalobou, pôvodne patrili obom subjektom, ktorí spoločne vystupovali na strane mandatára. Z povahy
záväzku podľa mandátnej zmluvy vyplývalo, že subjekty vystupujúce spoločne na strane mandatára
boli vo vzťahu k mandantovi zaviazané, resp. oprávnené, spoločne a nerozdielne. V čl. 4 bod 1. MZ v
dôsledku zrejmej chyby v písaní boli nesprávne uvádzaní mandanti a nie, ako správne malo byť uvedené

mandatári. Ing. arch. Jozef Masaryk svoj podiel na všetkých plneniach, na ktoré mal nárok podľa MZ
od mandanta, postúpil na žalobcu na základe spoločného a nerozdielneho oprávnenia oboch subjektov
vystupujúcich na strane mandatára vo vzťahu k mandantovi, resp. na základe postúpenia podielu naplneniach z MZ na žalobcu, preto bol pôvodný žalobca samostatne legitimovaný k uplatneniu žalovaných
nárokov.

Uznesením č.k. 15Cb/236/2010-209 zo dňa 10.10.2011 v spojení s opravným uznesením č.k.
15Cb/236/2010-218 zo dňa 14.11.2011 Okresný súd Martin pripustil, aby z konania na strane žalobcu
vystúpila spoločnosť: SIOS, s.r.o., so sídlom Komenského 5, 911 01 Trenčín, IČO: 34 131 752 a na
jej miesto do konania vstúpila spoločnosť INVEST FINANCE COMPANY, s.r.o., so sídlom Lichardova
8508/34, 010 01 Žilina, IČO: 45 969 931.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho zistený skutkový stav veci a na ust. § 4 ods. 2, 3 písm. j),
§ 6 ods. 1, § 13 ods. 1, 4 písm. c), § 13 ods. 5 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (v znení účinnom
v čase uzavretia MZ), § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov; ďalej len „OBZ“), § 566 a nasl. OBZ, § 39 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. v znení
neskoršíchpredpisov;ďalejlen„OZ“),§40ods.1,3OZ,§524ods.1,2OZ,§525ods.1,2OZ,§526ods.

1,2OZ,§574ods.1,2OZ,okresnýsúddospelkprejudiciálnemuzáveruoabsolútnejneplatnostizmluvy
o odplatnom postúpení pohľadávky, uzavretej dňa 01.09.2008 medzi Ing. arch. Jozefom Masarykom
a pôvodným žalobcom, čo malo vplyv na následne uzavretú Zmluvu o postúpení pohľadávky medzi
pôvodnýmžalobcomažalobcomzodňa02.08.2011,prerozporsčl.1bod1.mandátnejzmluvyvspojení
s ust. § 39 OZ, § 525 OZ. Z dôvodu, že nie je daná aktívna legitimácia žalobcu v konaní, žalobu v celom

rozsahu zamietol. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP
a o trovách konania štátu podľa § 148 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca v písomnom podaní
jeho právneho zástupcu zo dňa 04.10.2010 (č.l. 417-426 spisu). S poukazom na (zvýraznené) ust. § 205

ods.2písm.c),d),f)OSPnamietolnajmä,žesúdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavveci,pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu okresný súd správne
posúdil otázku platnosti MZ a rovnako tak otázku porušenia povinnosti žalovaného v konštatovaní, že

predmetnúzmluvuzmariloMestoMartintak,žeúčeltejtozmluvynemoholbyťnaplnený.Žalobcasavšak
nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, ktorý posúdil Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa
01.09.2008 medzi Ing. arch. Jozefom Masarykom a spoločnosťou SIOS, s.r.o., za absolútne neplatný
právny úkon, čo v ďalšom kontexte malo spôsobiť absolútnu neplatnosť ďalších nadväzujúcich právnych
úkonov, aj Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 02.08.2011 o postúpení žalovanej pohľadávky na

žalobcu. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, podľa ktorého „v teoretickej rovine mohli
postúpiť spoločne a nerozdielne mandatári - SIOS, s.r.o., a Ing. Masaryk na akúkoľvek tretiu osobu,
ale samostatne nemohol postúpiť Ing. arch. Masaryk pohľadávky ako postupca na postupníka SIOS,
s.r.o., právneho predchodcu žalobcu“. Žalobca poukázal na svoju právnu argumentáciu v priebehu
prvostupňového konania. Výklad vykonaný okresným súdom bol diskriminačný v neprospech žalobcu.

