Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/52/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611202557
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5611202557.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v obchodnej právnej veci
žalobkyne: Marta Beňová MB SERVIS, s miestom podnikania Čsl. Brigády 19, 031 01 Liptovský Mikuláš,
IČO: 32 596 120, právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., so sídlom
Dončova1451/21,03401Ružomberok,IČO:36862304,protižalovanému:GejzaKrálovenský-OKMG,
s miestom podnikania Roľnícka 465/61, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 32 597 223, zastúpenému
právnym zástupcom JUDr. Jaroslavom Kokavcom, advokátom, so sídlom 1. mája XX, XXX XX D. P., v
konaní o zaplatenie 4.760,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu

Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/110/2011-148 zo dňa 26.10.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/110/2011-148 zo dňa 26.10.2012 potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov
konania vo výške 1.643,63 Eur.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 Obchodného zákonníka zák. č.

513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 1 OBZ, § 272 OBZ, § 409 OBZ, § 443 OBZ, § 445 OBZ, § 354 OBZ, §
351 OBZ, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že
žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.03.2011 domáhal, aby okresný súd platobným rozkazom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 4.760,- Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 4.760,- Eur
od 21.08.2010 až do zaplatenia. V žalobe žalobkyňa uviedla, že v rámci vykonávanej podnikateľskej
činnosti so žalovaným dňa 03.05.2010 uzatvorila Kúpnopredajnú zmluvu č. 2010/02, predmetom ktorej
bol predaj ťahača návesov DAF FT 95XF-380. Podľa zmluvy mal žalovaný zaplatiť žalobkyni prvú až

štvrtú splátku kúpnej ceny po 1.190,- Eur, spolu 4.760,- Eur. Žalovaný túto povinnosť nesplnil, a to ani
sčasti, napriek tomu, že predmet zmluvy mu bol odovzdaný v deň podpisu citovanej zmluvy. Žalovaný si
nesplnil svoju povinnosť uhradiť žalobkyni sumu v úhrnnej výške 4.760,- Eur, a preto podľa žalobkyne
žalovanému vznikla nielen povinnosť uhradiť túto sumu, ale aj uspokojiť nárok na úrok z omeškania
v rozsahu vymedzenom zákonom. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na úroky z omeškania nie z každej
splátky jednotlivo, ale až zo súčtu niektorých splátok od momentu splatnosti poslednej z daného súboru
splátok.

Okresný súd dňa 26.10.2012 prejednal vec v neprítomnosti žalovaného podľa § 101 ods. 2 OSP,
ktorý sa ho nezúčastnil napriek tomu, že predvolanie bolo doručené jeho splnomocnenému zástupcovi
dňa 11.10.2012, ktorý bol splnomocnený aj na preberanie doručovaných písomností (č.l. 33, č.l. 133rub spisu). Deň pred pojednávaním podaním (č.l. 135 spisu) oznámil žalovaný okresnému súdu, že z
dôvodu poruchy motorového vozidla v Čechách sa nebude môcť zúčastniť pojednávania a žiadal odročiť
pojednávanie na iný termín. V ten istý deň E. O. požiadala o ospravedlnenie žalovaného na pojednávaní,

lebo pracuje v zahraničí a v uvedenom čase sa nestihne vrátiť. Žiadnu poruchu na motorovom vozidle
neuvádzala (č.l. 137 spisu). Okresný súd ešte 25.10.2012 o 13.55 hodine splnomocnenému zástupcovi
žalovaného oznámil, že okresný súd pojednávanie na termín 26.10.2012 o 10.15 hodine neruší, lebo
žalovaný mal dostatok času „ustanoviť sa na pojednávanie (čl. 138. 139)“. Okresný súd konštatoval,
že odročiť pojednávanie môže len z dôležitého dôvodu. Za taký dôvod okresný súd nepovažoval, „že

deň pred pojednávaním bol odporca v Českej republike, lebo už 25.10.2012 o 13.55 hod. oznámil súd
elektronicky splnomocnenému zástupcovi odporcu, že pojednávanie sa odročovať nebude, pričom súd
zohľadnil,žeodporcamádostatokčasu,abysaustanovilnapojednávaniezČeskejrepubliky26.10.2012
o 10.15 hod.“, s tým, že žalovaný si mal svoje pracovné záležitosti zariadiť tak, aby sa na pojednávanie
„ustanoviť“ mohol. Žalovaný už v konaní bol vypočutý, na pojednávanie bol riadne predvolaný, a tým
bola zabezpečená realizácia základného práva účastníka na prejednanie veci v jeho prítomnosti, preto

