Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 29, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/337/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6499899832
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6499899832.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Ivice Hanuskovej v právnej veci navrhovateľa Mesto Banská
Štiavnica, so sídlom Banská Štiavnica, Radničné Námestie č. 1, IČO: 32 05 01, právne zastúpeného
JUDr. Františkom Vavračom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Ul. Horná č. 51, proti
odporcom : 1./ X. R., rodenej V., narodenej XX. XX. XXXX, bytom M., A. č. X/A, 2./ X.. C. Q., rodenej
D., narodenej XX. XX. XXXX, bytom M., X. č. X, 3./ L.. V.. F. D., narodeného XX. XX. XXXX, bytom
M., X. č. X, všetci odporcovia zastúpení JUDr. Jánom Hudzíkom, advokátom, Advokátska kancelária
Novýsedlák- Partners, v. o. s., so sídlom Poprad, Ul. Mnoheľova č. 830/15, IČO : 47 232 510, o návrhu

na zaplatenie sumy 159.856,55 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar
nad Hronom č. k. 7C/317/1999 - 181 zo dňa 28. 02. 2011, v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Žiar nad Hronom č. k. 7C/317/1999-202 zo dňa 08. 11. 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcom v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1.186,60 € do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa ( naposledy ustálený podaním

právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 8. 11. 2007, podľa ktorého okresný súd pripustil zmenu
návrhu na č. l. 111 spisu) voči odporcom v 1. až 3. rade ( podľa výšky ich spoluvlastníckych
podielov na nehnuteľnosti ) na zaplatenie sumy 159.856,55 € s príslušenstvom, a to titulom vydania
bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ návrh odôvodňoval tým, že na základe konania vedeného
pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 6C/235/1992 bol rozsudkom v tomto konaní zaviazaný
vydať v prospech odporcov v 1. a 2. rade nehnuteľnosti vedené v tom čase na Okresnom úrade
Banská Štiavnica, katastrálny odbor, na LV č. XXXX. V zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o

mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „Zákon č. 87/1991 Zb.“) došlo na predmetných nehnuteľnostiach
od nadobudnutia týchto navrhovateľom až do ich vydania k zmenám v súvislosti s rozdielom medzi
hodnotou pôvodnej stavby v čase jej nákupu a hodnotou nehnuteľností pri ich vydaní. Okresný súd
vzhľadom na vznesenú námietku premlčania odporcami sa prednostne zaoberal touto námietkou
premlčania pri uplatnenom nároku a s poukazom na ust. § 100 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a §
107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka považoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú. Okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že premlčacia lehota, či už v prípade všeobecnej

premlčacej lehoty v rozsahu troch rokov alebo špeciálnej pri vydaní bezdôvodného obohatenia v trvaní
dvoch rokov, začala plynúť v roku 1991, a keďže k uplatneniu nároku navrhovateľom došlo dňa 10.
03. 1999 po prvýkrát, jednoznačne konštatoval, že nárok navrhovateľa je premlčaný. Poukázal na
ust. § 7 ods. 1 až 5 zákona č. 87/1991 Zb. a v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3Cdo 16/01 jednoznačne konštatoval vzájomnú viazanosť v plnení na vydanie veci a
na náhradu za jej zhodnotenie. Z uvedenej skutočnosti vyvodil i začiatok behu premlčacej lehoty, ktorý
časový údaj je jednoznačne podľa názoru okresného súdu treba určiť dňom nasledujúcim po doručení

výzvy na vydanie nehnuteľnosti osobou oprávnenou osobe povinnej v zmysle Zákona č. 87/1991 Zb..
Písomná výzva, v danom prípade na vydanie predmetných nehnuteľností , bola právnemu predchodcovi
navrhovateľa zo strany oprávnených, pôvodne žalovaných v 1. a v 2. rade, doručená dňa 19. apríla 1991,
resp. 25. 09. 1991. Navrhovateľ však svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil prvýkrát
podaním doručeným súdu dňa 10. 03. 1999, a to i napriek tomu, že pred okresným súdom prebiehalo

konanie o vydanie sporných nehnuteľností od 12. marca 1992, k ukončeniu ktorého došlo rozsudkom
Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 6C/235/1992- 216 v spojení s uznesením Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn. 15Co/1913/1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 08. 1998, a ktorým
bola uložená navrhovateľovi povinnosť predmetné nehnuteľnosti vydať oprávneným osobám.

