Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/10/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717212074
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717212074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: A. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U.. U. XXXX/XX, Y. XXX XX, právne zastúpená JUDr. Vladimírom Sidorom,
advokátom so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec 920 01, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného
splnomocneným zástupcom JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava 811 04,
IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.693,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 18Csp/74/2017-163 zo dňa 26.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu (100%).

O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu

1.693,84 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.693,84 Eur od 20.05.2017 do
zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň rozhodol, že žalobkyni priznáva
náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Žalobkyňa žalobou, doplnenou podaním zo dňa 15.01.2017, žiadala, aby súd zaviazal žalovaného
zaplatiť jej sumu 1.693,84 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.693,84 Eur od
20.05.2017 do zaplatenia a trovy konania. Uviedla, že dňa 31.10.2013 uzatvorila so žalovaným Zmluvu
o revolvingovom úvere č. 8500034246. Predmetom bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského

úveru. Celková výška úveru 1.170 Eur, výška úrokovej sadzby 70,02% p. a., výška mesačnej splátky
62,69 Eur, počet mesačných splátok 42, celková čiastka splatná dlžníkom 2.632,98 Eur. Uviedla, že
zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN, ktorá je uvedená nejasným a nezrozumiteľným spôsobom.
Nesprávne je uvedená aj výška úveru. Žalobkyňa namietala aj neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov
a poplatkov, že žalovaný neuviedol spôsob započítania splátky úveru a istinu, úroky a poplatky
podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietala aj absenciu doby trvania
zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru. Namietala aj neplatnosť dohody o poskytnutí služby, ktorú

uzatvoril žalovaný so žalobkyňou spoločne so zmluvou dňa 31.10.2013. Namietala, že výška úrokovej
sadzby nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery úverov peňažných ústavov v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy. Na základe týchto skutočností považuje zmluvu za nepltnú, eventuálne poskytnutý
úver zo zmluvy za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa požaduje preplatok z titulu bezdôvodnéhoobohatenia žalovaného spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5% ročne. Okresný súd
Martin vo veci rozhodol platobným rozkazom č. k. 18Csp/74/2017-46 zo dňa 07.02.2018, proti ktorému
žalovaný podal odpor. Okresný súd zistil nasledovný skutkový stav. Z obsahu žaloby žalobkyne a odporu

žalovaného vyplýva, že na základe predmetnej úverovej zmluvy bola poskytnutá suma 1.001,83 Eur,
schválená suma úveru podľa tejto zmluvy bola 1.170 Eur. Z obsahu žaloby a odporu bolo zistené, že
poskytnutýúverbolkrátenýosumu168,17Eur,ktorýpredstavujepoplatokzDohodyoposkytnutíslužby,
ktorá bola uzatvorená spolu so zmluvou o úvere, ktorej predmetom bol záväzok veriteľa poskytnúť
dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti

odkladu maximálne 3 akýchkoľvek splátok úveru. Žalobkyňa na predmetnú úverovú zmluvu zaplatila
žalovanému spolu sumu 2.695,67 Eur. Plnenie v uvedenom rozsahu žalovaný v odpore proti platobnému
rozkazu ani v priebehu celého konania nepoprel. Vchádzajúc z obsahu zmluvy o úvere a oznámenia
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi súd zistil, že zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti
v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko v bode 5 ako účel čerpania
úveru je uvedený nákup elektroniky. Absolútna neplatnosť nastala priamo zo zákona. Súd sa stotožnil

s názorom žalobkyne, že RPMN je uvedená nesprávne. Okresný súd vyhodnotil zmluvu v zmysle §
11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2011 Z. z. tak, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. S
ohľadom na tento záver okresného súdu, súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa argumentáciou
žalobkyne a žalovaného vo vzťahu k absencii ďalších náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni žalovanú

sumu 1.693,84 Eur titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd rozhodol aj o úroku z omeškania v zmysle návrhu žalobkyne, nakoľko povinnosť vydania
bezdôvodného obohatenia vzniká na základe zákona a nie je viazaná na splnenie žiadnych úkonov
účastníkov zmluvného vzťahu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP, a teda žalobkyni ako úspešnej strane priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Tvrdí, že konajúci súd dospel k nesprávnym záverom. V prípade náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. je záver súdu vecne neaktuálnym, pretože na základe zmluvy sa
neposkytoval účelovo viazaný úver na úhradu kúpnej ceny za tovar, a ani úver vo forme odloženej platby.