bolo na účastníkovi konania, či reálne využil právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti. Okresný
súd pri svojich záveroch zdôraznil, že je na úvahe súdu zvážiť, či mohla byť prekážka pojednávania
predvídateľná, alebo odvrátiteľná. Keďže už nešlo o prvé predvolanie na pojednávanie v tejto veci,
žalovaný vedel, že si pracovné záležitosti musí zariadiť spôsobom, aby mu nebránili v účasti na
pojednávaniach. Žalovaný bol zastúpený advokátom, ktorý sa pojednávania zúčastnil.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že účastníci konania sú podnikatelia,
fyzické osoby - živnostníci (§ 2 ods. 2 písm. b) OBZ). Predmetom podnikania žalobkyne je aj obchod
všetkého druhu okrem viazaných a koncesovaných živností. Predmetom podnikania žalovaného je aj
vnútroštátna nákladná cestná doprava. Žalobkyňa ako predávajúca a žalovaný ako kupujúci uzavreli

dňa 03.05.2010 v písomnej forme Kúpnopredajnú zmluvu č. 2010/2, ktorou sa predávajúca
zaviazala dodať kupujúcemu nákladné motorové vozidlo - ťahač návesov „DAF FT95XF. 380, VIN:
XLRTE47XSOE503028“ za dohodnutú kúpnu cenu 10.710,- Eur, ktorú kúpnu cenu sa kupujúci zaviazal
zaplatiť v 9 mesačných splátkach po 1.190,- Eur, splatných vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca. Prvá
splátka bola splatná do 20.05.2010 a posledná splátka bola splatná do 20.012011. Predmetom konania

bolo zaplatenie kúpnej ceny vo výške prvých štyroch splátok t.j. 4.760.- Eur s príslušenstvom, ktorými sú
úroky z omeškania (1.190,- Eur x 4 = 4.760,- Eur) ktoré splátky po 1.190,- Eur boli splatné 20.05.2010,
20.06.2010, 20.07.2010 a 20.08.2010. Predmet konania bol vymedzený žalobkyňou a okresný súd
nemohol prisúdiť žalobkyni niečo iné, než čoho sa domáhal, alebo viac (pokiaľ nejde o konania, ktoré
bolo možné začať i bez návrhu). V čl. V. kúpnej zmluvy zmluvné strany dojednali výhradu vlastníctva

podľa § 445 OBZ, čo znamená, že kupujúci (žalovaný) nadobudne vlastnícke právo k tovaru neskôr, než
je ustanovené v § 443 OBZ (deň dodania tovaru, ktorý žalovaný prevzal dňa 03.05.2010, čo mal okresný
súd preukázané preberacím protokolom ku kúpnej zmluve z 03.05.2010). Kúpna zmluva uzavretá medzi
účastníkmi určovala okamih prechodu vlastníckeho práva okamihom zaplatenia kúpnej ceny tovaru
10.710,- Eur, ktorá posledná splátka bola splatná 20.01.2011. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že

žalovaný nezaplatil ani jednu splátku kúpnej ceny. Z fotokópií osvedčenia o evidencií vozidla (č.l. 39 a 55
spisu), správy Okresného dopravného inšpektorátu, evidencie vozidiel Liptovský Mikuláš (č.l. 54 spisu)
a fotokópie žiadosti o zapísanie motorového - prípojného vozidla do evidencie (č.l. 55 spisu) mal okresný
súd preukázané, že motorové vozidlo evidenčného čísla LM 560 BT (VIN: XLRTE47XSOE503028) bolo
prihlásené na vlastníka vozidla - žalobkyňu a držiteľa vozidla - žalovaného do 26.04.2010. K prihláseniu

vozidla sa dostavili osobne žalobkyňa a žalovaný (č.l. 54-55 spisu). Pri prihlasovaní vozidla mala byť
predložená leasingová zmluva č. 01/2010 uzavretá medzi účastníkmi (č.l. 54 spisu), ktorá však nebola
tvrdená ani jedným z účastníkov konania a jediná zmluva, ktorá bola tvrdená a predložená okresnému
súdu, bola Kúpna zmluva č. 2010/02 uzavretá dňa 03.05.2010.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo
sporné, že už v čase začatia konania na okresnom súde (25.03.2011) žalovaný ako kupujúci s
predmetom kúpnej zmluvy, t.j. vyššie uvedeným motorovým vozidlom nedisponoval, lebo žalobkyňa
(predávajúca) ho predala tretej osobe v auguste 2010. Vzhľadom na výhradu vlastníctva dojednanú v
kúpnej zmluve mohla žalobkyňa predať predmet kúpnej zmluvy, lebo bola jeho vlastníčkou a vlastnícke

právo ešte neprešlo na kupujúceho (žalovaného), pre toto konanie nebolo podstatné, či tak urobila
so súhlasom žalovaného, alebo bez jeho súhlasu (vzhľadom na predmet konania zaplatenie časti
kúpnej ceny vo výške štyroch splátok). Tým, že žalobkyňa ako vlastníčka vozidla predala predmet
kúpnej zmluvy tretej osobe (v auguste 2010), stalo sa plnenie nemožným, lebo už nemôže dôjsť knadobudnutiu vlastníctva žalovaného (kupujúceho) k predmetu kúpnej zmluvy, lebo predávajúca tento
predmet scudzila a dôsledkom nemožnosti plnenia bol zánik záväzku, vyplývajúci z Kúpnej zmluvy
uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 03.05.2010, č. 2010/02. Dôsledkom zániku záväzku pre

nemožnosť plnenia je, že zanikajú všetky práva a povinnosti zo zmluvy a strana, ktorej pred zánikom
zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti. Žalobkyňa predmet svojho plnenia - motorové
vozidlá odňala žalovanému a žalovaný žalobkyni neplnil ani čiastočne. V dôsledku zániku zmluvy pre
nemožnosť plnenia nemala žalobkyňa podľa okresného súdu ako kupujúca právo na zaplatenie kúpnej
ceny „(iné nároky navrhovateľkou neboli tvrdené).“

