Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 28, 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/119/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3806210287
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3806210287.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného O., s.r.o., so sídlom K., O. XX, IČO: XX XXX XXX,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141 proti
povinnej Q. C., M. XXXX/X, I., o vymoženie 356,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. júla 2011, č.k.15Er/2062/2006-16 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Uviedol,
že oprávnený návrhom podaným dňa 12.08.2006 navrhol vykonať exekúciu proti povinnej na
základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 0422/06 zo dňa 13.03.2006. I keď vo veci bolo vydané poverenie
na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a

potom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v danej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu
za neprípustnú. Z predloženého exekučného titulu okresný súd zistil, že dňa 20.09.2005 bola medzi
oprávneným a povinnou uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver,
ktorý sa povinná zaviazala splatiť v dohodnutých lehotách a splátkach. Okresný súd v prvom rade
skúmal samotnú Zmluvu o úvere, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným
ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá

spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy
konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp., že by jej bol
poskytnutý úver na výkon zamestnania alebo povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa.
Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z tohto dôvodu sa oprávnený
považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla

individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa
uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, bez
ohľadu na označenie zmluvy okresný súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Preskúmaním Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (ďalej len VPPÚ), ktoré tvoria neoddeliteľnú časť zmluvy, konkrétne článku 17 - rozhodcovská
doložka, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú zmluvnú podmienku. Uviedol,

že možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinnou je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje
spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu, oprávnený.
V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako
spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť
ovplyvniťalternatívuriešeniasporu,avšakpodanímžalobyvrozhodcovskomkonaníoprávnenýmstratila
povinná možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu, zmluvne zakotvenú

oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17, súd
posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľbarozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu
povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinná

vôbec pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže
oprávnený.Podľanázoruokresnéhosúdu jedojednanierozhodcovskejdoložkyvspotrebiteľskejzmluve
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor
súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Okresný súd ďalej vyjadril názor, že pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, súd ex offo prihliada na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve,
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, pričom poukázal na rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci C-40/08 zo dňa 6. októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira. Taktiež uviedol, že podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský
rozsudok možné za podmienok ustanovených v § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na
príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej
doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej
povinnosti. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany

spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania,
ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované
aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu,niejemožnéposkytnúťsúdnuochranuvrámciexekúcie,akjeexekučnýmtitulomrozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje

citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu spĺňa
všetky podmienky tak z pohľadu § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy,
ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň
v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,

a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej rozhodcovskej doložky odvodil a na jej základe vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by bola vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie

uvedené skutočnosti súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby krajský súd
napadnutéuzneseniezrušil.Namietal,žezmluvauzavretámedzioprávnenýmapovinnouniejezmluvou
spotrebiteľskou, nakoľko v čase jej uzavretia zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim

spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku. Uvedenú zmluvu nie je možné považovať
ani za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Navyše aj účastníci si v bode 19. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1

Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Klienti oprávneného tiež neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť
týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej poukázal na to, že predmetom úverov poskytovaných
zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, preto zmluvy o

úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované ust. § 4 od. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch pre
zmluvu o spotrebiteľskom úvere /opis tovaru a služby, cena tovaru a služby, adresu predávajúceho,
na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza
na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby/. Vzhľadom na uvedené avzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby oprávnený poskytoval
úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke uviedol,

že je nepochybné, že rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluve o úvere, je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv
buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Aj podľa odbornej literatúry
rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva mu
možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo

rozhodcovskom súde), nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Z
textu uzatvorenej rozhodcovskej doložky jednoznačne vyplývalo, že zmluvné strany sa dohodli na tzv.
alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Prijatie argumentácie prvostupňového súdu
by znamenalo úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, čo však nie je
zámerom ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nie je pravdou, že by európske právo
vylučovalo rozhodcovské konanie, alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné. V zmysle

citovanej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné
právne predpisy. Ide o prípady rozhodcovských konaní ad hoc, uskutočnených bez právneho podkladu,
k čomu však v tomto prípade nedošlo.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je v napadnutej časti potrebné podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní
oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného
súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 0422/06 zo dňa
13.03.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej
Zmluvy o úvere č. 3410559, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 20.09.2005.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne
aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o
plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.

Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor

konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa

platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné.
Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu

spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že
zmluva, uzavretá medzi povinnou a oprávneným dňa 20.09.2005 je štandardnou formulárovou, resp.spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase
jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj VPPÚ, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež
nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnej finančné

prostriedky vo forme úveru a povinná túto finančnú službu prijala ako spotrebiteľ. V čase uzavretia
zmluvy (20.09.2005) právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, 2 Obč. zákonníka v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho
škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.

Zuvedenýchdôvodovjepotompotrebnévoveciaplikovaťšpeciálnuprávnuúpravuobsiahnutúvzákone
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j.
že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka,
táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Obč. zákonníka o nemožnosti odchýliť

sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku,
a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene konštatoval, že predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ,

čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa.
Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami
obsiahnutými odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány
príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne

záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní
o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych
zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru
je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže
na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,

ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávnenýmjedodávateľ.Rozhodcovskúdoložkujepreto trebavykladaťtak,ženeodporujecitovanému

zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranuspotrebiteľapredneprijateľnýmizmluvnýmipodmienkamisúdzabezpečíbezohľadunapovahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver.
Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej

zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebolaspotrebiteľomindividuálnedojednaná,aktorávyžadujeodspotrebiteľa,abysporysdodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudoknanávrhdodávateľamoholbyťexekučnýmtitulomnaudeleniepovereniapreexekútora. O
takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi

rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Krajský súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu, v napadnutej časti

vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, potvrdil ako vecne správne.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .