Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 18, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/144/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607010061
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2607010061.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Jarábka a sudcov JUDr.

Ivana Ilavského a JUDr. Pavla Sládka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18. apríla 2013, v trestnej
veci proti obžalovanému A. S., pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1
písmeno c) Trestného zákona, prejednal odvolanie obhajcu obžalovaného, ktoré podal proti rozsudku
Okresného súdu v Senici sp. zn. 1T/18/2007 zo dňa 28.08.2012, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný A. S., nar. XX.X.XXXX vo K., trvale bytom U., W. Z. XXXXXX, D., India, t.č. na neznámom
mieste

podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku

o s l o b o d z u je

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Senica sp.zn. 2Pv/802/06 zo dňa 5.2.2007 pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno c/ Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť na skutkovom základe, že

dňa 29.11.2006 v doobedňajších hodinách sa dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ v Dunajskej
Strede, pričom na území Slovenskej republiky sa zdržiaval, napriek tomu, že mu rozhodnutím Oddelenia
cudzineckej polície PZ Dunajská Streda sp.zn. PPZ-16-10/HCP-NR-CP-DS-AV/2006 zo dňa 15.3.2006,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 30.3.2006 bol zakázaný pobyt na území Slovenskej republiky a bol mu
určený čas zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol na základe obžaloby Okresného prokurátora v Senici zo dňa 05.02.2007
obžalovaný A. S. v konaní proti ušlému, uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom

skutkovom základe, že

dňa 29.11.2006 v doobedňajších hodinách sa dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ v Dunajskej
Strede, pričom na území Slovenskej republiky sa zdržiaval, napriek tomu, že mu rozhodnutím Oddeleniacudzineckej polície PZ Dunajská Streda sp.zn. PPZ-16-10/HCP-NR-CP-DS-AV/2006 zo dňa 15.3.2006,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 30.3.2006, bol zakázaný pobyt na území Slovenskej republiky a bol mu
určený čas zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov.

Za to mu bol podľa § 348 odsek 1 Trestného zákona a § 38 odsek 2 Trestného zákona uložený trest
odňatia slobody v trvaní 3 mesiace, výkon ktorého mu bol podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného
zákona a § 50 odsek 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obhajca obžalovaného JUDr. Bohumír Bláha. V odvolaní namietol
jednak tú skutočnosť, že okresný súd vykonal súdne konanie nezákonným spôsobom ako konanie proti
ušlému, jednak skutok opísaný v napadnutom rozsudku s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k nemu
došlo, nie je trestným činom.

Okrem toho obhajca poukázal aj na neprípustnosť trestného stíhania obžalovaného v zmysle zákona

č. 480/2002 Z.z. a v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z 31.01.1967, ktorý pojednáva
o právnom postavení utečencov.

Pokiaľ ide o konanie proti ušlému, v odvolaní obhajca namieta, že toto konanie nebolo vykonané
zákonným spôsobom, pretože obžalovaný sa nevyhýbal trestnému stíhaniu v cudzine, ani sa neskrýval,

ale opustil Slovenskú republiku v dôsledku administratívnych rozhodnutí cudzineckej polície. Bola mu
uložená povinnosť Slovenskú republiku opustiť, a teda nevycestoval z územia Slovenskej republiky z
vlastnej vôle. Neodišiel teda z územia SR z dôvodu, že by sa vyhýbal trestnému stíhaniu a že by sa
skrýval. Bol vyhostený rozhodnutím Oddelenia Cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č. PPZ-16-10/
HCP-NR-CP-DS-AV/2006 a týmto rozhodnutím aj dostal zákaz pobytu do 15.03.2011. Okresný súd mal

preukázateľne zistené, že obvinený z dôvodu trestného stíhania žiadal o udelenie tolerovaného pobytu
na území SR, polícia ho však celkom 4-krát zaistila rozhodnutiami, a to zo dňa 15.03.2006, 15.02.2008,
14.03.2009 a 10.12.2009, a to vo všetkých štyroch prípadoch bol cudzineckou políciou zaistený pre
účel realizácie vyhostenia. Podľa výrokovej časti týchto rozhodnutí vo všetkých štyroch prípadoch bol
zaistený z dôvodu uvedeného v § 62 odsek 1 písmeno a) zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov

v znení neskorších predpisov.

Keďže rozhodnutie o vyhostení a zákaze pobytu do opustenia územia Slovenskej republiky zrušené
nebolo, bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní postupovať v zmysle § 228 odsek 2
písmeno d) Trestného poriadku.

Orgány činné v trestnom konaní mali tiež za preukázané, že menovaný bol spolu vyše 20 mesiacov
obmedzený na osobnej slobode, nedali mu pritom inú možnosť len tú, že sa prihlásil do programu
Návratu prostredníctvom mimovládnej organizácie a takýmto spôsobom bolo zrealizované jeho
vyhostenie. Okrem toho obhajca poukazuje aj na to, že obžalovaný A. S. sa konania, ktoré sa mu kladie

za vinu, nedopustil. Podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v § 22 odsek 1 sa uvádza, že žiadateľ
je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento
zákon neustanovuje inak. Rovnako tak Ministerstvo zahraničných vecí SR oznámilo, že 28.07.1951 bol
v Ženeve prijatý Dohovor o právnom postavení utečencov a 31.01.1967 Protokol týkajúci sa právneho
postavenia utečencov, v zmysle ktorých sa zmluvné štáty zaviazali, že nebudú trestne stíhať pre

nezákonný vstup alebo prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život, alebo
ich sloboda boli ohrozené. Obžalovaný vstúpil na územie Slovenskej republiky dňa 12.10.2005 a ešte v
ten istý deň požiadal o udelenie azylu, ktorá skutočnosť vyplývala aj z rozhodnutia správneho orgánu zo
dňa 15.03.2006. Na základe jeho žiadosti bol umiestnený do azylového zariadenia Migračného úradu
Ministerstva vnútra SR a bolo začaté konanie o udelenie azylu, teda išlo o osobu - utečenca, ktorého

má na mysli spomínaná medzinárodná zmluva.

Obhajca ďalej poukazuje na to, že až do opustenia územia Slovenskej republiky bol opakovane
obžalovaný obmedzený na osobnej slobode práve za účelom realizácie vyhostenia, pričom počas celej
doby nebola schopná cudzinecká polícia toto vyhostenie zrealizovať.

Obhajca preto navrhol, aby krajský súd predmetný rozsudok zrušil.Na základe riadne a včas podaného odvolania obhajcu obžalovaného, krajský súd podľa § 317 odsek 1
Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokovej časti napadnutého rozsudku, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Zistil pritom, že odvolanie obhajcu je opodstatnené, v prvom rade v

tom smere, že konanie obžalovaného nie je možné vzhľadom na sprievodné okolnosti prípadu posúdiť
ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona,
ako to chybne ustálil okresný súd v napadnutom rozsudku, pretože jeho konanie nenapĺňa zákonné
znaky skutkovej podstaty tohto prečinu.

Tohto prečinu v zmysle právnej vety obsiahnutej v obžalobe i v napadnutom rozsudku sa mal dopustiť
obžalovaný A. S. tým, že maril výkon rozhodnutia iného orgánu verejnej moci tým, že bez povolenia a
bez vážneho dôvodu sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, hoci mu bol pobyt na
území Slovenskej republiky zakázaný.

Podľa vykonaných dôkazov je nesporné, že obžalovaný aj po tom, čo mu bol rozhodnutím orgánu

verejnej moci zo dňa 15.03.2006 zakázaný pobyt na území Slovenskej republiky sa tu zdržiaval aj
naďalej, a to až do jeho odchodu z územia Slovenskej republiky dňom 02.08.2010, avšak za okolností,
ktoré v súlade so skutkovým stavom prezentoval v podanom odvolaní jeho obhajca, a ktoré súčasne sú
takej povahy, že vylučujú trestnú zodpovednosť obžalovaného za tento stav.

