Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2008

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/359/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6405208755
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vlasta Huljaková

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica samosudcom Mgr. Vlastou Huljakovou vo veci žalobcu I.. F. T., nar. XX..

XX.. XXXX,. bytom P. XXXX/XX,. Ž., občana Slovenskej republiky, zastúpený advokátkou J.. T. P., G.
XX,. Ž. proti žalovanému 1/ S. R. - M. S. S., Ž. N. XX,. B., žalovanému 2/ M. V. S., P. X,. B., žalovanému
3/ K. R. P., ul. X.M.. X,. B. B., o žalobe na náhradu škody, ušlého zisku, na náhradu morálnej škody od
žalovaného 1/, a o nemajetkovú ujmu od žalovaných 1/, 2/, 3/, takto

r o z h o d o l :

Súd z a v ä z u j e žalovaného 1/ a žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi na nemajetkovej ujme sumu 1 000
000,-- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného
zaniká povinnosť plnenia pre druhého, až do výšky plnenia.

V prevyšujúcej časti nároku na morálnu škodu žalobu z a m i e t a .

Súd z a v ä z u j e žalobcu doplatiť na účet tunajšieho súdu na súdnom poplatku za konanie 49 500,--

Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pripojeným príkazom na úhradu.

Súd z a v ä z u j e žalovaného 1/ a žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi na náhrade trov konania 89 351,--
Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne žalobcu advokátky J.. T. P.,
G. XX,. Ž., spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre druhého,
až do výšky plnenia.

Žalovaný 3/ n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žiadal žalobou, ktorá súdu došla 21. 10. 2005, aby súd zaviazal žalovaného 1/ zaplatiť mu zo
zodpovednosti za škodu podľa zákona 58/69 Zb. škodu 39 990,-- Sk - trovy nutnej obhajoby, ušlý zisk
z podnikania v obchodnej spoločnosti V. S.. s r.o., Ž.

7 278 540,-- Sk, ušlý zisk z podnikania jeho ako fyzickej osoby 2 209 890,-- Sk, ušlý zisk z
nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti 24 450 000,-- Sk. Ďalej žiadal zaplatiť morálnu škodu 20 000
000,-- Sk a nemajetkovú ujmu 10 000,-- Sk. Dňa 08. 06. 1994 bolo uznesením K. Ú. V. P. B. B., vydaným
v Ž. N. H. pod číslom ČVS: V. začaté trestné stíhanie, proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin
podvodu podľa § 250 ods.1,4 Trestného zákona. Počas trestného stíhania bol vo väzbe od20. 01. 1995 do 17. 08. 1995 v B.. Od 17. 08. 1995 až do prepustenia z väzby 19.03.1996 na
území Slovenskej republiky. Uznesením K. Ú. V. P. Ž. ČVS: K. z 29. 10. 1998 bolo trestné stíhanie
zastavené, pretože skutok nie je trestným činom. Toto uznesenie bolo rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 6Tz 8/99 z 14. 07. 1999 zrušené, pretože ním a konaním, ktoré mu predchádzalo
bol porušený zákon v prospech žalobcu. Najvyšší súd vyšetrovateľovi prikázal vec prejednať a znovu
rozhodnúť. Uznesením K. P., Ú. Ž. pod číslom ČVS: K. z 23. 01. 2004 bolo trestné stíhanie
pre pokračujúci trestný čin § 250 ods.1, 5 Trestného zákona zastavené, lebo skutok nie je trestným
činom. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. 02. 2004. Trestné stíhanie trvalo 10 rokov, skončilo

sa zastavením, pretože skutok nie je trestným činom. Počas tohto obdobia bol 14 mesiacov vo väzbe.
Vznikla mu priama škoda tým, že vynaložil trovy nutnej obhajoby. Po dobu 10 rokov nemohol podnikať
ako spoločník v obchodnej spoločnosti, aj sám ako fyzická osoba podnikateľ, čím vznikol ušlý zisk.
Kvôli zaisteniu majetku v trestnom konaní nemohol realizovať zamýšľaný predaj nehnuteľností, čím
mu vznikol ďalší ušlý zisk. Za škodu a ušlý zisk zodpovedá žalovaný 1/ podľa § 1 ods.1 zákona
58/69 Zb.. Zastavenie trestného stíhania má rovnaké právne účinky ako zrušenie rozhodnutia. Právnu

kvalifikáciu oprel o rozhodnutie 1Cz 6/90 (Rc 35/91) a 1Cdo 53/93 (Rc 70/94). Ak by súd dospel k
záveru, že nie je daná táto zodpovednosť, potom žalovaný 1/ zodpovedá podľa § 18 - za nesprávny
úradný postup pri rozhodovaní policajných orgánov, prokuratúry a súdu. Žalobu o zaplatenie morálnej
škody 20 000 000,-- Sk opiera o ustanovenie článku 5, bod 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Vychádza aj z toho, že Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS

6/00 z 13. 07. 2000 bolo konštatované, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6 Tz 8/99 bolo porušené základné právo žalobcu podľa článku 50 ods. 3, článku 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1, ods. 3 písm.b, c Dohovoru. Celým trestným stíhaním, väzbou v
zahraničí, na Slovensku, zaistením jeho hnuteľného a nehnuteľného majetku, domovými prehliadkami
v jeho rodine, v obchodnej spoločnosti, u obchodných partnerov, zadržaním cestovného pasu, došlo

k narušeniu jeho dobrého mena, povesti a cti v spoločnosti. Bolo zasiahnutého do jeho vážnosti na
verejnosti a v rodine. Celý postup predstavuje represálie do jeho osobnej slobody, do slobody majetku,
proti slobodnému podnikaniu. Zásah sa umocnil tým, že musel vykonať väzbu v zahraničí, eskorta na
Slovensko sa uskutočnila za mediálnej pozornosti. Represálie pokračovali aj po prepustení z väzby a
vrátení cestovného pasu, keď pre nezrušenie medzinárodného zatykača bol zadržaný pri obchodnej

ceste na hranici. Tieto zásahy nie je možné odčiniť uvedením do pôvodného stavu, preto sa domáha
priznania nemajetkovej ujmy podľa § 11 a§ 13 ods.2 Občianskeho zákonníka vo výške 10 000,-- Sk.
V priebehu konania rozšíril žalobu o žalovaných 2/ a 3/. V časti žaloby o nemajetkovú ujmu rozšíril
žalobu na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 000,-- Sk. Zodpovednosť za zásah do ochrany
osobnosti je daná u všetkých žalovaných preto, že orgány činné v trestnom konaní, prokuratúra aj súdy

sa podieľali v rámci rozhodovania a procesného postupu na tomto zásahu.

Žalovaný 1/ žiadal žalobu zamietnuť. V časti žaloby o náhradu škody a ušlý zisk podľa § 1 zákona
58/69 Zb. nie je daná jeho zodpovednosť, pretože skončenie trestného stíhania jeho zastavením, nie
je vyslovením (rozhodnutím) o nezákonnosti rozhodnutia. Neprichádza ani zodpovednosť podľa § 18 -
nesprávny úradný postup. Zákonný postup orgánov štátu nemôže byť považovaný za nesprávny úradný

postup. U žalobcu prichádza (podľa zákona 58/69 Zb.), do úvahy odškodnenie podľa § 5 (náhrada
škody z rozhodnutia o väzbe). Tento nárok žalobcu bol uplatnený po uplynutí premlčacej lehoty, preto
vznáša námietku premlčania. V časti žaloby o morálnu škodu 20 000 000,-- Sk uviedol, že zákon 58/69
Zb. nepozná a neumožňuje odškodniť takýto nárok. Citovaný zákon je špeciálnym zákonom, poukaz
žalobcu na ustanovenia občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti sú v konaní podľa zákona 58/69

Zb. bezvýznamné. V konaní ďalej doplnil, že priznanie morálnej škody, ktoré žalobca opiera o Dohovor,
je v právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky, preto všeobecný súd nemôže o tomto nároku
rozhodovať.

Žalovaný 2/ žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na nedostatok jeho pasívnej legitimácie v konaní.
Za oblasť orgánov činných v trestnom konaní je ústredným orgánom štátnej správy žalovaný 1/.

Rozhodnutie o väzbe, vydanie medzinárodného zatykača, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky nie sú rozhodnutiami tých, ktorí patria pod štátnu správu, ktorej ústredným orgánom je M. V.
S. R.. Za prípadnú nemajetkovú ujmu je daná zodpovednosť žalovaného 1/.Žalovaný 3/ žiadal žalobu zamietnuť. K. Ú. V. P. B. B. vykonával trestné stíhanie do 30. 12. 1996. Týmto
dňom bol spisový materiál postúpený K. Ú. V. P. Ž.. Zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný
postup, podľa zákona 58/69 Zb. je daná Ústrednému orgánu štátnej správy. Žalovaný 3/ takým orgánom

nie je. Nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním orgánov polície a neoprávneným zásahom do
osobnostnej sféry žalobcu. Podľa Ústavy Slovenskej republiky, ustanovení Trestného poriadku, občan
musí strpieť úkony, ktoré sú robené v trestnom konaní, procesným postupom stanoveným Trestným
poriadkom.

Súd vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania, oboznámením sa s uzneseniami o začatí

trestného stíhania a vznesením obvinenia, uznesením o zastavení trestného stíhania, rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení uznesenia o zastavení trestného stíhania a vrátenie
veci na nové prejednanie a rozhodnutie, nálezom Ústavného súdu SR III. ÚS 6/00 z 13. 07. 2000 z 13.
07. 2000, uznesením o nariadení väzby, uznesením o predĺžení väzby, uznesením súdu o zamietnutí
sťažnosti okresného prokurátora na väzbu, uznesením súdu o prepustení z väzby na slobodu, príkazom
súdu na prepustenie na slobodu, uznesením súdu ohľadne započítania doby do väzby, kúpnou zmluvou,

zmluvou o budúcej zmluve, protokolmi o domovej prehliadke, potvrdeniami o zaistení vecí, rozhodnutím
o zadržaní a vrátení cestovného pasu, príjmovým dokladom o zaplatení trov nutnej obhajoby, faktúrou,
daňovým priznaním právnickej osoby, potvrdením o základe dane, výpisom z obchodného registra na
obchodnú spoločnosť V. S.. s r.o., Ž., výpisom zo živnostenského registra na žalobcu, novinovými
článkami v denníkoch N. Č. a P., uznesením vydaným v rozvodovom konaní, lekárskym potvrdením,

žiadosťou žalobcu o náhradu škody adresovanou žalovanému 1/, výpoveďou svedkov I.. D. K., S. R.,
L. S. a zistil nasledovný skutkový stav:

K. Ú. V. P. B. B. dňa 08. 06. 1994 pod číslom ČVS: V., uznesením vydaným v Ž. N. H. začal trestné
stíhanie podľa § 250 ods.1 a ods. 4 Trestného zákona pre trestný čin podvodu a vzniesol obvinenie
proti žalobcovi. Krajský prokuratúra B. B. uznesením 2Kv 133/95 zo dňa 14. 09. 1995 zamieta sťažnosť

žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia. K. P. Ž. uznesením ČVS: K. zo dňa 29. 10. 1998, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 03. 11. 1998 zastavil trestné stíhanie s odôvodnením, že skutok nie je trestným
činom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 6 TZ 8/99 zo dňa 14. 07. 1999 zrušil posledne
uvedené uznesenie, pretože ním a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech
žalobcu, vyšetrovateľovi prikázal vec znovu prejednať a rozhodnúť. Ústavný súd Slovenskej republiky

nálezom III US 6/00 zo dňa 13. 07. 2000 vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu bolo porušené
základné právo žalobcu vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky z článku 50 ods.3 a článku 142 ods.3
ako aj dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z článku 6 ods.1, ods.3 písm. b, c. K. R.
P., Ú. J. A. K. P. Ž., uznesením ČVS: K. zo dňa 23. 01. 2004 zastavil trestné stíhanie pre pokračujúci
trestný čin podľa § 250 ods.1 a 5 Trestného zákona s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom.

Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. 02. 2004.

V priebehu tohto trestného stíhania bola u žalobcu uznesením Okresného súdu Banská Bystrica Tp
107/95 zo dňa 19. 08. 1995 nariadená väzba od 17. 08. 1995 o 21.00 h. Uznesením Krajského súdu
Banská Bystrica 5 Tpo 366/95 zo dňa 27. 09. 1995 bolo potvrdené nariadenie väzby z dôvodov § 67
ods.1 písm.a/ Trestného poriadku. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica Tp 107/95 zo dňa 15.

02. 1996 bolo rozhodnuté o predĺžení väzby do 17. 03. 1996. Na sťažnosť prokurátora Krajský súd
Banská Bystrica uznesením 5 Tpo 64/96 zo dňa 06. 03. 1996 zamietol sťažnosť na väzbu aj podľa §
67 ods.1 písm.b/. Okresný súd Banská Bystrica uznesením 14. 03. 1996 Tp 107/95 prepúšťa žalobcu
z väzby na slobodu. Dňa 15. 03. 1996 Okresný súd dáva písomný príkaz pre Ú. Ž. na prepustenie
žalobcu na slobodu. Krajský súd Banská Bystrica uznesením 5 Tpo 118/96 zo dňa 24. 04. 1996

zamieta sťažnosť prokurátora proti uzneseniu o prepustení z väzby na slobodu.

Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že trestné stíhanie - od vznesenia obvinenia, po jeho
právoplatné zastavenie trvalo od 08. 06. 1994 do 17. 02. 2004. Počas neho žalobca bol vo väzbe od 20.
01. 1995 do 17. 08. 1995 v B., od 17. 08. 1995 do 19. 03. 1996 na Slovensku, čo je spolu 14 mesiacov.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je upravená v platnom znení zákonom

514/2003 Z.z. účinným od 01. 07. 2004. V § 27 ods. 2 sa uvádza, že zodpovednosť za škoduspôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje
doterajšími predpismi. Z uvedeného vyplýva, že nároky žalobcu treba posudzovať podľa zákona 58/69

Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 17. 02. 2004).

