Rozsudok Judgement was issued on Thursday, October 1, 2008

Súd: Okresný súd Košice okolie
Spisová značka: 14C/34/2002

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7518202347
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne Q. G., V. XXX, zást. JUDr. Vladimírom
Hajdukom, Michalovce, J. Murgaša 22, proti žalovanému Poľnohospodárske družstvo so sídlom v
Períne, Perín - Chým, IČO: 00 194 000, zást. JUDr. Darinou Mattovou, advokátkou, Košice, Krivá 18, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku 14C/34/2002-176 z 30.5.2007 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti rozsudku, pokiaľ ide o výrok, ktorým žalobe bolo sčasti vyhovené a výrok
o svedočnom.
P o t v r d z u j e rozsudok v ostatnej časti .

Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa upravenou žalobou domáhala, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť jej nemajetkovú ujmu
(satisfakciu) 5 530 000 Sk za stratu manžela X. G.. Uviedla, že uplatňuje nárok podľa § 11 OZ a
neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ, že porušením práva na život jednej fyzickej osoby
(jej neb. manžela) došlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej fyzickej osoby, a to
konkrétne u nej samotnej, že žalovaný si sám svoju vinu priznal, ako aj inšpektorát práce ho usvedčil z
tejto jeho viny, ako aj polícia, a to nimi cit. zákonmi a zásadami bezpečnosti postupov pri opravách, ktoré
vypracované nemal v čase pádu J. G., že zásah do jej súkromia spočíval v úplnej deštrukcii jej rodinnej

väzby spôsobenej usmrtením člena rodiny - jej manžela, životného druha, partnera a priateľa v jednej
osobe, ako aj živiteľa rodiny, otca dospelých, ale aj mal. detí, že citová a sociálna väzba medzi neb. a
ňou riadne fungovala, neexistovali žiadne znaky alebo pochybnosti jej narušenia, resp. domáhania sa
zrušenia tejto rodinnej väzby, že strata bola pre ňu náhla, nečakaná a po stránke citovej veľmi bolestivá,
tak u nej, ako aj u všetkých členov jej rodiny vrátane detí, že strata bola aj materiálna, lebo rodina prišla aj
o príjem neb., že bolesť nad stratou u nich naďalej pretrváva, že z pohľadu citovej a sociálnej oblasti táto
ujma je rozsiahla, pretože nezasiahla iba jednu, je trvalá, ničím nenahraditeľná, keďže možno nahradiť v

živote partnera, ale nikdy nemožno nahradiť deťom otca, že morálne nejakým ospravedlnením túto ujmu
nemožno nahradiť, ani finančne avšak peniaze môžu zmierniť zhoršenie celkovej situácie jej rodiny.
Poukázala tiež na to, že súdy v praxi pri autonehodách odškodňujú ľahké zranenie na 17 600 Sk, ťažké
zranenie na 983 000 Sk a smrť až na 5 530 000 Sk, konkrétne uviedla prípad, že sudca Okresného súdu
v Michalovciach v prípade ťažkého poškodenia priznal pri dopravnej nehode účastníčke 29 000 000 Sk
a poukázala na to, že život neb. J. G. nebol o nič menej hodnotný ako zdravie účastníčky, ktorá žije a J.
G. musel zomrieť pri plnení pracovných úloh v prospech žalovaného.

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy 200 000 Sk a štátu na účet súdu trovy konania 5 800 Sk a súdny poplatok 12 000
Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a svedkyni Karine
G. svedočné a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.Zistil, že manžel žalobkyne pracoval u žalovaného ako údržbár a 9.4.2001 utrpel pracovný úraz,
následkom ktorého 18.4.2001 zomrel, že žalobkyňa si listom z 15.11.2001 uplatnila u žalovaného
odškodnenie za stratu manžela a to z dôvodu, že žalovaný konal proti dobrým mravom a uložil jej

