Uznesenie Judgement was issued on Monday, June 23, 2008

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/45/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2008

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI:

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov: 1/ I. B., nar. XX.X.XXXX,. bytom M., K. XXX/XX,. 2/ Š. B.,
nar.X.X.XXXX,.bytomM.,K.XXX/XX,.3/Ľ.B.,nar.XX.X.XXXX,.bytomM.,K.XXX/XX.protižalovaným:
C. J., H., spotrebné družstvo, D. ulica, IČO: XX. XXX. XXX,. za účasti vedľajšieho účastníka K. P., a.s.,
B., Š. č.X,. IČO: XX. XXX. XXX,. 2/ M. M., o náhradu škody s prísl., o odvolaní všetkých účastníkov
konania a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 8C/408/1998-475 zo

dňa 29.5.2006 takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie žalobcov a žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade proti výroku napadnutého
rozsudku o vylúčení žaloby na zaplatenie 18.324,-Sk na samostatné konanie.

V prevyšujúcej časti rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa pôvodnou žalobou domáhali, aby súd vtedy žalovanej J., spotrebné družstvo, L. XX,. H.

uložilpovinnosťzaplatiťžalobkyniv1.radeškodunazdravíztitulubolestnéhoasťaženiaspoločenského
uplatnenia, ktorej výška mala byť stanovená znaleckým posudkom. Ďalej žiadali uložiť žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcom v 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne škodu vzniknutú ako účelné náklady
spojené s liečením žalobkyne v 1. rade, ktorej výška bude stanovená ku dňu vyhlásenia rozsudku.
Podaním zo dňa doručenia súdu 26.5.1999 žalobcovia špecifikovali petit žaloby tak, že žiadali, aby
žalovaný v 1. rade J. s.d., L. č.XX. H. a v 2. rade M. M., boli povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu

1.622.250,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcom v 2. a 3. rade sumu 18.342,- Sk, všetko
do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žiadaná suma 1.622.250,- Sk pozostáva zo škody na zdraví
z titulu bolestného vo výške 614.250,- Sk a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia 1.008.000,- Sk.
Žalobcovia viacerými podaniami navrhli zmeny žaloby, posledný krát podaním zo dňa doručenia súdu
19.3.2003, ktorým od žalovaných v 1. a 2. rade žiadala žalobkyňa v 1. rade sumu 8.675.625,- Sk a
žalobcovia v 2. a 3. rade sumu 18.324,- Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Posledná úprava

žalobybolasúdudoručenádňa28.3.2006,podľaktorejboložiadanébolestnévovýške1.535.625,-Skza
1.023,75 bodov po 30,- Sk za bod, ktoré bolo žiadané vo výške 50-násobku a sťaženie spoločenského
uplatnenia bolo žiadané vo výške 3.384.000,- Sk za 1.880 bodov po 30,- Sk za bod, ktoré bolo žiadané
vo výške 60-násobku.

Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že žalobkyňa v 1. rade dňa 17.3.1995, v deň svojich 11-tich narodenín
spolu s ďalšími kamarátkami vyšla na strechu po rebríku, ktorý bol inštalovaný od zeme na budove J.
s.d. v M.. Dievčatá sa zo strechy rozprávali s chlapcami, ktorí stáli dole pri budove, pričom títo chlapci

ich vyháňali zo strechy a hádzali do nich kamene. Žalobkyňa v 1. rade začala utekať k rebríku a z
výšky asi 8 m spadla zo strechy na dlažbu pred okná reštaurácie. Pri páde utrpela závažné zranenia, v
dôsledku ktorých bola hospitalizovaná v nemocnici. Nárok žalobkyne v 1. rade bol právne odôvodnený
ust. § 415 a § 420 a nárok žalobcov v 2. a 3. rade ust. § 449 O.z. Prvostupňový súd vo veci rozhodolrozsudkom zo dňa 29.11.2004 č.k. 8C/408/1998-414 tak, že konštatoval, že za úraz žalobkyne zo dňa
17.3.1995 zodpovedajú žalovaní, vtedajšia J. s.d. a M. M.. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
V prevyšujúcej časti návrh vylúčil na samostatné konanie a nové rozhodnutie. Uvedený rozsudok bol

uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 4Co/45/2005-433 zo dňa 31.10.2005 zrušený a vec bola
vrátenásúduprvéhostupňanaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Vodôvodnenízrušujúcehouznesenia
sa konštatuje, že súd prvého stupňa porušil zásadu zákazu ultra petitum, keď vydal určovací výrok,
hoci žaloba znela na plnenie. Konštatoval, že nebol podaný návrh na začatie konania v takom znení,
o akom rozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol ultra

petitum, lebo prekročil návrhy účastníkov a rozhodol o inom, než čoho sa domáhali. Uložil súdu prvého
stupňa odstrániť procesné pochybenia a po vymedzení toho, čo je predmetom konania, o tom predmete
konania rozhodnúť.

Okresný súd Humenné napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému v 1. rade povinnosť
zaplatiť žalobkyni v 1. rade na bolestnom 46.989,- Sk a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni v 1. rade na bolestnom 5.221,- Sk. Žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v

1. rade na sťažení spoločenského uplatnenia sumu 862.920,- Sk a žalovanému v 2. rade sumu 95.880,-
Sk, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh na bolestnom a sťažení
spoločenského uplatnenia zamietol. Nárok žalobcov na zaplatenie 18.324,- Sk vylúčil na samostatné
konanie. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Pri posudzovaní výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvého stupňa vychádzal z vyhlášky č. 32/1965

Zb. a z vykonaného dokazovania a to najmä znaleckých posudkov, svedeckých výpovedí a iných
listinných dôkazov. Vo vzťahu k náhrade za bolesť vychádzal z posudku, podľa ktorého bolo bolestné
určené 1.023,85 bodmi, čo pri sume 30,- Sk za bod predstavuje bolestné 30.712,50 Sk, ktoré zvýšil
na dvojnásobok, teda na sumu 61.424,- Sk poukazujúc na ust. § 6 ods.2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
Prvostupňový súd pritom stanovil mieru zavinenia žalobkyne na 15 %, žalovaného v 1. rade na 75 %

a žalovaného v 2. rade na 10 %. Preto uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobkyni na bolestnom
sumu 46.989,- Sk a žalovanému v 2. rade sumu 5.221,- Sk. V prevyšujúcej časti návrh ako nedôvodný
zamietol. Vo vzťahu k náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia poukázal na to, že u žalobkyne
ide o výnimočný prípad hodný osobitného zreteľa berúc do úvahy najmä jej vek 11 rokov v čase úrazu,
ako aj to, že ide o ženu, budúcu matku. U žalobkyne úrazom došlo k deformácií hlavy stehennej kosti, k

skráteniu končatiny s následnou operáciou bedrového kĺbu a v budúcnosti s jeho výmenou. Žalobkyňa
je mimoriadne hendikepovaná s vylúčením športovej, rekreačnej, spoločenskej, kultúrnej a pohybovej
aktivity s problémami pri bežnej činnosti v domácnosti, v škole, v doprave a podobne a to pre zníženú
pohyblivosť s užívaním bariel. Žalobkyňa bola veľmi dobrou žiačkou s aktivitami v umeleckej oblasti,
ktoré po úraze sú značne obmedzené. Musela si zmeniť svoje študijné zameranie na iných školách, nie

s umeleckým zameraním, ako to pred úrazom plánovala. Jej poškodenie na zdraví má preukázateľne
nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodenej, pre uskutočnenie jej životných a spoločenských
potrieb a pre plnenie jej spoločenských úloh, čo bolo dôvodom pre odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Prvostupňový súd dospel k záveru, že pri počte bodov 1.880, stanovených MUDr. B. a MUDr.
B. pri hodnote 30,- Sk za bod, čo je suma 56.400,- Sk a jej 20-násobok, t.j. 1.128.000,- Sk zodpovedá

ust. § 7 ods.3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Po takomto ustálení výšky sťaženia spoločenského uplatnenia
odpočítal spoluzodpovednosť žalobkyne a jej rodičov vo výške 15 % a ustálil, že žalovaný v 1. rade
zodpovedá za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 75 %, preto má zaplatiť sumu 862.920,- Sk a
žalovaný v 2. rade zodpovedá do výšky 10 %, preto má zaplatiť sumu 95.880,- Sk. Z uvedených dôvodov
v prevyšujúcej časti návrh ako nedôvodný zamietol, lebo mal za to, že žiadané zvýšenie 60-násobku

nezodpovedá uvedeným zákonným podmienkam. Prvostupňový súd nárok na zaplatenie sumy 18.324,-
Sk ako úhradu nákladov spojených s liečením vylúčil na samostatné konanie. Výrok o trovách konania
odôvodnil ust. § 146 ods.1 O.s.p. s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,
lebo o všetkých trovách účastníkov rozhodne na pojednávaní, na ktorom sa bude konanie končiť.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia, žalovaní a vedľajší

účastník.

Žalobcovia napadli všetky výroky rozsudku a žalovaní a vedľajší účastník napadli rozsudok okrem
výroku, ktorým súd návrh v prevyšujúcej časti zamietol.Žalobcovia v 1. až 3. rade svoje odvolanie odôvodnili tým, že z napadnutého rozsudku nie je možné
zistiť, v čom rodičia poškodenej mali zanedbať náležitý dohľad nad dcérou, keď ich spoluzodpovednosť
súd vyhodnotil vo výške 15 %. Namietali taktiež nesprávnu aplikáciu ust. § 6 ods.2 vyhlášky č. 32/1965

Zb., podľa ktorého prvostupňový súd zvýšil bolestné iba na dvojnásobok. Podľa § 7 ods.3 citovanej
vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia môže súd primerane zvýšiť a to i nad sumu ustanovenú v ods.1, 2. Ďalej bolo namietané
to, že súd priznal neprimerane nízku sumu na bolestnom a to vo výške 2-násobku základnej sadzby
a na sťažení spoločenského uplatnenia vo výške 20-násobku. Uplatnená suma totiž predstavuje akúsi

satisfakciu za nevratné poškodenie zdravia a má zmierniť dopad zdravotných následkov žalobkyne v
1. rade na jej ďalší život. Namietali tiež nesprávny postup súdu, keď nárok na zaplatenie 18.324,- Sk,
liečebných nákladov bol vylúčený na samostatné konanie. Navrhli napadnutý rozsudok zmeniť tak, že
ich návrhu v celom rozsahu bude vyhovené a bude im priznaná plná náhrada trov konania.

Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie voči nemu tvrdiac,
že nikdy nebol vlastníkom budovy, zo strechy ktorej spadla žalobkyňa v 1. rade. Predmetná budova

sa od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. stala vlastníctvom M. M., teda žalovaného v 2. rade a to
aj napriek tomu, že mu formálne bola odovzdaná až 15.5.1995. Poukázal tiež na to, že predmetná
budovabolaskolaudovanánazákladekolaudačnéhorozhodnutia,ktoréneukladaložiadnepovinnostina
zabezpečenie zaistenia zdravia a bezpečnosti osôb, preto neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním
žalovaných a následkom. Súdu prvého stupňa bolo tiež vytýkané nesprávne vyhodnotenie námietky

premlčania a to tým, že žalobcovia nevedeli, koho majú žalovať, lebo obaja žalovaní svoju zodpovednosť
popierali a ich zodpovednosť musel ustáliť až súd. Navrhli napadnutý rozsudok zmeniť tak, aby žaloba
voči ním bola v celom rozsahu zamietnutá a aby im boli priznané trovy konania.

Vedľajší účastník na strane žalovaného v 1. rade vo svojom odvolaní taktiež poukázal na nedostatok
pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade a na nesprávne vyhodnotenú námietku premlčania. Poukázal

na to, že posudok o sťažení spoločenského uplatnenia bol vystavený 21.5.1999, pričom žaloba bola
podaná 16.3.1998. Rozšírenie žaloby bolo zrealizované 22.6.2000. Preto nároky na bolestnom nad
sumu 614.250,- Sk a sťaženia spoločenského uplatnenia nad sumu 1.008.000,- Sk sú premlčané.
Namietal tiež ako nesprávne konštatovanie MUDr. B., že u žalobkyni v 1. rade došlo k ustáleniu
zdravotného stavu dňom 30.6.2002. Taktiež poukázal na neprimeranú výšku priznaného odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia, celkom vo výške 958.800,- Sk. Nesúhlasil ani s výškou
spoluzavinenia na strane žalobkyne, ktorej sa stal úraz aj napriek výslovnému upozorneniu rodičov,
preto žalobkyňa v 1. rade si musela uvedomovať nebezpečenstvo svojho konania. Navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Odvolanie žalovaného v 2. rade bolo odôvodnené nesprávne vyhodnotenou námietkou premlčania,
lebo žalovaní v 1. a 2. rade nikdy nepopierali existenciu vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal
tiež na to, že v predmetnom konaní absentuje základ zodpovednosti za škodu, t.j. porušenie
povinnosti, zavinenie a príčinná súvislosť. Uňho chýbajú predpoklady žalovanej zodpovednosti za škodu
spočívajúce vo všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorej porušenie na ich strane je tvrdené, zavinení

na ich strane a príčinnej súvislosti takéhoto konania so vznikom tvrdenej škody. K úrazovej skutočnosti
došlo aktívnym konaním žalobkyne v 1.rade, ktorá vedomá si rizikovosti svojho konania sa pre takéto
konanie rozhodla a navyše si pri ňom počínala neopatrne. Prevenčnú povinnosti podľa § 415 O.z.
nemožno vnímať ako bezbrehú povinnosť „každého voči každému“. Každý je povinný si počínať a to
aj potencionálne poškodený tak, aby zamedzil nebezpečenstvo a nepriaznivý následok. Za nehody a

nešťastné náhody zodpovednosť musia niesť rizikovo sa správajúce osoby samé. Taktiež namietali
hodnotenie príčinnej súvislosti medzi tvrdeným opomenutím preventívnej povinnosti a tvrdenou škodou
v znaleckých posudkoch. Ide o otázku právnu, ktorej hodnotenie prináleží súdu a nie znalcom. K výške
bolestného uviedol, že bolesť bola vyčíslená už pred účinnosťou novely vyhlášky č. 32/1965 Zb., a preto
nemá byť ako východisková základná hodnota bolestného braná vo výške 30,- Sk za bod. Celkovú

sumu bodov 1.023,75 nie je možné zvyšovať a je potrebné ju prenásobiť príslušnou hodnotou bodu,
ktorá je pre položky 1. až 4. 15,- Sk za bod a pre položku 5. 30,- Sk za bod. Celkový základný počet
bodov priznaných na sťažení spoločenského uplatnenia znalcom MUDr. B. 1.190 bodov po redukcií
za položku 292 podľa MUDr. B. zo 600 na 500 bodov a znížení následných 100 bodov na polovicu,sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje 940 bodov. Už ich zdvojnásobenie MUDr. B. presahuje
rámec kompetencie znalca daného odboru. Súd takto zdvojnásobenú hodnotu základného odškodnenia
sťaženia spoločenského uplatnenia 20 x násobí, čím dospieva k výslednému 40-násobku základného

SSU. Takéhoto hodnotenie je značne nadhodnotené. Pri prípadnom zvyšovaní základného ohodnotenia
SSU je treba zvažovať všetky kritéria vyhlášky a rozlišovať i jednotlivé diagnózy a ich mieru závažnosti.
Čo sa týka návrhu na liečebné náklady, tento má byť zamietnutý z dôvodu, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno, nakoľko tento svoj nárok nezdokladovali a nepreukázali. Navrhol preto napadnutý
rozsudok vo vzťahu k nemu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, eventuálne rozsudok zrušiť

a vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie.

K odvolaniam sa písomne vyjadrili žalobcovia tak, že žalovaný v 1. rade sa svojej zodpovednosti za
škodu nemôže zbaviť, lebo v čase škody bol hlavným užívateľom predmetných nehnuteľností, spravoval
ju a zodpovedal za jej stav, aj za skutočnosť, že prevádzkový rebrík nezabezpečil proti zneužitiu
nepovolaným osobám. Poukázal tiež na to, že v napadnutom rozsudku nie je zdôvodnené, prečo bol
ustálený rozsah zodpovednosti za škodu v miere 75 % žalovaného v 1. rade, 10 % žalovaného v