Okresný súd rozsudkom 7C/178/2005-388 z 20. 09. 2007 rozhodol o nároku na náhradu škody a ušlého
zisku, podľa Zákona č. 58/69 Zb.. V tejto časti bol jeho rozsudok potvrdený, rozsudkom Krajského súdu
Banská Bystrica 12Co/305/07-446 z 28. 02. 2008. Vo zvyšnej časti odvolací súd prvostupňový rozsudok

zrušil.

V konaní zostáva rozhodnúť o nároku žalobcu na odškodnenie morálnej škody 20 000 000,-- Sk a o
nemajetkovej ujme 10 000 000,-- Sk.

Žalobca sa domáha priznania nároku „morálnej škody“ 20 000 000,-- Sk od žalovaného 1/. Odôvodňuje
to právom na odškodnenie, ktoré priznáva článok 5, ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, uverejnený v zbierke zákonov ako oznámenie číslo 209/1992 Zb.. Každý, kto bol

obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku (článok 5 - právo na slobodu
a bezpečnosť), má nárok na odškodnenie. Uvádza, že morálna škoda mu prináleží za väzbu v dôsledku
trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, a za obmedzenie jeho osobnej slobody bez zákonného
rozhodnutia súdu, čo je zároveň v rozpore s článkom 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca sa domáha žalobou na ochranu osobnosti, podľa § 11 a nasledujúcich občianskeho zákonníka,

podľa § 13 ods. 2 priznania nemajetkovej ujmy 10 000 000,-- Sk od žalovaných 1/, 2/, 3/. Vznesením
obvinenia,výkonomväzby,trestnýmstíhaním,ktorébolozastavené,štátpodstatnýmspôsobomzasiahol
do jeho osobného života, práva na osobnú slobodu s následkami vo všetkých oblastiach jeho života.
Ovplyvnilo to jeho zdravotný stav, rodinný život. Zaistenie hnuteľného a nehnuteľného majetku je
zásahom do slobodného podnikania jeho, aj voči obchodným partnerom. Narušila sa jeho vážnosť

na verejnosti, aj v rodine. Tým utrpelo dobré meno, povesť a česť. Zásah bol umocnený tým, že
informácia o zadržaní, obvinení, väzbe, eskorte zo zahraničia na Slovensko bola medializovaná.
Tvrdenia preukazoval lekárskym potvrdením z roku 1996, z ktorého vyplýva, že od 28. 03. 1996 do 04.
04. 1996 bol hospitalizovaný pre bolesti na hrudníku. Pre Okresným súdom Žilina prebiehalo rozvodové
konanie 8C/873/1996, podané na návrh manželky v roku 1996, ktoré bolo 27. 02. 1997 prerušené a

dňa 12. 03. 1998 bolo zastavené podľa § 111 ods. 3 O. s. p..

Svedok I.. D. K. na pojednávaní uviedol, že so žalobcom mal obchodné vzťahy. Bol majiteľom C. K..
Zabezpečoval cez Š. K. športovcom pobyt v určitých destináciách. Žalobca, ako vlastník hotela P.
ich ubytovával. Po vzatí žalobcu do väzby prestali mať klienti záujem o ubytovanie v tomto hoteli. V
obchodnom prostredí, pri rozhovoroch s obchodnými partnermi, sa žalobca stal nedôveryhodným, padali

odcudzujúce slová na jeho adresu, pretože sa javil ako „podvodník“. Do tohto času spadá aj obchodná
strata svedkova v tom, že pre nezáujem klientov o ubytovanie v hoteli žalobcu, svedok predal autobus
ako nepotrebný pre jeho obchodné aktivity. Predal ho so stratou.

Svedok S. R. uviedol, že so žalobcom a ďalším spoločníkom boli obchodní partneri v obchodnej
spoločnosti R. s.r.o. so sídlom v Ž.. Obchodné vzťahy boli štandartné do momentu, kým žalobca nebol

vzatý do väzby. Potom sa na nich obchodný partneri „pozerať cez prsty“ , čo sa prejavilo tým, že ťažšie
uzavierali zákazky. Vo viacerých prípadoch sa stalo, že zamýšľané obchody táto obchodná spoločnosť
neuzavrela z toho dôvodu, že obchodní partneri zistili z výpisu z obchodného registra to, že jedným
zo spoločníkov je žalobca. Keď sa ubezpečili, že je to tá osoba ktorá je uvádzaná v médiách ako
„podvodník“, od obchodov odstúpili. Svedok požiadal žalobcu, aby z tejto obchodnej spoločnosti vystúpil,

čo žalobca urobil.SvedokL.S.uviedol,žežalobcupozná30rokov.Vrokoch1997-2004malimedzisebounajväčšíobchod
- prevod vlastníctva k hotelu P.. Uzavreli zmluvu o budúcej zmluve, dohodli sa na kúpnej cene, aj na
lehote v ktorej uzavrú riadnu zmluvu. Žalobca vystupoval ako predávajúci, svedok ako kupujúci. Riadnu

zmluvu už neuzavreli. So žalobcom sa nevedel skontaktovať, svedok nemal záujem nadobudnúť do
vlastníctvavec,ktorábolavtrestnomkonanízaistená.Svedoksaajzmédiídozvedelotom,žežalobcaje
obvinený, že je vo väzbe, je proti nemu vedené trestné stíhanie pre trestný čin podvodu. Tým sa preňho,
ako obchodný partner, stal nedôveryhodným. Informácie získal z televízneho vysielania, krátke šoty v
rámci spravodajstva. Žalobca bol v tom čase podnikateľom, ktorý bol známy v Ž., robil väčšie obchody.

Mediálne informácie vyvolávali otázky a dotazy v podnikateľskej sfére, o osobe žalobcu. Svedok sa
vyjadril, že v tom čase „to bola téma dňa“.

Žalobca predložil fotokópiu novinových článkov. V denníku N. Č. dňa XX.XX.XXXX na prvej strane bola
uverejnená informácia, že proti slovenskému podvodníkovi bolo začaté trestné stíhanie, ušiel do B.,
kde bol zadržaný na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu, v najbližších dňoch bude letecky
eskortovaný na Slovensko. V tom istom denníku dňa XX. XX. XXXX vyšla informácia, že po eskorte

na Slovensko bol, na základe rozhodnutia súdu, vzatý do väzby. V tom istom denníku dňa XX. XX.
XXXX vyšla informácia, kde sa uvádzajú okolnosti zadržania v zahraničí, eskortovania a väzby. Uvádza
sa údaj „obvinený I.. F. T. (XX) zo Ž.“. V denníku P. dňa XX. XX. XXXX v článku s názvom „B.“ ostáva
naďalej vo väzbe sa uvádza informácia o obvinení, zadržaní v zahraničí, eskorte na Slovensko, zotrvaní
vo väzbe na Slovensku. Uvádza sa údaj „náš XX-ročný občan F. T. zo Ž., majiteľ eseročky V.“.

Následky zásahu do osobnostného práva žalobcu medializáciou (pri nedôslednom rešpektovaní
prezumpcie nevinny) celoslovenskou pôsobnosťou, preukázal žalobca výpoveďou svedkov z oblasti
jeho podnikateľskej sféry tým, že jeho obchodní partneri prestali s ním obchodovať. V záujme udržania
vlastnej obchodnej dôveryhodnosti požiadali žalobcu o jeho vystúpenie ako spoločníka z obchodnej
spoločnosti,čožalobcaurobil.Narušeniemanželskéhovzťahujepreukázanépodanímnávrhunarozvod

manželstva manželkou žalobcu. Žalobca preukázal narušenie zdravotného stavu v roku 1996, tesne po
prepustení z väzby na slobodu.

Žalobca tvrdí, že dôvod, pre ktorý by mu mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
je skutočnosť, že boli proti nemu vedené trestné stíhanie, ktoré sa skončilo uznesením o zastavení.
Trestné stíhanie považuje od začiatku za neodôvodnené, všetky rozhodnutia, okrem zastavujúceho -

trestné stíhanie, za nezákonné. Tým boli porušené jeho ľudské práva a základné slobody, garantované
Dohovorom o ochrane ľudských práva a základných slobôd. Zásah bol umocnený medializáciou.

Právo na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník v §§ 11 až 13:

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Písomnosti osobnej povahy,

podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej
prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Privolenie nie je potrebné,
ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové
záznamy na úradné účely na základe zákona. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové
záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na

vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie
však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods.2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých ku porušeniu práva došlo.Podľa článku 144 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/92 Zb. sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní Ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
článku 7, ods. 2 a 5 a zákonom.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto
ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú
väčší rozsah ústavných práv a slobôd (článok 154c Ústavy).

Ku dňu 08. 06. 1994 (začatie trestného stíhania žalobcu) účinný článok 11 Ústavy Slovenskej republiky
prikazoval obdobne ako súčasne platný článok 154c všetkým orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo

svojej rozhodovacej, či inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať a presadzovať ochranu ľudských
práv alebo základných slobôd, ktoré sú predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy aj vnútroštátneho
zákona, aplikovať prednostne medzinárodnú zmluvu, ak boli splnené podmienky článku 11 Ústavy
Slovenskej republiky.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika, ako člen Rady Európy viazaná (oznámenie č. 209/92 Zb.), ktorého prednostnú aplikáciu
pred vnútroštátnym právom prikazuje ústavná norma (bývalý článok 11, súčasný článok 154c Ústavy
Slovenskej republiky). Prednostná aplikácia medzinárodnej zmluvy v tomto konkrétnom prípade
znamená,žetrestnéstíhaniežalobcumuselobyťvsúladenielensvnútroštátnymprávom,aleajvsúlade
s ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Za príčinu zásahu do osobnostných práv žalobca uvádza trestné stíhanie, ktorého výsledkom bolo
zastavenie. Podľa vysloveného názoru v zrušujúcom rozsudku odvolacieho súdu, zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, v podstate preto, že predpoklad o
spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia, nebol potvrdený. K zásahu došlo

