Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoPr/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111205471
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111205471.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobkyne V. A., rod. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XXX, zastúpená JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom, Hlavná 19, 080 01 Prešov, proti
žalovanému Obec Žehňa, so sídlom 082 06 Žehňa, IČO: 00 328 057, zastúpená advokátom JUDr.
Danielom Boľanovským, so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, o vyplatenie odstupného s prísl., o
odvolaní žalobkyne aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 6C/54/2011 - 112 zo dňa
22.05.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žalobného návrhu.

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i
a vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobný návrh zamietol. Náhradu trov konania žalovanému
nepriznal.

Prvostupňový súd vychádzal zo žaloby, podľa ktorej sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť jej sumu 1 830 Eur s 9%-tným úrokom z omeškania od 01.07.2009 do zaplatenia

a trovy konania. Uviedla, že bola zamestnaná u žalovaného v riadnom pracovnom pomere. Bolo jej
povedané, aby od 31.05.2009 nechodila do práce. Keď si vyžiadala potvrdenie o dĺžke zamestnania
a zápočte dôb zamestnania, uvádzalo sa v ňom, že dôvodom skončenia pracovného pomeru je vznik
jej nároku na starobný dôchodok. Vznikom nároku na starobný dôchodok však nemohlo dôjsť k zániku
pracovného pomeru, k ukončeniu pracovného pomeru mohlo dôjsť len z dôvodu § 63 ods. 1 písm.
a) alebo b) Zákonníka práce a v takom prípade jej vznikol nárok na odstupné. Odstupné jej doposiaľ
vyplatené nebolo a preto jej patrí v rozsahu troch mesačných platov. Žalobkyňa dodatočne tvrdila, že

jej pracovný pomer mal skončiť dohodou 30.09.2009. Uviedla, že dôvodom, pre ktorý sa so žalovaným
sporí nie je záujem na zotrvaní v pracovnom pomere, ale to, že žalovaný jej má vyplatiť odstupné.
Keď skončila pracovný pomer, nedostala ani odmenu, túto dostala však pracovníčka, ktorá bola len v
skúšobnej dobe.

Prvostupňový súd skonštatoval, že dovŕšenie dôchodkového veku nie je dôvodom pre skončenie
pracovného pomeru. Žalovaný pre tento dôvod ani neinicioval ukončenie pracovného pomeru. Z

výsluchov svedkov však vyplynulo, že bola to práve žalobkyňa, ktorá mala záujem na skončení
pracovného pomeru, pôvodne ešte ku koncu roku 2008. Z dôvodu, aby v činnosti žalovaného jej
odchodom bez náhrady v zamestnaní nenastali problémy, rozhodla sa v práci zotrvať, kým nedôjde
k zaučeniu pracovníčky, ktorá by mohla činnosť, ktorú vykonávala žalobkyňa v pracovnom pomere,realizovať. Prvostupňový súd uviedol, že žalobkyňa pripustila, že k skončeniu pracovného pomeru došlo
dohodou k 31.05.2009, aj keď predtým tvrdila, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo až 30.09.2009.
Tvrdila, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu, že bola nadbytočná.

Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súd však žiadne skutočnosti svedčiace pre
nadbytočnosť žalobkyne ako dôvod skončenia pracovného pomeru preukázané neboli.

V pracovnej zmluve bol ako druh pracovnej činnosti žalobkyne uvedený druh - pracovníčka obecného

úradu, bez bližšej špecifikácie. Pracovníkov s takto všeobecne uvedeným druhom pracovnej činnosti
môže mať žalovaný niekoľko.

Žalobkyňa potvrdila, že v pracovnom pomere chcela aj po dovŕšení dôchodkového veku zotrvať len
preto, lebo považovala za potrebné zaučiť novú pracovníčku.

Prvostupňový súd nárok žalobkyne posúdil podľa § 59 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom
v rozhodnom období, podľa § 60 ods. 1,2,3 a § 17 ods. 2 Zákona práce.

Vyhodnotil, že pre platnosť dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle citovaných zákonných
ustanovení sa nevyžaduje, aby bola vyhotovená v písomnej forme, preto ku skončeniu pracovného

pomeru môže dôjsť konkludentným konaním. K tejto forme ukončenia pracovného pomeru, a teda ku
konsenzu došlo aj v prejednávanej veci. Žalobkyňa vyčerpala dovolenku, resp. voľno, na ktoré mala
nárok do 31.05.2009, k uvedenému dňu odovzdala žalovanému kľúče a mobil a viac do práce neprišla.
Tieto skutkové okolnosti nasvedčujú tvrdeniu žalovaného, že došlo k dohode na skončení pracovného
pomeru dohodou k 31.05.2009 a dôvodom ukončenia pracovného pomeru nebola nadbytočnosť

žalobkyne, ale jej vôľa ukončiť pracovný pomer.

Preto žalobkyňa nemá nárok na odstupné a prvostupňový súd žalobu zamietol.

Prvostupňový súd nevykonal dokazovanie navrhovanými mzdovými listami žalobkyne, pretože by išlo o

nadbytočný dôkaz. Tento dôkaz by bol prípustný len v súvislosti so závermi, že žalobkyňa čo do základu
bude úspešná.

Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový
súd mal za to, že skutkové okolnosti, ktoré vyšli z konania na javo odôvodňujú tento postup. Žalobkyňa

aj keď v konaní bola neúspešná, voči žalovanému sa zachovala korektne v tom zmysle, že prejavila
ochotuzotrvaťvprácidlhšieakopôvodnemienila,t.j.keďdovŕšiladôchodkovývek. Zamestnávateľ,teda
žalovaný potvrdil, že jej odchodom nenastali v zamestnaní žiadne problémy. Novú pracovníčku zaučila
a cítila sa zrejme dotknutá tým, že ona odmenu nedostala a dostala ju pracovníčka v skúšobnej dobe.
Tieto okolnosti prvostupňový súd vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú

záver, že aj keď žalobkyňa v konaní nemala úspech, nezodpovedá za vzniknuté trovy žalovaného.

V zákonom stanovenej lehote podala proti tomuto rozsudku odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a jej návrhu v celom rozsahu vyhovie. Uplatnila si
náhradu trov konania. Zo závermi súdu prvého stupňa nesúhlasila, pretože v konaní bolo preukázané,

žeužalovanéhobudepracovaťdodoby,kýmnajejmiestonenastúpiinápracovníčkaakýmjunezaučí.Z
toho vyplýva, že v čase keď novú pracovníčku zaúčala, už bola na pracovisku nadbytočná. Starosta obce
jej po tejto pracovníčke poslal písomnú dohodu o ukončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu.
Starosta jej povedal, aby už do práce ďalej nechodila a keďže na jej mieste bola už iná pracovníčka,
súhlasila s tým a prestala do práce chodiť. Nebola však spokojná s ukončením pracovného pomeru z

formálnych dôvodov a z dôvodu, že nedostala odstupné. Bolo jej vyplatené len odchodné. Namietala, že
jej zamestnávateľ ju vystavil situácii, že je v dôkaznej núdze preukazovať dôvod skončenia pracovného
pomeru. Považuje to za diskrimináciu. Odmietla podpísať ukončenie pracovného pomeru dohodou bez
uvedenia dôvodu, zamestnávateľ mal preto s ňou ukončiť pracovný pomer zákonným spôsobom, a nie
teraz v spore tvrdiť, že jej pracovný pomer skončil dohodou bez uvedenia dôvodu. Súd dal žalovanému

za pravdu, že došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou, aj keď v konaní bol preukázaný zásadný
dôkaz o tom, že takúto dohodu odmietla podpísať, čo potvrdila svedkyňa a sám starosta obce. Preto
neobstojí tvrdenie prvostupňového súdu, že takýmto spôsobom ukončila pracovný pomer. Ďalej bolo
preukázané, že sa zo starostom dohodla, že pracovný pomer skončí, keď na jej miesto nastúpi novápracovníčka a žalobkyňa ju zaučí do činnosti. Teda dohodli sa, že pracovný pomer ukončí, keď sa
stane nadbytočnou. Preto jej malo byť vyplatené odstupné. V podstate zamestnávateľovi zaučením
pracovníčky poskytla istý druh služby. Inak mohla zo zamestnania odísť skôr, v čase, keď ešte nebola

nadbytočná. Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie v rozpore s vykonanými dôkazmi. Navrhla
preto rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť. Uplatnila si trovy konania.

