Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 20, 2010

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/93/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: I. K.,
nar. X.X.XXXX,. bytom M. M. XXXX/XX,. R., právne zastúpeného JUDr. J. Z., advokátom, so sídlom R.,
M. XX. proti žalovanému: S-E. s.r.o., IČO: XX. XXX. XXX,. so sídlom H. H., K P. X,. právne zastúpeného
JUDr. I. M., konateľom Advokátska kancelária JUDr. I. M. a Mgr. M. D., so sídlom v Ž., T. XX, o
zaplatenie 5.808,92 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Žiline
č.k. 8C/201/2009-47 zo dňa 16.12.2009, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým súd žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.612,12 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1.10.2009 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n e d o t k n u t ý .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 190,89 € k rukám právneho
zástupcu žalobcu JUDr. J. Z. do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zastavil konanie v časti zaplatenia 196,80 € s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 196,80 € od 1.10.2009 do zaplatenia. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.612,12 € s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 1.10.2009 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J. Z. náhradu trov konania vo výške 1.018,42 € do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 96 O.s.p., § 47, § 68, § 69, § 77, §
122, § 129, § 134 Zákonníka práce v platnom znení a vykonané dokazovanie, na základe ktorého mal
preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 22.7.2002 vo funkcii obchodného manažéra. Pracovný pomer dojednaný medzi účastníkmi na dobu
určitú sa zmenil ako uzatvorený na dobu neurčitú. Žalobca listom zo dňa 8.4.2009 okamžite skončil
pracovný pomer u žalovaného z dôvodu, že žalovaný mu za mesiac január nevyplatil celú mzdu splatnú

dňom 28.2.2009. List žalobcu zo dňa 8.4.2009 bol žalovanému doručený ako zamestnávateľovi dňa
14.4.2009. Žalovaný listom zo dňa 16.ž.2009 oznámil žalobcovi, že považuje jeho okamžité skončenie
pracovného pomeru za neplatné a vyzval ho na nástup do práce, do prevádzky zamestnávateľa. Listom
zo dňa 24.4.2009 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu, že v dňochod 15.4.2009 do 24.4.2009 sa žalobca nedostavil na pracovisko, nevykonával pridelené pracovné
povinnosti a svoju neúčasť nijako neospravedlnil, čím závažne porušil pracovnú disciplínu. Následne
listom zo dňa 30.4.2009 žalobca oznámil žalovanému, že na okamžitom skončení pracovného pomeru

zo dňa 8.4.2009 trvá. Podľa dohody o zmluvnej odmene zo dňa 23.1.2007 ročnou mzdou žalobcu u
žalovaného bolo 180.000,- Sk. Podľa tabuľky pre výpočet prémií žalobcu za obdobie 1/2009 zostavenej
žalovaným, prémia za mesiac január 2009 žalobcovi prislúchala vo výške 2.762,56 €. Výpočet vychádzal
z obratu u jednotlivých zákazníkov žalovaného a zohľadňoval tovarové faktúry a režijné faktúry. Mzdu,
náhradu mzdy a za obdobie odpracované žalovaným ako zamestnancom súd zistil z oboznámených

výplatných lístkov žalobcu u žalovaného za mesiace január, február, marec a apríl 2009. Žalobcovi bola
vyplácaná mzda do mesiaca január až marec a za časť mesiaca apríl 2009.

Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 196,80 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
196,80 € od 1.10.2009 do zaplatenia. Žalobca svoj návrh v tejto časti vzal späť na pojednávaní a
žiadal v tejto časti konanie zastavil. Súd v uvedenej časti konanie zastavil s tým, že nesúhlas zo strany
žalovaného nebol vyslovený a vzhľadom na okolnosti sporu by ho súd ani nepovažoval za daný z

vážnych dôvodov.

Súd zaviazal žalovaného na plnenie podľa výrokovej časti rozsudku titulom náhrady mzdy v sume
priemerného mesačného zárobku žalobcu za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Za právne východisko
uznal okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu zo dňa 8.4.2009, doručené dňom
14.4.2009 s tým, že týmto dňom sa skončil pracovný pomer žalobcu u žalovaného. Právnym následkom

tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru je vznik nároku žalobcu na náhradu mzdy v sume
jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Súd neuznal námietku
žalovaného spočívajúcu v tom, že neboli dané dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru a
mzda bola žalobcovi vyplatená riadne a včas ako smerodajnú v tomto konaní bez ohľadu na vecné
preskúmanie tohto tvrdenia. Vychádzal z interpretácie ust. § 77 Zákonníka práce, v zmysle ktorého

ak neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru účastník neuplatní na súde najneskôr v
lehote 2 mesiacov od jeho doručenia, nevykonáva si svoje právo a to navyše s právnym následkom,
že účinky doručeného okamžitého skončenia pracovného pomeru nastanú bez ohľadu na to, či jeho
vecné dôvody boli dané. Citlivo zvažoval okolnosti v súlade s čl. II Zákonníka práce v tom smere,
či nedochádza k výkonu práva zo strany žalobcu ako zamestnanca v rozpore s dobrými mravmi,

pričom dospel k záveru, že žalobca doručil okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanému určité
vo svojich náležitostiach, tak jediným spôsobom ako bolo odvrátiť jeho právne účinky, bol napadnúť
tento právny úkon zamestnanca na súde v stanovenej lehote. Keďže sa tak nestalo, pracovný pomer
žalobcu u žalovaného sa skončil dňom 14.4.2009 a okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
žalovaného zo dňa 24.4.2009 je právne neúčinné, lebo bolo podané až po skončení pracovného pomeru

žalobcu. Výpočtom podielu zúčtovanej mzdy a odpracovaných hodín súd zistil, že výšku priemerného
hodinového zárobku žalobcu u žalovaného vypočítanou za obdobie 1,2,3/2009 je 16,1342 €. Výšku
plnenia priznaného v tomto konaní súd určil ako násobok priemerného hodinového zárobku x 8 hodín x
21,74 dní v mesiaci x 2 mesiace, pričom tento výpočet bol v konaní nesporný. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania vychádzal z ust. § 142 s prihliadnutím na § 146 ods. 2 O.s.p., pričom priznal žalobcovi plnú

náhradu trov konania vzhľadom na neúspech žalobcu v pomerne zanedbateľnej časti.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.612,12 € s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 1.10.2009
do zaplatenia a o náhrade trov konania podal odvolanie odporca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti odvolaním zmeniť

a rozhodnúť tak, že Krajský súd v Žiline žalobcovi náhradu mzdy vo výške 5.612,12 € s 9 %-ným
úrokom z omeškania ročne od 1.10.2009 do zaplatenia nepriznáva. Žalobcovi uložiť povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že
napadnuté rozhodnutie je nesprávne a to vzhľadom na to, že sa súd nezaoberal otázkou neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, ktorou sa pre spravodlivé posúdenie veci mal zaoberať. Je toho názoru,

že súd sa mal zaoberať otázkou neplatnosti skončenia pracovného pomeru v konaní o zaplatenie
náhrady mzdy a to najmä z dôvodu spravodlivého posúdenia, či je žalobcom uplatnený nárok oprávnený
a to vzhľadom na to, že Zákonník práce nevytvára fikciu platnosti skončenia pracovného pomeru
v prípade neuplatnenia jeho neplatnosti na súde. Súd neprihliadal na namietanú nespravodlivosťpriznania náhrady mzdy vzhľadom na jej satisfakčnú funkciu a fakt, že mzda i prémie boli v plnej
výške vyplatené žalobcovi. Žalobca dňa 14.4.2009 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovanému s odôvodnením, že mu nebola vyplatená časť mzdy za mesiac január 2009. Žalobca na

takétoskončeniepracovnéhopomerunemalzákonnýdôvod,nakoľkomubolivšetkymzdovéprostriedky
riadne a včas uhradené. O tejto skutočnosti žalovaný informoval žalobcu oznámením zo dňa 16.4.2009,
v ktorom uviedol zároveň, že trvá na tom, aby žalobca naďalej vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy.
Dodatkom č. 4 k pracovnej zmluve uzavretej dňa 22.7.2002 - dohoda o zmluvnej mzde zo dňa 23.1.2007
sa žalovaný so žalobcom dohodol na výške prémií, ktorá bola stanovená určitým percentom z obratu.

Na základe tohto dodatku bola žalobcovi vypočítaná celková výška prémií za mesiac január 2009 v
sume 2.762,56 €, ktorá mu bola vyplatená. Žalobca vo svojom liste zo dňa 30.4.2009 uvádza pre
výpočet prémií obrat dosiahnutý za mesiac január 2009 vo výške 188.099,69 € bez DPH. Uvedený obrat
je len čiastkový a pozostáva len z faktúr vydaných. Do obratu neboli zarátané nákladové faktúry za
dohodnuté bonusy, ktoré rovnako vstupujú do obratu. Celkový obrat, teda nečinil 188.099,69 € bez DPH,
ale 176.495,4 €. Žalovaný je toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu

je neplatné, pretože naň nemal dôvod a bol naďalej povinný vykonávať prácu v súlade s pracovnou
zmluvou. Zamestnávateľ v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce môže uplatniť na súde neplatnosť
skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď
sa mal pracovný pomer skončiť. Z gramatického a logického výkladu citovaného ustanovenia nevyplýva
pre zamestnávateľa povinnosť uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde a to aj s

poukazom na to, že žalobca nemal dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom
k tejto skutočnosti je nutné, aby v konkrétnom prípade právny úkon žalobcu smerujúci k skončeniu
pracovného pomeru so žalovaným bol považovaný za absolútne neplatným a to aj s ohľadom na ust.
§ 39 OZ. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu zo dňa 8.4.2009 odporuje zákonu
v časti, v ktorej žalobca uvádza, že mu do 8.4.2009 nebola vyplatená časť mzdy za mesiac január

2009, pretože mzda za mesiac január 2009 mu bola vyplatená v plnom rozsahu, a preto uvedenie
dôvodu nezakladajúceho sa na pravde je nutné považovať za odporujúce zákonu. Súčasne sa okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu prieči dobrým mravom, keď si v ňom žalobca na
nepravdivom základe uplatnil nárok na náhradu mzdy. Nakoľko náhrada mzdy má satisfakčný charakter,
tento by v tomto konkrétnom prípade nedosahovala, pretože žalobcovi boli vyplatené všetky jeho

mzdové nároky, a preto mu nevznikol nárok na vyplatenie uplatnenej náhrady mzdy.

K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť a nahradiť mu trovy odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení poukazoval
na to, že žalovaný ako zamestnávateľ mal využiť svoje právo a v dvojmesačnej lehote podľa ust.

§ 77 Zákonníka práce uplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde. V takom prípade
by sa súd v tomto konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zaoberal a posudzoval všetky
náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, tzn. či okamžité skončenie pracovného pomeru
spĺňa formálne i obsahové náležitosti v zmysle ust. § 70 Zákonníka práce, či spĺňa náležitosti
platného právneho úkonu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a či dôvod okamžitého skončenia

pracovného pomeru je daný a boli splnené podmienky ust. § 68 Zákonníka práce. Po márnom uplynutí
lehoty uvedenej v ust. § 77 ZP platnosť či neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemôže byť
preskúmavaná súdom, aj keď by jednostranný zrušovací prejav bol ako právny úkon neplatná, resp.
pracovný pomer skončí aj v prípade, že k jeho rozviazaniu skutočne došlo neplatným právnym úkonom.
Zároveň netvrdil, že dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru nemal, pretože žalovaný mu

nevyplatil všetky mzdové nároky tak, ako bol povinný, resp. ako sa zaviazal. Bol uzrozumený s tým, že
žalovaný bude mať iný názor na výpočet či výšku jeho mzdových nárokov a uplatní svoje právo na súde
v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce. Oprávnenosť a platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
bude predmetom dokazovania v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa teda žalovaný
domnieval a bol presvedčený o tom, že mu všetky mzdové nároky riadne a včas vyplatil a teda platnosť

okamžitého skončenia neuznával, mal a musel uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na
súde v lehote stanovenej v § 70 Zákonníka práce, ak chcel zabrániť, aby účinky skončenia pracovného
pomeru nastali. Po uplynutí tejto lehoty už takúto možnosť či právo nemá. Teda súd sa platnosťou či
neplatnosťou skončenia pracovného pomeru nemôže zaoberať.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. rozsudokokresnéhosúduvčastivýrokunapadnutéhoodvolaním,ktorýmžalovanémusúduložilpovinnosťzaplatiť
žalobcovi 5.612,12 € s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 1.10.2009 do zaplatenia, všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku a o náhrade trov konania potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p..

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru,
že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy
vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p.. Svoje rozhodnutie odôvodnil s tým, že naplnil požiadavky
uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p..

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom

nezistil žiadne pochybenie, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

V zmysle ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný
pomer aj v prípade, ak mu zamestnávateľ nevyplatil v uvedenej lehote aj časť mzdy alebo náhradu
mzdy. Dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca vzniká vždy pri každej
oneskorenej výplate mzdy, t.j. vždy po uplynutí 15 dní od termínu splatnosti každej jednotlivej platby, tzn.

že dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom je aj nevyplatenie časti mzdy.
U zamestnanca ide o veľmi vážny dôvod, na základe ktorého mu zákonodarca dovoľuje aj okamžite
skončiť pracovný pomer. Zamestnanec je oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer z tohto dôvodu
aj vtedy, keď zamestnávateľ splnil svoju povinnosť, ale neskôr po lehote splatnosti aj za situácie, že
v čase oneskoreného splnenia tejto povinnosti zo strany zamestnávateľa zamestnanec ešte neuplatnil

okamžité skončenie pracovného pomeru. Nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu má vo vzťahu k
zamestnancovi charakter satisfakcie.

Nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 77 Zákonníka práce) sa týkajú len prípadov
skončenia pracovného pomeru na základe právneho úkonu. Účastník pracovného pomeru voči ktorému
bol uplatnený zrušovací právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, svoje právo môže

uplatniť na súde, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Bez rozhodnutia súdu
sa považuje skončenie pracovného pomeru za platné, aj keď príslušný zrušovací právny úkon mal
podstatné právne vady. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru je prekluzívnou hmotnoprávnou lehotou. Jej uplynutím zaniká právo na podanie žaloby o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd k nej prihliada z úradnej povinnosti.

Ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali právne účinky vyplývajúce zo
skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súd žalobu o určenie, že právny
úkon o rozviazaní pracovného pomeru je neplatný. Ak taká žaloba nebola podaná, skončil pracovný
pomer medzi účastníkmi podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného
pomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už nemôže zaoberať otázkou platnosti rozväzovacieho

úkonu a to ani ako predbežnou otázkou.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1
O.s.p., § 151 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. s tým, že priznal náhradu trov odvolacieho
konania navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní. Trovy odvolacieho konania
navrhovateľa predstavujú trovy právneho zastúpenia v sume 198,10 €, ktoré boli vyčíslené v súlade svyhl. č. 655/2004 Z.z. (odmena za jeden úkon z hodnoty veci 5.612,12 € = 190,89 €, režijný paušál
7,21 €).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.