O trovách konania rozhodol okresný súd s použitím ust. § 142 ods. 1 O. s. p., a to vzhľadom na plný

úspech účastníka konania na strane odporcov v konaní.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.)
odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil alebo aby rozsudok
zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel. V odvolaní poukázal najmä na to, že odôvodnenie rozhodnutia

považuje za nesprávne a nedostatočné. Namietal výklad pojmu synalagmatického záväzku okresným
súdom, ktorý si neuvedomil vzťah práv a povinností a ich vzájomnej podmienenosti pri tomto špecifickom
synalagmatickom záväzku. Poukázal na to, že v pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom Žiar
nad Hronom pod sp. zn. 6C/235/1992 došlo len k rozhodnutiu o vydaní nehnuteľností a nebola uvedená
synalagmatickosť zákonnej dispozície nerozlučného spojenia dvoch vzájomne podmienených záväzkov

vôbec rešpektovaná. Súd mal podľa navrhovateľa už v pôvodnom konaní zvažovať, či nejde o prípad
vydania nehnuteľností oproti úhrade zhodnotenia, a „ak takto mal by vyjadrený hmotnoprávny vzťah aj
v procesnej podobe, v konkrétnom petite a následne v konkrétnom výroku rozsudku, a toto vyjadrenie
bolo vyjadrením „dvojjedinečnosti“ reštitučného nároku, tak potom vychádzajúc z hmotnoprávneho
vymedzenia takéhoto nároku museli zostať zachované aj procesné účinky nároku na zhodnotenie“.

Podľa navrhovateľa sa nedá hmotnoprávne, a tým aj procesne oddeliť synalagmatickosť vzájomných
práv a povinností a ich vzájomná podmienenosť, lebo tu vzniká aj v procesnej rovine účinok dvoch
vzájomných nárokov tak, ako keby boli uplatnené obidva naraz bez ohľadu na to, či aj druhý nárok bol
výslovne vyjadrený. V dôsledku tohto právneho záveru navrhovateľ tvrdil, že nárok navrhovateľa nie
je premlčaný. Vzájomná podmienenosť týchto nárokov v hmotnoprávnej rovine musí mať aj procesný

účinok spočívania ( neplynie premlčacia doba nároku na zhodnotenie).

K odvolaniu navrhovateľa sa svojím podaním vyjadrili písomne i odporcovia v 1. až 3 rade. Odporcovia
sa v plnom rozsahu stotožnili s rozhodnutím prvostupňového súdu a navrhli, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť odporcom trovy

odvolacieho konania. Odvolanie navrhovateľa považovali za nedôvodné, nakoľko navrhovateľ opätovne
upriamil pozornosť k už právoplatne skončenému konaniu, v ktorom mal pôvodný súd rozhodnúť, aby sa
rešpektovala synalagmatickosť aplikovanej zákonnej dispozície, čo sa však nestalo. K právnemu názoru
navrhovateľa o „dvojjedinečnosti“ nároku vyplývajúceho zo synalagmatického záväzku odporcovia
uviedli, že ide o zbytočné vymýšľanie nových teórií, ktoré majú len ospravedlniť laxné správanie

navrhovateľa v pôvodnom konaní a prehodiť zodpovednosť na druhú stranu, resp. na súd. Podľa
odporcov procesný dopad nároku vyplývajúceho zo synalagmatického záväzku má len to špecifikum, že
ak žalobný petit nezodpovedá tomuto charakteru záväzku a ak ho žalobca ani po primeranom poučení
súdu neupraví, súd žalobu zamietne. Judikatúra, ale ani právna teória však podľa odporcov nehovorí nič
o tom, čo zodpovedalo právnym záverom navrhovateľa. Nároky podľa nich nie sú „dvojjediné“, pretože

nárok je len stránkou subjektívneho práva spočívajúcou v jeho súdnej vynútiteľnosti a synalagmatické
subjektívneprávasúsícevzájomnepodmienené,alevždysamostatnéakomplementárne.Ichnositeľom
je vždy opačná strana právneho vzťahu, na ktorej osobnom rozhodnutí je, ako so svojím oprávnením
naloží. Na záver poukázali na charakter zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a jeho účele.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania
( § 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 1, 2 O. s. p.) a rozsudok
okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa
stotožňujesdôvodmirozhodnutiaokresnéhosúduanatietovpodrobnostiachodkazuje.Nazdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v
odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné :

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje

žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací
súd tým reaguje na námietku navrhovateľa, že okresný súd bol povinný vysvetliť, prečo námietku
navrhovateľa ako obranu proti premlčaniu nepovažuje za dôvodnú. Mal za to, že vzhľadom na to, že
okresný súd v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s obranou navrhovateľa proti premlčaniu, trpí

rozsudok vadou nepreskúmateľnosti. K uvedenému je však nutné podotknúť, že prvostupňový súd je vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný a jeho rozhodnutie
je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodne vznesenej námietke premlčania
odporcami. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i

laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania je zhodný s predchádzajúcim
obsahom písomných i ústnych podaní navrhovateľa, a preto i samotné odôvodnenie rozhodnutia vo
vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní
neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a
vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu, že z ustanovenia §
7 Zákona č. 87/1991 Zb. vyplýva jednoznačne okolnosť, že čo sa týka plnenia na vydanie veci a na
náhradu za jej zhodnotenie, jedná sa o synalagmatický záväzok. Právny záver odporcov uvádzaný v
odvolaní o nemožnosti oddelenia či už hmotnoprávne alebo procesne vzájomných práv a povinností

a ich vzájomná podmienenosť z dôvodu, že v danom prípade vzniká aj v procesnej rovine účinok
dvoch vzájomných nárokoch tak, ako keby boli uplatnené obidva naraz bez ohľadu na to, či aj druhý
nárok bol výslovne vyjadrený, nie je správny. Navrhovateľovi už v pôvodnom konaní bol zrejmý nárok
odporcov, resp. ich právnych predchodcov na vydanie sporných nehnuteľností, a po doručení výzvy
na vydanie nehnuteľností osobou oprávnenou osobe povinnej, v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.,