K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
považuje za správne a zákonné a žiadal ho v časti zamietavého výroku potvrdiť. Uplatnil si trovy konania

a trovy odvolacieho konania. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa chcela z vlastnej vôle
odísť do dôchodku, čo sama vo svojom okolí prezentovala, sama zaúčala novú kolegyňu na jej miesto
z dôvodu odchodu do dôchodku. Skutočnosť, že žalobkyňa chcela odísť z práce do dôchodku potvrdila
aj sama vo svojom účastníckom výsluchu dňa 13.03.2014. Žalobkyňa ku dňu 31.05.2009 kompletne
vyčerpala svoju dovolenku a náhradné voľno, čím bolo preukázané, že mala vlastný záujem skončiť
pracovný pomer k tomuto dňu. V tento deň odovzdala starostovi kľúče a mobil a po tomto termíne, od

01.06.2009, sa nedožadovala prideľovania práce a na pracovisko neprišla. Vo výplate za mesiac máj
2009,ktorábolavyplatenávjúni2009jejbolovyplatenéodchodné,žalobkyňatonenamietala.Žalobkyňa
najskôr tvrdila, že pracovný pomer chcela ukončiť už 31.05.2007 a nárok si uplatňuje až od 01.07.2014
kde neskôr na pojednávaní uviedla, že pracovný pomer mal byť skončený z organizačných zmien až k
01.09.2009. Žalovaná iba akceptovala vôľu žalobkyne ukončiť pracovný pomer, žalobkyňa v priebehu

konania účelovo menila svoje stanoviská a vyjadrenia, ktoré sú ešte aj vo vzájomnom rozpore. Preto
nárok žalobkyne nie je dôvodný.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a to čo do výroku o
náhrade trov konania. Namietal aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznanie nároku na náhradu trov

konania žalovanému, čo však žalobkyňa nevyužila. Skutočnosť, že žalobkyňa u žalovanej pracovala
až do zaučenia nového pracovníka na jej miesto, je iba výsledkom dohody medzi účastníkmi a nie
skutočnosťou vyžadujúcou osobitný zreteľ. Žalovaná svojim konaním počas trvania pracovného pomeru
a ani po skončení pracovného pomeru nijako neporušila predpisy pracovného práva. Skutočnosť, že
žalobkyňa naplnila dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.05.2009 nemôže byť dôvodom pre

nepriznanie trov súdneho konania žalovanej. Na strane žalobkyne išlo v tejto veci zrejme o bezúspešné
bránenie práva. Preto jej bola ponúknutá možnosť späťvzatia žaloby bez náhrady trov konania, čo
však nevyužila. Názor prvostupňového súdu o tom, že dôsledky rozhodnutia súdu o trovách konania
sa pomerov žalovanej významnejšie nemôžu dotknúť nie je akceptovateľné vzhľadom na existujúcu
judikatúru pri aplikovaní § 150 O.s.p. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania nie je dôvodné ani s

ohľadom na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobkyne.

Prvostupňový súd sa nezaoberal ani okolnosťami, či nárok na náhradu trov konania je možné alebo nie
je možné priznať ani len z časti a svoje rozhodnutie v tejto súvislosti žiadnym spôsobom neodôvodnil a
rozhodnutie sa stáva nepreskúmateľné. Preto žiadal, aby výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách

konania zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v
ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214

ods. 1,2 O.s.p., vo veci nariadil verejné vyhlásenie rozsudku.

Odvolací súd vo vzťahu k zamietavému výroku rozsudku súdu prvého stupňa o nároku žalobkyne
musí konštatovať, že prvostupňový súd správne a zákonným spôsobom zistil skutkový stav, správne
vyhodnotil vykonané dôkazy, správne aplikoval právne predpisy a zákonným spôsobom vo veci aj

rozhodol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi závermi rozhodnutia súdu prvého
stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalobkyňa tvrdila, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu jej nadbytočnosti u
zamestnávateľa. Žalobkyňa sa v priebehu konania domáhala vyplatenia odstupného tvrdiac, že jej

pracovný pomer bol u žalovaného skončený z dôvodu uvedených v ustanovení § 63 ods. 1 písm. a)
alebo b) Zákonníka práce, to znamená z dôvodu, že zamestnanec sa stane nadbytočným vzhľadom
na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického
vybavenia alebo znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo inýchorganizačných zmenách, alebo že zrušuje alebo premiestňuje sa zamestnávateľ alebo jeho časť.
Žalobkyňa svoje tvrdenie o ukončení a dôvodoch ukončenia pracovného pomeru žiadnym spôsobom
nepreukázala, pričom na jej strane existovala v súlade s ustanovením § 120 O.s.p. nielen povinnosť

tvrdenia, ale aj dôkazná povinnosť.