manželovi splnenie takej pracovnej úlohy, kde nebol dodržaný predpísaný spôsob postupu opravy,
že žalovaný si bol vedomý, že jej manžel je človek zdravotne postihnutý, a aj napriek tomu ho
vyslal na plnenie pracovných úloh za zvlášť nebezpečných podmienok, pričom nezabezpečil potrebné
bezpečnostné zariadenia a takto stratila manžela, deti otca a živiteľa rodiny a z toho dôvodu požadovala
odškodnenie. Ďalej zistil, že žalovaný potvrdil, že J. G. bol jeho zamestnancom a pracoval od 1.1.1984

ako údržbár a v prípade potreby ako vrátnik - strážnik (poukázal na vyjadrenie závodného lekára
zo 4.7.2000, ktorý uviedol, že je schopný práce opravára - údržbára, ako aj vrátnika - strážnika), že
9.4.2001 pri odstraňovaní poruchy utrpel pracovný úraz, následkom ktorého 18.4.2001 zomrel, že o
tomto následne bol urobený záznam o úraze, v ktorom bolo uvedené, že pri spájaní roztrhnutej reťaze
na „stoličáku“ sa pravdepodobne pošmykol a spadol na betónovú podlahu, že tento pracovný úraz
bol šetrený aj Inšpektorátom práce Košice 14.5.2001, na základe ktorého sa konštatuje, že porušil

(žalovaný) § 8b ods.1 písm. a) bod 1. zák.č.330/96 Zb. v platnom znení a § 9 ods.2 písm. a) vyhl.č.374/90
Zb. a zakázal mu poverovať výkonom práce vo výškach zamestnancov, ktorí nie sú pre tieto práce
zdravotne a odborne spôsobilý, že prejednal tento pracovný úraz na predstavenstve 3.5.2001 a prijal
aj opatrenia a že podľa § 197 ods.1 ZP boli nároky zo zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze
vyplatené Slovenskou poisťovňou a Sociálnou poisťovňou, pričom jeho predstavenstvo rozhodlo aj o

poskytnutí jednorazového odškodnenia 10 000 Sk pre rodinu neb. Vzal do úvahy, že znalkyňa z odboru
psychológia v znaleckom posudku uviedla, že povaha vzťahu medzi manželmi mala normálny charakter,
mala priebeh, ktorý zodpovedá bežným manželským vzťahom po 24 ročnom manželstve, že manžel
znamenal pre žalobkyňu dôležitú a nenahraditeľnú osobu, že jeho stratou došlo u nej k závažnej životnej
zmene,ktorábolaspojenásostresomnajvyššejintenzity,žejejvnímaniedanejsituáciebolosubjektívne,

zodpovedalo okolnostiam spojeným s neočakávanosťou a nepripravenosťou straty životného partnera,
že emočné väzby na manžela boli zodpovedajúce dĺžke ich vzťahu a vyvíjali sa v súlade s normálnym
priebehom manželských vzťahov, nemali spoločne v živote takú krízu, ktorá by zmenila ich vzájomný
vzťah, že aj jeho choroba, ktorá priniesla pre neho invaliditu, nebola tým, čo by znamenalo, žeby
mala očakávať jeho stratu, že nehľadala náhradu životného partnera (podľa jej udania nemá žiadny

iný partnerský vzťah), že následky mali povahu stresovej reakcie spojenej s neurotickými reakciami,
depresiou, ich intenzita mala maximálny charakter bezprostredne po smrti a s odstupom času sa začala
psychicky vyrovnávať s daným životným statusom, hlavne v čase, keď deti dospeli a mohli jej poskytnúť
oporu, ktorú v živote potrebuje, že rovnako sa aj v rodičovskej role ocitla sama a musela nahrádzať rolu
otca pre nedospelé deti, že najťažšie to bolo pre ňu i vo výchove syna, ktorý stratil v kritickom veku

otca a súčasne aj vzor mužskej roly, s ktorým sa práve v tomto veku chlapci zvyknú identifikovať a že
závažnosť tejto straty je pre jej osobnosť veľmi vysoká, lebo stratila osobu, ktorá bola pre ňu oporou,
nebola pripravená na stratu, pretože aj napriek jeho predchádzajúcej chorobe, nič nepoukazovalo na to,
žeby sa mala pripravovať a očakávať jeho stratu. Prihliadol na to, že žalovaný uviedol, že nepochyboval
a nepochybuje o tom, že úmrtie manžela žalobkyne bolo pre ňu stresujúcou situáciou a stavom, s ktorým

sa vysporiadavala dlhšie obdobie vzhľadom na to, že bol jej životným partnerom a otcom detí a že jeho
stratu natoľko neočakávala, na druhej strane však poukázal na to, že aj prekonanie infarktu myokardu
jej manželom bolo závažným srdcovocievnym ochorením, ktoré tiež prichádza náhle, veľmi často sa
opakuje s možnosťou náhle neodvrátiteľného následku, teda smrti, t. zn., že v podstate určitý stres
prežila a aj to očakávanie by prichádzalo do úvahy, keďže išlo o závažné srdcovocievne ochorenie, ďalej

poukázal na vyjadrenia svojej predsedníčky, ktorá pri znaleckom vyšetrení sa vyjadrovala k osobnosti
a povahovým vlastnostiam J. G., že mal zvláštnu povahu, že bol prchký, nedalo sa mu hocičo povedať
a vedel byť aj agresívny, že o týchto vlastnostiach sa žalobkyňa vo výpovedi nezmieňovala, i keď
podľa jeho názoru sa tieto jeho vlastnosti museli prejavovať negatívne aj v partnerskom vzťahu a v
manželskom živote a negativistický postoj žalobkyne hodnotil ako jej subjektivistický postup, ktorý nie

je ničím podložený, pričom podľa svojich možností bol ústretový voči nej v prípade, žeby prejavila
relevantne splniteľné požiadavky, že čo sa týka materiálneho zabezpečenia rodiny po smrti jej manžela
táto bola vo finančnom ohodnotení lepšie, než pokiaľ jej manžel žil, pracoval a aj poberal čiastočný
invalidný dôchodok, že jej a aj jej rodine bolo poskytnuté finančné zabezpečenie cez Sociálnu poisťovňu,
preto podľa jeho názoru v tomto smere stresovaná nemohla byť, a nemohla to pociťovať ako ujmu a

čo sa týka jej požiadavky na zaplatenie nemajetkovej ujmy 5 530 000 Sk, považoval ju za neprimeranú
a neodôvodnenú, keďže nejde o náhradu škody, ani o žiadny poistný vzťah, ktorý nastane pri poistnej
udalosti, kde sa rieši náhrada podľa zmluvne dohodnutých podmienok a výška poistného plnenia je iste
závislá a zabezpečená poistením. Prihliadol tiež na výpoveď svedkyne Lýdie Z. (dcéry žalobkyne), žesmrť otca brala ako veľkú stratu, pretože aj napriek tomu, že mal zdravotné problémy so srdcom nesnažil
sa správať ako invalid, ale snažil sa pracovať aj naďalej a snažil sa zabezpečiť rodinu, že čo sa týka
citovej a psychickej stránky bol človek, ktorý vedel vždy pomôcť a vždy sa naňho mohla obrátiť, že mal

veľmi pozitívne myslenie a aj napriek tomu, že od roku 1998 nebývala v spoločnej domácnosti s rodičmi,
navštevovala ich pravidelne, mala svojho otca veľmi rada a v súčasnej dobe pociťuje jeho stratu o to viac,
že má už svoju vlastnú rodinu a berie to ináč, svedkyne S. G., že otec jej stále chýba a cíti stále určité
prázdne miesto vo svojom živote po jeho smrti, že pociťuje to ako stratu časti svojho tela a že ju mrzí, že
nikdy nebude splnený jeho sen starať sa o vnúčatá, že bol človek, ktorý sa snažil vždy zabezpečiť rodinu

