Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/368/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513207455
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3513207455.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobkýň: 1/ F., 2/ S., 3/ F., zastúpených
M. proti žalovanému: F., zastúpenému M., o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobkýň
1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19. septembra 2016, č.k.
12C/106/2013-464 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobkyniam n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu a žalovanému
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobkyne sa domáhali určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi nimi ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim
dňa 25.06.2012, ktorej vklad bol Správou katastra J. povolený rozhodnutím č. V XXXX/XX zo dňa

16.08.2012. Predmetom prevodu vlastníckeho práva podľa tejto kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti v
katastrálnom území J., označené vo výkaze výmer geometrického plánu vyhotoviteľa A.
č. XX/XXXX ako parcela číslo XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2, parcela číslo
XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 93 m2 a budova polyfunkčného objektu súpisné číslo
XXXX, orientačné číslo XX, postavená na parcele číslo XXXX/X. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
rozsudkom, č.k. 12C/106/2013-407 zo dňa 27.02.2015 zamietol žalobu. Na odvolanie žalobkýň Krajský

súdvTrenčíneuznesením,č.k.17Co/1177/2015-449zodňa20.01.2016rozsudokokresnéhosúduzrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd v uvedenom uznesení uviedol, že čo
sa týka otázky absolútnej neplatnosti, súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdenými dôvodmi
absolútnej neplatnosti, zo skutkových zistení aj vyvodil správne závery a v otázke absolútnej neplatnosti
vec správne a v súlade s ustálenou judikatúrou vyšších súdov posúdil. V danom prípade nevyšli najavo
také okolnosti a netvrdili ich žalobkyne ani v podanom odvolaní, z ktorých by bolo možné vyvodiť
existenciu niektorej zo skutočností, majúcich v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka

vplyv na rozhodnutie o nedostatku slobodnej vôle v súvislosti s uzavretím predmetného úkonu - kúpnej
zmluvy. Skutočnosť, tvrdená žalobkyňami v priebehu celého konania, že ich vôľa
nesmerovala k tomu, čo bolo napokon v kúpnej zmluve vyjadrené, je predmetom zisťovania dôvodu
relatívnej neplatnosti. Rovnako tvrdenia žalobkýň, týkajúce sa ich omylu v predmete kúpnej zmluvy, súd
prvej inštancie správne nepovažoval za nedostatok prejavu vôle, keď tento úkon nepovažoval za taký,
ktorý by nebol urobený vážne alebo za nezrozumiteľný alebo neurčitý. Súd prvej inštancie sa správne

vysporiadal aj s otázkou tvrdeného nedostatku formy predmetnej kúpnej zmluvy, spočívajúceho v tom,
že jednotlivé listy zmluvy neboli pevne spojené formou zošitia šnúrou, čo sa týkalo aj geometrického
plánu, ktorý má byť súčasťou takejto zmluvy. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie jednotlivé dôvodytvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy posúdil správne. Za podstatnú vadu rozhodnutia však odvolací
súd považoval nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že došlo k zmene žaloby, v dôsledku ktorého
sa súd prvej inštancie nezaoberal relatívnou neplatnosťou predmetného právneho úkonu. Odvolací súd

uložil súdu prvého stupňa povinnosť zamerať svoje dokazovanie, pokiaľ tomu tak v doterajšom konaní
nebolo, na otázky majúcej význam pre rozhodnutie o relatívnej neplatnosti právneho úkonu tak, ako
je upravená v ustanovení § 49a Občianskeho zákonníka a v novom rozhodnutí zistené skutočnosti
vyhodnotiť.

1.2 Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že postupoval podľa § 391 ods. 2 zákona č.
160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“),vzmyslektorého,akbolorozhodnutiezrušené,
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, a preto vyzval strany na označenie návrhov na doplnenie dokazovania a
následne nariadil pojednávanie. Avšak ani jedna zo strán nemala návrhy na doplnenie dokazovania a
len zotrvali na tvrdeniach prednesených na pojednávaní a predložených súdu písomne. Žalobkyne sa

naďalej domáhali určenia, že kúpna zmluva, uzatvorená medzi stranami dňa 25.06.2012, je
relatívne neplatná v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka, pretože bola uzatvorená v omyle.
Tvrdili, že nemali v úmysle predať predmetné nehnuteľnosti, resp. nie v takej výmere, ako bola uvedená
v predmetnej kúpnej zmluve. S odkazom na ustanovenia § 137 písm. c) CSP, § 40a, § 49a Občianskeho
zákonníka súd prvej inštancie konštatoval, že podstata omylu mala spočívať v tom, že

žalobkyne mali nesprávnu, respektíve nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu. Žalobkyne
tvrdili, že u nich išlo o omyl, ktorý má za následok neplatnosť právneho úkonu vtedy, ak právny úkon
urobili v omyle vychádzajúcom zo skutočností, ktoré boli pre právny úkon podstatné a žalovaný ako
osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala v čase uzatvárania úkonu - kúpnej zmluvy.
Pre úspech žalobkýň dovolať sa neplatnosti právneho úkonu pre omyl súdna prax predpokladá, že

žalobkyne predtým využili možnosť overiť si skutočnosti rozhodné pre urobenie právneho
úkonu,t.j.využilimožnosťvyhnúťsadanémuomylu.ZrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,
sp. zn. 3Cdo/192/2008 vyplýva, že osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná sama podľa okolností
konkrétneho prípadu si zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce
pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu.

1.3 Súd prvej inštancie mal za to, že ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka nie je možné
vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa dovoláva omylu, zbavená povinnosti podľa okolností
konkrétneho prípadu sama si zabezpečiť zodpovedajúcu mieru objektívnych informácií o okolnostiach,
resp. skutočnostiach, ktoré má za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného

právneho úkonu. To sa týka predovšetkým toho, za akých podmienok pristúpia k uskutočneniu právneho
úkonu, čo je predmetom prevodu (predmet kúpnej zmluvy), za akú kúpnu cenu. Zanedbanie požiadavky
okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby je spôsobilé spochybniť možnosť účinne sa
v zmysle ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka dovolať týmto konaním ovplyvneného omylu.
O ospravedlniteľný omyl, ktorým je omyl konajúcej osoby týkajúci sa skutkových okolností (error

facti), potom nejde, pokiaľ bol tento omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití
možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, tzn. že o
ospravedlniteľnom omyle nie je možné hovoriť vtedy, ak konajúca osoba mala možnosť sa takému omylu
vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa so skutočnosťami rozhodujúcimi
pre uskutočnenie právneho úkonu. Nie je možné akceptovať, aby sa dalo účinne dovolať neplatnosti

pre omyl podľa ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka za situácie, kde sa omylu dovolávala osoba,
ktorá zanedbala pre ňu objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o skutočnom stave veci a bez
dôvodu sa vo svojom úsudku nechať mylne ovplyvniť prípadnými inými úvahami o
predmete zamýšľaného právneho úkonu. Žalobkyne nemohli byť uvedené žalovaným do omylu, pokiaľ
by si boli bývali prečítali písomný právny úkon, ktorý parafovali svojím podpisom, pretože z tohto

bolo jednoznačne poznateľné, čo bolo predmetom kúpy, t. j. aké nehnuteľnosti žalobkyne prevádzali do
vlastníctva žalovaného. Žalobkyne súdu nepredložili a ani neoznačili dôkaz, ktorým by preukázali, že
predmetná kúpna zmluva bola nimi uzavretá v omyle a žalovaný tento omyl vyvolal alebo o
ňom musel vedieť. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyne
1/ až 3/ neuniesli dôkazné bremeno, že by sa správali tak, aby si zaobstarali objektívne

informácie o okolnostiach, ktoré považovali za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho
úkonu, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.2. Proti zamietajúcemu výroku uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie podali včas odvolanie
žalobkyne 1/, 2/, 3/ a navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnili ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d), písm. f), písm.

h) CSP. Žalobkyne majú za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil a toto
rozhodnutie je nepreskúmateľné, v jeho odôvodnení absentujú základné náležitosti podľa § 220 ods. 2
CSP. Súd prvej inštancie uvádza v zásade len prepis rozhodnutia odvolacieho súdu k otázke absolútnej
neplatnosti, ktorým bolo skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené. K odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia pristúpil súd až na strane 4 napadnutého rozsudku, pričom v bode 12 uvádza len zákonné

znenie § 40a Občianskeho zákonníka a v bodoch 13 a 14 (sčasti) uvádza teóriu - výklad ustanovenia §
49a Občianskeho zákonníka. Odôvodnenie napadnutého rozsudku, vzťahujúce sa na konkrétnu právnu
vec, súd uvádza len v časti bodu 14. Okrem tejto časti odôvodnenia súd prvej inštancie konkrétne
nič ďalšie neuvádza. Z odôvodnenia nemožno vyčítať, ktorým tvrdeniam žalobkýň a žalovaného súd
uveril, a ktorým neuveril, ako sa vysporiadal so skutočnosťami, ktoré boli medzi stranami sporné a
vôbec nie je známe, ako súd vyhodnotil tvrdenie svedka F.. I., že videl odovzdanie geometrického

plánu žalobkyni 2/, keď žalobkyňa 2/ takúto skutočnosť poprela. Súd prvej inštancie sa nezaoberal
argumentáciou žalobkýň, ktorou od počiatku odôvodňujú podanie žaloby, teda, že budova nebola
zameraná v katastri nehnuteľností, preto žalovaný pristúpil k vypracovaniu geometrického plánu, pričom
však časť „výkaz výmer“ geometrického plánu žalobkyniam neposlal a nepredložil ani k nahliadnutiu
po odsúhlasení priebehu hranice emailom zo dňa 26.04.2012. Vypracovanie kúpnej zmluvy zabezpečil

rovnako žalovaný a žalobkyne podpísali zmluvu v presvedčení, že technickým podkladom tejto kúpnej
zmluvyjegeometrickýplán,ktoréhografickáčasťbolaodsúhlasenáemailomdňa26.04.2012.Žalobkyne
tvrdili, že je sporný predmet kúpnej zmluvy, keďže je nelogické, aby žalobkyne
predali pozemok v časti, ktorá je prístupom ku garáži v ich vlastníctve, ako aj časť pozemku pod touto
garážou. Žalobkyne boli pri uzatváraní právneho úkonu uvedené do omylu, ktorý vyvolal žalovaný,

pričom išlo o omyl v skutočnosti podstatnej pre uzavretie daného právneho úkonu, o existencii ktorého
žalovaný musel mať vedomosť, keďže ho sám vyvolal. Podstatou teda bolo, že žalovaný po podpise
kúpnej zmluvy predložil na vkladové konanie geometrický plán síce identického vyhotoviteľa, avšak so
zmenenou grafickou časťou tak, že hranica medzi parcelami č. XXXX/X a č. XXXX/X vedie kolmo na
hranicu s parcelou č. XXXX/X a č. XXXX. Z obsahu emailovej komunikácie, ktorá bola

predložená súdu, vyplýva, že geometrický plán mal obsahovať zakreslenie hraničnej čiary oddeľujúcej
novovznikajúce parcely so žalobkyňami požadovaným „odskokom“, a že kúpna
zmluva nemala obsahovať zmluvné dojednanie, v ktorom by žalobkyne vyslovili súhlas so zastavaním
predmetnej parcely v celom rozsahu alebo s tým, že predmetom kúpy je polyfunkčný objekt.
Uvedené bolo preukázané emailami z 15.05.2012, 28.05.2012 a 29.05.2012. Zakreslenie hraničnej

čiary, odčleňujúcej novovznikajúce parcely, bolo dohodnuté medzi žalobkyňami 1/, 2/ a žalovaným dňa
25.03.2012 a následne aj v emaile zo dňa 26.04.2012. Hoci žalovaný so žalobkyňami viedol rokovania
ohľadne predmetu kúpy, ako aj „odskoku“ v rámci vedenia hraničnej čiary odčleňujúcej novovznikajúcu
parcelu, konal tak už s vedomím, že k takémuto prevodu nehnuteľností reálne nedôjde, keďže už v
tom čase mal pripravený geometrický plán a zrejme aj kúpnu zmluvu, ktorá bola odrazom výlučne

jeho vlastnej vôle. To je podľa žalobkýň preukázané listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že žalovaný
síce dňa 25.04.2012 zaslal žalobkyni 1/ emailom „upravený“ geometrický plán, avšak len jeho prednú
stranu bez pečiatky a potvrdenia príslušného katastrálneho odboru, pričom už v tom čase
predložil na príslušný katastrálny odbor geometrický plán so zakreslením, ktoré nebolo žalobkyniam
známe a nezodpovedalo ich skutočnej vôli. Omyl, ktorý žalovaný u žalobkýň vyvolal, spočíval teda v tom,

že údajný návrh geometrického plánu, ktorý zaslal dňa 25.04.2012, mal rovnaký dátum vyhotovenia a
číslo merania ako geometrický plán, ktorý bol už predtým predložený žalovaným na príslušný katastrálny
odbor,očomvšakžalobkynenemalivedomosť.Zuvedenéhodôvodubyžalobkyneanikontrolouobsahu
kúpnej zmluvy (porovnaním dátumu vyhotovenia a čísla merania geometrického plánu) takýto nesúlad
nemohli odhaliť. Dohody o podstatných skutočnostiach, na ktorých sa žalobkyne so

žalovaným dohodli, predstavovali pre žalovaného dohody len „na oko“. Práve v tom tkvela podstata
omylu vyvolaného žalovaným vo vôli žalobkýň. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vidia
žalobkyne aj v tom, že súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyne neuniesli
dôkazné bremeno, že by sa správali tak, aby si zaobstarali objektívne informácie o okolnostiach, ktoré
považovali za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, avšak neuviedol spôsob

konania, ktoré by považoval za zaobstarávanie si objektívnej informácie. Navyše tento
záver súdu prvej inštancie nemá oporu v dôkazoch, z ktorých vyplýva, že žalobkyne vykonali
niekoľko úkonov, aby si zaobstarali objektívne informácie, napríklad osobné stretnutie so žalovaným,
krokovanie na mieste samom, pripomienkovanie návrhu kúpnej zmluvy, pripomienkovanie vedeniahraničnej čiary. Napriek tomu, že napadnutý rozsudok predstavuje v poradí už druhé rozhodnutie súdu
prvej inštancie, podľa žalobkýň nie je známa odpoveď na otázky: či sa žalobkyne voči žalovanému
dovolali relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy alebo nedovolali; ako konkrétne sa mali žalobkyne správať,

aby súd prvej inštancie také ich správanie považoval za zaobstarávanie si objektívnej informácie o
okolnostiach rozhodujúcich pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu; tvrdeniam ktorej strany a
v akom rozsahu súd prvej inštancie uveril, ktoré konkrétne skutočnosti považoval za dokázané, ako
posúdil vykonané dôkazy, na ktoré z vykonaných dôkazov prihliadol, a na ktoré neprihliadol a z akého
dôvodu. Žalobkyne napokon uviedli, že nebolo objasnené, ako súd prvej inštancie aplikoval

neurčitý právny pojem „skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu“.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkýň nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Podstatná časť odvolacej argumentácie žalobkýň spočíva v tom, že považujú napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnený, a preto nepreskúmateľný. Odvolací súd k tomu
uvádza, že súčasťou obsahu práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03.07.2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Na druhej strane však,
vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. rozsudok z 21. októbra 1999 vo veci
G. R. proti Š., rozsudok z 9. decembra 1994 vo veci R. T. proti Š., rozsudok z 19. apríla 1994 vo veci V.

D. H. proti H.) i z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (o.i. sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12.
mája 2004, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006, sp. zn. III. ÚS
260/06 z 23. augusta 2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08
z 12. júna 2008), nie je nutné, aby súd dal odpoveď na každú žalobnú námietku a rozsah povinnosti
odôvodniť súdne rozhodnutie je závislý od povahy rozhodnutia a od okolností každého prípadu. Súd

je povinný v rozsudku reagovať na zásadné, relevantné námietky účastníkov (strán sporu), súvisiace
s predmetom konania.