AkbypostupovalipohľadávkuIng.arch.MasarykspoločnesospoločnosťouSIOS,s.r.o.,natretiuosobu,
išlo by rovnako o písomný prejav vôle oboch subjektov previesť pohľadávku z nich dvoch, ako tomu
bolo v prípade Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.09.2008. Žalobca nevidel dôvod upierať právo
spoločnostiSIOS,s.r.o.,nadobudnúťpohľadávkuakojejvýlučnývlastník,pričomvanalogickomprípade,
pokiaľ by sa prevádzala na tretí subjekt, súd by takýto právny úkon považoval za platný. Pritom v oboch

prípadoch by išlo o konsenzuálny prejav vôle previesť pohľadávku so súhlasom oboch mandatárov, teda
Ing. arch. Masaryka, ako aj spoločnosti SIOS, s.r.o. Podľa názoru žalobcu treba posudzovať Zmluvu o
postúpenípohľadávkyzodňa01.09.2008vkontexteustanovení§513OZ,akoačl.4bod1.MZ,kedyide
o tzv. aktívnu solidaritu zmluvných strán na strane veriteľa, z čoho vyplýva, že v tom istom záväzku patrí
jedno plnenie viacerým veriteľom tak, že každý z nich má právo požadovať od žalovaného ako dlžníka

celé (in solidum) plnenie s účinkami zániku záväzku voči ostatným veriteľom. Teda každý jednotlivý
veriteľ nie je obmedzený v dispozičnom práve s takouto pohľadávkou. Tak, ako ju môže sám inkasovať
a ďalej s ňou nakladať, tak môže aj inak s touto pohľadávkou v celku nakladať, teda ju aj previesť. O to
viac, ak na základe ich vzájomného konsenzu ide o prevod na druhého z takýchto veriteľov. Dojednanie
čl. 4 ods. 1. MZ je tiež treba posudzovať v kontexte s ust. § 574 ods. 2 OZ, keďže podstatou a zmyslom

dojednania bolo definovať určitý stupeň ochrany medzi mandatármi, že budú spoločne a koordinovane
pôsobiť vo svojej činnosti podľa MZ a nie obmedziť dispozičnú autonómiu mandatárov byť nositeľom
nárokov vyplývajúcich z tejto zmluvy. Logicky nemožno predsa nútiť nikoho, aby bol nositeľom aktíva bez
jeho vlastnej vôle, čo by bolo popretím práva veriteľa disponovať s majetkom, medzi ktorý pohľadávkaako aktívum jednoznačne patrí. Výklad čl. 4 ods. 1 MZ, ktorý by popieral dispozičnú autonómiu oboch
mandatárov v spoločnom rozhodnutí, že jeden z nich sa de facto dobrovoľne vzdáva svojej pohľadávky
z MZ v prospech druhého mandatára, je práve tou zákonom netolerovanou skutočnosťou, ktorá by

znamenala vzdanie sa práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti.

S odkazom na § 574 ods. 2 OZ, § 35 ods. 3 OZ, žalobca poukázal tiež na skutočnú vôľu zmluvných strán,
definovanú i v ustanovení čl. 4 ods. 6. MZ. Pritom výklad „zmluvnej neslobody“, ktorý bol presadzovaný
žalovaným a s ktorým sa prvostupňový súd stotožnil v odôvodení napadnutého rozsudku, s poukazom

na ust. čl. 4 ods. 1. MZ vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia OZ, ako aj vzhľadom na ust. čl. 4
ods. 6. MZ, bol podľa žalobcu nesprávny. Podľa žalobcu vôľou zmluvných strán pri uzatváraní Zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 01.09.2008 bolo vzdať sa dispozície s pohľadávkou Ing. arch. Jozefom
Masarykom v prospech SIOS, s.r.o., bez ohľadu na definíciu názvu takéhoto právneho úkonu. Žalobca
sa tak nemohol stotožniť s argumentáciou v napadnutom rozsudku, že Zmluvu o postúpení pohľadávky
z 01.09.2008 nebolo možné posudzovať podľa § 574 OZ, ak toto ustanovenie hovorí o písomnej dohode

medzi veriteľom a dlžníkom; žalobca poukázal, že predmetná zmluva napriek jej pomenovaniu plne
spĺňa predpoklad písomnosti. Žalobca zdôraznil, že Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 01.09.2008
nebola (aj v prípade priznania právneho názoru platnosti dojednania čl. 4 ods. 1. MZ) v rozpore s týmto
dojednaním, nakoľko mandatári aj v prípade tejto zmluvy prejavili vôľu spoločne a nerozdielne previesť
pohľadávku na SIOS, s.r.o. tým, že tak Ing. arch. Masaryk, ako aj SIOS, s.r.o., prejavili písomne svoju

vôľu, aby SIOS, s.r.o., bola naďalej výlučným nositeľom pohľadávky.

Okresný súd sa v rámci napadnutého rozhodnutia obmedzil na príliš striktný výklad ustanovenia čl. 4
ods. 1. MZ a nevzal do úvahy ďalšie ustanovenie MZ, a to čl. 4 ods. 6. MZ. Podľa žalobcu mal okresný
súd brať do úvahy vo vzájomnej koexistencii tieto zmluvné dojednania, nakoľko čl. 4 ods. 1. priamo

vylučuje čl. 4 ods. 6., pričom nie je dôvod definovať výkladovú hodnotu čl. 4 ods. 1. v neprospech čl.
4 ods. 6. Pokiaľ by boli uvedené články vo vzájomnom rozpore, bolo by ich podľa § 41 OZ potrebné
považovať za absolútne neplatný právny úkon, čo by však nespôsobilo neplatnosť MZ ako takej pre
oddeliteľnosť týchto zmluvných dojednaní. Tieto dve rozporné dojednania teda v rozsahu definovania
možnosti postúpenia práv mandatárov pôsobia nejasne a neurčito a podľa názoru žalobcu sú obe

sankcionované absolútnou neplatnosťou s odkazom na ust. § 37 ods. 1 OZ, čo by zakladalo právny stav,
ktorý by absolútne nebránil postúpeniu pohľadávky, tvoriacej predmet konania.

Pokiaľ okresný súd v odôvodnení rozsudku vyslovil názor, že z hľadiska obsahu zmluvy o odplatnom
postúpení pohľadávky ide o neexistujúce pohľadávky, tak žalobca namietol, že nebolo možné

prejudiciálne posudzovať neexistenciu pohľadávky bez toho, aby okresný súd v potrebnom rozsahu
vykonal dokazovanie, čo predstavuje vážny zásah do práva na spravodlivý proces v prospech žalobcu.
Existenciapohľadávkyajejvýškymalabyťpredmetomdokazovanianavrhnutéhožalobcomvpísomnom
podanízodňa15.06.2012,sktorýmsavšakokresnýsúdvôbecnevysporiadal.Akokresnýsúdžalobcom
navrhnuté dôkazy nenariadil a s týmto jeho návrhom na vykonanie dokazovania sa nijako nevysporiadal

(neuviedol, prečo ho nevykonal), nebola stranám (žalobcovi) poskytnutá možnosť konať pred súdom.
Rovnako tvrdenie okresného súdu o neexistencii postupovanej pohľadávky je nepreskúmateľné z
hľadiska absencie konkretizácie dôvodov, ktoré viedli okresný súd k takémuto záveru. Aj keď okresný
súd v odôvodnení rozsudku uvádzal, že svedok Y. L. pohľadávky nezaevidoval do účtovníctva a že ich
nevie vyčísliť, pretože o ich oprávnenosti môže rozhodnúť súd, tak v kontexte odôvodnenia rozsudku

nie je zrejmé, či práve táto úvaha viedla okresný súd k záveru o samotnej neexistencii pohľadávok.
Žalobca zdôraznil, že skutočnosť, či postupca zaevidoval pohľadávku do účtovníctva v zmysle zák.
č. 431/2002 Z.z. a ani vzhľadom na iné účtovné či daňové predpisy, nemôže mať vplyv na samotnú
existenciu pohľadávky. Okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy na ustálenie existencie dôvodnosti a
výšky pohľadávky uplatnenej žalobcom. Z tohto dôvodu sa postupom okresného súdu žalobcovi odňala

možnosť preukázať dôvodnosť svojej žaloby, a teda v potrebnom rozsahu uniesť dôkazné bremeno pre
úspech v spore. Z odôvodnenia rozsudku vyplývalo, že okresný súd v značnom rozsahu prikladal právnu
váhu svedeckej výpovedi Ing. arch. Jozefa Masaryka, ktorého výpoveď však žalobca nepovažoval
za objektívnu, vzhľadom na mnohé preukázané skutočnosti, spočívajúce vo vzájomných konfliktoch
medzi štatutárom pôvodného žalobcu a týmto svedkom a ktoré vyplynuli z jeho výsluchu zo dňa

