Decision was made at the court Najvyšší súd Slovenskej republiky
Judgement was issued by JUDr. Ivan Rumana
Legislation area – Občianske právo
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Iná povaha rozhodnutia
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/165/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219736
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8117219736.1
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., E., IČO: XX XXX XXX, zastúpený
advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovanému: Mesto Veľký Šariš, Veľký
Šariš, Námestie sv. Jakuba 1, IČO: 00 327 972, zastúpeného advokátom JUDr. Alojzom Naništom,
Prešov, Sládkovičova č.8, o náhradu za užívanie nehnuteľností, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 30. marca 2021 č. k. 13Co/6/2021-404, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súdu v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) potvrdil rozsudok
Okresného súdu Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) zo 07. júla 2020, č.k. 12C/23/2017-335, vo
výroku I. o zamietnutí žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie parcely KN C
č. XXXX/XX katastrálne územie J. Š. a vo výroku III. o priznaní žalovanému nároku na náhradu trov
konania vo výške 100 % .
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný žiadnym spôsobom
neobmedzoval žalobcu vo výkone jeho vlastníckeho práva a nebolo obmedzované rozhodnutie vlastníka
nehnuteľnosti akým spôsobom bude s touto nakladať. Mal za preukázané, že predmetná parcela
neslúžila ako verejné priestranstvo, teda priestor verejnosťou využívaný, pričom súd prvej inštancie
vychádzal aj zo skutkového stavu zisteného vo veci vedenou pod sp. zn. 9C 248/2014, kedy sa jednalo
o spor medzi rovnakými stranami sporu ohľadom rovnakej nehnuteľnosti, ale za odlišné obdobie.
Ďalej mal za preukázanú skutočnosť, že územným plánom žalovaného nedošlo k takému zásahu do
vlastníckeho práva žalobcu, ktorý by ho oprávňoval na vydanie akéhokoľvek finančného nároku za tento
pozemok. Súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu v Českej republike,
podľa ktorého náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nemožno poskytnúť v rámci procesu tvorby
územnéhoplánučijehozmeny.Poukázalnaskutočnosť,ževdanomprípadesajednáopozemokvobci,
ktorý je síce prístupný každému, nakoľko sa vlastník neusiluje o zamedzenie vstupu tretích osôb, avšak
tento pozemok žiadnym spôsobom neslúži k uspokojovaniu všeobecných potrieb a jeho vlastníkovi je
ponechaná na úvahe voľba spôsobu jeho využitia bez toho, aby bolo trvané na užívaní pozemku ako
verejného priestranstva. Z týchto dôvodov pozemok, za užívanie ktorého sa žalobca domáha vydania
bezdôvodného obohatenia, nie je verejným priestranstvom v zmysle právnej praxe aj keď je v územnom
pláne označený ako verejná zeleň, pričom pozemok, ktorý je neudržiavaný, neoplotený a zarastený
žiadnym spôsobom nemôže slúžiť pre zlepšenie života obyvateľov žalovaného. Záveru, že nejde o
verejné priestranstvo svedčí aj to, že časť pozemku bola oplotená v stavebnom konaní so súhlasom
žalovaného. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je daný. Zároveň
poukázalnajedenzozákladnýchprincípovprávnehoštátu,ktorýmjeprincípprávnejistoty,podľaktoréhosa vyžaduje, aby súdy rozhodovali v rovnakých veciach tak, aby každý mohol legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít. V tomto
prípade bol rovnako posúdený nárok žalobcu voči žalovanému za rovnakú nehnuteľnosť len za rozdielne
obdobie, a to rozhodnutím Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/248/2014, pričom toto rozhodnutie bolo
potvrdené odvolacím súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 25C/ 69/2017 na Krajskom súde v Prešove
a rovnako podané dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z
26. februára 2020 č.k. 4Cdo/211/2019 odmietol.
3. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením súdu prvej inštancie. Pripomenul
rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/248/2014 s rovnakým predmetom sporu a sporovými
stranami,kdeišlooobdobieod25.novembra2010do30.septembra2014.Vuvedenomrozhodnutíbolo
po prehliadke pozemku súdom zistené, že je síce v územnom pláne žalovaného označený ako verejná
zeleň, ale je pozemkom, ktorý sa nenachádza v obytnej zóne, je neudržiavaný a svojím charakterom a
umiestnením žiadnym spôsobom neslúži pre potreby mesta či k zlepšeniu života jeho obyvateľov, ktorí
tento pozemok reálne neužívajú a jeho oplotením by nedošlo k žiadnemu obmedzeniu v uspokojovaní
potrieb obyvateľov mesta alebo potrieb žalovaného. Zároveň žalovaný žiadnym spôsobom žalobcovi
nebráni ani ho neobmedzuje v jeho užívacích právach. Neprijal argumentáciu žalobcu odkazom na
rozsudok najvyššieho súdu zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/110/2018, keďže sa týkal skutkovo iného
prípadu, a to ochranného pásma cintorína. Podľa názoru odvolacieho súdu, ani namietaný zásah do
obsahu vlastníckeho práva v zmysle článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, či článku 20 ods.
1 a 4 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. z 1. septembra 1992 v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„ústava“) ako aj článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie nie je spôsobilý narušiť závery,
ku ktorým dospel súd prvej inštancie v spojení so závermi rozhodnutia Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 9C/248/2014 a následnými rozhodnutiami odvolacieho ako aj Najvyššieho súdu v
tomto konaní. V konaní nebolo preukázané, že vlastníctvo žalobcu, teda pozemok, je napriek územnému
plánu označený ako verejná zeleň užívaný obyvateľmi žalovaného, prípadne pre jeho potreby.
4.Protitomutorozsudkupodalžalobcavčasdovolaniezdôvodovuvedenýchv§420písm.f)a§421ods.
1 písm. c) CSP. Podľa neho odvolací súd rozhodol v rozpore s rozsudkom najvyššieho súdu z 31. januára
2011 sp. zn. 4Cdo/52/2009, podľa ktorého by mu mala byť poskytnutá náhrada. Zeleň sa na pozemku
nachádzala, a tento bol prístupný každému bez obmedzenia. Žalovaný vysadil na uvedenom pozemku
zeleň, o ktorú sa nestaral a ani nezabezpečoval jej údržbu. Teda došlo k využívaniu jeho pozemku, za
ktorý mu v zmysle § 128 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a čl. 20 ústavy patrí primeraná
náhrada. Zmenou územného plánu pozemok stratil svoje pôvodné určenie. Predtým bolo využitie
pozemku určené ako plochy občianskej vybavenosti. Toto označenie mu ho umožňovalo využívať ako
stavebný pozemok, ale zmenou na verejnú zeleň sa z neho stal „pozemok na okrasu.“ Podľa jeho
názoru, nie je dôležité, či je pozemok žalovaným alebo jeho obyvateľmi reálne využívaný, pretože
zmenou územného plánu bol vylúčený z jeho užívania bez primeranej náhrady. Týmto spôsobom došlo
k bezdôvodnému obohateniu žalovaného a zásahu do jeho vlastníckeho práva. V tejto súvislosti dal do
pozornosti čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Porušenie jeho práva na spravodlivý proces
vidí v neodôvodnení jeho nároku na náhradu za užívanie predmetného sporu zo strany žalovaného, keď
sa súd obmedzil len na posudzovanie užívania pozemku zo strany žalovaného bez posúdenia náhrady
za obmedzenie jeho vlastníckeho práva vyplývajúce z územného plánu žalovaného. Za právnu otázku,
ktorá bola kľúčová pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo posúdenie, či za obmedzenie vlastníckeho
práva žalobcu pozemku, ktorému bolo územným plánom žalovaného určené funkčné využitie ako
plocha verejnej zelene žalobcovi patrí alebo nepatrí náhrada. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/211/2019, podľa ktorého mu náhrada za to nepatrí. Avšak v
rozhodnutí najvyššieho súdu 4Cdo/52/2009 náhrada vlastníkovi patrí. Teda dovolací súd rieši predmetnú
otázku rozdielne, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Preto požadoval, aby
dovolací súd zrušil napádaný rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5.Žalovanýsastotožnilsrozhodnutímodvolaciehosúdu.Daldopozornosti,ženajvyššísúdsavbode12
odôvodneniarozhodnutípodsp.zn.4Cdo/211/2019zaoberalsvojímpredošlýmrozhodnutím podsp.zn.