Uvedenie účelu čerpania úveru v zmluve ako nákup elektroniky nemá žiadnu spojitosť s charakterom
úveru, ktorý sa špecificky na žiadny tovar a úhradu jeho ceny nevzťahoval. Zisťovanie účelu čerpania
úveru súvisí výhradne so zisťovaním najbežnejšieho dôvodu čerpania úveru. Dohoda o poskytnutí
služby nebola podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ
Dohodu o poskytnutí služby uzavrieť nemusel. Dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná.

Dlžník podpísaním tlačiva Žiadosti/Zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky Dohodu o poskytnutí
služby. To, že uzavretie Dohody o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje aj osobitné,
individuálne rozlíšenie Dohody od ostatného obsahu Zmluvy o RÚ. Na základe uvedeného žalobca
tvrdí, že dohoda o poskytnutí služby je individuálnym dojednaním v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Nakoľko uzavretie dohody o poskytovaní služieb bolo dobrovoľné a nebolo podmienkou

na získanie úveru, tak sa ani odplata nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver. S poukazom na
uvedené žalovaný tvrdí, že konajúci súd posúdil otázku, čo sa pri výpočte RPMN malo zohľadniť v
rozpore so zákonom a teda dospel k nesprávnemu záveru o tom, že uvedená hodnota nebola správne
vypočítaná. Všeobecne platí, že na to, aby nejaká zmluva vznikla, musí mať obligatórne náležitosti
ustanovené právnym poriadkom. Ak tieto dodržané nie sú, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však

ide o iné ako obligatórne náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto fakultatívnych dojednaní
(či už pre ich neplatnosť, nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto dojednania nie sú
platné. Ich nedodržanie nemá za následok nevzniknutie zmluvy. Iné náležitosti sa pre vznik akejkoľvek
úverovej zmluve nikdy nevyžadovali a nevyžadujú ani v súčasnosti. Ak má byť údaj o RPMN určený
tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri

jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2 k
zákonu č. 129/2010 Z. z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy,
nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen
svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie

RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Na
základe uvedených skutočností žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku
oboch zmluvných vzťahov. Ak teda súd prvej inštancie dospel k tomu, že nedošlo k uzavretiu zmluvy,
potom ide o nesprávny a nezákonný záver. S poukazom na vyššie uvedené preto tvrdí, že súd prvejinštancie dospel k nesprávnemu záveru o bezúročnosti úveru. Z toho dôvodu samotné rozhodnutie nie
je v súlade so zákonom a nemá ani oporu v správne zistenom skutkovom stave a preto navrhuje, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100

% trov právneho zastúpenia. Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov za odvolacie konanie a trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

3. Žalobkyňa sa prostredníctvom právneho zástupcu k podanému odvolaniu vyjadrila nasledovne. V
prvom rade žalovaný RPMN nevypočítal správne v žiadnom bode. Vychádzal z nesprávnych údajov

o celkovej výške spotrebiteľského úveru a preto ním uvádzaného hodnoty RPMN musia byť vždy
nesprávne a tiež s poukazom na to, že výška úrokovej sadzby v Zmluve je vyššia ako žalovaným
uvádzaná RPMN, čo je vzhľadom k obsahu pojmu celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom
zjavne nesprávne. Je teda zrejmé, že v prípade, ak zo strany adresáta návrhu na uzavretie zmluvy
dôjde k zmene RPMN, dochádza tým k zmene podstatnej náležitosti Zmluvy a takúto odpoveď je
treba považovať za nový návrh. Následne preto, aby došlo k uzavretiu Zmluvy s takouto novou

RPMN, je potrebné túto odpoveď chápať ako návrh Zmluvy, ktorý musí byť opätovne prijatý pôvodným
navrhovateľom Zmluvy, teda dlžníkom. V uvedenom prípade k tomu nedošlo, preto treba mať za to,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá je predmetom tohto konania, uzavretá nebola. K vzniku
Zmluvy pre nedostatok prieniku oferty s jej prijatím nedošlo. Vzhľadom k tomu, že RPMN je pre
žalobkyňu - spotrebiteľa dôležitým informačným ukazovateľom nákladovosti vlastného úveru, je potom

logickým vyústením, že ak údaj o RPMN v Zmluve je zjavne nesprávny, je potrebné mať za to ako
keby v Zmluve uvedený ani nebol nakoľko pre spotrebiteľa nemá žiadnu výpovednú hodnotu, je skôr
pravdepodobné že vyjadrenie údaju o RPMN v Zmluve bol spôsobilý uviesť ho do omylu v podstatnej
veci. Žalobkyňa má za to, že súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, čo celkom jasne vyplýva aj
z rozsudku súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom a poukázal i

na relevantnú rozhodovaciu prax vo vzťahu k zmluvným podmienkam formulárových zmlúv žalovaného,
pričom existuje mnohopočetná judikatúra, ktorá nevzbudzuje pochybnosti o tom, že žalovaného zmluvy
o spotrebiteľských úveroch vykazujú zásadné nedostatky spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi zmluvnými stranami. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaný neuviedol
v rámci odvolania také dôvody, na základe ktorých by bolo potrebné zmeniť alebo zrušiť rozsudok

prvostupňového súdu v rozsahu v akom ho žalovaný napadol odvolaním. Rozsudok v žalovaným
napadnutom rozsahu, žalobkyňa považuje za správny riadne odôvodnený vychádzajúci z relevantnej
právnej úpravy a výsledkov dokazovania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhuje,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a súčasne
zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania žalobkyne vo výške 100%.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že popiera jej tvrdenie. Ak by malo platiť tvrdenie žalobkyne,
potom v prípade refinančných úverov či úverov použitých na úhradu ceny tovaru alebo služby (kedy
na účet spotrebiteľa sa neposkytuje žiadna suma) by v zmysle tvrdení žalobkyne nedochádzalo k
poskytnutiu úveru, výška úveru by bola nula eur a teda v konečnom dôsledku by spotrebiteľ získaval

plnenie, ktoré formálne je uhradené z úveru, ale žiadny úver by nedostal a teda by nemal mať ani
záväzok ho vrátiť. Poskytnutím úveru sa v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej praxe
(vrátane bankovej i nebankovej) rozumie nielen vyplatenie prostriedkov úveru (v hotovosti, na účet a
podobne), ale každá zákonom uznaná forma splnenia záväzku - teda aj započítanie. Žalovaný popiera
tvrdenia žalobkyne o nesprávnom určení RPMN, pretože tvrdenie žalobkyne je založené na nesprávnom

výklade zákona, nesprávnom ustálení pojmu „úver“ a z toho plynúce nesprávne tvrdenie o výpočte
RPMN. To, že žalovanému bola na účet poukázaná nižšia suma, ako je uvedené v zmluve, nie je
spôsobené tým, že by mu bol poskytnutý nižší úver, ako bol dohodnutý, ale skutočnosťou, že zmluvné
stranysadohodlinazapočítaníodplatyzaprevzatiezáväzkupodľadohodyoposkytnutíslužby.Samotná
Dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Spotrebiteľ Dohodu o poskytnutí služby uzavrieť nemusel a v podanej žalobe ani netvrdil a
ani nepreukázal opak. Poskytnutie odkladu splátok predpokladá iniciatívne konania dlžníka, preto iba
na základe toho, že žalobkyňa svoje právo nevyužila, sa nemožno domáhať neprijateľnosti takéhoto
dojednania. Tvrdí, že keďže Dohoda bola dobrovoľná a nebola podmienkou na získanie úveru, tak sa
ani odplata za poskytnutie balíka služieb nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver. Z ustanovenia

písmena g) vyplýva, že do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítajú náklady, ktoré vyplývajú z
dojednaní nepredstavujúcich podmienku pre získanie úveru. Predmetné služby sú dobrovoľné. Ak by
teda žalobkyňa dohodu vôbec nepodpísala, táto by nikdy nevznikla. Pokiaľ by odplata za poskytnutéslužbybolazahrnutádocelkovýchnákladov,potombytakýpostupbolvrozporesozákonom.Vostatnom
sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a navrhuje, aby odvolací súd podanému odvolanie vyhovel.

