Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, September 23, 2010

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/122/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107215458
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2010:7107215458.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľky: D. H., T..X.X.XXXX,

H. D. Y., O.. Č.. Z. Č..XX, zastúpenej: V..C. H., H. D. Y., I. Č..XX proti odporcom: v l.rade Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova
č.5, v 2.rade S. Y., T..XX.X.XXXX, I. C. D. Y., M. Č..XX, U..Č.. D. D. U. B. G., v konaní o náhradu škody
- o zaplatenie sumy 200.000,- Sk s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Návrh v celom rozsahu z a m i e t a.

Navrhovateľka nemá právo na náhradu trov konania voči odporcovi v 1.rade, ani voči odporkyni v 2.rade.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom, doručeným súdu dňa 3.7.2007 domáhala, aby súd zaviazal odporcov v

1. a 2.rade zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 200.000,- Sk spolu s príslušenstvom, ako aj trovy
konania.

Svoj návrh navrhovateľka odôvodnila poukazom na zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi navrhovateľkou
a odporkyňou v 2.rade uzavretím zmluvy o tichom spoločenstve v zmysle ustanovení § 679 až 681
Obchodného zákonníka. Mala za to, že predmetnú zmluvu uzatvorila a do tichého spoločenstva
investovala finančné prostriedky vo výške 200.000,-Sk dobromyseľne, ako dôchodkyňa s nízkym

dôchodkom. Koncom roka 1998 po nástupe nových politických strán do vedenia štátu sa zmenilo
podnikateľské prostredie a poprední predstavitelia štátnej moci v opozícii kladne hodnotili činnosť
nebankových subjektov, avšak chránili iba banky a tieto nebankové subjekty nechali „padnúť“, čim došlo
k porušeniu článku II Ústavy Slovenskej republiky a § 1 ods.1 Trestného poriadku. Poukazovala na
skutočnosť, že odporkyni v 2.rade bolo udelené živnostenské oprávnenie Okresným úradom Košice
II v rozpore so živnostenským zákonom bez náležitého uváženia, pričom činnosť odporkyne malo
kontrolovať Ministerstvo financií Slovenskej republiky cestou daňových úradov a finančnej polície. Mala

za to, že Vláda Slovenskej republiky, resp. jej výkonné orgány včas nezabránili nezákonnej činnosti
odporkyne v 2. rade a jej zamestnancov, čím značne poškodili na ústavných právach okradnutých
občanov (Základné práva a slobody článok 12, 19/1, 20/1 a 46 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky).
Navrhovateľka mala za to, že Vláda Slovenskej republiky včas nekonala tak, ako jej to ukladá Ústava
Slovenskej republiky, ako aj Trestný poriadok (náležité zistenie trestných činov a potrestanie páchateľov
trestnej činnosti). Zároveň nečinnosťou prokuratúry bol porušený § 3 zákona č.214/1966 Zb., ktorý
ukladá prokuratúre vykonávať opatrenia na predchádzanie a zistenie porušovania zákonnosti, ochranu

poškodených práv a vyvodzovanie zodpovednosti. Ďalej tvrdila, že odporkyňa v 2.rade na základe
nekalej a protizákonnej klamlivej reklamnej kampane niekoľko rokov lákala od občanov peniaze, čím
vedome porušovala aj zákon o reklame, ako aj ďalšie zákony, avšak štátne orgány a orgány činné v
trestnom konaní nekonali dôsledne podľa príslušných zákonov. Štátne orgány vedeli o neoprávnenompodnikaní nebankových subjektov, o poškodzovaní klientov a uvádzaní ich do omylu, vláda Slovenskej
republiky a jej výkonné orgány mali dostatok informácií o porušovaní zákonov zo strany nebankových
subjektovadostatoknástrojovnazamedzenietohtoporušovania,alenekonali,prípadnekonalipovrchne

a zdĺhavo, čím umožnili nebankovým subjektom páchať trestnú činnosť, začo by mali niesť svoj podiel
zodpovednosti. Navrhovateľka tvrdila, že odporcovia v 1. a 2. rade nesú zodpovednosť za vznik škody s
poukazom na ustanovenia §§ 415, 420, 424 a 442 Občianskeho zákonníka a odporca v 1.rade aj podľa
ust. § 18 zákona č.58/1969 Zb..

V priebehu konania navrhovateľka doplnila dôvody svojej žaloby a uviedla, že vo vzťahu k odporkyni v
2.rade sa domáha zaplatenia sumy 200.000,-S s poukazom na skutočnosť, že tichá spoločnosť zanikla
a navrhovateľke tak vznikol nárok na vrátenie vkladu v zmysle článku V zmluvy o tichom spoločenstve,
eventuálne titulom nároku na náhradu škody z dôvodu, že odporkyňa v 2.rade porušila svoje zmluvné
povinnosti a za svoje správanie bola odsúdená v trestnom konaní.

Odporca v 1.rade považoval žalobu za neopodstatnenú. Poukázal na skutočnosť, že štát zodpovedá za
škodu len v rámci plnenia úloh štátnych orgánov, pričom zmluva o tichom spoločenstve je dobrovoľným
záväzkovým vzťahom a škoda, ktorá z tohto vzťahu vznikla, sa nemôže prenášať na štát z dôvodu, že
účastníci zmluvy si neoverili subjekt, s ktorým sa rozhodli podieľať na podnikaní. Namietal svoju pasívnu
legitimáciu v konaní.

Odporkyňa v 2.rade namietala, že nemá k dispozícii žiaden majetok, pretože všetky vklady, ktoré
obdŕžala od tichých spoločníkov, požičala iným osobám. Navrhovateľke doporučila, aby sa svojho
nároku domáhala od ľudí, ktorým tieto peniaze požičala. Zároveň vzniesla námietku premlčania nároku.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, odporkyne v 2.rade, oboznámením listinných
dôkazov tvoriacich obsah spisu, ako aj oboznámením obsahu pripojeného trestného spisu Krajského
súdu v Košiciach sp.zn.1T 22/2001 a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci:

Z písomnej zmluvy o tichom spoločenstve (č.l.10 spisu) súd zistil, že navrhovateľka ako tichý spoločník

a odporkyňa v 2.rade ako podnikateľ dňa 4.1.1999 uzatvorili v zmysle ustanovení §§ 673 až 681
Obchodného zákonníka zmluvu o tichom spoločenstve. Z článku I zmluvy vyplýva, že navrhovateľka
ako tichá spoločníčka sa zaviazala podieľať na podnikateľskej činnosti odporkyne v 2.rade poskytnutím
vkladu vo výške 200.000,- Sk splatného v hotovosti do pokladne odporkyne v 2.rade v deň podpisu
zmluvy. Z článku II zmluvy vyplýva, že táto bola uzatvorená na dobu neurčitú. Z článku III zmluvy vyplýva,

že odporkyňa v 2.rade sa zaviazala vyplácať navrhovateľke výnos vo výške 36% p.a. mesačne (so
zdanením 25%), ako aj podiel zo zisku vo výške 54.000,- Sk ročne, bez zreteľa na zisk dosiahnutý
odporkyňou v 2.rade v obchodnom roku (garantovaný podiel zisku). Z článku IV zmluvy vyplýva, že
zmluva o tichom spoločenstve zaniká smrťou jedného zo spoločníkov, vyhlásením konkurzu na majetok
odporkyne v 2.rade alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok podnikateľa alebo

zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, písomnou výpoveďou tichého
spoločníka a písomnou výpoveďou podnikateľa. Z článku V zmluvy vyplýva, že po zániku tichej
spoločnosti je odporkyňa v 2.rade povinná do 30 dní vrátiť navrhovateľke jej vklad zvýšený o pomernú
časť podielu na zisku.