4Cdo/52/2009, ktoré sa nevzťahuje na danú vec, pretože nie je k nej dostatočné priliehavé pre odlišnosť
skutkových okolností a skutkových záverov, a z tohto dôvodu nemôže byť ani predmetom podľa § 421
ods. 1 písm. c) CSP. Poukázal na závery z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/94/2017, podľa
ktorého odôvodnenie rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti a
tým aj prípustnosť dovolania. Odôvodnenie považuje za dostatočné. Pripomenul rozhodnutie Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 12. júna 2002 sp zn. II. ÚS 103/02, podľa ktorého
schválená územnoplánovacia dokumentácia na úrovni územného plánu obce nemá konkrétny vzťah k
vlastníckym právam, a teda aj k ich ústavnej či zákonnej úprave. Záverom navrhol, aby najvyšší súd
dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP odmietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že žalobca dovolanie podal v stanovenej lehote
(§ 427 ods. 1 CSP), strana sporu bola zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k
záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP
7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
8. Žalobca namietal neposúdenie nároku na náhradu za zmenu klasifikácie pozemku územným plánom
žalovaného.
9. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd
svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu
argumentáciu dovolateľa.
10. Dovolací súd súčasne dodáva, že nemožno akceptovať námietku žalobcu o neposúdení náhrady
za zmenu spôsobu užívania pozemku, keďže uviedol právne posúdenie najvyššieho súdu v skutkovo
rovnakej veci obsiahnutého v rozhodnutí z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo 211/2019, ktorú odvolací
súd uviedol a plne sa s ňou stotožnil v bode 16 odôvodnenia svojho rozhodnutia: „Nakoľko sa skutkový
stav vo veci nezmenil, je v súlade s princípom právnej istoty dospieť k rovnakému záveru než, ku
akému dospel v predošlom rozhodnutí Okresný súd Prešov, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené
odvolacím súdom a následne sa touto problematikou zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ktorý sa stotožnil s týmito rozhodnutiami poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nejde o titul, podľa
ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby za takéto plnenie zo strany tretej osoby, teda strpenie užívania
jeho majetku mu bolo poskytnuté určité plnenie. V prejednávanej veci bolo preukázané, ako to svedčí
aj zo záverov ohliadky vykonanej súdom prvej inštancie v konaní vedenom pod sp.zn. 9C 248/2014, a
to počas obdobia, za ktoré si uplatňuje žalobca náhradu, že ide o pozemok, ktorý je síce v územnom
pláne žalovaného označený ako verejná zeleň, ale je pozemkom, ktorý sa nenachádza v obytnej zóne,
je neudržiavaný a svojím charakterom a umiestnením žiadnym spôsobom neslúži pre potreby mesta
či k zlepšeniu života jeho obyvateľov, ktorí tento pozemok reálne nijako neužívajú a jeho oplotením by
nedošlo k žiadnemu obmedzeniu v uspokojovaní potrieb obyvateľov mesta alebo potrieb žalovaného.
Zároveň žalovaný nijakým spôsobom žalobcovi nebráni ani ho neobmedzuje v jeho užívacích právach.“
11. Vzhľadom na vyššie uvedené, nie je možné akceptovať žalobcom uplatnené námietky v rámci
dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP
12. Podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.13. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
14. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
15. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP vidí v rozdielnej rozhodovacej
činnosti dovolacieho súdu, a to uznesenia najvyššieho súdu z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/211/2019
k rozsudku najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. 4Cdo/52/2009.
16. Úvodom je potrebné pripomenúť, že uznesenie najvyššieho súdu z 26. februára 2020 sp. zn.