21.05.2012 a ktoré boli podrobne uvedené v liste žalobcu z 15.06.2012. Podľa žalobcu sa okresný súd v
odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s dôvodmi zamietnutia návrhov na vykonanie dokazovania,
ktoré žalobca navrhol v priebehu konania, ako aj v písomnom podaní z 15.06.2012. Žalobca tiež uviedol,
že niekoľkokrát navrhované vypočutie štatutára žalovaného, považuje za minimálne právo, ktoré by mumalobyťsúdompriznané.Tentosazúčastniljedinéhopojednávaniadňa12.03.2012,kedynaprieksnahe
žalobcu nebolo z dôvodu výsluchu svedka Y. L. technicky možné vypočuť aj štatutára žalovaného Mgr.
Art. Andreja Hrnčiara, ktorý bol práve aktérom odmietnutia plnenia mandatárom z mandátnej zmluvy a

práve on s mandatármi rokoval v čase snahy o mimosúdne riešenie sporu. Prítomný viceprimátor Ing.
Y. Y. by sa nevedel relevantným spôsobom vyjadriť, a preto žalobca trval na výsluchu Mgr. Art. Andreja
Hrnčiara. Pritom okresný súd svojím postupom mienil primátora mesta Martin vypočuť, na predvolanie
súdu sa však už primátor mesta Martin nedostavoval a súd ďalej upustil od zámeru ho vypočuť. Ak
okresný súd v odôvodnení rozsudku výslovne sa nevysporiadal s predmetným dôkazným návrhom

žalobcu a zároveň neodôvodnil, prečo ho nevykonal, tak došlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred
súdom. V tomto smere žalobca poukázal aj na zásadu rovnosti účastníkov konania v zmysle § 18 ods.
1 OSP. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212
ods. 1 OSP postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok
okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušil a podľa ust. § 221 ods. 2 OSP vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v

senáte pomerom hlasov 3:0.

Krajský súd uvádza, že prejednal vec v rozsahu a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní
(§ 212 ods. 1 OSP) a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu prechádzalo,
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Predmetom tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania je uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie
peňažnej sumy 3.638.053,51 Eur s príslušenstvom, ktorý nárok žalobca vymedzuje ako pohľadávky z
porušeniaMandátnejzmluvyzodňa06.11.2006,uzavretejmedzižalovanýmakomandantomanadruhej
strane (pôvodným žalobcom) spoločnosťou SIOS, s.r.o., Opatovská cesta 53, 911 01 Trenčín, IČO: 34

131 752 a Ing. arch. Jozefom Masarykom, IČO: 30 349 125, ako mandatárom v solidárnom postavení.
Išlo o písomnú mandátnu zmluvu, v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2, uzavretú s odkazom na ust. § 262
ods. 1 OBZ a § 566 a nasl. OBZ. Žalobu podal dňa 05.11.2010 len jeden zo solidárnych mandatárov,
SIOS, s.r.o., pričom toto svoje samostatné právo v rovine aktívnej legitimácie odvodzoval od spoločného
a nerozdielneho postavenia - oprávnenia oboch subjektov mandátnej zmluvy na strane mandatára a tiež

od postúpenia všetkých práv z mandátnej zmluvy druhým z mandatárov, Ing. arch. Jozefom Masarykom,
na SIOS, s.r.o., písomnou zmluvou o odplatnom postúpení pohľadávky z 01. septembra 2008 (č.l. 53-56
spisu). Žalovaná suma pozostáva z vyčíslenej náhrady škody - ušlý zisk (odmena mandatára) vo výške
3.140.144,73 Eur (94.600.000,- Sk) a z vyčíslenej zmluvnej pokuty 497.908,78 Eur (15.000.000,- Sk).