2. rade a 15 % zavinenie žalobkyne. V uvedenom je napadnutý rozsudok nezdôvodnený, nejasný a
nepreskúmateľný. Žalobkyňa považuje priznanú výšku náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia za neprimerane nízku. Ani námietka premlčania nie je namieste, pretože podľa znaleckého
posudku MUDr. B. sa za deň ustálenia zdravotného stavu poškodenej považuje deň 30.6.2002.
Nesúhlasili ani s tvrdením žalovaného v 2. rade, že škoda vznikla žalobkyni v 1. rade v príčinnej súvislosti

výlučne s jej samotným konaním, a preto má aj sama znášať celé jej bremeno. Znaleckými posudkami
bolo preukázané, že inštalovaný prevádzkový rebrík nebol zabezpečený tak, aby bolo vylúčené jeho
zneužitie nepovolaným osobám.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.1
zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.) vzhľadom na včas podané

odvolania (§ 204 ods.1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a po nariadení pojednávania zistil, že odvolania okrem
odvolania proti výroku o vylúčení nároku vo výške 18.324,- Sk ako náklady liečenia, sú dôvodné.

Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné (§ 218 ods.1 písm.c/ O.s.p.).

Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (§ 202 ods.3 písm.a/
O.s.p.).

Keďže výrok napadnutého rozsudku v časti, ktorým bol návrh žalobcov na zaplatenie 18.324,- Sk
vylúčený na samostatné konanie má povahu vedenia konania, nie je proti nemu možné podať odvolania.
Z uvedených dôvodov boli odvolania voči uvedenému výroku odmietnuté.

Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a
životnom prostredí (§ 15 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení zmien a doplnkov, ďalej len
O.z.)).

Uvedené ustanovenie je všeobecnou prevenčnou povinnosťou, pod ktorú je potrebné subsumovať
požiadavku dodržiavania zákonných ustanovení a zmlúv, ako aj požiadavku takého konania, ktoré

nemá za následok vznik škôd na zdraví, na majetku, na prírode a na životnom prostredí a má
charakter generálnej prevencie. Ak si niektorý účastník občianskoprávneho vzťahu neplní svoju
všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 415, treba vyvodiť, že si neplní svoju právnu
povinnosť, a teda koná protiprávne. Zodpovedá preto za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s týmto
opomenutím. Z citovaného ustanovenia so zreteľom na naliehavý spoločenský záujem predchádzať

škodám treba vyvodiť povinnosť každého počínať si podľa konkrétnych okolností natoľko obozretne, abysa nespôsobila škoda. Pokiaľ si niekto takto nepočína, pri splnení ďalších predpokladov je postihnutý
občianskoprávnou zodpovednosťou za škodu podľa ust. § 420 O.z.

Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnych povinností (§ 420 ods.1 O.s.p.).

Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. V odôvodnených prípadoch
môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení
škody (§ 438 O.z.).

Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená
výlučne jeho zavinením, znáša ju sám (§ 441 O.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk) (§ 442 ods.1 O.z.).

Pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského
uplatnenia (§ 444 O.z.).

Zákon upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti v prípade, ak a/ došlo
k porušeniu právnej povinnosti (protiprávnemu úkonu), b/ v dôsledku konania škodcu vznikla škoda, c/
existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou, d/ škoda bola spôsobená

zavineným konaním škodcu (išlo o úmysel alebo nedbanlivosť na strane toho, kto škodu svojim
protiprávnym úkonom spôsobil). Protiprávnosť úkonu spočíva v jeho rozpore s objektívnym právom,
teda s právnym poriadkom. Na to, aby úkon mohol byť kvalifikovaný ako protiprávny, zákon požaduje
porušenie právnej povinnosti, ktorá je uložená, či už fyzickej alebo právnickej osobe. Právna povinnosť
môže vyplývať priamo z právnych predpisov, zo zmluvy alebo z iných právnych skutočnosti. Ďalším

nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je vznik škody, ako aj existencia príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou. Nevyhnutným predpokladom
vzniku všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu je zavinenie, pričom všeobecná zodpovednosť
je založená na princípe zodpovednosti za predpokladané (prezumované) nedbanlivostné zavinenie.
Poškodený totiž musí preukázať, že došlo k porušeniu právnej povinnosti a že škoda a jej výška sú v

príčinnej súvislosti s týmto porušením. Dôkazné bremeno smerujúce k vyvráteniu domnienky viny znáša
škodca, ktorý, ak sa chce exkulpovať, musí preukázať, že na škode z porušenia právnej povinnosti
nenesie vinu. Pričom občianskoprávna zodpovednosť je založená na predpokladanom zavinení, preto
dáva možnosť zbavenia sa zodpovednosti (exkulpácie) s poukazom na to, že škoda nebola spôsobená
zavinením škodcu.