Pokiaľ by bol sporný výpovedný dôvod a teda že neexistovali dôvody na ukončenie pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. a), b) Zákonníka práce, dôkazné bremeno by bolo na strane zamestnávateľa,
ktorý by musel preukazovať, že išlo na strane žalovanej o nadbytočného pracovníka a preto bol dôvod

ukončiť s ňou pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. a), b) Zákonníka práce.

V priebehu konania však žalobkyňa svoje tvrdenia o tom, že existoval dôvod na ukončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa práve pre dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. a), b) Zákonníka
práce a tento dôvod bol dôvodom ukončenia jej pracovného pomeru k 31.05.2009, žiadnym spôsobom
nepreukázala. Naopak tak, ako to správne vyhodnotil prvostupňový súd, všetky jej predchádzajúce

úkony, a to zaučenie pracovníčky, vyčerpanie dovolenky a náhradného voľna, odovzdanie kľúčov,
mobilného telefónu svedčia o jej úmysle ukončiť pracovný pomeru k 31.05.2009 u žalovaného z dôvodu,
že sa tak rozhodla samotná žalobkyňa, ktorej vznikol nárok na starobný dôchodok. Už aj samotná
okolnosť, že žalovaná viac do zamestnania ako pracovníčka sa nedostavila a nepožiadala ani o
prideľovanie práce svedčí o tom, že jej úmysel bol ukončiť pracovný pomer k 31.05.2009. V priebehu

konania nebolo preukázané, že by zamestnávateľ v dôsledku existencie pracovného pomeru žalobkyne
a pracovníčky, ktorú mala žalobkyňa zaúčať, vykonával akékoľvek úkony v súvislosti s organizačnými
zmenami na pracovisku, že by v tejto súvislosti vydal rozhodnutie o organizačnej zmene a pod.

Preto odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobkyne za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvého

stupňa podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

Odvolací súd však vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania musí uviesť, že prvostupňový súd pri
aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. nepostupoval správne. V prejednávanej veci zásadne platí
vo vzťahu k trovám konania, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a priznať nárok

na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v tomto konaní. Pri aplikácií ustanovenia § 150 ods.
1 O.s.p. je potrebné vychádzať z celkom výnimočných a osobitných okolností konkrétneho prípadu.
Aplikácia tohto ustanovenia je veľmi výnimočná a je potrebné ju náležitým spôsobom odôvodniť, prečo
nebude sa spravovať zásadou uvedenou v § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorej nárok na náhradu trov
konania má úspešný účastník konania a prečo aj napriek tejto zásade použije výnimočne ustanovenie

§ 150 ods. 1 O.s.p. Súd pri aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. musí vyhodnotiť dôvody hodné osobitného
zreteľa na strane oboch účastníkov konania, prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a
iné pomery všetkých účastníkov konania, teda nielen žalobkyne a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Rozhodnutie musí súd náležitým spôsobom
odôvodniť.

Pri vyhodnocovaní aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. prvostupňový súd vychádzal z okolností, aké nastali
pred ukončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, ktorá sa pri ukončení pracovného pomeru
zachovala vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi korektne a zaučila inú pracovníčku na jej pracovné
miesto. Uvedené okolnosti však samé o sebe nemôžu mať vplyv na rozhodnutie o trovách konania,

pretože boli predmetom správania sa žalobkyne pred ukončením pracovného pomeru. Aplikácia § 150
ods.1O.s.p.vychádzazustanovenia§142ods.1O.s.p.ajedôležitévyhodnotiťsprávaniesaúčastníkov
konaniavrámciprebiehajúcehosporu,vyhodnotiťprípadnúmožnosťzmiervkonanídôvodovktoréviedli
žalobkyňu k uplatneniu svojho nároku.

Prvostupňový súd musí zvážiť, či v danom prípade pokiaľ zistí, že sú tu dôvody na aplikáciu § 150 ods.
1 O.s.p., či sú tu dôvody na čiastočné alebo úplné nepriznanie trov konania úspešnému účastníkovi
konania.

Keďže týmito okolnosťami sa prvostupňový súd neriadil, bude úlohou prvostupňového súdu opätovne

preskúmať dôvody vyplývajúce z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. o priznaní náhrady trov konania a
pokiaľ zistí, že sú tu dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.sp., tieto dôvody riadným
spôsobom vyhodnotí a vo svojom rozhodnutí popíše tak, aby boli v tejto časti dôvody rozhodnutia súdu
prvého stupňa preskúmateľné.V tejto časti odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. výrok rozsudku súdu prvého stupňa zrušil
a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.