V priebehu prvostupňového konania došlo na základe návrhu a oznámenia pôvodného žalobcu ako
postupcu, žalovanému ako dlžníkovi, o postúpení žalovanej pohľadávky na žalobcu ako postupníka
(oznámenie na č.l. 189 spisu, Zmluva o postúpení pohľadávky z 02. augusta 2011 č.l. 204-207 spisu)
k pripusteniu zmeny účastníka na strane žalobcu rozhodnutím okresného súdu, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť 03.11.2011 (č.l. 209, 210, 218, 219 spisu).

Odvolacie dôvody žalobcu smerovali tak voči procesnému postupu okresného súdu, ktorým malo dôjsť
k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom, ako aj vo vecno-právnej rovine voči nesprávnemu
skutkovému a právnemu posúdeniu veci.

K základnému odvolaciemu dôvodu v procesnej rovine krajský súd uvádza, že pod odňatím možnosti
konať pred súdom treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv a právom chránených záujmov (R 14/2010). Za takýto postup
nepochybne treba považovať, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa kritériá stanovené v
ust. § 157 ods. 2 OSP.

Podľaust.§157ods.2OSP,vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazovvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V danom prípade žalobca namietal prejudiciálny záver okresného súdu, že z hľadiska obsahu zmluvy
o odplatnom postúpení pohľadávky ide o neexistujúce pohľadávky, pričom prejudiciálne posudzoval
(ne)existenciu pohľadávky bez toho, aby v dotknutom rozsahu vykonal dokazovanie; žalobca to
považoval za vážny zásah do práva na spravodlivý proces v jeho neprospech. Existenciu a výšku
pohľadávky žalobca navrhol dokazovať i v rámci písomného podania z 15.06.2012 (č.l. 354-358 spisu),

avšak okresný súd návrhy na dokazovanie neakceptoval.

K samotnému nevykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov okresným súdom, odvolací súd v zhode
s názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn.
6Cdo 153/2011 uvádza, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá
povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou

spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120
ods. 1 veta druhá OSP, je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto
oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka. Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom
prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady
voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. apríla 2012, sp.zn. 6Cdo 51/2012). Aby však bolo možné zo strany odvolacieho súdu
preskúmaťdostatočnosť,úplnosťvykonanéhodokazovania,správnosťhodnoteniavykonanýchdôkazov
súdom prvého stupňa podľa kritérií v zmysle § 132 OSP, a to v rovine zhodnotenia dostatočne zisteného
skutkového stavu a správnosti prijatých skutkových záverov, bolo potrebné sa oboznámiť i s dôvodmi,
pre ktoré okresný súd nevyhovel všetkým nárokom účastníkov na vykonanie dokazovania. Takéto

dostatočné dôvody však okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvádzal, hoci zo zápisnice
opojednávanídňa03.09.2012č.k.15Cb236/2010-388vyplýva,žesamostatnýmprocesnýmuznesením
„návrh právneho zástupcu žalobcu na vykonanie dokazovania uvedeného v podaní doručenom súdu
20.06.2012 a obsahujúce vykonanie dôkazov v bode 1/ až 9/“ zamietol v celom rozsahu. Takýto
postup okresného súdu, za absencie príslušného zdôvodnenia zamietnutia navrhovaných dôkazov v

odôvodnení napadnutého rozsudku, nebolo možné krajským súdom vyhodnotiť inak, len ako postup,
ktorým sa odňala účastníkovi možnosť konať pred súdom. Potom i závery okresného súdu v skutkovej
rovine neboli preskúmateľné a tým bolo rozhodnutie vyhodnotené ako predčasné.

Správnosť prijatých záverov krajského súdu dotvrdzuje i Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania

sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 OSP).

Okresný súd sa tiež dostatočne v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal žalobcom vznesenými
námietkami vo vzťahu k hodnoteniu výpovede svedka Ing. arch. Jozefa Masaryka (č.l. 354-357 spisu).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či a ako okresný súd vyhodnotil vierohodnosť
výpovededotknutéhosvedkaprávezdôvoduvznesenýchnámietokoexistenciikonfliktumedzisvedkom

a pôvodným žalobcom (jeho štatutárnym zástupcom). Pri dôkaze výpoveďou svedka je vo všeobecnosti
pritom potrebné zo strany súdu pri vyhodnocovaní vierohodnosti svedka prihliadnuť k tomu, aký má
svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová, duševná úroveň,
k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu
reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,

ochota odpovedať na otázka a pod.) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov
(do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa
vzájomne dopĺňajú). Len celkové posúdenie uvedených hľadísk môže poskytnúť záver o pravdivostiči nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. V odôvodnení napadnutého rozsudku však
hodnotenie výpovede vypočutých svedkov v intenciách uvedených hľadísk chýba.

K odôvodneniu rozsudku je potrebné uviesť, že štruktúra odôvodnenia, ako vyplýva z § 157 ods. 2 OSP,
je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods.
2 OSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich
nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu

ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. K tomuto aspektu základného práva na súdnu ochranu
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky
predovšetkým zobral do úvahy, že táto namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktoré
zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho
uplatnenia neprichádzajú zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri
výkladeprocesnýchpredpisov,ktorýchnásledkombymohlobyťjehoneodôvodnené,prípadnesvojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom
ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie
svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť.
Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval
príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Odôvodnenierozhodnutísúdovtvorívtomtosmeresúčasťspravodlivéhosúdnehoprocesuazodpovedá
základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. ÚS 6/03 z 13. marca 2003)“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a
podporne i rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, absencia odôvodnenia v kľúčových otázkach
sporu je porušením práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a Ústavy. V zmysle konštantného rozhodovania Ústavného súdu a konkrétne v
zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 410/06-35 „Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument“.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. l a čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
obranouprotitakémuuplatneniuažetakétoodôvodneniemusíobsahovaťajrozsudokodvolaciehosúdu
(uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a
domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť
preskúmateľné.Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa
účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v

rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, tak táto
vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného riadneho opravného prostriedku.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru, zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a

iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ak odvolací súd v danej veci konštatoval nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, a
tým jeho nepreskúmateľnosť, vrátane nedostatočne zdôvodneného nevykonania časti navrhovaných
dôkazov v rovine nedostatočného hodnotenia vykonaného dokazovania, a tým vyvodenia predčasných
skutkových záverov, potom i právne posúdenie vykonané vo veci súdom prvého stupňa nevyhnutne
bolo predčasné. K otázke jeho (ne)správnosti však odvolací súd považuje za potrebné uviesť i to, že

ak za základ právneho záveru o absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu bol okresným súdom
považovaný výklad mandátnej zmluvy, jej čl. 4 bod 1., vo vzťahu k prejudiciálnemu vyhodnocovaniu
(ne)platnosti postúpenia práv (a povinností) medzi Ing. arch. Jozefom Masarykom a SIOS, s.r.o., t.j.
medzi mandatármi navzájom v solidárnom postavení voči žalobcovi ako mandantovi, tak okresný súd
nedostatočne zdôvodnil i výklad dotknutých zmluvných dojednaní v rovine výkladu právnych úkonov.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že okresný súd použil logický výklad čl. 4 bod 4.1 MZ, z ktorého
výkladu prijal záver, že toto ustanovenie neumožnilo žiadnemu z mandatárov samostatnú disponibilitu
s akýmkoľvek právom, povinnosťou. Okresný súd však nevenoval pozornosť ďalšiemu dojednaniu v čl.
4, a to v čl. 4.6 veta druhá MZ, nevyhodnotil dostatočne dojednanie čl. 4.1 ani v kontexte celej MZ ani
právnej úpravy v ust. § 512 a nasl. OZ o spoločných právach. Okresný súd sa nevyjadril ani k tomu, že v

čl. 4.1 MZ sa podľa jeho dikcie upravujú práva a povinnosti mandantov („mandanti sú stranou zmluvy...“,
„žiaden z mandantov...“), a to v rovine určitosti a zrozumiteľnosti tohto zmluvného dojednania, nevyjadril
sa ani k protirečivosti prvej a druhej vety čl. 4.1 MZ, nevyložil, čo by malo byť účelom, zmyslom tohto
dojednania pri kreovaní a uzatváraní MZ.

Na tomto mieste vo všeobecnosti krajský súd akcentuje, že neplatnosť právneho úkonu nie je možné
preklenúť ani jeho výkladom. Za situácie, že právny úkon je vyhodnotený súdom ako platný, pri jeho
výklade sa aplikujú viaceré metódy výkladu, ako spôsob myšlienkového postupu, pomocou ktorého
sa objasňuje význam právneho úkonu, jednotlivého zmluvného ustanovenia. Právna teória v tejto
súvislosti rozoznáva najmä metódu výkladu, resp. výklad jazykový (gramatický), logický, systematický a

historický. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve je najskôr vykladané prostriedkami
gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska
vzájomnej nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre
celého právneho úkonu). Okrem toho treba právny úkon posúdiť podľa vôle strán v čase uzavierania
zmluvy, ale za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia

úkonu. Teda písomný úkon treba vykladať len podľa obsahu vyjadreného písomnou formou a výkladové
pravidlá podľa vôle konajúcich strán nesmú byť v rozpore s jazykovým vyjadrením. Pritom úmysel strán
musí byť zistený z písomného právneho úkonu. Ak nie je vôľa dostatočne a kvalifikovane prejavená,
nemôže potom nedostatočne prejavená vôľa zakladať právne následky (porovnaj rozsudok Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 137/96). K používaniu jazykového výkladu sa Ústavný súd
Slovenskej republiky vyjadril v Náleze sp.zn. I. ÚS 243/07 tak, že: „Ako v prípade výkladu právneho
predpisu, tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa

k aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a
účelu“. I podľa Ústavného súdu Českej republiky, pri výklade zmluvných ustanovení je potrebné dať
prednosť skutočnej vôli účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle. Podľa doteraz platného
českéhoObčianskehozákonníka,právneúkonyvyjadrenéslovami,jepotrebnévykladaťnielenpodľaich
jazykovéhovyjadrenia,alenajmätiežpodľavôletoho,ktoprávnyúkonurobil,akniejetátovôľavrozpore

s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 OBČZ). Porušenia ústavou zaručených základných práv sa teda
orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým výkladom noriem podústavného práva odoprie
autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali
vo svoje právnej sfére vyvolať (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. I. ÚS 2061/08 zo dňa 07.04.2011).

Napokon odvolací súd poukazuje a stotožňuje sa s názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej

republiky, podľa ktorého „ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže
vzniknúťpochybnosťzhľadiskajehourčitostialebozrozumiteľnostiapretakýprípadformulujevýkladové
pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem
jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods.
3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie

právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z
hľadiskamožnéhovýznamujednotlivýchpoužitýchpojmov),logickými(zhľadiskanadväznostipoužitých
pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem
toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania
zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým,

čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu,
nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci
vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom.
Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov v
priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone.

Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť
považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných
výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili
účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného
dojednania (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp.zn. 3Cdo 81/2011).

Keďže napadnutý rozsudok okresného súdu vyššie uvedené kritériá stanovené ust. § 157
ods. 2 OSP pre odôvodnenie rozsudku v dostatočnej miere nespĺňal, odvolacím súdom bol nevyhnutne
vyvodený záver o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku i o predčasnosti rozhodnutia v skutkovej
a právnej rovine; tým došlo k naplneniu podmienok pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu

podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a k vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221
ods. 2 OSP.

Okresný súd v ďalšom konaní opätovne vec prejedná, podľa zváženia zopakuje, či doplní v potrebnom
rozsahu dokazovanie a v novom rozsudku vo veci sa primárne zameria na prejudiciálne otázky platnosti

dotknutých dojednaní mandátnej zmluvy; pri ich vyhodnocovaní za aplikácie výkladových pravidiel podľa
§ 35 OZ a § 266 OBZ. V nadväznosti na prijaté závery opätovne posúdi aktívnu legitimáciu žalobcu.
Vo vecno-právnej rovine posudzovania aktívnej legitimácie žalobcu sa okresný súd vysporiada i s
právnym vzťahom pôvodných mandatárov medzi sebou a samostatne vzťahom medzi mandatármi a
mandantom. Len pri zistení existencie aktívnej legitimácie žalobcu dokazovanie ďalej zameria na otázku

vzniku, existencie, rozsahu a dôvodnosti uplatnenej pohľadávky a jej príslušenstva. Svoje rozhodnutie
okresný súd náležite odôvodní, za rešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP a vyššie uvedeného záväzného
právneho názoru odvolacieho súdu (§ 226 OSP). V novom rozhodnutí sa okresný súd vysporiada s celou
relevantnou argumentáciou účastníkov, vysvetlí rozsah vykonaného dokazovania i to, prečo niektoré z
dôkazov nevykonal.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci (§ 224 ods.
3 OSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.