Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 10, 2012

Súd: Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
Spisová značka: 2T/53/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512010122
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSNM:2012:3512010122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, samosudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, v trestnej veci

obžalovaného S. P., nar. XX.XX.XXXX v J., trestne stíhaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení účinnom v čase spáchania skutku
(ďalej len „Trestný zákon"), na hlavnom pojednávaní konanom v Novom Meste nad Váhom dňa 10.
septembra 2012 takto

r o z h o d o l :

O b ž a l o v a n ý : S. P., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom H. č. XXX, stíhaný na slobode,

j e v i n n ý, ž e

dňa 21.03.2011 v čase o 10.15 hod. v H. v priestoroch telocvične Základnej školy s materskou školou,
počas výučby telesnej výchovy ako pedagogický pracovník v rozpore s čl. 10 ods. 1 písm. h), ods.
2 písm. a), čl. 9 ods. 3 písm. a) Pracovného poriadku pre pedagogických zamestnancov a ostatných
zamestnancov Základnej školy s materskou školou H., v rozpore s časťou D bod 8 Vnútorného poriadku
Základnej školy s materskou školou H., v rozpore s § 3 písm. d) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a
ochrane zdravia pri práci v platnom znení nezabezpečil dôsledné dodržiavanie bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci pri umiestnení doskočiska v priestoroch telocvične, keď pri výuke skoku do výšky
poškodený I. T. pravou stranou hlavy narazil do steny a dopadol na podlahu telocvične, v dôsledku
čoho utrpel pomliaždenie mozgového tkaniva v spánkovej oblasti vľavo, krvácanie pod tvrdú mozgovú
plenu - subdurálne krvácanie v spánkovej oblasti vpravo, zlomeninu spánkovo-temennej kosti vpravo,
bez posunu kostných úlomkov, zlomeninu stropu a bočnej steny pravej očnice, bez posunu kostných
úlomkov, ktoré zranenia si vyžiadali dobu liečenia a práceneschopnosti viac ako 6 týždňov,

t e d a

inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví,

č í m s p á c h a l

prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona
na trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody

podmienečne odkladá.Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určuje skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len “Trestný

poriadok”) sa poškodená Ľ.K. T., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom Z. č. XXX, s nárokom na náhradu
škody odkazuje na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.03.2012 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. Pv/263/2011
na obvineného S. P., nar. XX.XX.XXXX v J., obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Súd na hlavnom pojednávaní dňa 10.05.2012 a 07.09.2012 vykonal dokazovanie výslu-chom
obžalovaného S. P., výsluchom poškodenej Ľ. T., výsluchom svedkov mal. O. G., mal. Ľ. R., mal. I. C.,
S.. D. J., H.. H.. Q. P., H.., čítaním výpovede svedka S. S. z prípravného konania, výsluchom znalca O..
Š. P., čítaním znalec-kého posudku MUDr. E. H., čítaním listinných dôkazov a zistil nasledovné:

Obžalovaný S. P. na hlavnom pojednávaní po poučení v intenciách ustanove-nia § 257 Trestného
poriadkuvyhlásil,žejenevinnýzoskutkuuvedenéhovobžalobe.Zvý-povedeobžalovanéhonahlavnom
pojednávaní vyplynulo, že dňa 21.03.2011 bol na hodine telesnej výchovy na pláne skok do výšky,
zameraný na utvrdzovanie techniky. Toho dňa nešlo pre žiakov o prvý nácvik skoku do výšky. Niektoré

výšky sa skákali viackrát. Obžalovaný žiakov nechal nastúpiť, poučil ich o rizikách, o technike, odkiaľ
sa majú rozbiehať, ako majú
robiť oblúčik pri nábehu k latke, odkiaľ sa majú odrážať, o spôsobe letu ponad latku (napr. že majú pri
tom zdvihnúť ruky). Žiaci postupne skákali. Po každom skoku žiakom osobitne hovoril, čo robili dobre,
čo zle, upozornil na chyby, ak žiak nejaké spravil. Keď sa skákala výška 110 alebo 115 cm, upozornil

obžalovaný I. T., že mu zle pracovali nohy nad latkou. Na upozornene obžalovaného iba odvetil, že to
tak aj skočil. Obžalovaného potom už nevnímal. Posledný skok, ktorý I. T. skákal, si nevie vysvetliť.
Obžalovaný nevie, čo I. T. viedlo k tomu, že pri rozbehu nedodržal oblúčik, pričom sa k latke rozbehol
príliš prudko, bežiac priamo krížom. Neskákal v strede latky, ale pri ľavom stojane, pričom latku pri skoku
zhodil. Dopadol tesne na kraj doskočiska, udrel sa o stenu a následne o zem. Obžalovaný videl, že

poškodený zostal ležať a že má vyrazený dych. Ležal v polohe hlavnou k doskočisku. Najskôr skúšal,
či nemá poškodený poranenú chrbticu alebo iné vážne zranenie. Po ohmataní zistil, že môže použiť
hmat na obnovenie dýchania. Keď poškodený začal dýchať, dal ho do stabilizovanej polohy. Medzitým
niektoré z detí kričalo na obžalovaného, či má niekoho zavolať. Obžalovaný dal zavolať riaditeľku školy,
medzitým komunikoval s poškodeným, pýtal sa ho, čo ho bolí. Predpokladal najmä, že by mohol mať

zranené rameno. Poškodeného následne odviedli na lavičku ku stene. Počas tohto presunu niektoré
z detí spomenulo, že z pravého ucha vyšla poškodenému kvapka krvi. Po príchode riaditeľky túto
informoval o tom, čo sa stalo. Riaditeľka volala matke. Rozhodli sa poškodeného odviezť do nemocnice.
Obžalovaný vyjadril ľútosť nad tým, čo sa stalo. Zdôraznil však, že deti poučil, ako sa majú správať,
ako skákať a po každom pokuse vyhodnocoval ich skoky. Je toho názoru, že neporušil žiadny zákon,

nariadenie alebo vyhlášku, ktorá by hovorila o tom, ako sa má skákať do výšky. Konanie poškodeného
označil za nepredvídateľné, keďže urobil niečo, čo sa vymyká všetkému, čo obžalovaný zažil počas
svojej 40-ročnej pedagogickej praxe. So žiakmi doteraz absolvoval tisícky skokov do výšky, avšak s
takýmto zranením nepočítal. Od 12 do 24 rokov svojho veku sa pritom sám aktívne venoval skoku do
výšky.

