Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 25, 2011

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/91/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5106219073
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2011:5106219073.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľov:

I. U. F., A.. XX.XX.XXXX, W. XXX XX T. F. XXX, Š. E. X., II. B. F., A.. XX.XX.XXXX, W. XXX XX T. F.
XXX, Š. E. X., obaja právne zastúpení Mgr. Soňou Grošaftovou, advokátou s miestom výkonu činnosti
Makovického 7, 010 01 Žilina, proti odporkyni: Q. X., A.. XX.XX.XXXX, W. F. X, XXX XX Ž., Š. E.
X., právne zastúpená JUDr. Antonom Slamkom, advokátom s miestom výkonu činnosti Radlinského
1735/29, 026 01 Dolný Kubín, o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

Návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domu súp. č.
XXX, postaveného na parcele č. XXXX, nachádzajúceho sa v kat. území T. F., evidovaného na LV č.

XXXX, z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 03.05.2006 podaným na Okresnom súde Žilina dňa 09.08.2006 sa navrhovatelia
domáhali vydania rozsudku súdu, ktorým by bolo určené, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v celosti
nehnuteľnosti, a to domu č. súp. XXX, nachádzajúcemu sa v k. ú. T. F., vedenému na LV č. XXXX,
postavenému na KN parcele č. XXXX, k. ú. T. F.ole. Zároveň žiadali zaviazať odporkyňu na náhradu
trov konania.

Navrhovatelia svoj návrh skutkovo odôvodnili tým, že ako manželia uskutočnili prístavu rodinného
domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa v k. ú. T. F., vedeného na LV č. XXXX, postaveného na KN
parcele č. XXXX, k. ú. T. F.. Pôvodná nehnuteľnosť bola postavená navrhovateľom I. spolu s jeho
bratom P. F. v roku 1951 až 1953 bez stavebného povolenia a so súhlasom matky navrhovateľa I. z
finančných prostriedkov navrhovateľa. Táto však dostatočne nevyhovovala požiadavkám a nárokom na
bývanie, a preto navrhovateľ I. už spolu s manželkou, navrhovateľkou II. uskutočnili prístavbu tohto
domu. Matkiným zámerom bolo, aby navrhovateľ I. a jeho brat P. F. nadobudli pôvodnú nehnuteľnosť

do ich osobného vlastníctva, čím by došlo k riešeniu otázky bývania, ktoré do času začatia prác
bolo nevyhovujúce. Matka navrhovateľa I. v čase začatia stavebných prác na dome nedisponovala
žiadnymi finančnými prostriedkami. Pôvodný dom bol postavený výlučne z finančných prostriedkov
navrhovateľa I., pričom navrhovateľ I. svoju matku aj finančne podporoval, a to až do roku 1969, kedy
jej bol priznaný dôchodok. Vzhľadom na tú skutočnosť, že brat navrhovateľa I. P. F. nemal záujem
užívať danú nehnuteľnosť spolu s navrhovateľom I. a ich matkou, sa dohodli, že navrhovateľ I. svojho
brata vyplatí z dôvodu investovaných finančných prostriedkov do stavby realizovanej v roku 1951 a

zároveň pomôže pri výstavbe jeho rodinného domu. Navrhovatelia výlučne zo svojich prostriedkov
postupne zrealizovali prístavbu pôvodného domu, stavebné úpravy s vedomím a so súhlasom matky
navrhovateľa I.. Tvrdia, že túto nehnuteľnosť užívajú po celú dobu. V tejto nehnuteľnosti sa narodili ich
deti. Problémy s vlastníctvom nehnuteľnosti začali až po smrti brata navrhovateľa I. P. F., kedy si dedičiapo poručiteľovi na základe obnovy dedičského konania začali bezdôvodne nárokovať na predmetný
dom. Počas života P. F. ohľadne tohto domu neboli medzi ním a navrhovateľom I. ako aj jeho manželkou
žiadne nezhody, o čom svedčí skutočnosť konštatovaná v pôvodnom dedičskom konaní, že matka

navrhovateľa I. zomrela ako nemajetná. V ďalšom navrhovatelia poukázali na znenie ust. § 135b ods.
1 Občianskeho zákonníka. Zároveň navrhovatelia uviedli, že v tomto konkrétnom prípade to znamená,
že navrhovatelia uskutočnením prístavby v dobrej viere, že pôvodný dom im patrí, čo vyplývalo aj zo
správania sa matky navrhovateľa I. a následného vyporiadania s bratom navrhovateľa I., spracovali
danú vec dom súp. č. XXX, k. ú. T. F.. Týmto spracovaním dom navrhovatelia preukázateľne zhodnotili.

Hodnota prístavby s porovnaním s pôvodnou nehnuteľnosťou, pôvodnou vecou je neporovnateľne
vyššia. To znamená, že navrhovatelia pri spracovávaní veci, uskutočňovaní prístavby, stavebných úprav
do nej zapracovali oveľa väčšie množstvo materiálu, ktorý im patrí a týmto spracovaním sa teda zvýšila
celkovo hodnota nehnuteľnosti, pričom rozdiel medzi hodnotou pôvodnej veci a novej veci prevyšuje
hodnotou i kvalitou pôvodnú vec. Týmto spôsobom sa navrhovatelia stali zo zákona vlastníkmi novej
spracovanej veci, novej nehnuteľnosti vzniknutej prístavbou pôvodnej nehnuteľnosti domu. Keďže na

Správe katastra Žilina je na LV č. XXXX pre k. ú. T. F. vedená ako vlastníčka predmetného domu
odporkyňa, je potrebné, aby súd vydal rozhodnutie deklaratórneho charakteru, ktorým by konštatoval, že
navrhovatelia sú ohľadne uvedenej nehnuteľnosti bezpodielovými spoluvlastníkmi v celosti. Odporkyňa
od navrhovateľov žiada nájomné za užívanie nehnuteľnosti, resp. žiada, aby predmetnú nehnuteľnosť
vypratali a neuznáva vlastnícke právo navrhovateľov. Ďalej navrhovatelia poukázali na znenie ust.

§ 124 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené majú naliehavý právny záujem na určení, že
sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Existenciu naliehavého právneho záujmu na tomto určení
potvrdzujeajtáskutočnosť,žebezsúdomvyslovenéhourčenia,žeprávoaleboprávnyvzťahexistuje,by
bolo postavenie navrhovateľov ako vlastníkov neistým alebo žiadnym, a teda aj vzhľadom na správanie
odporkyne sú vystavení konkrétnej ujme, nakoľko zo zákona sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a

na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností je vedená ako vlastníčka odporkyňa, nemôžu plne realizovať
všetky práva, ktoré by inak ako vlastníci mohli. Naliehavý právny záujem na určenie je daný vtedy, ak
je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením
navrhovateľovho právneho postavenia, ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, pričom
nezáleží na tom, ako táto právna neistota vznikla. Navrhovatelia k podanému návrhu nepripojili žiadne

listinné dôkazy.
Odporkyňa sa na výzvu súdu k návrhu vyjadrila podaním zo dňa 19.03.2007 doručeným súdu
22.03.2007, pričom uviedla, že návrh považuje za nedôvodný z nasledovných dôvodov. Odporkyňa sa
stala výlučnou vlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX, k. ú. T. F., postaveného na parcele č. XXXX, k.
ú. T. F. z titulu osvedčenia o dedičstve č. D 279/96-31, Dnot 69/96-8/97 v dedičskej veci po poručiteľovi

P. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bydliskom T. F. Č.. XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Poručiteľ
P. F. nadobudol predmetný rodinný dom súp. č. XXX, k. ú. T. F. od svojej matky U. F., rod. D., ktorá v
závete všetok svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok zanechala P. F., bratovi navrhovateľa I. Skutočnosti,
ktoré sú uvádzané v návrhu, slúžiace ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva spracovaním v prospech
navrhovateľov, sa nezakladajú na pravde. Nie je pravdou, čo uvádzajú navrhovatelia v žalobnom

návrhu, že ako manželia uskutočnili prístavbu rodinného domu č. súp. XXX, k. ú. T. F.. Navrhovatelia
neuskutočnili prístavbu k predmetnému domu, ako uvádzajú v návrhu, oni sa len pokúšali uskutočniť
prístavbu verandy proti vôli výlučnej vlastníčky matky U. F., rod. D., ktorá s prístavbou nesúhlasila
a prístavbu verandy k predmetnému rodinnému domu zastavila cez vtedajšie príslušné úrady v roku
1974. Z toho vyplýva, že navrhovatelia nikdy nemohli uskutočniť prístavbu v dobrej viere, že pôvodný

dom im patrí, pretože zo spomínaných dôkazov nemožno v žiadnom prípade určiť, že navrhovatelia
konali v dobrej viere, čo sa v žiadnom prípade neprejavovalo v správaní matky. Spomínaná prístavba
nebola nikdy dokončená. Skutočnosť, že matka navrhovateľa I. sa cítila byť vlastníčkou rodinného
domu, potvrdzuje aj závet, ktorým celý majetok poručila svojmu druhému synovi P. F., ktorý bol otcom
odporkyne. Skutočnosť, že U. F. bola vlastníčkou rodinného domu, potvrdzuje aj potvrdenie Miestneho

národného výboru, ktorým sa osvedčuje, že pani U. F.Á., rod. D. postavila predmetný dom č. XXX, v
súčasnosti č. XXX, v ktorom žila do svojej smrti. Poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ I. sa s rodinou
nasťahoval už do hotového domu, ktorý patril výlučne jeho matke. Matka navrhovateľa I. pracovala
na hospodárstve ako roľníčka. Stavebné práce financovala ona. Navrhovateľovi I. neprislúcha žiaden
zákonný titul vzniku vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX, k. ú. T. F., pretože jedinou

vlastníčkou je odporkyňa z titulu osvedčenia o dedičstve. Návrh navrhovateľov je neopodstatnený a
neodôvodnený, pretože z listov matky navrhovateľa I. vôbec nevyplýva, že navrhovatelia konali v dobrej
viere, že dom patrí im. Keby mala matka navrhovateľa záujem zanechať rodinný dom navrhovateľovi
I., bola by to výslovne v závete uviedla. V danom prípade odporkyňa poukázala aj na to, že už vminulosti navrhovateľ I. podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetnému rodinnému domu,
ktorékonaniebolovedenénaOkresnomsúdeŽilinapodspis.zn.Nc762/97,vktoromsataktieždomáhal
určenia vlastníckeho práva k rodinnému domu z titulu vydržania. Návrh navrhovateľa I. bol v danej veci

zamietnutý. Na základe uvedeného považovala odporkyňa návrh navrhovateľov na určenie vlastníckeho
práva za bezdôvodný a navrhla, aby súd po vykonanom dokazovaní návrh navrhovateľov zamietol a
zaviazal ich zaplatiť trovy konania a právneho zastúpenia.
Odporkyňa k svojmu podaniu pripojila fotokópiu listu U. F. adresovaného Výboru ľudovej kontroly
Okresného národného výboru Žilina, fotokópiu potvrdenia Miestneho národného výboru Dlhé Pole zo

dňa 20.10.1989, fotokópiu výpisu z katastra nehnuteľností z LV č. XXXX zo dňa 23.02.2007, fotokópiu
z katastrálnej mapy k. ú. T.É. F. zo dňa 23.02.2007.
Navrhovatelia podaním doručeným súdu dňa 09.10.2009 uviedli, že majú dôkazy, že predmetný dom
bol stavaný v roku 1951 a nie v roku 1938. Nie je pravdou, že dom súp. č. XXX začala stavať U. F. v roku
1938. Je pravdou, že hrubú stavbu postavil U. F. spolu s bratom P. v roku 1951. Ostatné práce na dome
dokončilispoločnesnavrhovateľkouII.vroku1961.Prístavbu,maštaľ,humno,izbu,murovanáprístavba

k drevenici začali stavať v roku 1961 a 1962. Medzitým spoločne dokončili hrubú stavbu drevenice,
okožovali ju a vyšparnikovali. Verandu postavili v roku 1970. V tom istom roku priviedli do domu vodovod.
V roku 1971 zhotovili novú strechu pokrytú plechom, pretože vtedajšia strecha pokrytá šindľom bola v
havarijnom stave. Nie je pravdou, že matka navrhovateľa I. U. F. svojpomocne stavala dom, pretože
v tom čase nemala žiaden príjem, až v roku 1968 jej navrhovateľ I. zaplatil roľnícku. V roku 1974 im

úrady zastavili prístavbu verandy na žiadosť matky navrhovateľa I., avšak chcú podotknúť, že matka sa
už liečila na psychiatrickom oddelení v W. od roku 1972. Ako je možné, že osoba, ktorá je psychicky
chorá, nemala žiaden príjem a nebola výlučnou vlastníčkou domu, dom sa postavil ako čierna stavba
bez stavebného povolenia, odkázala v závete tento bratovi P. F.. Je pravdou, že pôvodný dom, v ktorom
bývala matka navrhovateľa I., bol postavený v roku 1938, avšak tento dom mal súp. č. XXX a vlastníčkou

tohto domu bola jeho matka (pozemno-knižná vložka č. 1519), avšak dom súp. č. XXX, ktorý postavili,
je zapísaný vo vložke XXX, k. ú. T. F.. Brat P. mu pomáhal postaviť hrubú stavbu, avšak on mu pomáhal
stavať jeho dom súp. č. XXX. Matka navrhovateľa I. bola vydatá dva krát, ale po druhom sobáši sa
odsťahovala k manželovi L. P.. Izba po nej zostala. Nechala ju synovi navrhovateľov Š., ktorý tam býva
doteraz. V roku 1993 sa odsťahovali do nového domu a dom súp. č. XXX zostal synovi Š.. Žiadajú tak,

aby súd rozhodol na základe nimi predložených príloh, v ktorých vystupujú ako stavitelia domu súp. č.
XXX.
Navrhovatelia k svojmu podaniu pripojili fotokópiu listu Miestneho národného výboru T. F. adresovaného
Krajskému národnému výboru, sociálny referát zo dňa 24.08.1951, fotokópiu listu U. F. zo dňa
25.07.1951 označeného ako žiadosť o vydanie povolenia na stavbu, fotokópiu identifikácie parciel

Správy katastra Žilina zo dňa 18.08.1994, fotokópiu faktúry vystavenej Energetickými rozvodným
závodmi, n. p. Ž. č. XXXXXXX/XX zo dňa 16.08.1961, fotokópiu rozhodnutia Okresného národného
výboru, odbor pôdohospodárstva Žilina č. F.. X/XX zo dňa 09.02.1963, fotokópiu poštového peňažného
poukazu na sumu 2.500,- Kčs, fotokópiu faktúry č. XXXX/XXX vystavenú dňa 10.09.1952 Stavebným
kombinátomokresuBytča,komunálnypodnikBytča,fotokópiuvýdajky-prevodkyč.XXXXXXvystavenej

Miestnou prevádzkou pri MNV Staškov zo dňa 15.07.1970, fotokópiu rozhodnutia o zastavení výplaty
opakovaného príspevku TBC zo dňa 15.01.1971, fotokópiu evidenčného listu č. XXX, k. ú. T. F.,
fotokópiu identifikácie parciel Správy katastra Žilina z marca 1995, fotokópiu výňatku časti zdravotnej
dokumentácie U. F., rod. D., ako aj fotokópiu potvrdenia Obce Dlhé Pole zo dňa 07.10.2009.
Súd vo veci pojednával v dňoch 21.05.2007, 05.02.2010, 03.12.2010 a napokon 25.01.2011.

Navrhovatelia svoje právo počas celého konania odvodzovali od skutkových tvrdení uvedených v
návrhu. Ďalej sa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrili, že v danom prípade tak nadobudli
vlastnícke právo k predmetnému rodinnému domu, a to spracovaním veci, nakoľko v uvedenom prípade
ide o takú rekonštrukciu stavby, že ňou došlo k vykonaniu takých zmien pôvodných stavebných prvkov,
čím vznikla úplne nová stavba. Nejednalo sa tak iba o zásahy do pôvodne existujúcej stavby, teda

pôvodných obvodových múrov. Zo samotného znaleckého posudku, ktorý predložili, je zrejmá stavebná
odlišnosť novej stavby, pričom v danom prípade je potrebné ustálenú súdnu prax ohľadne zániku
pôvodnejstavbyavznikunovejstavbychápaťvširšíchsúvislostiach.Deštrukciasamotnejstavbyvlastne
znamenala rekonštrukciu, ktorá vôbec pôdorys ako taký mení. Nejde tu o zásah do existujúcej stavby
dovnútra. Čo sa týka namietania dobromyseľnosti alebo dobrej viery, tvrdia, že táto tu neabsentuje,

nakoľko spočívala predovšetkým v tom, že financovaním pôvodnej stavby pre matku a následne
financovaním rekonštrukcie, ako aj odchodom matky a odovzdaním kľúčov od jej izby sa potvrdila nimi
tvrdená skutočnosť. Do odchodu matky z predmetného rodinného domu neboli z jej strany vykonané
žiadne úkony preukazujúce, že by ako vlastníčka namietala, aby oni a ich deti dom opustili, nakoľkosi bola vedomá skutočnosti, a to že v tomto dome ostane navrhovateľ I. s rodinou. Pokiaľ odporkyňa
tvrdí, že matka navrhovateľa I. bola vlastníčkou a spísala testament, kde odchádzala celý svoj hnuteľný
a nehnuteľný majetok svojmu synovi P., tak pokiaľ by sa cítila vlastníčkou tohto rodinného domu, tak

určite by ho do tohto testamentu uviedla. Čo sa týka určenia vlastníctva spracovaním veci, nakoľko
ide o určenie vlastníctva alebo vznik vlastníctva priamo zo zákona, je tu potrebné brať do úvahy
určitý časový moment, a to je moment dokončenia tejto rekonštrukcie, čiže rok 1972, teda aj všetky
úkony, ktoré následne boli a ktorými odporca argumentuje, že sa cítila byť vlastníčkou. Čo sa týka
nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému rodinnému domu odporkyňou, je dôležité skúmať, že

získala toto až v rámci dedičského konania po svojom otcovi, to znamená bratovi navrhovateľa, a to
spôsobom, že až po smrti P. došlo k zápisu tohto rodinného domu na meno poručiteľky alebo teda
poručiteľa a následne k prededeniu. Čiže aj tu svedčí skutočnosť, že P. akceptoval, že tento dom zostáva
jeho bratovi spolu s jeho manželkou. Súčasne pri posudzovaní uvedenej veci je nutné ďalej brať do
úvahy existenciu súladu s dobrými mravmi, a to hlavne z pohľadu financovania stavby, vykonania a
financovania rekonštrukcie navrhovateľom I., nakoľko bolo preukázané, že poručiteľka nemala až do

priznania starobného dôchodku žiaden príjem, ďalej že odporkyňa bez vynaloženia akejkoľvek čiastky
a práce sa žiadnym spôsobom nepodieľala na stavbe rodinného domu a čo sa týka dobromyseľnosti, i
napriek skutočnosti, že bolo vedené pôvodné súdne konanie, pri naštudovaní toho spisu podstata tohto
návrhu bola úplne iná. Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva, čo sa týka spracovania veci, tak
vlastníctvo pri spracovaní veci môže súd prikázať práve vzhľadom na všetky tieto okolnosti a v súlade

s dobrými mravmi aj v prípade, že by nebola preukázaná dobrá viera.
Odporkyňa založila svoju obranu počas celého konania na to, že navrhovatelia stavajú svoj žalobný
návrh na ust. § 135b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Má za to, že podľa tohto ustanovenia neboli
naplnené podmienky, aby mohli navrhovatelia nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej veci spracovaním.
Má za to, že v tomto konaní, ako aj v konaní, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Žilina pod spis.

zn. 12C/1288/97 bolo jednoznačne preukázané, že dobromyseľnosť na strane navrhovateľov nebola.
Táto skutočnosť bola potvrdená aj výpoveďou svedkyne U. X., ktorá uviedla, že navrhovatelia síce
stavali nejaké prístavby na predmetnom dome, avšak len dovtedy, kým zo strany právnej predchodkyne
odporkyne nebolo im zakázané v takých stavebných prácach pokračovať. Táto skutočnosť korešponduje
aj listom matky navrhovateľa I., ktorým sa ako vlastníčka domu domáhala ochrany na výbore

