Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 22CoCsp/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1222204662
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1222204662.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov: JUDr.

Peter Duman a Mgr. Matúš Staríček v spore žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika, s. r. o., ,
so sídlom Československej armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, Česká republika, IČO: 24 785 199,
zastúpený spoločnosťou ŠMÍDA advokátní kancelář s. r. o., organizačná zložka, so sídlom Námestie sv.
Egídia 42/97, 058 01 Poprad, IČO: 47 255 773, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 14 068,79 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti výroku
I. a III. rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10Csp/13/2023 – 175 zo dňa 20.04.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že žalobu v časti

o zaplatenie 8 775,55 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 24. decembra 2020 do zaplatenia
z a m i e t a .

II. Žalovaná má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
8 775,55 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 24.12.2020 do zaplatenia do troch dní od

právoplatnosti rozsudku, výrokom II. v ostatnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi voči
žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 26 % trov konania.

1.1 Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 369 ods. 3, § 497 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 2, 3, 5, 9, § 54 ods.
1, 2, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, 2, § 565 a § 101 a § 103 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods.

2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách a § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C. s. p.“).

1.2 Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 10.01.2018 právny predchodca žalobcu
ako veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a. s.) a žalovaná ako dlžník uzavreli Zmluvu o splátkovom úvere č.

5139657376, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý spotrebný jednorazový úver na čokoľvek vo
výške 12 760 eur za fixnú úrokovú sadzbu do splatnosti vo výške 10,90 % ročne, pričom po zohľadnení
zľavy bola výsledná výška úrokovej sadzby 8,90 % p. a. v deň uzatvorenia zmluvy najviac do výšky
stanovenej právnym predpisom. V zmluve je uvedená výška splátky 197,32 eura mesačne, splatná v20. deň v kalendárnom mesiaci s tým, že výška poslednej splátky je uvedená v splátkovom kalendári.
Splatnosť prvej splátky mala byť 20.02.2018, počet splátok 96, konečná splatnosť 20.01.2026, RPMN
10,98 %, priemerná RPMN 8,80 %, celková čiastka spojená s úverom 18 940,51 eura, odplata 9,82

% p. a., poplatok za poistenie k úveru 9,75 eura mesačne. Výzvou zo dňa 30. októbra 2020 právny
predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 2 673,16
eur. Zároveň ju upozornil, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy v stanovenej lehote je banka oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Listom (Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti) zo
dňa 02. decembra 2020 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že nastal prípad porušenia v

zmysle bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre Hypotekárne a splátkové úvery,
a banka preto vyhlásila ku dňu 1. decembra 2020 mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Pohľadávku vo
výške 12 462,27 eura mala žalovaná uhradiť do 15 dní. Oznámenie bolo doručené žalovanej dňa 08.
decembra 2020. Výzvou zo dňa 17. decembra 2020, právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na
úhradu dlžnej sumy 12 458,59 eura s tým, že ak dlžnú sumu neuhradí, tak banka je oprávnená postúpiť
pohľadávku tretej osobe. Oznámením zo dňa 30. marca 2021 právny predchodca žalobcu žalovanej

oznámil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23. marca 2021 došlo k postúpeniu
pohľadávky na žalobcu. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.03.2021 sa postupca
Slovenská sporiteľňa, a. s a postupník KRUK Česká a Slovenská republika, s. r. o. dohodli na postúpení
pohľadávky.

1.3 Žalovaná vzniesla námietku premlčania, ktorú súd prvej inštancie posúdil podľa § 103 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky, pre
nesplnenie ktorej sa stal zročným celý dlh, touto bola splátka zo dňa 20.08.2020. Trojročná premlčacia
doba na uplatnenie práva na zaplatenie úveru tak začala plynúť od 21.08.2020, ktorým dňom mal veriteľ
prvú objektívnu možnosť výkonu svojho práva (§ 101 Občianskeho zákonníka) a ktorej posledný deň

uplynie 21.08.2023. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že žaloba bola podaná dňa 20.09.2022,
teda pred uplynutím premlčacej doby.

1.4 Pokiaľ ide o námietku žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie
mal za preukázané, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa) žalovanej zaslal výzvu zo dňa 17.12.2020, ktorou

ju vyzval na zaplatenie 12 458,59 eura po zosplatnení úveru. Zmluva o postúpení pohľadávok bola
uzavretá medzi veriteľom a žalobcom dňa 23.03.2022, teda po uplynutí 93 dní (§ 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách). Súd prvej inštancie tak mal za preukázané, že pohľadávka v čase jej
postúpenia bola spôsobilá na postúpenie.

1.5 K námietke žalovanej o nesprávnom zosplatnení úveru súd prvej inštancie uviedol, že má za
preukázané, že veriteľ zaslal žalovanej výzvu 30.10.2020 a upozornil ju, že je v omeškaní so splácaním
pohľadávky a vyzval ju na zaplatenie dlhu do 15 dní od doručenia výzvy, inak veriteľ môže úver
mimoriadne zosplatniť. Z podacieho hárku č. E. zo dňa 03.11.2020 a elektronického dokladu sledovania
zásielok zistil, že veriteľ si svoju povinnosť splnil. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na

skutočnosť, že pri doručovaní je možné uplatniť fikciu doručenia. Súd ďalej zistil, že žalovaná si riadne
neplnila povinnosť plnenia zo zmluvy pred zaslaním výzvy viac ako tri mesiace, žalobca mimoriadne
zosplatnil úver a túto skutočnosť žalovanej oznámil listom zo dňa 02.12.2020, ktoré oznámenie žalovaná
osobne prevzala dňa 08.12.2020. Možnosť zosplatniť úver bola medzi stranami úverového vzťahu
dojednaná v zmluve v čl. II. bode 7. Súd prvej inštancie potom vyslovil záver, že k zosplatneniu úveru

došlo v súlade s ustanovením § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

1.6 K námietke neplatne uzavretej zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že veriteľ s dlžníčkou
uzavreli spotrebiteľskú zmluvu za pomoci prostriedkov diaľkovej komunikácie, z tohto dôvodu žiadosť o
poskytnutie úveru je nahradená návrhom o uzatvorení zmluvy.

1.7 Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že pri overovaní bonity
žalovanej banka nahliadla len do databázy sociálnej poisťovne, do iných databáz nenahliadla za účelom
zistenia, či žalovaná nemá aj v iných bankách poskytnuté úvery a či ich spláca riadne a včas. Úver bol
poskytnutý žalovanej za účelom splatenia ďalšieho úveru, ktorý riadne nesplácala. Okrem toho banka

nevyžadovala od žalovanej preukázanie nákladov ňou vynaložených. Na základe týchto skutočností
mal súd prvej inštancie za to, že banka pred poskytnutím úveru nemala k dispozícii všetky údaje za
účelomposkytnutiaúveru.Došlotýmknaplneniuhypotézyprávnejnormy,ktorázakladáhrubéporušenie
povinnosti zo strany právneho predchodcu žalobcu (§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch), vdôsledku čoho sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Ďalšími námietkami žalovanej sa potom
súd prvej inštancie nezaoberal.

1.8 Súd prvej inštancie uzavrel, že mal za preukázané poskytnutie úveru bankou žalovanej vo výške 12
760 eur. Žalovaná zaplatila pôvodnému veriteľovi 3 974,45 eura a súčasnému veriteľovi 10 eur, spolu
3 984,45 eura. Po odpočítaní sumy 3 984,45 zo sumy 12 760, žalovanej ostáva žalobcovi zaplatiť 8
775,55 eura. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.9 Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
platného v čase omeškania priznal súd prvej inštancie žalobcovi úrok z omeškania od 24.12.2020, teda
dňom nasledujúcim po dni kedy žalovaná mala zaplatiť pohľadávku banke po zosplatnení úveru.

1.10 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1, § 262
ods.1 a ods. 2 C. s. p. a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26

%, čo odôvodnil tým, že tzv. hrubý úspech žalobcu predstavuje 63 % a tzv. hrubý úspech žalovanej
predstavuje 37 %. Rozdiel v úspechu oboch procesných strán potom predstavuje čistý úspech žalobcu
v rozsahu rozdielu oboch percentuálnych vyjadrení hrubého úspechu strán, teda 26 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu I. a III. výroku podala odvolanie žalovaná z dôvodov,

že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h), e) a d) C. s. p.).

2.1 Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne a nesprávne
vyrovnal s dôkazmi pripojenými k žalobe. Nevyvodil správny záver, napriek neuneseniu dôkazného
bremena žalobcu v súvislosti s preukázaním platného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predmetného

úveru, z ktorého si žalobca uplatňoval svoj nárok, kedy sa nevyrovnal s námietkami žalovanej a súčasne
nesprávne rozhodol o nároku uplatňovanom žalobcom. Pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena zo
strany žalobcu v súvislosti so splnením podmienok na platné zosplatnenie úveru, žalobcom predložený
dôkaz (poštový podací hárok; doklad z elektronického sledovania zásielok) nie je dostatočným dôkazom
o doručení predmetnej výzvy žalovanej, pretože žalobca mal zvoliť doručenie výzvy „do rúk adresáta“,

táto sa preto nedostala do dispozičnej sféry žalovanej. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v
rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že žalovanú kvalifikovane upozornil na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti, ide o obligatórnu a zároveň kumulatívnu podmienku platného vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Súčasne žalovaná namietala vecné nedostatky výzvy, keď
neobsahuje konštatovanie s koľkými splátkami je žalovaná v omeškaní, pre ktorú konkrétnu nesplatenú

splátku žalobca mohol požadovať predčasné vrátenie sumy pred konečným termínom splatnosti.
Žalovaná v podanom odvolaní súčasne zotrvala na námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu v konaní, keď nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, nemôže byt' platným ani následné
postúpenie týmto spoplatnením (údajne) vzniknutej pohľadávky. Takáto pohľadávka k danému obdobiu
totiž neexistovala a preto zmluva o postúpení pohľadávky je neplatným právnym úkonom, v dôsledku

čoho podľa žalovanej žalobca nie je subjektom aktívne vecne legitimovaným v prebiehajúcom spore
(poukázalanarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/26/2017zodňa28.03.2018
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/36/2020 zo dňa 15.12.2020). Žalovaná
v odvolaní ďalej namietala, že jej rovnako nebolo doručované ani Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru. Na druhej strane sa žalovaná stotožnila so závermi súdu prvej inštancie o tom,

že právny predchodca žalobcu neskúmal bonitu žalovanej v súvislosti s plnením podmienok pre
poskytnutie úveru. V dôsledku hrubého porušenia povinnosti overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľskýúversapredmetnýúverpovažujenielenzabezúročnýabezpoplatkov,alesúčasneveriteľ
nemohol požadovať jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru. Na uvedenú skutočnosť opomenul
prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí prihliadnuť. Žalovaná preto navrhla odvolaciemu súdu, aby

rozsudoksúduprvejinštancievodvolanínapadnutomrozsahuzrušilavecvrátilnaďalšiekonanieanové
rozhodnutie vo veci alebo napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu.3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že zásadne nesúhlasí s hodnotením
a argumentáciou žalovanej strany, rešpektuje prvoinštančný rozsudok a považuje ho za dostatočne
odôvodnený. Ďalej uviedol, že žalovaná v podanom odvolaní neprináša ani nové dôkazy ani relevantnú

argumentáciu, výhradne nesprávne tvrdenia bez akejkoľvek opory v dôkazoch. K odvolacej námietke
žalovanej k doručovaniu písomností zo strany banky žalobca uviedol, že uvedené bolo súdom prvej
inštancie rozsiahlo preskúmané, pričom žalobca toto aj dostatočným spôsobom podložil dôkazmi.
Zásielky sa preto preukázateľne dostali do sféry dispozície žalovanej. Argumentoval, že žiadne zákonné
ustanovenie neukladá banke povinnosť doručiť dlžníkovi takúto výzvu „do vlastných rúk“ a táto povinnosť

jej nevyplýva ani z konštantnej judikatúry. Pri doručení písomnosti neprítomnej osobe platí tzv. teória
dôjdenia (fikcia doručenia, § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa tejto teórie sa písomnosť
považuje za doručenú okamihom, keď sa písomnosť dostala do sféry dispozície jej adresáta. Do sféry
dispozície adresáta sa písomnosť dostane vtedy, ak má daný adresát objektívnu možnosť oboznámiť
sa s obsahom zásielky, a to bez ohľadu na to, či tak i skutočne urobil (R 60/2018). K posúdeniu bonity
žalovanej v súvislosti s poskytnutím úveru žalobca uviedol, že v konečnom dôsledku banka dostatočným

spôsobom posúdila bonitu žalovanej, pričom poukázal aj nutnosť zohľadnenia ustanovenia § 7 ods. 24
písm. a) zákona o spotrebiteľských v znení účinnom v čase poskytnutia úveru. Poskytnutý úver bol totiž
použitý na vyplatenie predchádzajúceho úveru poskytnutého pôvodným veriteľom č. 5132152383, ktorý
mal v čase jeho vyplatenia novým úverom aktuálny zostatok vo výške 12 357, 20 eura s mesačnými
splátkami vo výške 215,92 eura. Pritom novoposkytnutý úver bol poskytnutý vo výške 12 760 eur

s predpokladanými mesačnými splátkami vo výške 197,32 eura. Žalovaná teda dostala nový úver za
celkovo oveľa priaznivejších podmienok ako prechádzajúci, z čoho vyplýva, že poskytnutie úveru bolo na
prospech situácie spotrebiteľa. V závere svojho vyjadrenia žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaná
nevrátila ani len istinu, teda požičanú vec, nieto ešte dohodnutý prírastok, pričom vrátiť akúkoľvek
vec vlastníkovi je základným princípom na úrovni elementárnej spravodlivosti. Žalobca preto považuje

odvolanie žalovanej za nedôvodné a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 C. s. p.), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p.) a že odvolateľka v odvolaní použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 písm. b), f), h), e) a d) C. s. p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. nie je

vecne správny.

5. Predmetom konania na súde prvej inštancie bol nárok žalobcu voči žalovanej na zaplatenie 14 068,79
eura s príslušenstvom z dôvodu zosplatnenia spotrebiteľského úveru, riadne nesplácaného žalovanou.
Úver poskytol žalovanej právny predchodca žalobcu – banka.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že právny predchodca žalobcu - banka
pred poskytnutím úveru hrubo porušil svoje povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch, keď pri overovaní bonity nahliadol len do databázy sociálnej poisťovne, do iných databáz

nenahliadol, za účelom zistenia, či žalovaná nemá aj v iných bankách poskytnuté úvery a či ich
spláca riadne a včas. V dôsledku uvedeného hrubého porušenia povinnosti bankou súd prvej inštancie
konštatoval, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

7.Podľa§7ods.1zákonaospotrebiteľskýchúverochveriteľjepreduzavretímzmluvyospotrebiteľskom

úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

8. Podľa § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na
jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.17)9. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského

úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj

porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

10. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého prvoinštančného rozhodnutia odvolací súd zistil,
že súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu – banka pred poskytnutím úveru
žalovanej hrubo porušila svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď
pri overovaní jej bonity nahliadla len do databázy sociálnej poisťovne, do iných databáz nenahliadla.

Banka nevyžadovala od žalovanej preukázanie nákladov na živobytie, vychádzala len z údaju 200 eur.
Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie uzavrel, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

11. Ustanovenie § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch súd prvej inštancie na

zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.

12. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na čl. 16 ods. 3 C. s. p., podľa ktorého v konaní o opravnom
prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný
prostriedok uplatnila (zásada reformatio in peius).

13. V súlade s citovanou zásadou a s poukazom na skutočnosť, že prvoinštančný rozsudok opravným
prostriedkom napadla len žalovaná, pričom odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,
je v tejto procesnej situácii odvolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom a záverom súdu prvej
inštancie o tom, že právny predchodca žalobcu – banka neposúdila s odbornou starostlivosťou

schopnosť žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Ak súd prvej inštancie zistil porušenie
banky konať s odbornou starostlivosťou tak (§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch), bolo
nevyhnutné aplikovať prvú vetu § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch – veriteľ nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V druhej vete § 11 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch je vyjadrená vyššia intenzita nekonania veriteľa s odbornou

starostlivosťou s čím je spojený ten následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Inak
povedané – v prípade menšej intenzity nekonania veriteľa s odbornou starostlivosťou bude na mieste
aplikovať vetu prvú, ale v prípade vyššej intenzity okrem vety prvej súčasne aj vetu druhú ustanovenia
§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Nie je namieste aplikovať len vetu druhú (že úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov) ak súd dospel k záveru, že veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou tak, ako predpokladá ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Účelom
ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je zachovať spotrebiteľovi možnosť splátok
aj v prípade nesplácania úveru v lehote splatnosti, a to pre porušenie povinnosti veriteľa, ktorý nekonal
s odbornou starostlivosťou.

14. Z uvedeného vyplýva, že je dôvodná odvolacia námietka žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil, keď nedospel k záveru o tom, že veriteľ nemohol požadovať jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru – tento nemohol zosplatniť. Ide teda o nesprávnu aplikáciu ustanovenia
§ 11 ods. 2 v spojení s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na zistený skutkový stav.

15.Odvolacísúduzatvára,vychádzajúczoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštancie,žeprávny
predchodca žalobcu - banka pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere neposúdila s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalovanej ako spotrebiteľky splácať spotrebiteľský úver, že veriteľ – žalobca
nie je oprávnený vyžadovať od žalovanej jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, jeho nárok
tak nie je daný. V preskúmavanej veci tak nie sú splnené podmienky na potvrdenie prvoinštančného

rozsudku v napadnutých výrokoch, pretože tento nie je vecne správny, nie sú dané ani dôvody pre
zrušenie rozhodnutia, taxatívne vymenované v ustanovení § 389 C. s. p.16. Podľa ustanovenia § 388 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

17. S poukazom na uvedené argumenty odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie bolo
potrebné vo výroku I., ktorý nie je vecne správny a závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania
zmeniť podľa citovaného ustanovenia § 388 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 2 C. s. p. a § 255 ods. 1 C.s.p.,
keď odvolací súd súčasne rozhodol aj o nároku strán sporu na náhradu trov konania prvoinštančného
a aj odvolacieho. Žalovaná bola v konaní úspešná v celom rozsahu, patrí jej preto plná náhrada trov

konania prvoinštančného aj odvolacieho.

18. Senát odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).