Rozsudok Judgement was issued on Friday, March 2, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 51C/81/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211614
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2012:1207211614.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIIvBratislavevkonanípredsamosudkyňouJUDr.MichaelouKrajčovouvprávnej

veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice, IČO: 31745181,
Trojičné nám. 4, 821 06 Bratislava, zast.: MAPLE & FISH, s.r.o., Advokátska kancelária, Rajská 15/
A, Bratislava proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Búdková 36, 817 15
Bratislava, o vydanie nehnuteľných vecí takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam:

- parcela registra "C" s parcelným č. XXXX/XX, druh pozemku ostatná plocha, o výmere 1961

m2, katastrálne územie B. Z., vytvorená Geometrickým plánom č. XXXX/XXa zo dňa 04.02.2009
vyhotoveným W.. L. E., autorizačne overeným R.. R. K., autorizovaným geodetom a kartografom dňa
04.02.2009 a úradne overeným Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu dňa 02.03.2009 pod č.
XXX/XX, parcela vytvorená z parcely registra "C" s parcelným č. XXXX/X, druh pozemku ostatná plocha,
o výmere 8372 m2, vedenej Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre Hlavné mesto SR
Bratislavu, okres Z. R., obec Z. - W. B. Z., v katastrálnom území B. Z., bez evidencie na liste vlastníctva;

- parcela registra "C" s parcelným č. XXXX/XX, druh pozemku ostatná plocha, o výmere 218
m2, katastrálne územie B. Z., vytvorená Geometrickým plánom č. XXXX/XXa zo dňa 04.02.2009
vyhotoveným W.. L. E., autorizačne overeným R.. R. K., autorizovaným geodetom a kartografom dňa
04.02.2009 a úradne overeným Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu dňa 02.03.2009 pod č.
XXX/XX, parcela vytvorená z parcely registra "C" s parcelným č. XXXX/X, druh pozemku ostatná plocha,
o výmere 8372 m2, vedenej Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre Hlavné mesto SR
Bratislavu, okres Z. R., obec Z. - W. B. Z., v katastrálnom území B. Z., bez evidencie na liste vlastníctva;

- parcela registra "C" s parcelným č. XXXX/XX, druh pozemku orná pôda, o výmere 345 m2, katastrálne
územie B. Z., vytvorená Geometrickým plánom č. XXXX/XXa zo dňa 04.02.2009 vyhotoveným W.. L.
E., autorizačne overeným R.. R. K., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 04.02.2009 a úradne
overeným Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu dňa 02.03.2009 pod č. XXX/XX, parcela
vytvorená z parcely registra "C" s parcelným č. XXXX/XX, druh pozemku orná pôda, o výmere 381 m2,
vedenej Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, okres Z.

R., obec Z. - W. B. Z., v katastrálnom území B. Z., bez evidencie na liste vlastníctva;

- parcela registra "C" s parcelným č. XXXX/XX, druh pozemku trvalé trávne porasty, o výmere 1666 m2,
katastrálne územie L., vytvorená Geometrickým plánom č. XXXX/XXb zo dňa 02.02.2009 vyhotoveným
W.. L. E., autorizačne overeným R.. R. K., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 27.02.2009 pod
č. XXX/XX pre katastrálne územie B. Z., parcela vytvorená z parcely registra "C" s parcelným č. XXXX/
X, druh pozemku trvalé trávne porasty, o výmere 3511 m2, vedenej Katastrálnym úradom v Bratislave,

Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, okres Z. R., obec Z. - W. L., v katastrálnom územíL., bez evidencie na liste vlastníctva, a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 305,35 eur právnemu zástupcovi
žalobcu MAPLE & FISH, s.r.o., do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 26.07.2007, doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.04.2007, v spojení s jej zmenami zo dňa
02.02.2009, zo dňa 21.09.2009 a dňa 26.09.2011, sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by
súd zaviazal žalovaného povinnosťou, aby žalobcovi vydal nehnuteľnosti bližšie špecifikované v návrhu

na začatie konania. Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že žalobca, resp. jeho právny predchodca bol
pôvodným výlučným vlastníkom uvedených nehnuteľností a hoci bol žalovaný na základe zákona č.
161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a
prechode k niektorým nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov vyzvaný na vydanie a navrátenie
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, žalovaný výzve nevyhovel a k vydaniu nehnuteľností

žalobcovi nedošlo.

ŽalobcajeútvaromRímskokatolíckejcirkvisvlastnouprávnousubjektivitouvzmyslezákonač.308/1991
Zb. Žalobca, resp. jeho právny predchodca bol vlastníkom nehnuteľností zapísaných v príslušných
pozemnoknižných vložkách v katastrálnom území B. Z..

Žalobca dňa 27.04.2006 vyzval žalovaného podľa zákona č. 161/2005 Z.z. na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľnostiam a na ich vydanie.

Z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. vyplývajú štyri kumulatívne podmienky, ktoré musia

byť splnené, aby oprávnenej osobe mohlo byť navrátené jej vlastníctvo k nehnuteľným veciam:

1. Právo na navrátenie vlastníctva môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev
a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov. Žalobca je útvarom
Rímskokatolíckej cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou;

2. Nehnuteľnosti boli v čase odňatia vo vlastníctve cirkvi, ktorá aj v súčasnosti pôsobí na území SR,
má tu svoje sídlo a je riadne registrovaná. Rímskokatolícka cirkev je z právneho hľadiska subjektom sui
generis. Dvoma jej základnými charakteristickými vlastnosťami je jej univerzálnosť a jednotnosť. Z jej
osobitného postavenia vyplýva aj osobitné postavenie jej majetku. Tento majetok, napriek tomu, že je z

čisto formálneho hľadiska zapísaný do vlastníctva jednotlivých útvarov rímskokatolíckej cirkvi, vyznačuje
sa určitým stupňom jednotnosti, nakoľko ide vždy o majetok univerzálnej a jednotnej rímskokatolíckej
cirkvi. Tento charakter rímskokatolíckej cirkvi a jej majetku uhnala aj Slovenská republika uzatvorením
Základnej zmluvy so Svätou stolicou;

3. Právo na vrátenie je možné uplatniť iba k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu,
hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, lesný pôdny fond,
hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a podiely na spoločnej nehnuteľnosti;

4. Nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 08.05.1945 do 01.01.1990 spôsobom

uvedeným v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalobca považuje všetky podmienky za splnené.
Žalobca ako oprávnená osoba oprávnene podal výzvu na navrátenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam u žalovaného ako povinnej osoby. Žalovaný nevyhovel písomnej výzve, preto žalobca

na uplatnenie si svojich práv podal žalobu na súd.

Žalovaný sa k návrhu vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 16.07.2007, v ktorom uviedol,
že podanie žaloby nie je dôvodné a navrhuje, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný uviedol, že výzva sa
týkala všeobecne nehnuteľností, zapísaných v PK vložkách, bez ich konkrétnej identifikácie a označenia

parcelných čísel a taktiež bez uvedenia konkrétneho reštitučného titulu, na základe ktorého prešlinehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Žalobca svoju výzvu nedoložil žiadnymi dokladmi ani PK vložkami,
na základe ktorých odvodzuje svoj reštitučný nárok. Žalobca nepostupoval v zmysle § 5 ods. 1 zákona
č. 151/2005 Z.z., vzhľadom na to, že v stanovenej prekluzívnej lehote sám nemal vedomosť o tom,

ku ktorým nehnuteľnostiam žiada navrátiť vlastníctvo a ktoré požaduje vydať. Z tohto dôvodu ani
žalovaný nemal možnosť postupovať podľa § 5 ods. 2 zákona a uzavrieť so žalobcom dohodu o vydaní
nehnuteľností. Vzhľadom na to je žalovaný toho názoru, že žalobca v prekluzívnej lehote nepreukázal
zákonom predpokladanú skutočnosť, teda to, akým spôsobom a či vôbec prešli tieto nehnuteľnosti do
vlastníctva štátu v rozhodnom období. PK vložky mal žalovaný možnosť posúdiť až doručením žaloby

prostredníctvom súdu dňa 14.05.2007, čo tiež svedčí o tom, že žalobca svoju povinnosť v zmysle § 5
ods. 1 zákona nesplnil.

Taktiež na základe doložených listinných dôkazov žalovaný sa nevie vyjadriť k pasívnej legitimácii
žalovaného, preto nie je možné ani posúdiť, či je žalovaný povinnou osobou v zmysle § 4 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z.z. a zo žalobného návrhu nie je jasné, na základe čoho žalobca vyvodzuje, ktorá

právnická osoba v súčasnosti nehnuteľnosti spravuje alebo drží. Zároveň žalovaný uviedol, že žalobcom
uvedený výrok, vzhľadom na nepresnú identifikáciu nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom vydania,
je nevykonateľný.

V písomnom podaní doručenom žalobcom súdu dňa 05.03.2009 žalobca uviedol, že neobstojí tvrdenie,

že reštitučný nárok žalobcu zanikol preto, že k výzve nepriložil dotknuté PK vložky, v dôsledku čoho
žalovaný nemohol právny nárok žalobcu posúdiť. PK vložka je verejná listina, pričom výpis z PK vložky
vyhotoví príslušná správa katastra za poplatok každému, kto o takýto výpis požiada. Z priloženej výzvy
teda vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok riadne (písomnou výzvou) a včas (v zákonnej
lehote do 30.04.2006). Náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005

Z.z. len po formálnej stránke a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny
úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene a zániku tých práv a povinností, ktoré právne
predpisy sa takýmto prejavom spájajú. Požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005
Z.z. je len podmienkou vzniku nároku na vydanie veci, ktorou sa tento nárok zakladá, no neurčuje
obsah práva resp. právneho nároku. Bolo preto povinnosťou žalobcu len osvedčiť oprávnenosť nároku,

pričom keď žalovaný nebol s obsahom výzvy a jej príloh uzrozumený, mal žalobcu vyzvať na doplnenie
dokladov,akojetobežnéprireštitúciáchfyzickýchosôbpredpozemkovýmiúradmialebopriuplatnených
nárokoch voči žalovanému. Žalobca uvedené doklady nedoručoval žalovanému, nakoľko tento tieto
dokumenty nepožadoval a v tom čase uzatváral v obdobných veciach so žalobcom dohody o vydaní
veci. Z týchto dôvodov možno uviesť, že žalovaný uznal formálnu aj materiálnu správnosť uplatneného

nároku.

Je teda zrejmé, že len nezaslaním písomnej výzvy došlo k preklúzii práva. Zákon jasne stanovuje, že
oprávnenáosobasimáuplatniťupovinnejosobyprávonanavrátenievlastníctvaknehnuteľnýmveciam,
v žiadnom prípade nestanovuje, že nepreukázaním práva v tejto lehote právo zaniká.

Na podporu svojich tvrdení žalobca poukazuje napr. na rozsudok NS SR sp. zn.: 3Cz 2/1992 zo dňa
29.01.1992, cit.: "Písomnú výzvu však možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý
spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti uvedené
v ustanoveniach 34 a nasl.) a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci,

ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti zákona č. 403/1990 Zb. a ktoré boli odňaté spôsobom uvedeným v
ustanovení § 1 tohto zákona. Obdobná situácia v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 403/1990 Zb.,
nastáva, ak oprávnená osoba síce včas, v predpísanej lehote, vyzve povinnú osobu na vydanie veci,
nedoloží ju ale požadovanými dokladmi, prípadne tieto doklady k podanej výzve pripojí až po uplynutí
prekluzívnejlehoty.Takoutovýzvouuplatnenéprávonavydanievecitrebapovažovaťzaprávouplatnené

včas."

Žalobca v tejto súvislosti ďalej poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 28.09.2010 v konaní sp. zn.: 4
Cdo 247/2009, v ktorom sa uvádza, cit.: "Za účelom efektivity ďalšieho konania a naplnenia jeho účelu,
ktorým je spravodlivá ochrana práv účastníkov, dovolací súd považuje za potrebné zaujať Stanovisko

k správnej interpretácii ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. Z hľadiska interpretácie
§ 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie práva na navrátenie
vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. apríla 2006, boli
nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené hoci aj len odkazomna konkrétne pozemnoknižné vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako bolo postačujúce,
ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na dokument zapísaný v
pozemnoknižných vložkách. Ktorého bol tento dôvod zistiteľný."

Rovnako aj na nález ÚS SR sp. zn.: ÚS 12/2010-47, sa k určitosti reštitučnej výzvy a k aplikácii
reštitučného zákona vyjadril okrem iného nasledovne: "Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky
určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako
oprávnená osoba v posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením

príslušnejpozemkovoknižnejvložkyakatastrálnehoúzemia.Ústavnýsúdzároveňdodáva,žeoznačenie
nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve, teda bez označenia
pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej
konkretizácie nehnuteľností a poukazuje na to, že takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti
ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri
uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 150/09-21 z 30. apríla 2009)."

Žalobca ďalej k problematike aktívnej vecnej legitimácie uvádza, že Rímskokatolícka cirkev je z
právneho hľadiska subjektom sui generis, jej základnými vlastnosťami je univerzálnosť a jednotnosť.
Tútojedinečnosťpotvrdzujesúčasnáidobovájudikatúra.VzmysledovolaciehorozsudkuNSSRspisová
zn. 4 Cdo 100/1999, cit.: "Rímskokatolícka cirkev je vlastníkom všetkého cirkevného majetku, ktorého

vrchným správcom je Svätá Stolica". Reštitučný zákon ako predpoklad na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľnostiam požaduje, aby cirkev, ktorá v čase odňatia nehnuteľnosti pôsobila na území Slovenskej
republiky, bola aj v súčasnosti riadne registrovanou cirkvou so sídlom na území Slovenskej republiky.
Túto zákonnú podmienku Rímskokatolícka cirkev spĺňa.