prostredníctvom štátnej moci. Za jej výkon je považované „vnucovanie vôle vyjadrujúcej štátny resp.
verejný záujem jednotlivcom, sociálnym skupinám i celej spoločnosti“. Štátna moc sa v republike
vykonáva prostredníctvom orgánov moci zákonnodarnej, výkonnej a súdnej, slúži všetkým občanom a
je ju možné uplatňovať len v prípadoch v medziach a spôsobmi, ktoré stanoví zákon (publikácia autora
P. Vojteka - Odpovědnost za škodu při výkonu veřejnej moci, nakladateľstvo C. H. Besk, Praha 2005).

Preto žaloba smeruje proti Slovenskej republike, ktorá štátnu moc v Slovenskej republike reprezentuje.

Následkomjezásahdoosobnostnýchprávžalobcu.Lenvsúvislostistrestnýmstíhaním,výkonomväzby
bol žalobca zadržaný od 17. 03. 1996 do 19. 03. 1996 bez akéhokoľvek rozhodnutia.

Zodpovednosť za zásah do osobnostných práv vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti.ZodpovednostýmsubjektomjeSlovenskárepublika.Onazodpovedáajzaodškodneniepodľa

článku 5 ods. 5 Dohovoru (obeti zatknutia alebo zadržania), za predpokladu, že tieto boli nezákonné.
Ak zastavenie trestného stíhania, v prípade žalobcu, má tie isté právne následky ako nezákonné
rozhodnutie, potom Slovenská republika zodpovedá v oboch nárokoch žalobcu - na ochranu osobnosti
(zásah do osobnostnej sféry - narušenie dobrého mena, povesti, cti, do osobnej slobody, do vážnosti na
verejnosti, v rodine, podnikateľskej sfére, eskorta za mediálnej pozornosti, novinové články, narušenie

zdravotného stavu), a za - nezákonné zadržanie (vo väzbe po dobu dvoch dní bez rozhodnutia).

Slovenská republika zodpovedá za ujmu žalobcu (z anológie podľa Zákona č. 58/69 Zb.) v zastúpení
ústredných orgánov štátnej správy. V § 25 ods. 2 je uvedené, že v mene Slovenskej republiky vystupuje
ústredný štátny orgán uvedený v § 9 ods. 1. Podľa § 9 ods. 1 písm.b) je ním ústredný orgán republiky,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané.Podľa Zákona č. 575/2001 Z. z. a noviel - § 13 ods. 1, Ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom
štátnej správy pre súdy a väzenstvo, podľa § 11 Ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy
pre - podľa písm.d) zákona - policajný dvor.

Z pohľadu odškodňovania (podľa Zákona č. 58/69 Zb.) uznesenie o vznesení obvinenia treba považovať
za nezákonné rozhodnutie. Vydal ho policajný orgán. K nezákonnému zadržaniu vo väzbe došlo
postupom väzenstva. Potom treba vyvodiť spoločnú zodpovednosť oboch ústredných orgánov - M. S.
S. R. a M. V. S. R.. Zodpovednosť žalovaného 3/ nie je daná (nie je ústredným orgánom štátnej správy).

V rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky - sp. zn. I.ÚS 85/04 bolo vyslovené: „bez ohľadu
na to, akým spôsobom obsahom inštitútu náhrady škody pracuje domáci zákonnodarca, judikatúra

všeobecných súdov i súdu ústavného, prípadne domáca civilistická doktrína v oblasti vnútroštátnej
aplikácie Dohovoru, treba vyjsť z pojmu náhrady škody tak, ako s ním operujú národné európske
ústavné súdy a najvyššie súdy, v ktorých judikatúry vyrastá judikatúra ESLP. Pokiaľ ide špecificky o
bežnú zodpovednosť štátu za obmedzenie osobnostnej slobody, a teda vzťah domáceho reliktného
civilného práva a článku 5 ods. 5 Dohovoru, je situácia v jednotlivých európskych štátoch taká, že

klasická dogmatika civilno-právnych inštitútov ustúpila priamemu pôsobeniu článku 5 ods. 5 Dohovoru,
ktorý je vykladaný národnými súdmi celkom autonómne. Tento svoj postoj ústavný súd odôvodňuje
i judikatúrou ESLP, ktorý trvale judikuje, že inštitúty Dohovoru môžu mať celkom autonómny obsah
a rozsah nezávislých na ich právnej kvalifikácii vyplyvajúcej z vnútroštátneho práva“ (uverejnené v
publikácii veľký komentár Občianskeho zákonníka I, II, autor prof. Švestka a kolektív - nakladateľstvo