V prvom rade treba, okrem iných okolností ako sú uvedené v odvolaní obhajcu ohľadne nedostatku
trestnej zodpovednosti obžalovaného, poukázať na tú skutočnosť, že A. S. bolo vznesené obvinenie pre
predmetný skutok a predmetný prečin uznesením povereného príslušníka TPZ Oddelenie azylu Adamov
so sídlom v Gbeloch zo dňa 29.11.2006, t.j. v deň, keď sa sám obžalovaný dostavil na OCP PZ Dunajská
Streda s tým, že podľa tohto uznesenia sa dopustil predmetného prečinu preto, lebo nerešpektoval

rozhodnutie o administratívnom vyhostení zo dňa 15.03.2006, ktorým mu bol uložený zákaz pobytu na
území Slovenskej republiky do 15.03.2011.

Už v tomto počiatočnom štádiu trestného konania nebolo skúmané, či v období od 30.03.2006
(keď nadobudlo rozhodnutie orgánu verejnej moci zo dňa 15.03.2006 právoplatnosť) do dňa vydania

uznesenia o vznesení obvinenia obžalovaný mal čas, prostriedky a objektívne podmienky, aby v tomto
období sám, dobrovoľne opustil územie Slovenskej republiky.

Z obsahu dokazovania totiž vyplýva, že obžalovaný sa dlhodobo nachádzal na území SR až do
19.07.2010 (keď mu Veľvyslanectvo Indickej republiky vystavilo náhradný cestovný doklad) bez

akéhokoľvek dokladu totožnosti, ktorá skutočnosť podstatne obmedzovala jeho možnosť dobrovoľne
opustiť územie Slovenskej republiky. Ďalej z dokazovania vyplýva, že dňom 15.03.2006 bolo vydané
nielen rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ale bolo aj vydané rozhodnutie o jeho zaistení
týmto dňom podľa § 62 odsek 1 písmeno c) a podľa § 62 odsek 3 zákona č. 48/2002 o pobyte
cudzincov pre výkon jeho administratívneho vyhostenia. Na základe tejto skutočnosti bol umiestnený

súčasne v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. V tomto útvare bol umiestnený
do 15.08.2006, políciou bol premiestnený do pobytového tábora v Gabčíkove, kde sa mal nachádzať
až do dňa 27.09.2006, kedy na Oddelení azylu PZ Adamov - Gbely znovu požiadal o udelenie azylu,
ktoré konanie však Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Bratislave dňa 09.10.2006
zastavil.

Po podaní žiadosti o azyl bol obžalovaný pritom eskortovaný a dodaný do záchytného tábora v
Opatovskej Novej Vsi, kde bol, okrem iného, dňa 24.10.2006 poučený o vyhostení cudzinca (viď. č.l.
25 spisu).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že z obdobia od 15.03.2006 do 29.11.2006, za ktoré obdobie mu bolo
vznesené obvinenie, bol obžalovaný podstatnú časť bez akýchkoľvek dokladov umiestnený najskôr
v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Leopoldove, potom v pobytovom tábore Gabčíkovo a
napokon v záchytnom tábore v Opatovskej Novej Vsi. Je teda nesporné, že počas celého tohto konania
bol pobyt obžalovaného štátnym orgánom Slovenskej republiky, hlavne Policajnému zboru SR známy, v

celom tomto období Policajný zbor SR mal možnosť zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení v zmysle § 59 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, hoci na to boli splnené zákonné
podmienky, čo však Policajný zbor nevykonal. Vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného za tento
stav len na základe tej skutočnosti, že obžalovaný v tom čase nevykonal potrebné aktivity za účelomzabezpečenia si cestovného dokladu cez Veľvyslanectvo Indickej republiky ako materskej krajiny, preto
pritýchtookolnostiachanesplnenýchnáhradnýchpovinnostiachštátnychorgánovvprospechrealizácie,
jeho vyhostenie považuje krajský súd za nezákonné. Nemožno totiž opomenúť fakt, že práve za účelom

administratívneho vyhostenia bol obžalovaný rozhodnutím zo dňa 15.03.2006 zaistený a umiestený v
spomínanom Útvare policajného zaistenia v Medveďove. Bolo teda povinnosťou Policajného zboru v
zmysle už spomínaného § 59 odsek 1 písmeno d) zákona č. 48/2002 o pobyte cudzincov už v tomto
období vykonať za existujúcej situácie ohľadne obžalovaného všetky zákonné opatrenia pre výkon tohto
rozhodnutia. Úplne zhodná situácia je potom aj ohľadne pobytu obžalovaného na území Slovenskej

republiky aj po dni 29.11.2006 pre posudzovaný prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, aj v
období od 29.11.2006 až do dobrovoľného opustenia územia Slovenskej republiky dňom 02.08.2010 z
jeho strany.

V sumáre možno uzatvoriť, že počas opakovaných zaistení a umiestnení obžalovaného v príslušných
pobytových táboroch, nebol schopný Policajný zbor zrealizovať jeho vyhostenie, ťažko možno očakávať,

že mohol za existujúcich podmienok obžalovaný učiniť všetky opatrenia pre svoj odchod z tejto republiky.

V tomto smere na doplnenie treba uviesť, že obžalovaný bol zaistený rozhodnutiami zo dňa 15.02.2008,
14.03.2009 a 11.12.2009 ako sa to správne uvádza v odvolaní obžalovaného, pričom treba dodať, že
v nadväznosti na rozhodnutie správneho orgánu sp. zn. ÚHCP-66/8RCP-PB-CP-DB-AV-2009 zo dňa

11.12.2009 bola doba zaistenia obžalovaného uvedená v tomto rozhodnutí ďalším rozhodnutím ÚHCP-
BD-BB-AV-4-025/2010 zo dňa 01.06.2010 predĺžená na čas nevyhnutný na výkon administratívneho
vyhostenia, najviac však o ďalších 12 mesiacov, t.j. najviac do 15.03.2011, pretože dňa 08.06.2010 mala
uplynúť zákonná lehota zaistenia uvedená v rozhodnutí zo dňa 11.12.2009.

V nadväznosti na vyššie uvedené treba konštatovať, že z hľadiska zavinenia obžalovaného na jeho
pobyte na území Slovenskej republiky podstatným sa javí, že aj po vydaní uznesenia o jeho trestnom
stíhaní bol menovaný rozhodnutiami správneho orgánu opakovane zaistený pre účely administratívneho
vyhostenia v súhrne po dobu vyše 20 mesiacov, počas ktorej doby podľa rozsudku Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 38Sp/15/2010 zo dňa 27.07.2010 nebolo realizované v tomto období jeho administratívne

vyhostenie z dôvodu, že zastupiteľský úrad obžalovaného tomuto nevydal náhradný cestovný doklad.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že obžalovaný nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení zo dňa 15.03.2006, pretože nemal platný cestovný doklad a súčasne aj
štátne orgány Slovenskej republiky neboli schopné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie práve z

toho istého dôvodu, a to ani v spolupráci so zastupiteľským úradom obžalovaného. Ani štátnym orgánom
sa nepodarilo zabezpečiť náhradný cestovný doklad pre obžalovaného, čo sa napokon podarilo aj v
spolupráci s ním až k 19.07.2010. V nadväznosti na túto skutočnosť bola menovanému Medzinárodnou
organizáciou pre migráciu zabezpečená letenka dňa 02.08.2010, kedy tento dobrovoľne opustil územie
Slovenskej republiky.

Na základe vyššie uvedených skutočností, krajský súd mal za to, že obžalovaný svojim pobytom na
území Slovenskej republiky za vyššie uvedených okolností po vydaní rozhodnutia zo dňa 15.03.2006
nenaplnil z hľadiska objektívnej ani subjektívnej stránky zákonné znaky prečinu, za ktorý bol odsúdený.

Z týchto dôvodov potom, na základe odvolania obhajcu obžalovaného, krajský súd podľa § 321 odsek
1 písmeno d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a na základe § 322 odsek
3 Trestného poriadku sám rozsudkom rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby okresného
prokurátora s tým, že skutok v nej uvedený nie je trestným činom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.