vzniklo osobe povinnej vzájomné oprávnenie v zmysle § 7 zákona č. 87/1991 Zb.. Nárok v pôvodnom
konaní oprávnených osôb bol už podanou žalobou zo dňa 12. 03. 1992 povinnej osobe zrejmý, určitý,
zrozumiteľný a skutočnosť, že uvedený vzájomný nárok navrhovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil,
nemôže byť na ťarchu v tomto prípade odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak
by bol žalovaný len jeden nárok z dvoch vzájomne podmienených nárokov, majúcich synalagmatickú

povahu, tak by súd v procesnom postupe musel takúto žalobu zamietnuť. V pôvodnom konaní vedenom
pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 6C/235/1992 však k zamietnutiu žaloby nedošlo.
Navrhovateľ (v pôvodnom konaní odporca) mal možnosť uplatniť svoj nárok zhodnotenia vzájomným
návrhom, ak takýto záväzok existoval, avšak uvedené okolnosti nie je možné opätovne preskúmavať
vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu. Skutočnosť, že nárok navrhovateľa v pôvodnom konaní

nebol súčasťou predmetu konania, nespôsobuje spočívanie (neplynutie) premlčacej lehoty vo vzťahu
k nemu. Navrhovateľ mal v pôvodnom konaní podať vzájomný návrh, resp. návrh počas konania o
vydanieveci,inaksasámvystavovalrizikupremlčanianárokunazaplateniefinančnejnáhradyvprípade,
že oprávnená osoba bude vo veci úspešná. Ustanovenie § 7 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. výslovne
ustanovuje,žejenavôlioprávnenejosoby,čibudepožadovaťfinančnúnáhradupodľa§13tohtozákona,

alebo či bude požadovať vydanie nehnuteľností. Pokiaľ bude trvať na vydaní nehnuteľností, oprávnená
osoba nahradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami uvedenými v predchádzajúcej vete. Nárok z tohto
ustanoveniavyplývajúci,pokiaľideopovinnúosobu,tejtovznikoljednoznačneporozhodnutíoprávnenej
osoby na vydanie nehnuteľností, o čom bola povinná osoba uzrozumená doručením výzvy a následnei podanou žalobou v pôvodnom konaní. K uvedenému odvolací súd ďalej dodáva, že pod pojmom
„pôvodná vec“ je vydávaná vec v stave pred jej zhodnotením, nejde teda o cenu vynaložených nákladov.
Pre posúdenie zhodnotenia je relevantné určenie času výkonu rekonštrukcie a jej rozsah. Z návrhu vo

veci samej však vôbec nebol zrejmý časový úsek, kedy mali byť rekonštrukcie vykonané. Skutočnosť,
že nie je určiteľné, o ktorý časový úsek by sa malo jednať, znemožňuje, okrem iného, i posúdenie
samotného vplyvu rekonštrukcie na hodnotu nehnuteľností. Nárok na finančnú náhradu povinnej osoby,
teda, i v pôvodnom konaní po doručení výzvy, mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou
špecifikovaný, určitý a zrozumiteľný. Znalecký posudok č. 9/1990, resp. odborný posudok č. OP -

1/1999, na ktoré poukazoval navrhovateľ v tomto konaní , boli však vypracované na základe požiadavky
navrhovateľa zo dňa 11. 03. 1999. I tieto okolnosti nasvedčujú tomu, že v pôvodnom konaní sa
navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal.

Na záver odvolací súd poukazuje na ust. § 10 zák. č. 87/1991 Zb., podľa ktorého povinná osoba nemôže
proti oprávnenej osobe uplatňovať žiadne finančné alebo iné nároky súvisiace s vydávanými vecami.

Rovnako oprávnená osoba, ktorej bola vec vydaná, nemôže proti povinnej osobe uplatňovať iné nároky
súvisiace s vydávanou vecou, než sú uvedené v tomto zákone. ( viď rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33 Cdo
394/2004, 28 Cdo 1153/2002 ).

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré

nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto odôvodnení rozhodnutia, odvolací
súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda tak, že podľa § 219 ods. 1, 2
O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh navrhovateľa a v súvisiacom výroku o
náhrade trov konania potvrdil ako vecne správny.

Odporcovia boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s použitím §
224 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si uplatnili riadne
a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd
zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti nahradiť odporcom trovy
odvolacieho konania pozostávajúce v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to za

písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 532,77 € + režijný paušál vo výške 7,41 € v súlade s vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení zmien a doplnkov ( ďalej len „vyhláška“). Právny zástupca odporcov zastupoval
odporcov v rade 1. až 3., preto tarifná odmena za uvedený úkon ( § 10 ods. 1 vyhlášky ) bola upravená
v súlade s ust. § 13 ods. 2 vyhlášky. Navrhovateľ je tak povinný hradiť odporcom trovy odvolacieho

konania spolu vo výške 1.186,60 € do troch dní.

Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.