Zodpovedíobžalovanéhonadoplňujúceotázkyďalejvyplynulo,žežiaciboliinformovaníajonásledkoch
nesprávnej techniky. Napr. že si môžu prisadnúť ruku, alebo že môže dôjsť aj k nejakým zlomeninám.
Žiakom tiež zvykol sám predvádzať, ako majú skákať, najmä keď so skokom do výšky žiaci ešte len
začínali. Či to tak bolo aj dňa 21.03.2011, už nevie, pretože v ten deň išlo už o druhú alebo tretiu hodinu
telesnej výchovy, na ktorej sa so žiakmi venovali skoku do výšky. Začínali skákať na výške 95 cm,

niektoré výšky skákali žiaci opakovane. V ten deň išlo u I. T. už o štvrtý alebo piaty pokus. Počas skorších
pokusov skákal vždy s nábehom oblúčikom tak, ako sa má. Nedostatky mal v tom, že mu zle pracovali
ruky a nohy nad latkou. Nemal pri skoku ruky hore, mohol si ich zasadnúť. I. T. bol poučovaný ako ostatní
žiaci. Pri skákaní žiakov aj pri poslednom skoku I. T.U. stál obžalovaný naproti ľavého stojana, asi 4
metre od stojana. Nie je určené, kde má pri skoku do výšky pedagóg stáť. Obžalovaný stál na danom

mieste preto, lebo mal odtiaľ najlepší výhľad, pričom na tomto mieste žiakom nezavadzal. Keď sa I. T.rozbehol, bežal v predklone, inak ako pri predchádzajúcich nábehoch na latku. Normálny rozbeh podľa
obžalovaného trval 2 - 2,4 sekundy. I. T. však bežal rýchlejšie. Keď si to obžalovaný uvedomil, už nebol
čas upozorniť ho na to, že skáče zle, resp. že skočí zle. Išlo o zlomky sekundy, v ktorých by už na pokyny

vyučujúceho nestačil zareagovať ani skákajúci. I. T. sa odrazil nie pri strede latky, ako mal, ale pri ľavom
stojane. Nad latkou neletel štýlovo, ale „akosi bokom.“ Dopadol tesne na kraj doskočiska. Obžalovaný
nevedel presne určiť, či sa udrel o stenu pred dopadom na zem, alebo až po dopade na zem.

Doskočisko bolo umiestnené pri stene preto, lebo zospodu bolo hladké a pri každom skoku žiaka sa

šmykom posúvalo. Ak by bolo v strede telocvične, posunulo by sa po každom doskoku ďalej. Počas
svojho vysokoškolského štúdia mal obžalovaný doskočisko umiestnené tiež pri stene, dokonca v rohu
telocvične. Aj na iných školách videl takto umiestnené doskočiská. Zvlášť s kolegami nekonzultoval,
ako má byť presne umiestnené doskočisko. Nenašiel ani žiadny predpis, ktorý by upravoval presné
umiestnenie doskočiska v telocvični. Neabsolvoval žiadne špeciálne školenie ohľadne bezpečnosti pri
skoku do výšky. Hoci pravidelne sledoval aj atletickú literatúru, nenašiel žiadne zvláštne usmernenia

ohľadne bezpečnosti pri skoku do výšky. O obložení doskočiska žinenkami by uvažoval pred úrazom
vtedy, ak by bolo doskočisko umiestnené vonku. Poukázal tiež na to, že vybavenie telocvične v škole
nebolo ideálne. Mesiac pred úrazom upozorňoval vedenie školy, že telocvičňa je vo veľmi zlom stave,
najmä podlaha a obloženie. Na podlahe boli bubny. Priamy vplyv na zranenie poškodeného to však
zrejme nemalo.

V prípade, že má slabšieho žiaka alebo žiaka, ktorý sa skoku do výšky bojí, pracuje s ním individuálne.
Nebol to však prípad I. T., ktorý bol schopný športovec. Počítal s ním do budúcna ako s reprezentantom
školy. Obžalovaný uviedol, že I. T. pôvodne chcel ísť po úraze navštíviť, avšak podľa toho, ako následne
vystupovala jeho matka, upustil od tohto zámeru, aby predišiel prípadnému incidentu.

Z výpovede poškodenej Ľ. T. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že dňa 21.03.2011 asi o 10.20 hod.
jej volala riaditeľka základnej školy, ktorá jej oznámila, že jej synovi sa stal na hodine telesnej výchovy
úraz. Riaditeľka jej povedala, aby si prišla preňho a odviezla ho na chirurgiu, kde bude ošetrený. Keďže
poškodená nemala ako pre syna prísť, rozhodla sa riaditeľka odviezť ho priamo do nemocnice s tým,
že sa zastavia aj pre poškodenú. Riaditeľka jej následne oznámila, že jej syn si udrel hlavu, že mal

vyrazený dych a tečie mu krv z ucha. Keď sa poškodená stretla so synom, tento plakal, celý sa triasol,
triasla sa mu spodná sánka a hovoril, že ho veľmi bolí hlava. Zavolali lekársku službu prvej pomoci
a syn bol odvezený na Kramáre, kde bol okamžite hospitalizovaný. Až neskôr sa dozvedela, že syn
na hodine telesnej výchovy narazil hlavou do steny, odkiaľ sa odrazil a padol na zem. Verzia učiteľa,
ktorá jej bola ako prvá oznámená, bola teda odlišná od verzie detí, pričom verzia detí zodpovedala

rozsahu zranení, ktoré utrpel jej syn. Obžalovaný jej tvrdil, že náraz na stenu nebol. Obžalovaný podľa
nej skresľoval informácie. Syn bol 10 dní hospitalizovaný, po príchode domov bol ešte asi mesiac doma.
Poškodená uviedla, že jej syn je živý, reprezentoval školu. Vždy chcel byť najlepší. Autority rešpektuje.
Bol temperamentnejší ako ostatní. Viackrát s ním bola na vyšetrení ohľadne hyperaktivity, keďže ju
viacerí na to upozorňovali. Hyperaktivita však nebola u jej syna zistená. V športe je dobrý, viackrát

reprezentoval školu, aj v skoku do výšky rok predtým, ako došlo k predmetnému zraneniu. Keď jej syn
doma rozprával o tom, čo sa dialo v škole, nadobudla dojem, ako keby obžalovaný ako učiteľ telesnej
výchovy bazíroval na skoku do výšky. Syn jej viackrát referoval, že v škole na telesnej stále skáču do
výšky.
Poškodená si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 4.383,30 Eur, z titulu bodového ohodnotenia

zranení jej syna v zmysle znaleckého posudku MUDr. E. H..

Z výpovede svedkyne mal. O. G. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že pred skokmi do výšky ich učiteľ
vždy upozorňoval, ako majú skákať. Hovoril im, že majú dodržiavať pokyny, aby neprišli k úrazu. Ak by
sa dobre neodrazili, mohli by spadnúť na zem alebo na latku. Mali vyznačené miesto, odkiaľ sa majú

rozbiehať. K latke nabiehali oblúkom.

Učiteľ im tam dával kužeľ, okolo ktorého mali obiehať. Po tom, ako skočili, hovoril im, čo bolo na ich
skoku dobré a čo zlé, napr. že mali dať vyššie nohy, pridať pri rozbehu, lepšie sa odraziť a pod. Na

skoky mávajú 3 pokusy. Učiteľ na nedostatky skokov upozorňoval aj I. T.. Keď sa mu stal úraz, išiel vtedy
už asi piaty pokus. Sám sa dožadoval toho, že chce tú výšku skočiť. Nedarilo sa mu to, bol už „taký
nahnevaný.“ Podľa svedkyne I. T. je hyperaktívny, „taký bláznivý, strašne rád vymýšľa.“ Posledný pokus
nešiel oblúkom, ako inokedy, ale krížom. Ona stála pri skoku I. T. na strane, kde bolo doskočisko, a topri ľavom stojane. Zdvíhala latku, keď spadla. I. T. skočil úplne pri kraji, narazil hlavnou do steny, spadol
na zem a otočil sa. V miestach, kde sa mal udrieť o stenu, je drevené obloženie. Spýtala sa ho, či je
v poriadku, on jej spočiatku neodpovedal, chvíľu sa triasol. Prišiel učiteľ, trochu ho prefackal, či vníma,

potom sa ho niečo pýtal. Posadili ho, začal s nimi trochu komunikovať. I. C. potom kričal na učiteľa, či
má ísť po pani riaditeľku. Tá prišla asi po 5-6 minútach. I. už vtedy sedel na lavičke, kam ho odprevadili
spolužiaci, podopierajúc ho. Riaditeľka ho potom zobrala preč.

Z výpovede svedka E.. Ľ. R. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že učiteľ ich pred začiatkom skákania

poučoval o tom, ako správne skákať. Ukazoval im aj, odkiaľ sa majú rozbiehať a kadiaľ majú bežať.
Upozorňoval ich tiež na to, ako správne realizovať skok, aby nedošlo k zraneniu, že sa nemajú odrážať
príliš silno, aby nedopadli na okraj žinenky, ale na stred. Tých, ktorí skákali neprávne, potom priebežne
poučoval, ako majú skákať. Každý mal 3 pokusy na skok do výšky. I. T. upozorňoval tesne pred úrazom,
že sa nemá odrážal príliš neskoro, lebo dopadne na kraj žinenky a že sa má odrážať v strede. Podľa
svedka I. T. je „taký aktívny, reagujúci na všetko.“ Skok, pri ktorom I. T. utrpel úraz, svedok nevidel. Videl

už len, ako ležal na zemi. Bol na boku. Na pravom ramene, hlavu nemal podopretú rukou. Učiteľ ako
prvý reagoval na to, keď došlo k zraneniu I. T., potom k nemu prišla celá trieda. Podopierajúc ho odviedli
na lavičku. Potom ho riaditeľka odviezla, oni pokračovali v hodine. Tesne po páde I. nehovoril, až keď
ho dali na lavičku, začal komunikovať. Postupne sa to zlepšovalo.

Z výpovede svedka mal. I. C. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že učiteľ ich pred skákaním do výšky
poučil o bezpečnosti a o tom, ako majú skákať. Na začiatku im čítal aj školský poriadok. V telocvični mali
vyznačené miesta, odkiaľ sa majú odrážať, ako majú bežať, pričom im učiteľ všetko aj ukazoval. Povedal
im,žesamajúodrážaťľavounohou,dávaťsipozornatyčku,abynenarazili.Odrážaťsamaliprizačiatku,
nie pri konci tyče. Nepovedal im, že ak nábeh nebude oblúkovitý, že by mohlo dôjsť k zraneniam. Inak

im hovoril o možných zraneniach, napr. o narazení na tyčku chrbtom, bokmi, že sa môžu šmyknúť a pod.
Tých, ktorí neskočili dobre, potom upozorňoval po neúspešných skokoch, ako majú skákať. Kto preskočil
danú výšku, už neskákal. Obvykle boli tri pokusy na preskočenie jednej výšky. I. sa išiel rozbiehať na
tretí pokus. Hoci mali k latke nabiehať oblúkom, on išiel krížom, pričom predchádzajúce pokusy nabiehal
k latke oblúkom. Bežal rýchlo, preskočil celú žinenku, narazil do steny a padol na zem. Učiteľ sa za ním

rozbehol, potriasol ho, lebo nemohol dýchať. Svedok medzitým išiel zavolať riaditeľku školy. Keď už I.
T. sedel na lavičke, všimli si, že mu tečie krv z ucha. Podľa svedka sa I. trochu urážal, ak sa mu počas
športových disciplín nedarilo. Potom nespolupracoval.