ľudovej kontroly pred neoprávneným stavaním, resp. zasahovaním do jej vlastníckeho práva tým, že
zo strany navrhovateľov boli vykonávané stavebné práce. Táto skutočnosť spochybňuje akúkoľvek
dobromyseľnosť na strane navrhovateľov. Má za to, že navrhovatelia vedeli o tom, kto je vlastníkom
a ako aj samotná navrhovateľka II. uviedla, že keďže začala robiť prieky matka, začali si stavať nový
dom, keď im zakazovala stavať. To, že bola právna predchodkyňa odporkyne vlastníčkou tohto domu, sa

potvrdilo aj v konaní vedenom pod spis. zn. 12C/1288/97, ako aj v potvrdenia MNV zo dňa 20.10.1989,
ktoré preukazuje, že dom postavila vdova U. F., táto v ňom bývala a je vlastníčkou tohto domu. Má
za to, že nie sú dané dôvody na to, aby mohol súd vyhovieť návrhu. Okrem toho je presvedčená, že
okrem dobromyseľnosti chýbajú aj ďalšie podmienky, ktoré by vlastne mali byť splnené, aby si mohli
navrhovatelia uplatňovať svoje právo spracovaním. Odporkyňa tak navrhovala, aby súd v celom rozsahu

návrh zamietol a zaviazal navrhovateľov nahradiť jej trovy konania
Súd tak na pojednávaniach vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov (navrhovateľa I. v domácom
prostredí), svedkov U. D. a U. X., ako aj oboznámením listinných dôkazov predložených účastníkmi a
nachádzajúcich sa v pripojených spisoch Okresného súdu Žilina vedených pod spis. zn. 12C/1288/97,
7D 202/95 a D 169/2001.

Z listu U. F., T. F. XXX zo dňa 25.07.1951 adresovaného ONV, technickému referátu Bytča označeného
ako žiadosť o vydanie povolenia na stavbu, súd zistil, že U. F. požiadala ONV, technický referát Bytča o
vydanie povolenia na stavbu rodinného domu v T. F.. Žiadosť odôvodnila tým, že dom, v ktorom nateraz
býva, skladá sa z jednej izby, kuchyne, chodby a špajze, v ktorom bývajú štyri rodiny. Dom je už obývania
veľmi neschopný a taktiež z hľadiska hygienického nevyhovuje. Oprava na ňom sa už nevypláca, táto by

bola drahšia, ako keď sa začne stavať riadne od základu. Výpustky sú povypadávané, povala prehnitá,
cez dažde prší do izieb, kde sa za takého počasia nedá bývať.
Z listu predsedu MNV v Dlhom Poli zo dňa 24.08.1951 zn. Q.-XX/XXXX-. Krajskému národnému výboru,
sociálny referát Žilina označeného ako U. F. a O. D. T. F., žiadosť o vydanie evidenčného listu pre
prevádzanie drobnej stavby súd zistil, že MNV Dlhé Pole oznamoval KNV, sociálny referát Žilina, že bez

predvolania sa dostavili na MNV v Dlhom Poli U. F. a O. D., T. F. a predložili výnos KNV, sociálneho
referátu v Žiline zo dňa 20.08.1951, ktorým výnosom im bolo odmietnuté vydanie evidenčného listu na
postavenie rodinných domkov. Z uvedeného výnosu je zrejmé, že žiadosť o vydanie evidenčného listu
bolazamietnutáztohodôvodu,žeboloprihliadnutéktomu,ževovyplnenomevidenčnomlistemenovanížiadali o pridelenie materiálu chýbajúceho im ku stavbe domkov. Ďalej je zrejmé, že pri pojednávaní
žiadosti nebolo prihliadané k tomu, že menovaní písomným prehlásením sa vzdali nároku na prídel
materiálu. Nakoľko zo sociálneho i bezpečnostného hľadiska je nutné, doteraz obývané miestnosti sú

na rozpadnutie, aby žiadatelia mohli prikročiť ku stavbe rodinných domkov a takto si zaistiť slušné
vyhovujúce bývanie. Vzhľadom na hore uvedené i na to, že menovaní žiadatelia nežiadajú prídel
žiadneho materiálu, MNV doporučuje, aby ich žiadosť bola znova prejednaná i prajne vybavená.
Z faktúry č. XXXX/XXX vystavenej Stavebným kombinátom okresu Bytča, komunálny podnik Bytča dňa
10.09.1952 na odberateľa - navrhovateľa I. súd zistil, že touto faktúrou bola faktúrovaná suma 822,30

Kčs za nákup 300 ks dlhých pálených tehál a 6 hodín práce murára za zostavenie komína.
Z faktúry č. XXXXXXX/XX vystavenej Energetickými rozvodnými závodmi, n. p. Žilina dňa 16.08.1961
na odberateľa U. F. súd zistil, že Energetické rozvodné závody n. p. Žilina faktúrovali odberateľovi sumu
511,50 Kčs za prevedenie vodičovej elektrickej prípojky podľa smerníc Ministerstva energetiky č. 8/58.
Z rozhodnutia ONV - odbor pôdohospodárstva v Žiline č.: Pr 6/63 zo dňa 09.02.1963 súd zistil, že ONV -
odbor pôdohospodárstva, užšia komisia v Žiline rozhodujúc o priestupku uznala navrhovateľa I. vinným

podľa § 7 písm. b) zákona č. 60/61 Zb. na základe toho, že v mesiaci október 1962 previedol nepovolený
porub dreva vo vlastnom lese v množstve 3,7 plm úžitkovej guľatiny na dorábku domu.
Z výdajky prevodky č. XXXXXX Miestnych prevádzok pri MNV Staškov súd zistil, že bolo navrhovateľovi
I. dodané dňa 15.07.1970 výrobky - plná tehla v množstve 1.500 za cenu 1.350,- Kčs.
Z rozhodnutia o zastavení výplaty opakovaných príspevkov TBC ONV v Žiline zo dňa 15.01.1971

adresovaného U. F., T. F. XXX súd zistil, že s odvolaním sa na skutočnosť, že od 01.02.1971
nespĺňalapodmienkypreďalšieposkytovanieopakovanéhopríspevkuchorýmnaTBC,zastavilijejdňom
31.01.1971 jeho ďalšiu výplatu, pričom príspevok jej bol priznaný v čase, keď nemala žiaden príjem. V
čase vydania rozhodnutia však poberá dôchodok vo výške 500,- Kčs, pritom vlastní 1,65 ha pôdy.
Z obsahu listu U. F., T. F. XXX adresovaného Výboru ľudovej kontroly (originál č.l. 149 spisu - prílohová

obálka) súd zistil, že uvedený list bol dňa 19.11.1974 doručený Výboru ľudovej kontroly ONV Žilina.
Matka navrhovateľa I. žiadala Výbor ľudovej kontroly ONV v Žiline o prešetrenie záležitosti, že jej syn
U. F. so svojou ženou asi v roku 1972 začal s prístavbou izby a verandy k jej rodinnému domku, ktorý je
v jej výlučnom vlastníctve. Po začatí týchto stavebných prác oznámila okolnosti na MNV v Dlhom Poli.
Stavebná komisia MNV po ohliadke na tvare miesta dala zákaz v roku 1973, aby jej syn s nevestou

nepokračovali na stavbe. Tohto roku s prístavbou opäť začínajú a proti jej zákroku sa drzo chovajú,
hrubo ju urážajú a tiež fyzicky napádajú. Má 66 rokov, je vážne chorá na srdce, pľúca, aj nervovo je
úplne zrútená, preto by chcela mať spokojnú starobu a svoje i keď maličké obydlie, aby jej nebolo
narušené a znemožňované. Preto žiada Výbor ľudovej kontroly ONV, aby cestou Stavebného úradu,
odboru výstavby a územného plánovania zakázalo prístavbu verandy a pod., na ktoré nemajú povolené

stavebné rozhodnutie o prípustnosti stavby.
Z potvrdenia MNV Dlhé Pole adresovaného Štátnemu notárstvu Žilina zo dňa 20.10.1989 súd zistil, že
MNV Dlhé Pole potvrdil, že vdova U. F., rod. D., nar. 08.09.1909 postavila v Obci Dlhé Pole, v osade
Dlhé Pole - P. rodinný dom č. pop. XXX (nové číslo XXX), v ktorom žila do svojho úmrtia.
Z potvrdenia Obce Dlhé Pole zo dňa 07.09.2009 súd zistil, že Obec Dlhé Pole potvrdila, že U. P., rod.

D., nar. XX.XX.XXXX, zom. XX.XX.XXXX, mala trvalý pobyt v obci T. F. súp. č. XXX do dňa úmrtia.
Z identifikácie parciel č. j. XXX-X-XXXX/XX zo dňa 18.08.1994 vyhotovenej Správou katastra Žilina súd
zistil, že v pozemkovo-knižnej vložke č. XXXX pre k. ú. T. F. bol evidovaný dom súp. č. XXX nachádzajúci
sa na parcele č. XXX.
Z identifikácie parciel vyhotovenej v marci 1995 Správou katastra Žilina vyplýva, že v pozemkovo-knižnej

vložke č. XXX pre k. ú. T. F. bola evidovaná parcela č. XXXX, ktorej identifikáciou zodpovedajú parcely
č. XXXX a XXXX, pričom na parcele č. XXXX sa nachádza dom súp. č. XXX.
Z výpisu z katastra nehnuteľností z LV č. XXXX zo dňa 23.02.2007 vedeného Správou katastra Žilina
pre k. ú. T. F. súd zistil, že v časti A majetková podstata je na liste vlastníctva evidovaný dom súp. č.
XXX postavený na parcele č. XXXX. V časti B je ako vlastník vedená odporkyňa, a to titulom osvedčenia

o dedičstve č. D 279/96-31, Dnot 69/96-80/97.
Z obsahu spisu Okresného súdu Žilina vedeného pod sp. zn. 12C 1288/97 súd zistil, že návrhom
podaným na Okresnom súde Žilina dňa 20.10.1997 a neskôr upraveným podaním zo dňa 07.04.2003
sa navrhovateľ I, v tomto konaní ako navrhovateľ, domáhal voči odporkyni totožnej s odporkyňou v
prejednávanej veci rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom

domu súp. č. XXX na parcele č. XXXX - zastavaná plocha o výmere 622 m2 v k. ú. T. F., zapísaného na
LV č. XXXX alebo je spoluvlastníkom podielu na dome súp. č. XXX postaveného na parcele č. XXXX -
zastavaná plocha o výmere 622 m2 v k. ú. T. F., ktorý určí súdny znalec. Svoj návrh skutkovo odôvodnil
tak, že spolu s nebohým bratom P. F., zom. XX.XX.XXXX bývali po smrti svojho otca v roku 1933 sosvojou matkou U. F. v dome po jej rodičoch. Z dôvodu, že dom bol vo veľmi schátralom stave, začali
v roku 1951 s bratom v úmysle postaviť si spoločný dom a doopatrovať v ňom matku, stavať stavbu
z dreva a kamenného základu dnes dom súp. č.XXX v T. F.. Dom stavali na parcele č. XXXX, ktorý

im na tento účel spolu s vedľajšou priľahlou parcelou č. XXXX darovala matka. Ešte pred úmyslom
s bratom postaviť si spoločný dom, požiadala ich matka ONV v Bytči o povolenie na stavbu domu. Z
dôvodu, že nemala žiaden príjem, nepracovala, ani po nebohom manželovi nepoberala nijaký dôchodok,
žiadosť o povolenie na stavbu domu jej zamietli. V čase, keď navrhovateľov brat P. vykonával v roku
1952 až 1954 vojenskú službu, navrhovateľ začal obývať v drevenom dome jednu izbu. K domu postavil

komín. Do tohto domu sa navrhovateľ spolu s matkou nasťahovali v roku 1953. Navrhovateľov brat P.
sa po uzatvorení manželstva z tohto domu v roku 1957 odsťahoval najskôr k príbuzným a v roku 1971
do vlastného rodinného domu. Navrhovateľ sa v roku 1961 oženil spolu s manželkou dobudovali dom
už výlučne zo svojich finančných prostriedkov pristavili jednu murovanú izbu, chodbu, maštaľ, humno,
celému domu urobili fasádu, zaviedli elektrinu a vodovod. Navrhovateľovej matke priznali až v roku
1969, a to na základe skutočnosti, že jej navrhovateľ zaplatil roľnícku daň, dôchodok vo výške 230,-

Kčs mesačne. Z uvedeného dôvodu až do priznania dôchodku navrhovateľ matku živil. V roku 1979 sa
navrhovateľova matka U. F. znovu vydala a odsťahovala sa do domu svojho manžela, kde v roku 1989
zomrela. V roku 1951, keď začal navrhovateľ so svojim bratom P. budovať dom, budovali ho s úmyslom,
že spoločnou činnosťou a investíciami nadobudnú dom do podielového spoluvlastníctva. Vzhľadom k
tomu, že v roku 1957 sa navrhovateľov brat z domu odsťahoval a všetky hlavné činnosti a investície,

ktorých výsledkom je súčasná podoba domu, sa udiali až po jeho odchode, navrhovateľ s bratom sa
ústne dohodli, že svoje podielové spoluvlastníctvo vyporiadajú tak, že navrhovateľ vyplatí bratovi podiel
v hodnote 4.000,- Kčs a zároveň mu pomôže pri stavbe jeho vlastného rodinného domu. Navrhovateľ sa
stane výlučným vlastníkom domu. Tento spôsobom vyporiadania medzi bratmi bol aj splnený. Po celý
čas od roku 1957 až do smrti navrhovateľovho brata P. v roku 1991 navrhovateľ užíval dom so svojou

rodinou nerušene a spolu s bratom považovali dom aj so zastaveným pozemkom parcela č. XXXX a
susedný pozemok pri dome parcela č. XXXX za vyporiadaný. Na identifikačnom liste geodézie bol po
celý čas navrhovateľ vedený ako užívateľ parcely XXXX a XXXX. Navrhovateľ od domu platil pravidelne
domovú daň. V roku 1989 zomrela navrhovateľova matka U. F., zanechala závet, podľa ktorého sa
jediným dedičom jej hnuteľného a nehnuteľného majetku stal syn, navrhovateľov brat P. F.. Dedičstvo

po nebohej bolo prejednané pred Štátnym notárstvom v Žiline č. D 1247/89 a Okresným súdom v Žiline
č. D 2109/92. Dodatočne bolo dedičstvo po nebohej prejednané pred Okresným súdom v Žiline pod č.
D 202/95-92 a Dnot 161/95, kde sa určilo, že dom č. XXX v T. F., predmet návrhu, je dedičstvom po U.
F. a v zmysle jej závetu patrí P. F., navrhovateľovmu bratovi. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že v predmetnom
dome vyrastali jeho deti a od roku 1991, kedy navrhovateľ s manželkou si postavili nový rodinný dom,

v dome č. XXX v T. F. býva naďalej jeho syn Š. F. s manželkou a deťmi.
Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 12C 1288/97-70 zo dňa 05.05.2004 návrh navrhovateľa voči
odporkyni zamietol. Súd svoje rozhodnutie založil na zistenom skutkovom stave, že uznesením
Okresného súdu Žilina zo dňa 22.09.1995 č. k. D 202/95, Dnot 160/95, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 28.12.1995, bolo prejednané dedičstvo po nebohej U. P., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy

bytom T. F. Č.. XXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Z uvedeného uznesenia so zanechaním závetu
bolo prejednané a potvrdené nadobudnutie dedičstva dodatočne objaveného majetku, a to rodinného
domu č. súp. XXX v T. F. s príslušenstvom do dedičstva po P. F., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX.
Pôvodné dedičské konanie bolo vedené na bývalom Štátnom notárstve v Žiline pod sp. zn. D 1247/89 a
D 2109/92 vzhľadom k tomu, že bol podaný návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľke

dodatočne objaveného, a to rodinného domu súp. č. XXX v T. F., ktorý poručiteľka si sama postavila
v roku 1938 a 1939 ako vdova po prvom manželovi U. F., ktorý zomrel v roku XXXX. Poručiteľka
zomrela so zanechaním závetu, v ktorom však svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok odkázala svojmu
synovi P. F.. P. F. zomrel dňa 10.10.1991 a jeho právnymi nástupcami sú jeho manželka a deti. V
uvedenom uznesení sa v odôvodnení konštatuje, že už v pôvodnom dedičskom konaní vedenom na

bývalom Štátnom notárstve v Žiline pod sp. zn. D 1247/89 ďalší zákonný dedič U. F. uznal závet
poručiteľky za platný v celom rozsahu. Nenamietal jeho platnosť ani nič si nežiadal určiť 3/4 zo
svojho zákonného dedičského podielu ako neopomenuteľný dedič. Okresný súd potvrdil nadobudnutie
dodatočne objaveného dedičstva závetnému dedičovi. Ako výlučný vlastník predmetnej nehnuteľnosti
bola v čase rozhodovania súdu vedená na LV č. XXXX odporkyňa Q. X.. Pri zákonnom posudzovaní

konkrétneho prípadu súd vychádzal z ust. § 115-113 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka, podľa
ktorého vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a
nepretržite po dobu zákonom stanovenú, t. j. 3 roky hnuteľnú, 10 rokov nehnuteľnú vec. Za oprávneného
držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí,a to po celú vydržaciu dobu. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané potrebné náležitosti pre
určenie vlastníckeho práva v zmysle vydržania tak, ako sa domáhal navrhovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, a to vydržaním v zmysle Stredného občianskeho zákonníka. V uvedenom konaní

nebol preukázaný nadobúdací titul, na základe ktorého by navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke
právo, ďalej nebola preukázaná dobromyseľnosť a potrebná lehota na nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním, to je 10 rokov dobromyseľnej držby predmetnej nehnuteľnosti. Z uvedeného
dôvodu návrh navrhovateľa súd zamietol.
Voči rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 12C 1288/97-70 zo dňa 05.05.2004 podal navrhovateľ

odvolanie, v ktorom uviedol, že predmetný rodinný dom nadobudol najskôr do podielového
spoluvlastníctva spolu so svojím bratom P. na základe darovacej zmluvy od svojej matky v roku 1953 a
následne v roku 1957 sa stal výlučným vlastníkom rodinného domu na základe zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva. Tieto úkony boli vykonané v ústnej forme, a preto zápis vlastníckeho
práva nebol vykonaný. Na základe uvedeného navrhovateľ splnil všetky podmienky vydržania. V rámci
konania odporkyňa popierala dobromyseľnosť navrhovateľa ako jednej z podmienky pre vydržanie,

avšak dôkazy, ktoré predložila súdu, nie sú dôkazmi hodnoverne preukazujúcimi jej tvrdenia. Tvrdenie,
že stavba bola realizovaná pred rokom 1951 samotnou matkou navrhovateľa bolo vyvrátené listinnými
dôkazmi, na základe ktorých matka navrhovateľa žiadala o povolenie výstavby domu, nakoľko rodinný
dom č. XXX, v ktorom bývala spolu s ďalšími rodinami bol z hľadiska hygienického nevyhovujúci. Žiadosť
bola príslušnému národnému výboru adresovaná v roku 1951, takže nemôže byť pravdou skutočnosť,

že rodinný dom č. XXX bol postavený v rokoch, ako tvrdí odporkyňa, t.j. v r. 1938 a 1939. Rodinný dom
bol postavený bez stavebného povolenia v r. 1951-1953 v ktorom roku ho matka navrhovateľa darovala
svojim synom do podielového spoluvlastníctva, a to v podiele 1/2. Tento úkon však nebol urobený vo
forme stanovenej zákonom, následne 01.04.1957 taktiež v ústnej forme došlo medzi navrhovateľom
a jeho bratom P. k zrušeniu predmetného podielového spoluvlastníctva a k jeho vyporiadaniu formou

vyplatenia a formou pomoci na stavbe rodinného domu brata P.. Takže medzi navrhovateľom a bratom
došlo k zrušeniu a následnému vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva v r. 1957, o čom svedčí v
prospech navrhovateľa aj skutočnosť, že v dedičskom konaní po nebohej matke, ktorá zomrela ako
nemajetná, nebola zo strany P. namietaná skutočnosť, že do dedičského konania má byť zahrnutý dom
č. súp. XXX, nakoľko poručiteľka bola jeho výlučnou vlastníčkou. Týmto konaním potvrdil pravdivosť

tvrdenia navrhovateľa, že je od r. 1957 výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to rodinného domu č. XXX.
Predloženie dôkazu zo strany odporkyne, že matka navrhovateľa sa domáhala zákazu prác na stavbe
rodinnéhodomujepreobjektívnosťposúdeniaveciprávneirelevantné.Odporkyňounebolopreukázané,
že skutočne došlo k vydaniu zákazu pokračovania prác na rodinnom dome č. XXX príslušným úradom.
Práve tento dôkaz taktiež svedčí v prospech navrhovateľa, že príslušný úrad práve z dôvodu vedomosti,

že rodinný dom č. XXX je výlučným vlastníctvom navrhovateľa, vo veci nekonal. Taktiež potvrdenie
Obecného úradu Dlhé Pole, že matka navrhovateľa postavila predmetný rodinný dom v r. 1938-1939
je nepravdivé a je v rozpore s uvedenými listinnými dôkazmi, ktoré preukazujú pravdivosť tvrdenia
navrhovateľa, že stavba bola započatá v r. 1951 a dokončená v r. 1953. Práve z dôvodu financovania
stavby rodinného domu zo strany navrhovateľa a po jeho dostavbe nastala skutočnosť, a to moment

prevoduvlastníckehoprávatitulomdarovacejzmluvedopodielovéhospoluvlastníctva.Vsúdnomkonaní
bolo preukázané, že rodinný dom bol postavený bez stavebného povolenia, a preto na obecnom úrade
neexistujú žiadne záznamy o započatí stavebných prác, takže nie je známe na základe akých podkladov
starosta obce vydal písomné vyjadrenie, ktoré v tomto smere treba považovať za účelové.
Krajský súd rozsudok prvostupňového súdu svojim rozsudkom č.k. 6Co 206/04 zo dňa 22.11.2004

potvrdil. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že v tejto veci sa domáhal navrhovateľ určenia
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti alebo určenia spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti.
Krajský súd, rovnako okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenie v tom
smere,ževdôsledkutoho,ženazákladeústnehodarovaniazostranyjehomatkyU.F.,rod.D.neskoršie
vydanej P. nadobudol titul, od ktorého potom odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Ako

zistil okresný súd a ako správne vyvodil z vykonaného dokazovania záver, navrhovateľ tento tvrdený
nadobúdací titul, a to „ústne darovanie nehnuteľnosti rodinného domu v r. 1953 zo strany svojej matky U.
F., rod. D.“ nepreukázal. Naopak z vykonaného dokazovania pred okresným súdom svedčí ten záver, že
uvedený rodinný dom na parc. č. XXXX v obci T. F. postavila v r. 1938-1939 matka navrhovateľa. Pokiaľ
navrhovateľrobilprístavbuktomutodomuakototvrdilvr.1953aneskoršieakoajpokiaľtvrdil,ževtomto

dome býval neskoršie aj spolu s manželkou prístavbu rodinného domu urobil bez vedomia svojej matky.
Tomu svedčí doručený list matkou navrhovateľa bývalému Výboru ľudovej kontroly v Žiline, kde žiadala
prešetrenie záležitosti, pretože navrhovateľ so svojou ženou začali v r. 1972 prístavbou izby a verandy
k jej rodinnému domu, ktorý je v jej výlučnom vlastníctve, ktorú skutočnosť oznámila na bývalom MNVv T. F., preto bol daný zákaz tejto stavbe v r. 1973, avšak opätovne navrhovateľ so svojou manželkou
začali s prístavbou. Z celého dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ nepreukázal právny dôvod vstupu
a držby spornej nehnuteľnosti, preto ani nemohol byť ako držiteľ po celú dobu dobromyseľný. Keďže

chýbal právny predpoklad, a to nadobúdací titul, t.j. právny úkon, z ktorého možno odvodiť nadobúdací
titul, naopak vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti svedčí odporkyni, preto okresný súd správne návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
Z uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. D 2109/92, Dnot 124/93-33 zo dňa 21.09.1994 (nachádzajúce
sa v spise Okresného súdu Žilina spis. zn. 7D 202/95) súd zistil, že v dodatočnom dedičskom konaní

po poručiteľke U. P., rod. D. (matky navrhovateľa I.) bolo prejednané dedičstvo pozostávajúce z novo
objaveného majetku, a to parciel v pkn vložke č. XXX pod B 40d k. ú. T. F., pričom tento majetok bol
prededený do dedičstva po poručiteľovi P. F..
Z uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. D 202/95, Dnot 161/95 zo dňa 22.09.1995 (nachádzajúce
sa v spise Okresného súdu Žilina spis. zn. 7D 202/95) súd zistil, že v dodatočnom dedičskom konaní
po poručiteľke U. P., rod. D. (matky navrhovateľa I.) bolo prejednané dedičstvo pozostávajúce z novo

objaveného majetku, a to medzi iným majetkom práve dotknutého domu súp. č. XXX, ako aj parciel KN
č. XXXX a č. XXXX, k. ú. T. F., pričom tento majetok bol prededený do dedičstva po poručiteľovi P. F..
Z uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. D 279/96-31, Dnot 69/96 zo dňa 13.09.1996 (v spise Okresného
súdu Žilina spis. zn. D 169/2001) súd zistil, že pôvodné dedičské konanie po poručiteľovi P. F. (bratovi
navrhovateľa I. a otcovi odporkyne) bolo vedené na Štátnom notárstve v Žiline pod spis. zn. D 2156/91.

Na základe návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva došlo medzi iným aj k prejednaniu dedičstva
pozostávajúceho z predmetného domu súp. č. XXX ako aj parciel KN č. XXXX a č. XXXX, k. ú. T. F.,
pričom tento majetok bol prededený do výlučného vlastníctva odporkyne.
SvedkyňaU.X.dňa25.01.2011vosvojejvýpovediuviedla,vieuviesťkvecilentoľko,žejejotecE.P.,ako
aj jej manžel H. X., chodili pomáhať na stavbu predmetného domu, keď sa na tomto dome pristavovalo.

Nevie však, čo všetko to bolo, či to bola len veranda alebo aj izba, nevie, čo tam všetko chceli mať. Avšak
zrazu matka navrhovateľa I. U. F. to navrhovateľovi I. zakázala, pričom dovtedy bolo všetko v poriadku.
Povedal jej to jej otec. K otázke, kedy chodil jej otec s manželom pomáhať na predmetnú stavbu uviedla,
že si nepamätá, nevie to presne uviesť. V ďalšom z jej výpovede vyplynulo, že to bolo ešte v čase,
keď bývali v susedstve, čo bolo do roku do roku 1975 alebo 1976, kedy sa presťahovali. Manželstvo so

svojím manželom uzavrela niekedy v roku v roku 1964, s určitosťou to však nevie, môže to byť aj rok
hore dole. K uvedenej pomoci zo strany jej otca a manžela došlo už za trvania jej manželstva.
Svedok U. D. vo svojej výpovedi dňa 03.12.2010 uviedol, že je bratrancom navrhovateľa I a zomrelého
otca odporkyne. Čo si pamätá, moc sa toho nezúčastňoval, ale chodil s otcom na to miesto počas
výstavby domu, keďže ho tam otec brával a videl, že sa stavba realizovala za účasti jeho tety U. F. a

oboch jej synov, teda bratov. Keďže teta bola domáca, bratia jej pomáhali stavať. Bolo to niekedy v roku
1952 alebo 1953. Stavba bola stavaná od základov. Vnímal to tak, že to stavali všetci traja pre seba,
keďže bývali predtým v nevyhovujúcom dome, aby tak mali strechu nad hlavou. Následne vlastníctvo
tohto domu vnímal tak, že to bolo matky a synov, keďže ona nemala peniaze, títo jej finančne pomohli
a taktiež jej pomáhali s prácou.

Podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Návrhom môže navrhovateľ v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Navrhovateľa tak zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce
v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva, má v čase rozhodovania súdu

naliehavý právny záujem. Tento je spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia
a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté.
V tomto prípade bol podľa názoru súdu preukázaný naliehavý právny záujem navrhovateľov na
požadovanom určení vzhľadom k tomu, že bez takéhoto určenia v prípade vyhovenia návrhu by bolo
ich právne postavenie ako vlastníkov dotknutej nehnuteľnosti neisté, a to vzhľadom k tomu, že ako

vlastník je v katastri nehnuteľností vedená odporkyňa. Teda až na základe požadovaného určenia, ak
by súd návrhu vyhovel, by mohlo prípadne dôjsť záznamom k zápisu ich vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností.
Navrhovatelia tak svoje uplatnené právo - výlučné bezpodielové spoluvlastníctvo k dotknutej
nehnuteľnosti - stavbe odvodzovali od jeho nadobudnutia spracovaním pôvodnej stavby postavenej

navrhovateľom I. a jeho bratom v rokoch 1951 až 1953.
Podľa ust. § 125 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.1951
do 31.03.1964, ak cudziu vec dobromyseľne spracuje socialistická právnická osoba, je výrobok v
socialistickom vlastníctve, inak sa vec, ak možno tak urobiť, uvedie do predošlého stavu.Podľa ust. § 126 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.1951
do 31.03.1964, ak uvedenie do predošlého stavu nie je dobre možné, najmä ak tomu bráni povaha
výrobku alebo všeobecný záujem, stane sa vlastníkom výrobku ten, podiel ktorého ocenený v peniazoch

je najväčší. Pri určení ceny podielu sa vezme do úvahy aj hodnota vytvorená prácou.
Podľa ust. § 126 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.1951 do
31.03.1964, ak sú podiely rovnaké alebo ak bráni osobitné ustanovenie alebo všeobecný záujem tomu,
aby sa vlastníkom stal ten, koho podiel je najväčší, určí vlastníka súd; pritom dá spravidla prednosť
tomu, kto ku vzniku výrobku prispel prácou.

