Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120210682
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5120210682.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária BURIK s.r.o., so sídlom
Námestie Svetozára Hurbana Vajanského 2, 036 01 Martin, IČO 52 804 364, proti žalovanému:
Slovenská republika – zast. Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO:

00 166 481, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním vo výške 3.000,-
eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/76/2020 - 240 zo
dňa 13.07.2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdŽilina(ďalejlen„okresnýsúd“alebo„súdprvejinštancie“)napadnutýmrozsudkomžalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Rozsudok prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 1 až 6 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z.z“).

1.1. Súd prvej inštancie v prvom rade uviedol, že uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru
Slovenskej republiky Čadca, Obvodného oddelenia Policajného zboru Kysucké Nové Mesto pod č.k.
ČVS: ORP-502/KM-CA-2015 zo dňa 16.06.2015, bolo voči osobe žalobcu vznesené obvinenie pre
prečin ,,Ublíženie na zdraví“ v zmysle § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin ,,Výtržníctvo“ v zmysle
§ 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pretože na podklade zistených skutočnosti bol dostatočne
odôvodnený záver, že sa žalobca dopustil konania opísaného v uvedenom uznesení. Predmetné

uznesenie pod č.k. ČVS: ORP-502/KM-CA-2015 zo dňa 16.06.2015, bolo žalobcovi doručené dňa
30.6.2018.

1.2. K predmetu veci súd prvej inštancie uviedol, že žalobca voči vyššie uvedenému uzneseniu nepodal
opravný prostriedok - sťažnosť, podľa tvrdenia žalobcu z dôvodu, že je laik, nevedel, aké dôsledky to
bude mať a bol v strese z toho, čo sa okolo neho dialo, a že žalobca od samého začiatku vedel, že

skutok,ktorýmujekladenýzavinu,spáchaljehoznámy/kamarátE.F.(ktorýnebolblízkouosobou),ktorú
osobu páchateľa žalobca dobre poznal a aj napriek uvedenému neuviedol v rámci trestného konania túto
osobu páchateľa z neznámeho dôvodu (resp. z dôvodu, že osobu E. F. ako kamaráta nechcel udať). Až
rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 28T/30/2016-444 zo dňa 12.12.2019, ktorý rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňom 13.12.2019 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, a to po 4 a pol roku.

1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na náhradu škody (majetkovej či nemajetkovej
ujmy) spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania (ktoré neskončilo právoplatným odsúdením)predpokladá skutočnosť, že trestné stíhanie bolo voči osobe žalobcu (obžalovanému) zastavené alebo
že bol spod obžaloby oslobodený. Inak povedané, že za ústavne konformný treba považovať výklad,
podľa ktorého výkladu v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, je rozhodujúci výsledok trestného konania.

1.4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide

o prípady hodné osobitného zreteľa.

1.5. Uviedol, že nepovažoval za sporné, že žalobca nepodal opravný prostriedok – sťažnosť proti
uzneseniuOkresnéhoriaditeľstvapolicajnéhozboruSlovenskejrepublikyČadca, Obvodnéhooddelenia
Policajného zboru Kysucké Nové Mesto pod č.k. ČVS: ORP-502/KM-CA-2015 zo dňa 16.06.2015,
ktorým uznesením bolo začaté trestné stíhanie voči osobe žalobcu z prezentovaného dôvodu, že je laik,

nevedel, aké dôsledky to bude mať a bol v strese z toho, čo sa okolo neho dialo. Uviedol, že žalobca od
samého začiatku dobre vedel, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu, spáchal jeho kamarát E. F., ktorú
osobu páchateľa žalobca dobre poznal a aj napriek uvedenému neuviedol v rámci trestného konania
túto osobu ako páchateľa z neznámeho dôvodu (resp. z dôvodu, že osobu E. F. ako kamaráta nechcel
udať), čo mohlo/nemuselo byť tiež dôvodom nepodania opravného prostriedku. Súd prvej inštancie

vzhľadom na uvedené dôvody konštatoval, že ich nemožno považovať za dôvod hodný osobitného
zreteľa v zmysle zákonného ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

1.6. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca si v trestnom
konaní nepočínal zodpovedne, pretože sa nechránil tým, že nepodal vo veci opravný prostriedok -

sťažnosť proti uzneseniu, ale ani počas celého trestného konania neoznačil osobu páchateľa, ktorú
osobu páchateľa od samého začiatku poznal a v rámci trestného konania vedeného proti jeho osobe,
žalobca osobu skutočného páchateľa kryl.

1.7. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak by žalobca podal opravný prostriedok voči vyššie uvedenému

uzneseniu, popísal podrobne známe dôvody, ktoré známe dôvody vylučovali trestnú zodpovednosť
žalobcu, označil svedkov (označil páchateľa, ktorý nie je žalobcovi blízkou osobou), je reálny predpoklad
hraničiaci s istotou, že by orgán rozhodujúci o opravnom prostriedku žalobcu zrušil vyššie uvedené
uznesenie a trestné stíhanie voči osobe žalobcu v úvode zastavil (bolo by vedené trestné stíhanie voči
skutočnému páchateľovi).

1.8. V závere svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že skutkový stav a osobu páchateľa
dobre poznala aj manželka žalobcu, ktorá manželka žalobcu bola ochotná od samého začiatku označiť
skutočného páchateľa pred orgánmi činnými v trestnom konaní (s čím nesúhlasil žalobca) a dopomôcť
tak k vyšetreniu veci a potrestaniu skutočného páchateľa trestného činu/činov, ktoré boli kladené

žalobcovi od samého začiatku za vinu.

1.9. Súd prvej inštancie záverom uzavrel, že sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu o tom, že sťažnosť
voči uzneseniu o začatí trestného stíhania bola „prepiatym formalizmom“.

1.10. O trovách konania rozhodol súd prvej inšancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“). Pretože súd prvej inštancie žalobu zamietol, úspešnou
stranou sporu bol žalovaný. S poukazom na uvedené priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

2.Protipredmetnémurozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobcavzákonnejlehoteodvolanievytýkajúc
súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.1. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenie veci,
rozhodnutie prvej inštancie je nepreskúmateľné a súd dospel k nesprávnym zisteniam.2.2. Prvá namietaná skutočnosť sa týkala nevyužitia opravného prostriedku – sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia. Uviedol, že v konaní bolo nesporné, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia nepodal, čo vyplýva aj zo zápisnice z jeho výsluchu zo dňa 28.10.2015, ktorá bola

oboznámená z vyšetrovacieho spisu. Z tejto zápisnice však vyplýva aj to, že s obvinením žalobca od
začiatku výslovne nesúhlasil, od počiatku tvrdil svoju nevinu a už v rámci prvého výsluchu v prípravnom
konaní označil piatich svedkov, ktorí s ním v čase, keď malo dôjsť k spáchaniu trestného činu boli.
Orgány činné v trestnom konaní z jeho označených piatich svedkov v prípravnom konaní nevypočuli ani
jedného. Po podaní obžaloby súd z týchto navrhovaných svedkov vypočul iba jedného a bez ďalšieho

odsúdil žalobcu, čo mu bolo zo strany krajského súdu vytknuté. Ani po zrušujúcom rozhodnutí krajského
súdu títo svedkovia vypočutí neboli, bol však oboznámený vyhotovený znalecký posudok z odboru
kriminalistickej antropológie, ktorý konštatoval, že s veľmi vysokou pravdepodobnosťou žalobca nie je na
video-zázname z miesta činu zachytený, ale jedná sa o celkom inú osobu. Žalobca bol preto oslobodený.
Krajský súd však aj napriek tomu zrušil oslobodzujúce rozhodnutie okresného súdu z dôvodu, že
neboli vypočutí žalobcom navrhovaní svedkovia. Po ich vypočutí bol žalobca definitívne oslobodený. K

vypočutiu svedkov, ktorých označil už v prvom výsluchu pred orgánom činným v trestnom konaní, však
došloažnapredposlednomhlavnompojednávanídňa11.06.2019,t.j.takmeroštyriroky,čovkonečnom
dôsledku viedlo k oslobodeniu spod obžaloby žalobcu. Tieto skutočnosti vyplývajú z oboznámeného
vyšetrovacieho spisu a oboznámeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T/30/2016.

2.3. Zdôraznil, že oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

2.4. Ďalej uviedol, že trvanie na podaní opravného prostriedku sa javí byť prílišným formalizmom, a to

primárne z dôvodu, že v prípadoch, pri ktorých je rozhodujúcim meradlom neskorší výsledok trestného
konania (ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, k oslobodeniu spod obžaloby, alebo k postúpeniu
veci inému orgánu, pri ktorých treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť ani začaté) aj s poukazom na to, že oslobodenie spod obžaloby má taký istý
význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, nie je nevyhnutné splnenie

podmienky v § 6 ods. 2 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. formou podania sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia.

2.5.Žalobcamázato,žeakbysatedaajpodmienkapodaniaopravnéhoprostriedkustriktnevyžadovala,
uvedené úvahy o neefektívnosti podania opravného prostriedku a skutočnosť, že na svojej nevine

preukázateľnetrvalužodpočiatku,aoznačovalsvedkov,jepotrebnépovažovaťzadôvodyosvedčujúce,
že sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa podľa poslednej vety § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. K tejto tvrdenej skutočnosti uviedol, že judikatúra ESĽP vychádza z toho, že pravidlo vyčerpania
opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil tie prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné
a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení. Sťažovateľ nie je povinný využívať opravné

prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne.