K právnemu nástupníctvu po cirkevných fondoch (základinách) a cirkevných organizáciách sa vyjadril
NS SR v rozsudku sp. zn.: 2 Cdo 201/2009, pričom išlo rovnako o konanie o vydanie nehnuteľností
podľa reštitučného zákona. V uvedenom rozhodnutí NS SR uvádza: "Za situácie, keď na Slovensku už
nepôsobí náboženská základina (fond), ktorej majetok bol priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou
(pôvodom aj účelom), dovolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je

oprávnenou osobou, nie je podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina (fond) netvorila
súčasť hierarchického zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely
uvedeného zákona nemožno totiž obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného
fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmaril účel a ciele fondu bezprostredne zviazané
s rímskokatolíckou cirkvou, t.j. že krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči

rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer reštitučného zákona. Iný výklad tohto
zákona by znamenal nenaplnenie základného princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti
pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý výklad nie je v žiadnom prípade až neprípustné rozširujúcim,
dokonca je konformný aj s judikatúrou prijímanou za prvej Československej republiky, kedy sa pre účely
aplikácie príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného fondu (náboženského) chápal (posudzoval) aj

ako cirkevný majetok (dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. marca 1922 R 1313/22). Identické
stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v podobnej veci Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku z 28. augusta 2008 sp. zn.: 1 Cdo 247/2006 a rozhodnutí z 27. februára 2009 sp.
zn.: 1M Cdo 9/2007."

Žalobca je teda jednoznačne právnym nástupcom po pôvodnom vlastníkovi sporných nehnuteľností,
ktorým bola Rímskokatolícka farská základina v Podunajských Biskupiciach. Rímskokatolícka farská
základina v Podunajských Biskupiciach bola útvarom rímskokatolíckej cirkvi a jej majetok bol vždy
majetkom rímskokatolíckej cirkvi ako takej, pričom je výlučným rozhodnutím samotnej rímskokatolíckej
cirkvi koho určí za právneho nástupcu po pôvodnom vlastníkovi a kto si v zmysle reštitučného zákona

bude uplatňovať v mene rímskokatolíckej cirkvi reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností.

Na pojednávaní konanom dňa 04.05.2011 žalovaný uviedol, že okrem už uvedených námietok aktívnej
a pasívnej legitimácie ako aj otázky kvalifikovanej výzvy, navyše namieta aj vydanie jednotlivých
nehnuteľností z dôvodu, že pokiaľ ide o parcely č. XXXX/XX a parcely č.XXXX/XX a parcely č. XXXX/XX,

ide v danom prípade o druhy pozemku označené ako ostatná plocha, pričom tieto boli vytvorené v súlade
s geometrickým plánom z pozemku č. XXXX/X - druh pozemku ostatná plocha. Tieto pozemky žalovaný
nepovažuje z hľadiska druhu pozemku za nehnuteľnosti, ktoré sú subsumované pod § 2 ods. 1 zákona č.
161/2008 Z.z. v spojení s § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskejpôdy. Žalovaný vo vzťahu k týmto pozemkom nepovažuje zo strany žalobcu preukázanú existenciu
pasívnej legitimácie žalovaného ako povinnej osoby v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 161/2008 Z.z..

Súdvykonaldokazovanievšetkýmidôkazminavrhnutýmiúčastníkmikonanianapreukázaniepravdivosti
ich tvrdení, osobitne pozemnoknižnými vložkami č. X a č. X, k. ú. B. Z., fotodokumentáciou predmetných
nehnuteľností, predloženým geometrickým plánom a potvrdením geodeta.

Súd po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti ustálil

nasledovný skutkový stav podstatný pre rozhodnutie súdu vo veci:

Žalobca je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou v súlade so zákonom č.
308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.

Žalovaný je právnická osoba zriadená v súlade s § 34 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových

úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.

Žalobca dňa 27.04.2006 vyzval žalovaného podľa zákona č. 161/2005 Z.z. na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľnostiam a na ich vydanie, pričom žalovaný mu tieto nehnuteľnosti dobrovoľne nevydal.

Predmetom výzvy a teda aj predmetom konania sú nasledujúce nehnuteľnosti:

Podľa pôvodnej pozemnoknižnej vložky č. X išlo o farské benefícium a ako vlastník v časti je Z. uvedená
Farská základina obce Podunajské Biskupice na základe prvotnej registrácie.

Podľa pôvodnej pozemnoknižnej vložky č. X je ako vlastník v časti Z. uvedená Rímskokatolícka kostolná
základina v Podunajských Biskupiciach, na základe na základe prvotnej registrácie na podiely F. R.,
poradové čísla X aX a na podiely F. R., na poradové čísla X a X na základe skutočnej držby.