4Cdo/211/2019 pojednáva o skutkovo totožnej veci. V uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd v bode
12 odôvodnenia dostatočne vysporiadal, prečo nemožno na danú vec aplikovať rozsudok dovolacieho
súdu z 31. januára 2011 sp. zn. 4Cdo/52/2009, keď uviedol: „Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo
52/2009 dospel k záveru, že ak nie je v občianskoprávnej rovine (napr. zmluvou) upravené všeobecné
užívanie verejného priestranstva, zahrňujúceho aj len sčasti pozemky vlastnícky patriace tretej osobe,
má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane obce plnením bez právneho dôvodu (§ 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje právny dôvod užívania verejného priestranstva,
nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby také plnenie zo strany tretej osoby (strpenie
užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. Na druhej strane je ale potrebné uviesť, že citované
rozhodnutie sa týkalo pozemku súkromnej vlastníčky, ktorý (i) bol verejnou zeleňou v bytovej zástavbe
obce, (ii) bol preukázane reálne užívaný obyvateľmi obce, pretože fakticky šlo o pozemok bezprostredne
susediaci s bytovým domom, na ktorom sa nachádzal prístupový chodník ku vchodom do bytového
domu, kanalizácia, vodovod a ďalšie prípojky pre bytovú budovu, elektrický káblový podzemný rozvod a
vzdušný telekomunikačný rozvod, a bol esteticky upravený tak, že slúžil na rekreáciu obyvateľov obce,
a (iii) zamedzením jeho užívania oplotením by došlo k znemožneniu prístupu obyvateľov do obytnej
budovy a narušeniu urbanistickej, ekologickej a estetickej funkcie okolitého priestoru medzi obytnými
domami, a teda k zhoršeniu uspokojovania všeobecných potrieb obyvateľov. Na rozdiel od pozemku,
ktorého sa týkalo rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 52/2009, v prejednávanej veci ide o pozemok, ktorý je
síce v územnom pláne mesta (žalovaného) označený ako verejná zeleň, ale podľa zistenia súdov
oboch nižších inštancií je pozemkom, ktorý sa nenachádza v obytnej zóne, je nielen neudržiavaný,
ale svojim charakterom a umiestnením žiadnym spôsobom neslúži pre potreby mesta či k zlepšeniu
života jeho obyvateľov, obyvatelia tento pozemok reálne (fakticky) nijako neužívajú a jeho oplotením
by nedošlo k žiadnemu obmedzeniu v uspokojovaní ich potrieb alebo potrieb mesta. V danom prípade
mesto (žalovaný) ani jeho obyvatelia nijakým spôsobom žalobcovi nebránili ani ho neobmedzovali v
jeho užívacích právach, čo navyše potvrdzuje aj skutočnosť, že časť predmetného pozemku žalobca
po začatí tohto súdneho konania predal ďalšiemu nadobúdateľovi, ktorý ho ako vlastník na základe
stavebného povolenia mesta (žalovaného) ako stavebného úradu oplotil a v súčasnosti výlučne sám
užíva na súkromné účely. So zreteľom na uvedené, podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie sp. zn.
4 Cdo 52/2009 na rozhodovaný spor nedopadá, pretože vo vzťahu k nemu nie je dostatočne priliehavé
predovšetkým pre odlišnosť skutkových okolností a skutkových záverov, a preto nemôže byť relevantné
pre založenie prípustnosti dovolania v rozhodovanom spore podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.“
17. Keďže rozsudok dovolacieho súdu z 31. januára 2011 sp. zn. 4Cdo/52/2009 nie je dostatočne
relevantný k predmetu konania pre odlišnosť skutkových okolností a skutkových záverov, najvyšší súd
konštatuje, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP nie je daný.
18. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, najvyšší súd záverom dáva do pozornosti rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu, a to uznesenie z 21. augusta 2003 sp zn. III. ÚS 176/03-06, podľa ktorého „zákonné
určenie charakteru a účelu pozemku môže ovplyvňovať jeho cenu, nie je však obmedzením vlastníckeho
práva.“ Ústavný súd sa k riešenému problému vyjadril aj v uznesení z 12. júna 2002 sp zn. II. ÚS
103/02, keď uviedol:„ Hoci vo fáze realizácie schválenej územnoplánovacej dokumentácie obce môže
dôjsť k reálnemu obmedzeniu vlastníckeho práva jednotlivých vlastníkov (napríklad prostredníctvom
vyvlastnenia na účely verejného záujmu), samotná schválená územnoplánovacia dokumentácia na
úrovni územného plánu obce (sídelného útvaru) takýto konkrétny vzťah k vlastníckym právam, a teda aj
k ich ústavnej či zákonnej úprave postráda, keďže jej obsah a účel je diametrálne odlišný.“19. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
20. Dovolací súd rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje
(§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
21. Najvyšší súd záverom poukazuje na uznesenie ústavného súdu z 21. augusta 2003 sp. zn. III.
ÚS 176/03-06: „Vypracovanie územnoplánovacej dokumentácie (územného plánu) orgánmi územného
plánovania prebieha štádiami stanovenými stavebným zákonom, pričom tento zákon umožňuje jeho
aktualizáciu (§ 30 ods. 1 stavebného zákona), ba dokonca priamo ustanovuje obciam a samosprávnym
krajom povinnosť pravidelne, najmenej však raz za štyri roky preskúmať schválený územný plán, či nie
sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán. Týmto spôsobom
zákon dáva priestor navrhovateľovi predkladať obci ako orgánu územného plánovania vlastné projekty
využitia svojho vlastníctva (aj napriek tomu, že v minulosti neboli akceptované).“
22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.