5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaný v snahe zhojiť zásadný nedostatok Zmluvy,
ktorým je započítanie sumy poplatku za fiktívnu službu - Dohodu poskytnutí služby argumentuje
s poukazom na rôzne spôsoby poukazovania finančných prostriedkov v spotrebiteľskom zmluvnom
vzťahu. Žalovaný potvrdzuje (vlastnou argumentáciou), že krátil spotrebiteľovi sumu v Zmluve
dohodnutého spotrebiteľského úveru, svojvoľne započítal sumu poplatku za fiktívnu službu, ktorú sumu

započítal k výške žiadaného spotrebiteľského úveru, pričom tak konal v rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené
s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od
celkovej výšky úveru. Pokiaľ žalovaný vychádzal z nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru, nemôže
v žiadnom prípade dospieť k správnemu záveru o výške RPMN pre Zmluvu. Spotrebiteľovi sú na
základe Dohody o poskytnutí služby vnútené služby, o ktoré vôbec nepožiadal.. Dohoda o poskytnutí

služby predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak
spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže si službu aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by
bolo možné považovať za súhlas s jej využívaním za poplatok) , ale je formulovaná tak, že službu napriek
tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí poplatok vo výške uvedenej v
Zmluve. Za odklad splátok žalobkyňa zaplatila vopred, t.j. už pri uzavretí zmluvy. Na základe uvedeného

je zrejmé, že žalovaný neuviedol v rámci odvolania také dôvody, na základe ktorých by bolo potrebné
zmeniť alebo zrušiť rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu v akom ho žalovaný napadol odvolaním.
Rozsudok v žalovaným napadnutom rozsahu, žalobkyňa považuje za správny riadne odôvodnený
vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy a výsledkov dokazovania. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnostižalobkyňanavrhuje,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavcelomrozsahupotvrdil

ako vecne správny a súčasne zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania žalobkyne vo
výške 100%.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou konania
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,

s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.11. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli

spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
odvolateľ aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné,
neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto
napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny.

12. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, nakoľko toto považoval za dostatočné z hľadiska ustálenia skutkových zistení,
akoiprávnehoposúdeniaveci.Nazdôrazneniesprávnostirozhodnutiaprvoinštančnéhosúdupovažoval

za potrebné dodať, že i vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR absencia náležitosti
vymedzenejvustanovení§9ods.2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.vplatnomzneníkudňuuzatvorenia
zmluvy zakladala bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

14. Preštudovaním spisu odvolací súd zistil, že v bode 5. Zmluvy (Žiadosti o poskytnutie revolvingového

úveru) sú uvedené údaje o požadovanom revolvingovom úvere - úver vo výške 1.170 Eur, splatnosť
úveru v 42 mesačných splátkach, mesačná splátka vo výške 62,69 Eur, celková čiastka, ktorú musí
dlžník zaplatiť je 2.632,98 Eur, predpokladaná RPMN je 70,02%, ročná úroková sadzba je 70,02%,
priemerná RPMN za úver je 46,06%, poskytnutá čiastka revolvingu je 616,87 Eur, celková čiastka
pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť je 1.504,56 Eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí

revolvingu je 63,32% a ročná úroková sadzba revolvingu je 76,21%. Účel čerpania úveru je nákup
elektroniky. Odvolací súd dáva do pozornosti, že poskytnutie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho
poskytnutímdodávateľzinkasovalnejakúčasť(splátku/poplatok),jevrozporesratiolegisprávnejúpravy
úveru. V danom prípade teda v skutočnosti žalovaný poskytol úver nižší ako je uvedený v zmluve, a to o
sumu, ktorá sa rovná poplatku z Dohody o poskytnutí služby vo výške 168,17 Eur. Takéto poskytovanie

úverov odporuje spotrebiteľskému právu, keďže spotrebiteľovi sa poskytuje úver na jeho ekonomické
využitie v skrátenej výške, a úroky by sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov.
Odvolací súd ďalej uvádza, že veriteľ mal v zmysle uzavretej zmluvy poskytnúť dlžníkovi celú dohodnutú
sumu, t.j. 1.170 Eur, nezníženú o sumu, ktorá sa rovná hodnote poplatku (168,17 Eur). Nakoľko si
veriteľ hneď od poskytnutej sumy odpočítal poplatok, odvolací súd konštatuje, že sa jedná o neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Takéto ustanovenie zmluvy odvolací súd vyhodnotil za neplatné, v zmysle čoho
považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

15. Čo sa týka ďalších ustanovení zmluvy odvolací súd uvádza, že niet žiadnych pochybností o tom,
že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby

zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako aj splátky úrokov a splátky iných
poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica č. 2008/48/ES
(ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda zákaz odchýlenia od ustanovení
smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, akú používa smernica.
Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny,

úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje
konštantnájudikatúraslovenskýchsúdov,vzmyslektorejsamátotoustanovenievykladaťtak,žezmluva
musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver v zmysle §
11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k)
cit. zákona cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o
výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do

nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii nemôže mať
priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória
a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv.eurokomformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje
medze, už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.

17. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci
v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne: musí ísť o
výkladvčonajväčšejmožnejmiere,vzmyslezneniaaúčelu/cieľasmernice,musíísťovýkladzapoužitia
vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky, historicky,

teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne
zásady.

18. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa
04. júla 2006, keď uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami

práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva.“

19. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku

Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať
členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o
úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by
nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi
jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a

naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

20. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc

v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
protisebevýhradnejednotlivci.Zuvedenéhovyplýva,žepriamyúčinokjetakvzásademožnýlenvspore
medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo

voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho
dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).

21. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. platného v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej

istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods.
2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená
judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby

štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

22. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá má byť obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na úver (t.j. všetky náklady vrátane úroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru) vyjadrené ako ročné percento z

celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Údaj o RPMN má slúžiť spotrebiteľovi na porovnanie úverov
alebo pôžičiek s rovnakou dobou splatnosti a s rovnakou výškou spotrebiteľského úveru a vybrať si
cenovo najvýhodnejší úver s čo najnižšou RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov sa dá určiť
na začiatku revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie
úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné.

23. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 215/2012 zo dňa 10.10.2012,
cit: „Uvedený zákon (§ 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch) v rámci prístupového
procesu do Európskej Únie zaviedol tzv. spotrebiteľský úver v súlade so smernicou Európskej radyč. 87/102/EHS za účelom prehĺbenia slobody služieb a sprehľadnenia finančných služieb - k čomu
slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov,
úrokov či iných poplatkov. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č.129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na
ochranu spotrebiteľa, pričom pokiaľ v § 4 ods. 2 písm. g) určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN
(bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že

ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ
ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp.
zanedbávať“.

24. Aj odvolací súd je toho názoru, že z ďalších článkov zmluvy by tiež zistil vady, avšak nakoľko
postačuje, že v zmysle § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. obsahuje zmluva neplatné ustanovenie §

9 ods. 2 písm. g), považoval za nadbytočné vyhodnocovať ďalšie časti tejto zmluvy. Aj absencia presne
určenejRPMNakoajďalšíchustanovenízmluvy,ktorésúdpovažujezaneprijateľnézmluvnépodmienky,
súd považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

25. Odvolací súd konštatuje, že v prípade, ak zmluvná strana zaplatí viac, ako mala, ide nepochybne o

majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, čiže ak spotrebiteľský úver je bezúročný a
bez poplatkov a spotrebiteľ uhradí veriteľovi sumu vyššiu, ako predstavuje poskytnutý úver, ide na strane
veriteľa o bezdôvodné obohatenie, na ktoré nemá žiadny právny nárok. Na základe preštudovania spisu
odvolací súd považoval návrh žalobkyne v celom rozsahu za dôvodný, keďže mal zato, že úver bol
poskytnutý len v reálnej výške 1.001,83 Eur namiesto sumy uvedenej zmluve 1.170 Eur. Z uvedeného

teda vyplýva aj nesprávne uvedená výška RPMN, z čoho vyplýva, že úver je bezúročný a bez poplatkov,
a prijatím plnenia bez právneho dôvodu vzniklo žalovanému bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať.

26. Nakoľko bol úver vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa bola tak povinná zaplatiť
úver len do výšky skutočnej istiny požičanej sumy úveru vo výške 1.001,83 Eur. Žalobkyňa zaplatila

žalovanému sumu 2.695,67 Eur. Keďže bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov, plnenie
prijaté nad sumu 1.001,83 Eur je plnením bez právneho dôvodu, ide teda o bezdôvodné obohatenie na
strane žalovaného, ktoré musí vydať. Z tohto dôvodu okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
sumu 1.693,84 Eur titulom bezdôvodného obohatenia aj spolu so zákonným úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne z dlžnej sumy od 20.05.2017 až do celkového zaplatenia, to všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa na základe uvedeného v celom rozsahu stotožňuje s
rozhodnutím okresného súdu.

27. V nadväznosti na uvedené, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
okresného súdu, odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

potvrdil.

28. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, a preto

odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

29. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)