Z tejto listiny ako ani z ďalších listín predložených žalobcom vyplýva, že k vyplateniu náhrady za

"vykúpenú pôdu" zo strany štátu za predmetné nehnuteľnosti nikdy nedošlo.

Z potvrdenia vydaného dňa 06.09.2011 spoločnosťou NNF Group s.r.o., vyplýva, že na základe
tvaromiestnej ohliadky nehnuteľností - pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania - ide o zatrávnené
nezastavané plochy, pričom parcela registra C KN č. XXXX/XX a č. XXXX/X sa využívajú v súčasnosti

ako manipulačné plochy.

Takto zistený skutkový stav súd po právnej stránke posúdil nasledovne:

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len "zákon č.
161/2005 Z.z.") vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť

so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých
nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským
obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa§3ods.1písm.c)zákonač.161/2005Z.z.oprávnenejosobesanavrátivlastníctvoknehnuteľným

veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

Podľa§3ods.1písm.g)zákonač.161/2005Z.z.oprávnenejosobesanavrátivlastníctvoknehnuteľným

veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom
je ku dňu účinnosti tohto zákona.Podľa § 4 ods. 1zákona č. 161/2005 Z.z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec

drží.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. povinná osoba je povinná s nehnuteľnými vecami až do
navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho
hospodára a nemôže nehnuteľnú vec previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného;

takýto právny úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe
porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže
uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote
preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od
doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné
vykonať úkony podľa osobitného predpisu, 8) začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z.z., ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku

2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12
mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Podľa § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z., o katastri nehnuteľností, údaje katastra, a to údaje o právach
k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické

určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej
jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných
a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované
geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie
je druh pozemku evidovaného ako parcela registra E.

Ako je zrejmé z vyššie citovaných ustanovení, na to, aby mohol byť žalobca v konaní o vydanie
nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z.z. úspešný, musí ísť o nehnuteľnosti uvedené v § 2 ods. 1
zákona, žalobca musí byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 zákona, žalovaný musí byť povinnou
osobou podľa § 4 zákona, ide o nehnuteľnosť žalobcu (a nie inej osoby), ktorá prešla do vlastníctva

štátu alebo obce od 8.5.1945 do 1.1.1990, pričom táto nebola vydaná dobrovoľne a žaloba bola podaná
v lehote podľa § 5 zákona.

Vo vzťahu k naplneniu jednotlivých podmienok v prejednávanej veci možno uviesť nasledovné:

1. Ide o nehnuteľnosti uvedené v § 2 ods. 1 zákona, keďže z výpisu z pozemnoknižných vložiek č. X
a č. X nesporné, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré žiada žalobca vydať, sú v pôvodných PK vložkách
označené ako druh pozemku "roľa" a "pasienok", a teda sú nehnuteľnosťami podľa § 1 ods. 1 zákona.
Preto je táto podmienka v prejednávanej veci splnená.

Pre posúdenie splnenie tejto podmienky je so zreteľom na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona č.
161/2005 Z.z. rozhodujúce, či v prípade nehnuteľnej veci, ktorej vydania sa oprávnená osoba domáha,
ide o poľnohospodársku pôdu.

Pritom pre posúdenie, či v prípade určitého pozemku ide o poľnohospodársku pôdu vzhľadom na

ustanovenie § 70 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z.z., treba v prvom rade vychádzať z údajov, ktoré sú
obsiahnuté v katastri nehnuteľností. Ak je sporný pozemok v katastri evidovaný ako poľnohospodárska
pôda, niet pochýb o tom, že takýto pozemok je spôsobilý na vydanie podľa zákona č. 161/2005
Z.z. Ak je však sporný pozemok v katastri evidovaný ako iný než poľnohospodársky pozemok
(poľnohospodárska pôda), môžu nastať dve rôzne situácie. Pokiaľ nie je sporné, že sporný pozemok má

iný než poľnohospodársky charakter, je nepochybné, že takýto pozemok nemožno vydať. Ak však niekto
namieta, že hoci pozemok je inak označený, má charakter poľnohospodárskej pôdy, a táto skutočnosť
je preukázaná, je na mieste vychádzať z toho, že s poukazom na ustanovenie § 70 ods. 2 zákona č.
162/1995 Z.z. o katastri boli údaje v katastri spochybnené, resp. bolo preukázané, že nezodpovedajúskutočnosti. V takomto prípade aj súd v konaní o vydanie nehnuteľnosti nevychádza z údajov v katastri
nehnuteľností, ale z toho, čo bolo v konaní preukázané.

V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že hoci pozemok je v katastri evidovaný ako ostatná plocha, v
skutočnosti je aj naďalej, rovnako, ako v čase jeho odňatia cirkvi, pozemkom, ktorý má charakter
poľnohospodárskej pôdy. Žalovaný sa bránil tvrdením, že rozhodujúce sú údaje evidované v katastri
nehnuteľností.

