Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, March 20, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118402594
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6118402594.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ C. Y., narodeného X. N. XXXX, H. - S., S. XXX,
2/ Y. Y., narodenej XX. T. XXXX, S. Y., S. Y. XXX, zastúpených advokátom Mgr. Petrom Balážom,
Martin, Volgogradská 10964/19, IČO: 42 071 411, proti žalovanej V. Č., narodenej X. Z. XXXX, U. U.
- S., T.T. XXX/XX, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Luptákom, Banská Bystrica, Nám. Š. Moyzesa
3, o zaplatenie 17 090,76 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn.

24C/22/2019, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. mája 2022 č. k.
7Co/9/2022 - 373, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcom spoločne
a nerozdielne sumu 2 441,54 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 868,97 eura od 20.
októbra 2018 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy vo výške 1 572,57 eura
od 19. augusta 2019 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej proti žalobcovi spoločne a
nerozdielne priznal náhradu trov konania v rozsahu 71 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že pôvodne sa žalobcovia domáhali
zaplatenia sumy 6 082,77 eura s príslušenstvom, ktorý nárok odôvodňovali tým, že žalovaná ako
obhospodarovateľka lesa im ako spoluvlastníkom nevydala podiel na výnose z vyťaženej drevnej hmoty
na lesných celkoch R. Š. a M., zapísaných na LV č. XXX a XXX pre obec a katastrálne územie H.,
LV č. XXX a XXX pre obec U. U. a katastrálne územie S. a na LV č. XXX pre obec a katastrálne
územie S. za obdobie od 3. augusta 2015 do 31. decembra 2016. Podaním doručeným súdu dňa 19.

augusta 2019 žalobcovia zmenili žalobu jednak, že sa domáhali podielu na výnose z vyťaženej drevnej
hmoty na predmetných nehnuteľnostiach aj za ďalšie obdobie, a to od 1. januára 2017 do 31. decembra
2018, a tak žiadali priznať istinu v celkovej výške 17 090,76 eura, a jednak, že pre prípad, ak by súd
dospel k záveru, že nie sú spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, domáhali sa uplatneného nároku
aj z dôvodu, že spoluvlastníci týchto nehnuteľností, ktorí im svoje spoluvlastnícke podiely previedli
uzavretými kúpnymi zmluvami, im postúpili svoje pohľadávky na podiel na výnose z vyťaženej drevnej

hmoty. Na základe uvedeného uznesením z 3. decembra 2019 č.k. 24C/22/2019-131 pripustil zmenu
žaloby, ktorou rozšírili uplatnené právo o výnos za celé obdobie od 3. augusta 2015 do 31. decembra
2018, avšak nepripustil zmenu žaloby, pokiaľ ide o rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe. Dôvodnom
pôvodnej žaloby bola skutočnosť, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností a preto
majú nárok na podiel na výnose z vyťaženej drevnej hmoty, a naopak, zmenou žaloby došlo k uplatneniu
ďalšieho žalobného dôvodu na základe zmluvy o postúpení ich spoluvlastníkmi, avšak tieto žalobné

dôvody si navzájom výslovne odporujú a výsledky doterajšieho konania o pôvodnej žalobe by nemohli
byť podkladom konania o zmene žaloby.3. V prvom rade súd prvej inštancie pristúpil k riešeniu otázky, či žalobcovia sú spoluvlastníkmi
predmetných nehnuteľností. Nestotožnil sa s námietkami žalobcov, že existenciu vlastníckeho práva

nemožno skúmať ako predbežnú otázku, naopak, súd uvedenú predbežnú otázku si musí vyriešiť v
každom konaní, v ktorom si strany sporu od nich odvodzujú svoje uplatnené právo. Nebolo sporné,
že žalobcovia spoluvlastníctvo k daným nehnuteľnostiam mali nadobudnúť dvoma kúpnymi zmluvami,
ktoré boli zaevidované Okresným úradom Turčianske Teplice, katastrálny odbor pod sp. zn. V 363/2013
a V 631/2014. Žalovaná ich neplatnosť odôvodňovala tým, že ich predmetom boli spoluvlastnícke

podiely len k niektorým pozemkom spoločnej nehnuteľnosti, ktorej súčasťou sú tieto nehnuteľnosti,
a naopak, žalobcovia spochybnili, že ide o spoločnú nehnuteľnosť. Z listov vlastníctva vyplýva, že
nehnuteľnosti na nich sú zapísané a označené za spoločné nehnuteľnosti, avšak nevplýva z nich,
že jednou spoločnosťou nehnuteľnosťou by mali byť všetky tieto nehnuteľnosti alebo ktorékoľvek z
týchto nehnuteľností zapísané na rôznych listoch vlastníctva. Rozhodnutím Okresného úradu Žilina,
odboru opravných prostriedkov pod č. ÚPo 5/2015-Ľu zo dňa 6. júla 2015 vyplýva, že rozhodnutie

o povolení vkladu kúpnej zmluvy pod V 363/2013 bolo zrušené z dôvodu, že nehnuteľnosti, ktoré
sú jej predmetom, sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti spolu s ďalšími nehnuteľnosťami zapísanými
na listoch vlastníctva a predmetné rozhodnutie je právoplatné, preto súd musel na ne prihliadať.
Žalobcovia na preukázanie skutočností, že nehnuteľnosti zapísané na označených listoch vlastníctva
nie sú spoločnou nehnuteľnosťou, neoznačili a nepredložili žiadne dôkazy. Uvedené odôvodnili

výlučne skutočnosťou, že na jednotlivých listoch vlastníctva je zapísaný rôzny okruh spoluvlastníkov.
Žalobcovia však opomínajú skutočnosť, že súčasťou majetkového základu pozemkového spoločenstva
môže byť aj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti a jedna nehnuteľnosť takto môže byť súčasťou
majetkového základu viacerých pozemkových spoločenstiev a v takom prípade budú v liste vlastníctva
ako spoluvlastníci nehnuteľností zapísané aj iné osoby ako osoby zapísané na inom liste vlastníctva ako

spoluvlastníci inej nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou majetkového základu pozemkového spoločenstva a
spoločnej nehnuteľnosti v celosti. Preto rôzny okruh spoluvlastníkov zapísaných na jednotlivých listoch
vlastníctva sám o sebe nepreukazuje skutočnosť, že nejde o spoločnú nehnuteľnosť. Vyššie uvedené
rozhodnutie okresného úradu vyriešilo aj danú otázku. Žalobcovia proti predmetnému rozhodnutiu podali
správnužalobu,oktorejdoposiaľneboloprávoplatnerozhodnutéakonanieosprávnejžalobevšaksamo