Z výpovede svedkyne RNDr. D. J., riaditeľky Základnej školy s mater-skou školou v H., na hlavnom

pojednávaní vyplýva, že úraz I. T. sa dňa 21.03.2011 stal asi o 10.15 hod. Oznámil jej to I. C., ktorého
poslal s touto informáciou obžalovaný. Nasledovala žiaka do telocvične. O tom, ako sa úraz stal, sa
dozvedela od obžalovaného a neskôr od žiakov. Po jej príchode do telocvične I. T. už sedel na lavičke a
komunikoval. Obžalovaný opísal úraz zhruba tak, ako je v knihe evidencií úrazov. I. si mal skrátiť dráhu
na doskočisko, odraziť sa na nesprávnom mieste, dopadnúť na kraj doskočiska, z doskočiska na zem,

udrieť si pravú ruku a hlavu. Po páde ho opatrne zdvihol. Poškodený mal vyrazený dych, chvíľu trvalo,
kým sa nadýchol. Za podpory učiteľa I. sám odkráčal na lavičku. Keď už bola aj ona pri I. T., I. C. ju
upozornil na to, že má v uchu krv. Vyučujúci jej povedal, že určite s ním treba ísť na chirurgiu. Z riaditeľne
zavolala matke, že ide s chlapcom na chirurgiu. S matkou sa dohodla, že sa pre ňu zastaví a spolu pôjdu
do nemocnice. Počas cesty sa I. začal sťažovať, že ho bolí hlava a je mu veľmi zle. Keď prišli pred dom

T., rozhodla sa zavolať záchranku, lebo sa jej chlapcov stal nezdal. Chvíľu trvalo, kým záchranka prišla a
I. prevzala. Popoludní sa prišiel na I. stav informovať obžalovaný. Na druhý deň v škole vypočuli žiakov
spolu so zástupkyňou, aj obžalovaného, aby si vytvorili predstavu o priebehu úrazu. Na základe toho
zavolali rodičov k spísaniu záznamu o registrovanom úraze, ktorý odoslali na poisťovňu a Ministerstvo
školstva.Povypočutížiakovustálili,žeišlooprudkýúderostenu,čosadozvedeliažoddetí.Obžalovaný

presne nevedel popísať, ako k úrazu I. T. došlo.
Z odpovedí svedkyne na doplňujúce otázky ďalej vyplynulo, že umiestnenie doskočiska v rámci
priestorovtelocvičnepredúrazomI.T.É.špeciálneneriešili.Totoponechalinaobžalovanomakobývalom
atlétovi. Po úraze si to preverovali a zistili, že neexistujú žiadne metodické pokyny v tejto otázke, ako a
kde má byť doskočisko umiestnené. V danom školskom roku bolo na hodinách obžalovaného 13 úrazov

zapísaných do zoznamu, z toho boli 3 registrované, t.j. riešené cez poistku. V čase konania hlavného
pojednávania obžalovaný u nich nepracoval. Dali mu výpoveď v júli 2011, a to za porušenie pracovnej
disciplíny. To spočívalo vo viacerých dôvodoch. Obžalovaný ich klamal v otázke čerpania náhradného
voľna. Tiež rodičia sa sťažovali na šikanovanie žiakov v 6A, pričom niektoré závažné veci týkajúce sašikanovania sa diali v telocvični. Ďalším dôvodom pre výpoveď bol úraz I. T.. V súčasnosti majú nového
vyučujúceho telesnej výchovy, pričom disciplína žiakov je oveľa lepšia, nový učiteľ má väčšiu autoritu a
je menej úrazov. Jej osobný dojem je taký, že práca obžalovaného už veľmi nebavila. Ako keby pracoval

už iba pre ten plat. Sám to vyjadril slovami „starého psa novým kúskom nenaučíš.“ I. T. je na jej hodinách
fyziky šikovný a aktívny. Utrpel úraz aj v ďalšom školskom roku pri loptovej hre, kedy si pri páde zlomil
ruku.

Na hlavnom pojednávaní bol ako svedok vypočutý aj H.. H.. Q. P.-E., H.., vedúci Katedry atletiky

Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komen-ského v Bratislave. Pripravuje a vyučuje budúcich
pedagógov telesnej výchovy. O prípade vie z agentúrnej správy a z výsluchu na polícii. Vyučuje teóriu a
didaktiku atletiky, ako aj metodológiu. Bol kontaktovaný ohľadne tohto prípadu už v prípravnom konaní
s otázkou, či pozná konkrétne predpisy ohľadne bezpečnosti pri vyučovaní skoku do výšky. Školský
zákon hovorí o bezpečnosti pri výchovnovzdelávacej činnosti pedagogických aj nepedagogických
pracovníkov. Predmetom výučby disciplíny skoku do výšky je výučba teórie pohybovej činnosti, t.j.

technika, fázy skoku, história, zásady nácviku, ktoré sa majú uplatňovať. Medzi prioritné zásady patrí
zásada bezpečnosti. Patrí sem v prvom rade primeraný priestor na danú
športovú disciplínu, t.j. telocvičňa alebo ihrisko s povrchom, ktorý nie je šmykľavý, ako aj primeraná
vybavenosť, t.j. certifikované doskočisko. Žiaci by okrem toho mali byť disciplinovaní, t.j. nesmú skákať
dvaja naraz, najskôr musí predchádzajúci žiak úplne opustiť doskočisko, kým sa rozbehne na skok

ďalší. Ide o všeobecné zásady pedagogického charakteru. Žiadne konkrétne pravidlá, predpisy alebo
zásady pre vyučovanie tohto predmetu, vrátane bezpečnosti, neexistujú a ani sa neuplatňujú. Medzi
bezpečnostné atribúty možno zaradiť aj umiestnenie doskočiska. Malo by byť umiestnené v takom
priestore, ktoré je považované za bezpečné. Riešenie vhodnosti športových pomôcok a zariadení v
rámci konkrétnej školy je otázkou pre konkrétneho učiteľa a vedenie školy so zohľadnením miestnych

podmienok.
Ohľadne umiestnenia doskočiska na Základnej škole v H. dňa 21.03.2011 vyjadril svedok počudovanie.
Doskočisko by nemalo byť umiestnené pri stene, nakoľko je to teoreticky nebezpečný priestor. Vie
si ale predstaviť malú telocvičňu, kde by doskočisko bolo umiestnené pri stene, aby bol priestor na
rozbeh. Priestor v okolí by však v záujme bezpečnosti obložil ďalšími žinenkami. Dnes už takýto prístup,

t.j. zabezpečenie stien obložením žinenkami, možno považovať za štandard v slovenskom školstve,
nakoľko mnoho telocviční je malých. Štandardné zranenia pri skoku do výšky sú pošmyknutie pri odraze,
výron členku, nezvládnutie odrazu, nesprávne doskočenie so zlomením kľúčnej kosti. Stáva sa, že po
dopade na doskočisko sa skokani nešťastne odrazia od doskočiska a dopadnú ešte na zem. Osobne ale
nezaznamenal, že by niekto preletel cez celé doskočisko a narazil ešte pred dopadom na doskočisko

priamo do steny, o ktorú by doskočisko bolo opreté. Biomechanicky to podľa neho nie je možné.
Existujú štyri techniky skoku do výšky. V súčasnosti sa uplatňuje flop, kde je možnosť využitia odstredivej
sily, ktorá vzniká oblúkovitým nábehom k miestu odrazu, na efektívnejšie dosiahnutie požadovanej výšky
skoku. Oblúkovitý správny nábeh má význam aj pre bezpečnosť skoku. Ak by športovec bežal priamo,
nemusel by dopadnúť do doskočiska. Musí bežať po oblúku, aby odstredivá sila natlačila skokana do

doskočiska. Inak by skokan padol na latku alebo pod latku a nie na doskočisko. Pri skoku do výšky
neexistuje dopomoc. Rozbehnutého žiaka smerujúceho k latke nie je veľká šanca zastaviť. Pri rozbehu
môže dosiahnuť rýchlosť 5 m/s.
Poučenie žiakov pred začiatkom výučby skoku do výšky by malo obsahovať pravidlá metodického
nácviku a pravidlá zdokonaľovania, t.j. úvodnú časť, prípravné cvičenia v rámci rozcvičenia a rozohriatia.

Na prvej hodine výučby sa neskáče hneď do výšky flopom, ale sú potrebné prípravné cvičenia, ktoré
majú tomuto predchádzať. Tieto sa týkajú nácviku rozbehu, nácviku polohy tela pri „oblúku“, nácviku
pociťovania odstredivej sily, vynášania tela po odraze smerom ponad latku a pod. Na to všetko sú
prípravné cvičenia, ktoré ak sú dodržané, bezpečnosť by byť viac-menej dodržaná tiež. Ak je to v silách
vyučujúceho, je dobré, ak vie skok odprezentovať aj sám. Možno to však nahradiť obrázkami, videom

a pod.
Svedoknepoznápredpis,ktorýbyregulovalumiestneniedoskočiskavtelocvični.Niesúnikdestanovené
ani minimálne rozmery doskočísk. Len to, že to má byť bezpečné zariadenie, ktoré má byť vyrobené
výrobcom, ktorý je na to spôsobilý.

Z čítanej výpovede svedka S. S. z prípravného konania (č.l. 96-98 spisu) vyplýva, že je autorizovaným
bezpečnostným technikom a pre Základnú školu v H. vykonáva bezpečnostno-technické služby v
zmysle zákona č. 124/2006 Z.z. Na základe šetrenia vypracoval Správu o výsledku šetrenia príčin
registrovaného školského úrazus ťažkou ujmou zo dňa 30.03.2011. V žiadnom predpise nie je podľa svedka zmienka o tom, ako má byť
umiestnené doskočisko pri skoku do výšky.

Na výpoveď svedkyne E. U. z prípravného konania (č.l. 85-88 spisu) súd neprihliadal, nakoľko bola
vykonaná pred vznesením obvinenia S. P..

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj znalec z odboru športové potreby O.. Š. P.. Znalecký posudok
vypracoval po konzultáciách s pedagogickými pracovníkmi, ktorí sa zaoberajú vyučovaním telesnej

výchovy. Z jeho záverov vyplýva, že doskočisko na základnej škole v H. bolo v poriadku, riadnych
rozmerov. Stojany aj latka boli tiež v poriadku. Po technickej stránke bolo teda celé zariadnie v poriadku,
až na to, že skokanský objekt bol posunutý k stene. To však nie je vecou techniky, ale logického úsudku
vzhľadom na to, že išlo o mladých skokanov, ktorý sa môžu zle odraziť a skočiť. Slovenská metodika
sa nezaoberá umiestnením doskočiska. Poukázal na českú metodiku, z ktorej vyplýva, že priestor okolo
doskočiska by mal byť voľný, čo pri veľkosti telocvične bolo možné realizovať aj v Základnej škole v H..

Z čítaného znaleckého posudku MUDr. E. H., znalca z odboru zdravot-níctvo a farmácia (č.l. 116-130
spisu) vyplýva, že I. T. dňa 21.03.2011 utrpel rôzne zranenia, a to pomliaždenie mozgového tkaniva v
spánkovej oblasti vľavo, krvácanie pod tvrdú mozgovú plenu - subdurálne krvácanie v spánkovej oblasti
vpravo, zlomeniu spánkovo-temennej kosti vpravo bez posunu kostných úlomkov, zlomeninu stropu a

bočnej steny pravej očnice bez posunu kostných úlomkov. Z medicínskeho hľadiska išlo o zranenie
ťažké, došlo k zraneniu životne dôležitého orgánu ľudského tela - mozgu. Dané zranenie si vyžaduje
liečbu viac ako 6 týždňov. Zranenia znalec bodovo ohodnotil na 285, čo pri hodnote bodu 15,38 Eur
činilo celkom 4.383,30 Eur.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal aj ďalšie dôkazy v rozsahu a spôsobom, ako vy-plýva zo zápisnice
o hlavnom pojednávaní.

Podľa § 16 Trestného zákona trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ

a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí,
alebo

b) b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom

na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Podľa § 123 ods. 3 Trestného zákona ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len
vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je

a) zmrzačenie,
b) strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti,
c) ochromenie údu,
d) strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva,
e) poškodenie dôležitého orgánu,

f) zohyzdenie,
g) vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu,
h) mučivé útrapy, alebo
i) porucha zdravia trvajúca dlhší čas.

Podľa § 123 ods. 4 Trestného zákona poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas sa na účely tohto zákona
rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní
najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života
poškodeného.

Podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá
sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky.Podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) závažnejším spôsobom konania, alebo
b) na chránenej osobe.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prevencia je systém opatrení plánovaných a

vykonávaných vo všetkých oblastiach činnosti zamestnávate-ľa, ktoré sú zamerané na vylúčenie alebo
obmedzenie rizika a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných
poškodení zdravia z práce, a určenie postupu v prípade bezprostredného a vážneho ohrozenia života
alebo zdravia zamestnanca.

Podľa § 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky o základnej škole riaditeľ vydáva

prevádzkové poriadky telocvične, odborných učební a pracovísk, ktoré sa v týchto priestoroch umiestnia
na viditeľnom mieste. Riaditeľ zabezpečí, aby sa s nimi oboznámili všetci zamestnanci, ktorí v týchto
priestoroch pracujú, a žiaci, ktorí sa v týchto priestoroch vzdelávajú.