K obrane žalovaného, ktorý tvrdil, že predmetnú zmluvu so žalovanou neuzavrel, podpis na zmluve
nebol jeho, okresný súd poukázal na závery znaleckého dokazovania - súdneho znalca z odboru
písmoznalectva, odvetvia ručného písma, ktorý podal znalecký posudok č. 40/2012 zo dňa 12.07.2012.
V písomne podanom znaleckom posudku (č.l. 74-121 spisu) súdny znalec jednoznačne určil, že podpis
žalovaného na kúpnej zmluve zo dňa 03.05.2010 je vlastnoručný podpis žalovaného (č.l. 100 spisu).

Žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu (č.l. 142 spisu) spochybnil výsledky znaleckého
dokazovania, lebo v znaleckom posudku sa uvádzalo, že žalovaný znalcovi uvádzal, že podpisy, ktoré
urobil na okresnom súde, nie sú jeho, a preto boli „pochybnosti, aký by bol výsledok znaleckého
dokazovania, keď znalec vychádzal z toho, čo je zažurnalizované v znaleckom posudku a jemu klient
tvrdil, že niečo také v znalcovi neuvádzal. Z rovnakých dôvodov žiadal výsluch odporcu.“ Okresný súd

dôkaz výsluchom znalca a ani žalovaného (ku znaleckému posudku) nevykonal, lebo ho nepovažoval za
potrebný, najmä pre jednoznačnosť záverov znaleckého posudku a aj právne posúdenie veci, pre ktoré
bolivykonanédôkazydostačujúcenaustálenieskutkovéhostavuaprávneposúdenieveci.Vlastnoručné
podpisy žalovaného na č.l. 56 a 57 spisu žalovaný urobil na výzvu samosudkyne na pojednávaní
09.11.2011 a „spis bol takto predkladaný aj súdnemu znalcovi“. Súdny znalec osobne dňa 09.05.2012

(č.l. 104 spisu) konal so žalovaným, z ktorého konania vyhotovil záznam, podľa ktorého žalovaný
poprel podpisy vykonané na okresnom súde pred sudkyňou, ako aj podpisy na podanom odpore proti
platobnému rozkazu, čo však nevedel dostatočne vysvetliť (č.l. 56, 57 spisu „pozn. P-12 až T-32 P 32“),
preto s ním súdny znalec vykonal skúšku podpisov a žalovaný sa pred znalcom podpísal, ktoré podpisy
boli označené P-36 až P-63 (č.l. 117-118 spisu). Teda preukázateľne mal súdny znalec k dispozícii

podpisy žalovaného, ktoré žalovaný urobil pred znalcom a ich porovnávaním so sporným podpisom na
kúpnej zmluve (P - 36, 37, 38, 39, 40) dospel súdny znalec k záveru v 5 stupňovej škále záverečného
hodnotenia - stupeň 1, že podpis na kúpnej zmluve je jednoznačne žalovaného (č.l. 100 spisu).

O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal žalovanému

právo na náhradu trov konania. Trovy konania žalovaného pozostávali zo súdneho poplatku za odpor
proti platobnému rozkazu vo výške 285,50 Eur, preddavkoch na znalecké dokazovanie vo výške
501,65 Eur, spolu 787,15 Eur „s trovami právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov:
1.) Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 14. 06. 2011

2.) Zastupovanie na pojednávaní 03. 10. 2011
3.) Zastupovanie na pojednávaní 09. 11. 2011
4.) Zastupovanie na pojednávaní 26. 10. 2012.
Odmena za štyri úkony právnych služieb po 170.97 eur je 683.88 eur. Takzvaný režijný paušál za tri
úkony právnych služieb po 7.41 eur poskytnutý v roku 2011 je 22.23 eur a jeden úkon právnej služby

poskytnutý v roku 2012 je 7,63 eur spolu režijný paušál 29. 86 eur. Odmena a náhrada hotových
výdavkov advokáta odporcu je 713,74 eur zvýšená o 20% DPH t. j. 856,48 eur. Vyúčtovanie trov
právneho zastúpenia bolo v súlade s ustanoveniami § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3,
§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Trovy konania odporcu sú súčtom
súdnych poplatkov a preddavkov na dôkazy odporcu 787,15 eur a trov právneho zastúpenia 856,48 eur

t.j. 1643.63 eur.“

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, pretože súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo podľa žalobkyne nepreskúmateľné a

zjavne zasahujúce do princípu právnej istoty. Podľa žalobkyne súd prvého stupňa vydal rozhodnutie,
ktoré bolo zjavne nepreskúmateľné najmä z dôvodu, že nevysvetlil, ako dospel k záveru o nemožnosti
plnenia, a tiež, ako dospel k záveru o zrušení zmluvy a zániku záväzku žalovaného voči žalobkyni.K hodnoteniu skutkového stavu okresným súdom žalobkyňa v odvolaní uviedla, že bolo v celom
rozsahu nesprávne. Predovšetkým bolo nesporné, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu Kúpnej
zmluvy č. 2010/02 dňa 03.05.2010. Jej predmetom bol záväzok žalobkyne dodať ťahač návesov

zn. DAF FT 95XF.380 žalovanému, pričom ako vyplývalo z preberacieho protokolu k tejto zmluve
(podpis na preberacom protokole žalovaný v rámci pojednávania nespochybňoval), dňa 03.05.2010 si
žalovaný daný predmet zmluvy prevzal, čím došlo k splneniu záväzku žalobkyne dodať predmet zmluvy
žalovanému, záväzok žalovaného zaplatiť žalobkyni kúpnu cenu 10.710,- Eur, v 9 splátkach, pričom
žalovaný si tento svoj záväzok voči žalobkyni nesplnil ani sčasti, keď neuhradil žiadnu z dohodnutých

splátok dlhu. Ak si žalobkyňa splnila svoj záväzok dodať žalovanému predmet danej zmluvy, potom
na strane žalovaného nemohol vzniknúť nárok na odstúpenie od zmluvy, a to práve pre meškanie
žalovaného s uhradením kúpnej ceny, ktoré zakladalo právo na strane žalobkyne na odstúpenie od
danej zmluvy, k čomu ale zo strany žalobkyne nedošlo. Za daného stavu preto vznikla právna situácia
charakterizovaná tým, že žalovaný užíval jemu riadne odovzdaný predmet kúpnej zmluvy, pričom ale
neplnil svoje povinnosti z tejto kúpnej zmluvy. Predmet kúpnej zmluvy nezanikol a žalobkyňa plnila podľa

zmluvy, pričom ak raz splnila svoj záväzok dodať predmet kúpnej zmluvy žalovanému, nemožno hovoriť
o nemožnosti plnenia, ale už o riadne splnenom záväzku. Žalobkyňa si teda svoj záväzok splnila, urobila
tak podľa zmluvy včas a riadne.

V odvolaní žalobkyňa uviedla, že pokiaľ išlo o realizáciu predaja predmetu kúpnej zmluvy, tak táto

okolnosť nemala vplyv na existenciu záväzkov zo zmluvy, ktoré vznikli jej podpisom. Uvedený predaj sa
totiž realizoval po dohode účastníkov zmluvy v mesiaci august 2011, za situácie meškania žalovaného
s uhradením prvých 4 splátok kúpnej ceny, pričom sa takto len realizovalo zabezpečenie nárokov z
danej zmluvy zo strany žalobkyne, ktorá si dojednala výhradu vlastníckeho práva pri uzatvorení danej
zmluvy spočívajúcu v tom, že vlastnícke právo prejde na žalovaného až úplným zaplatením kúpnej

zmluvy. Výhrada vlastníctva bola jednoznačne zabezpečením záväzku, pričom jemu najbližšia právna
úprava (§ 853 Občianskeho zákonníka) bola úprava zabezpečenia prevodom vlastníckeho práva podľa
§ 553 Občianskeho zákonníka. „Uvedeným predajom danej kúpnej zmluvy sa teda realizoval výkon tohto
práva pričom išlo o úkon urobený zo súhlasom odporcu, bez účasti ktorého by daný úkon nebolo možno
realizovať nakoľko predmety kúpnej zmluvy predtým držal vo svojej moci. Uvedený predaj žiadnym

spôsobom nezasiahol do existencie záväzkov odporcu z kúpnej zmluvy z výnimkou tej okolnosti, že
výťažok z tohto predaja sa odpočítal od celkovej kúpnej ceny. Z týchto dôvodov je predmetom konania
nie zaplatenie celej sumy kúpnej ceny 10.710,- Eur, ale len jej časti zodpovedajúcej prvým 4 splátkam.“

Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že pokiaľ išlo o úpravu nemožnosti plnenia, okresný súd opomenul

„priznať, že úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nie je komplexná, ale je len doplnením úpravy
Občianskeho zákonníka, ktorý v ustanoveniach § 575 až 577 (nemožnosť plnenia)“. V danom prípade
nemožno hovoriť o dodatočnej nemožnosti plnenia, a to z viacerých dôvodov. „V prvom rade je predmet
danej veci určený druhovo, teda dodanie ťahača návesom zn. DAF 95XF. 380 je možné, nakoľko
takáto vec sa aj v súčasnosti predáva a predaj takéhoto tovaru je predmetom podnikania navrhovateľky.