Z príjmového pokladničného dokladu (č.l.11 spisu) súd zistil, že navrhovateľka dňa 4.1.1999 vyplatila
odporkyni v 2.rade vklad vo výške 200.000,- Sk.

Z pripojeného trestného spisu Krajského súdu v Košiciach sp.zn.1T 22/2001 súd zistil, že Okresný
prokurátor Košice I podal na odporkyňu v 2.rade S. Y. dňa 28.3.2001 obžalobu sp.zn. Pv 220/1999 pre

trestný čin podvodu podľa § 250 ods.1 a 4 Trestného zákona. Zo strany 118 obžaloby vyplynulo, že
všetci poškodení, vrátane navrhovateľky sa pripojili k trestnému stíhaniu so žiadosťou o náhradu škody,
ktorá pozostáva z individuálne vloženej čiastky ako vkladu a ušlého výnosu z uvedenej sumy.

Z pripojeného trestného spisu ďalej súd zistil, že Krajský súd v Košiciach uznesením č.k.1T

22/2001-13479 zo dňa 17.6.2002 účasť poškodených v konaní pred súdom nepripustil. Z obsahu
odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že poškodení boli odkázaní so svojim nárokom na
občianskoprávne konanie.Z pripojeného trestného spisu ďalej súd zistil, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k.1T
22/2001-14119 zo dňa 14.11.2005 uznal odporkyňu v 2.rade vinnou, že ako fyzická osoba podnikajúca
pod obchodným menom S. Y. - NICK FINANCE, so sídlom podnikania v Košiciach na ulici Ružínskej

č.15, v období od januára 1996 do mája 1999 v pobočkách záložne NICK FINANCE v Košiciach na ulici
Moyzesovej č.46, v Banskej Bystrici na ulici Hornej č.27 a v Bratislave na ulici Cukrovej č.14 a Hronskej
č.11 prijímala vklady od tichých spoločníkov a to na základe zmlúv o tichom spoločenstve uzavretých s
2100 poškodenými, ktorí sú vymenovaní vo výroku tohto rozsudku a ktorí jej tieto odovzdávali za účelom
ich zhodnotenia, pričom s týmito finančnými prostriedkami nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie

výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju osobnú potrebu, čím takto spôsobila
uvedeným osobám škodu v celkovej sume 398.098.450,- Sk, a teda, na škodu cudzieho majetku seba
obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,
čím spáchala pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods.1 a 4 Trestného zákona, za čo jej bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.

Aj z odôvodnenia citovaného trestného rozsudku, zo strany 106 vyplýva, že v trestnom konaní boli
zabezpečenévýpovedevšetkýchpoškodenýchuvedenýchvovýrokovejčastirozsudku,pričomjednotliví
poškodení uviedli, akým spôsobom sa dozvedeli o možnosti stať sa tichým spoločníkom, pričom väčšina
z nich reagovala na reklamnú kampaň v masovokomunikačných prostriedkoch. Všetci poškodení sa
pripojili k trestnému stíhaniu so žiadosťou o náhradu škody, ktorá pozostáva z individuálne vloženej

čiastky ako vkladu a o ušlý výnos uvedenej sumy.

Medzi poškodenými uvedenými vo výroku tohto rozsudku je uvedená aj navrhovateľka, pod poradovým
číslom 148. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 12.12.2007.

Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že sa nepamätá, že by jej bolo doručené uznesenie Krajského
súdu v Košiciach o vylúčení poškodených z trestného konania. Pripustila možnosť, že o tejto skutočnosti
mohol hovoriť predseda Spoločnosti na ochranu poškodených občanov záložní na Slovensku (SOPOZ)
Košice na stretnutiach poškodených, avšak ona nechodila na každé stretnutie tejto spoločnosti.

Zmluvu o tichom spoločenstve nevypovedala ani navrhovateľka, ani odporkyňa v 2.rade.

Z listu Spoločnosti na ochranu poškodených občanov záložní na Slovensku (SOPOZ), Košice,
adresovaného predsedovi Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.7.2002 (č.l.8 spisu) súd zistil, že
poškodení si uplatnili v trestnom konaní svoje nároky na náhradu škody ešte pred podaním obžaloby

- dňa 27.2.2001.

Z listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.13717/03-61/D/983 zo dňa 6.2.2004 (č.l.7
spisu), adresovaného C.. V.. D. N., predsedovi Rady spoločnosti SOPOZ súd zistil, že Ministerstvo
spravodlivosti týmto listom reagovalo na žiadosť spoločnosti SOPOZ o podanie sťažnosti pre porušenie

zákona proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, ktorým súd rozhodol, že sa účasť poškodených v
konaní pred súdom nepripúšťa. Z obsahu listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyplýva,
že nebolo zistené žiadne porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo podanie sťažnosti, ako aj, že v
dôsledku uplatnenia nároku na náhradu škody poškodenými v trestnom konaní došlo k prerušeniu
plynutia premlčacej doby a táto začala znovu plynúť odo dňa doručenia uznesenia o nepripustení

poškodených do konania. Z uvedeného dôvodu boli poškodení odkázaní uplatniť si svoje pohľadávky
v občianskoprávnom konaní.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že na konkurznom oddelení Krajského súdu v Košiciach konkurz na
majetok odporkyne v 2.rade vyhlásený nebol. Dňa 27.1.2004 bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu,

ktorému nebolo vyhovené; konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku a to uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp.zn.4K 3/2004 zo dňa 2.9.2004.

Z pripojeného trestného spisu Krajského súdu v Košiciach súd ďalej zistil, že uznesenie Krajského súdu
v Košiciach č.k.1T 22/2001-13479 zo dňa 17.6.2002, ktorým nebola pripustená účasť poškodených

v konaní pred súdom, bolo doručené do vlastných rúk navrhovateľky na adresu Č..Z. Č..XX D. Y.
dňa 27.6.2002, prostredníctvom pošty Košice I. Prevzatie uznesenia navrhovateľka potvrdila vlastným
podpisom, ktorý navrhovateľka na pojednávaní konanom dňa 23.9.2010 nespochybnila.Z výpisu zo Živnostenského registra SR súd zistil, že odporkyňa v 2.rade vykonávala podnikateľskú
činnosť na základe živnostenského oprávnenia, vo viacerých predmetoch podnikania, napr.
sprostredkovanie obchodu, marketing, management od 13.1.1992, záložňa od 13.3.1996.