C. H. Besk, 2008).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 4Cdo/177/2005 z 31. 05. 2007 vyslovil právny názor
- „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj súvislosti s článkom 5 ods.1 a ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol
podľa ust. § 5 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb.“. V odôvodnení tohto rozsudku sa doslova uvádza, i keď

článok 5 ods. 5 Dovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch podobných
prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím, možno podľa názoru dovolacieho súdu použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých
sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona
č. 58/69 Zb. Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu

spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia
osobnej slobody. Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má
jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak teda odvolací
súd dospel k záveru, že žalobcovi nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/69 Zb., je jeho záver síce v súlade s vymedzením náhrady škody podľa vnútroštátnej právnej

úpravy (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), neobstojí však vo svetle chápania náhrady škody, ktoré
vyplýva z článku 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý sú súdy povinné aplikovať prednostne pred zákonom.

Z uvedených dôvodov, potom súd rozhodol o oboch nárokoch tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku.

Nárok vyplývajúci z práva na ochranu osobnosti, aj odškodnenie podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru sú

kumulovanými nárokmi, ktoré vznikli z jednej príčiny (nezákonné rozhodnutie a nezákonné zadržanie
po ukončení väzby). Následok nastal vo sfére narušenia osobnostných práv žalobcu. Nie je možné
navrátenie do pôvodného stavu. Ospravedlnenia sa žalobcovi sa nedostalo. Je na mieste finančná
satisfakcia vo forme nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súdom priznanou výškou nemajetkovej ujmy je žalobca odškodnený v oboch nárokoch, ktoré sa

kumulujú (pretože príčiny vyvolali rovnaký následok).Zostáva posúdiť primeranosť výšky nemajetkovej ujmy. Súd vychádza z takej sumy, ako bola priznaná
v podobných veciach (vec Okresného súdu Banská Bystrica 14C/112/2002 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Banská Bystrica 16Co/256/05, vec Okresného súdu Banská Bystrica 8C/181/2004 v

spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica 15Co/6/2006).

Rozhodovanie o primeranosti výšky nemajetkovej ujmy je na súde.

Súd vo veci musí rozhodnúť o celom predmete konania. Žalobca žiadal priznať samostatné sumy z
každého z nárokov (nemajetkovú ujmu 10 000 000,-- Sk), na poslednom pojednávaní upravil na sumu
1 000 000,-- Sk. Z odškodnenia podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru sumu 20 000 000,-- Sk. Súd priznáva
z oboch nárokov výšku nemajetkovej ujmy spolu 1 000 000,-- Sk, preto vo zvyšku výšky žalobu zamieta

(len pre neprimeranosť požadovanej výšky).

Konanie o náhrade škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, je podľa § 4 ods.1 písm.c zákona 71/92 Zb. a noviel (v znení účinnom ku dňu 21. 10. 2005)
vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov.

Konanie o ochrane osobnosti s nárokom na nemajetkovú ujmu je spoplatnené. Podľa položky 7 písm.d/

sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok zo žaloby 2 000,-- Sk, a 5 % z výšky nemajetkovej
ujmy. Žalobca s podanou žalobou zaplatil časť súdneho poplatku za konanie vo výške 2 500,-- Sk.
Súdny poplatok z nemajetkovej ujmy 1 000 000,-- Sk činí 50 000,-- Sk. Spolu žaloba a nemajetková
ujma 2 000,-- Sk + 50 000,-- Sk. Zostáva teda doplatiť na účet súdu 49 500,-- Sk (pripojeným príkazom
na úhradu).

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa úspechu v konaní. Žalobca bol úspešný v časti žaloby o
ochranu osobnosti priznania nemajetkovej ujmy a odškodnenia podľa Dohovoru. Má preto právo na
náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. od žalovaných 1/ a 2/. Trovy konania preňho predstavujú
súdny poplatok za konanie 2000,-- Sk + 50 000,-- Sk a trovy právneho zastupovania podľa vyhlášky
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Odmena za

zastupovanie za 1 úkon podľa § 11 ods. 1 predstavuje 1/13-tinu výpočtového základu. Za rok 2005
prináleží právnej zástupkyni žalobcu odmena za prípravu a prevzatie vo výške 1 154,-- Sk za žalobu v
tej istej výške, aj za podanie zo dňa 07. 12. 2005. Za rok 2006 za prvé 2 úkony (námietka voči miestnej
príslušnosti súdu a námietka zaujatosti voči zákonnej sudkyni) prináleží odmena v 1/2-ici z výpočtového
základu 1 260,-- Sk, podľa § 14 ods. 5 s použitím analógie podľa ods. 2 písm.d/. Teda za každý z týchto