Ako bolo uvedené už aj v časti ustálenia skutkového stavu veci, z predloženého potvrdenia geodet,
ktorý vykonal aj ohliadku predmetného pozemku ako aj z predloženej fotodokumentácie pozemky sú
plochou trvale zatrávnenou.

Keďže, vychádzajúc z potvrdenia vydaného príslušným geodetom ako aj z reálneho stavu, je predmetný
pozemok jednoznačne a nepochybne z hľadiska jeho skutočného charakteru pozemkom, ktorý má

charakter poľnohospodárskej pôdy, možno konštatovať, že v konaní bolo preukázané, že predmetný
pozemok je vzhľadom na jeho skutočný charakter spôsobilým predmetom vydania.

Zmena charakteru predmetného pozemku po jeho odňatí cirkvi nastala len z toho dôvodu, že spolu s
geometrickými plánmi vyhotovenými W.. L. E. bola táto zmena bez overenia skutočného stavu pozemku

a jeho skutočného využitia katastrom vyznačená. To prirodzene neznamená, že takýmto, vo svojej
podstate administratívnym úkonom, sa mohol skutočný charakter pozemku zmeniť a nemôže to mať za
následok nemožnosť takýto pozemok vydať podľa zákona č. 161/2005 Z.z.

2. Žalobca je oprávnenou osobou podľa § 1 ods. 2 zákona (aktívna legitimácia).

Súd dospel k záveru, že aj táto podmienka je v danej veci splnená, nakoľko žalobca je Rímskokatolícka
cirkev, resp. je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku v zmysle zákona č. 308/1991 Zb.

Vo vzťahu k námietke nedostatku aktívnej legitimácie vznesenej zo strany žalovaného súd dospel k

záveru, že táto námietka je nedôvodná. Je síce pravdou, že gramatický výklad § 1 ods. 2 zákona č.
161/2005 Z.z. by mohol zvádzať k výkladu, že oprávnenou osobou môže byť len ten subjekt (vrátane
útvaru cirkvi), ktorý bol v pozemkovej knihe zapísaný ako vlastník, avšak takýto výklad je v danej veci
neprijateľný. Ak by sme totiž takýto výklad pripustili, znamenalo by to, že nakoľko právny nástupca
subjektu, ktorý bol zapísaný pôvodne ako vlastník v PKV, oprávnenou osobou nie je, nemohlo by

sa navrátiť vlastníctvo k prakticky takmer žiadnym nehnuteľnostiam. Pôvodné útvary rímskokatolíckej
cirkvi, ktoré boli v PKV zapísané ako vlastník, totiž až na ojedinelé výnimky všetky zanikli (zrušené
zákonom č. 29/1951 Zb.) a opätovne zriadené neboli. Takýto výklad by potom poprel akýkoľvek zmysel
prijímania zákona a bol by evidentnom v rozpore s dôvodovou správou k tomuto zákonu, no tiež k
pôvodnému zákonu, podľa ktorého prebehla tzv. 1. vlna navrátenia cirkevných majetkov, ktorého účelom

je navrátenie majetku cirkvám ako takým (v súlade s princípmi vnútornej organizácie cirkvi a pravidlami
nakladania s cirkevným majetkom), resp. zrovnoprávnenie cirkví a náboženských spoločenstiev
(nie konkrétnych základín) s ostatnými "reštituentami". Vzhľadom na uvedené je preto jediný prijateľný
výklad taký, že oprávnenou osobou je cirkev a akýkoľvek útvar cirkvi, ktorý je takýmto útvarom podľa
predpisov kanonického práva a takýmto útvarom farnosť Podunajské Biskupice nepochybne je. Žalobca

je preto osobou oprávnenou domáhať sa navrátenia majetku, vrátane uplatnenia tohto práva súdnou
cestou.

3. Žalovaný je povinnou osobou podľa § 4 zákona č. 161/2005 Z.z.

Žalovaný je právnickou osobou, ktorá bola zriadená v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb.,
vykonáva správu predmetných nehnuteľností a je teda povinnou osobou podľa §4 zákona č. 161/2005
Z.z.., preto je aj táto podmienka nepochybne splnená.

4. Nehnuteľná vec žalobcu (a nie inej osoby) prešla do vlastníctva štátu, obce od 8.5.1945 do 1.1.1990.

Aj táto podmienka je splnená, keďže nehnuteľnosti ako vyplýva z príslušných záznamov v PK vložke
prešli do vlastníctva štátu na základe príslušných výmerov ONV v zmysle § 10 zákona č. 46/1948 Sb.
o nové pozemkové reformě (trvalé úpravě vlastnictví k zemědělské a lesní půdě) v znení neskoršíchpredpisov a súčasne ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, predmetné nehnuteľnosti boli majetkom
rímskokatolíckej cirkvi. Hoci žalobca nevedel zadovážiť a predložiť súdu zriaďovacie listiny základín,
ktoréboliuvedenévpozemkovejkniheakovlastníkaktorébybolipriamymdôkazom,žerímskokatolícka

cirkev bola vlastníkom nehnuteľností prostredníctvom základiny, z pozemnoknižných vložiek ako aj v
spojitosti s ustálenou judikatúrou NS SR vyplýva, že išlo skutočne o majetky cirkvi.

Uvedený záver je plne v súlade aj so staršou, no všeobecne rešpektovanou judikatúrou (nález
Najvyššieho správneho súdu z 25.06.1925, č. 9720/26), podľa ktorej sa za cirkevný majetok považujú

majetkové veci a práva, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili
účelom cirkvi. Aj keď platné právo priznávalo jednotlivým cirkevným zariadeniam samostatnú právnu
subjektivitu (kostoly, korporácie, benefície, základiny a pod.), nie je možné prehliadnuť, že tieto ústavy
resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou súvisieť a ostávali článkom celého
veľkého organizmu cirkvi a že preto zostávali v majetkovoprávnom pomere "vo svojej organizmom
cirkvi náboženskej podriadenosti". Podľa názoru súdu je preto nesporné, že základiny (omšová, farská,

školská a mnohé iné) ako osobitná forma nadácie boli cirkvou zriaďované na účely zabezpečovania
plnenia "úloh" cirkvi a tieto preto nesporne patria k cirkevným útvarom.

Možno preto uzavrieť, že v danom prípade išlo o nehnuteľnosti, ktoré patrili rímskokatolíckej cirkvi, bez
ohľadu na to, kto ich za žalobcu spravoval, a tieto ako cirkevný majetok prešli do vlastníctva štátu v

rozhodnom období a teda aj tento predpoklad je v prejednávanej veci naplnený.

5. Žaloba bola podaná v lehote podľa § 5 zákona č. 161/2005 Z.z.

Žalobca dňa 27.04.2006 vyzval žalovaného podľa zákona č. 161/2005 Z.z. na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam a na ich vydanie. Keďže žalovaný na predmetnú výzvu nereagoval, žalobca dňa
25.04.2007, teda počas trvania zákonnej lehoty, podal žalobu na súd.

Vo vzťahu k náležitostiam tejto výzvy súd uvádza, s poukazom na existujúcu judikatúru NS SR ako
aj nálezy Ústavného súdu SR, že žalobcom predložená výzva zo dňa 27.04.2006 obsahuje náležitosti

tak, ako ich má na mysli zákon č. 161/2005 Z.z. Na takúto výzvu nie je možné klásť prísne formálne a
obsahové požiadavky týkajúce sa právnych úkonov, a to najmä z hľadiska určitosti výzvy vo vzťahu k
nehnuteľnostiam, ktorých sa táto výzva týka. Stanovenie kritérií pre určitosť výzvy a jej náležitosti musí
preto sledovať naplnenie účelu zákona. Ako bolo opakovane vyslovené aj v rozhodnutiach NS SR (s
ktorými sa súd v plnom rozsahu stotožňuje) je nutné interpretovať ustanovenia citovaného zákona vo

vzťahu k oprávneným osobám tak, aby došlo k zmierneniu majetkových krívd, v dôsledku ktorých došlo k
prechodu majetku, a teda brať do úvahy účel, ciele a dôvody, pre ktoré bol tento zákon prijatý ( čiastočná
kompenzácia a zmiernenie ujmy, majetkových a iných krívd).

Vo vzťahu k § 5 ods. 1 zákona vyššie uvedené znamená, že pre riadne uplatnenie práva na navrátenie

vlastníctva je postačujúci odkaz na konkrétne PK vložky v príslušnom katastrálnom území, tak ako to
urobil žalobca v prejednávanej právnej veci. Preto súd považuje žalobcom zaslanú výzvu aj z hľadiska
jej obsahu za postačujúcu a aj túto zákonnú podmienku súd považuje za splnenú.

Možno teda zhrnúť, že nakoľko boli v prejednávanej veci splnené všetky zákonom stanovené podmienky

na navrátenie vlastníctva žalobcovi, súd návrhu v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť
vydať tieto nehnuteľnosti žalobcovi.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 305,35 eur.