V prejednávanej právnej veci ani v napadnutom rozsudku nebol vyriešený základ nároku, t.j.
zodpovednosť žalovaných podľa ust. § 415 O.z. Bez náležitej konkretizácie zodpovednosti žalovaných
za vzniknutú škodu žalobkyni v 1. rade nie je možné sa vôbec zaoberať nárokom ako takým. Ak bude
vyriešený základ nároku, t.j. zodpovednosť žalovaných, je potrebné sa zaoberať prípadnou exkulpáciou,
t.j. možnosťou zbavenia sa zodpovednosti žalovaných.

Ani vznesená námietka premlčania nebola súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne
vyhodnotená.Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods.1 O.s.p.).

Pre právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví platí len subjektívna premlčacia doba. Pre jej začiatok

je rozhodné to, kedy sa poškodený dozvedel o vzniknutej škode (nie o protiprávnom úkone, či o škodnej
udalosti) a kto za škodu zodpovedá. Dozvedieť sa o vzniknutej škode znamená, že sa poškodený
dozvedel o odškodnení majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možnosť natoľko objektívne
vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde.
Určenie výšky nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je závislé od
znaleckého posudku.

Správne vyhodnotenie námietky premlčania nie je možné bez právnej argumentácie a presne určeného
času odkedy začala plynúť premlčacia doba a kedy prípadne uplynula. V tejto súvislosti je treba
zhodnotiť, že podkladom pre priznanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je podaný lekársky
posudok. Lekársky posudok v písomnej forme sa vydáva len čo zdravotný stav poškodeného možno
považovať za ustálený a ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia spravidla až po uplynutí jedného

roka od poškodenia zdravia. V prejednávanej veci je preto namieste sa zaoberať otázkou prečo znalec
MUDr. B. tvrdí, že k ustáleniu zdravotného stavu u žalobkyne v 1. rade došlo dňa 30.6.2002, pričom
prvý znalecký posudok o bolestnom bol vyhotovený dňa 29.4.1998 a znalecký posudok na sťaženie
spoločenského uplatnenia bol vyhotovený 21.5.1999. Je treba preto vyhodnotiť otázku, či uvedené
znalecké posudky boli vyhotovené pred tým, než došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne v 1.

rade alebo k ustáleniu jej zdravotného stavu došlo až dňom 30.6.2002. Až po vyhodnotení uvedeného
bude možné jednoznačne skonštatovať či nárok žalobkyne je alebo nie je premlčaný.

Pri určení výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v predmetnej právnej veci
je treba vychádzať z vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení zmien a doplnkov účinných v čase spôsobenej
a zároveň zistenej výšky škody. Obe tieto podmienky musia byť splnené v čase platnosti príslušnej

vyhlášky, pričom za čas spôsobenia bolesti treba považovať deň úrazu a za čas zistenia bolesti
okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného. V prejednávanej veci je treba vychádzať z vyššie
citovanej vyhlášky, ktorá v § 7 ods.1 určuje výšku odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia za jeden bod 30,- Sk. V ods.3 uvedeného ustanovenia je umožnené súdu v prípadoch
hodných osobitného zreteľa odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane

zvýšiť i nad stanovený limit. V tejto súvislosti je treba poukázať na nesprávnu aplikáciu ust. § 6 ods.2
citovanej vyhlášky súdom prvého stupňa, podľa ktorého bolestné zvýšené na 2-násobok s poukazom,
že uvedené ustanovenie neumožňuje navyšiť bolestné vyššie. Tu ide o nesprávnu právnu kvalifikáciu
súdom prvého stupňa. Možnosť zvýšenia odškodnenia súdom je podmienená jednak existenciou
dôvodov hodných osobitného zreteľa a tiež podmienkou primeranosti navrhovaného zvýšenia. Oba

druhy odškodnenia majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na zmiernenie
prežitých a prežívaných utrpení, strasti a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom.
Vyhláška pritom upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť a zvlášť
podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Aj ich prípadné zvýšenie je treba
posudzovať osobitne. V prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre priznanie zvýšenej

