Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 13, 2011

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/88/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., L.
P. č. XX, zast. JUDr. Františkom Komkom, advokátom v Prešove, Hlavná č. 27 proti žalovanému Ing. J.
Q., bytom U., L. č. X, zast. JUDr. Jozefom Pirkovským, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná č. 19 za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného P. U. v Q., U. U., L. č. X, o odškodnenie pracovného
úrazu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C/36/2002-308 zo dňa 13. júna
2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti

a vo výroku o náhrade trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu
odškodnenia pracovného úrazu bolestné vo výške 358,49 eur a náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 1.244,77 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti
súd žalobu zamietol a rozhodol, že náhradu trov konania účastníkov nepriznáva.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal nároku z titulu bolestného,
sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti a náhrady
za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, pretože pracoval u žalovaného a utrpel pracovný
úraz.

Prvostupňový súd medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 12C/36/2002-304 zo dňa
22.02.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 17Co/46/2010-328 ustálil, že úraz, ktorý
utrpel žalobca dňa 03.11.2000 na pracovisku žalovaného je úrazom pracovným, za ktorý žalovaný
zodpovedá v rozsahu 50 %. Zamestnávateľ, ktorému svedčí objektívna zodpovednosť za vznik
pracovného úrazu, sa čiastočne liberoval zo zodpovednosti na vzniknutom pracovnom úraze žalobcu
tým, že preukázal, že zamestnanec zavinil vznik pracovného úrazu ľahkovážnym správaním sa tak, že
neschádzal po rebríku a nepridržiaval sa oboma rukami, ale niesol v rukách bremeno a tým sa správal

aj v rozpore s obvyklým spôsobom správania ostatných zamestnancov na pracovisku a zároveň bolo
preukázané, že požil alkohol. Ide o liberačné dôvody na strane zamestnávateľa podľa § 191 ods. 2 písm.
b/ a c/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. Medzitýmny rozsudok sa stal právoplatným 13.08.2010.

Prvostupňový súd zistil, že žalobca pracoval u žalovaného na základe dohody o vykonaní práce zo dňa
26.10.2000, pričom žalobca potvrdil, že podpis na tejto dohode je jeho podpisom. Pracovná úloha nazáklade dohody bola dohodnutá do 10.11.2000 za dojednanú odmenu 40 Sk za hodinu. Žalobca nastúpil
pracovať u žalovaného dňa 27.10.2000. K úrazu došlo 03.11.2000.

Na strane žalobcu bolo dôkazné bremeno na preukázanie okolnosti, že u žalovaného pracoval v trvalom

pracovnom pomere. Žalovaný však predložil dohody o vykonaní práce od roku 2002, pričom v riadnom
pracovnom pomere v roku 2002 mal jedného zamestnanca, na základe dohody o vykonaní práce ich
bolo 21. V roku 2003 žalovaný nemal zamestnanca na základe pracovnej zmluvy na trvalý pracovný
pomer a na základe dohody o vykonaní práce mal 28 zamestnancov.

Bolo preukázané, že potom, čo žalobcovi vznikol úraz, žalovaný mu vyplatil 3.600 Sk.

Žalobca sa domáhal teda bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Bolestné vyčíslil na 360

bodov, teda základná sadzba pri jednom bode po 60 Sk predstavovala 21.000 Sk, žalobca si v priebehu
konania uplatnil 2-násobok tejto sumy, z ktorého spoluzavinenie v polovici predstavuje jeho nárok 716,99
eur.Pokiaľsatýkasťaženiaspoločenskéhouplatneniavychádzalzbodovéhoohodnotenia250bodovpri
cene bodu 60 Sk, žiadal uhradiť 20-násobok takéhoto sťaženia spoločenského uplatnenia pri polovičnej
spoluzodpovednosti žalobcu a žalovaného jeho nárok ustálil na 4.979,09 eur.