Podľa čl. 10 ods. 1 písm. h) Pracovného poriadku pre pedagogických zamestnancov a ostatných

zamestnancov Základnej školy s materskou školou H. pedagogickí zamestnanci sú povinní neustále
skvalitňovať a prehlbovať účinnosť výchovno-vzdelávacieho procesu, za výsledky ktorého zodpovedajú.
V tomto smere najmä vykonávajú pedagogickú činnosť v súlade s aktuálnymi vedeckými poznatkami,
hodnotami a cieľmi školského vzdelávacieho alebo výchovného programu.

Podľa čl. 10 ods. 2 písm. a) Pracovného poriadku pre pedagogických zamestnancov a ostatných
zamestnancov Základnej školy s materskou školou H. pri starostlivosti o žiakov sú pedagogickí
zamestnanci povinní najmä viesť žiakov k dodržiavaniu hygienických zásad a zásad bezpečnosti práce,
k dodržiavaniu hygienických, dopravných, požiarnych a iných predpisov a pokynov príslušných orgánov,
ktoré sa týkajú starostlivosti o bezpečnosť a ochranu zdravia v školstve, pri vyučovaní predmetov,

pri ktorých je zvýšené ohrozenie zdravia v školstve, pri vyučovaní predmetov, pri ktorých je zvýšené
ohrozenie zdravia žiakov a pri školských podujatiach (napr. lyžiarskom výcviku, plaveckom výcviku,
exkurziách a výletoch, v škole v prírode, v predmetoch chémia, technická výchova, telesná výchova,
práce na školskom pozemku, pri praktickom vyučovaní a pod.)

Podľa čl. 9 ods. 3 písm. a) Pracovného poriadku pre pedagogických zamestnancov a ostatných
zamestnancov Základnej školy s materskou školou H. každý zamestnanec školy je povinný plniť
opatrenia na zamedzenie úrazovosti. Pedagogickí zamestnanci školy dbajú o to, aby žiaci dôsledne
dodržiavali vnútorný poriadok školy a školský poriadok pre žiakov, zameraný na bezpečnosť a ochranu

zdravia žiakov.

Z Vnútorného poriadku Základnej školy s materskou školou H., časť D - Práva a povinnosti
zamestnancov, bod 8, vyplýva, že učiteľ dbá na poriadok a disciplínu v triedach, vedie žiakov k ochrane
školského majetku. Zodpovedá za zdravie a bezpečnosť žiakov vo vyučovacom čase, na vychádzkach,

exkurziách, záujmových krúžkoch, školských výletoch a v čase dozoru na pridelenom priestore.

R 11/1964: „Za porušenie dôležitej povinnosti treba pokladať len porušenie takej povin-nosti, ktorá má
spravidla za následok usmrtenie alebo spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví.“

R 31/1966: „Za porušenie dôležitej povinnosti nemožno mechanicky predpokladať poru-šenie
akéhokoľvek predpisu, ale len porušenie takej povinnosti, ktorá podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti
činu pre spoločnosť“.

Vykonaným dokazovaním mal súd vinu obžalovaného preukázanú jednoznačne a nepo-chybne, avšak

pri inej (miernejšej) právnej kvalifikácii, než ako konanie obžalovaného právne posúdila obžaloba.
Bolo preukázané, že obžalovaný dňa 21.03.2011 bol pedagogickým za-mestnancom Základnej školy s
materskou školou v H.Í., t.j. bol učiteľom telesnej výchovy. Dňa 21.03.2011 prebiehala pod jeho vedenímvýučba skoku do výšky, ktorej sa ako žiak zúčastnil aj I. T.. Pri jednom z pokusov skoku do výšky došlo
k ťažkej ujme na zdraví u I. T..

Úlohou právneho posúdenia prípadu bolo vyhodnotiť, či medzi konaním obžalovaného ako
pedagogického pracovníka (resp. opomenutím konania) a spôsobeným následkom je vzťah príčinnej
súvislostivtrestnoprávnomvýznameačiobžalovanýjezatentonásledoktrestnezodpovedný,alebonie.

Pokiaľ ide o príčinný vzťah medzi konaním (resp. skôr nekonaním) obžalovaného ako učiteľa telesnej

výchovy na jednej strane a spôsobeným následkom v podobe ťažkej ujmy na zdraví poškodeného,
tu dáva súd do pozornosti napr. Uznesenie NS ČR 8Tdo/1048/2009 zo dňa 21.10.2009 (odkaz na
judikát Najvyššieho súdu Českej republiky považoval súd za prijateľný vzhľadom na rovnakú konštrukciu
skutkovej vety trestného činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, ako aj vzhľadom na historicky
staršie judikáty R 47/70, R 21/81, R 39/80). Vychádzajúc z neho možno uviesť nasledovné: „Pri
skúmaní príčinného vzťahu z hľadiska trestného práva hmotného má význam zisťovanie trestnoprávne

relevantného príčinného vzťahu medzi konaním páchateľa a spôsobeným následkom významným pre
naplnenie znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. Preto je potrebné v kauzálnom vzťahu
izolovať konanie v trestnoprávnom zmysle, trestnoprávnu príčinu a trestnoprávny následok. Požiadavka
trestnoprávne relevantného príčinného vzťahu znamená, že určitá osoba môže byť trestná len vtedy, ak
svojím protiprávnym konaním, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, skutočne spôsobila

následok dôležitý z hľadiska skutkovej podstaty tohto trestného činu. Príčinný vzťah znamená, že určitá
osoba svojím konaním následok skutočne spôsobila a že konanie nesie znaky zavinenia. Za príčinu
je považovaný každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, resp. by nenastal spôsobom, akým nastal.
Dôležité tiež je, aby konanie páchateľa bolo z hľadiska spôsobenia následku príčinou dostatočne
významnou.Príčinnásúvislosťmedzikonanímpáchateľaanásledkomsaneprerušuje,ajkeďkukonaniu

páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, ak konanie páchateľa
zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Taktiež nie je rozhodujúce, či
následok nastal pôsobením viacerých okolností, nielen konaním páchateľa. Určité konanie alebo určitá
okolnosť majú povahu príčiny aj vtedy, ak okrem nich viedlo k následku aj iné konanie alebo iná okolnosť.
Nie je pritom rozhodujúce, či každá z týchto príčin bola inak spôsobilá privodiť ťažkú ujmu na zdraví

alebo smrť osoby sama o sebe alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom spolupôsobení
s druhou príčinou.“