tak, aby netrpela nedostatkom a že po jeho smrti sa snažila mame pomôcť podľa svojich možností,
pričom brat u nej strávil 3 roky v Taliansku, kde sa oňho starala a svedkyne Q. G. (dcéry žalobkyne),
že v čase smrti otca mala 13 rokov, bola v puberte a otec bol pre ňu oporou, staral sa o deti, nerobil
rozdiely medzi deťmi, nebil ich, že po jeho smrti pocítila akoby zhon, že odišiel človek, ktorého mala rada
a chýba jej dodnes, že kým žil, nemali veľa peňazí, ale stále vyžili a po jeho smrti pociťovali finančnú
stratuavypomáhaliimsestry.Vychádzajúcztaktozistenéhoskutkovéhostavu,citujúczneniečl.19ods.2

Ústavy SR a § 11 a § 13 OZ, z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba bola podaná
dôvodne. Konštatoval, že OZ pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vymedzuje
3 prostriedky občianskoprávnej ochrany a to žalobu tzv. zdržovaciu, tzv. odstraňovaciu a satisfakčnú a že
z cit. ust. vyplýva, že ak môže byť nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane
vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie

treba uprednostniť a len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná
inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia
v peniazoch. Vyslovil názor, že cit. ust. OZ dávajú oporu pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
pozostalým za zásah do ich osobnosti usmrtením ich blízkej osoby, že došlo k zásahu do osobnostného

práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného
života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné a okrem toho bolo zistené, že skutočne stratou
manžela došlo u nej k nenapraviteľnej strate, ktorá mala nepriaznivý dôsledok aj na jej psychiku. V
súlade s § 13 ods.3 OZ mal zato, že v dôsledku tragickej smrti manžela žalobkyne ide o závažnú
ujmu spočívajúcu v strate manžela, pričom utrpela citovú ujmu spočívajúcu v pocitoch smútku a šoku

zo smrti milovanej osoby. Zdôraznil, že pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch
sú stanovené 2 kritéria, z ktorých musí súd vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a okolnosti za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a teda samotná
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej
výšky zadosťučinenia v peniazoch, že OZ maximálnu, ani minimálnu výšku zadosťučinenia neupravuje,

upravené je iba to, že musí byť primerané a rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu došlo, že jeho zmyslom nie je byť zábezpekou, zdrojom obživy ani náhrady
príjmu, preto logicky nemôže viesť k neprimeranému obohateniu a že kritériom, ktorým sa riadil neboli
len okolnosti na strane žalobkyne, ale aj okolnosti na strane žalovaného, kde išlo o „nedbalosť“, ale
nie konanie úmyselné. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a

princípu spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch určil 200 000 Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výsluch syna žalobkyne Jozefa G.
nevykonal, pretože tento výsluch namietala zást. žalovaného z dôvodu, že sa zúčastňoval pojednávaní
a v konečnom dôsledku by uviedol iba tie isté skutočnosti, ktoré uviedli vypočuté dcéry žalobkyne a jeho
svedecká výpoveď by nič nové do veci nepriniesla. Taktiež nevykonal výsluch „štatutárov“ žalovaného

a návrh na ich výsluch zamietol z dôvodu, že výsluch štatutárneho zást. žalovaného na otázku, prečo
udalosť o úraze nahlásil až 19.4.2001, keď J. G. zomrel, považoval za právne irelevantný a nič by
nezmenil na rozhodnutí vo veci samej. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná v plnom rozsahu, avšak
vzniklo jej právo na náhradu trov konania v súlade s § 142 ods.3 O. s. p., lebo rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od jeho úvahy, avšak však náhradu trov konania jej nepriznal v súlade s § 151 ods.1