6. Pokiaľ žalobkyne v odvolaní uvádzajú, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádza len
prepis uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 17Co/1177/2015-449 zo dňa 20.01.2016 k otázke

absolútnej neplatnosti, odvolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že uvedeným uznesením bol
zrušený predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie, ale súčasne bolo v jeho odôvodnení
konštatované, že v prejednávanej veci neboli dané dôvody absolútnej neplatnosti predmetnej kúpnej
zmluvy. Napokon - napriek výhrade, že súd prvej inštancie vo vzťahu k absolútnej neplatnosti zmluvy
len citoval zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu - žalobkyne vo vyjadreniach na pojednávaní dňa

19.09.2016 (t. j. po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom)
uvádzali len skutkové okolnosti k relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy (uvedenie do omylu žalovaným)
a ani v odvolaní neuviedli žiadne dôvody, pre ktoré by predmetná kúpna zmluva mala byť považovaná
za absolútne neplatnú.
7. Nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku vidia žalobkyne v tom, že právne posúdenie

veci obsahuje len v dvoch odsekoch a neuvádza skutkové posúdenie veci (ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, a ktoré nie; slovami odvolateliek: tvrdeniam ktorej strany a v akom rozsahu súd prvej
inštancie uveril). Je potrebné dať odvolateľkám čiastočne za pravdu, že napadnutý rozsudok uvádza
skutkové posúdenie veci len veľmi stručne, v podstate sa obmedzuje na konštatovanie, že
žalobkyne tvrdili, že právny úkon urobili v omyle vychádzajúcom zo skutočností, ktoré boli

preprávnyúkonpodstatné,týkajúcichsatvaruavýmeryprevádzanéhopozemku(vdôsledkuodčlenenia
prevádzaného pozemku geometrickým plánom), pričom žalovaný tento omyl vyvolal, a že žalobkyne
by neboli uvedené žalovaným do omylu, pokiaľ by si boli bývali prečítali písomný právny úkon, ktorý
parafovali svojím podpisom. Vzhľadom na právny záver súdu prvej inštancie, že omyl žalobkýň nemožno
považovať za ospravedlniteľný, pretože mali možnosť sa takému omylu vyhnúť vlastnou starostlivosťou

pri oboznámení sa so skutočnosťami rozhodujúcimi pre uskutočnenie právneho úkonu, je však
zrejmé, že takéto stručné zistenie skutkového stavu postačovalo pre rozhodnutie súdu prvej inštancie,
založené na uvedenom právnom závere.8. Pokiaľ žalobkyne v odvolaní namietajú, že súd prvej inštancie nevyhodnotil rozpor medzi tvrdením
svedka F.. I., že videl odovzdanie geometrického plánu žalobkyni 2/ a popretím tejto skutočnosti
žalobkyňou 2/, podľa odvolacieho súdu nebolo potrebné zisťovať, či žalovaný odovzdal alebo

neodovzdal žalobkyniam (príp. niektorej z nich) geometrický plán, pretože bez ohľadu na to, či žalobkyne
mali k dispozícii celý geometrický plán (vrátane pečiatky geodeta a výkazu výmer) alebo nemali, je
zrejmé, že žalobkyne vedeli o tom, že žalovaný hneď na začiatku rokovaní o kúpnej zmluve dal vyhotoviť
geometrický plán (vyplýva to o. i. z e-mailu žalobkyne 1/ adresovaného žalovanému z 22.03.2012,
v ktorom uviedla: „mamina mi volala, že už máte hotový geometrický plán“) a tiež vedeli o tom,

že grafická časť geometrického plánu bola počas rokovaní menená, resp. že existovali minimálne dve
verzie grafického náčrtu odčlenenia prevádzaného pozemku (keďže samotná žalobkyňa 1/ e-mailom
pripomienkovalanáčrt,ktorýjejzaslalžalovanýe-mailomz25.04.2012stextom:„vprílohevámzasielam
upravený geo. plán“). Podľa tvrdenia žalovaného bola táto zmena grafickej časti geometrického plánu
(„výrez“, resp. „odskok“ pred vstupom do garáže) len podkladom pre ďalšie rokovania, ktoré v tejto
časti stroskotali; podľa tvrdenia žalobkýň mala byť kúpa práve takto (s „výrezom“) dohodnutá - ani tento

rozpor v tvrdeniach strán však (bez ohľadu na to, kto z nich má pravdu) nič nemení na vyššie uvedenej
skutočnosti, že žalobkyne vedeli o existencii geometrického plánu (aj keď ho možno nemali k dispozícii)
a tiež, že vedeli, že grafické vyznačenie odčlenenia prevádzaného pozemku bolo dodatočne menené,
čo ich mohlo a malo viesť k potrebnej opatrnosti a kontrole toho, aký geometrický plán bude pripojený
ku kúpnej zmluve pri podaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností.

9. To, že žalobkyne ako predávajúce ponechali zabezpečenie všetkých listín potrebných pre predaj
ich vlastných nehnuteľností na kupujúceho (vrátane zabezpečenia geometrického plánu a prípravy
kúpnej zmluvy) a následne si tieto listiny pred podpisom kúpnej zmluvy neskontrolovali, nemožno
označiť inak než zanedbanie ich povinnosti zabezpečiť si objektívne informácie. Pokiaľ žalobkyne v

odvolaní uvádzajú, že vykonali niekoľko úkonov, aby si zaobstarali objektívne informácie, napríklad
osobné stretnutie so žalovaným, krokovanie na mieste samom, pripomienkovanie návrhu kúpnej zmluvy,
pripomienkovanie vedenia hraničnej čiary, odvolací súd k tomu uvádza, že všetky tieto úkony boli len
súčasťou rokovania s kupujúcim, ale nesmerovali ku skutočnému zisťovaniu objektívnych informácií.
Pokiaľ žalobkyne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie neuviedol spôsob konania, ktoré by

považoval za zaobstarávanie si objektívnej informácie, odvolací súd uvádza, že žalobkyne ako
predávajúce sa mali zaujímať o to, akým spôsobom bude odčlenená prevádzaná časť pozemku od tej
časti, ktorú si ponechávajú, a to už počas vyhotovovania geometrického plánu (mohli požadovať osobnú
prítomnosť pri prácach geodeta na ich pozemku), nemali sa spoľahnúť len na neúplné informácie, ktoré
mali od žalovaného, a najmä si od neho mali pred podpisom kúpnej zmluvy vyžiadať geometrický plán,

na ktorý odkazovala kúpna zmluva.

10. Z výpovedí žalobkýň pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že pri podpise kúpnej zmluvy si zmluvu
buď vôbec neprečítali (žalobkyňa 2/) alebo si ju prečítali len zbežne, pričom venovali pozornosť hlavne
odovzdaniu peňazí (žalobkyňa 3/). Žalobkyňa 1/ na pojednávaní dňa 17.01.2014 uviedla, že

si pri podpise kúpnej zmluvy skontrolovala kúpnu cenu a spôsob jej odovzdania, ale všimla si aj dátum
vyhotovenia geometrického plánu 21.03.2012. Už na základe tohto dátumu vyhotovenia geometrického
plánu, uvedeného v kúpnej zmluve, mohli žalobkyne zistiť, že ku kúpnej zmluve má byť priložený „starý“
geometrický plán, vypracovaný ešte v čase, keď neboli ukončené rokovania o „výreze“ pred
garážou, čo nezodpovedá tvrdeniu žalobkýň v odvolaní, že boli v presvedčení, že

technickým podkladom kúpnej zmluvy je geometrický plán, ktorého grafická časť bola odsúhlasená
emailom dňa 26.04.2012. Pritom žalobkyňa 1/ je vysokoškolsky vzdelaná, má
vyštudované krajinné inžinierstvo, kde súčasťou štúdia nepochybne sú aspoň základy pozemkového
práva, či geodézie a geografických informačných systémov, takže nemohla nemať žiadne vedomosti o
povahe geometrických plánov. V neprospech žalobkýň sú aj ich tvrdenia uvedené v odvolaní, že kúpna

zmluva nemala obsahovať zmluvné dojednanie, v ktorom by žalobkyne vyslovili súhlas so
zastavaním predmetnej parcely v celom rozsahu alebo s tým, že predmetom kúpy je polyfunkčný objekt.
Tieto skutočnosti sú v kúpnej zmluve, ktorú podpísali, jednoznačne uvedené, čo znamená, že s nimi
buď napokon (hoci mlčky) súhlasili alebo obsahu kúpnej zmluvy nevenovali pri jej podpise primeranú
pozornosť.

11. Je možné dať za pravdu žalobkyniam, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je výslovne
uvedené, ako súd prvej inštancie aplikoval neurčitý právny pojem „skutočnosti rozhodujúce pre
uskutočnenie právneho úkonu“ (§ 49a Občianskeho zákonníka). Tento nedostatok odôvodnenia všaknespôsobuje arbitrárnosť napadnutého rozsudku a nepredstavuje taký
vážny zásah do práva na spravodlivý proces, že by to malo viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Z
kontextu rozhodnutia je zrejmé, že otázka, či bude predávaný pozemok oddelený od pozemku, ktorý si

žalobkyne ponechali, rovnou čiarou alebo s „výrezom“ pred garážou, bola považovaná za skutočnosť
rozhodujúcu pre uskutočnenie právneho úkonu - k tomu napokon smerovali vyjadrenia oboch strán
sporu,keďžalobkynetvrdili,žebynebolikúpnuzmluvupodpísali,akbyvedeli,žetento„výrez“(„odskok“)
tam nie je a žalovaný uvádzal, že na kúpenom pozemku ako celku chce stavať nový objekt, takže by tiež
nemal záujem o kúpu pozemku zmenšeného o tento „výrez“. Napokon, keby súd prvej inštancie nebol

túto okolnosť považoval za skutočnosť, ktorá bola rozhodujúca (jedna z rozhodujúcich) pre uskutočnenie
právneho úkonu, nebol by sa vôbec zaoberal okolnosťami omylu a tým, či žalobkyne tomuto omylu mohli
pri náležitej opatrnosti predísť. Podobne na námietku žalobkýň, že súd prvej inštancie neuviedol,
či sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy voči žalovanému dovolali alebo nedovolali (§ 40a Občianskeho
zákonníka),odvolacísúduvádza,žetátookolnosťnebolamedzistranamisporná.Dovolaniesarelatívnej
neplatnosti kúpnej zmluvy jednoznačne vyplýva najmä z listu žalobkýň, spísaného advokátkou dňa

03.07.2013 a túto skutočnosť nespochybňoval ani žalovaný, preto nebolo nevyhnutné, aby to súd prvej
inštancie výslovne uvádzal v odôvodnení rozsudku.

12. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd právny záver súdu prvej inštancie, že
žalobkyne mohli predísť omylu, keby boli využili možnosť overiť si skutočnosti rozhodné pre urobenie

právneho úkonu, za správny. Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka pritom treba v zhode s
konštantnou judikatúrou vykladať tak, že omylu sa nemôže dovolávať osoba, ktorá si sama podľa
okolností konkrétneho prípadu nezabezpečila objektívne informácie o okolnostiach rozhodujúcich pre
uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, hoci si ich zabezpečiť mohla, a bez príčiny sa vo svojom
úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu (porov.

napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2009, sp.
zn. 3 Cdo 192/2008; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. decembra 2002, sp. zn. 30
Cdo 1251/2002; uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. apríla 2007, sp.
zn. 28 Cdo 1988/2006). Vzhľadom na zanedbanie takejto primeranej opatrnosti sa žalobkyne nemôžu
dovolávať relatívnej neplatnosti predmetného právneho úkonu, ktorá je dôsledkom práve tohto omylu.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil.

13. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu odvolací súd v súlade s ustanoveniami §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP priznal proti neúspešným žalobkyniam (odvolateľkám) nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).