úkonov po 630,-- Sk. Za ďalšie úkony prináleží odmena za 1 úkon 1 260,-- Sk, za stanovisko zo dňa
26. 05. 2006, za pojednávanie 29. 06. 2006, za podanie zo dňa 10. 07. 2006, za stanovisko
zo dňa 10. 11. 2006. Za rok 2007 prináleží odmena vo výške 1 371,-- Sk za úkon za podanie zo dňa
05. 02. 2007, za pojednávanie 08. 02. 2007 a pojednávanie 20. 09. 2007. Ďalej prináleží za odvolanie
a za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v 1/ rade. Za rok 2008 prináleží odmena vo výške 1 466,-- Sk

za pojednávanie na odvolacom súde 28. 02. 2008, za vyjadrenie zo dňa 11. 07. 2008 a pojednávanie
na Okresnom súde 23. 09. 2008. Súčtom na odmene prináleží suma 21 015,-- Sk. Za úkony v roku
2008 požiadala právna zástupkyňa žalobcu priznanie DPH vo výške 19 %, čo predstavuje sumu 836,--
Sk (19 % zo sumy 3 x 1 466,-- Sk). Podľa § 16 ods. 3 ku každému úkonu prináleží režijný paušál vo
výške 1/100-tiny výpočtového základu, čo za rok 2005 predstavuje pri 3 úkonoch sumu 450,-- Sk, za

rok 2006 pri 6 úkonoch sumu 984,-- Sk, za rok 2007 pri 5 úkonoch sumu 890,-- Sk a za rok 2008 pri
3 úkonoch sumu 570,-- Sk. Spolu na režijnom paušále 2 894,-- Sk.

Na náhrade trov konania ďalej prináleží náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vo výške 1/60-tiny
výpočtového základu. Za rok 2006 pri jednej ceste za 6 začatých polhodín je náhrada vo výške 273,--
Sk, spolu 1 638,-- Sk, za rok 2007 pri dvoch cestách za 12 začatých polhodín po 297,-- Sk je náhrada

3 564,-- Sk a za rok 2008 pri dvoch cestách za 12 začatých polhodín po 318,-- Sk, suma 3 816,-- Sk.
Spolu na náhrade za stratu času 9 018,-- Sk.Za účasť na pojednávaniach v roku 2008 (28. 02. 2008 a 23. 09. 2008) požiadala právna zástupkyňa
žalobcu priznanie cestovného podľa § 15 písm.a) Vyhlášky s odkazom na Zákon č. 283/2002 Z. z. podľa
§ 7 priználeží pri použití osobného motorového vozidla základná náhrada. Na pojednávanie 28. 02. 2008

na cestu zo Ž. do Banskej Bystrice a späť spolu 200 km základná náhrada 6,20 Sk x 200 km = 1 240,--
Sk. Za pojednávanie 23. 09. 2008 základná náhrada 5,50 Sk x 200 km = 1 100,-- Sk, spolu 2 340,--
Sk. Okrem základnej náhrady prináleží náhrada za spotrebované pohonné látky osobného motorového
vozidla V. F. pri priemernej spotrebe 8 l na 100 km za použitia pohonnej hmoty benzín super 95 pri
priemernej cene paliva 39,-- Sk za liter, je potom náhrada za jednu cestu 200 km spotreba 16 l x 39,--

Sk = 624,-- Sk. Za dve cesty je to suma 1 248,-- Sk. Po spočítaní základnej náhrady a náhrady za
spotrebované pohonné látky potom vyjde suma 3 588,-- Sk.

Spočítaním všetkých súm trov konania žalobcu vyjde suma 89 351,-- Sk, ako súčet súdneho poplatku
za konanie 52 000,-- Sk, odmeny za zastupovanie 21 015,-- Sk, DPH 836,-- Sk, režijný paušál 2 894,--
Sk, náhrada za stratu času 9 018,-- Sk a cestovné 3 588,-- Sk.

Pri výpočte odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal súd z právneho názoru vysloveného

VS Praha - PR 19095 č. 3, kde je vyslovené: „hodnota veci nie je výška navrhovateľom
požadovaného zadosťučinenia v peniazoch, to je len jeden z prípustných prostriedkov ochrany pre
prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Právo na ochranu osobnosti je hodnota, u
ktorej je pojmove vylúčené jej vyjadrenie v peniazoch“. Tento istý názor použil aj odvolací súd v inej veci
(Krajský súd Banská Bystrica vo veci 16Co/256/2005).

Žalovaný 1/ sa výslovne vzdal práva na náhradu trov konania.

Žalovaný 2/ bol v časti žaloby na ochranu osobnosti neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov
konania, podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Žalovaný 3/ sa výslovne vzdal práva na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia

jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení štvormo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému

rozsudku smeruje, kto ho robí - odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu

odvolateľ napáda rozsudok, v čom je rozsudok alebo postup okresného súdu

nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť),

uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak

súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. (§ 205 ods. 1 OSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa Zákona č.

233/95 Z. z. a noviel - Exekučný poriadok.