Žalobca vyčíslil trovy konania v zmysle § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pričom vychádzal
z hodnoty nehnuteľnosti vo výške 272 350,- eur (určenej z hodnoty 65,- eur za m2, čo predstavuje
cenu za akú sa predávajú nehnuteľnosti v danej oblasti, pri celkovej výmere nehnuteľností, ktoré sú
predmetom konania 4 190 m2). Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že z predložených

inzerátov týkajúcich sa cien nehnuteľností v danej lokalite vyplýva, že ide o stavebné pozemky s
inžinierskymi sieťami, avšak v prejednávanej veci sú predmetom konania nehnuteľnosti, ktoré sú svojím
charakterom poľnohospodárskou pôdou, a preto teda ani pri určení ich hodnoty nie je možné vychádzať
z kúpnej ceny za meter štvorcový stavebného pozemku.Vzhľadom na to, že predmetom konania bolo vydanie a navrátenie nehnuteľností podľa zákona č.
161/2005 Z.z., teda ide o konanie špecifického charakteru, súd odmenu za jeden úkon právnej služby

podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzal zo sadzby
stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci. Súd pri tomto svojom rozhodovaní vychádzal z
tohto, že v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zákon o súdnych poplatkoch pokiaľ ide
o vyrubenie súdneho poplatku za návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, upustil od jeho
určenia podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov percentuálnou sadzbou zo základu,

ktorým bola hodnota nehnuteľnosti a od 01.07.2007 stanovil súdny poplatok za takýto návrh pevnou
sumou podľa písmena b/ danej položky sadzobníka.

Konanieourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostijepretozhľadiskaurčeniavýškysúdnehopoplatku
zo žaloby sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej
sa má určiť vlastnícke právo. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn.: 2 Cdo

65/2008, podľa ktorého aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych
služieb treba aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny treba vychádzať zo
sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky).

V zmysle vyššie uvedeného súd trovy právneho zastúpenia vyčíslil v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. a

za jeden úkon právnej pomoci priznal odmenu v súlade s § 11, ods. 1 vyhlášky. Za štyri úkony právnej
pomoci priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 305,35 eur stanovené nasledovne:

1. prevzatie a príprava veci dňa 01.05.2009 - 53,49 eur plus režijný paušál 6,33 eur plus 11,37 eur (DPH
19 %), spolu 71,19 eur;

2. písomné podanie na súd zo dňa 15.03.2011 - 57,- eur plus režijný paušál 7,41 eur plus 12,88 eur
(DPH 20 % ), spolu 77,29 eur;

3. účasť na pojednávaní dňa 04.05.2011 - 57,- eur plus režijný paušál 7,42 eur plus 12,88 eur (DPH

20 % ), spolu 77,29 eur;

4. účasť na pojednávaní dňa 02.03.2012 - 58,69 eur plus režijný paušál 7,63 eur plus 13,26 eur (DPH
20 %), spolu 79,58 eur.

Súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu odmenu za nasledujúce úkony právnej pomoci :

1. čiastočné späťvzatie a spresnenie návrhu zo dňa 21.09.2009 ako aj zo dňa 26.09.2011 - súd nepriznal
advokátovi odmenu za tieto dva úkony, nakoľko v danom prípade išlo o úpravu návrhu z dôvodu, že
v žalobe podanej žalobcom boli tieto nehnuteľnosti uvedené, napriek tomu, že by neboli spôsobilým

predmetom vydania v zmysle reštitučného zákona - teda išlo o úpravu žalobcom podaného návrhu z
dôvodov, ktoré nezavinil žalovaný svojím konaním a takéto trovy konania nepovažoval súd za trovy,
ktoré vznikli v súvislosti s účelným uplatňovaním a bránením práva úspešného žalobcu v zmysle § 142
ods. 1 O.s.p.;

2.účasťnapojednávanídňa16.03.2011-súdnepriznalžalobcoviodmenuzatentoúkonprávnejpomoci,
z dôvodu, že na tomto pojednávaní predložil žalobca svoje vyjadrenie zo dňa 15.03.2011 (za ktoré mu
súd odmenu priznal) v rozsahu 7-ich strán spolu s priloženými listinami v rozsahu ďalších 40 strán,
nakoľko žalovaný sa musel oboznámiť s týmto vyjadrením žalobcu ako aj s obsahom predložených
listín, preto sa pojednávanie muselo odročiť. Žalobca mal pritom od predchádzajúceho pojednávania

dostatok času - 3 mesiace na predloženie takéhoto vyjadrenia (termín predchádzajúceho pojednávania
bol nariadený na 14.01.2011). Súd má aj v tomto prípade za to, že priznanie odmeny v prípade, kedy
účastník (ak keď bol v konaní úspešný) svojím správaním zmaril nariadený termín pojednávania, je v
rozpore so zásadou účelne vynaložených trov konania potrebných na bránenie práva účastníka tak, ako
ho má na mysli § 142 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Bratislava II na Krajský súd Bratislava, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamá poprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,proti ktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie zhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený
môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.