Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, February 22, 2011

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/322/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci navrhovateľa:
S., k.s., so sídlom L. XX,. XXX. XX. B. B., IČO: XX. XXX. XXX,. správca konkurznej podstaty úpadcu
K. S., s.r.o., „v konkurze", so sídlom K. XXXX,. S., IČO: XX. XXX. XXX,. právne zastúpeného JUDr. P.
K., advokátom, so sídlom H. XXA,. XXX. XX. B. B., proti odporcovi: M. C., nar. X.X.XXXX,. bytom H.
XX,. XXX. XX. Ž., štátny občan SR, právne zast. JUDr. V. Ž., advokátom, so sídlom v Ž., K. č. XXXX/
X. v konaní o zaplatenie 1.216,82 €, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.
k. 7C/40/2009-79 zo dňa 31.5.2010, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd
deklarovaljehoprávoazodpovedajúcupovinnosťodporcuzaplatiťmuzmluvnúpokutuvovýške36.658,-
Sk /1.216,82 €/. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. 23a ods. 1 z. č. 634/1992 Zb., § 262
ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 544 ods. 1, 2, § 545 ods. 1, § 517 ods. 2, § 588, § 601
Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 veta prvá ods. 1, § 174 ods. 1, § 159 ods.
2 O.s.p.

Prvostupňový súd vyhodnotil povahu vzťahu medzi právnym predchodcom navrhovateľa (spoločnosťou

D. a.s.) a odporcom a zistil, že medzi účastníkmi existuje povahou občianskoprávny vzťah, pričom
prihliadol pri tomto konštatovaní na ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, ktoré obsahovali úpravu tzv. typových zmlúv, pod ktorých vymedzenie spadá
aj odporcom dňa 10.9.2001 uzavretá zmluva s právnym predchodcom navrhovateľa. Prvostupňový
súd konštatoval, že je oprávnený aj z úradnej povinnosti skúmať, či typová spotrebiteľská zmluva
neobsahuje neprimerané podmienky, ktoré by na škodu spotrebiteľa zakladali nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, resp. by boli v rozpore s dobrými mravmi. Po preskúmaní

ustanovení typovej zmluvy zo dňa 26.11.2001 vo vzťahu k skutkovým okolnostiam prejednávanej veci
prvostupňový súd zistil, že ustanovenie o voľbe obchodného zákonníka pre úpravu práv a povinností
účastníkov zmluvy v čl. VIII. ods. 1 všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou spôsobilou
založiť v spojení s inými ustanoveniami zmluvy zjavný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, keďže niet žiadneho ekonomického dôvodu, ktorý by spotrebiteľa, ktorý nemá možnosť
obsah zmluvných podmienok ovplyvniť, viesť (nútiť) k tomu, aby svoj vzťah s dodávateľom podriadil
pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Tento je pritom pre spotrebiteľa tvrdší a dostáva ho donevýhodnejšieho postavenia oproti úprave Občianskeho zákonníka. Zároveň súd prihliadal na to, že
je možné usudzovať aj na nedostatok vôle spotrebiteľa podriadiť celý zmluvný vzťah Obchodnému
zákonníku.UstanoveniečlánkuVIII.ods.1všeobecnýchpodmienokjetedaakoneprimeranápodmienka

v typovej zmluve ustanovením absolútne neplatným, ktoré nemôže zakladať žiadne právne účinky na
vzťah zmluvných strán. Prvostupňový súd právne posúdil uvedenú zmluvu ako kúpnu zmluvu podľa
§ 588 Občianskeho zákonníka s vedľajším dojednaním o výhrade vlastníctva zakotveným v čl. VI.
všeobecných obchodných podmienok, aj napriek tomu, že táto je označená ako nájomná zmluva.
Vychádzal z toho, že predmetné dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v čl. I. bodu 4 všeobecných

obchodných podmienok malo povahu neprimeranej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 23a ods. 2
z. č. 634/1992 Zb., v znení zákona č. 310/1999 Z. z.. Prvostupňový súd mal za to, že ak je splnenie
niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné v takej zmluve,
ktorej obsah jedna strana nemá možnosť ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného
zabezpečeniapovinnosti.Uviedol,žeakjesplneniepovinnostizaplatiťsplátkykúpnejcenyzabezpečené
výhradou vlastníctva a ešte aj ex lege úrokmi z omeškania, dojednanie zmluvnej pokuty popri tom vo

výške 0,1 % denne z dlžnej sumy je tak zmluvnou podmienkou, ktorá zakladá značný nepomer medzi
právami a povinnosťami strán a z hľadiska jej kauzy nie je ničím iným ako obchádzaním kogentného
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o najvyššej prípustnej výške úrokov z omeškania
v občianskoprávnych vzťahoch. Vychádzajúc z uvedeného, považoval prvostupňový súd ustanovenie
článku I. bod 4 všeobecných zmluvných podmienok v zmysle ustanovenia § 39 v spojení s ustanovením

§ 41 Občianskeho zákonníka, za absolútne neplatné z dôvodu rozporu s ustanovením § 23a ods. 2
zákona č. 634/1992 Zb. v znení zákona č. 310/1999 Z. z. Z vyššie uvedených dôvodov návrh v plnom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., tak,
že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže v súvislosti s konaním si ich náhradu
návrhom podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie navrhovateľ.
Uviedol, že so závermi rozhodnutia prvostupňového súdu sa nestotožňuje. Poukázal na ustanovenie §
53 ods. 1, 4 písm. k/, 9 a § 879f ods. 3,4 Občianskeho zákonníka. Nespochybňoval právnu kvalifikáciu
v tom smere, že na právny vzťah založený zmluvou je potrebné aplikovať aj ustanovenie § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého došlo medzi stranami k uzatvoreniu tzv. spotrebiteľskej

zmluvy. Nesúhlasil však, žeby zmluvné dojednania o zmluvnej pokute vo výške 0,1 % denne z
omeškanej sumy boli neplatné. Podľa navrhovateľa, ak súd posúdi v kontexte ust. § 52 a nasl. určitú
zmluvnú podmienku ako neprijateľnú a teda z toho dôvodu absolútne neplatnú, mal by takýto výrazný
právny dôsledok pripísaný určitému subjektívnemu právu, patrične presvedčivo zdôvodniť a oprieť o
konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej veci. Uviedol, že prvostupňový súd len konštatoval, že

režim Obchodného zákonníka je pre spotrebiteľa tvrdší a dostáva ho do nevýhodnejšieho postavenia,
oproti úprave Občianskym zákonníkom. Uviedol, že akceptuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
avšak namieta ich použitie v prejednávanej veci aj za existencie § 879f ods. 3,4 Občianskeho zákonníka,
ktoré vo svojich dôsledkoch spôsobuje retroaktívne pôsobenie objektívneho hmotného práva na právne
vzťahy založené pred účinnosťou cit. ustanovení zákona. Poukázal na to, že predmetný právny vzťah

bol založený zmluvou zo dňa 16.2.2000, teda pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka, ktorá
implementovala na základe smernice Rady 93/13/EHS ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Podľa
jeho názoru striktná aplikácia ustanovenia § 879 f ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka na všetky
dotknuté prípady bez zohľadnenia ďalších konkrétnych okolností prípadu, je spôsobilá byť označená
ako rozporná so základnými zásadami súkromného práva, ako aj ústavného princípu právnej istoty

účastníkov záväzkových vzťahov. Poukázal na článok 4 bod I smernice Rady 93/13/EHS, v zmysle
ktorého sa nekalosť zmluvných podmienok hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzavretá a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzavretia zmluvy.
Požiadavka eurokonformného výkladu, označovaná aj ako princíp nepriameho účinku, sformulovaného
rozhodnutiami Súdneho dvora Von Colson (č. 14/83), vyžaduje od orgánov (súdov) členských štátov,

aby všetky národné právne predpisy interpretovali, pokiaľ možno (nie však samozrejme contra legem, čo
všakniejetentoprípad)vsúladesprihliadnutímnaplatnezáväznéinezáväznépramenekomunitárneho
práva, vrátane smerníc. Podľa navrhovateľa zmluva bola uzatvorená v čase všeobecne nízkej platobnej
disciplíny v priestore Slovenskej republiky, preto obsahovala dohodu o zmluvnej pokute, ktorá mala
zabezpečiť záväzky odporcu, pričom správnosť predpokladu potreby zabezpečenia ukazuje aj samotné

riadne a včasné neplnenie odporcu. Právny predchodca navrhovateľa spoločnosť D., a.s. v konkurze
používal na nákup predmetu nájmu úverové prostriedky. V prípade riadneho a včasného nesplneniazáväzku odporcu, musel uhrádzať úvery z príjmových a iných svojich obchodných vzťahov, plniť
zbytočne vynaložené úroky bankám a teda vzhľadom na pretrvávajúce neplnenie odporcu, na svoju
škodu spoločnosť D., a. s., v konkurze prichádzala o svoj zisk. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvná

pokuta v jednej zo svojich funkcií plní aj paušalizovanú náhradu škody, navrhovateľ vidí vznik škody v
ekonomickej sfére pôvodného veriteľa D. a.s. vo vzťahu k porušeniu zmluvnou pokutou zabezpečovanej
povinnosti odporcu plniť svoje záväzky riadne a včas. K primeranosti sadzby dohodnutej zmluvnej
pokutyzajednotkučasuomeškaniauviedolnavrhovateľ,ženaneprimeranosťzmluvnejpokutynemožno
poukazovať s ohľadom na jej celkovú výšku, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a stým spojeného

navyšovania o inak primeranú dennú sadzbu zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný, nakoľko
by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná
pokuta plniť. V kontexte uvedených okolností existujúcich v čase uzatvorenia zmluvy navrhovateľ dospel
k záveru, že zmluvná pokuta dojednaná v zmluve ako 0,1 % denne z omeškanej sumy je sankciou
primeranou a to tak s prihliadnutím na platnú judikatúru súdov, ako aj okolnosti a podmienky, ktoré tu
existovali v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Mal za to, že uplatňovanie predmetnej zmluvnej pokuty

je plne v súlade s dobrými mravmi, preto neexistuje dôvodný záver o neprijateľnosti tejto zmluvnej
podmienky v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Nesúhlasil s právnou argumentáciou
prvostupňového súdu, že ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi
inštitútmi, je takéto zabezpečenie automaticky v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň nesúhlasil s
konštatovaním súdu, že splnenie zabezpečovanej povinnosti bolo zároveň zabezpečené výhradou

vlastníctva. nakoľko výhrada vlastníctva neplní rovnaký právny účel ako uplatnená zmluvná pokuta a
je svojou povahou určitým vedľajším dojednaním pri kúpnej zmluve. Hlavným účelom použitia tohto
inštitútu je obmedzenie možnosti kupujúceho nakladať s predmetom kúpy do zaplatenia kúpnej ceny
slobodne a teda jej použitie predchádza najmä riziku scudzenia takejto veci v prospech tretej osoby skôr
akobudezaplatenácelákúpnacena. Uviedol,žeinštitútvýhradyvlastníctvaniejespôsobilýplniťfunkciu

plnohodnotného zabezpečovacieho prostriedku a preto jeho zrovnávanie s inštitútom zmluvnej pokuty
vo vzťahu k predmetnému prípadu nie je namieste. Nesúhlasil ani so záverom prvostupňového súdu,
že rovnako tak úrok z omeškania plní podobne ako zmluvná pokuta funkciu paušalizovanej náhrady
škody, a to najmä v podmienkach občianskeho práva, o to viac v podmienkach spotrebiteľských zmlúv,
kde si nemožno dohodnúť úrok z omeškania vo vyššom ako zákonnom rozsahu. Konštatoval, že zákon

osobitne nereguluje súbeh úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty, v dôsledku čoho je dlžník v prípade
omeškania sankcionovaný dvakrát. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru, ktorá sa ustálila na názore,
že oba inštitúty plnia odlišnú funkciu, ich súbeh je preto možný. Opačný záver, tak ako ho prezentuje
prvostupňový súd, by vo svojich dôsledkoch spôsobil absolútnu nepoužiteľnosť inštitútu zmluvnej pokuty
pre prípad porušenia peňažných záväzkov, nakoľko ich porušenie vždy ex lege vyvoláva vznik práva na

