Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, January 25, 2011

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 22C/181/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207232640
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

Mgr. Dany Ferkovej a JUDr. Viery Bodnárovej, v právnej veci žalobcu C., bývajúceho v Košiciach, E.
zastúpeného JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Jantárová 30, proti
žalovanému W. (TKC-ELEKTRO SERVIS), zastúpenému Mgr. Radoslavom Hodorom, advokátom so
sídlom v Košiciach, Hlavná 77, o vyplatenie mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice II zo dňa 7. apríla 2009, č.k.22C XXX/XXXX-XX, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 7.4.2009, č.k. 22C 181/2007-70 zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 48.373,-Sk s príslušenstvom z titulu mzdy za obdobie
od 23.12.2005 do 28.2.2006.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania, t.j. výsluchu žalobcu, ako aj listinných
dôkazov (pracovnej zmluvy a dohody o skončení pracovného pomeru) mal preukázané, že žalobca mal
uzavretý pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1. mája 2005 so spoločnosťou G., s.r.o. s
dohodnutým týždenným pracovným časom 40 hodín a za vykonávanú prácu dostával aj mzdu. Žalobca
mal uzavretú aj pracovnú zmluvu so žalovaným zo dňa 31.10.2000 s dodatkom zo dňa 30.3.2001,
podľa ktorej mal žalobca vykonávať prácu pre žalovaného s týždenným rozvrhom pracovného času

42,5 hodín. Súd nezistil žiadnu prekážku na strane zamestnávateľa (žalovaného), pre ktorú by žalobca
nemohol od 23.12.2005 vykonávať prácu (pre žalovaného). Žalobca do práce k žalovanému nenastúpil,
nevykonával prácu podľa dohodnutej pracovnej zmluvy, a tak za rozhodné obdobie od 23.12.2005 do
28.2.2006 mu nevzniklo právo na mzdu za vykonávanú prácu podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce
účinného od 1.4.2002 (ďalej len „ZP“). Za právne významnú v tomto spore súd nepovažoval skutočnosť,
či v sledovanom období (od 23.12.2005 do 28.2.2006 - poznámka odvolacieho súdu) bol žalobca v
zahraničí. Na zistený skutkový stav aplikoval článok 5 ZP, § 81 ZP a § 118 ods. 1 ZP. Výrok o náhrade

trov konania súd dôvodil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal úspech v konaní, a tak mu súd priznal
náhradu trov konania v celkovej sume 311,34 €, ktorú uložil žalobcovi zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalovaného (Mgr. Radoslava Hodora - poznámka odvolacieho súdu) v lehote 15 dní.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok
a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Vyčítal súdu, že nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávneprávne posúdil stav veci. Uviedol, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, že sa domáhal nastúpenia do
zamestnania u žalovaného po určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. To, že Slovenská
pošta, a.s. neuviedla deň doručenia doporučenej zásielky, v ktorej vyzval žalovaného na splnenie si

zákonnej povinnosti a umožnenie žalobcovi nastúpiť do zamestnania, nie je problém žalobcu. Prekážkou
na strane žalovaného v ďalšom pokračovaní v pracovnom pomere bolo neumožnenie akéhokoľvek
vstupu žalobcu do miesta podnikania žalovaného. Žalobca prejavoval snahu pracovať u žalovaného,
lebo v spoločnosti PETIX International s.r.o. nezarábal ani 1/2 mzdy poberanej u žalovaného a s týmto
zamestnávateľom bol „uzrozumený“ o možnosti okamžitého ukončenia pracovného vzťahu, k čomu

nakoniec aj došlo. Súd nevyhodnotil celé žalované obdobie od 23.12.2005 do 28.2.2006, ktoré sa
neprekrýva so zamestnaním v PETIX International, s.r.o., kde pracoval len do 10.2.2006, čím sa stal
rozsudok o túto časť náhrady mzdy za február 2006 nepreskúmateľným. Žiadal priznať náhradu trov
konania v sume 389,65 €.

Zpísomnéhovyjadreniažalovanéhovyplýva,žežalobcasvojetvrdenie,žežalovanýmuneumožnilvstup
do miesta svojho podnikania, ničím nepreukázal. Žalovaný poukázal na to, že žalobca na pojednávaní

dňa 16.6.2005 na otázku súdu, či sa od doby skončenia pracovného pomeru u žalovaného niekde
zamestnal odpovedal, že „Nie, nikde som sa nezamestnal“. Túto časť výpovede označil ako „krivú
výpoveď“. Z pracovnej zmluvy so spoločnosťou G. s.r.o. je zrejmé, že už v tom čase bol v riadnom
pracovnom pomere s iným zamestnávateľom. Žalobca nemohol pracovať u dvoch zamestnávateľom v
riadnom pracovnom pomere po 8 hodinovom (dennom) pracovnom čase. Navrhol rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podal včas žalobca (§ 204 ods. 1
O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť odvolaním (§ 201 O.s.p.) preskúmal rozsudok podľa §
212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že vyhlásenie

rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.1.2011 v pojednávacej miestnosti
č.dv. 202, II. poschodie o 10.20 hod. (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a § 214
ods. 2 O.s.p).

Žalobca v odvolaní neoznačil odvolacie dôvody, ale z obsahu odvolania vysvitá, že vyčíta súdu, že

nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil danú vec.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností obsahuje to,
že účastníci okrem povinnosti tvrdenia majú aj dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania.

Najmänevykonádôkazynapreukázanieskutočností,ktorézhľadiskahmotnéhoprávaniesúvýznamné,
ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. k skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom, alebo
sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a pod. Nevykonanie navrhnutých
dôkazov je súd povinný odôvodniť v písomnom vyhotovení rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Ďalší odvolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je daný vtedy,

ak rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým je omyl
súdu,priaplikáciiprávanasprávnezistenýskutkovýstav.Oomylvaplikáciiprávaidevtedy,aksúdpoužil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil.

V predmetnej veci odvolací súd dospel k záveru, že nie je naplnený ani jeden z uvedených odvolacích

dôvodov.Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 16.6.2005, č.k.20C 934/2002-111 súd určil, že výpoveď
z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 3.12.2001 doručená dňa 11.12.2001 je neplatná. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.951,-Sk so 17,6% úrokom z omeškania ročne od 1.12.2001

až do zaplatenia, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti náhrady mzdy z
neplatného rozviazania pracovného pomeru vylúčil na samostatné konanie. Žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal a žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 1.500,-Sk.

Na odvolanie žalovaného bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.11.2005, č.k. 1 Co
288/2005-135 potvrdený rozsudok (okrem výroku o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné

konanie). Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.12.2005.

Ďalším rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 13.2.2007 č.k. 20C 934/2002-203 bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 392.248,-Sk so 6% úrokom z omeškania ročne od 22.12.2005 do
zaplatenia z titulu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 ZP (v
znení účinnom do 31.3.2002) za obdobie od 1.3.2002 do 21.12.2005. V prevyšujúcej časti súd žalobu o
sumu 275.602,-Sk zamietol. Na samostatné konanie vylúčil nárok žalobcu o zaplatenie mzdy za obdobie

od 22.12.2005 do 28.2.2006 v sume 48.373,-Sk s príslušenstvom. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 19.610,-Sk a žalobcovi nahradiť trovy konania v sume
54.968,-Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 3.10.2007 č.k. 5 Co 111/2007-234
potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 392.248,-Sk so 6% úrokom z

omeškania ročne od 22.12.2005 do zaplatenia, ako aj vo výroku o súdnom poplatku. Zmenil rozsudok
vo výroku o trovách konania. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.11.2007.

V súdenom prípade je predmetom konania náhrada mzdy žalobcu za obdobie od 23.12.2005 (správne
malo byť od 22.12.2005) do 28.2.2006 v sume 48.373,-Sk s príslušenstvom.

Podľa § 251 ods. 1 ZP v znení účinnom od 1.4.2002 (ďalej len „ZP“) ustanoveniami tohto zákona sa

spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky,
ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred 1.4.2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa článku 2 druhej vety základných zásad „ZP“, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu.

Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu (§ 118 ods. 1 ZP). Ak
nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené
v odsekoch 1, 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku (§ 142
ods. 3 ZP).

Žalobca na pojednávaní dňa 16.9.2008 vypovedal, že následne potom, ako „dostal“ rozsudok v ktorom

bolo rozhodnuté, že pracovný pomer u žalovaného trvá (správne, že výpoveď z pracovného pomeru
žalobcu zo dňa 3.12.2001 doručená 11.12.2001 je neplatná), bol raz za žalovaným (presný deň, ani
hodinu si nepamätal), ale nevedel sa dostať do budovy, ktorá je chránená „elektronickým zvončekom“.
Na zvonenie nikto nereagoval. Nevedel si spomenúť, či to bolo pred alebo po Vianociach roku 2005.
Malo to byť v dopoludňajších hodinách v „pracovnom“ týždni. Následne, keďže sa so žalovaným nevedel

skontaktovať, prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil žalovanému oznámenie o skončení
pracovného pomeru. Doklad o tom založil do spisu. Taktiež uviedol, že „spočiatku“ bol evidovaný
na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, a neskôr bol zamestnaný u distribútora kávy. Nevedel si
spomenúť na časové obdobia, kedy bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ani na dobu
zamestnania v spoločnosti PETIX International, s.r.o., ani na svoj pobyt v Anglicku a Írsku.Žalovaný na pojednávaní dňa 16.9.2008 tvrdil, že po obdržaní rozsudku, že pracovný pomer žalovaného
v jeho spoločnosti trvá, jeho právny zástupca sa skontaktoval s právnym zástupcom žalobcu, ktorý mu
oznámil, že sa so žalobcom nemôže skontaktovať, lebo je mimo územia republiky a (u)robia kroky k

tomu, aby bol ukončený pracovný pomer žalobcu u žalovaného. Z tohto oznámenia získal presvedčenie,
že žalobca nemá záujem v jeho spoločnosti pracovať.

Z hľadiska skutkového stavu v posudzovanom prípade bolo zistené, že žalovaný (zamestnávateľ) po
právoplatnosti rozsudkov súdov o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru sa kontaktoval so svojim
právnym zástupcom, od ktorého získal informáciu, že žalobca nemá záujem v jeho spoločnosti pracovať

a že prostredníctvom právneho zástupcu sa urobia kroky k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u
žalovaného.

Z tohto dôvodu žalovaný neprideľoval žalobcovi práce podľa pracovnej zmluvy.

Žalobca tvrdil, že sa uchádzal o prácu u žalovaného, ale nikto mu neotváral.

Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní bolo tvrdenie proti tvrdeniu, správne súd prvého stupňa
preveroval pravdivosť jednotlivých tvrdení.

Žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že vážne mienil nastúpiť do práce u žalovaného, lebo svoje
tvrdenie o jedinej návšteve žalovaného na Popradskej ulici (miesto výkonu práce) ničím nepreukázal, a
toto tvrdenie zostalo len v rovine púheho tvrdenia, ničím nedoloženého.

Naviac jeho vážny záujem o nástup do práce u žalovaného je spochybnený aj tým, že (v rozhodnej
dobe) žalobca mal uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú. Dňa 1.5.2005 uzavrel pracovnú zmluvu

so zamestnávateľom PETIX International, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Talinská 10. Pracovný pomer
bol uzavretý na dobu neurčitú od 1.5.2005 s tým, že žalobca si dohodol ako deň nástupcu do práce
deň 2.5.2005. Pracoval v uvedenej spoločnosti vo funkcii obchodný referent a skladník s tým, že sa
so zamestnávateľom dohodol na týždennej pracovnej dobe 40 hodín (viď pracovná zmluva, ktorá sa
nachádza na č.l. 58-60 spisu). V tejto spoločnosti PETIX International, s.r.o., žalobca pracoval nielen

22.12.2005, ale aj po tomto dátume až do 10.2.2006, kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru
žalobcu u uvedeného zamestnávateľa dohodou podľa § 60 ZP (viď dohoda o skončení pracovného
pomeru zo dňa 3.2.2006 č.l. 57 spisu).

Odvolací súd v tomto konaní nezistil prekážky na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 3 ZP (predtým
identické ustanovenie § 130 ods. 1 ZP účinného do 31.3.2002), ktoré by bránili žalobcovi vo výkone

práce u žalovaného.

O tom, že žalobca nemienil nastúpiť pracovať u žalovaného svedčí nielen uvedená pracovná zmluva,
teda pracovný pomer na dobu neurčitú, ale aj zistenie súdu, že právni zástupcovia účastníkov viedli
rokovania o tom, že žalobca (s)končí pracovný pomer u žalovaného a následná žiadosť žalobcu o
ukončenie pracovného pomeru u žalovaného.

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že ak by záujem žalobcu o prácu u žalovaného bol ozajstný
(opravdivý), bol by ukončil pracovný pomer u spoločnosti PETIX International, s.r.o., hneď po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru, t.j. už v mesiaci
december 2005, a nie až po 50-tich dňoch, a bol by „opakovane navštívil“ žalovaného v sídle firmy na
Popradskej ulici, a nezostalo by to iba pri „jednej návšteve“, na ktorú nemá žiaden dôkaz a na ktorú si

nevie ani presne spomenúť, kedy sa udiala.Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že nezistil žiadnu prekážku na strane
zamestnávateľa, pre ktorú by žalobca nemohol od 22.12.2005 vykonávať prácu pre žalovaného.

Rovnako odvolací súd považuje za preukázané, že žalobca nenastúpil do práce k žalovanému, podľa

pracovnej zmluvy dohodnuté práce nevykonával, a nebola to prekážka na strane žalovaného, ale
skutočnosť, že žalobca vykonával práce pre spoločnosť PETIX International, s.r.o. na základe pracovnej
zmluvy, ktorú uzavrel s uvedenou spoločnosťou.

Vyššie opísané konanie žalobcu by bolo v rozpore s článkom 2 druhej vety základných zásad „ZP“, podľa
ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho

vzťahu.

Argumentácia žalobcu v odvolaní, že u žalovaného zarábal viac, ako u PETIX International, s.r.o.,
že nebola „pokrytá“ doba zamestnania u spomínanej spoločnosti, t.j. od 11.2.2006 do 28.2.2006 je
nepatričná s prihliadnutím na vyššie uvedené závery.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací

súd v podstate stotožňuje, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1,
2 O.s.p. potvrdil.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia § 142 ods.
1 O.s.p. a contrario. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov neprislúcha.
Žalovaný mal úspech v odvolacom konaní, ale nenavrhol priznať náhradu trov odvolacieho konania

(§ 151 ods. 1 O.s.p.), a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.