Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/162/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613207042
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1613207042.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B.. E. M., narodeného XX. C. XXXX, G., V. G.
XXXX/XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou, Malacky, Pribinova 3, proti žalovanému
Mesto Malacky, Bernolákova 5188/1A, IČO: 00 304 913, zastúpenému advokátskou kanceláriou
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Bratislava, Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, o
určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn.

5Cpr/5/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. februára 2022 sp.
zn. 4 CoPr/7/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. februára 2022 sp. zn. 4 CoPr/7/2021, vo výroku, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z
pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi 26. apríla 2013, z r u š u j e a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky rozsudkom (v poradí druhým) z 12. októbra 2017 č. k. 5Cpr/5/2013 - 287
určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 26. apríla 2013 je neplatná, žalovanému
uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 36 202,06 eura s 5% ročným úrokom z
omeškania odo dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia, uskutočniť všetky príslušné odvody za
žalobcu a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.

1.1. Viazaný právnym názorom prijatým v uznesení Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra
2016, sp. zn. 4Copr/13/2015, ktorým zrušil prvý rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2015 č. k.
5Cpr/5/2013 - 150, ktorým pôvodne súd žalobu zamietol, majúc za preukázané, že došlo k naplneniu
hmotnoprávnych predpokladov pre platnosť danej výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny, zameral
sa v ďalšom konaní na zistenie splnenia formálnych predpokladov skončenia pracovného pomeru s
poukazom na znenie § 74 Zákonníka práce. Konštatoval, že žalovaný predložil stanovisko ZO OZ

vo veci ukončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom zo dňa 25. apríla 2013. Z obsahu
tohto dokumentu sa súdu prvej inštancie nepodarilo zistiť, v akom zložení sa malo konať zasadnutie
ZákladnejorganizácieodborovéhozväzuverejnejsprávySLOVES,MestskýúradMalacky,keďžalovaný
nepredložil zápisnicu z takéhoto zasadnutia, nemal za preukázané, či bol niekto zapisovateľom a nebola
predložená prezenčná listina prítomných členov. Mal za nepreukázané, či sa jednalo o riadne, alebo
o mimoriadne zasadnutie. Právne posúdil, že splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať

so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce (ďalej aj len ,,ZP“) nastane len
vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru obsahuje náležitosti
uvedené v § 61 ods. 2 ZP. Už vzhľadom na tieto dôvody vyslovil názor, že žiadosť žalovaného na
prerokovanie výpovede náležitosti ustanovené v § 61 ods. 2 ZP neobsahovala. Uzavrel, že žalovaný
napriek žiadosti žalobcu nepredložil žiadosť o predchádzajúce prerokovanie výpovede danej žalobcovi.
Keď takúto žiadosť predložil (čl. 197 spisu) mal za to, že ju predložil so svojou pečiatkou, avšak už

so sídlom na Bernolákovej 5188/1A v Malackách, keď mal za nad akúkoľvek pochybnosť preukázané,
že Mestský úrad Mesta Malacky sídli na Bernolákovej ulici až od mesiaca september 2016 a doaugusta 2016 mal sídlo na Radlinského ulici č. 1 v Malackách. Ďalšie dôvody (neexistencia zápisnice
o prerokovaní, neexistencia prezenčnej listiny, neexistencia riadnej evidencie žiadosti a nasledovného
stanoviska) označil tiež za spôsobilé pre neplatnosť výpovede. Z vykonaného dokazovania tak ustálil, že

žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede buď nebola prerokovaná vôbec, alebo bola prerokovaná
iba formálne, bez toho, aby sa odborová organizácia naozaj vyjadrila k argumentom žalobcu, ktoré mala
mať k dispozícii. Dospel k záveru, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi, nebola prerokovaná so
zástupcami zamestnancov spôsobom, ktorý predpokladá § 17 ods. 2 ZP. Z tohto dôvodu ju tiež posúdil
ako neplatnú.