úrok z omeškania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhoval, aby odvolací súd v zmysle ust. §220
O.s.p., rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že zaviaže odporcu na zaplatenie zmluvnej pokuty
vo výške 1486,15 € a prizná navrhovateľovi náhradu trov konania. Za podané odvolanie si navrhovateľ
uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 68,62 € /1x úkon právnej pomoci á 61,41 € + 1x
RP á 7,21 €/.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že prvostupňový súd vydal vecne a
právne správny rozsudok, ktorým o veci rozhodol. Správne v rozsudku zdôvodnil nutnosť aplikácie
občianskoprávnych ustanovení a z nich potom vyvodil správny záver. Odporca sa stotožnil aj so
závermi prvostupňového súdu, že v danom prípade bola v zmluve medzi účastníkmi viacnásobne a
neprimerane sankčne zabezpečená povinnosť nájomcu v nájomnom vzťahu. Z povahy veci potom

dôvodne vyplynulo, že dojednané sankcie odporujú dobrým mravom a sú obchádzaním ust. § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka o najvyššej prípustnej výške sankcií. Odporca navrhoval, aby odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil v plnom rozsahu ako vecne a právne správny.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu mu danom ustanovením § 212
ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156

ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, spisového materiálu a
vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že prvostupňový súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vykonal dokazovanie v
potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd preukázaný skutkový stav vyhodnotil v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia.

Prvostupňový súd podrobne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, aké úvahy ho viedli k

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal súdneho výroku, ktorým by súd
deklaroval jeho právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 36.658,-Sk (1.216,82 €). Odvolací súd
sa stotožnil s konštatovaním prvostupňového súdu, ktorý vzťah založený nájomnou zmluvou medzi
odporcom a právnym predchodcom navrhovateľa posudzoval ako občianskoprávny vzťah a túto zmluvu
uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 10.9.2001 ako tzv. typovú zmluvu spadajúcu pod režim z. č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.1.2000, teda v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy.
Odvolací súd považuje za správny názor prvostupňového súdu, že je oprávnený z úradnej povinnosti
skúmať, či takáto typová zmluva neobsahuje neprimerané podmienky, ktoré by na škodu spotrebiteľa
zakladali nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán resp. by boli v rozpore
s dobrými mravmi. Vzhľadom na okolnosti uzatvárania takýchto zmlúv, najmä na skutočnosť, že

navrhovateľmámožnosťnarozdielododporcustanovovaťjednostrannezmluvnépodmienky,považoval
aj odvolací súd ustanovenie o voľbe obchodného zákonníka pre úpravu práv a povinností účastníkov za
neprijateľnú podmienku spôsobujúcu nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, že dojednanie o zmluvnej pokute v čl. I. bodu
4 Všeobecných obchodných podmienok malo povahu neprimeranej zmluvnej podmienky v zmysle ust. §

23a ods. 2 z. č. 634/1992 Zb. Podľa tohto článku zmluvná pokuta vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý
deň omeškania slúžila na zabezpečenie povinnosti odporcu splniť záväzok riadne a včas, čo je účelom
aj úroku z omeškania. Je pravdou, že súbeh uvedených sankcií zákon nevylučuje. Prvostupňový súd
však správne uviedol, že ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené viacerými právnymi inštitútmi,
je nevyhnutné posúdiť primeranosť takéhoto viacnásobného zabezpečenia povinností, obzvlášť, ak

ide o zmluvu, v ktorej druhá strana nemá možnosť takto stanovené podmienky ovplyvniť. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti, povahu vzťahu účastníkov a povahu zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi,
vyvodil prvostupňový súd správny záver, že takto dojednaná zmluvná podmienka zakladá nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech odporcu a preto ust. čl. I. bodu 4 Všeobecných
obchodných podmienok je absolútne neplatné z dôvodu rozporu s ust. § 23a ods. 2 z. č. 634/1992 Zb.

v znení účinnom od 1.1.2000.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však v súvislosti s odvolacím konaním

trovy neuplatnil, preto odvolací súd rozhodol tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.