Podľa ust. § 127 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.1951 do
31.03.1964, ak niekto cudziu vec spracuje vedome, môže súd po uvážení všetkých okolností prípadu
a so zreteľom na všeobecný záujem rozhodnúť inak; najmä môže uložiť, aby sa vrátilo každému, čo je
jeho, i keď tým bude výrobok porušený, alebo pririeknuť ho tomu, koho podiel je menší.
Podľa ust. § 133 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.1951
do 31.03.1964, ak vec patrí niekoľkým osobám spoločne, sú jej spoluvlastníkmi. V pochybnostiach sa

predpokladá, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké.
Podľa ust. § 135b ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zákona č. 509/1991 Zb.
účinnom od 01.01.1992, ak niekto dobromyseľne spracuje cudziu vec na novú vec, stáva sa vlastníkom
novej veci ten, ktorého podiel na nej je väčší. Je však povinný uhradiť druhému vlastníkovi cenu toho,
o čo sa jeho majetok zmenšil. Ak sú podiely rovnaké a účastníci sa nedohodnú, rozhodne na návrh

ktoréhokoľvek z nich súd.
Podľa ust. § 135b ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zákona č. 509/1991 Zb.
účinnom od 01.01.1992, ak niekto spracuje cudziu vec, hoci je mu známe, že mu nepatrí, môže vlastník
veci žiadať o jej vydanie a navrátenie do predošlého stavu. Ak navrátenie do predošlého stavu nie je
možné alebo účelné, určí súd podľa všetkých okolností, kto je vlastníkom veci a aká náhrada patrí

vlastníkovi alebo spracovateľovi, ak medzi nimi nedôjde k dohode.
Podľa ust. § 868 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zákona č. 509/1991 Zb. (Prechodné
ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992), pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa
ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších

predpisov.
Znenie ust. § 125 a nasl. Zákona č. 141/1950 Zb. (ďalej len „Stredný občiansky zákonník“) a znenie ust.
§ 135b zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravuje jeden z tradičných spôsobov
nadobúdania vlastníckeho práva spracovaním veci. Tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
je možný len vtedy, ak niekto spracuje cudziu vec bez dohody s jej vlastníkom. Ak je tu dohoda,

platí pre nadobudnutie vlastníctva to, čo bolo dohodnuté. Spracovanie ďalej zásadne predpokladá
spracovanie cudzej veci, pričom v dôsledku spracovania vzniká vec nová. Cudzia vec sa rozumie
vec, ktorej vlastníkom je niekto iný než spracovateľ. Následky spracovania cudzej veci sú rôzne podľa
toho, či spracovateľ bol v dobrej viere, alebo nie. Vzhľadom k tomu, že (na rozdiel od vymedzenia
oprávnenej držby) zákon nepožaduje, aby dobrá viera tu bola so zreteľom ku všetkým okolnostiam, bude

v dobrej viere aj ten spracovateľ, ktorý bude vychádzať z takého omylu o práve spracovať vec, ktorý
by inak mohol byť neospravedlniteľný. V čase od 01.01.1951 do 31.03.1964 upravoval tento spôsob
nadobúdania vlastníckeho práva Stredný občiansky zákonník, a to vo svojich ust. § 125 až § 129.
Následne po nadobudnutí účinnosti Občianskeho zákonníka dňa 01.04.1964 nebolo možné nadobúdať
týmto spôsobom vlastnícke právo až do dňa 01.01.1992, t. j. do času, kedy nadobudlo účinnosť súčasné

znenie ust. § 135b upravujúce tento spôsob nadobúdania vlastníckeho práva zavedené do Občianskeho
zákonníka až jeho novelou zákonom č. 509/1991 Zb. (uvedené vyplýva aj z prechodného ust. § 868 k
úpravám účinným od 01.01.1992).
Súd v kontexte prejednávanej veci z hľadiska možnosti nadobudnutia vlastníctva k stavbe jej
spracovaním poukazuje na nasledovnú judikatúru a právny výklad.

K definovaniu pojmu stavba z hľadiska občianskoprávneho (ust. § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka)
súd poukazuje na rozhodnutie NS ČR spis. zn. 22 Cdo 2534/2000 „pre posúdenie okamihu vzniku
stavby ako veci je rozhodný okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od
ktorého počínajúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo individuálne
určenej veci. K tomu u nadzemných stavieb dochádza k vytvoreniu stavu, keď je už jednoznačne a

nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia.“.
Vlastnícke právo k novej veci nadobúda zásadne zhotoviteľ, u stavby stavebník. Stáva sa, že stavbu
prevádza viac osôb. Pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov ku stavbe vzniknutej spoločnou
činnosťou viacej osôb je potrebné vychádzať z obsahu dohody uzavretej medzi týmito osobami. Takátodohoda, ktorá nemusí byť prítomná, založí spoluvlastníctvo len vtedy, ak z jej obsahu je zrejmé,
že účastníci dohody chceli založiť spoluvlastnícky vzťah. Pokiaľ stavbu prevádza viac osôb, ktoré o
vlastníctve k novej veci neuzavreli žiadnu dohodu, pričom z okolností veci nie je zrejmé, že malo ísť o

stavbu vo vlastníctve len niektorých z týchto osôb, stavebníkmi sú všetky tieto osoby, ktoré sa stávajú
podielovými spoluvlastníkmi stavby (rozhodnutie NS ČR 22 Cdo 1174/2001). V takom prípade je treba
zistiť, či sa zhodný úmysel viacerých osôb vzťahoval k tomu, aby postavili stavbu spoločne „ pre seba“,
teda či niektoré osoby nevystupovali zjavne len ako pomocníci na stavbe (nehovoriac o námezdných
silách). Niekedy je to ťažké, pretože osoby prevádzajúce stavbu sa na ničom nedohodnú a len mlčky

predpokladajú, že stavbu budú užívať spoločne (súrodenci, niekedy aj susedia) a ich nevyslovené
predstavy sa môžu líšiť. Potom je treba vychádzať z vyššie uvedeného právneho názoru. (Veľký
komentár k Občanskému zákonníku autorov Švestka-Spáčil-Škárová-Hulmák a kol., vydavateľstvo
C.H.Beck 1. vydanie 2008, str. 688)
Z pohľadu možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe jej spracovaním súd poukazuje na
nasledovný právny výklad obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 22Cdo 761/2001 zo

dňa 11.05.2002, v odôvodnení ktorého sa udáva: „Problematikou zmeny a zániku stavby sa judikatúra
opakovane zaoberala (porov. napríklad rozsudok Najvyššieho súdu z 30.09.1998, sp. zn. 33 Cdo 111/98,
publikovaný v Soudních rozhledech č. 12/1998). Nadzemná stavba zaniká a prestáva byť vecou v
zmysle práva vtedy, ak nie je už zrejmé dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. U stavieb
obytných a stavieb občianskych táto zásada platí bezvýhradne. Aj keď môže k zániku stavby ako veci

v občianskoprávnom zmysle dôjsť ojedinele i iným spôsobom (napr. obstavaním), stavby pre bývanie,
pre individuálnu rekreáciu, stavby občianskeho vybavenia a v celkom prevažujúcej väčšine i stavby
slúžiace výrobným účelom zanikajú vždy deštrukciou obvodového muriva pod úroveň stropu nad prvým
nadzemným podlažím (obvykle pri súčasnom odstránení muriva priečok), v dôsledku čoho zaniká
stav poskytujúci obraz o dispozičnom riešení pôvodnej stavby. Z hľadiska posúdenia otázky zániku

pôvodnej stavby pritom nie je rozhodujúci objem novo vybudovaných konštrukcií, lebo pôvodná stavba
buď zanikla a novo vybudované konštrukcie potom tvoria súčasť stavby novej, alebo nezanikla a novo
vybudované konštrukcie tvoria súčasť stavby pôvodnej. Pre posúdenie zániku pôvodnej stavby je teda
v týchto prípadoch významné to, čo bolo odstránené, nie to, čo bolo novo vybudované, pričom pre
záver o zachovaní dispozičného riešenia prvého nadzemného podlažia je rozhodujúce, či došlo k úplnej,

či čiastočnej deštrukcii obvodových múrov prvého nadzemného podlažia. Pri úplnej deštrukcii týchto
obvodových múrov je nepochybné, že pôvodná stavba zanikla. Pri čiastočnom zbúraní týchto múrov je
nutné posúdiť mieru týchto zásahov. V danej veci je zrejmé, že nedošlo k takej deštrukcii obvodového
muriva pod úroveň stropu, v dôsledku ktorej by zanikol stav poskytujúci obraz o dispozičnom riešení
pôvodnej stavby. O spracovaní stavby podľa § 135b Občianskeho zákonníka potom nemožno vôbec

uvažovať.“.
Obdobný právny názor zaujal aj Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. 2Cdo 22/2005 z 31.08.2005,
v odôvodnení ktorého sa udáva: „Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej
veci, ale môže mať zrejme praktický význam iba v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú
také zmeny jej základných stavebných prvkov, že nepochybne ide o vytvorenie novej veci (stavby).