o sebe nie je dôvodom na spochybnenie právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci,
ani na prípadné prerušenie konania. Žalobcovia až na pojednávaní 6. mája 2021 namietali, že tvrdená
spoločnánehnuteľnosťvôbecnevzniklazdôvodunedodržaniapredpísanéhopostupunatakýtojejvznik,
pričom navrhovali za účelom preukázania odročiť pojednávanie a poskytnutie priestoru na označenie a
predloženie dôkazov. Uvedené nepovažoval za uplatnené včas, nakoľko žalobcovia ich mohli predložiť

už skôr, ak by konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

4. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že nehnuteľnosti zapísané na
sporných listoch vlastníctva sú spoločnou nehnuteľnosťou a s poukazom na § 9 ods. 9 zák. č. 97/2013
Z.z. a § 39 Občianskeho zákonníka považuje kúpnu zmluvu pod V 363/2013 za neplatnú, nakoľko

predmetom tejto zmluvy neboli spoluvlastnícke podiely všetkých nehnuteľností tvoriacich spoločnú
nehnuteľnosť. Naopak, pri kúpnej zmluve V 631/2014 dospel k záveru, že nakoľko jej predmetom síce
neboli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie S., predávajúci však
nebol spoluvlastníkom týchto nehnuteľností, a preto svoj spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam
žalobcom previesť ani nemohol. Nestotožnil sa s námietkami žalovanej, že „žalobcovia si mali overiť“,

či predávajúci je spoluvlastníkom nehnuteľností na uvedenom LV. V zmysle uvedeného žalobcovia tak
nadobudli spoluvlastnícky podiel vo výške 1/282 k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX pre obec
a katastrálne územie H., LV č. XXX pre katastrálne územie S., obec U. U. a LV č. XXX pre obec a
katastrálne územie S., ako aj spoluvlastnícky podiel vo výške 1/564 k nehnuteľnostiam zapísaným na
LV č. XXX pre obec a katastrálne územie H. a LV č. XXX pre obec U. U. a katastrálne územie S..

5. Žalovaná až na pojednávaní 6. mája 2021 namietala, že pred uzavretím predmetných kúpnych
zmlúv neboli príslušné spoluvlastnícke podiely ponúknuté ostatným spoluvlastníkom, z ktorého dôvodu
kúpne zmluvy sú tiež neplatné. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXX pre obec
a k.ú. S. namietala, že predávajúci podľa kúpnej zmluvy V 631/2014 bol ich vlastníkom, avšak v

katastri nehnuteľností je ako ich spoluvlastník zapísaný jeho právny predchodca. Ani tieto prostriedky
procesnéhoútokuaobranynepovažovalzauplatnenévčas,nakoľkoichžalovanámohlauplatniťskôr,ak
by konala starostlivo, pričom od začiatku namietala, že žalobcovia nie sú spoluvlastníkmi nehnuteľností,
čo odôvodňovala výlučne tým, že predmetom zmlúv neboli všetky spoločné nehnuteľnosti.6. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej odôvodnil s poukazom na § 139 ods. 1 a § 511 ods. 1 veta
prvá Občianskeho zákonníka, keď ako spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností je povinná spoločne

a nerozdielne s ostatnými spoluvlastníkmi žalobcom vydať ich podiel o ktorejkoľvek z nich. Nie je pritom
dôležité, či žalovaná je v príslušnej evidencii zapísaná ako obhospodarovateľka predmetných lesných
celkov.

7. Vo vzťahu k výške uplatneného podielu na výnose žalovaná spochybňovala jeho výpočet, avšak

uvedené spochybnenie ničím neodôvodnila, neuviedla, v čom má byť spôsob jeho výpočtu nesprávny
a neuviedla ani inú cenu drevnej hmoty, ktorú malo byť potrebné použiť a aké náklady boli s ťažbou
spojené. Na uvedené neoznačila a nepredložila ani žiadne dôkazy. Naopak, žalobcovia od začiatku
tvrdili, že žalovaná im neposkytla potrebné podklady pre iný spôsob výpočtu tohto podielu, preto
vychádzal z predložených znaleckých posudkov, z ktorých vyplýva, že za obdobie od 3. augusta
2015 do 31. decembra 2016 predstavoval podiel na výnose z vyťaženej drevnej hmoty vo vzťahu k

spoluvlastníckemu podielu nadobudnutého žalobcami zmluvou V 631/2014 za obdobie od 3. augusta
2015 do 31. decembra 2016 v sume 868,97 eura a za obdobie od 1. januára 2017 do 31. decembra
2018 v sume 1 572,57 eura. V tejto časti žalobe žalobcov vyhovel a rovnako s poukazom na § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. spolu s nárokom na zaplatenie
žalovanej sumy priznal žalobcom aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ako si ho uplatnili. O trovách

konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, 2 CSP, keď žalovaná mala vo veci čiastočný úspech 85,7
%, žalobcovia mali úspech 14,3 %, a teda žalovaná mala čistý úspech 71,4 %.

8. Na odvolanie žalobcov i žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd poukázal na to, že prvoradou námietkou žalobcov bolo, že súd

prvej inštancie nesprávne postupoval, keď nepripustil zmenu žaloby, čo do rozšírenia skutkového
základu nároku. Podľa § 132 ods. 1, 2 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania
uvedie označenie, strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov
na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom
na označené dôkazy. Z uvedeného vyplýva, že žaloba musí obsahovať nielen presné údaje o tom,

čoho sa žalobca domáha, ale tiež na ako skutkovom základe uplatňuje svoj nárok. Nie je povinný
podať právnu charakteristiku uplatňovaného nároku, ale je povinný pravdivo a úplne opísať skutočnosti,
z ktorých taký nárok jednoznačne vyplýva. Jedine žalobca určuje predmet konania, ku ktorému
vymedzeniu patrí aj označenie základu nároku. Vyčerpávajúce opísanie rozhodujúcich skutočností
už v žalobe je požadované zákonom, aby súd mohol od samého začiatku konania usmerniť jeho

priebeh v súlade s požiadavkou procesnej hospodárnosti. Opísanie rozhodujúcich okolností musí
jednoznačne individualizovať uplatnený nárok. Žalobcovia v žalobe uplatnili svoj nárok odôvodňujúc,
že sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a v návrhu na pripustenie zmeny návrhu
okrem tvrdenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi, v prípade posúdenia ich nadobúdacích titulov ako
neplatných, tvrdili, že ich nárok je daný eventuálne na základe zmluvy o postúpení zo strany ich právnych