Vychádzajúc z uvedeného možno dodať, že podstata zavinenia pri nedbanlivostných trestných činoch
spočíva aj v tom, že konajúci, vedomý si svojich povinností, nevykonal potrebné opatrenia, aby odvrátil

nebezpečenstvo následku, hroziace z jeho nepozornosti alebo nedbanlivosti. Kritérium pre určenie
nedbanlivosti nie je v Trestnom zákone stanovené. V zmysle záverov teórie a praxe však za takéto
kritérium možno považovať zachovanie určitej miery opatrnosti. Miera opatrnosti je daná spojením jej
objektívneho a subjektívneho vymedzenia a ich vzájomných vzťahom. Tzv. objektívne vymedzenie miery
opatrnosti spravidla žiada od každého rovnakú mieru opatrnosti. Avšak pri určitých skupinách osôb

(vodiči dopravných prostriedkov, lekári, učitelia vyučujúci predmety, pri ktorých za istých okolností môže
dôjsť k ujme na zdraví) vyžaduje mieru opatrnosti vyššiu; aj v takomto prípade však požaduje rovnakú
mieru opatrnosti od všetkých osôb, ktoré do príslušnej skupiny patria. Keďže Trestný zákon neupravuje
mieru povinnej opatrnosti, je táto stanovená jednak zvláštnymi predpismi, ako aj všeobecne. Pod tzv.
subjektívnym vymedzením miery opatrnosti je potrebné rozumieť mieru opatrnosti, ktorú je páchateľ

schopný vynaložiť v konkrétnom prípade (individuálne hľadisko) a pri jej posudzovaní je potrebné brať
do úvahy vlastnosti a okamžitý stav páchateľa (napr. vzdelanie a výchova, životné a profesionálne
skúsenosti, kvalifikácia, zamestnanie a postavenie v ňom, dĺžka odbornej praxe, očakávaný osobný
prístup páchateľa k výkonu svojho povolania, ku zvyšovaniu svojej kvalifikácie a pod.).

Z hľadiska všeobecnej ľudskej skúsenosti súd tiež dodáva, že dlhodobo je akceptovaným trendom
zvyšovanie bezpečnosti pri každej ľudskej aktivite, ktorá v sebe nesie potenciálne riziko poškodenia
alebo ohrozenia zdravia. Preto sa na schodoch a balkónoch stavajú zábradlia, na vysokohorských
cestách a mostoch zvodidlá, pri diaľniciach oplotenie, železničné prechody sa nahrádzajú pochodmi
alebo nadchodmi, automobily sa vybavujú najmodernejšími prvkami aktívnej a pasívnej bezpečnosti.

Rovnako to platí o športe, ktorý nemá žiadne hranice ani limity dané právnym poriadkom iba
jednej konkrétnej krajiny. Rozširujú sa doskočiská, skvalitňuje sa povrch ihrísk, budujú sa záchranné
siete, modernizujú sa športové pomôcky, používajú sa najnovšie metodologické prístupy pri realizácii
náročných športových disciplín. To všetko nielen v záujme dosiahnutia čo najlepších výkonov, ale aj(alebo najmä) v záujme ochrany života a zdravia. V čase globalizácie a informatizácie spoločnosti,
kedy sú informácie o čomkoľvek (teda aj o najnovších trendoch v bezpečnosti pri výkone športových
aktivít) dostupné kedykoľvek a komukoľvek, sa nemožno uspokojiť s argumentom použitím obhajobou,

dôvodiacim pri absencii slovenských metodických pokynov zameraných na bezpečnosť pri skoku do
výšky tým, že nie je úlohou slovenského
vyučujúceho zaujímať sa o to, aké predpisy platia v okolitých krajinách, napr. v Českej republike.
Súd zastáva iný názor. Základným imperatívnom pri výkone akejkoľvek činnosti je počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na živote, na zdraví, na majetku a na iných chránených hodnotách. Pôsobilo

by asi absurdne, ak by sa v medicíne moderné lekárske postupy odmietali na Slovensku len preto, že
ich nevymysleli doma, alebo ak by slovenský vedec nevyužíval verejne dostupné vedecké poznatky
len preto, že nie sú výsledkom vedeckej činnosti slovenských vedcov, alebo ak by slovenský technik
ignoroval najnovšie technologické alebo konštrukčné postupy len preto, že na ne neodkazujú domáce
predpisy alebo metodické pokyny. Podľa názoru súdu skok do výšky je atletickou disciplínou, ktorá
napĺňa atribúty činnosti s neprehliadnuteľným potenciálom rizika pre život a zdravie človeka. A ak

je takáto činnosť školskými osnovami ukladaná ako povinná disciplína žiakom základnej školy, je pri
realizácii tohto druhu športovej aktivity potrebná zvláštna opatrnosť. S poukazom na uvedené úvahy sa
preto pedagóg s dlhoročnou praxou nemôže uspokojiť s tým, že nahradí bežnú ľudskú predvídavosť
starostlivého učiteľa štatistickými výkazmi z minulosti. Obžalovaný skutočne nemusel za svoju dlhoročnú
pedagogickú kariéru postreh-núť taký úraz, aký utrpel dňa 21.03.2011 I. T.. Nemusel ho zaznamenať

ani pri rozhovoroch so svojimi kolegami. Avšak aj podľa laického názoru súdu (vo veciach športu) malo
byť samozrejmým opatrením obžalovaného, ak sa rozhodol umiestniť doskočisko ku stene, obloženie
steny vertikálne žinenkami alebo iným mäkkým materiálom, ktorý by tlmil prípadné nárazy hlavou alebo
inými časťami tela do steny u tých žiakov, ktorí sa odrazili nesprávne, príliš rýchlo alebo v inom smere
či pod iným uhlom. I. T. a jeho spolužiaci boli dňa 21.03.2011 deťmi. Síce každú hodinu obžalovaným

poučované a po každom nesprávnom skoku upozorňované, ako bolo preukázané, ale stále to boli iba
deti, u ktorých prirodzený pud opatrnosti a predvídavosti možných zranení nie je vyvinutý v takej miere
ako u dospelých. Preto bolo potrebné rátať aj s takými eventualitami, ktoré doterajšia životná skúsenosť
obžalovaného ku dňu 21.03.2011 nemala vo svojej evidencii.

