Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, September 20, 2011

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/191/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: P. F. U. F. G. H.
M. G., G., W., P., C., so sídlom Q., ul. T. č. XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Y. Q.,
advokátom, so sídlom Q., ul. R. č. X, proti odporcovi: P. D. - L. U. SR, so sídlom Q., ul. R. č. XX, o
náhradu zaplatenie sumy 13.391.555,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo č. k. 6C/29/2008-140 zo dňa 11. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 6C/29/2008-140 zo dňa 11. 04. 2011 Okresný súd Námestovo zamietol

žalobu v hore uvedenej veci. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal nároku na náhradu
škody, ktorá mala spočívať v nesprávnom úradnom postupe U. H. v R. B., ktorý nekonal o žiadostiach
jednotlivých fyzických osôb, ktoré si uplatnili reštitučné nároky podľa zákona č. 229/1991 Zb. Z takto
vymedzeného predmetu sporu, ako aj jeho účastníkov prvostupňový súd vyvodil záver, že navrhovateľ
nie je vo veci aktívne legitimovanou osobou na podanie návrhu na náhradu škody nesprávnym úradným
postupom. Takouto aktívne legitimovanou osobou je len účastník konania, v ktorom malo dôjsť k
prieťahom a v dôsledku toho k oneskorenému vydaniu rozhodnutia. Navyše navrhovateľ v danom smere

neuniesol ani dôkazné bremeno, pretože nepredložil žiaden dôkaz o tom, že žiadosti podľa zákona č.
229/1991Zb.boliU.H.vR.B.podanéaúradyotýchtožiadostiachnekonalivsúladesplatnýmiprávnymi
predpismi. Taktiež nepredložil žiaden dôkaz o tom, že si vôbec reštitučný nárok podľa citovaného zákona
uplatnil.Bezpovšimnutianemohlozostaťajto,ženavrhovateľbolregistrovanýnaMinisterstvevnútraSR
až dňa 25. 11. 1993 a nemohol tak uplatňovať reštitučné nároky podľa zákona č. 229/1991 Zb., ktoré bolo
možné uplatniť v prekluzívnej lehote do 31. 12. 1992. Keďže okresný súd zamietol návrh navrhovateľa
z dôvodu nedostatku aktívne vecnej legitimácie, nemal už dôvod zaoberať sa vznesenou námietkou

premlčania zo strany odporcu. Rovnako tak sa nezaoberal ani tvrdeniami o povinnosti navrhovateľa
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
v prospech úspešného odporcu, ktorému však v konečnom dôsledku trovy konania nepriznal, pretože
si ich náhradu neuplatnil.Proti vyššie uvedenému rozsudku podal navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Prvostupňovému súdu vytýkal najmä nesprávne zistený skutkový stav, resp. neúplne zistený skutkový
stav aj preto, lebo neboli vykonané všetky navrhnuté dôkazy. Napokon aj nesprávne právne posúdenie
veci.

V bližších podrobnostiach ďalej uviedol, že súdny spor sa vymykal z obvyklého rámca veľkou výškou
uplatňovanej náhrady škody, množstvom individuálnych poškodených subjektov (316) združených

kvôli efektívnejšiemu vymáhaniu náhrad v spoločenstve, enormným časovým odstupom od udalostí,
ktoré spôsobili krivdy poškodeným navrhovateľom (cca 70 rokov), značným časovým odstupom od
uplatnenia reštitučných nárokov (cca 20 rokov), aj nezvyklým časovým odstupom od podania návrhu
na súd (7 rokov). Spor poznačili aj mnohé zmeny právnych predpisov, ktoré sa medzičasom udiali.
Nepriaznivý vplyv má aj vzdialenosť medzi sídlom navrhovateľom a konajúcim súdom a problémy
spôsobovali aj možnosti obstarávania relevantným dôkazov pre úplnú insolventnosť „spoločenstva“ ako

navrhovateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené negatívne charakteristiky, vecnú i právnu komplikovanosť
sporu a najmä časový odstup od podania návrhu, navrhovateľ dôvodne očakával, že súd mu dá možnosť
viacnásobným prerušením konania reagovať na vývoj sporu dokladaním ďalších listinných dôkazov,
prípadne ponúknutím svedeckých výpovedí. Vo výnimočnom spore však prvostupňový súd hneď na
prvom pojednávaní, vytýčenom po 7 rokoch rozhodol tak, že konanie zastavil najmä z dôvodu, že

navrhovateľ svoje nároky nedoložil náležitými dôkazmi, preukazujúcimi jeho požiadavky a tvrdenia.
Prvostupňový súd uprednostnil zásadu hospodárnosti, efektívnosti a formálnej aplikácie zákona, na
úkor zásady zistenia materiálnej pravdy a spravodlivého vyriešenia starého sporu a vleklých krívd.
Takto sa súd jednoducho rýchlo formalisticky zbavuje ťažkého súdneho sporu, od ktorého očakáva
316 ukrivdených občanov, že aspoň na súde nájdu po rokoch nádejí a sklamaní aspoň čiastkové

zadosťučinenie, ktoré doteraz nenašli u výkonných orgánov štátnej správy.

Odporca v podanom vyjadrení zo dňa 13. 05. 2011 odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.

Uviedol, že okresný súd vykonal vo veci potrebné dokazovanie, správne zistil skutkový stav a z toho
vyvodil aj správny právny záver. Navrhovateľ v podanom odvolaní neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré

by neboli predmetom posudzovania okresného súdu, počas konania neprodukoval dôkazy, ktorými
by preukazoval opodstatnenosť uplatneného nároku a jeho výšku. Iba všeobecne poukazoval na
nedostatočne zistený skutkový stav zo strany súdu. Podané odvolanie, a tiež aj samotný návrh od
počiatku nie sú dostatočne skutkovo vymedzené, bez dostatočných dôkazov, preukazujúce právne
významné skutočnosti o tom, že aj reštitučné nároky boli reštituentmi, navrhovateľmi riadne a včas podľa

zákona o pôde č. 229/1991 Zb. v znení jeho noviel uplatnené a o týchto správny orgán podľa zákona
nekonal. Pretože navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal aktívnu legitimáciu,
nesprávny úradný postup zo strany pozemkového úradu, ako aj ministerstva, nepreukázal existenciu
vzniku škody, a tiež aj uplatnený nárok je premlčaný, správne súd návrh ako nedôvodný zamietol.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal náhrady
škody v sume 403.434.000,- Sk, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom U. H. v
R. B. v súvislosti s vybavovaním reštitučných nárokov viacerých fyzických osôb (členov navrhovateľa),
týkajúcich sa prinavrátenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré boli v 50-tych rokoch zoštátnené a
následne zatopené v oblasti G. U.. Škoda mala byť spôsobená tým, že jednotlivým fyzickým osobámdoposiaľ nebol umožnený výkon ich vlastníckych práv aj napriek podaným reštitučným nárokom, o
ktorých navyše príslušný pozemkový úrad nekonal, zneužíval svoju právomoc a rozhodnutia odďaľoval.

Na základe navrhovateľom opísaného skutkového stavu prvostupňový súd v rámci dokazovania zistil, že

U. H. R. B. bolo podaných cca 16 žiadostí, z čoho iba jedna bola podaná právnickou osobou, konkrétne
E. spolumajitelia H. nad U.. V ostatných prípadoch sa jednalo o individuálne uplatnené nároky fyzických
osôb, pričom konania v týchto prípadoch boli skončené až na prípad V. Q.. Navrhovateľ ako združenie s
právnou subjektivitou bol zaregistrovaný na Ministerstve vnútra SR podľa zákona č. 83/1990 Zb. až dňa
25. 11. 1993, t. j. až potom ako skončilo obdobie kedy bolo možné uplatňovať reštitučné nároky.

Z vyššie uvedených zistení prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní vyvodil záver o nedostatku

aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa domáhať sa v konaní uplatňovanej náhrady škody.

Odvolací súd sa síce stotožnil s názorom súdu prvostupňového súdu , že v danej veci ide o konanie o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ku ktorej
malodôjsťeštevroku1992(tedaprednadobudnutímúčinnostizákonač.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), preto sa na konanie použijú ustanovenia zákona č.

58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (§ 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom so závermi z neho vyplývajúcimi, tak
skutkovými ako aj právnymi, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový

súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného
rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho
posúdenia veci podstatné. Vzhľadom na skutočnosť, že len ten účastník konania, ktorý je nositeľom
tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia má v konaní aktívnu vecnú legitimáciu, bol aj odvolací

súd toho názoru, a to s ohľadom na predmet konania tak ako bol vymedzený navrhovateľom, že tento
sa nemôže domáhať náhrady škody, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
pozemkového úradu v súvislosti so žiadosťami viacerých fyzických osôb, ktoré sú členom navrhovateľa.
Jedine tieto osoby sú aktívne legitimované domáhať sa prípadnej náhrady škody, pretože ich práva a
oprávnené záujmy mali byť vytýkaným nesprávnym postupom pozemkového úradu dotknuté. Súd môže

návrhu vyhovieť len vtedy, ak tak navrhovateľ ako aj odporca sú účastníkmi v hmotno-právnom vzťahu,
t. j. nositeľmi tvrdeného hmotného práva resp. povinnosti.

Samotný odvolateľ neuviedol v podanom odvolaní žiadne iné skutočnosti ako tie, ktoré boli známe
už v priebehu prvostupňového konania. S týmito sa pritom zrozumiteľne a presvedčivo vyporiadal už
prvostupňový súd. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu je teda vecne správne, v bližších

podrobnostiach vzhľadom na uvedené konštatovanie naň odvolací súd aj poukazuje. Z uvedených
dôvodov sa preto obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219
ods. 2 O. s. p.).

Zo zhora uvádzaných dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 3 O. s. p. v prospech odporcu, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech. Odporca si však
trovy odvolacieho konania neuplatnil a preto mu ich náhradu odvolací súd ani nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .