Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2010

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/122/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607204464
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu JUDr.

Eriky Madarászovej a JUDr. Veroniky Svoradovej, v právnej veci žalobcu: R. C., T. A., H. č. XX,. XXX.
XX. T., proti žalovanému: L. S. R., štátny podnik, N.. S. č. X,. XXX. XX. B. B., zastúpenej JUDr. E. M.,
advokátkou so sídlom v Z. M., ul. X.. M. č. XX,. o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 31. marca 2009 č. k. 6C/98/2007-243, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu , ktorou sa domáhal uloženia
povinnosti žalovanému vydať nehnuteľnosti a navrátiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam pôvodne vedených

v PKV č. 35 kat. územie P., ako parcely č. 3247, 3357, 3407, 3414, 3416, 3423, 3425, 3427, 3432, 3434,
3435, 3436 a 3437 spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha. O náhrade trov konania rozhodol tak,
že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na príslušné
zákonné ustanovenia zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, ako aj na zistený
skutkový stav. Aktívnou legitimáciou žalobcu na vydanie nehnuteľností sa vyporiadal v zmysle § 2 ods.
2 zákona č. 161/2005 Z.z., pričom právne nástupníctvo žalobca v konaní právne zdôvodnil, s čím sa

súd stotožnil. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu, zákon č. 161/2005 Z.z. upravuje navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam, pričom svoje právo si oprávnená osoba musí uplatňovať proti osobe povinnej,
ktorá je právnická osoba, a ktorá ku dňu účinnosti zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve
Slovenskej republiky, obce, alebo nehnuteľnú vec drží. Takouto osobou v danom prípade je žalovaný a
tento je preto v spore pasívne legitimovaný. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v danej
veci na základe výmeru, vydaného pôdohospodárskym odborom rady ONV v T. dňa 13.9.1955 v zmysle
§ 1 ods. 1 zákona č. 46/1948 Zb. došlo k vykúpenie predmetných nehnuteľností pre Československý

štát, ktorý potom bol vo vložke č. 35 zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností. Napriek tomu
však nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť pre nedostatok riadne kvalifikovanej výzvy v zmysle §
5 zákona č. 161/2005 Z.z., z ktorej malo byť zrejmé, ktorých nehnuteľností sa nárok týka a tiež ich
prechod do vlastníctva štátu na základe odňatia bez náhrady, a to všetko v lehote do 30.4.2006.
Požadované skutočnosti však vo výzve preukázané neboli, táto obsahovala iba všeobecné údaje o tom,
že žalobca vyzýva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených vo
všetkých pozemnoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo

inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi. Ďalej sa vo výzve uvádza, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu
alebo obce. Podľa súdu výzva ako jednostranný právny úkon musí obsahovať predpísané náležitosti
v zmysle § 34 a 37 ods. Občianskeho zákonníka. Právny úkon žalobcu v danej veci nebol určitý
a nekonkretizoval nehnuteľné veci, ani dôvod na vrátenie vlastníctva, a preto nespĺňal zákonompožadované náležitosti výzvy. Žalobca si preto v zákonnej lehote riadne neuplatnil právo na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam, a preto súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 150
OSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keď dôvody hodné osobitného zreteľa videl

v okolnostiach, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu svojho práva na súde, dané mu zákonom č. 161/2005
Z.z.. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto konaní, ktorými sa naprávali
spáchanékrivdyzminulostinapôvodnýchvlastníkoch,nazákladečohosižalobcaakooprávnenáosoba
uplatňoval svoje zákonné právo na navrátenie vlastníctva.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zmenyavyhovenianávrhuvcelomrozsahu.Poukázalnaúčelzákonač.161/2005Z.z.,ktorýjejedinýmz
niekoľkýchreštitučnýchzákonov,prijatýchporoku1989zaúčelomnápravyniektorýchmajetkovýchkrívd
spôsobených predchádzajúcim režimom. Požiadavka prvostupňového súdu, že reštitučná výzva mala
obsahovať určenie nehnuteľností a dôvodu prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu, nemá podľa
jeho názoru oporu v zákone. Zákon č. 161/2005 Z.z. nestanovuje žiadne obsahové náležitosti reštitučnej
výzvy. Ak by zákonodarca požadoval na perfektnosť reštitučnej výzvy konkrétne obsahové náležitosti,