predchodcov. Uvedené nie je možné považovať za jednoznačne individualizovaný uplatnený nárok,
preto v tejto časti je odvolacia námietka žalovaných neopodstatnená. Nemožno uplatňovaný nárok
odôvodňovať určitými okolnosťami, ktoré ak sa v konaní nepreukážu, tak eventuálne nárok odôvodniť
inými skutkovými okolnosťami.
8.1. Ďalej žalobcovia namietali, že v danom prípade sa nejedná o spoločné nehnuteľnosti v zmysle

zák. č. 97/2013 Z.z., a za účelom preukázania tohto tvrdenia žiadali poskytnúť ďalšiu procesnú
lehotu na označenie dôkazov, nakoľko až pri predbežnom právnom posúdení na pojednávaní sa
dozvedeli, ako súd vec posudzuje. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nutné poukázať, že
žalovaná počas celého konania namieta neplatnosť kúpnych zmlúv práve z dôvodu, že sa jedná
o spoločné nehnuteľnosti, a preto predmetom prevodu musia byť všetky nehnuteľnosti, ktoré tvoria

spoločnú nehnuteľnosť. Že sa má jednať o spoločné nehnuteľnosti žalobcovia nadobudli vedomosť
už počas správneho konania, kedy bolo zrušené vkladové konanie na kúpnu zmluvu V 363/2013.
Rovnakozpripojenýchlistovvlastníctvavyplýva,žepredmetnénehnuteľnostisúoznačenéakospoločná
nehnuteľnosť. Podľa § 70 ods. 1 zák. č. 162/12995 Z.z. údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,
ak sa nepreukáže opak. Napriek tomu žalobcovia počas celého konania neoznačili a nepredložili

žiadne dôkazy na preukázanie opaku. Až na pojednávaní pred súdom prvej inštancie navrhli oboznámiť
notársku zápisnicu č. N 74/2007 (Nz 19280/2007), na podklade ktorej malo dôjsť k vytvoreniu spoločnej
nehnuteľnosti, pričom nemal byť dodržaný procesný postup na takýto vznik. Žalobcovia predmetnú
notárskuzápisnicusúdunepredložili.Odvolacísúdjetohonázoru,žesúdprvejinštanciesprávneuplatnilsudcovskú koncentráciu. Priestor na navrhovanie, označovanie, či predkladanie relevantných dôkazov
mali žalobcovia už v rámci žaloby, ako aj v rámci vytvoreného procesného režimu v súlade s § 167 CSP,
keď reflektovali na písomné vyjadrenie žalovanej. Ak by návrhu žalobcov na poskytnutie lehoty bolo

vyhovené, vyžadovalo by to nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu. Možno
dospieť k záveru, že žalobcovia, ak by konali starostlivo, mohli predložiť dôkazy na preukázanie svojich
skutkovýchtvrdeníužskôr.Žalobcombolposkytnutýdostatočnýčasovýpriestornapredloženievšetkých
dôkazov, a to z titulu, že už vo vyjadrení žalovanej k žalobe bola spochybňovaná platnosť kúpnych
zmlúv s ohľadom na to, že sa jedná o spoločné nehnuteľnosti. Pre neaktívny prístup v spore jednej

sporovej strany nemožno zvyšovať trovy konania sporovej strany druhej a tiež spôsobovať prieťahy v
konaní. Napokon, žalobcovia na pojednávaní v súvislosti s návrhom na poskytnutie lehoty na označenie
dôkazov, ani nekonkretizovali (okrem notárskej zápisnice) o aké dôkazy sa má jednať.
8.2. Tvrdenie žalobcov, že sa nejedná o spoločné nehnuteľnosti, nakoľko nie je na nich rovnaký
okruh spoluvlastníkov neobstojí. S uvedenou argumentáciou sa súd prvej inštancie vyrovnal v bode 18.
odôvodnenia napadnutého rozsudku a odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že na LV č. XXX

(č. l. 210) a na LV č. XXX kat. úz. H. je v časti „iné údaje“ poznačené pod R 87/2016, že nehnuteľnosti
kat. úz. H. zapísané na LV č. XXX v 1; XXX - v 1/3;, XXX; XXX; XXX v kat. úz. S. na LV č. XXXX; v
kat. úz. N. na LV č. XXX; v kat. úz. M. na LV č. XXX; XXX; XXX, v kat. úz. G. C. na LV č. XXXX; XXXX
tvoria spoločnú nehnuteľnosť spoločenstva - Urbárska obec Rudno, Pozemkové spoločenstvo, IČO:
00626228. Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že nemôže byť rovnaký okruh spoluvlastníkov, keď

nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX a č. XXX tvoria spoločné nehnuteľnosti spoločenstva - Urbárska
obec Rudno, Pozemkové spoločenstvo, IČO: 00626228 len čiastočne, a to v prípade LV č. XXX v 1-ci a
LV č. XXX v 1/3-ne a vo zvyšnej časti nemusí byť rovnaký okruh spoluvlastníkov.
8.3. Rozhodnutím Okresného úradu Žilina, odboru opravných prostriedkov č. UPo5/2015-Ľu zo dňa
6. júla 2015 bolo zrušené rozhodnutie Okresného úradu Turčianske Teplice, katastrálneho odboru,

o povolení vkladu kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností vedenej pod sp. zn. V 363/2013, a to z
dôvodu, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom zmluvy sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti spolu s
ďalšími nehnuteľnosťami, ktoré neboli predmetom zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že kúpna zmluva
medzi žalobcami ako kupujúcimi a V.. V. C. ako predávajúcim (prípadne jeho právnymi nástupcami
D. C., I. C. a V. C.) nenadobudla vecno-právne účinky a žalobcovia nie sú evidovaní ako podieloví

spoluvlastníci na listoch vlastníctva. Z dôvodu zrušenia vkladového konania (nakoľko neboli predmetom
všetky nehnuteľnosti tvoriace spoločnú nehnuteľnosť a žalobcovia nepreukázali opak), je predmetná
zmluva absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje zákonu č. 97/2013
Z.z., konkrétne § 9 ods. 9. Teda v tejto časti nepreukázali aktívnu vecnú legitimáciu.
8.4. Žalobcovia na pojednávaní pred súdom prvej inštancie navrhovali zistiť štádium konania

na krajskom súde o žalobe pre nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bol zrušený vklad do katastra
nehnuteľností a následne prípadne prerušiť konanie, a to bez bližšieho označenia konania v správnom
súdnictve. Súd prvej inštancie dopytoval Krajský súd Bratislava (č. l. 166) o oznámenie stavu konania
o žalobe na preskúmanie rozhodnutia, a z odpovede z 9. marca 2021 vyplýva, že vec sa vedie pod
sp. zn. 2S/141/2020 a konanie nie je právoplatne skončené. Tým, že samotní žalobcovia iniciovali

žalobu o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o vklade kúpnej zmluvy, sú
účastníkmi tohto správneho konania, musia mať vedomosť v akom štádiu vybavenia sa vec nachádza
a navyše z oznámenia Krajského súdu Bratislava vyplýva, že sa má jednať o konanie vedené pod
sp. zn. 2S/141/2020 a žalobcovia v odvolaní udávali, že navrhli prerušiť konanie do právoplatného
skončenia konania vedenom na Krajskom súde v Bratislave, aktuálne vedené pod sp. zn. 2S/13/2018.

Teda žalobcovia nepredniesli konkrétny návrh na prerušenie konania pred súdom prvej inštancie, do
právoplatnosti skončenia ktorého konania a pred ktorým súdom navrhujú predmetné konanie prerušiť.
Navyše žalobcovia nepreukázali, že by bola odložená vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie o povolení vkladu kúpnej zmluvy, prípadne, že by uvedené rozhodnutie bolo
zrušené.

8.5. Podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a takto zisteným
skutkovým stavom je odvolací súd viazaný (§ 383 CSP). Žalobcovia v replike poukazovali na rozsudok
Okresného súdu Martin sp. zn. 17C/3/2021 zo dňa 12. augusta 2021, ktorým súd určil, že žalobcovia
sú vlastníkmi podielov získaných zmluvou zo dňa 6. mája 2013 (ktorej vklad bol zrušený - viď vyššie). Z
pripojeného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 17C/3/2021-54 zo dňa 12. augusta 2021 (č. l. 346)

vyplýva, že skutočne rozsudkom pre uznanie bolo určené, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností na
LV č. XXX kat. úz. H. v podiele 1/47, LV č. XXX, kat. úz. S. v podiele 1/47, LV č. XXX, kat. úz. S. v podiele
1/47, LV č. XXX v kat. úz. M. v podiele 1/47 a LV č. XXX v kat. úz. S. v podiele 1/94. V odôvodnení sa
konštatuje, že sa jedná o rozsudok pre uznanie podľa § 282 CSP a z odôvodnenia nevyplýva, že sa súd vtomto konaní zaoberal platnosťou právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 5. júna 2013. V preskúmavanej veci
mal súd prvej inštancie preukázané, že v čase jeho rozhodovania na listoch vlastníctva ako spoluvlastník
bol zapísaný V.. V. C., nar. XX. Z. XXXX, a preto žalobcovia ani týmto nepreukázali, že boli podielovými

spoluvlastníkmi daných nehnuteľností v období, za ktoré žiadajú priznať nárok v predmetnej veci.
Zároveň je nutné konštatovať, že v čase rozhodovania preskúmavanej veci žalobcovia mali vedomosť
o tom, že vec o určenie vlastníctva prebieha v konaní pod sp. zn. 17C/3/2021, napriek tomu súd
prvej inštancie na pojednávaní dňa 6. mája 2021 o tejto skutočnosti neinformovali. Žalovaná v duplike
namietala voči rozsudku pre uznania, s tým že bude uplatňovať dostupné prostriedky pre dosiahnutie

nápravy. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté s poukazom na § 396 ods. 1 CSP aplikujúc § 255 ods. 2
CSP, keď žalobcovia mali úspech v konaní v rozsahu 14,30 %, žalovaná v rozsahu 85,70 %, a preto čistý
úspech žalovanej činí 71,40 %. Preto žalovanej voči žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 71,40 %.

9. Proti tomuto rozsudku v rozsahu oboch jeho výrokov podali žalobcovia dovolanie. Dovolanie
podali z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Za vadný a nezákonný
považovali žalobcovia najmä postup odvolacieho súdu v rámci, ktorého sa odklonil od svojho skoršieho
predbežného právneho posúdenia/názoru vysloveného v uznesení č. k. 10Co/20/2020 z 27. februára

2020 v zmysle, ktorého mal súd prvej inštancie pripustiť zmenu/rozšírenie žaloby o nové skutkové
tvrdenia a dôkazy učinenú podaním žalobcov zo dňa 19. augusta 2019. Týmto postupom odvolací súd
odobril nezákonný postup prvostupňového súdu, ktorý uvedenú zmenu žaloby v konaní 24C/22/2019
nepripustil, pritom svoje rozhodnutia najmä zmenu právneho posúdenia otázky prípustnosti tejto zmeny
žalobyodvolacísúdvpodstatevôbecneodôvodnil.Rozsudokkrajskéhosúdu,rozsudokokresnéhosúdu

a konanie, ktoré im predchádzalo vykazujú:
- vadu ničím neodôvodneného nepripustenia zmeny žaloby ako jedného zo základných procesných
úkonov garantovaných v CSP v § 123 a § 139, čím bolo žalobcom odňaté právo konať pred súdom,
- vadunedostatočnéhoavdôsledkutohozmätočnéhoanepreskúmateľnéhorozhodnutia,kedyodvolací
súd nedostatočne odôvodnil svoj odklon od skoršieho právneho názoru vysloveného v tej istej veci o

potrebe pripustiť zmenu žaloby zo dňa 19. augusta 2019,
- odklon od ustáleného názoru dovolacieho súdu vysloveného Najvyšším súdom SR okrem iného aj
v konaní uznesením č. k. 1Co/37/1995 zo dňa 28. septembra 1995 (R 45/1996) v otázke prípustnosti
zmeny žaloby.
9.1. V dovolaní poukázali na stručnú genézu sporu. Žalobcovia uvádzajú, že prvostupňový súd primárne

pochybil tým, že nepripustil zmenu žaloby, čo do rozšírenia skutkového základu nároku. Následne na
tomto nesprávnom rozhodnutí založil svoje rozhodnutie, v ktorom argumentuje nedostatkom aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcov. Tým v zmysle jeho posúdenia svedčí vlastnícke právo, a teda
nárok na vyplatenie podielu na ťažbe iba v časti. Prvostupňový súd nemal žiadny dôvod nepripustiť
zmenu žaloby, čo naznačil aj odvolací súd v uznesení č. k. 10Co/20/2020 zo dňa 27. februára 2020.

K zmene žaloby došlo pred prvým pojednávaním vo veci. Skutkovo sa nejednalo o žiadnu zložitú
zmenu, resp. rozšírenie žaloby. Žalobcovia pre prípad, že by súd posúdil, že nie sú vlastníkmi lesných
pozemkov v dôsledku neplatne uzatvorenej kúpnej zmluvy, svoj nárok opreli o zmluvy o postúpení
pohľadávok, ktoré do spisu doložili. Nepripustenie rozšírenia skutkového základu o jednoduché tvrdenia
predložené listinnými dôkazmi, ku ktorému navyše došlo pred prvým pojednávaním s následným

zamietnutím podstatnej časti žaloby, s poukazom na neunesenie dôkazného bremena ohľadom aktívnej
vecnej legitimácie, je jednoznačným odopretím spravodlivosti a naplnením dovolacieho dôvodu, resp.
odvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.b)CSP.Pretožalobcoviapodaliodvolanie,ktoréodôvodnili
nesprávnym právnym posúdením otázky existencie vlastníckeho práva žalobcov, nadobudnutého
kúpnouzmluvouzodňa5.júna2013akoajnesprávnympostupomsúdu,ktorýmimbolaodňatámožnosť

konať a to nepripustením zmeny žaloby zo dňa 19. augusta 2019. Krajský súd potvrdil rozsudok
Okresného súdu, čím nevyhovel ani odvolaniu žalobcov ani odvolaniu žalovanej. V otázke platnosti
kúpnej zmluvy zo dňa 5. júna 2011 sa priklonil k právnemu názoru prvostupňového súdu a posúdil ju ako
neplatnú a v otázke nepripustenia zmeny žaloby len stručne uviedol dôvody v bode 20. odôvodnenia.
9.2. Dovolacia argumentácia žalobcov: k povahe podania zo dňa 19. augusta 2019 a k otázke

prípustnosti zmeny žaloby, ktorú toto podanie predstavovalo. Žalobcovia formulovali zmenu žaloby zo
dňa 19. augusta 2019 ako úkon urobený z opatrnosti. Urobili tak pre prípad, že súd po právnej stránke
skutkový stav opísaný v žalobe posúdi tak, že nárok žalobcov nie je daný z dôvodu neplatnej kúpnej
zmluvy, o ktorú opierali vznik svojho vlastníckeho práva k lesným pozemkom. Rovnako z opatrnostiuzatvorili s právnymi nástupcami pôvodného predávajúceho zmluvy o postúpení pohľadávok na podiel
na ťažbe drevnej hmoty z lesných pozemkov, ktoré riadne a včas doložili súdu. Žalobcom nie je zrejmé, v
čom mali rozšírením žaloby o nové skutočnosti konať v rozpore so zákonom. V odôvodnení odvolací súd

uviedol, že nárok žalobcov nebol podľa neho dostatočne individualizovaný. Podľa názoru žalobcov tento
nárok bol individualizovaný dostatočne. Žalobcovia žalobu aj jej zmenu odôvodnili skutočnosťami, ktoré
nemôžu súčasne vyvolávať právny následok vzniku žalovaného nároku. To znamená, že ak je platná
kúpna zmluva, je neplatná zmluva o postúpení pohľadávok a naopak, ak je kúpna zmluva neplatným
právnymúkonom,takzmluvaopostúpenípohľadávokjeplatná.Tátozmenažalobysavýškyžalovaného

nároku ani dokazovania iných skutočností okrem titulu jeho nadobudnutia nijako nedotkla. Žalobcovia v
zmene žaloby len opísali ďalšie skutočnosti, ktoré nastali popri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 5. júna
2013 a ktoré pre prípad jej neplatnosti odôvodňujú ich nárok. Odvolací súd postup žalobcov vyhodnotil
ako uplatnenia dvoch rôznych nárokov s čím žalobcovia nie sú stotožnení. Napriek tomu, však žiadny
právny predpis nezakazuje, aby si žalobca uplatnil žalobou súčasne dva a viac nárokov.
9.3. Vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že nemožno uplatňovaný nárok

odôvodňovať určitými okolnosťami, ktoré ak sa v konaní nepreukážu, tak eventuálne nárok odôvodniť
inými skutkovými okolnosťami, uviedol, že takto žalobcovia žalobu vôbec nekoncipovali. Týmito
procesnými úkonmi uplatnili postupne dva nároky v prevažnej časti založené na tých istých skutkových
okolnostiach, pričom žiadali, aby súd pre prípad určitého právneho posúdenia vyhovel žalobe na
skutkovomzáklade,žesúvlastníkmiapreprípadinéhoprávnehoposúdenia,žesúnositeľmižalovaného

práva na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. K obidvom skutkovým okolnostiam totiž došlo a
žalobcovia uzatvorením kúpnej zmluvy, ako aj uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok predložili
súdu dostatočné dôkazy. Problém bol len v tom, že nevedeli ako tieto dva rozdielne právne úkony posúdi
po právnej stránke.
9.4. Svoj nárok odôvodňovali žalobcovia všetkými nimi tvrdenými skutkovými okolnosťami, vrátane

uzatvorených zmlúv o postúpení pohľadávok. Odvolací súd v rozsudku uviedol, že žalobca už v žalobe
je povinný vyčerpávajúcim spôsobom opísať rozhodujúce skutočnosti a že nemá právo v rámci konania
nijako modifikovať obsah žaloby v reakcii na argumentáciu žalovaného, alebo právny názor súdu. Má
sa držať skutočností uvedených v žalobe a tieto nesmie počas konania meniť ani rozširovať. Takýto
názor nemá oporu v rozhodovacej praxi súdov všetkých inštancií a zároveň je v priamom rozpore so

znením § 139 a § 140 CSP. Poukázali na § 143 CSP, podľa ktorého súd nepripustí zmenu žaloby, iba
ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, alebo na
konanie by bol vecne alebo kauzálne príslušný súd.
9.5. Podľa žalobcov, zmena žaloby žalobcov zo dňa 19. augusta 2019 nepredstavovala ani jeden z
týchto prípadov. Žalobcovia navrhli rozšírenie žaloby, ktoré veľmi úzko súviselo s pôvodne žalovaným

nárokom, pretože sa týkalo tých istých účastníkov a s výnimkou právneho posúdenia, resp. právneho
titulu vzniku nároku aj tých istých skutočností podmieňujúcich jeho vznik (ťažba drevnej hmoty žalovanej
na určitom mieste v určitom čase a v určitom rozsahu, nevyplatenie podielu na ťažbe žalobcom, ani ich
právnym predchodcom). Napriek tomu odvolací súd nevzhliadol v postupe prvostupňového súdu, ktorý
nepripustil takúto zmenu žaloby, žiadne pochybenie.

9.6. Žalobcovia poukázali v odvolaní, že nepripustením zmeny žaloby súd odmietol konať vo veci.
Odňal im tak právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces aj s poukazom na čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky. Vo veci nepripustenia zmeny žaloby nie je možné v zmysle CSP podať odvolanie.
Keďže však prvostupňový súd prerušil konanie, žalobcovia sa bránili proti takémuto postupu a odvolací
súd v zrušujúcom rozhodnutí predbežne posúdil zmenu žaloby zo dňa 19. augusta 2019 tak, že táto

mala byť pripustená. Následne v rozpore s § 391 ods. 2 CSP, zmena žaloby prvostupňovým súdom
pripustená nebola, napriek záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu pripustená nebola a žaloba
v prevažnej časti bola zamietnutá. Odvolací súd na odvolanie žalobcov zmenil svoj skorší právny názor a
v rozsudku uviedol, že prvostupňový súd správne nepripustil zmenu žaloby. Urobil tak v čase, keď nárok
žalobcov uplatnený žalobou a jej zmenou je už premlčaný. Týmto postupom konal presne tak ako podľa

rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 472/2014 súdy konať nemajú. Aj v tomto smere konal odvolací
súd v rozpore so zákonom, resp. výkladom obsahu práva na súdnu ochranu. Ak prvostupňový súd a
neskôr aj odvolací súd považovali zmenu žaloby za nezlučiteľnú s pôvodným predmetom žaloby, mali
uplatniť postup podľa § 166 ods. 2 CSP, predmetný nárok vylúčiť na samostatné konanie. Takýto postup
je aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 CSP, t. j. so zásadou legitímnych očakávaní a princípom právnej istoty.

9.7. Žalobcovia osobitne poukázali na odklon odvolacieho súdu od skoršieho rozhodnutia vysloveného
v uznesení č. k. 10Co/20/2020 zo dňa 27. februára 2020. Žalobcovia sa spravovali predbežným právnym
názorom vysloveným počas prvostupňového konania. Keďže nemohli napadnúť nepripustenie zmeny
žaloby samostatným odvolaním a zároveň nedošlo ani k vylúčeniu nároku na samostatné konanie,napadli túto vadu až v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd však ani po neodôvodnenej
radikálnej zmene svojho vlastného predbežného právneho názoru nevzhliadol žiadnu vadu. Bolo by
žiadúce,abyodvolacísúdpodrobneastarostlivovyargumentoval,prečonáhleposúdilzmenužalobytak,

že ním nemala byť pripustená. Rozsudok krajského súdu je možné označiť za prekvapivé rozhodnutie.
9.8. Vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho rozsudku žalobcovia zhrnuli: K nosnej časti odvolania
žalobcov, ktorou je nepripustenie zmeny žaloby, zaujal odvolací súd stanovisko len v bode 20. svojho
rozhodnutia. Odvolací súd sa nezaoberal posúdením zmeny žaloby zo dňa 19. augusta 2019 z hľadiska
jej posúdenia podľa § 139 a nasl. CSP. Respektíve ak mal za to, že išlo o tak rozsiahly nový nárok, že o

ňomnebolomožnékonaťvtomtokonaní,takajzhľadiska§166CSPnezdôvodnil,prečopovažujenárok
žalobcov za nedostatočne individualizovaný a v čom konkrétne vidí prekážku jeho posúdenia. Vo veci
nepripustenia zmeny žaloby nie je prípustné samostatné odvolanie, preto bolo namieste, aby odvolací
súd zjavne prekvapujúce rozhodnutie odkláňajúce sa od jeho doterajšieho názoru kvalitne zdôvodnil. Aj
uvedený nedostatok napĺňa vady podľa § 420 písm. f) CSP.
9.9. Žalobcovia poukázali na to, že procesný postup odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie,

ktorým tieto súdy nepripustili v okolnostiach daného prípadu zmenu žaloby, spočívajúcu v nových
skutkových tvrdeniach a dôkazoch (o uzavretých zmluvách o postúpení pohľadávok), je zaťažený
nesprávnym právnym posúdením, pričom predstavuje odklon od ustáleného názoru odvolacieho súdu
vysloveného Najvyšším súdom SR, okrem iného aj v konaní pod sp. zn. 1Co/35/1995 zo dňa 28.
septembra 1995 (R 45/1996), podľa ktorého súd nepripustí zmenu žaloby z dôvodov podľa § 143 ods.

1 OSP, pôvodne § 95 ods. 2, prvá veta O.s.p., len vtedy, ak v čase zmeny žaloby už bolo vykonané
dokazovanie, ktoré by nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. V danom prípade
žalobcovia navrhli predmetnú zmenu žaloby vykonanú v štádiu výrazne predchádzajúcom prvému
meritórnemupojednávaniusúdu,resp.predvykonanímakéhokoľvekdokazovania.Sohľadom navyššie
uvedené mal odvolací súd posúdiť vec správne tak, že rozsudok okresného súdu mal zrušiť z dôvodu

nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie spočívajúceho v nezákonnom nepripustení
zmeny žaloby navrhovanom žalobcom.

10. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený a vec vrátená na konanie
súdu prvej inštancie s príkazom pripustiť zmenu žaloby zo dňa 19. augusta 2019 a o takto zmenenej

žalobe znova konať. Zároveň žiadali nahradiť trovy dovolacieho konania.

11. K dovolaniu podala žalovaná písomné vyjadrenie. Podané dovolanie považovala za neprípustné.
Žalovaná mala za to, že pokiaľ súd prvej inštancie svojím uznesením č. k. 24C/22/2019 zo dňa 3.
decembra 2009 rozhodnou tak, že nepripustil zmenu žaloby rozhodol správne a zákonne, pričom svoje

rozhodnutielogickyaveľmipresvedčivoodôvodnil.Preúplnosťdodala,žeponepripustenízmenyžaloby
žalobcom nič nebránilo v tom, aby si svoj nárok na základe nových podstatných skutkových tvrdení
uplatnili na súde osobitnou žalobou. Čo sa týka nedostatočného a nepreskúmateľného rozhodnutia
žalovaná uviedla, že krajský súd v zrušujúcom uznesení č. k. 10C/20/2020 v bode 11. uviedol, že
predmetom napadnutého uznesenia nie je rozhodnutie o zmene žaloby, preto odvolací súd dotknutú

súvislosť bezprostredne vecne neposudzoval. V záujme komplexnosti uviedol, že ak domáhanie sa
súdnej ochrany v prejednávanom prípade smeruje k vyplateniu náhrady za vyťaženú drevnú hmotu a
nárokujúci subjekt subsidiárne vymedzí skutkový základ tak, aby bolo možné sa zaoberať podstatou
sporovej veci, nie je žiaduce takúto zmenu nepripúšťať osobitne, ak bola vykonaná v štádiu výrazne
predchádzajúcom, prvému meritórnemu pojednávaniu súdu. Žalovaná zdôraznila, že zmenu žaloby

vecneneposudzovalodvolacísúd.Odvolacísúdžiadnyzáväznýprávnynázorvovzťahukzmenežaloby
vysloviť ani nemohol a žiadny záväzný právny názor k zmene žaloby ani nevyslovil.
11.1. Žalovaná ďalej poukázala na to, že ani druhý dovolací dôvod s poukazom na § 421 ods. 1 písm.
a) CSP nie je naplnený. Rozsudok krajského súdu nezávisel od vyriešenia právnej otázky - zmeny
žaloby, ale závisel od vyriešenia právnej otázky platnosti alebo neplatnosti kúpnych zmlúv, ktorými mali

žalobcovia nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k spoločnej nehnuteľnosti od ktorých spoluvlastníckych
podielovnásledneodvodzovaližalobouuplatnenýnárok.Podľažalovanej,odvolacísúdvdanomprípade
sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odkloniť ani nemohol. A z tohto dôvodu nemôže
byť dovolanie žalobcov ani prípustné. Okrem toho poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Cdo/161/2011.

12. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či súdané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť (§ 447 písm. c) a f) CSP).
12.1.Najvyššísúdopakovanevyjadrilzáver,vzmyslektoréhoprávonasúdnuochranuniejeabsolútnea

v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,

5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Najvyšší súd
v rámci dovolacieho konania neplní úlohy prvostupňového či odvolacieho súdu ako tretej inštancie
prebiehajúceho súdneho sporu. Úloha dovolacieho súdu spočíva v náprave najzávažnejších procesných
pochybení, resp. v riešení otázok zásadného právneho významu.
12.2. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

12.3. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
12.4. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V

zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.
To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

13. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
13.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

13.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcov, že v konaní došlo k nimi tvrdeným

vadám zmätočnosti.
13.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
13.4. Za vadu postupu a rozhodovania prvostupňového a odvolacieho súdu v zmysle § 420 písm. f)

CSP dovolatelia označili tú skutočnosť, že odvolací súd sa odklonil od svojho skoršieho predbežného
právnehoposúdenia/názoruvyslovenéhovuzneseníč.k.10C/20/2020zodňa27.februára2020,pričom
odvolací súd túto zmenu svojho postoja nezdôvodnil. Podľa názoru dovolateľov mala byť pripustená
zmena žaloby zo dňa 19. augusta 2019, nakoľko v danom prípade žalobcovia postupne uplatnili 2 nároky
v prevažnej časti založené na tých istých skutkových okolnostiach, pričom žiadali, aby súd pre prípad

určitého právneho posúdenia vyhovel žalobe na skutkovom základe, že sú vlastníkmi a pre prípad iného
právneho posúdenia, že sú nositeľmi žalovaného práva na základe zmluvy o postúpení pohľadávok.14. Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že Okresný súd Martin uznesením pod č. k.
24C/22/2019-131 zo dňa 3. decembra 2019 výrokom I. zmenu žaloby, podľa ktorej sa žalobcovia
domáhajú zaplatenia sumy vo výške 17 090,76 eura s príslušenstvom pripustil. Výrokom II. zmenu

žaloby, ktorou žalobcovia doplnili rozhodujúce skutočnosti nepripustil. Vo vzťahu k výroku II. v
odôvodnení rozhodnutia poukázal, že nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v doplnení rozhodujúcich
skutočností, nakoľko žalobcovia zmenou svojej žaloby pre prípad, že by súd dospel k záveru, že
nie sú spoluvlastníkmi označených nehnuteľností, žalobu odôvodnili aj tým, že pohľadávka na úžitky
z predmetných nehnuteľností za uvedené obdobie im bola postúpená ich právnymi predchodcami.

Žalobcoviatedažalobuodôvodňujúdvomaúplneodlišnýmiskutkovýmistavmi,ktorésinavyšenavzájom
protirečia. Pripustenie takejto zmeny žaloby, by teda spôsobilo jej zmätočnosť a súd ju preto nepripustil.
Proti predmetnému uzneseniu nie je prípustné odvolanie s poukazom na § 355 ods. 2 v spojení s §
357 CSP.
14.1. Ďalej z rozsudku odvolacieho súdu, dovolaním napadnutého z bodu 20. odôvodnenia
vyplynulo:,,že prvoradou námietkou žalobcov bolo, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval,

keď nepripustil zmenu žaloby, čo do rozšírenia skutkového základu nároku. Podľa § 132 ods. 1, 2
CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie, strán, pravdivé a úplné
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Z uvedeného vyplýva, že
žalobamusíobsahovaťnielenpresnéúdajeotom,čohosažalobcadomáha,aletiežnaakomskutkovom

základe uplatňuje svoj nárok. Nie je povinný podať právnu charakteristiku uplatňovaného nároku, ale je
povinný pravdivo a úplne opísať skutočnosti, z ktorých taký nárok jednoznačne vyplýva. Jedine žalobca
určuje predmet konania, ku ktorému vymedzeniu patrí aj označenie základu nároku. Vyčerpávajúce
opísanie rozhodujúcich skutočností už v žalobe je požadované zákonom, aby súd mohol od samého
začiatku konania usmerniť jeho priebeh v súlade s požiadavkou procesnej hospodárnosti. Opísanie

rozhodujúcich okolností musí jednoznačne individualizovať uplatnený nárok. Žalobcovia v žalobe
uplatnili svoj nárok odôvodňujúc, že sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a v návrhu
na pripustenie zmeny návrhu okrem tvrdenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi, v prípade posúdenia
ich nadobúdacích titulov ako neplatných, tvrdili, že ich nárok je daný eventuálne na základe zmluvy
o postúpení zo strany ich právnych predchodcov. Uvedené nie je možné považovať za jednoznačne

individualizovaný uplatnený nárok, preto v tejto časti je odvolacia námietka žalovaných neopodstatnená.
Nemožno uplatňovaný nárok odôvodňovať určitými okolnosťami, ktoré ak sa v konaní nepreukážu, tak
eventuálne nárok odôvodniť inými skutkovými okolnosťami.“
14.2. Je teda zrejmé, že odvolací súd sa uvedenou námietkou žalobcov na základe ich odvolania
zaoberal. Súd prvej inštancie na základe nepripustenej zmeny návrhu (ktorou žalobcovia doplnili

rozhodujúce skutočnosti ) rozhodoval o nároku žalobcov tak ako bolo uvedené v odôvodnení rozsudku
súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu bez pripustenej zmeny návrhu
žalobcov. Odvolací súd tak aproboval procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý nepripustil zmenu
žaloby udržateľným právnym názorom s poukazom na § 143 ods. 1 CSP, ak by výsledky doterajšieho
konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Sumarizujúc vyššie uvedené oprávňuje

dovolací súd vysloviť názor, že reflexia súdov nižších inštancií aj bez výslovnej konkretizácie smerovala
faktickyktomu,ževýsledkykonania,kuktorýmsadospelopredžalobcamipožadovanouzmenoužaloby
nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súviselo s predbežným hodnotením dôkazov
a boli výsledkom vnútorného presvedčenia súdov a ich myšlienkového postupu.
14.3. Dovolací súd v nadväznosti na predchádzajúci výklad upriamuje pozornosť na ustálenú

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorý vo svojom uznesení z 29. septembra 2011 sp. zn.
2Cdo/161/2011 (R 3/2012) uviedol: Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP [teraz § 420 písm. f) CSP, pozn.] nemôže
preskúmavať správnosť úvahy súdu riešiaceho otázku, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred
žalobcom navrhnutou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej

žalobe [§ 95 ods. 2 OSP (teraz § 143 ods. 1 CSP, pozn.)]. Ďalej z odôvodnenia predmetného judikátu
vyplýva, že zmena žaloby nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky
určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie
§ 95 ods. 1 OSP (teraz § 139 CSP, pozn.) dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu (len) so
súhlasom súdu; súd zmenu žaloby nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli

byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe [viď § 95 ods. 2 OSP (teraz § 143 ods. 1 CSP,
pozn.)]. V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom
žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky
konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladompre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného
presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu
o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený

napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila
alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné [viď § 202 ods. 3 písm. f) OSP (teraz § 357 CSP
a contrario, pozn.)]. Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP [teraz § 420 písm. f) CSP, pozn.], nemôže
prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (m. m. 3Cdo/94/2007, 3Cdo/304/2013, 7Cdo/93/2020,

8Cdo/303/2019).
14.4. Aj s poukazom na uvedené je táto dovolacia námietka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP neopodstatnená.
14.5. Taktiež je ešte potrebné poukázať na to, že nie je dôvodnou ani námietka dovolateľov v rámci
dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá spočíva v tom, že odvolací súd sa odklonil od
svojho skoršieho predbežného právneho posúdenia vo veci a to v uznesení č. k. 10Co/20/2020 s tým, že

odvolacísúdpredmetnýmuznesenímzrušiluznesenieOkresnéhosúduMartin.č.k.24C/22/2019-132zo
dňa 4. decembra 2019, ktorým Okresný súd prerušil konanie v súdenej veci do právoplatného skončenia
konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/137/2014. Súd v bode 11. odôvodnenia uviedol,
že predmetom napadnutého uznesenia nie je rozhodnutie o zmene žaloby, nakoľko proti takémuto
uzneseniu ani nie je odvolanie prípustné. Uviedol tiež, že v záujme komplexnosti, ak domáhanie sa

súdnej ochrany v prejednávanom prípade smeruje k vyplateniu alikvotnej časti náhrady za vyťaženú
drevnú hmotu a nárokujúci subjekt subsidiárne vymedzí skutkový základ tak, aby bolo možné zaoberať
sa podstatou sporovej veci, nie je žiadúce takúto zmenu nepripúšťať. Dovolací súd uvádza, že v danom
prípade nejde o záväzne vyslovený prvší právny názor odvolacieho súdu na základe, ktorého by mal byť
následne odvolací súd týmto viazaný, nakoľko táto úvaha bola v tomto uznesení uvedená len ako obiter

dictum, naviac v štádiu, keď táto zmena žaloby pripustená nebola. Ani táto dovolacia námietka z pohľadu
§ 420 písm. f) CSP nie je dôvodnou. Nie je preto možné konštatovať ani prekvapivosť rozhodnutia, či
porušenie čl. 2 CSP a to princípu právnej istoty.

15. Keďže dovolací súd dospel k záveru o tom, že prípustnosť dovolania žalobcov z ustanovenia § 420

písm. f) CSP nevyplýva pristúpil k posudzovaniu dovolania žalobcov z hľadiska ďalšieho uplatneného
dovolacieho dôvodu a to nesprávneho posúdenia veci odvolacím súdom.
15.1.Žalobcoviavyvodzujúdovolanieajzustanovenia§421ods.1písm.a)CSP(odvolacísúdsasvojim
rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Pre právnu otázku, ktorú má
na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd,

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie
senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojim
rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
15.2. Žalobcovia v tomto smere namietajú rovnako ako tak vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP aj vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu, namietajú procesný postup odvolacieho súdu

ako aj súdu prvej inštancie, ktorým súdy nepripustili v okolnostiach danej právnej veci zmenu žaloby
spočívajúcuvnovýchskutkovýchtvrdeniachadôkazoch(uzavretýchzmluváchopostúpenípohľadávok)
s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co/37/1995 zo dňa 28. septembra 1995,
ktoré bolo vydané aj v zbierke pod R 45/1996, podľa ktorého súd nepripustí zmenu žaloby z dôvodov
podľa § 143 ods. 1 CSP (pôvodný § 95 ods. 2 prvá veta O.s.p.) len vtedy, ak v čase zmeny žaloby už

bolo vykonané dokazovanie, ktoré by nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. V danom
prípade žalobcovia tvrdia, že predmetnú zmenu žaloby navrhli v štádiu výrazne predchádzajúcom prvé
meritórne pojednávanie súdu, respektíve pred vykonaním akéhokoľvek dokazovania.
15.3. Dovolací súd k predmetnému udáva, že vzhľadom aj na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR bod 14.3.), ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v posudzovanej

právnej otázke, sa nemôže jednať o odklon od ustáleného právneho názoru dovolacieho súdu. Okrem
iného treba zdôrazniť, že právne posudzovanie veci, ako správne uvádzala aj žalovaná, nezáviselo od
vyriešenia právnej otázky - pripustenia, resp. nepripustenia zmeny žaloby.
15.4. Z uvedených dôvodov bolo dovolanie žalobcov postupom podľa § 447 písm. c) a f) CSP
odmietnuté.

16. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje v zmysle § 451
ods. 3 veta druhá CSP, resp. žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, má preto právo na náhradu
trov dovolacieho konania s poukazom na ust. § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.