Navrhovateľka svoj nárok voči odporcovi v 1.rade uplatňovala titulom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Podľa prechodného ustanovenia § 27 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

Zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nadobudol
účinnosť dňa 1.7.2004. K navrhovateľkou tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu odporcu v 1.rade

malo dôjsť v čase pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, preto súd predmetnú vec posudzoval
podľa predchádzajúcej právnej úpravy a teda v zmysle zákona č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 18 ods.1 zákona č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Štátnou mocou je potrebné rozumieť takú moc, ktorá priamo alebo sprostredkovane rozhoduje

autoritatívne o právach a povinnostiach subjektov, ktoré nie sú v rovnoprávnom postavení s orgánom
štátnej moci a na ktorých vôli obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí. Za výkon štátnej moci je obvyklé
považované vnucovanie vôle, vyjadrujúce sa štátny, resp. verejný záujem jednotlivcom, sociálnym
skupinám i celej spoločnosti. Štátna moc je v Slovenskej republike vykonávaná prostredníctvom orgánov
moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, slúži všetkým občanom a možno ju uplatňovať len v prípadoch,

v medziach a spôsobmi, ktoré stanoví zákon.

Zo zákona č.58/1969 Zb. vyplývajú dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Ide o škodu, ktorá bola
spôsobená:
a/ rozhodnutím, ktoré bolo vydané v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom

konaní,
b/ nesprávnym úradným postupom.

Ide o objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je
založená na súčasnom splnení troch podmienok:

1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
2. vznik škody alebo nemajetkovej ujmy,
3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.

Uvedená konštrukcia zodpovednosti štátu za vznik škody zodpovedá aj konštrukcii všeobecnej
zodpovednostizaškoduvzmysleust.§420Občianskehozákonníka,kdezákonprevznikzodpovednosti
za škodu taktiež vyžaduje splnenie troch základných podmienok a to:
1. porušenie právnej povinnosti - protiprávny úkon,
2. vznik škody a

3. príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

Podmienky zodpovednosti za škodu musia byť náležite preukázané. V tomto smere nesie povinnosť
tvrdenia a dôkazné bremeno poškodený. Štát zodpovedá predovšetkým za škodu, ktorú spôsobili štátne
orgány, t.j. orgány, ktoré štát zriaďuje práve na plnenie funkcií štátu a vybavuje ich za tým účelom

právomocou a pôsobnosťou rozhodovať o subjektívnych právach a povinnostiach jemu bezprostredne
nepodriadených právnych subjektov. Podľa jednotlivých druhov štátnej moci sa aj štátne orgány delia
na orgány zákonodarné, výkonné a súdne.V danom prípade navrhovateľka tvrdila, že k škode došlo na základe druhej formy objektívnej
zodpovednosti štátu, a to jeho nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom podľa
vyššie citovaného ustanovenia § 18 zákona č.58/1969 Zb. môže byť akákoľvek činnosť spojená s

výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Z tohto hľadiska sa za nesprávny
úradný postup považuje aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, pokiaľ malo byť v
súlade s uvedenými pravidlami správne vydané, resp. vydané v stanovenej lehote, prípadne aj iná

nečinnosť štátneho orgánu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. To všetko samozrejme za
predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedením postupom.
Podľa konkrétnych okolností môže nesprávny úradný postup predstavovať akúkoľvek činnosť spojenú
s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri ňom alebo v jeho dôsledku k porušeniu pravidiel
predpísaných právnymi normami pre jeho postup alebo k porušeniu poriadku určeného povahou alebo
funkciou postupu.

Navrhovateľka tvrdila, že nesprávny úradný postup Ministerstva financií Slovenskej republiky spočíval v
tom, že činnosť odporkyne v 2.rade malo ministerstvo kontrolovať cestou daňových úradov a finančnej
polície, ako aj, že prostredníctvom odboru kontroly malo vykonávať kontrolu nad finančným trhom.

Z ustanovenia § 7 ods.1 zákona č.575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej
štátnej správy vyplýva, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej
správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho
auditu. Zároveň je aj ústredným orgánom štátnej správy pre informatizáciu spoločnosti, koordináciu
štátnej pomoci a pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovaru

ustanovených osobitnými zákonmi.

V zmysle § 7 ods.2 citovaného zákona Ministerstvo financií Slovenskej republiky zabezpečuje tvorbu a
uskutočňovanie politiky v oblastiach podľa odseku 1, výkon štátnej správy vo veciach správy štátnych
finančných aktív a pasív Slovenskej republiky, hypotekárneho bankovníctva, stavebného sporenia,

devízového hospodárstva a devízovej kontroly, jednotného účtovníctva a účtovného výkazníctva,
hazardných hier ako aj výkon štátneho dozoru nad vykonávaním sociálneho poistenia, dodržiavaním
podmienok poskytovania štátnej prémie v stavebnom sporení, poskytovania štátneho príspevku
k hypotekárnym úverom, nad činnosťou exportnej, importnej banky Slovenskej republiky a nad
hospodárením Sociálnej poisťovne.

Z ustanovenia § 1 zákona č.502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení
niektorých zákonov vyplýva, že tento zákon upravuje základné pravidlá, ciele a spôsob vykonávania
finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu, vykonávaných podľa tohto zákona, ktoré sú
súčasťou systému verejnej, vnútornej finančnej kontroly zabezpečujúceho dodržiavanie osobitných

predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a na základe ktorých
sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia, a dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti,
účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami a pri iných činnostiach orgánu verejnej
správy.

Podľa ustanovenia § 2 ods.1 citovaného zákona, finančnou kontrolou sa rozumie súhrn činností, ktorými
sa v súlade s týmto zákonom a osobitnými predpismi overuje:
a/ splnenie podmienok na poskytnutie verejných prostriedkov,
b/ dodržiavanie osobitných predpisov a medzinárodných zmlúv, ktorým je Slovenská republika viazaná
a na základe ktorej sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia pre hospodárenie s

verejnými prostriedkami,
c/ dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými
prostriedkami,
d/ na účely finančného riadenia, dostupnosť, správnosť a úplnosť informácií o vykonávaných finančných
operáciách a o hospodárení s verejnými prostriedkami,

e/ splnenie opatrení prijatých na nápravu nedostatkov zistených finančnou kontrolou a na odstránení
príčin ich vzniku.V zmysle ustanovenia § 2 ods.2 písm.b/ citovaného zákona, verejnými prostriedkami sa rozumejú na
účely tohto zákona prostriedky podľa osobitného predpisu a iné prostriedky zo zahraničia poskytnuté na
základe medzinárodných zmlúv, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Citované zákonné ustanovenia pritom odkazujú vo vzťahu k definícii verejných prostriedkov na zákon
č.523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

Podľa ustanovenia § 1 zákona č.96/2002 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, tento zákon upravuje zriadenie, pôsobnosť, organizáciu, činnosť a hospodárenie
Úradu pre finančný trh, ako aj jeho postup pri vykonávaní dohľadu nad finančným trhom v oblasti
kapitálového trhu a poisťovníctva, podľa tohto zákona a podľa osobitných zákonov a spoluprácu a
súčinnosť úradu s inými orgánmi a právnickými osobami a fyzickými osobami Slovenskej republiky a v
zahraničí pri vykonávaní tohto dohľadu.

Podľa ustanovenia § 3 ods.1 citovaného zákona, Úrad pre finančný trh vykonáva dohľad nad
činnosťou obchodníka s cennými papiermi, pobočky zahraničného obchodníka s cennými papiermi,
sprostredkovateľa investičných služieb, burzy cenných papierov, centrálneho depozitára cenných
papierov, správcovskej spoločnosti, podielového fondu, poisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne,
poisťovateľov makléra a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo osobitným zákonom aj nad inými

osobami a subjektami a nad skupinami osôb a subjektov, ktorým osobitné zákony v oblasti kapitálového
trhu alebo poisťovníctva ukladajú povinnosti (ďalej len dohliadaný subjekt).

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon odkazuje na tieto osobitné zákony:
- zákon č.530/1990 Zb. o dlhopisoch,

- zákon č.385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní,
- zákon č.330/2000 Z.z. o burze cenných papierov,
- zákon č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách,
- zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve
- zákon č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla.

Zhrnúcvyššieuvedenéjezrejmé,žeodporcav1.radeanivrámcisvojejdozornejčinnostiaúloh,ktorésú
vo vzťahu k Ministerstvu financií Slovenskej republiky uložené zákonom pre danú oblasť štátnej správy,
neporušil žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu z vyššie citovaných zákonov, pretože právny vzťah medzi

navrhovateľkou a odporkyňou v 2.rade je súkromným záväzkovo-právnym vzťahom, ktorý vznikol na
základe dvojstranného právneho úkonu - zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá je výsledkom zhodného
prejavu vôle oboch zmluvných strán. Tento vzťah nespĺňa ani jednu z charakteristík vzťahov, nad
ktorými Ministerstvo financií SR v zmysle vyššie citovaných právnych predpisov vykonáva dohľad alebo
kontrolu - nejde o oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, finančnej kontroly, vnútorného auditu,

vládneho auditu, nejde o finančnú kontrolu pri hospodárení s verejnými prostriedkami štátneho rozpočtu,
ani o činnosť obchodníka s cennými papiermi, sprostredkovateľa investičných služieb, burzy cenných
papierov, poisťovne, podielového fondu atď.

Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že odporca v 1.rade je zodpovedný za škodu z dôvodu, že nevykonával

dozor nad nekalou súťažou, či klamlivou reklamnou činnosťou odporcu v 2.rade v zmysle § 8 zákona
č.220/1996 Zb. zákonov o reklame, dozor nad dodržiavaním ustanovení upravujúcich reklamu v
osobitných predpisoch v znení tohto zákona vykonávajú - Rada Slovenskej republiky pre rozhlasové a
televízne vysielanie, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a ním poverení zamestnanci, Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky a ním riadené orgány na ochranu zdravia, Poľnohospodárska a

potravinárska inšpekcia, Slovenská obchodná inšpekcia a okresné úrady podľa osobitných predpisov.
Z uvedeného potom vyplýva, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky nemá v pôsobnosti dozor
nad nekalou súťažou, či klamlivou reklamou. Ten istý záver platí aj vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky,
že nedošlo k náležitému zisteniu trestných činov a potrestaniu páchateľov trestnej činnosti, pretože
uvedená činnosť je taktiež v pôsobnosti iných štátnych orgánov a to orgánov činných v trestnom konaní.

Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že navrhovateľka nepreukázala, že by bol odporca v 1.rade
porušil právnu povinnosť pri plnení svojich úloh, ustanovených zákonom a teda, že zo strany odporcu
v 1.rade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého by navrhovateľke vzniklaškoda. Pre vylúčenie zodpovednosti štátu za vznik škody pritom postačí, ak nie je splnená aspoň
jedna zo základných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu (v danom prípade protiprávny
úkon). Naopak, vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že zodpovednosť za škodu, ktorá

navrhovateľke vznikla, nesie odporkyňa v 2.rade.

Vo vzťahu k odporkyni v 2.rade si navrhovateľka uplatňovala svoj nárok titulom náhrady škody,
eventuálne titulom vrátenia vkladu, s poukazom na záväzkovo-právny vzťah, ktorý medzi nimi vznikol
uzavretím zmluvy o tichom spoločenstve.

Podľa ustanovenia § 673 ods.1 zákona č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom do
31.12.2001, zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý
vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej
z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania.

Podľa ustanovenia § 673 ods.2 Obchodného zákonníka, zmluva vyžaduje písomnú formu.

Podľa ustanovenia § 674 ods.1 Obchodného zákonníka, predmetom vkladu môže byť určitá peňažná
suma, určitá vec, právo alebo iná majetková hodnota využiteľná pri podnikaní.

Podľa ustanovenia § 676 ods.1 Obchodného zákonníka, pre určenie podielu tichého spoločníka na
výsledku podnikania je rozhodná ročná účtovná závierka.

Podľa ustanovenia § 677 ods.1 Obchodného zákonníka, o podiel na strate sa znižuje vklad tichého
spoločníka. O podiel na zisku v ďalších rokoch sa znížený vklad zvyšuje a nárok na podiel na zisku

vzniká spoločníkovi po dosiahnutí pôvodnej výšky vkladu.

Podľa ustanovenia § 677 ods.2 Obchodného zákonníka, tichý spoločník nie je povinný pri podiele na
strate svoj vklad dopĺňať a na strate sa zúčastňuje len do výšky svojho vkladu.

Podľa ustanovenia § 679 ods.1 Obchodného zákonníka, účasť tichého spoločníka na podnikaní zaniká:
a) uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá,
b) výpoveďou, ak nebola zmluva uzavretá na dobu určitú,
c) ak dosiahne podiel tichého spoločníka na strate výšku jeho vkladu,
d) ukončením podnikania, na ktoré sa zmluva vzťahuje,

e) vyhlásením konkurzu na majetok podnikateľa alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie tohto konkurzu
pre nedostatok majetku.

Podľa ustanovenia § 680 Obchodného zákonníka, do 30 dní po zániku zmluvy je podnikateľ povinný
vrátiť tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania.

Podľa ustanovenia § 681 Obchodného zákonníka, pokiaľ z ustanovení § 673 až 680 nevyplýva niečo iné,
má tichý spoločník ohľadne svojho vkladu právne postavenie, aké má veriteľ ohľadne svojej pohľadávky,
nie je však oprávnený požadovať vrátenie svojho vkladu pred zánikom zmluvy.

Vo svojej podstate zmluva o tichom spoločenstve predstavuje záväzkovo-právny vzťah medzi
podnikateľom a tichým spoločníkom, v rámci ktorého sa tichý spoločník zaväzuje podieľať sa na
podnikateľskej činnosti podnikateľa určitým vkladom a podnikateľ sa zaväzuje vyplatiť mu určitý podiel
na čistom zisku dosiahnutom pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Zmluva musí byť uzatvorená v
písomnej forme a mala by obsahovať predovšetkým dohodu zmluvných strán o druhu a výške vkladu

tichého spoločníka a dohodu o výške podielu tichého spoločníka na zisku, prípadne na strate vzniknutej
z podnikateľskej činnosti podnikateľa. Zmluvným partnerom tichého spoločníka (ktorým môže byť aj
fyzická osoba bez ohľadu na to, či je alebo nie podnikateľom), môže byť len taká právnická alebo fyzická
osoba, ktorá je podnikateľom podľa § 2 Obchodného zákonníka (a teda aj fyzické osoby, ktoré podnikajú
na základe živnostenského alebo iného oprávnenia). Od iných obdobných zmlúv sa zmluva o tichom

spoločenstve zásadne odlišuje tým, že tichý spoločník poskytuje svoj kapitál za účelom jeho znásobenia,
nielen s cieľom podielu na zisku, ale aj s rizikom, že k dosiahnutiu očakávaného zisku nedôjde a tichý
spoločník bude musieť spolu s podnikateľom znášať aj následky vykázanej straty.Z ustanovenia § 677 ods.1 Obchodného zákonníka vyplýva, že vklad tichého spoločníka sa znižuje o
podiel na strate. Znamená to, že ak sa podnikateľ pri výkone podnikateľskej činnosti dostane do straty,
uhrádza sa podiel tichého spoločníka na strate z jeho vkladu (vklad sa zníži o výšku podielu na strate),

pričom tichý spoločník sa podieľa na strate iba do výšky svojho vkladu. Zmluvou však možno účasť
tichého spoločníka na strate aj úplne vylúčiť. Ak podiel tichého spoločníka na strate presahuje hodnotu
vkladu, nevzniká síce povinnosť doplniť vklad alebo sa podieľať na strate nad hodnotu vkladu, avšak v
takomto prípade účasť tichého spoločníka zo zákona zaniká (§ 679 ods.1 písm. c/).

Z ustanovenia § 680 Obchodného zákonníka vyplýva, že podnikateľ je povinný vrátiť tichému
spoločníkovi do 30 dní po zániku zmluvy vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku
podnikania. Citované ustanovenie treba vykladať tak, že podnikateľ je povinný vrátiť tichému
spoločníkovi vklad nie v pôvodnom rozsahu, v akom ho vložil pri uzavretí zmluvy o tichom spoločenstve,
ale hodnotu vkladu, ktorá je znížená alebo zvýšená o jeho podiel na výsledku podnikania. Ak by v
rámci podnikateľskej činnosti došlo k zadlženiu podnikateľa, tichý spoločník má právo uplatňovať svoju

pohľadávku voči podnikateľovi len v prípade, ak by vklad tichého spoločníka prevyšoval jeho podiel na
strate, t.j. hodnota vkladu by bola vyššia ako podiel tichého spoločníka na strate.

V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a medzi účastníkmi konania
(navrhovateľkou a odporkyňou v 2.rade) nebolo sporné, že dňa 4.1.1999 uzavreli zmluvu o tichom

spoločenstve.Súdmalzato,žepredmetnázmluvabolauzavretáplatne,pretožeboladodržanápísomná
forma zakotvená v zákone a zmluva obsahuje základné obsahové náležitosti - dohodu o druhu a výške
vkladu tichého spoločníka, ako aj dohodu o výške podielu tichého spoločníka na zisku. Medzi účastníkmi
konania ďalej nebolo sporné, že navrhovateľka pri uzavretí zmluvy poskytla odporkyni v 2. rade vklad
vo výške 200.000,-Sk, ako aj, že odporkyňa v 2.rade navrhovateľke nevyplatila žiaden podiel zo zisku.

Z oboznámeného trestného spisu bolo ďalej nepochybne preukázané, že v roku 1999 došlo k faktickému
prerušeniu výkonu podnikateľskej činnosti odporkyne v 2.rade, ktorá túto vykonávala na základe
živnostenského oprávnenia (výpis zo živnostenského registra č.l.30), pretože v roku 1999 bola vzatá do
väzby a trestne stíhaná.

Vyhodnotením výsledkov dokazovania, s použitím vyššie citovaných zákonných ustanovení súd dospel
k záveru, že navrhovateľke nevznikol nárok na vrátenie vkladu v zmysle ustanovenia § 680 Obchodného
zákonníka v spojení s článkom V zmluvy o tichom spoločenstve, podľa ktorých je odporkyňa v 2.rade
povinná vrátiť navrhovateľke vklad zvýšený alebo znížený o jej podiel na výsledku podnikania do 30

dní po zániku zmluvy. Navrhovateľka totiž nepreukázala, že zmluva o tichom spoločenstve zanikla na
základe niektorého z dôvodov predpokladaných v ustanovení § 679 ods.1 Obchodného zákonníka v
spojení s článkom IV zmluvy o tichom spoločenstve, ani na základe iného z dôvodov, predpokladaných
zákonom, napr. na základe vzájomnej dohody účastníkov zmluvy.

Je zrejmé, že zmluva nezanikla uplynutím doby, pretože, ako to vyplýva z článku II zmluvy, táto bola
uzatvorená na dobu neurčitú. K zániku zmluvy o tichom spoločenstve v danom prípade nedošlo ani na
základe písomnej výpovede danej či už zo strany navrhovateľky ako tichej spoločníčky alebo zo strany
odporkyne v 2.rade ako podnikateľky, čo medzi účastníčkami konania nebolo sporné. Zmluva nezanikla
ani vyhlásením konkurzu na majetok odporkyne v 2.rade alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie

tohto konkurzu pre nedostatok majetku; vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na majetok
odporkyne v 2.rade konkurz vyhlásený nebol a nebolo vydané ani rozhodnutie o zamietnutí návrhu na
vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku (hoci návrh na vyhlásenie konkurzu podaný bol, tomuto
nebolo vyhovené, pretože konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku).

Ďalším z dôvodov zániku účasti tichého spoločníka na podnikaní v zmysle ustanovenia § 679 ods.1
Obchodného zákonníka a s tým súvisiaceho zániku zmluvy o tichom spoločenstve, je aj ukončenie
podnikania zo strany podnikateľa. Nie je rozhodujúce, či k ukončeniu podnikania, na ktoré sa zmluva
vzťahuje, dochádza z vôle podnikateľa alebo na základe rozhodnutia príslušného orgánu, či zo
zákona. Platí však, že podnikanie musí byť ukončené nielen fakticky, ale aj právne (zánik oprávnenia

na podnikanie v zmysle príslušných ustanovení živnostenského zákona). Faktické nevykonávanie
podnikateľskej činnosti zo strany podnikateľa teda samo o sebe ešte nemá za následok zánik tichého
spoločenstva. V danom prípade v zmysle výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu v
Košiciach, číslo živnostenského registra 803 až 4998 zo dňa 21.11.2007, ani z aktuálneho výpisu zoživnostenského registra v čase vyhlásenia rozsudku nevyplynulo, že by došlo k zrušeniu živnostenského
oprávnenia odporkyne v 2.rade, a to napriek tej skutočnosti, že existencia odsudzujúceho trestného
rozsudku je dôvodom na začatie konania o zrušení živnostenského oprávnenia pre nesplnenie základnej

podmienky pre vykonávanie živnostenského oprávnenia (bezúhonnosť). K zániku zmluvy o tichom
spoločenstve teda z dôvodu ukončenia podnikania nedošlo, aj keď je zrejmé, že k faktickému prerušeniu
podnikania odporkyne v 2.rade došlo už v čase, kedy bola vzatá do väzby.

Čo sa týka ďalšieho z dôvodov smerujúcich k zániku zmluvy o tichom spoločenstve, predpokladaných

zákonom v ust. § 679 ods.1 písm.c) Obchodného zákonníka, ide o prípad, keď podiel tichého spoločníka
na strate dosiahne výšku jeho vkladu, pričom v tomto prípade tiché spoločenstvo zaniká priamo zo
zákona. Vychádzajúc z ustanovenia § 676 ods.1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pre určenie
podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania, je rozhodná ročná účtovná závierka, je zrejmé,
že účtovným obdobím je kalendárny rok a preto pre zánik zmluvy je rozhodujúci výsledok podnikania
vyplývajúci z riadnej individuálnej účtovnej závierky podnikateľa. Účasť tichého spoločníka z uvedeného

dôvodu preto nezaniká v priebehu kalendárneho roka, ale až po jeho ukončení, pričom k zániku účasti
dochádza k 31.decembru toho kalendárneho roka, v ktorom podiel tichého spoločníka na strate dosiahol
výšku jeho vkladu. Posledným dňom účasti tichého spoločníka na podnikaní je potom 31.december, a to
aj napriek tomu, že údaje riadnej individuálnej účtovnej závierky sú zmluvným stranám známe až neskôr
(účtovná závierka totiž spravidla býva vyhotovená až v priebehu prvých troch mesiacov nasledujúceho

kalendárneho roka).

Sohľadomnacharakternároku,uplatnenéhonavrhovateľkou,kedysanavrhovateľkadomáhalavrátenia
vkladu z dôvodu zániku zmluvy a s poukazom na vyššie uvedený výklad však súd nepovažoval za
potrebné skúmať, či došlo k naplneniu dôvodu zániku účasti navrhovateľky ako tichej spoločníčky na

podnikaní v zmysle ust. § 679 ods.1 písm.c) Obchodného zákonníka. Za predpokladu, že by bolo totiž
preukázané, že podiel navrhovateľky na strate dosiahol výšku vkladu navrhovateľky, nemohol jej v
takomto prípade vzniknúť ani nárok na vrátenie vkladu, pretože v súlade s ustanovením § 677 ods.2
Obchodnéhozákonníkasatichýspoločníkpodieľanastratedovýškysvojhovkladu.Vopačnomprípade,
za predpokladu, že by bolo preukázané, že podiel navrhovateľky na strate nedosiahol výšku jej vkladu, k

zániku zmluvy o tichom spoločenstve potom nedošlo a navrhovateľka sa môže domáhať vyplatenia toho,
čo jej z účasti na zmluve patrí, nie však vrátenia vkladu tak, ako to má na mysli ust. § 680 Obchodného
zákonníka.

V danej súvislosti je potrebné ešte dodať, že z obsahu zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá bola

uzatvorená medzi účastníkmi konania, nevyplýva modifikácia zákonných ustanovení, a teda účasť
navrhovateľky ako tichej spoločníčky na strate zmluvou vylúčená nebola.

Z odôvodnenia vyššie citovaného trestného rozsudku je zrejmé, že finančné problémy odporkyne v
2.rade pri vykonávaní podnikateľskej činnosti sa znásobovali a vyvrcholili v máji 1999, kedy sa stala

insolventnou. Z protokolu Daňového úradu Košice II o výsledku kontroly dane z príjmov fyzických
osôb, oboznámeného v trestnom konaní, vyplynulo, že odporkyňa v 2.rade už za zdaňovacie obdobie
roku 1998 vykázala stratu vo výške 182.179,- Sk, pričom kontrolou bol vykázaný rozdiel na dani
vo výške 12.204.948,- Sk a z uvedeného dôvodu bolo odporkyni uložené Daňovým úradom Košice
II penále vo výške 5.492.227,- Sk. Z uvedeného vyplýva, že je potom vysoko pravdepodobné, že

podiel navrhovateľky ako tichej spoločníčky na strate, ktorú vykázala odporkyňa v 2.rade pri svojej
podnikateľskej činnosti, dosiahol výšku vkladu navrhovateľky.

Ako už bolo vyššie uvedené, navrhovateľka sa vo vzťahu k odporkyni v 2.rade domáhala svojho nároku
aj titulom náhrady škody, s odôvodnením, že v dôsledku protiprávneho úkonu odporkyne spočívajúcom

v jej trestnej činnosti, za ktorú bola odsúdená rozsudkom súdu, navrhovateľka stratila aj svoj základný
vklad, ktorý vložila do tichého spoločenstva.

Podľa ustanovenia § 261 ods.3 písm. d/ zákona č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, touto časťou
zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku

alebo jeho časti, zmluvy o úvere, zmluvy o kontrolnej činnosti, zasielateľskej zmluvy, zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku, zmluvy o tichom spoločenstve, zmluvy o otvorení akreditívu, zmluvy o inkase,
zmluvy o bankovom uložení veci, zmluvy o bežnom účte a zmluvy o vkladovom účte.Podľaustanovenia§265Obchodnéhozákonníka,výkonpráva,ktorýjevrozporesozásadamipoctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu,
je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo
spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa ustanovenia § 374 ods.1 Obchodného zákonníka, za okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa

považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak
nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo
prekonala a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala.

Podľa ustanovenia § 374 ods.2 Obchodného zákonníka, zodpovednosť nevylučuje prekážka, ktorá
vznikla až v čase, keď povinná strana bola v omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla z jej

hospodárskych pomerov.

Podľa ustanovenia § 378 Obchodného zákonníka, škoda sa nahrádza v peniazoch; ak však o to
oprávnená strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého
stavu.

Podľaustanovenia§379vetaprváObchodnéhozákonníka,aktentozákonneustanovujeinak,nahrádza
sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Záväzkové vzťahy vypočítané vo vyššie citovanom ustanovení § 261 ods.3 písm. d/ Obchodného

zákonníka, sú tzv. absolútnymi obchodmi, ktoré sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú treťou
časťou Obchodného zákonníka. Medzi takéto záväzkovo-právne vzťahy patrí aj vzťah založený zmluvou
o tichom spoločenstve.

Záväzkovo-právny vzťah, ktorý vznikol medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2.rade na základe

uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, súd teda po právnej stránke posudzoval podľa Obchodného
zákonníka. Podľa Obchodného zákonníka bolo potrebné posudzovať aj otázky súvisiace s náhradou
škody. V zmysle ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka je náhrada škody viazaná na existenciu
záväzku. Povinnosť náhrady škody teda postihuje stranu, ktorá poruší svoju povinnosť zo záväzkového
vzťahu (najmä zo zmluvy). Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 sú:

a/ protiprávny úkon,
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.
Všetky uvedené predpoklady majú objektívnu povahu. Zodpovedná strana sa môže od zodpovednosti
oslobodiť, iba ak preukáže, že k nesplneniu povinnosti došlo v dôsledku okolností vylučujúcich jej

zodpovednosť ( § 374 ods.1 Obchodného zákonníka ).

Protiprávny úkon je porušením právnej povinnosti, a teda správaním, ktoré sa prieči právu a preto je
protiprávne. Musí ísť o úkon, t.j. prejav vôle. Zahŕňa tak konanie, t.j. správanie aktívneho charakteru,
ako aj opomenutie, t.j. správanie pasívneho charakteru.

Škoda je majetková ujma, ktorú možno vyjadriť v peniazoch a ktorá spočíva v zmenšení majetku
poškodeného.

Príčinná súvislosť znamená, že medzi porušením povinností a vznikom škody musí byť vzťah príčiny

a následku.

Subjektom oprávneným požadovať náhradu škody je osoba, ktorá bola oprávnená požadovať splnenie
danej povinnosti, resp. osoba, voči ktorej sa škodca dopustil porušenia povinnosti. V prípade porušenia
záväzkového vzťahu je oprávnenou osobou ten, kto mohol požadovať splnenie záväzkovej povinnosti.

Subjektom, od ktorého možno náhradu škody požadovať, je ten, kto podľa zákona za spôsobenú škodu
zodpovedá. Touto zodpovednou osobou je ten, kto porušil záväzok.Podľa ustanovenia § 135 ods.1 veta tretia O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o
tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných
predpisov a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločností a

o zápise základného imania.

Súdna prax vykladá vyššie citované ustanovenie § 135 ods.1 tretia veta O.s.p. jednoznačne tak, že
súd je viazaný iba výrokom odsudzujúceho trestného rozhodnutia, avšak z výroku o vine je nutné
vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu i skutkovú časť, s tým, že rieši naplnenie skutkovej

podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa. Rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol
spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je teda daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty
trestného činu zároveň okolnosťami, významnými pre rozhodnutie o náhrade škody. Rozhodnutie o tom,
že bol spáchaný dokonaný trestný čin, neznamená vždy len konštatovanie zavineného protiprávneho
konania určitej osoby, ale vedie i k záveru o tom, že došlo k narušeniu chránených spoločenských
vzťahov a k vzniku určitej ujmy, ktorú v prípade niektorých trestných činov predstavuje škoda na majetku,

ktorej odškodnenie právne predpisy pripúšťajú, ako aj k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním a zmienenou ujmou. Rozhodnutie o spáchaní trestného činu teda nemožno v
každom prípade stotožňovať len so záverom o protiprávnom konaní, ale na základe takého rozhodnutia
je potrebné mať za preukázaný i záver o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou.

Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že odporkyňa v 2.rade bola právoplatným
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.1T 22/01-14119 zo dňa 14.11.2005 uznaná vinnou, že ako
fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom S. Y. - NICK FINANCE v období od januára 1996 do
mája 1999, a teda v období, kedy s navrhovateľkou uzatvorila zmluvu o tichom spoločenstve, prijímala
vklady od tichých spoločníkov na základe zmlúv o tichom spoločenstve, ktoré uzatvorila s viac ako 2100

osobami, ktoré jej tieto odovzdávali za účelom ich zhodnotenia, pričom s týmito finančnými prostriedkami
nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju
osobnú potrebu, čím takto spôsobila uvedeným osobám škodu v celkovej sume 398.098.458,- Sk a
týmto spáchala pokračujúci trestný čin podvodu.

Vychádzajúc z vyššie citovaného právoplatného odsudzujúceho trestného rozsudku, ktorým je súd v
zmysle ustanovenia § 135 ods.1 O.s.p. viazaný, z vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka
a uvedenej súdnej praxe súd konštatoval, že odporkyňa v 2.rade jednoznačne zodpovedá za škodu
vzniknutú navrhovateľke, uplatnenú v tomto konaní, pretože s finančnými prostriedkami, poskytnutými
navrhovateľkou nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich

zmlúv, ako aj pre svoju osobnú potrebu. Z odôvodnenia odsudzujúceho trestného rozsudku je zrejmé,
že súd hodnotil nakladanie odporkyne v 2.rade s finančnými prostriedkami tichých spoločníkov a
celkový spôsob podnikania so zverenými financiami za absolútne nenáležitý, čomu nasvedčoval
nekontrolovateľný výber finančných prostriedkov z pokladne bez ich adekvátnej evidencie, ich použitie
pre vlastnú potrebu, poskytovanie týchto prostriedkov rôznym subjektom ako pôžičky bez dohodnutia

zmluvných podmienok ich reálnej návratnosti a bez ručenia, nákupy automobilov rôznych značiek aj
vyššej cenovej kategórie zo zdrojov získaných od tichých spoločníkov, avšak ich zaevidovanie nie
na podnikateľský subjekt, ale na cudzie osoby, nákup nehnuteľností z tých istých zdrojov, ale ich
evidencia taktiež na rôzne iné osoby, ale hlavne neexistencia reálneho podnikateľského zámeru, na
základe ktorého by odporkyňa naozaj mohla splniť svojim zmluvným partnerom sľubované výnosy.

To, že odporkyňa zjavne nemala úmysel v celom rozsahu plniť záväzky, ktoré jej vyplývali zo zmlúv
od tichých spoločníkov, svedčí aj spôsob, akým bolo nakladané s peniazmi; odporkyňa okruh svojich
známych zásobovala rôznymi luxusnými darmi, dovolenkami, autami a pri poskytovaní pôžičiek pri
mnohomiliónových sumách si nedala ani tú námahu, aby spísala zmluvu o takej pôžičke. Išlo o pôžičky
buď bez zmluvy len na tzv. dobré slovo, a pokiaľ nejaká zmluva spísaná bola, táto zmluva nebola ničím

krytápreprípad,žebydlžníksinesplnilsvojzáväzok.Trestnýsúddospelkzáveru,žeodporkyňav2.rade
postupovala pri vykonávaní podnikateľskej činnosti v rozpore so zákonom a so všetkými štandardnými
postupmi, v rozpore so záujmami svojich tichých spoločníkov, pričom jej postup nebolo možné nazvať
zhodnocovaním ich vkladov.

Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že odporkyňa v 2.rade porušila svoje povinnosti vyplývajúce
zo zmluvy o tichom spoločenstve, jej správanie pri výkone podnikateľskej činnosti bolo v zjavnom
rozpore so záväzkom, na ktorý sa zaviazala v zmysle článku III zmluvy o tichom spoločenstve a naviac,
jej správanie možno charakterizovať ako výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodnéhostyku (§ 265 Obchodného zákonníka). Protiprávnosť konania odporkyne v 2.rade, vznik škody, ako aj
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody nepochybne vyplývajú z výrokovej časti
odsudzujúceho trestného rozsudku. Súd nezistil, a ani odporkyňa v 2.rade neoznačila žiadne okolnosti

vylučujúce jej zodpovednosť v zmysle ustanovenia § 374 ods.1 Obchodného zákonníka. Nebola zistená
žiadnaprekážka,ktorábybolanastalanezávisleodvôleodporkynev2.rade,ktorábyjejbránilavsplnení
jej povinností, na ktoré sa zaviazala v zmysle zmluvy o tichom spoločenstve. Naviac, z odôvodnenia
trestného rozsudku je zrejmé, že odporkyňa v 2.rade v čase uzatvárania zmluvy s navrhovateľkou už
mohla predvídať, že svoj záväzok zo zmluvy nedokáže splniť.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver o naplnení všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti odporkyne
v 2.rade za škodu, ktorá vznikla navrhovateľke, súd konštatoval, že nárok navrhovateľky na náhradu
škody voči odporkyni v 2.rade je dôvodný. Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania odporkyňa vzniesla
námietku premlčania nároku navrhovateľky, súd sa musel touto námietkou zaoberať a posúdiť, či nárok
je alebo nie je premlčaný.