O. s. p., keďže jej zást. si ju neuplatnil, nevyčíslil. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal podľa
§ 150 O. s. p., keďže v danom prípade sú splnené podmienky pre výnimočné nepriznanie z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, a to vzhľadom na druh a povahu konania, ako aj vzhľadom na sociálne
aspekty žalobkyne. V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie a znalkyni bola priznaná odmena 5
800 Sk preddavkovo zo štátnych prostriedkov, preto podľa § 148 ods.1 O. s. p., vzhľadom na výsledok

konania, má proti žalovanému štát právo na náhradu trov konania, ktoré platil, t.j. 5 800 Sk. O povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods.2 zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch
a so zreteľom na to, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov, žalovaný je preto
podľa výsledku, t.j. pomeru žalobou uplatneného nároku k nároku, ktorý bol priznaný, povinný zaplatiťsúdny poplatok z návrhu [podľa položky 7 písm. d) sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom
v čase začatia konania bol súdny poplatok 2 000 Sk a 5 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy,
spolu 12 000 Sk]. Svedkyňou K. G. uplatnenú náhradu svedočného vo výške cestovného 573,57 eura

Taliansko - Košice a späť nepriznal, lebo nebola predvolaná na výsluch, jej výsluch bol vykonaný mimo
pojednávania, pričom z letenky bolo zistené, že priletela 26.2. a späť do Talianska odlietala 5.3.2007, t.
zn., že nepriletela výlučne na výsluch, ale pravdepodobne na návštevu príbuzných.
Žalobkyňa podala proti rozsudku včas odvolanie a uviedla, že napáda rozsudok ohľadne výšky
prisúdenej nemajetkovej ujmy a vykonaného dokazovania, pretože je nezákonný, neobjektívny, stranný

a odporuje praxi všeobecných súdov v podobných veciach. Žiadala preto odvolací súd, aby ohľadne
napadnutej časti zmenil výrok súdu, vykonal dokazovanie a sám vo veci rozhodol podľa upraveného
petitu žaloby. Odvolacie dôvody opierala o § 205 ods.2 písm. a),c),d) a § 205a ods.1 písm. a) O. s.
p. a trovy konania si neuplatnila. K námietke zaujatosti voči sudkyni súdu uviedla, že bola prítomná
na pojednávaní 30.5.2007, že sa stotožňuje s námietkou zaujatosti voči konajúcej sudkyni, ktorú vtedy
vzniesol jej zást., že sudkyňa na tomto pojednávaní vo veci nerozhodla a že aj ona žiada, aby námietka

zaujatosti bola prejednaná ako odvolací dôvod a mala za to, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa, lebo
spisový materiál mal byť odstúpený nadriadenému súdu ešte predtým ako súd v merite veci rozhodol,
aby sa o námietke zaujatosti rozhodlo, že stačí mať pochybnosť o nezaujatosti sudcu v ním riešenej veci,
že podobná je prax všeobecných súdov v prípadoch, kedy svoju zaujatosť voči účastníkom konania,
resp. ich zást. namietajú samotní sudcovia a nadriadený súd ich z konania vylučuje, pričom dôvodom

je to, že pre ich vzájomný pomer nie je nijaká záruka, že sudca bude vo veci objektívny a nezaujatý, že
jednotlivec musí mať možnosť, aby jeho vec bola súdom rozhodnutá bez toho, aby mu boli kladené do
cestyneprimeranéprávnealebofakticképrekážkyažespravodlivosťmusíbyťnielenvykonaná,alemusí
byťajvidieť,žebolavykonaná.NesúhlasilasodpoveďoupredsedukonajúcehosúduvlisteSpr.V310/07
z 21.6.2007, pretože jej podanie obsahovalo sp. zn. a jeho postup považovala za nezákonný. K právnej

a skutkovej stránke veci uviedla, že súd už predtým konal stranne, neobjektívne a zaujato, ak rozsudkom
14C34/2002-67 z 26.11.2003 jej žalobu zamietol, že na základe jej odvolania z 27.1.2004 odvolací súd
zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil na konanie, pričom vo svojich intenciách konajúcemu súdu určil
ďalší postup v procese dokazovania, že súd vykonal dokazovanie takým spôsobom, že diskriminoval
jedno z jej deti, ak ho v konaní nevypočul, že stalo sa tak práve chybou tohto súdu, že súd už v skoršom

rozsudku nerešpektoval relevantnú skutočnosť, že v prípade smrteľného pracovného úrazu J. G., jej
manžela, bol porušený zákon, že nie je pravdou tvrdenie súdu, že išlo o nedbalosť, že v danom prípade
neišloonijakúnedbalosť,aleoúmyselnéprehliadanieporušovaniazákonovvoblastibezpečnostipráce,
že o nej denno-denne štatutári žalovaného vedeli, pravidelne neb. J. G. vystavovali nebezpečenstvu
ohrozenia jeho zdravia a života a za takéto konanie podľa jej názoru boli aj trestnoprávne zodpovední.