1.2. Z tohto titulu rozhodol i povinnosti vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 36 202,06 eura s
5% ročným úrokom z omeškania odo dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia, uskutočniť všetky
príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. marca 2019 sp. zn. 4CoPr/6/2018, na odvolanie žalovaného
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z

pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26. apríla 2013. Rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach týkajúcich sa náhrady mzdy, povinnosti vykonať za žalobcu odvody a náhrady
trov konania zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. Uviedol, že súd prvej inštancie, viazaný vysloveným právnym názorom súdu odvolacieho, správne
procesne vo veci postupoval, ak sa zameral najskôr na zistenie naplnenia alebo nenaplnenia formálnych

zákonom vyžadovaných predpokladov pre platnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol pracovný
pomer so žalobcom žalovaným ukončený. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že výpovedný dôvod vo výpovedi žalovaného realizovanej listom z 26. apríla 2013 nebol uvedený
zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Preskúmaním textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru
dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že výpovedný dôvod v nej vymedzený

je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod
výpovede žalovaného žalobcovi je vymedzený tak, že nie je dôvod pochybovať o tom, že by mohol
byť zamenený s iným prípadným výpovedným dôvodom. Odvolací súd sa však stotožnil s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný, nesúci dôkazné bremeno o naplnení formálnych zákonných
predpokladov pre platnosť právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru, nepreukázal dokazovaním

vykonaným pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť prerokovanie relevantnej výpovede
so zástupcami zamestnancov zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď na listinné dôkazy doložené
žalovaným v rámci konania odvolacieho odvolací súd nereflektoval s poukazom na § 366 CSP. Odvolací
súd vyhodnotil, že v danom prípade k naplneniu žiadneho z uvedených taxatívne vymedzených dôvodov
pre možnosť doplnenia dokazovania v rámci konania odvolacieho nedošlo. Vyhodnoteniu výsledkov

vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nemožno nelogickosť vytknúť,
keďipodľaodvolaciehosúdužalovanývkonanínadvšetkupochybnosťnepreukázal,žebyprerokovanie
výpovede neprebehlo len formálne. Zo žalovaným doložených listinných dôkazov nevyplýva nadovšetko
pochybnosť, že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i
samotná výpoveď, resp. že samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede

z pracovného pomeru. Odvolací súd sa stotožnil hodnotením dôkazov realizovaným súdom prvej
inštancie, keď v zhode s ním dospel k záveru, že listinný dôkaz založený na č. 1. spisu 197 je
pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za účelom získania úspechu vo veci. Vzhľadom na uvedené,
keď súd prvej inštancie ustálil, že prerokovanie výpovede danej žalovaným žalobcovi nebolo realizované
zákonu zodpovedajúcim spôsobom, resp. že takéto prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov

žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť nepreukázal, nebolo jeho
povinnosťou (a ani povinnosťou súdu odvolacieho) vyhodnotiť výsledky vykonaného dokazovania v tom
smere, či žalobca porušil alebo neporušil pracovné povinnosti, resp. či existovali alebo neexistovali
prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže nedodržanie povinnosti obsiahnutej
v § 74 ZP je sankcionované neplatnosťou výpovede bez ďalšieho. Vo zvyšku, t. j. v napadnutej časti

týkajúcej sa žalobou uplatneného nároku na náhradu mzdy a závislých častiach týkajúcich sa uloženia
povinnosti žalovanému vykonať za žalobcu odvody a nároku na náhradu trov konania napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko súd prvej inštancie
nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia pokiaľ ide o túto časť žalobou uplatneného nároku
odňal stranám sporu právo na spravodlivé súdne konanie pre nemožnosť riadne sa brániť vysloveným

argumentom súdu v rámci konania odvolacieho.

3. Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, podal dovolanie
žalovaný a navrhol napadnutý rozsudok, alternatívne i rozsudok súdu prvej inštancie, zrušiť.4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,dovolací súd“) uznesením z 31. marca 2021 sp. zn.
8Cdo/240/2019 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Dovolací súd mal za to, že odvolací súd sa neriadil atribútmi spravodlivého procesu pri svojom
rozhodovaní, a odôvodnenie jeho rozsudku nedalo odpoveď na základnú otázku, ktorá bola však
podľa neho rozhodujúca pre záver o platnosti, či neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaného
so žalobcom výpoveďou z 25. apríla 2013, keď sám uviedol, že nebolo vzhľadom na tento záver

povinnosťou súdu zaoberať sa dôvodmi výpovede (bod 30 rozsudku krajského súdu). Naopak jeho
záver,že:„hodnoteniuvýsledkovvykonanéhodokazovaniasúdomprvejinštancienemožnonelogickosť
vytknúť, keď i podľa odvolacieho súdu žalovaný v konaní nadovšetko pochybnosť nepreukázal, že by
prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací
súd považuje za správne. Zo žalovaným predložených dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť,
že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď,

resp. samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru.
Odvolací sa stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaných súdom prvej inštancie, keď v zhode s ním
dospelkzáveru,želistinnýdôkazzloženýnač.l.spisu197jepravdepodobnevyprodukovanýdodatočne
za účelom získania úspechu vo veci. „( bod 28), nemožno vyhodnotiť ako súladným s právom na
presvedčivé odôvodnenie.

6. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) súd musí v rozhodnutí uviesť
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Ak ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ide teda o oveľa

širšiu škálu nedostatkov odôvodnenia, pričom ak chce súd uzavrieť, že odôvodnenie je dostatočné, mal
by na argumenty súdu poukázať a vysvetliť ich súvis s konečným rozhodnutím, keďže odôvodnenie súdu
nižšej inštancie podávateľa opravného prostriedku nepresvedčilo.

7. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

8. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd mal možnosť odstrániť ním

tvrdené pochybnosti („pravdepodobne vyprodukovaný dôkaz“) v konaní sám, keď formalisticky pristúpil
k dôkazom navrhnutým v odvolacom konaní. I keď odvolací súd poukázal na skutočnosť, že dôkazy
o prerokovaní výpovede zo strany zástupcu zamestnávateľa boli predložené až v odvolacom konaní,
vzhľadom na priebeh celého sporu, i právny záver, ktorý vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom
uznesením vyslovil odvolací súd, procesný postup odvolacieho súdu má znaky formálnosti, a jeho

závery (pravdepodobne) sú nepresvedčivé a arbitrárne. Umožnenie sporovej strane uskutočniť jej
patriace procesné práva bez toho, aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu
s uplatnenými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, je postupom súdu, pri ktorom
je realizácia práva na spravodlivý proces len iluzórna.

9. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23. februára 2022 sp. zn. 4CoPr/7/2021 rozhodol tak, že potvrdil
rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastitýkajúcejsaurčenianeplatnostivýpovedezpracovného
pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26. apríla 2013.10. Odvolací súd potom, ako podrobne zopakoval v odôvodnení svojho rozsudku priebeh konania, svoje
závery, vyjadrené v zrušenom rozsudku, ako aj rozsiahlu polemiku s dôvodmi uznesenia dovolacieho
súdu, vyjadril presvedčenie o nemožnosti vykonať dôkazy doložené v rámci odvolacieho konania v

danom prípade, s čím súvisí, že nemohol odstrániť nedostatok dôkazov vykonaných pred súdom prvej
inštancie a len pravdepodobnosť prijatých skutkových záverov v odvolacom konaní, nakoľko mu to
neumožnil za danej situácie zákon. Odvolací súd nemohol vykonať dôkazy doložené v odvolacom
konaní, ktoré bol žalovaný povinný doložiť do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie.

11. Odvolací súd uzavrel, že za dôkaznej situácie v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k
nepochybnému a jednoznačnému preukázaniu skutočnosti žalovaným, že výpoveď z pracovného
pomeru daná žalobcovi bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, nakoľko v konaní pred
súdom prvej inštancie doložené dôkazné prostriedky (listiny) boli opatrené pečiatkou sídla žalovaného
z neskoršieho obdobia, než v ktorom mala byť výpoveď z pracovného pomeru podľa § 74 ZP
prerokovaná. Výsledkom hodnotenia vykonaného dokazovania preto nemohol byť záver o riadnom a

zákonu a judikatúre zodpovedajúcom prerokovaní výpovede, t.j. skutkové tvrdenia žalovaného neboli
vykonaným dokazovaním až do vydania uznesenia o skončení dokazovania potvrdené dôkaznými
prostriedkamidoloženýmisúduprvejinštancievrámcikonaniapredním.Zvyššiecitovanýchprocesných
ustanovení, najmä z ustanovenia o zákonnej koncentrácii pri dokazovaní, taktiež z ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii pri dokazovaní jednoznačne vyplýva, že na neskôr doložené dôkazy nie je

možné prihliadať a ani ich neskôr vykonať, keďže ich vykonanie by znamenalo nariadenie ďalšieho
pojednávania v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, a to obzvlášť v prípade prejednávania
individuálneho pracovnoprávneho sporu, v ktorom nemôže byť na ťarchu žalobcu ako zamestnanca
oneskorené doloženie dôkazov žalovaným zamestnávateľom, a to i bez toho, že by do procesného
kódexu (CSP) nebolo zavedené zákonodarcom ust. § 366 CSP o novotách v odvolacom konaní, ktoré

ešte navyše nemožnosť použitia nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (dôkazov) v
odvolacom konaní okrem taxatívne vymedzených prípadov priamo vylučuje. Vychádzajúc z dikcie tohto
ustanovenia vyplýva, že nové prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany je v odvolacom
konaní možné použiť len v prípade, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia senátu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol
uplatniťvkonanípredsúdomprvejinštancie.Jenepochybné,žedoloženímdôkazovvodvolacomkonaní
žalovaný netvrdil, že sa majú týkať procesných podmienok alebo vylúčenia sudcu, či nesprávneho
obsadenia senátu.

12. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný s poukazom na § 420 písm. f) CSP, majúc
za to, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu, vyslovený
v uznesení z 31. marca 2021 sp. zn. 8Cdo/240/2019, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu
krajského súdu, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Vytýkal odvolaciemu súdu, že
neurobil nič iné, iba zopakoval vadu, pre ktorú mu dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na

ďalšie konanie, keď mu zároveň vytkol formalistický prístup k návrhu na vykonanie dôkazov.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v
súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP),

pričom dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale i dôvodné.

14. Žalovaný (ďalej i dovolateľ) vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

15. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k takému
nesprávnemu procesnému postupu súdu, ktorý znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnymporiadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

17. Najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd celkom neprípustne - len na základe vlastného
uváženia, nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu zaujatý v predchádzajúcom
zrušujúcom (kasačnom) rozhodnutí najvyššieho súdu. Dovolací súd by sa pri odôvodňovaní tohto
zrušujúceho uznesenia mohol v zásade obmedziť len na konštatovanie, že už samo nerešpektovanie
záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho predchádzajúcom zrušujúcom

rozhodnutí zakladá bez ďalšieho dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v
dôsledku nerešpektovania § 455 CSP. (pozri R 76/2016 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo/104/2001. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, je súd
nižšieho stupňa viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako
aj pri aplikácii procesných predpisov).

18. Dovolací súd však dáva do pozornosti, že i keď v predmetnej veci ide o pracovnoprávny spor (t.j.
konanie je zaradené v osobitnej časti CSP - Spory s ochranou slabšej strany) súdy nemôžu rezignovať v
konaní na základné princípy vyjadrené v Civilnom sporovom poriadku. Podľa čl. 15 ods. 1 CSP dôkazy a
tvrdeniastránsporuhodnotísúdpodľasvojejúvahyvsúladesprincípmi,naktorýchspočívatentozákon.
V zmysle čl. 2 ods. 2 CSP právnou istotou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom ak
takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo. Ak súd nedospeje na základe tvrdení strán sporu a vykonaných dôkazov
k dôvodnému záveru, že sú splnené všetky podmienky na vydanie rozhodnutia v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, resp. ak nie sú splnené podmienky na vydanie

spravodlivého rozhodnutia, obstará aj bez návrhu strán dôkazné prostriedky a vykoná dokazovanie na
vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci samej. Potom rozhodne v súlade s princípom právnej istoty, na
ktorýkladiezákonodarcaosobitnýdôrazvčl.2ods.1CSP- ochranaohrozenýchaleboporušenýchpráv
aprávomchránenýchzáujmovmusíbyťspravodliváaúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.

19. Dovolací súd zotrváva na svojom závere, vyjadrenom v uznesení, ktorým zrušil predchádzajúci
rozsudok krajského súdu (z 20. marca 2019 sp. zn. 4CoPr/6/2018), že vzhľadom na priebeh celého
konania (najmä s poukazom na odôvodnenie a závery uzneseniu krajského súdu z 30. septembra
2016 sp. zn. 4CoPr/13/2015, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol),
postup odvolacieho súdu bol arbitrárny a tento nedostatok neodstránil odvolací súd ani v nasledujúcom

rozhodnutí. Jeho odôvodnenie opierajúce sa len o koncentráciu v konaní, nie je v súlade s hore
uvedenými základnými princípmi Civilného sporového konania, vzhľadom i na spor, ktorý prebieha, aj
na základe uznesenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil a vrátil prvé rozhodnutie s príkazom na doplnenie
dokazovania súdu prvej inštancie, už od roku 2013.

20. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd tým, že nerešpektoval
ustanovenie § 455 CSP a súčasne opätovne vydaním formálneho a arbitrárneho rozhodnutia, porušil
práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

21. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací

súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Dovolací súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.