náhrady za bolesť treba zohľadniť rozsah, závažnosť poranení, spôsob liečebného procesu čo do
náročnosti a s ním súvisiacu bolestivosť. V prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre priznanie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má súd povinnosť konkrétne
vymedziť aké zvýšenie základnej náhrady s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávaného
prípadu možno považovať za primerané. Preto musí byť konkretizované, v čom poškodenie zdravia

viedlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia sa poškodeného, teda akých konkrétnych aktivít sa v čase
pred poškodením zdravia zúčastňoval a s akými výsledkami a z ktorých z nich bol vyradený celkom,
prípadne len obmedzený a ako sa také obmedzenie prejavilo. Len porovnaním uvedeného je možné
vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa
v živote a v spoločnosti. Vo všeobecnosti totiž odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má

vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životnéúkony poškodeného pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho
spoločenských úloh.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa určil síce mieru zavinenia u žalobkyne a jej rodičov vo

výške 15 %, u žalovaného v 1. rade vo výške 75 % a u žalovaného v 2. rade vo výške 10 %, toto svoje
rozhodnutie však nijako neodôvodnil. V tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný, pretože nie je možné
z neho zistiť, prečo bola ustálená miera zodpovednosti práve takými percentami, ako je to uvedené. V
prejednávanej veci ak bude dôsledne preukázaná zodpovednosť na strane žalovaných, táto by mala
byť určená pre žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, lebo nie je možné objektívne ustáliť

rôznu mieru zavinenia žalovaných. Iba ak by v ďalšom konaní boli zistené podmienky na vyvodenie
zodpovednosti žalovaných v 1. a 2. rade tak, že by mohla byť táto miera zodpovednosti stanovená
percentuálne samostatne voči žalovaným. Je však treba v tejto súvislosti ešte uviesť to, že v prípade, ak
bude preukázaný zodpovednostný vzťah žalovaných, je treba náležite vyhodnotiť tiež konanie žalobkyne
v 1. rade v čase vzniku úrazu. Je sa treba dôsledne zaoberať otázkami, či maloletá v čase úrazu bola
schopná ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky a či škodu si nespôsobila výlučne svojim

konaním sama, kedy by musela znášať sama aj jej dôsledky.

Súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 221 ods.1 písm.f/ O.s.p.).

Keďže napadnuté rozhodnutie nebolo náležite odôvodnené, je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu
účastníkov konať pred súdom, bolo preto postupom podľa § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. zrušené. Podľa

ods.3 citovaného ustanovenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude dôsledne vyhodnotiť nárok žalobkyne a to postupom
vyššie uvedeným. Súd prvého stupňa sa bude zaoberať otázkami tvrdeného porušenia prevenčnej
povinnosti na strane žalovaných, vyhodnotí prípadne spoluzavinenie žalobcov, vyhodnotí námietku
premlčania nároku a v prípade splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok pre priznanie

náhradyškodynazdravíustáli nároknabolestnomasťaženíspoločenskéhouplatnenia vzmyslevyššie
uvedenej vyhlášky, ako aj ich správne vyčísli (napadnutý rozsudok vo výroku o sťažení spoločenského
uplatnenia totiž nezodpovedá vyčísleniu odôvodnenému v dôvodoch rozsudku).

Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods.3 O.s.p.).

Súd prvého stupňa tiež nesprávne rozhodol o trovách konania, ak vo výroku uviedol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, čo následne právne odôvodnil ust. § 146 ods.1 O.s.p.,
ktorý je treba aplikovať v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu. Takýmto konaním o náhradu
škody za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia však nie je konanie, ktoré by bolo možné
začať i bez návrhu. Ak prvostupňový súd mal v úmysle o všetkých trovách konania rozhodnúť až

v konaní o vylúčenom nároku, nemal o trovách konania vôbec rozhodovať. Takýto postup sa však
javí byť nesprávny, pretože vylúčený nárok sa už netýka žalobkyne v 1. rade, preto bolo namieste o
trovách konania rozhodnúť v napadnutom rozsudku. Zo spisu navyše bolo zistené, že súd prvého stupňa
nerozhodol o trovách štátu, ktoré vznikli na svedočnom a na znalečnom.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého

stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.