tieto by museli byť v zákone výslovne uvedené. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa,
podľa ktorého sankciou za nedostatok riadne výzvy je zánik jeho práva. Zákon v § 5 ods. 1 zákona,
predsa výslovne hovorí, že neuplatnením práva v lehote, právo zaniká. Podľa výkladu prvostupňového
súdu, však nárok oprávnenej osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním
práva v lehote. Takýto extenzívny výklad právnej normy je však v neprospech oprávnených osôb a v

absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona. Zákonodarca v zákone č. 161/2005 Z.z.
nestanovuje žiadne striktné náležitosti písomnej výzvy na vrátenie vlastníckeho práva a nestanovuje
ani podmienky, ktorých nedodržanie by robilo tento jednostranný právny úkon neplatným s tým, že
by nevyvolávala účinky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam. Poukázal na dôvodovú
správu k reštitučnému zákonu č. 161/2005 Z.z., v ktorej sa uvádza, že účelom zákona je poskytnúť

rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva k cirkvám a náboženským spoločnostiam.
To znamená, že fyzické osoby a cirkvi majú rovnaké postavenie a má byť garantovaný rovnaký zákonný
obsah a ochrany vlastníckych práv. Ak by sa reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z. vykladal v neprospech
oprávnených osôb a reštitučné výzvy cirkvi resp. náboženských spoločností by sa posudzovali podľa
prísnejších kritérií má za to, že by došlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti účastníkov konania.

Na riadne uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľností kladie reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z. len
dve požiadavky, a to písomnú formu reštitučnej výzvy a dodržanie prekluzívnej lehoty. Zákonodarca
inak vychádzal z princípu neformálnosti reštitučnej výzvy a nekladie žiadne požiadavky na jej obsah a
náležitosti. Výzvu na vydanie nehnuteľností pripojila ako listinný dôkaz k svojmu žalobnému návrhu
zo dňa 27.4.2007. Z priloženej výzvy jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok

u povinnej osoby riadne a včas v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006. Záverom navrhol, aby
odvolací súd v prípade, že sa stotožní s právnym názorom súdu prvého stupňa, aby v takomto prípade vo
výroku svojho rozhodnutia pripustil dovolanie, v ktorom by sa opätovne riešilo, či si svoje právo uplatnil
u žalovaného riadne a včas.

K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol,
že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa o dôvode zamietnutia žaloby z
titulu nedostatku riadne kvalifikovanej výzvy a preukázania reštitučného titulu v prekluzívnej lehote do
30.4.2006. Uviedol, že boli tu aj ďalšie dôvody na zamietnutie žaloby, keď tvrdí, že žalobca nemá v spore
vecnú aktívnu legitimáciu. Na zhodné pozemky si dňa 27.3.2006 podal žiadosť o uzavretie dohody o

vydaní nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Zb. a iný cirkevný subjekt, a to R. C., F. Z.. V danej veci
žalobu podával iný cirkevný právny subjekt, a to R. C., B.-T. A., ktorá žiadnym dôkazom nepreukázala
svoje tvrdenie, že je právnym nástupcom po pozemnoknižnom vlastníkovi.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, pričom bol viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

§ 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.V preskúmavanej veci sa žalobca žalobou podanou na súde prvého stupňa dňa 27.4.2007 domáhal voči
žalovanému vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodne vedených v PKV č. 35 v kat.
úz. P., parcely číslo: 3247, 3357, 3407, 3414, 3416, 3423, 3425, 3427, 3432, 3434, 3435, 3436 a 3437,

spolu s prislúchajúcou dokumentáciou. Žalobca sa svojho nároku domáhal podľa zákona č. 161/2005
Z.z. o navrátení vlastníctva nehnuteľných vecí cirkvám a náboženským spoločnostiam a o prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, keď predmetom reštitučného nároku sú nehnuteľné veci, ktoré
prešli do vlastníctva štátu alebo obce v období od mája 1945 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3
zákona č. 161/2005 Z.z.. Z vykonaného dokazovania a najmä z pozemnoknižnej vložky č. 35 pre kat.