Prvostupňový súd vo vzťahu k škode, ktorú utrpel žalobca, vychádzal jednak z ust. § 234 ods. 2
Zákonníka práce platného k momentu vzniku pracovného úrazu, a to č. 35/1965 Zb., ďalej z ust. § 251
ods. 1 druhá veta Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. a vychádzal aj z § 46 nariadenia vlády ČSSR č.
223/2008 Z. z.

Vo vzťahu k odškodneniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z § 2 ods. 1, § 4

ods. 1, § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1, 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

Prvostupňový súd sa zaoberal postupne všetkými uplatnenými nárokmi a námietkami účastníkov
konania. Čo sa týka náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, prvostupňový súd
vychádzal zo stanovenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré vykonal MUDr. T. W.
dňa 21.12.2001. Námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka boli vyvrátené vyjadrením samotného

lekára, ktorý na bodovom ohodnotení trval a považoval ho za správne. Námietku žalovaného, že
neexistuje originál tohto bodového ohodnotenia, prvostupňový súd nepovažoval za dôvodnú, pretože
tátonámietkapo10rokochsúdnehosporuniejenamieste.Naviac,samotnýlekárpotvrdilsprávnosťtejto
kópie a sám predložil kópiu, ktorú mal k dispozícii, ktorá je totožná s originálom a súd z nej vychádzal.

Výška bolestného spochybnená nebola, bodové ohodnotenie bolo na sumu 360 bodov, čo pri hodnote

jedného bodu 60 Sk predstavuje po zarátaní 50 % spoluúčasti 358,49 eur. Prvostupňový súd vyslovil
názor, podľa ktorého v rámci bodového ohodnotenia sú už zarátané všetky bolesti, ktoré žalovaný
prekonal a aj náročnosť liečby, keďže je tam aj zvýšenie bodového ohodnotenia o 65 bodov. Návrh
žalobcu na zvýšenie bodového ohodnotenia na 2-násobok preto prvostupňový súd nepovažoval za
dôvodný.

Čo sa týka návrhu žalobcu na priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý si uplatňoval v 20-
násobku základného bodového ohodnotenia, s týmto sa prvostupňový súd nestotožnil. Poukázal na
výnimočnú možnosť zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na život žalobcu pred
vznikom úrazu, kedy bol blízky dôchodkovému veku, nebola to osoba činná, či v športe, kultúre alebo
ďalšom spoločenskom živote, aktívne nešportoval, súd 20-násobné zvýšenie nepovažoval za dôvodné.

Za dôvodné považoval súd navýšenie o 5-násobok, čo predstavuje 2.489,5 eur po zohľadnení 50 %
spoluúčasti žalovaného ide 1.244,75 eur, ktoré prvostupňový súd žalobcovi priznal.

Pokiaľ prvostupňový súd sa zaoberal náhradou za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a po
skončení práceneschopnosti, tieto nároky zo strany žalobcu neboli preukázané. Tak, ako je to zrejmé znariadenia vlády, náhrada na stratu na zárobku pri chorobách alebo pri úrazoch na základe dohody o
pracovnej činnosti, súd analogicky toto použil aj pri dohode o vykonaní práce, sa priznáva len do doby,
po ktorú by mohol pracovný vzťah trvať. Žalovaný zaplatil žalobcovi sumu, ktorá by mu prislúchala podľa

uzavretej dohody o vykonaní práce, a to vo výške 3.600 Sk. Podľa prvostupňového súdu náhrada za
stratu na zárobku počas práceneschopnosti patrila žalobcovi len do 10.11.2000.

Pri náhrade za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti súd vychádzal z nariadenia
vlády č. 223/1988 Zb. platného v čase vzniku úrazu. Náhrada za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti by prislúchala osobe len v prípade, ak by tu bolo možné podľa okolností dôvodne

predpokladať, že postihnutý by bol aj naďalej zamestnaný. Táto dôkazná povinnosť bola na žalobcovi.
Žalovaný dostatočne preukázal skutočnosť, že so žalobcom nemal uzatvorený trvalý pracovný pomer,
ale len pracovno-právny vzťah na základe dohody o vykonaní práce. S pracovníkmi na základe dohody
obvykle nebol uzatváraný pracovný pomer, či už na dobu určitú alebo na dobu neurčitú. Žalobca nijako
nepreukázal skutočnosť, že by žalovaný s ním uzatvoril pracovný pomer na dobu určitú alebo neurčitú,
prípadne, že s ním plánoval uzatvoriť takýto pracovný pomer, nepreukázal ani skutočnosť, že bola bežná

prax u žalovaného, že bude takýto pracovník naďalej zamestnaný. Nedošlo teda u žalobcu k uneseniu
dôkazného bremena vo vzťahu ku skutočnosti, že by pokračoval pracovať u žalovaného. S poukazom na
túto skutočnosť nebolo dôvodné priznať náhradu na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti,
keďže v tom čase už žalobcovi dohoda o vykonaní práce skončila. Preto súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Prvostupňový súd nepriznal ani úrok z omeškania, keďže mal za to, že nárok žalobcu vzniká až
rozhodnutím súdu o priznaní jednotlivých nárokov, či už bolestného alebo sťaženia spoločenského
uplatnenia. Žalovaný sa tak nemohol dostať do omeškania.

Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O. s. p. V prejednávanej veci
žiadny z účastníkov nebol v konaní úspešný, preto nikomu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že prvostupňový
súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodných
skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal zamietnutie nároku
na uplatnené bolestné v celej výške 716,99 eur, pretože v prípadoch hodných osobitného zreteľa

s poukazom na § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. môže súd odškodnenie za bolesť ako aj za
sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odseku 1 a 2.
Túto kompetenciu má len súd. Čo sa týka zvýšenia bolestného na 2-násobok, žalobca má za to, že v
jeho prípade prichádza do úvahy, pretože rozsah zranenia, ktorý je zrejmý zo stanovenia bolestného
( zlomenina bedrovej kosti a lonovej kosti vľavo s posunutím úlomkov, poúrazové krvácanie do hrudníka

vľavo, poúrazový pneumotorax vľavo, zlomenina jedenásteho - dvanásteho rebra vľavo, hemoragicko-
traum. šok ) si vyžiadal bolestivý spôsob liečby spojený s hospitalizáciou v NsP U..

Čo sa týka odškodnenia za trvalé následky, súd toto odškodnenie zvýšil o 5-násobok, avšak žalobca
trvá na 20-násobnom zvýšení, ktoré považuje za dôvodné. Celý svoj život od svojej dospelosti prežil
a vykonával prácu v jedinom zamestnaní, a to ako murár - obkladač v stavebníctve. Teda ako

robotník. Pravidelne sa venoval však športu,a to najmä turistike a navštevoval divadelné predstavenia,
zúčastňoval sa rôznych plesov a spoločenských zábav. Ako kresťan - katolík spolu so svojou manželkou
dlhodobosazúčastňovalnacirkevnýchobradoch,vrátanenáboženskýchprocesiíaodpustov.Vzhľadom
na to, že vyhláška, podľa ktorej je mu priznávané sťaženie spoločenského uplatnenia je veľmi stará,
má viac ako 35 rokov, podľa aktuálneho pracovného predpisu by dostal aj pri spoluúčasti podstatne

vyššiu sumu a vzhľadom na to, že ide o diskrimináciu v rámci odškodnenia túto môže odstrániť v rámci
svojej voľnej úvahy pri zvýšení násobku základného odškodnenia v rozsahu, ktorý požadoval a ktorý
je primeraný, len súd.Ďalšie nároky v súvislosti so stratou na zárobku počas a po práceneschopnosti namietal výšku, ktorá mu
bola priznaná. Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu. Pred súdom argumentoval, že u odporcu
začal pracovať na základe odporúčania Úradu práce v U., kde bol riadne evidovaný ako uchádzač o

zamestnanie, že ako kvalifikovaný robotník - murár - obkladač pri začatí vykonávania prác u odporcu
mal odpracovať necelé dva roky pred vznikom nároku na starobný dôchodok. Bol presvedčený, že
žalovaný s ním uzavrel pracovný pomer riadne na dobu neurčitú a nie na základe nejakej dohody,
ktorú predložil iba vo fotokópii a nie v origináli. U žalovaného mienil pracovať dlhodobo, až do odchodu
do starobného dôchodku a nie na dobu určitú. Žalovaný spôsobom výhodným iba pre neho samého

uzatváraldohodyopracovnompomerenadobuurčitúakopodnikateľskorosovšetkýmizamestnancami,
ktorí u neho pracovali, čo je potrebné považovať za nesprávne, účelové a tendenčné, výhodné iba
pre zamestnávateľa a diskriminujúce pre zamestnancov, v rozpore so základnými zásadami Zákonníka
práce. Poukázal pritom aj na rozhodnutia a judikatúru súdu ( R 11/76 ), kde pri takomto odškodnení
je rozhodná skutočnosť, že pracovník pred pracovným úrazom sa rozhodol pracovať aj po skončení
doby, na ktorú bol pracovný pomer dojednaný. Prehlásil, že bol rozhodnutý a presvedčený, že bude

u žalovaného pracovať na dobu neurčitú až do naplnenia dôchodkového veku a čerpania starobného
dôchodku, k čomu nedošlo v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu. Naviac pred prvostupňovým súdom
žiadal, aby bol na výpočet takejto straty na zárobku počas práceneschopnosti a po práceneschopnosti
ustanovený znalec, čo sa však nestalo. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v zamietavej časti výroku zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Do rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalovaný k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v
ust. § 212 O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O . s.
p. a zistil, že odvolanie žalobcu proti rozsudku prvostupňového súdu nie je dôvodné.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci
rozhodol. Odvolací súd sa s presvedčivými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa v celom rozsahu
stotožňuje. Poukazuje na nich v celom rozsahu a reagujúc na odvolacie námietky žalobcu udáva,
že pokiaľ sa týka bolestného, prvostupňový súd toto veľmi správne ustálil, keď pri stanovení výšky
vychádzal z vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, pričom bolestné, ktoré vyčíslil a

vyšpecifikoval lekár, nebolo sporovými stranami spochybnené. Takto stanovené bolestné je primerané
zistenémupoškodeniuzdraviažalobcu,priebehuliečenia,odstraňovanianásledkov(§2ods.2citovanej
vyhlášky ). Žalobca nepreukázal, že vo vzťahu k zvýšeniu bolestného ide o prípad hodný osobitného
zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov a na preukázanie týchto
okolností ani nenavrhol žiadne dôkazy. Preto, keďže prvostupňový súd vychádzal len z okolností, ktoré

mal k dispozícii a ktoré boli jednoznačne preukázané a neboli sporné, úvaha prvostupňového súdu o
rozsahu nároku žalobcu z titulu bolestného je správna a dôvodná a ďalšie navýšenie podľa § 7 ods. 3
citovanej vyhlášky neprichádza ani podľa odvolacieho súdu do úvahy.

Námietky nedostatočného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sú tiež nedôvodné. Sťaženie
spoločenského uplatnenia je stav poškodenia zdravia, ktorý má preukázateľne nepriaznivé následky

pre životné úkony poškodeného na uspokojovaní jeho životných a spoločenských potrieb, plnenia
spoločenských úloh. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primeraná povahe a
následkom a aj predpokladanému vývoju v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti žalobcu uplatniť
sa v živote a spoločnosti (bližšie pozri ust. § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ). Zvýšenie odškodnenia
sťaženia spoločenského uplatnenia nad najvyššiu výmeru odškodnenia podľa § 7 ods. 3 citovanej

vyhlášky je prípustné len v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného, resp. mimoriadneho
zreteľa, kedy zapojenie poškodeného do spoločenského, kultúrneho, športového, politického života je v
dôsledku poškodenia zdravia výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s jeho významnými
aktivitami pred vznikom pracovného úrazu.

Prvostupňový súd vzhľadom na dôkazy, ktoré vyprodukoval žalobca a ktoré neboli nikým

spochybňované, správne ustálil, že vzhľadom na označené kritéria primeraným zvýšením sťaženiaspoločenského uplatnenia je 5-násobok. Žalobca totiž nepreukázal žiadnym spôsobom, že práve v jeho
prípade je potrebné uvažovať o vyššom navýšení sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3
citovanej vyhlášky, než ako to ustálil úvahou prvostupňový súd. Preto aj v tomto rozsahu odvolací súd

považoval námietku žalobcu za nedôvodnú.

Pokiaľ prvostupňový súd sa zaoberal stratou na zárobku žalobcu počas vzniku práceneschopnosti a po
vzniku práceneschopnosti, odvolacie námietky je potrebné považovať tiež za nedôvodné. Bolo zistené,
že žalobca mal u žalovaného pracovať do 10.11.2000, teda jeho nárok do tohto obdobia bol plnením
žalovaného v rozsahu 3.600 Sk uspokojený. Pretože tento nárok bol uspokojený, je nedôvodný.

Pokiaľ malo dôjsť k strate na zárobku po ukončení práceneschopnosti u žalobcu, prvostupňový súd

správne vyhodnotil všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie o tomto nároku. Žalobca nepreukázal, že
by bol po skončení dohody ostal u žalovaného pracovať. Naopak, sám žalobca potvrdil, že väčšina
pracovníkov mala vzťah so žalovaným dohodnutý ako dohoda o vykonaní práce. Naviac, žalovaný
preukázal, že práce, ktoré vykonával boli práce sezónneho charakteru, pretože išlo o stavebné práce a
záviseli aj podľa zákaziek, ktoré získal. Všetci pracovníci pracovali na dohodu o vykonaní práce a nebolo

preukázané žalobcom, žeby po ukončení dohody čo i len s jedným takýmto pracovníkom uzatvoril ďalší
pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy. Tu nie je možné posúdiť nárok žalobcu s poukazom na to,
že žalobca očakával, že žalovaný s ním uzatvorí takúto pracovnú zmluvu, ale je potrebné vychádzať zo
skutočností, ako reálne žalovaný pracovníkov zamestnával a na základe akých zmlúv u neho pracovali.
Tieto okolnosti nakoniec potvrdila aj P. U., pobočka U. a listiny, ktoré žalovaný pred prvostupňovým

súdom predložil.

Naopak, skutočnosť, že v minulosti bol žalobca v obdobnom zamestnaní brigádnicky ( v U. alebo na
inom mieste na P., neskôr aj v ďalších zamestnaniach ), nemohlo u žalobcu vzbudiť presvedčenie, že
bez akejkoľvek zmeny v tom istom odbore bude práve u žalovaného pracovať riadnom v pracovnom
pomere. Žiaden takýto podnet, ktorý by mal svedčiť o presvedčení žalobcu, že s ním žalovaný uzatvorí

po ukončení tzv. brigádnickej činnosti riadny pracovný pomer, žalobca nepreukázal. Odvolací súd udáva,
že sám žalobca po skončení práceneschopnosti nevykonal žiaden úkon smerujúci voči žalovanému, že
má záujem uzavrieť riadnu pracovnú zmluvu. Takýto úkon nevykonal ani voči iným zamestnávateľom v
jeho odbore. Naopak, aktívne konal vo veci invalidného dôchodku, ktorý mu nakoniec nebol priznaný až
do doby priznania starobného dôchodku. Preto prvostupňový súd správne postupoval, pokiaľ aj v tejto

časti nárok žalobcu zamietol.

Žalobca namietal, že vo veci súd nenariadil znalecké dokazovanie na zistenie výšky odškodnenia z titulu
straty na zárobku počas práceneschopnosti a po ukončení práceneschopnosti. Takýto dôkaz, iste uzná
aj žalobca, by bol vzhľadom na to, že ide o nárok, ktorý nie je dôvodný, čo do základu, nehospodárny,
naviac, keď by prípadné trovy za takéto dokazovanie musel znášať štát, pretože žalobca je od platenia

poplatkov oslobodený.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a súvisiaci výrok
o trovách konania potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.