Realizácia predaja uvedenej veci inej osobe v rámci výkonu zabezpečenia práva na zaplatenie kúpnej
ceny navyše nevylučuje, že takýto predmet úplne identický bude odovzdaný odporcovi po zaplatení
celej kúpnej ceny. To že uvedenú vec dnes užíva niekto iný nie je rozhodujúce, nakoľko navrhovateľ má
možnosť túto úplne identickú vec získať a odporcovi dodať.“ Z hľadiska zániku záväzku je rozhodujúca
iba objektívna nemožnosť plnenia, teda taká nemožnosť, keď splniť záväzok je všeobecne nemožné a

záväzok by namiesto dlžníka nemohol splniť nikto. V danom prípade je dodanie existujúceho ťahača
splniteľným záväzkom a je nerozhodujúce, ako ho žalobkyňa splní, či sama, alebo v spolupráci so
súčasným užívateľom. Nemožnosť plnenia druhovo určenej veci je vylúčená, pričom danú nemožnosť
plnenia dokonca netvrdil ani žalovaný, zjavne vedomý si uvedených skutočností. Podľa „§ 352 ods.
Obchodného zákonníka sa záväzok považuje za splniteľný aj v prípade, ak ho možno splniť pomocou

inej osoby. Teda splnenia záväzku odovzdania predmetu danej zmluvy v spolupráci navrhovateľa a
súčasného držiteľa je možné, a preto nemožno hovoriť o nemožnosti plnenia. Jedinou podmienkou
dodania ťahača odporcovi je to, že tento si neplní povinnosť splniť svoj doteraz nezamknutý záväzok.“
Záveronemožnostiplneniačidodatočnejnemožnostiplneniabolpodľažalobkynepredčasnýanemajúci
skutkový základ. Rovnakú povahu mal potom aj záver o zrušení danej kúpnej zmluvy a zániku záväzkov

žalovaného žalovaných v danom konaní. Ak povinnosti žalovaného z danej kúpnej zmluvy nezanikli, „sú
dané aj v súčasnosti a preto bolo na mieste návrhu na začatie konania vyhovieť v celom rozsahu.“Žalobkyňa v odvolaní namietala aj výrok okresného súdu, ktorým rozhodol o náhrade trov
prvostupňového konania, pretože tento podľa žalobkyne nezodpovedal obsahu § 142 OSP. Žalovanému
bol totiž priznaný aj nárok na náhradu trov znaleckého dokazovania a aj nárok na náhradu trov za úkon

právnej služby vykonaný dňa 09.11.2011. Uvedené trovy konania žalovaného však podľa žalobkyne
nebolo možné označiť za trovy potrebné na účelné bránenie práva. Zdôraznil, že práve žalovaný bol ten,
kto napriek tvrdeniam žalobkyne uvádzal, že kúpnu zmluvu nepodpísal a že podpis na tejto zmluve nie
je jeho. Žalovaný sám navrhol vykonanie písmo-znaleckého posudku, ktorého účelom bolo preukázať
relevanciu týchto úplne klamlivých tvrdení žalovaného. Znalecký posudok preukázal, že ide o podpis

žalovaného. Za daného stavu nebolo vynaloženie nákladov na znalecký posudok podľa žalobkyne
účelným a ani potrebným nákladom na vedenie konania. Rovnako tak nespĺňali kritéria účelnosti a
potrebnosti trovy právneho zastúpenia spočívajúce v účasti na pojednávam dňa 09.11.2011, kedy sa
vykonávali len úkony smerujúce k získaniu podkladov na uvedený grafologický posudok, ktorý navrhoval
bezúčelne žalovaný, keď zavádzal okresný súd, že kúpnu zmluvu nepodpísal. Minimálne trovy konania
žalovaného za tieto úkony nemali byť podľa žalobkyne priznané aj v prípade úspechu žalovaného v

konaní. Navrhla, aby Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v zmysle § 220 OSP zmenil rozsudok
„Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 9Cb/110/2011-148 zo dňa 26.10.2012 tak, že návrhu na
začatie konania vyhovie v celom rozsahu a navrhovateľovi sa prizná nárok na náhradu trov konania,
resp. aby dané súdne rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobkyne písomne vyjadril (č.l. 169 spisu) a žiadal napadnutý
rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zákonný.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §

156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo
na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/52/2013-175 zo dňa 20.11.2013 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo
dňa 20.11.2013 na č.l. 176 spisu a oznámením na internetovej stránke krajského súdu.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobkyňa

vymedzila v odvolaní a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatneného nároku
žalobkyne pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci tak, ako ho
zistil súd prvého stupňa, v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal
v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery
a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého

rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby, za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje primárne na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

K odvolacím dôvodom žalobkyne, obsiahnutým v písomne podanom odvolaní zo dňa 22.12.2012 (č.l.