úz. P. vyplynulo, že v časti B ako vlastník pod bodom 1 bola zapísaná R. C. Z.. Pod bodom 2 je uvedená
zmena podľa výmeru ONV v T. zo dňa 13.9.1955 s tým, že sa vyznačuje, že nehnuteľnosti na strane
A boli zapísané podľa zákona č. 46/1948 Zb. vykúpené štátom a vkladalo sa vlastnícke právo Č. Š. -
K. S. L. v N.- L. Z. v T. v 1/1. Z výmeru vydaného poľnohospodárskym odborom rady ONV v T. dňa
13.9.1955 zn. Pôd-9515/1955 vyplynulo, že ONV - pôdohospodársky odbor rady ONV v T. rozhodol tak,
že Československý štát poľnohospodárskeho majetku patriaceho R. C. v Z. a nachádzajúceho sa v kat.

úz. Z., B. a P., vykupuje podľa § 1 ods. 1 zákona č. 46/1948 Zb. nehnuteľnosti, okrem iných i zapísané
vo vložke č. 35 kat. úz. P., parcelu č. 3247, 3357, 3407, 3414, 3416, 3423, 3425, 3427, 3432, 3434,
3435, 3436 a 3437 o celkovej výmere 33 ha 62 árov a 87 m2. Na základe uvedeného rozhodnutia došlo
2.2.1957 pod Čd 121 k uloženiu vlastníckeho práva v PKV č. 35 kat. úz. P. Československému štátu -
K. S. L. N. - L. Z. v T.. V súčasnej dobe sú uvedené nehnuteľnosti zapísané na LV č. 158 kat. úz. P.,

obec P. na LV č. 158, kde sú uvedené žalované parcely ako lesné pozemky vo vlastníctve SR - L. SR,
š.p., N.. S. č. X,. B. B. v 1/1. Žalobca výzvou zo dňa 25.4.2006 a doručenou žalovanému dňa 28.4.2006
vyzval na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa zákona č. 161/2005 Z.z. žalovaného ako
povinnú osobu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. (okrem tých na navrátenie ktorých sme vás už
vyzvali) pôvodne zapísaných a vedených vo všetkých pozemnoknižných vložkách, v ktorých je uvedený

ako pôvodný vlastník, orgán, zložka alebo inštitúcia, rímskokatolícke cirkvi vo všetkých katastrálnych
územiach na území SR. Ide o nehnuteľnosti zapísané v uvedených pozemnoknižných vložkách, ktoré
prešli do vlastníctva štátu alebo obce a boli zapísané v predmetných pozemnoknižných vložkách na
základe dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z.. Napriek tomu, že výzva poukazuje
na pripojené pozemnoknižné vložky, tieto k výzve na vrátenie vlastníctva k hnuteľným veciam žalobca

nepripojil.

Zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam upravuje navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 282/1993 Z.z. o
zmiernení niektorých majetkových krívd, spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení

zákona č. 97/2002 Z.z.) a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. (ďalej len zákona) právo na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a
náboženská spoločnosť so sídlom na území SR, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu,
ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským

obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam,
ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č.
142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej
reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej lesnej pôde).

Podľa § 4 ods. 1 zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona
spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť
oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže
skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote, právo zaniká.Podľa odseku 3 citovaného paragrafu, ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2
alebo jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov
od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Cieľ prijatia zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechodu vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vychádzal z čl. XI.
ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Listiny základných ľudských práv a slobôd a z čl. XX. Ústavy
SR, ktoré garantujú rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv všetkých účastníkov. Cieľom
zákona bolo teda umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote

(podľa zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd, spôsobených cirkvám a
náboženskýmspoločnostiam),abytentomohliuplatniťvnovejlehote,aabysaposkytlarovnakáochrana
vlastníctva k fyzickým osobám a vlastníctva k cirkvám a náboženským spoločnostiam.

Vo všeobecnosti platí, že zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám,
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, ako aj ostatné
reštitučné zákony, sú špeciálnymi zákonmi, vo vzťahu k všeobecnej úprave, obsiahnutej v Občianskom

zákonníku, to znamená, že príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú len vtedy, pokiaľ
takúto úpravu neobsahuje špeciálna úprava, zakotvená v reštitučných zákonoch.

Zákon v § 5 ods. 1 priznáva právo oprávnenej osobe na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,
a to písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. 4.2006, za podmienky, ak v tejto lehote preukáže
skutočnosti podľa § 3. Ustanovenie § 5 teda bližšie nevymedzuje pojem výzva oprávnenej osoby, avšak

vychádzajúc zo všeobecnej úpravy, obsiahnutej v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, musí ísť o
jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané zákonom.

V zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho
obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky, spočívajúce v neurčitom vyjadrení nemožno odstrániť

ani prostredníctvom interpretačného vyjadrenia, uvedeného v § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd je viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP dôvodmi a rozsahom odvolania, preto v odvolacom
konaní posudzoval výzvu žalobcu zo dňa 25.4.2006, doručenú žalovanému 28.4.2006, či ňou došlo
k platnému uplatneniu práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, v zmysle § 5 zákona č.
161/2005 Z.z.. Uvedenou výzvou zo dňa 25.4.2006 vyzval žalobca žalovaného ako povinnú osobu podľa

§ 4 ods. 1 zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených vo
všetkých pozemnoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo
inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi, vo všetkých katastrálnych územiach, na území Slovenskej republiky,
na základe dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. v pripojených pozemnoknižných
vložkách. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca k výzve zo dňa 25.4.2006 nepripojil

žiadne pozemnoknižné vložky, ani iné dokumenty, na ktoré vo výzve poukazuje. Vychádzajúc z
obsahu uvedenej výzvy žalobcu je potrebné uzavrieť, že výzva neobsahuje žiadne konkrétne údaje
o nehnuteľnostiach, voči ktorým si uplatňuje vlastníctvo, nešpecifikuje teda ani konkrétne katastrálne
územie, v ktorom by sa mali predmetné nehnuteľnosti nachádzať, ani neuvádza bližšie parcelné čísla
a rovnako nešpecifikuje a nepreukazuje reštitučný dôvod na vrátenie vlastníctva, uvedený v § 3 ods.

1 písm. a) až j) zákona. Ani za pomoci interpretačného pravidla, vyjadreného v § 35 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka nebolo možné odstrániť nedostatky v určitosti a zrozumiteľnosti výzvy žalobcu
zo dňa 25.4.2006. I keď zákon č. 161/2005 Z.z. v § 5 nekonkretizuje náležitosti výzvy na uplatnenie
nároku,jenesporné,ževýzvaakojednostrannýprávnyúkonmusíspĺňaťnáležitostipredpísanéprávnym
poriadkom, pre platný právny úkon, vyjadrené v § 34 až 37 Občianskeho zákonníka. Aby bolo možné

považovať výzvu za platný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, muselo byť
z nej jednoznačne vyjadrený konkrétny obsah, a to špecifikáciou nehnuteľnosti, prípadne uvedenie
katastrálneho územia a pozemnoknižnej vložky. Žalobca mal možnosť tiež pripojiť listinné dôkazy,
na ktoré vo všeobecnej výzve poukazuje, avšak najneskôr do 30.4.2006, kedy by interpretačným
pravidlom bolo možné odstrániť nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení právneho úkonu žalobcu,

obsiahnutého v písomnej výzve.Odvolací súd posudzujúc výzvu žalobcu zo dňa 25.4.2006 v zmysle § 5 zákona č. 161/2005 Z.z.,
ako aj v zmysle príslušných všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 35 a nasl.) dospel k
rovnakémuprávnemunázoruakosúdprvéhostupňa,apretorozhodnutiesúduprvéhostupňaakovecne

správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Výzvu žalobcu zo dňa 25.4.2006 vyhodnotil ako neurčitý a
nekonkrétny právny úkon a výzva ani nekonkretizovala a nepreukazovala skutočnosti podľa § 3, teda
niektorý z dôvodov na navrátenie vlastníctva, vymenovaných v § 3 ods. 1, keďže zákon v § 3 ods. 1
zakotvuje až desať reštitučných dôvodov na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam. Keďže žalobca
si v hmotnoprávnej lehote, stanovenej zákonom do 30.4.2006 neuplatnil právne relevantným spôsobom

svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, jeho právo v zmysle § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z.z. zaniklo.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu (i v časti
náhrady trov konania, voči ktorému žalovaný nepodal odvolanie) ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania, rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 150 OSP tak,

že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V zásade platí, že žalovaný, ktorý bol v
odvolacom konaní úspešný, mal nárok na priznanie trov konania. Odvolací súd však v danom prípade,
rovnako ako v prípade konania pred súdom prvého stupňa videl dôvod pre aplikáciu ust. § 150 OSP
a dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach danej veci, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu si
svojho nároku na súde. Samotný charakter reštitučných zákonov a nárokov z nich vyplývajúcich, zakladá

výnimočnosť takýchto konaní, ktoré naprávajú niektoré krivdy, spáchané v minulosti na pôvodných
vlastníkoch. Z týchto dôvodov rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.