Ďalej uviedla, že bolo rozhodujúce kde, kedy a za akých okolnosti musel J. G. zomrieť, v akom veku, o
aký počet detí sa staral, že žil usporiadaným rodinným životom, že miloval svoju manželku a svoje deti,
že stratou jeho ľudského života stratila manžela, otca deťom, citlivého a blízkeho životného partnera, že
jeho strata boli stále, lebo musel zomrieť a to za situácie, kedy zodpovední pracovníci žalovaného nemali
najmenší záujem na tom, aby sa urobilo niečo v oblasti bezpečnosti práce, že on už nežije, nezarobí

pre ňu a pre svoje deti nijaké peniaze, blízkym už nepomôže a tí, ktoré zákon porušili žijú, zarábajú
ďalej, svojich blízkych finančne zabezpečujú, pomáhajú im. Vytýkala súdu, že pripustil zmenu žaloby
ohľadne žalovanej sumy, ale v rozsudku jej úroky z omeškania nepriznal, že výšku prisúdenej sumy oprel
o stratu zárobku a invalidného dôchodku jej neb. manžela a to iba za dobu cca 2 rokov od rozhodnutia,
že však žalobu voči žalovanému uplatnila začiatkom roku 2002 a že si nemyslí, že vypočítanie výšky

nemajetkovej ujmy takýmto spôsobom zodpovedá doterajšej rozhodovacej praxi všeobecných súdov.
Postup súdu považovala za stranný a zaujatý voči nej a poukázala na prax všeobecných súdov v SR,
kedy súdy v konaní o ochranu osobnosti žalobcu - sudcu z Okresného súdu Žilina s týždenníkom
Moment prisúdili tomuto žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 13 000 000 Sk (trinásť miliónov) a jeho
postavenie sa pritom nezhoršilo, ale naďalej pracuje v justícii a súdi, že stratu ľudského života Slovenská

republika v prípade smrteľného pracovného úrazu baníkov ohodnotila na 700 000 Sk (sedemstotisíc),
pričom kritériom bol vek mŕtvych a počet detí a v prípade smrteľného pracovného úrazu u pracovníkov
vojenských skladov v Novákoch SR ohodnotila stratu ľudského života na 1 000 000 Sk (jeden milión)
a že sudca Okresného súdu Michalovce sa priblížil Amerike a poškodenej pri autonehode, ktorá žije,
prisúdil 29 000 000 Sk. Tvrdila, že je nesporné, že v každom z týchto prípadov bol porušený zákon,

ale že aj v prípade smrteľného pracovného úrazu jej manžela bol porušený zákon, že nie je podľa
jej názoru rozhodujúca právna forma subjektu (zamestnávateľa neb.), ale rozhodujúce je protiprávne
konanie konkrétnych osôb, následkom čoho je strata ľudského života, že spravidla sa často stáva, že
ten kto zákon porušil žije, avšak zomiera nevinný človek, ale spravodlivé to nie je, preto sa spravodlivostidomáha touto právnou cestou a že prežila traumu, šok, zdravotne upadla, veľmi ťažko sa s prežitou
situáciou vyrovnáva do konca svojho života a že jej manžel nemusel zomrieť, mohol byť živý, medzi nimi,
všetci ho milovali, chýba im. Napokon uviedla, že považuje za nedôstojné, ak svedok pricestuje svedčiť

pred súd až z Talianska, na svoje náklady a náš súd mu svedočné neprizná, aj keď si ich včas uplatnil
a súd to odôvodňuje lakonicky tým, že údajne svedok pricestoval na návštevu, nie na pojednávanie,
pritom v spise sú dôkazy o tom ako samotný súd rozhodol, že vo veci nebude vypočúvať všetky jej deti,
ale iba tie najstaršie, lebo poznali pomery medzi rodičmi a medzi ne patrila aj S. J., G..
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že dôvod odvolania podľa § 205 ods.2 písm.