161-163 spisu) krajský súd zvýrazňuje, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2
OSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu
a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd v súvislosti s aplikáciou ust. § 219 ods.
2 OSP poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zodňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania“. Za použitia ust. § 219 ods. 2 OSP, ako aj poukazu na predmetné uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak krajský súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozsudku prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd poukazuje na skutkové a
právne vymedzenie žalobou uplatneného nároku, ako žalobkyňa produkovala v rámci podanej žaloby a
v priebehu celého prvostupňového konania, kedy svoj nárok uplatnila titulom zmluvného plnenia.

S prihliadnutím na obsah odvolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu okresného súdu sa odvolací

súd prednostne zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je (ne)preskúmateľné
a či neporušuje princíp právnej istoty. Žalobkyňa v odvolaní vytýkala postupu okresného súdu, že na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Je potrebné zdôrazniť, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také
pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia
môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132-135 OSP.
Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou je treba rozumieť predmet
konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu

normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah
interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav
nesprávne aplikoval.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že okresný súd nevysvetlil, ako dospel k záveru o nemožnosti

plnenia, k zrušeniu kúpnej zmluvy a zániku záväzku žalovaného voči žalobkyni. V súvislosti s touto
odvolacou námietkou poukázala žalobkyňa na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané uzavretie
kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania, pričom v odvolaní uviedla, že „dňa 3.5.2010 si navrhovateľ
daný predmet zmluvy prevzal, čím došlo k splneniu záväzku navrhovateľa dodať predmet zmluvy
odporcovi“. Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že žalovaný užíval jemu riadne dodaný predmet kúpnej zmluvy,

ale neplnil si svoje povinnosti z tejto kúpnej zmluvy, a tiež, že predmet kúpnej zmluvy nezanikol a pokiaľ
aj došlo k predaju predmetu kúpnej zmluvy žalobkyňou, tak podľa žalobkyne „uvedený predaj žiadnym
spôsobom nezasiahol do existencie záväzkov odporcu z kúpnej zmluvy s výnimkou tej okolnosti, že
výťažok z tohto predaja sa odpočítal od celkovej kúpnej ceny. Z týchto dôvodov predmetom konania nie
je zaplatenie celej kúpnej ceny 10.710,- Eur ale len časť zodpovedajúcej štyrom splátkam“.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napriek námietkam žalobkyne, okresný
súd pri vykonávaní dokazovania a následne po vyhodnotení výsledkov dokazovania v skutkovej aj
právnej rovine správne postupoval v konaní v súlade s § 132 OSP, s ktorým konštatovaním krajský
súd primerane poukazuje i na to, že „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2009, sp.zn. 3 Co 5/2009, 3

Cdo 80/2009).

V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne považuje krajský súd za podstatné poukázať na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil v zmysle
§ 219 ods. 2 OSP, v ktorom okresný súd dostatočným spôsobom vyhodnotil Kúpnu zmluvu uzavretú

medzi účastníkmi konania dňa 03.05.2010 v písomnej forme, teda Kúpno-predajnú zmluvu č. 2010/2,
ktorou sa predávajúca zaviazala dodať kupujúcemu nákladné motorové vozidlo - ťahač návesov DAR
FT 95XF.380, VIN:XLRTE47XSOE503028, za dohodnutú kúpnu cenu 10.710,- Eur, splatných vždy k 20.
dňu kalendárneho mesiaca. Prvá splátka bola splatná do 20.05.2010 a posledná splátka bola splatnádo 20.01.2011. Okresný súd tiež poukázal na to, že predmetom konania bolo zaplatenie kúpnej ceny
vo výške prvých štyroch splátok, t.j. celkovo 4.760,- Eur s príslušenstvom. V čl. V. predmetnej kúpnej
zmluvy zmluvné strany dojednali výhradu vlastníctva podľa § 345 OBZ, ktorú skutočnosť okresný súd

vyhodnotil tak, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v § 443
OBZ (deň dodania tovaru, ktorý žalovaný prevzal dňa 03.05.2010) a ktorú skutočnosť mal okresný súd
aj preukázanú Preberacím protokolom ku kúpnej zmluve z 03.05.2010. Bolo namieste podľa krajského
súduzvýrazniť,žepredmetnákúpnazmluvauzavretámedziúčastníkmikonaniaurčujeokamihprechodu
vlastníckeho práva, a to okamihom zaplatenia kúpnej ceny tovaru, 10.710,- Eur, ktorá posledná splátka

bola splatná dňa 20.01.2011.