Aplikujúc uvedené teoretické právne postuláty ako aj ostané úvahy na konanie obžalova-ného dospel
súd k záveru, že obžalovaný ako učiteľ telesnej výchovy nevykonal pred hodinou telesnej výchovy, na
ktorej dňa 21.03.2011 došlo k úrazu I. T., všetky potreb-né opatrenia, ktoré od neho ako od učiteľa s
dlhoročnou praxou bolo možné spravodlivo požadovať. Keďže spoločenská skúsenosť nás učí, že od
žiakov práve vo veku, v akom bol poškodený, možno na hodinách telesnej výchovy očakávať aj prejavy

hyperaktívneho alebo vzdorovitého správania sa, prípadne prejavy predvádzania sa pred ostatnými
spolužiakmi, je súd toho názoru, že bolo povinnosťou obžalovaného zabezpečiť doskočisko zvisle o
stenu umiestnenými žinenkami, prípadne iným mäkkým materiálom, aby sa predišlo prípadnému úrazu
spôsobenému nárazom cvičenca o stenu. V danom prípade nie je podľa súdu relevantné, či obžalovaný
ako učiteľ s dlhoročnou praxou zaznamenal podobný prípad a či teda z vlastnej skúsenosti mal vedieť,

že k takémuto druhu úrazu môže na hodine telesnej výchovy dôjsť. Keďže v trestnom konaní nebola
preukázaná prítomnosť nadprirodzených síl pri inkriminova-nom neúspešnom skoku poškodeného do
výšky, vychádzal súd z toho, že obžalovaný ako predvídavý a možného správania žiakov majúci si byť
vedomý učiteľ telesnej výchovy mal aj s takouto eventualitou počítať a pripraviť sa na ňu dôslednou
elimináciou akéhokoľvek rizika, ktoré bolo možné rozumne očakávať zo správania žiakov na hodine

telesnej výchovy. Takýto záver ohľadne očakávanej miery opatrnosti je napokon podporený aj obsahom
výsluchu znal-ca a tiež to vyplýva z výsluchu svedka Prof. P..

Napriek týmto záverom však obžalovanému s ohľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu nemožno

pričítať aj porušenie dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom, nakoľko správanie poškodeného pri
poslednom pokuse o preskočenie určenej výšky, bolo v rozpore s viacerými jeho dovtedajšími pokusmi,
ktoré vykonal technicky správne, ako aj v rozpore s pučeniami, ktoré žiakom opakovane obžalovaný
prednášal. U I. T. dňa 21.03.2011 nešlo o prvý pokus skoku do výšky, ani o prvé stretnutie sa s
touto športovou disciplínou, ako to napokon najlepšie vyplýva z výsluchu jeho matky, ktorá uviedla,

že ešte pred úrazom doma opakovane matku informoval, že v škole stále skáču do výšky, pričom
sám mal rok pred úrazom reprezentovať školu v skoku do výšky. Bolo tiež preukázané, že obžalovaný
žiakov pred skokmi nielen poučoval o tom, ako majú skákať, ale priebežne počas jednotlivých skokov
aj verbalizoval u každého skokana svoje pripomienky k týmto skokom, pričom svoje pripomienky ksprávnosti prevedenia skoku adresoval pred úrazom aj I. T.. Bola tu teda identifikovaná relevantná
miera spoluzavinenia samotného I. T. na následku, ktorý nastal, pričom však konanie obžalovaného
spočívajúce v dostatočnom nezabezpečení doskočiska je tou relevantnou skutočnosťou, bez existencie

ktorej by k následku nedošlo. Z toho dôvodu videl súd v konaní obžalovaného naplnenie znakov
skutkovej podstaty iba podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, nie však podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona, ako skutok právne kvalifikovala obžaloba. Obžalo-vaný je za uvedený trestný čin
plne trestne zodpovedný. U obžalovaného ide o konanie ned-banlivostné, keďže bolo preukázané, že
nevedel, že môže svojím konaním (resp. opomenutím konania) spôsobiť porušenie alebo ohrozenie

záujmu chráneného Trestným zákonom, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery
vedieť mal a mohol. Zákonom chrá-neným záujmom je ochrana zdravia.

Obžalovaný bol doposiaľ raz súdne trestaný, a to v roku 1994. Hľadí sa na neho, ako keby nebol
odsúdený. Za priestupky prejednávaný nebol.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred pácha-teľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliad-ne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okol-nosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne súd na pomer a

mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním
trestného činu riadny život.

U obžalovaného zistil súd jednu poľahčujúcu okolnosť pri neexistencii priťažujúcej okolnosti. Pri úvahách
o druhu a výmere trestu dospel súd k záveru, že na obžalovaného je vzhľadom na to, že v čase konania
hlavného pojednávania už aktívne nevykonával pedagogickú činnosť, postačujúce pôsobiť trestom
výchovným, bez potreby výkonu trestu v ústave na výkon trestu. Hoci absentuje priznanie obžalovaného
ku skutku, je tu prítomná

ľútosť nad spôsobeným následkom, ako aj špecifické okolnosti prípadu spočívajúce s správaní
poškodeného, ktoré mali vplyv na vznik spôsobeného následku. Preto považoval súd za postačujúci
trest odňatia slobody, uložený obžalovanému podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 38
ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon súd obžalovanému odložil
na skúšobnú dobu 1 rok podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona. Takto uložený

trestpovažujesúdzazodpovedajúcizásadámukladaniatrestov,požiadavkámindividuálnejagenerálnej
prevencie, ktorý v dostatočnej miere vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody bolo dokazovaním zistené, že tento je už riešený ako
poistná udalosť, preto súd poškodenú Ľ. T. podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal s týmto

nárokom na občianske súdne konanie.

Po vyhlásení rozsudku podal obžalovaný a jeho obhajca odvolanie proti tomuto rozsudku. V lehote na
podanie odvolania sa proti tomuto rozsudku do viny a trestu v neprospech obža-lovaného odvolal aj
okresný prokurátor.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom
podpísaného súdu na Krajský súd v Trenčíne. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti
toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením
je až doručenie rozsudku.