Podľa ustanovenia § 387 ods.1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom.

Podľa ustanovenia § 388 ods.1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej

strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po
uplynutí premlčacej doby.

Podľa ustanovenia § 391 ods.1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde začína
plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje

niečo iné.

Podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa ustanovenia § 398 Obchodného zákonníka, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej
náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

Podľa ustanovenia § 402 Obchodného zákonníka, premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za

účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva vykoná akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa
predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.

Podľaustanovenia§405ods.1Obchodnéhozákonníka,akprávobolouplatnenépredpremlčanímpodľa
§ 402 až 404, ale v tomto konaní sa nerozhodlo vo veci samej, platí, že premlčacia doba neprestala

plynúť.

Podľa ustanovenia § 43 ods.1 veta druhá zákona č.141/1961 Zb., Trestného poriadku, v znení účinnom
do 30.11.2003, poškodený má právo v prípadoch uvedených v tomto zákone sa vyjadriť, či súhlasí s
trestným stíhaním a má právo uplatniť nárok na náhradu škody.

Podľa ustanovenia § 43 ods.2 Trestného poriadku, poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému
nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je oprávnený tiež navrhnúť, aby súd
v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Premlčacia doba všeobecne začína plynúť dňom, kedy vznikla objektívna možnosť podať žalobu alebo
uskutočniť právny úkon ( § 391 Obchodného zákonníka).

Obchodnýzákonníkpreprávonanáhraduškodyustanovujev§398osobitnúpremlčaciudobu.Rozlišuje
pritom dve lehoty; subjektívnu, ktorá je štvorročná a objektívnu, ktorá je desaťročná. Pre začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby musia byť splnené dve podmienky. Sú to vedomosť o škode
a vedomosť o osobe povinnej na jej náhradu. Pre začiatok subjektívnej lehoty je rozhodujúci buď
deň, keď sa poškodený skutočne dozvedel o škode a o tom, kto je povinný ju nahradiť. Subjektívna
premlčacia doba plynie v rámci objektívnej, a teda, nepredlžuje objektívnu premlčaciu dobu, pretožeuplynutím subjektívnej premlčacej doby dôjde k premlčaniu aj vtedy, keď objektívna premlčacia doba
ešte neuplynula.

Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že ak poškodený uplatnil v trestnom konaní riadne svoj nárok na
náhradu škody spôsobenej mu trestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia
lehota sa zastaví resp. spočíva (§ 402 Obchodného zákonníka) a v priebehu tohto konania neplynie.
Po skončení trestného stíhania (trestného konania), v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť
poškodeným uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby

pokračuje (§ 405 ods.1 Obchodného zákonníka).

V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľka spolu s ostatnými
poškodenými si v súlade s vyššie cit. ust. § 43 ods.1 Trestného poriadku svoj nárok na náhradu škody
voči odporkyni v 2.rade riadne uplatnili v trestnom konaní, čo vyplynulo jednak z obsahu obžaloby
podanej okresným prokurátorom, ako aj z odôvodnenia trestného rozsudku. Poškodení tak učinili ešte

pred tým, ako bola podaná obžaloba, t.j. pred 28.marcom 2001.

Z pripojeného trestného spisu však bolo nepochybne preukázané, že uznesením Krajského súdu
v Košiciach č.k.1T 22/2001-13479 zo dňa 17.6.2002 súd účasť poškodených v konaní pred súdom
nepripustil a odkázal poškodených, aby si svoj nárok na náhradu škody uplatnili v občianskom

súdnom konaní. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že predmetné uznesenie bolo
doručené do vlastných rúk navrhovateľky dňa 27.6.2002. Hoci navrhovateľka túto skutočnosť namietala,
predmetný dôkaz nepochybne jej obranu vyvrátil. Tomuto záveru napokon nasvedčuje aj fakt, že
citované uznesenie Krajského súdu v Košiciach sama navrhovateľka pripojila k návrhu na začatie
konania ako listinný dôkaz, vrátane korešpondencie Spoločnosti na ochranu poškodených občanov

záložní na Slovensku (SOPOZ), z ktorej obsahu taktiež vyplýva, že predmetná spoločnosť, ktorá
vystupovalanaochranuzáujmovpoškodených,taktiežmalavedomosťotom,žeKrajskýsúdvKošiciach
nepripustil účasť poškodených v konaní pred súdom. Predmetnú korešpondenciu navrhovateľka taktiež
pripojila k návrhu na začatie konania.

Zhrnúc vyššie uvedené potom súd konštatoval, že dňom, nasledujúcim po doručení citovaného
uznesenia Krajského súdu v Košiciach navrhovateľke, t.j.28.6.2002, opätovne začala plynúť premlčacia
doba, ktorej plynutie po dobu od uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní až po
rozhodnutie súdu o vylúčení účasti poškodených z trestného konania, spočívalo. Aj za predpokladu,
že od uvedeného dňa by začala plynúť celá zákonom stanovená štvorročná premlčacia doba (čo ale

nezačala, pretože jej časť uplynula ešte pred tým, ako si poškodení uplatnili svoj nárok v rámci trestného
konania), je zrejmé, že táto uplynula dňa 28.6.2006. Predmetný návrh na začatie konania podala
navrhovateľka až 3.7.2007, a teda po uplynutí premlčacej doby.

Na základe tohto záveru, v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 388 ods.1 Obchodného zákonníka

preto súd navrhovateľke nemohol priznať žalobou uplatnený nárok, pretože odporkyňa v 2.rade v
súdnom konaní úspešne namietla jeho premlčanie.

Zhrnúc vyššie uvedené závery súd návrh navrhovateľky v celom rozsahu voči odporcovi v 1.rade, ako
aj voči odporkyni v 2.rade zamietol.

Podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal v spore plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

O náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. V danom
prípade mali odporcovia v 1. a 2.rade vo veci plný úspech, preto by im patrilo právo na náhradu
trov potrebných na účelné bránenie svojho práva proti navrhovateľke, ktorá vo veci úspech nemala.
Vzhľadom na ustanovenie § 151 ods.1 O.s.p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania
rozhoduje súd iba na návrh, z dôvodu, že ani odporca v 1.rade, ani odporkyňa v 2.rade si náhradu trov

konania proti navrhovateľke neuplatňovali, súd o ich práve na náhradu trov konania nerozhodoval, iba
vyslovil, že navrhovateľka nemá právo na náhradu trov konania ani voči odporcovi v 1.rade, ani voči
odporkyni v 2.rade.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie

smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a

čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona. ( § 251 O.s.p. )