Nemožno opomenúť, podľa odvolacieho súdu, že výhrada vlastníctva znamená, že odovzdanie veci
nemá v zapätí za následok prevod vlastníctva, ale je podľa vôle strán podmienený a závislý na
zaplatení kúpnej ceny, a preto je odloženie podmienkou zaplatenia kúpnej ceny. Pri dojednanej výhrade
vlastníckeho práva preto predávajúci nemôže uplatniť súčasne obidve práva; 1/ na zaplatenie kúpnej

ceny a 2/ na vrátenie veci (tovaru). Výhrada vlastníckeho práva tovaru je jedným z prostriedkov na
zabezpečenie práva predávajúceho na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar. Na základe výhrady
vlastníckeho práva má predávajúci právo pri nezaplatení kúpnej ceny požadovať buď úhradu alebo
vrátenie predaného tovaru od kupujúceho na základe kúpnej zmluvy a od tretích osôb na základe svojho
vlastníckeho práva k tovaru. Hmotno-právny inštitút výhrady vlastníckeho práva je svojím charakterom

zabezpečovacím inštitútom a zosilňuje postavenie predávajúceho, ktorý má vo svojej dispozícii právo
voľby,atobuďzaplateniekúpnejcenyalebovráteniepredanéhotovaru.Dojednaniestrán,kedymádôjsť
k prechodu vlastníctva pri dohode výhrady vlastníckeho práva, nemá vplyv na charakter kúpnej zmluvy.
Prechod vlastníckeho práva nie je rozhodujúci pre dobu dodania tovaru ani pre prechod nebezpečenstva
škody na tovare, má však význam predovšetkým pre oprávnenie tovar ďalej predať a pre prípad

vyhlásenia konkurzu na majetok predávajúceho alebo kupujúceho. V danom prípade žalobkyňa
ako predávajúca uplatnila právo na zaplatenie kúpnej ceny dodaného tovaru, pričom z vykonaného
dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalovaný žalobkyni tovar, ktorý bol predmetom kúpnej
ceny, vydal, čiže žalovaný si svoje povinnosti voči žalobkyni, a to s akcentom na existenciu inštitútu
výhrady vlastníctva a za situácie, keď neuhradil žalobkyni kúpnu cenu za predmetný tovar, splnil, a teda

žalobkyni nevznikol nárok na úhradu žalobou uplatneného nároku na zaplatenie kúpnej ceny s ohľadom
na konštatovaný skutkový stav veci. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti
s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od
zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného
bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť

aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje
v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,

kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).
V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského
súdu,žežalobkyňaneuniesladôkaznébremenovrovineňouuplatnenéhonárokužalobou,nazaplatenie
kúpnej ceny, ktorý nárok odvodzovala od písomnej Kúpnej zmluvy zo dňa 03.05.2010 č. 2010/2, ktorou

sa predávajúca zaviazala dodať kupujúcemu nákladné motorové vozidlo - ťahač návesov DAR FT
95XF.380, VIN:XLRTE47XSOE503028, za dohodnutú kúpnu cenu 10.710,- Eur, splatných vždy k 20.
dňu kalendárneho mesiaca.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukázala na skutočnosť, že v prejednávanej veci nemožno hovoriť o

dodatočnej nemožnosti plnenia z viacerých dôvodov, a to aj z dôvodu, že išlo o druhovo určený
tovar, tak krajský súd uvádza, že uvedená námietka žalobkyne zostala bez vplyvu na vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorú v rámci odvolacieho konania konštatoval krajský súd.
Krajský súd poukazuje na to, že predmetom kúpnej zmluvy bol tovar, ktorý bol individuálne určený,
nešlo o tovar, ktorý by bol druhovo určený, tak ako argumentovala žalobkyňa, keďže zo samotnej

Kúpnej zmluvy zo dňa 03. mája 2010 (č.l. 10-11 spisu) je zrejmé, že predmet zmluvy - tovar bol presne
špecifikovaný údajmi, ktoré jednoznačne nemožno vyhodnotiť v rovine druhovo určeného tovaru, ak
bol predmet kúpy - motorové vozidlo určené sumárum údajov - ťahač návesov DAR FT 95XF 380,
VIN:XLRTE47XSOE503028. Nesporným bolo, že žalobkyňa s predmetom kúpnej zmluvy potom, čo jejho žalovaný odovzdal, nakladala a vlastnícke právo previedla na tretiu osobu. Ak v rámci odvolacieho
konaniapotomžalobkyňatvrdila,ženapriektomu,žedošlokprevoduvlastníckehoprávanatretiuosobu,
môže svoj záväzok splniť prostredníctvom tretej osoby, že toto tvrdenie žalobkyne zostalo len v rovine

tvrdení bez toho toto tvrdenie hodnoverným spôsobom v rámci plnenia dôkaznej povinnosti i splnila.
Za tejto situácie potom nemožno konštatovať napriek námietkam žalobkyne, že nenastala nemožnosť
plnenia, ak práve žalobkyňa vlastnícke právo k predmetu Kúpnej zmluvy č. 2010/2 zo dňa 03. mája
2010 (č.l. 10-11 spisu), previedla na tretiu osobu a nepreukázala skutočnosti, z ktorých by bolo možné
prijať záver o jej možnosti splniť si svoje záväzky z predmetnej kúpnej zmluvy, a to i za pomoci ňou

tvrdenej tretej osoby. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012
zo dňa 5. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací
súdvodôvodnenísvojhorozhodnutiazrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvody,prektorérozsudoksúdu
prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného

súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.
ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
odporcu.“