Nadobudnutie vlastníctva k „spracovanej“ stavbe je možné len pokiaľ pôvodná stavba zanikla, pričom
za zánik stavby v zmysle práva treba považovať takú deštrukciu pôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť
poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (porovnaj napr. R 29/1999).“.
Napokon súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR spis. zn. 4ÚS 500/2000, v ktorom bol
vyslovený názor, že „pokiaľ ostávajúca, demolíciou nedotknutá časť objektu stavbou veci v právnom

zmysle ostala aj naďalej, platí, že všetko, čo v dôsledku prístavby, prestavby, inej stavebnej zmeny
alebo dokončovacích prác prirastie ku stávajúcej stavbe, či ostávajúcej stavbe, stáva sa jej súčasťou a
vlastnícky patrí tomu, komu patrila ostávajúca stavba, a to bez ohľadu na výšku nákladov vynaložených
pri ďalších stavebných prácach. Pre posúdenie zániku pôvodnej stavby nie je teda relevantné, čo bolo
novo vybudované, ale to, čo bolo odstránené a či napriek čiastočnej demolícii objektu si časť tohto

objektu zachovala povahu stavby.“.
Uvedený právny výklad je principiálne aplikovateľný tak pre obdobie účinnosti Stredného občianskeho
zákonníka, ako aj pre obdobie účinnosti súčasného ust. § 135b Občianskeho zákonníka.
Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve účinného do 31.03.1964, imanie, ktoré
nadobudne ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva - vyjmúc to, čo nadobudne dedičstvom

alebo darom, a to, čo slúži jeho osobným potrebám alebo výkonu jeho povolania -, tvorí jeho získaný
majetok.
Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve účinného do 31.03.1964, získané
majetky obidvoch manželov sú majetkom im spoločným (zákonné majetkové spoločenstvo).Podľa ust. § 143 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.03.1983, v
bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom osobného vlastníctva a
čo niektorý z manželov nadobudol za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo

darom,akoajvecí,ktorépodľasvojejpovahyslúžiaosobnejpotrebealebovýkonupovolanialenjedného
z manželov.
Z pohľadu majetkového spoločenstva navrhovateľov ako manželov platil v čase, v ktorom malo z ich
strany dôjsť k spracovaniu pôvodnej stavby do účinnosti Občianskeho zákonníka, t. j. do 31.03.1964
režim upravený v ust. § 22 a nasl. zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve a od 01.04.1964 režim

upravený v pôvodnom znení ust. § 143 Občianskeho zákonníka účinného do 31.03.1983.
V kontexte danej problematiky s inštitútom zákonného majetkového spoločenstva manželov, resp.
bezpodielového spoluvlastníctva manželov si súd na tomto mieste opätovne dovolí citovať z judikatúry. V
odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 22 Cdo 1350/2005 zo dňa 31.03.2007 sa udáva:
„ Ak je prístavba k rodinnému domu, ktorý tvorí samostatný majetok manželky, súčasťou veci, nepatrí do
zákonného majetkového spoločenstva manželov, aj keď bola urobená za trvania manželstva. K stavbe

možno nadobudnúť vlastníctvo jej „prepracovaním“, nadobudnutie vlastníctva k „prepracovanej stavbe“
je možné len vtedy, ak pôvodná stavba zanikla.“.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR uverejneného v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk NS
ČR pod č. R 44/1993, „ak boli v dobe, keď došlo k uzavretiu manželstva už prevedené na stavbe
prvky dlhodobej životnosti (zvislé a vodorovné konštrukcie, konštrukcia strechy a schodišťa) a prípadne

väčšina prvkov ostatných, možno z tohto spravidla dovodiť, že už potom za trvania manželstva je
dokončená už existujúca vec; v takom prípade stavba do bezpodielového spoluvlastníctva nepatrí.“.
Súd z pohľadu skutkového stavu prejednávanej veci primárne poukazuje na rozpory v jednotlivých
skutkových tvrdeniach navrhovateľov, resp. navrhovateľa I., ktorý najskôr v konaní Okresného súdu
Žilina vedenom pod spis. zn. 12C/1288/97 (pôvodne vec zapísaná pod spis. zn. Nc 762/97) udával, že

predmetný dom začal stavať v roku 1951 s bratom P. F. v úmysle postaviť si s bratom spoločný dom a
doopatrovať v ňom svoju matku, keďže dom, v ktorom dovtedy bývali bol už vo veľmi schátralom stave.
Dom tak budovali s úmyslom, že spoločnou činnosťou a investíciami nadobudnú dom do podielového
spoluvlastníctva. Neskôr v roku 1957 po odsťahovaní sa brata P. z domu sa ústne dohodli, že svoje
podielové spoluvlastníctvo vyporiadajú tak, že navrhovateľ I. vyplatí bratovi podiel v hodnote 4.000,- Kčs,

súčasne mu pomôže pri stavbe jeho rodinného domu a navrhovateľ I. sa stane výlučným vlastníkom
domu (návrh zo dňa 20.10.1997, č. l. 1 predmetného spisu). Neskôr na pojednávaní v tomto konaní
dňa 05.05.2004 navrhovateľ I. vypovedal, že pokiaľ ide o stavbu rodinného domu, túto realizovali s
bratom Martinom, i keď rodinný dom bol písaný na ich matku. Uvedený dom postavili s bratom P. ešte
pred odchodom na vojnu a neskôr, keď sa vrátili, tak on dobudoval ďalšie veci (zápisnica na č.l. 57

predmetného spisu). Napokon v uvedenom konaní v podanom odvolaní (č.l. 82 predmetného spisu)
navrhovateľI.tvrdil,žepredmetnýdomnadobudolnajskôrneformálnouústnoudarovacouzmluvouspolu
s bratom P. do podielového spoluvlastníctva v roku 1953 od svojej matky a následne po vyporiadaní
tohto podielového spoluvlastníctva sa v roku 1957 stal výlučným vlastníkom domu. V prejednávanej
veci navrhovatelia (v návrhu zo dňa 03.05.2006) tvrdili, že pôvodná nehnuteľnosť bola postavená

navrhovateľom I. spolu s jeho bratom P. v roku 1951 až 1953 bez stavebného povolenia a so súhlasom
ich matky výlučne z finančných prostriedkov navrhovateľa I. Matkiným zámerom bolo, aby navrhovateľ
I. a jeho brat P., nadobudli pôvodnú nehnuteľnosť do ich osobného vlastníctva. Hneď v ďalšom odseku
návrhu však navrhovatelia uviedli, že vzhľadom na tú skutočnosť, že brat P. nemal záujem užívať danú
nehnuteľnosť spolu s navrhovateľom I. a ich matkou sa dohodli, že navrhovateľ I. svojho brata vyplatí z

dôvodu ním investovaných finančných prostriedkov do stavby zrealizovanej v rokoch 1951 a zároveň mu
pomôže pri výstavbe jeho rodinného domu. Napokon navrhovateľ I. vo svojej výpovedi dňa 06.10.2010
uviedol, že s bratom sa rozhodli, že dom budú stavať. Matka nemala peniaze, pričom im povedala, že
synovia stavajte. Z hľadiska určenia pre koho sa stavba bude stavať uviedol, že ešte nevedeli, čo a ako,
zostalototak,akobolo.NeskôrmumalbratP.povedaťpotom,akosanavrhovateľI.vrátilzvojny(1955),

že on už do domu nejde a že navrhovateľ I. má stavať. Inak sa s bratom nedohodli a ani s matkou. Bratovi
P. dal sumu 5.000,- Kčs (rozdiel oproti sume udávanej v konaní spis. zn. 12C/1288/97), keď staval svoj
dom na plech, avšak nie ako odplatu za niečo, ale len ako brat bratovi. Ohľadom vlastníctva domu s
matkou a bratom nekomunikovali, nebavili sa o tom, čie to bude. Brat o to nemal záujem, on tiež netlačil
a s matkou nebolo nič. Matka ohľadom vlastníctva domu zo začiatku nehovorila nič, neskôr sa jej stále

niečo nepáčilo. Po svadbe s navrhovateľkou II. odišiel bývať k svokrovcom, avšak po čase prišla matka
za ním a žiadala ho, aby sa vrátil, nenechal dom spadnúť a išli to dorobiť, nech to neostane tak.
Z hľadiska podoby stavby do uzavretia manželstva navrhovateľov v roku 1961 sa navrhovateľ I. vo
svojej výpovedi vyjadril (zápisnica na č.l. 123 spisu), že keď odchádzali s bratom na vojnu stavba bolapostavená na kamenných základoch a blate, pričom steny pôvodnej stavby boli z drevených trámov
a dom tvorili len kuchyňa, z ktorej sa išlo cez chodbu (gánek) do izby. Kuchyňa bola obitá papierom
zvnútra. Stavba bola zastrešená šindľom, nemala ešte komín (toto tvrdenie je v rozpore s navrhovateľmi

predloženou faktúrou Stavebného kombinátu okresu Bytča, k. p. Bytča zo dňa 10.09.1952, ktorou
bolo navrhovateľovi I. faktúrované zostavenie komína z tehál č. l. 46 spisu a rovnako aj z tvrdeniami
navrhovateľa I. v návrhu zo dňa 20.10.1997 č. l. 2 pripojeného spis Okresného súdu Žilina spis. zn.
12C/1288/97). Stavba bola podpivničená (pivnica o výmere 2,75 x 3,45 m, ako je znázornené na
pôdoryse na č.l. 104) a nachádzala sa pri nej šopa - sklad dreva. V znaleckom posudku Ing. Zdenka

Mušky č. 40/2005 zo dňa 12.10.2005 vypracovaného na základe objednávky navrhovateľky II. (na
č.l. 73 a nasl. spisu), pričom znalec ako je uvedené vychádzal medzi iným z čestného prehlásenia
navrhovateľky II. zo dňa 21.09.2005, že dom bol postavený v roku 1952 a zo dňa 05.10.2005, že
prístavba k rodinnému domu, ako aj vedľajšie stavby - sklad dreva, šopa a humno s maštaľou boli
postavené a dané do užívania v roku 1963 sa udáva: Pôvodný dom postavený v roku 1952 je
dvojpodlažný, t. j. jedno podzemné podlažie a jedno nadzemné. Pôvodná stavba je drevenej zrubovej

konštrukcie hrúbky do 20 cm, so sedlovým dreveným krovom, ktorý je väznicový, na ktorom je krytina
z oceľového pozinkovaného plechu na drevenom debnení. I. podzemné podlažie - suterén pôvodnej
časti domu je tvorený vstupným schodišťom a jednou miestnosťou, ktorá slúži ako sklad zeleniny.
Suterén je osadený v teréne v priemernej hĺbke od 1,0 do 2,0 m bez zvislej izolácie proti zemnej
vlhkosti, murivo je kamenné, resp. v časti betónové (prevažujúce množstvo - kamenné murivo) v hrúbke

do 60 cm bez omietok. Strop nad suterénom je železobetónový, monolitický s rovným podhľadom,
nespáliteľný, vonkajšia fasáda nadzemnej časti podzemného podlažia je bez úprav - omietok, resp.
obkladov. Schody zo suterénu na prízemie sú železobetónové, monolitické s povrchom nástupníc -
betón, dvere sú drevené, zvlakové, okná oceľové, jednoduché, podlaha je sčasti z betónovej mazaniny,
resp.hlinenápodlaha.Suterénniejevykurovaný,jetuibasvetelnáelektroinštaláciasistenímnaprízemí.

Na prízemí pôvodnej časti domu sa nachádza vstupná chodba, z ktorej je prístup do kuchyne a jednej
izby. Základy domu sú kamenné s vodorovnou izoláciou proti zemnej vlhkosti, podmurovka je kamenná
priemernej výšky 50 cm pri podpivničených stavbách do 1/2 zastavanej plochy podlažia. Obvodové
steny sú drevené zrubové s hrúbkou do 20 cm a napustením impregnáciou z vonkajšej strany, deliace
konštrukcie taktiež drevené, vnútorné omietky sú vápenné, štukové. Strop nad prízemím je drevený,

trámový s rovným podhľadom, krov na dome je drevený sedlový, na ktorom je krytina z oceľového
pozinkovaného plechu s čiastočnými klampiarskymi konštrukciami strechy - iba žľaby a záveterné lišty,
bez oplechovania parapetov. Vnútorné dvere sú drevené, dvojité s doskovým ostením, podlaha obytných
miestností je drevená palubovka, v kuchyni a na chodbe je taktiež drevená palubovka, pri sporáku v
kuchyni je keramická dlažba.

Z hľadiska vyššie konštatovaného skutkového stavu vychádzajúceho z výpovede navrhovateľa I., ako
aj navrhovateľky II., predmetného znaleckého posudku, bez ohľadu na menšie rozpory vo výpovedi
navrhovateľa, nemôže byť pochybnosť o tom, že v čase predchádzajúcom uzavretiu manželstva
navrhovateľov, t. j. v roku 1961, už dom súp. č. 932 ako vec - stavba v občiansko-právnom zmysle, ako
bolo vyššie teoreticko-právne rozobraté, existoval.

Aj napriek jednoznačnému stanovisku Okresného súdu Žilina vyslovenému v odôvodnení rozsudku č.
k. 12C/1288/97-70 zo dňa 05.05.2004 a obdobnému stanovisku Krajského súdu v Žiline vyslovenému v
odôvodnení rozsudku č. k. 6Co 206/04 zo dňa 22.11.2004 sa môže javiť vo svetle v prejednávanej veci
vykonaných dôkazov, a to aj pri súčasných rozporoch v jednotlivých tvrdeniach navrhovateľa I. v konaní
Okresného súdu Žilina vedenom pod spis. zn. 12C/1288/97 a v prejednávanej veci, ako sporné, aké

vlastnícke vzťahy sa vytvorili k predmetnej stavbe pred jej dokončením pred rokom 1961, kedy uzavreli
manželstvo navrhovatelia. V prejednávanej veci vo svetle vykonaných dôkazov, výpovede navrhovateľa
I., ako aj svedka Jozefa Lacíka (tento uviedol, že chodil na stavbu s otcom niekedy v rokoch 1952 alebo
1953, pričom táto sa realizovala od základov), ako aj s poukazom na obsah listu U. F. zo dňa 25.07.1951
(v tom čase U. F. uviedla ako svoju adresu T. F. XXX, následne v čase písania listu Výboru ľudovej

kontrolyONVŽilinaužuviedlaadresuT.F.XXX),listupredseduMNVvDlhomPolizodňa24.08.1951,sa
môže javiť naďalej sporné, či dotknutý dom (teraz súp. č. 932) je totožný s dreveným rodinným domom
o rozmeroch 12m x 6m, ktorý si mala podľa potvrdenia Obce Dlhé Pole zo dňa 18.04.1994 (č.l. 51
pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 12C/1288/97) postaviť v rokoch 1938-1939 U. F. na
parc. č. XXXX v Obci Dlhé Pole, respektíve, či nejaký dom na parc. č. XXXX pred rokom 1951 vôbec

stál. Súd rovnako poukazuje aj na neskoršie potvrdenie Obce Dlhé Pole zo dňa 07.09.2009, kde sa
udáva, že U. F. mala v čase, keď zomrela trvalý pobyt v dome súp. č. XXX (na rozdiel od potvrdenia zo
dňa 20.10.1989, kde bolo uvedené súp. č. XXX). V prejednávanej veci sa však súdu javila táto sporná
skutočnosť ako nepodstatná pre potreby rozhodnutia súdu o danom určovacom návrhu, pretože súdpovažoval za nepochybné, že vlastnícke právo k tomuto domu, ako veci existujúcej v zmysle občiansko-
právnom už pred rokom 1961, nikdy nesvedčilo navrhovateľke II.
Ak predmetný dom ako stavba vznikol v rokoch 1938-1939, pričom následne nedošlo k deštrukcii jeho

obvodového muriva pod úroveň stropu nad prvým nadzemným podlažím, v dôsledku čoho by zanikol
stav poskytujúci obraz o dispozičnom riešení pôvodnej stavby, vlastnícke právo k domu by nepochybne
svedčalo U. F., a to vzhľadom k tomu, že navrhovatelia (rovnako ako navrhovateľ I. v konaní Okresného
súdu Žilina spis. zn. 12C/1288/97) nepreukázali titul, na základe ktorého navrhovateľ I. mohol od svojej
matky nadobudnúť vlastnícke právo k tomuto domu (pričom súd berie do úvahy skutočnosť, že návrh,

ktorým sa navrhovateľ I. domáhal určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti titulom vydržania
bol, ako bolo vyššie uvedené, súdom právoplatne zamietnutý). Ak však predmetný dom ako stavba
vznikol až v roku 1951 a nasledujúcich, avšak, ako bolo vyššie uvedené, bezpochybne pred rokom
1961, vlastnícke právo by mohlo prináležať navrhovateľovi I., jeho bratovi P. F., ale aj ich matke U.
F., ako spoluvlastníkom, keďže nebol navrhovateľmi produkovaný dôkaz o jednoznačnej a konkrétnej
dohode medzi navrhovateľom I., jeho bratom a matkou, či mal byť medzi nimi založený spoluvlastnícky

vzťah, alebo sa výlučným vlastníkom domu mal stať len niekto z nich. Za tvrdeného skutkové stavu
navrhovateľom I. sa však tento mohol stať iba spoluvlastníkom (minimálne s bratom P.) predmetného
domu v istom podiele.
Ako už bolo vyššie konštatované, k spracovaniu stavby a nadobudnutiu vlastníckeho práva k novej
stavbe spracovateľom týmto spôsobom, môže dôjsť výlučne vtedy, ak došlo k takej deštrukcii

obvodového muriva pod úroveň stropu, v dôsledku ktorej by zanikol stav poskytujúci obraz o
dispozičnom riešení pôvodnej stavby. Po uzavretí manželstva navrhovateľov nikdy nedošlo k takejto
deštrukcii pôvodnej stavby a ani k zmene jej pôvodného charakteru a pôvodných stavebných prvkov
v takom rozsahu, aby bolo možné konštatovať, že pôvodná stavba ako vec v právnom zmysle
zanikla. Za zisteného skutkového stavu tak navrhovatelia v zmysle vyššie uvedeného právneho

výkladu bez ohľadu na rozsah nimi vykonaných stavebných úprav nemohli nadobudnúť spoločne ako
bezpodieloví spoluvlastníci vlastníctvo k predmetnému domu na základe nimi produkovaných tvrdení (t.
j. spracovaním pôvodnej stavby), a preto ich návrh súd zamietol v plnom rozsahu.
Pre úplnosť súd považuje za potrebné uviesť, že aj v prípade, ak by navrhovateľ I. bol pre uzavretím
manželstva či už podielovým spoluvlastníkom dotknutej stavby, prípadne jej výlučným vlastníkom,

nemohlibynavrhovateliaspoukazomnavyššieuvedenújudikatúruavýkladdanústavbunadobudnúťdo
bezpodielového spoluvlastníctva (resp. majetkového spoločenstva manželov), keďže pred uzavretím ich
manželstva dotknutá stavba už vykazovala znaky veci v občiansko-právnom zmysle, t. j. jednoznačne
a nezameniteľným spôsobom bolo zrejmé aspoň dispozičné riešenie jej prvého nadzemného podlažia
(v tom čase bola už stavba o rozsahu kuchyne, spojovacej chodby a izby s podpivničením a zo

zastrešením) a následne po uzavretí manželstva navrhovateľov nedošlo k zániku pôvodnej stavby
deštrukciou jej obvodového muriva pod úroveň stropu, v dôsledku ktorej by zanikol stav poskytujúci
obraz o jej dispozičnom riešení.
Napokon zostalo z pohľadu súdu sporným, kedy vlastne navrhovatelia mali vykonávať nimi tvrdenú
prístavbu a stavebné úpravy. Ich samotné výpovede sa z pohľadu časových medzníkov rozchádzali.

Navrhovateľ I. vypovedal, že mali už štyri deti a navrhovateľka II. čakala ďalšie, ktoré sa však narodilo
mŕtve, pričom dovtedy to bolo tak, ako to bolo, v tom čase pozostávala stavba z kuchyne, chodby a
jednej izby (zápisnica na č. l. 123). Navrhovateľka II. následne vypovedala, že mŕtve dieťa porodila v roku
1966. Pritom tvrdila, že v roku 1961 a 1962 sa stavala maštaľ, humno a pristavala sa ďalšia izba a asi v
roku 1970 sa postavila veranda. List U. F. adresovaný Výboru ľudovej kontroly zo dňa 19.11.1974 však

nasvedčuje prístavbe izby a verandy až v roku 1972. Rovnako väčšej stavebnej činnosti navrhovateľov
nasvedčuje výdajka-prevodka č. XXXXXX Miestnych prevádzok pri MNV Staškov zo dňa 15.07.1970 na
dodávku tehál. Súd týmto chce poukázať, že nebolo navrhovateľmi ani preukázané, že by k prístavbe
domu pozostávajúcej z ďalšej izby a verandy došlo vôbec v čase do 31.03.1964 a nie až neskôr, kedy,
ako už bolo vyššie uvedené sa vlastnícke právo až do účinnosti novely Občianskeho zákonníka zákon

č. 509/1991 Zb. spracovaním veci nadobúdať nedalo v dôsledku neexistencie právnej úpravy tohto
spôsobu nadobúdania vlastníctva. Súd v tomto smere poukazuje aj na výpoveď svedkyne U. X., ktorá
uviedla, že až následne po uzavretí jej manželstva (niekedy okolo roku 1964) chodili jej otec a manžel
pomáhať pri prácach súvisiacich s prístavbou.
Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania

alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia
odsekov1a2platiaprimeranestým,želehotatrochpracovnýchdníplynieodprávoplatnostirozhodnutia
vo veci samej.O náhrade trov konania bude rozhodnuté v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.