a) neobstojí a dôvod odvolania citovaný ako § 205 ods.1 písm. a) je nezmyselný. K skutkovému
odôvodneniu odvolania - čo sa týka námietky zaujatosti voči sudkyni sa nevyjadril, lebo toto hodnotenie
mu neprislúcha. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z náležite zisteného skutkového stavu
v súlade s pokynom krajského súdu v súvislosti s prvým odvolaním žalobkyne, vykonal rozsiahle
dokazovanie aj znalecké. Zdôraznil, že úlohou znalca bolo zistiť, posúdiť a zodpovedať na otázku
intenzity ujmy a následkov zásahu na osobnosť žalobkyne - pozostalej manželky, že aj vzhľadom na

závery znaleckého posudku nepochyboval a nepochybuje o tom, že úmrtie manžela žalobkyne nebolo
pre ňu stresujúcim stavom, veď bol jej životným partnerom, otcom spoločných detí a jeho stratu snáď
neočakávala, na druhej strane neb. prekonal v minulosti infarkt, tiež závažná príhoda, resp. ochorenie
s možnosťou náhleho neodvrátiteľného následku, teda smrti, že poznal osobu neb., keďže bol jeho
dlhoročným zamestnancom a poukázal na to, že nebol vždy ideálnym človekom, resp. partnerom, mal

pomerne zvláštnu povahu, bol prchký, nedalo sa mu hocičo povedať a vedel byť agresívny, že o týchto
vlastnostiach neb. sa z pochopiteľných dôvodov určite žalobkyňa nezmienila, aj keď sa museli negatívne
prejaviťvpartnerskomvzťahuamanželskomspolužití,žesamapripustila,ževichpartnerskomživotesa
prejavovali nedostatky na strane neb. manžela, ktoré súviseli s požívaním alkoholických nápojov, najmä
pred infarktom, ale znalec konštatuje, že tento spôsob života (aký v skutočnosti bol) bol pre ňu prijateľný

(čo nie je pre každého) a všetkým okolnostiam sa prispôsobila, že deti neb. vo svojich výpovediach
demonštrovali maximálne pozitívny vzťah s otcom a idealizovali rodinné pomery v minulosti, čo žiaľ
nebola celkom pravda a že je to však otázka ich svedomia, tak ako aj ich súčasný postoj a správanie
sa k matke. Mal za to, že s odstupom času aj u žalobkyne rezonujú viac pozitívne vlastnosti neb., ako
negatívne a pocit skôr materiálnej ujmy. Podotkol, že je zrejmé, že život človeka nie je nahraditeľný a

podľa jeho názoru ani vyjadriteľný ako náhrada v peniazoch, resp. citová ujma v akejkoľvek intenzite
nemá stanovenú, resp. určenú výmeru, že v danom prípade nejde o náhradu z poistného vzťahu s
komerčnou poisťovňou, kde sa výška odškodnenia - poistného plnenia odvíja od zmluvne dohodnutých
podmienok, že sa však domnieva, že požiadavky žalobkyne na odškodnenie z hľadiska výšky sú
neprimerané a neadekvátne, že dôvody odvolania z hľadiska ich obsahu neobstoja, a preto žiadal v

odvolacom konaní na nich neprihliadať. Trovy konania neuplatnil.
Zást. žalobkyne sa napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie nedostavil ani nepožiadal o
odročenie, preto podľa § 211 ods.2 a § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. bola vec prejednaná v jeho
neprítomnosti.
Odvolací súd po prejednaní odvolania v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p., odvolanie proti

rozsudku, pokiaľ ide o výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk a výrok o svedočnom odmietol podľa § 218 ods.1 písm. b) O.
s. p. a v ostatnej časti rozsudok potvrdil podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil
skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového
stavu.

Podľa § 201 prvá veta O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 218 ods.1 písm. b) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto
na odvolanie nie je oprávnený.
Oprávnenie na podanie odvolania chýba tomu účastníkovi konania, ktorému výrokom rozhodnutia

nebola spôsobená určitá, hoci nie významná, ujma na jeho právach.
Žalobkyňa, pokiaľ ide o výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk, nebola dotknutá na svojich právach, lebo jej nebola uložená
nijaká povinnosť, naopak bolo jej priznané právo (jej žalobe bolo týmto výrokom vyhovené), a rovnako
tak nebola dotknutá výrokom o svedočnom, preto jej odvolanie, čo sa týka uvedených výrokov muselo

byť odmietnuté, ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Podľa§205aods.1písm.a)O.s.p.skutočnostialebodôkazy,ktoréneboliuplatnenépredsúdomprvého
stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú o. i. vylúčenia sudcu.Žalobkyňa tvrdí, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods.1 písm. g) O. s. p., t. j., že rozhodoval
vylúčený sudca.
Tento odvolací dôvod by bol však daný iba vtedy, ak by bolo rozhodnuté nadriadeným súdom podľa

§ 16 ods.1 O. s. p. o tom, že samosudkyňa JUDr. Ľubica Adamčíková je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tejto veci a napriek tomu by vo veci rozhodla.
V spise niet žiadneho rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že samosudkyňa JUDr. Ľ. Adamčíková
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, preto mohla byť skutočnosť, či je alebo nie je
vylúčená, posúdená samostatne.

Zo zápisnice o pojednávaní (č.l.171-174) 30.5.2007 a z vyjadrenia (č.l.187) z 13.9.2007 samosudkyne
JUDr. Ľ. Adamčíkovej (uviedla, že sa necíti byť zaujatá, pretože je bez pomeru k veci, účastníkom
konania, ako aj ich zást.) vyplýva, že zást. žalobkyne na tomto pojednávaní nevzniesol námietku
zaujatosti voči konajúcej sudkyni, preto nebolo potrebné pred vyhlásením napadnutého rozsudku
„spisový materiál“ odstupovať nadriadenému súdu.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím

dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal
účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho
nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi
navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva,
že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci

bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd
nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
Súdom vykonané dôkazy, boli dostatočným podkladom na úplne zistenie skutkového stavu, čo je
nepochybne zrejme z obsahu spisu, preto iba samotná okolnosť, že nevyslúchol ako svedka jedno z

detí žalobkyne a štatutárov žalovaného, resp. jeho predsedníčku nemôže byť spôsobilým odvolacím
dôvodom. Okrem toho v nevyslúchnutí navrhnutého svedka (aj keď ide o dieťa účastníka konania) v
žiadnom prípade nemožno vidieť jeho diskrimináciu.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132
O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132
až § 135 O. s. p.
Súdvzaldoúvahyibaskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázané,resp.vyšlipočaskonania

najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Ostatné skutočnosti uvedené v odvolaní nemajú pre posúdenie veci nijaký právny význam, preto nebolo
potrebné sa nimi osobitne zaoberať.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre
odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaný trovy
odvolacieho konania neuplatnil.
Súdu sa pripomína, že už od 1.12.1995, kedy nadobudol účinnosť zák.č.232/95 Z. z., ktorým sa mení a

dopĺňa o. i. Občiansky súdny poriadok, súd už nezisťuje skutočný, ale iba skutkový stav veci a súčasne
sa upozorňuje na povinnosť podľa § 164 O. s. p. opraviť úvodnú časť písomného vyhotovenia rozsudku,
lebo zást. žalobkyne nie je advokátom, čo je nepochybne zrejme aj z textu jeho pečiatky na odvolaní
(č.l.184).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.