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,

ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by

ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

K odvolaniu žalobkyni voči rozhodnutiu o trovách prvostupňového konania, v ktorom žalobkyňa
namietala okresným súdom priznanú náhradu trov prvostupňového konania žalovanému, a to za úkon
právnej služby vykonaný dňa 09.11.2011 a za náklady na znalecký posudok krajský súd konštatuje, že
táto odvolacia námietka zostala bez vplyvu na krajským súdom konštatovanú správnosť rozhodnutia
okresného súdu o trovách prvostupňového konania. V súvislosti s úkonom právnej služby sa účasť

na pojednávaní dňa 09.11.2011, žalobkyňa namietala, že na tomto pojednávaní boli vykonávané len
úkony, smerujúce k získaniu podkladov na grafologický posudok, preto nemožno takéto trovy považovať
podľa žalobkyne za účelné a potrebné. Krajský súd akcentuje, že účelnosť vynaložených nákladov je
podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je,že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie, či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu
prináleží hodnotiť, ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. ich nevyhnutnosť. Táto otázka je
vecou úvahy súdu (č.k. III. ÚS 557/2011-12 Ústavný súd Slovenskej republiky 13. decembra 2011).

Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov
konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca
v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných
dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu
práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania,

pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne. V súvislosti s uvedenými
skutočnosťami považoval krajský súd odmenu za úkon právnej služby, a to za účasť na pojednávaní
dňa 09.11.2011, na ktorom bol prítomný právny zástupca žalovaného, za účelne uplatnený úkon. Podľa
obsahu zápisnice na č.l. 59 a nasl. spisu bolo zrejmé, že pojednávať sa začalo o 9,15 hod., pojednávanie
skončilo o 10,07 hod. Na uvedenom pojednávaní bol okrem iného vypočutý aj žalovaný, boli zopakované
výsledky doterajšieho dokazovania z listín v spise č.l. 1-46 a tiež, že bol oboznámený obsah listín

z č.l. 54-56 spisu a otázky žalovanému kládol tak sudca, ako i právny zástupca žalobkyne. Tiež bol
predložený originál kúpno-predajnej zmluvy žalovanému k nahliadnutiu. Z daných skutočností nie je
možné vyvodiť záver, že úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 09.11.2011 by bol neúčelný.
„Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Pravidlo, podľa ktorého možno úspešnej
procesnej strane priznať náhradu vynaložených trov, sa vzťahuje na akékoľvek trovy konania, teda

aj na trovy spojené so zastupovaním advokátom (advokátskou kanceláriou). Za vynaložené trovy v
zmysle § 142 ods. 1 OSP možno považovať len trovy, ktoré musela procesná strana vynaložiť, aby
mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Trovy spojené
so zastupovaním advokátom tomuto vymedzeniu spravidla budú zodpovedať. Tomuto pravidlu však
nemožno prisudzovať absolútny bezvýnimočný charakter; môžu sa vyskytovať aj situácie, za ktorých

trovy spojené so zastupovaním advokátom, nebude možné považovať za nevyhnutné pre riadne
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva na
zastupovanie advokátom (k tomu porovnaj Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 988/12
z 25. júla 2012), ktorá situácia však v prejednávanej veci nenastala podľa zistení odvolacieho súdu.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že okresný súd jej uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania za
znalecké dokazovanie, tak v tejto rovine nie je možné konštatovať iné, než že argumentácia žalobkyne
v odvolaní neprelomila zásadu stanovenú v § 142 ods. 1 OSP a pre okresný súd a následne pre krajský
súd nebol vytvorený priestor, aby žalovanému práve na základe výsledku sporového konania náhradu
týchto trov konania nepriznal. „Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť

spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje
ich medze“ (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Cdo 21/2009).
V súvislosti s týmito svojimi závermi považuje krajský súd za podstatné poukázať na skutkové a
právne konštatovania, ktoré boli uvádzané okresným súdom v napadnutom rozsudku a s ktorými sa
krajský súd stotožnil. Bolo zrejmé, že žalovaný v rámci svojej obrany žiadal vykonanie znaleckého

dokazovania, ktoré bolo i nariadené, a teda žalovanému práve v tejto rovine vznikli trovy konania.
Samu skutočnosť, že predmetný znalecký posudok nebol vyhodnotený okresným súdom ako nosným
a primárnym dôkazom pre rozhodnutie okresného súdu vo veci samej, nebolo možné vyhodnotiť
ako takú, ktorá by automaticky viazala na seba v konečnom dôsledku nemožnosť priznať náhradu
vynaložených trov konania úspešnému účastníkovi konania - žalovanému i za tento vykonaný dôkaz,

navyše ak žalobkyňa vykonanie práve tohto dôkazu vzhľadom na výsledky konania v predmetnom štádiu
sporového konania nenamietala.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu v

celom rozsahu potvrdiť, ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý neuskutočnil návrh na
náhradu trov odvolacieho konania a z obsahu spisu iné trovy nevyplývali, preto bolo rozhodnuté tak, že

žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.