2.6. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu Českej republiky, rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, krajského súdu a okresného súdu.

2.7. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne z vykonaného dokazovania ustálil, že E.
F. mu nebol blízkou osobou. E. F. bol osoba, ktorá je v rodinnom alebo v obdobnom pomere (bratranec,
birmovný syn), a ktorého ujmu by pociťoval ako vlastnú. Má za to, že je preto nesporné, že boli blízkymi
osobami, čo však nie je podstatné, ak bol žalobca v postavení obvineného. Podstatným je, že sú to
orgány činné v trestnom konaní, ktoré majú dokazovať vinu, nie obvinený svoju nevinu a už vôbec

obvinený nie je povinný vyhľadávať páchateľa. Ďalej uviedol, že aj v takom prípade by mal právo
nevypovedať, keďže E. F. mu bol blízkou osobou, bol mu ako brat. Žalobca má ďalej za to, že riadne
označil svedkov už vo svojej prvej výpovedi, ktorí s ním boli a ktorí videli, že nič nespáchal. Navyše,
páchateľa označila na hlavnom pojednávaní jeho manželka, E. B., ktorú uviedol už v prípravnom konaní.

2.8. Tretia namietaná skutočnosť sa týkala nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Uviedol,
že uznesením č.k. 25C/76/2020-187 zo dňa 13.04.2022 v spojení s opravným uznesením súdu prvej
inštancie č.k. 25C/76/2020-188 zo dňa 22.04.2022 bol na samostatné konanie vylúčený iba nárok na
náhradu škody. Súd prvej inštancie nijakým spôsobom nereflektoval na samostatný nárok spočívajúciv náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nijakým spôsobom neodôvodnil zamietnutie
tohto nároku (nakoľko žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu).

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia
zo dňa 23.11.2020, 03.03.2021,18.03.2022 a svoje vyjadrenia na pojednávaní dňa 13.04.2022
a 20.09.2022. Má za to, že rozsudok prvej inštancie je zákonný a vecne správny a neboli splnené
podmienky v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorých splnenie je potrebné pre uplatnenie
nároku, a tiež nebolo preukázané, že by na strane žalobcu išlo o prípad hodný osobitného zreteľa

z objektívnych, resp. subjektívnych dôvodov. Uviedol, že rozhodnutie je v súlade s judikatúrou
NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky.PoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp.zn. 5Cdo/152/2018 zo dňa 27.10.2021.

4. Žalobca doručil súdu rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky, ktoré boli vo veci vznesené a týkali
sa právneho posúdenia veci.

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere, že žalobca si v trestnom konaní
nepočínal zodpovedne, pretože sa nebránil tým, že nepodal vo veci opravný prostriedok - sťažnosť proti
uzneseniu v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a ani počas celého trestného konania neoznačil
osobu páchateľa, ktorú osobu páchateľa od samotného začiatku poznal a v rámci trestného konania
vedeného proti jeho osobe žalobca osobu skutočného páchateľa kryl. Súd prvej inštancie sa nestotožnil

tiež s tvrdením žalobcu, že sťažnosť voči uzneseniu o začatí trestného stíhania bola ,,prepiatym
formalizmom“.

8. Primárne odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú
povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením

sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá
v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval
správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil,
ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009).

9. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné

pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia
podmienok konania.

10. Odvolací súd uvádza, že zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho
orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom
zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

11. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, musia
byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i praxi označujú ako predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto predpokladov (podmienok):
1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne relevantná udalosť spôsobujúcaškodu (škodná udalosť), 2. nepriaznivý následok protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým
je určitá škoda (ujma), 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti
(protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou)

a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

12. Odvolací súd sa predovšetkým stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil otázku, či je v danom prípade využitie opravného prostriedku – sťažnosti proti
uzneseniu o vznesení obvinenia v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. potrebné.

13. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru
Slovenskej republiky Čadca, Obvodného oddelenia Policajného zboru Kysucké Nové Mesto pod č.k.
ČVS: ORP-502/KM-CA-2015 zo dňa 16.06.2015, bolo voči osobe žalobcu vznesené obvinenie pre
prečin ,,Ublíženie na zdraví“ v zmysle § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin ,,Výtržníctvo“ v zmysle
§ 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

14. Odvolací súd, vychádzajúc z obsahu spisového materiálu uvádza, že konanie pred súdom bolo
začaté podaním obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina pod sp.zn. 4Pv/114/15-5511 -15 dňa
11.03.2016 pre prečin ublíženia na zdraví v zmysle § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

15. Ďalej má odvolací súd za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 28T/30/2016 – 185
zo dňa 10.08.2017 bol žalobca uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví v zmysle § 156 ods. 1
Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a bol žalobcovi
uložený peňažný trest vo výmere 500,- eur, pre prípad zmarenia peňažného trestu bol uložený náhradný

trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiace a iné. Žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Žiline uznesením č.k. 1To/1214/2017 – 221 zo dňa 19.12.2017 zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina
č.k. 28T/30/2016 – 185 zo dňa 10.08.2017 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

16.OkresnýsúdŽilinarozhodolrozsudkomč.k.28T/30/2016–303zodňa04.09.2018tak,žežalobcabol

spod žaloby oslobodený. Okresná prokuratúra podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súdu v Žiline
uznesením č.k. 3To/88/2018 – 342 zo dňa 08.01.2019 tak, že rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.
28T/30/2016 – 303 zo dňa 04.09.2018 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

17. Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že Okresný súd Žilina rozhodol rozsudkom č.k.

28T/30/2016 – 444 zo dňa 12.12.2019 tak, že žalobca bol spod žaloby oslobodený, nakoľko bolo
preukázané, že skutok, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu nespáchal. Predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 13.12.2019.

18. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide

o prípady hodné osobitného zreteľa.

19. Z doslovného výkladu vyššie citovaného zákonného ustanovenia možno právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
spôsobená škoda, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušných orgánov a súčasne

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti
nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok podľa osobitných predpisov.

20. Odvolací súd prvotne konštatuje, že v posudzovanom prípade je určujúce to, že žalobca bol
v trestnom konaní právoplatne oslobodený spod obžaloby, nakoľko bolo preukázané, že skutok, ktorý

bol žalobcovi kladený za vinu, nespáchal.

21. S poukazom na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania a skutočnosť, že zákonč.514/2003Z.z.výslovneneupravujeprávonanáhraduškodyvprípadetrestnéhostíhaniaasozreteľom
nato,žepodstatanárokunanáhraduškodysavtomtoprípadeneviaženanesprávnosťpostupuorgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania, niet

pochýb o tom, že zmysel a účel ustanovenia § 6 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku má osobitných predpisov,
má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným.

22. Ťažisko odvolacej námietky žalobcu je v tvrdení, že v danom prípade nebol povinný podať opravný
prostriedok - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre úspešne priznanie nároku v zmysle §
6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

23. V súvislosti s námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že nárok

na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti za škodu podľa vyššie citovaného platného
a účinného právneho predpisu. V nadväznosti na uvedené systematickým a logickým extenzívnym
výkladom dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
oslobodenia spod obžaloby, je potrebné z celkového hľadiska konštatovať, že trestné stíhanie bolo

nedôvodné a v konečnom dôsledku nezákonné.

24. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, ktorý zjednotil, že splnenie podmienky podať riadny opravný
prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod

obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Veľký senát v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že:
„podľa doslovného výkladu príslušných ustanovení zákona možno právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a súčasne náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému

rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Avšak sumarizujúc vyššie uvedené
právne východiská, zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že ide o špecifický prípad zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne
neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a so zreteľom na to, že podstata nároku
na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania, niet pochýb o tom, že
zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá
taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení
obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť
podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad

o spáchaní trestného činu obvineným. Týmto spôsobom dochádza k rozporu znenia so zmyslom
a účelom príslušných ustanovení zákona, o ktorých jednoznačnosti na podklade doposiaľ uvedeného
v okolnostiach konkrétnej veci niet pochybností, na základe čoho bolo plne opodstatnené, aby veľký
senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia § 6
ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.

Dôsledkom tejto interpretácie je potom záver vyslovený v tretej výrokovej vete rozsudku veľkého senátu,
že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa
nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“.

25. Veľký senát vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol: ,,...všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie
je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných
právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať

svojv§le (arbitrárnosť) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej úvahe (m.m.III.
ÚS 72/2010).“26. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,
že v danom prípade bolo potrebné, aby žalobca podal opravný prostriedok - sťažnosť voči uzneseniu
o vznesení obvinenia.

27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Ak
bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie
je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 1, 2 CSP).

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť aplikujúc pritom
právny záver odvolacieho súdu vyjadrený v odôvodnení rozhodnutia ohľadne dôvodnosti priznania
nároku v zmysle § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Následne súd prvej inštancie zdôvodní,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal a ako ich skutkovo a právne
vyhodnotil. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí, tak aby z odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevyplývala jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu a zmyslu.

29. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1 a 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP
rozhodne aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)