Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218158
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2214218158.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcov: 1/ B. P., nar. XX.X.XXXX, a 2/ Q. P.,
nar. XX.X.XXXX, obaja bytom P. D. XXX, D., proti žalovanému: Prima Credit, s.r.o., IČO: 36 763 420, so
sídlom Mierové námestie 10A, Malacky, právne zastúpeného L.I.B. legal s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 47 237 546, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 6. októbra 2017 sp.zn. 14C/304/2014-173, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 2.871,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo
sumy 2.871,70 eur od 5. januára 2015 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,
výrokomII.vozvyškužalobuzamietolavýrokomIII.rozhodol,žežalobcoviamajúnárokvočižalovanému
na náhradu trov konania vo výške 56,46%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 39, § 41, § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1,

ods. 5, ods. 6, § 54 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 457, a § 458 Občianskeho zákonníka,
ust. § 497 Obchodného zákonníka, ust. § 1 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 2, ods. 6, ods. 7, § 11 ods. 1, ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Cdo 26/2011 z 26. apríla 2012, vecne súd dôvodil tým, že žalobcovia sa domáhali voči žalovanému
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.670,70 eur na tom skutkovom základe, že s právnym
predchodcom žalovaného uzavreli dňa 28.08.2012 úverovú zmluvu č. 24/12, na základe ktorej im bol

poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, a tento sa spolu s príslušenstvom vo výške 450 eur, zaviazali splatiť
do 28.11.2012. Suma 5.000 eur bola žalobcom vyplatená, ale v aute, ktorým im bol zabezpečený odvoz,
si H. Q. vzal sumu 1.000 eur ako poplatok za vybavenie úveru, ktorú sumu mu žalobcovia v domnení,
že menovaný pracuje pre žalovaného, vydali (konateľ žalovaného však poprel, že by v ich spoločnosti
p. Q. pracoval, ani žiadneho nepozná). Zvyšná suma z predmetného úveru vo výške 4.000 eur bola
použitá na splatenie iných dlhov a na rekonštrukciu bytu. Žalobcovia zaplatili žalovanému splátky vo
výške 450 eur, a to v septembri 2012 sumu 150 eur, v októbri 2012 sumu 150 eur, v novembri 2012

sumu 150 eur a následne s ním uzatvorili Dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č. 24/12 dňa 13.12.2012, na
základe ktorého bol úver navýšený o 630 eur a doba splatnosti sa predlžila o 3 mesiace odo dňa podpisu
dodatku, t. j. do 13.03.2013. Dlžníci sa zaviazali zaplatiť dlžnú sumu v troch splátkach do 13.01.2013
sumu 169 eur (splátka úroku), do 13.02. 2013 sumu 169 eur (splátka úroku), do 13.03.2013 sumu 169eur (splátka úroku) a sumu 5.630 eur (splátka istiny). Žalobcom nebola už vyplatená žiadna suma. Zo
strany žalobcov bola uhradená splátka vo výške l69 eur za mesiac január a splátka vo výške 169 eur
za mesiac február, ďalšiu splátku už žalobcovia nezaplatili. Následne im bolo doručené oznámenie o

začatí výkonu záložného práva zo dňa 01.04.2013. Na základe pôžičky, ktorú si žalobcovia vzali od M.
P., žalovanému dňa 16.05.2013 vyplatili pohľadávku s príslušenstvom vo výške 7.882,70 eur. Žalobcovia
považujú poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a s poukazom na iné rozhodnutia
krajských majú za to, že žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohatil. Žalovaný považoval žalobu za
nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia ako dlžníci uzavreli dňa 28.08.2012
s právnym predchodcom žalovaného, ako veriteľom zmluvu o úvere č. 24/12, na poskytnutie úveru vo
výške 5.000 eur, s dátumom čerpania od 28.08.2012, s dobou platnosti 3 mesiacov, s RPMN 42,58%, s
priemernou RPMN 42,38%, s úrokovou sadzbou 36% ročne, so sumou celkových nákladov 450 eur, s
výškou úveru s navýšením 5450 eur, s konečnou splatnosťou 28.11.2012 . V čl. VI zmluvy dlžník vyhlásil,

žeuznáva,čodozákladuivýškysvojzáväzokvočiveriteľovizapodmienokdohodnutýchvzmluvevcelej
výške, tak ako je uvedená v čl. I. ods. 1/ písm. i). V čl. X mali dohodnuté zmluvné pokuty, a to zmluvná
pokuta za neuhradenú splátku vo výške 4% z poskytnutej istiny a to aj opakovane; pre prípad omeškania
zmluvná pokuta 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania; pre prípad vymáhania pohľadávky
poplatok vo výške 10% z poskytnutej istiny minimálne však 1500 eur. Z dodatku č. 1 k úverovej zmluve

č. 24/12 z 13.12.2012 z čl. II. bodu 2) vyplýva, že „veriteľ na základe písomnej žiadosti dlžníka z
13.decembra 2012 navŕšil úver o 630 eur a predĺžil dobu splatnosti úveru o 3 mesiace odo dňa podpisu
dodatku.“. Tiež podľa čl. III bod 3) sa dlžníci zaviazali uznať a súhlasiť s tým, aby si veriteľ v prípade,
že úver sa stane splatným v zmysle úverovej zmluvy uspokojil svoju pohľadávku z úverovej zmluvy a
neskorších dodatkov, voči dlžníkovi spolu s príslušenstvom, a to podľa jednotlivých ustanovení úverovej

zmluvy. Z predloženého výdavkového pokladničného dokladu z 28.08. 2012 vyplýva, že žalobcovia
mali prevziať 5.000 eur, ich výsluchom bolo ozrejmené, že k odovzdaniu hotovosti došlo v motorovom
vozidle p. Q., ktorý si však ponechal 1.000 eur za sprostredkovanie úveru, o čom svedčí aj príjmový
pokladničný doklad z 28.08.2012, ako aj jeho výpoveď, ale tiež obsah zápisnice z 03.09.2014 vo veci
prečinu podvodu. K okolnostiam podpísania dodatku č. 1 žalobcovia uviedli, že k jeho uzatvoreniu došlo

na základe ich žiadosti o predĺženie splatnosti úveru, keďže mali problémy splatiť úver, o zvýšenie úveru
však nežiadali. Žiadosť im bola poslaná poštou a oni to iba podpísali. Žalovaný súdu predložil relevantné
pokladničné doklady jednak o vyplatení 630 eur a jednak aj o ich prevzatí žalobcami, obsahujúce aj
podpisy príjemcov. Nie je vyplnené, kto doklady vyhotovil a kto ich schválil, ako ani ich zaúčtovanie v
peňažnom denníku. Žalovaný týmito dokladmi a v súvislosti s dodatkom k úverovej zmluve preukazoval

vyplatenie ďalších finančných prostriedkov, čo žalobcovia popierali tvrdiac, že už žiadne iné peniaze
z tejto spoločnosti neprevzali, požadovali len odklad splatnosti úveru. Žalobcovia tvrdili, že zaplatili tri
splátky po 150 eur a dve splátky po 169 eur a dňa 16.05.2013 došlo k hotovostnému vkladu na účet
žalovaného v sume 7.882,70 eur, teda spolu zaplatili na splátkach 8.670,70 eur. Žalovaný tvrdil, že jednu
platbu vo výške 169 eur neeviduje. Z potvrdenia o zániku záložného práva zo 17.05.2013 je zrejmé,

že záložné právo zaniklo vyplatením pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy č. 24/12 v plnej výške
dňa 17.05.2013. Aká bola skutočná výška pohľadávky žalovaného a z čoho sa skladala, teda koľko z
pohľadávky bola istina, koľko úroky, resp. odmena a koľko poplatky a zmluvné pokuty nie je zrejmé,
žalovaný tieto skutočnosti neprezentoval.

4. Súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcami a žalovaným ako spotrebiteľský, na
ktorý je potrebný aplikovať najmä Občiansky zákonník, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd dôvodil, že žalovaný nepredložil žiadne
ďalšie podklady, ktorými by preukázal splnenie zmluvných podmienok v zmysle § 9 z.č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, preto na predloženú zmluvu sa hľadí ako na bezúročnú a bez poplatkov.

Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 jednoznačne odlišuje obsahové náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa písm. b), teda obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa ak
ide o právnickú osobu a podľa písm. c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, pričom z citovaných ustanovení vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať obe uvedené náležitosti. Pokiaľ teda v predmetnej úverovej zmluve je v záhlaví

uvedené obchodné meno, sídlo a IČO veriteľa, ide o údaje identifikujúce veriteľa v zmysle § 9 ods. 2
písm. b) citovaného zákona. V zmluve sa ale nenachádza špecifická obligatórna náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. c) citovaného zákona a to označenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto náležitosť rozhodne nemôže byť nahradená identifikačnýmiúdajmi veriteľa ako zmluvnej strany, ktoré sa musia nachádzať v akejkoľvek zmluve. Tiež v zmluve
o spotrebiteľskom úvere nie je uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010
Z.z. a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa obsahu zmluvy o úvere žalovaný ako veriteľ
neurčil výšku mesačnej splátky v čl. I zmluvy, len z čl. XIX, kde je uvedený splátkový kalendár, ktorý
podľa zmluvy „plní účel daňového dokladu, a je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy“ sú zistiteľné celkom tri
splátky po 150 eur na úroky a jedna splátka 5000 eur na splátku istiny. Takéto určenie výšky mesačnej

splátky je nejasné a neurčité, nespĺňa náležitosti zákona, aká suma pripadá na istinu, na úroky a iné
poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z. z. Nejedná sa o individuálne dohodnutú
zmluvnú podmienku, pričom zakomponovanie takejto významnej podmienky zmluvy len do splátkového
kalendára, a to tiež len neurčito je v rozpore so zásadou náležitého informovania spotrebiteľa ako
laika o závažnosti a význame takéhoto zmluvného dojednania (viď rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky pod sp. zn. I. ÚS 3512/2011). Navyše žalovaný ani neuviedol celkové náklady spojené s

úverom. Uviedol len výšku úveru s navŕšením, čo však takáto informácia sa preukázala ako hrubo
zavádzajúca. Obdobne ročná úroková sadzba. Takéto dojednanie považuje súd pre rozpor s dobrými
mravmi za neplatné, pretože odmena je zjavne vyššia ako bola priemerná úroková sadzba poskytovaná
obchodnými bankami v uvedenom období za obdobný úver. V danom prípade sa nejedná o primeranú
výšku odplaty (odmeny) za poskytnutie peňažnej istiny dlžníkovi a nejde o zhodnotenie, ktoré je obvyklé

( napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.4.2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011), keď dojednaný úrok vo
výške 36% ročne je v rozpore s dobrými mravmi aj vzhľadom na skutočnosť, že v čase poskytnutia
spotrebiteľského úveru bola priemerná výška úrokovej sadzby pri obdobných spotrebiteľských úveroch
poskytovaných bankami 12,89% ročne. Pokiaľ ide o zmluvné vyhlásenie dlžníkov - žalobcov o uznaní
peňažného záväzku čo do dôvodu i výšky, toto nespĺňa náležitosti dohody o uznaní dlhu už napr.

len z dôvodu absencie kauzy vzniku pohľadávky, pretože dlh mohol vzniknúť až splatnosťou splátky.
Nakoľko na predloženú zmluvu sa hľadí ako na bezúročnú a bez poplatkov, a nakoľko žalobcovia
skutočne obdržali finančnú hotovosť vo výške 5630 eur, pričom zaplatili celkom 8.501,70 eur, žalovaný
sa bezdôvodne obohatil o 2871,70 eur. Žalobcovia si uplatnili žalobou zaplatenie 3.670,70 eur s úrokom
zomeškaniavovýške5,05%ročneztejtosumyod5.januára2015(t.j.oddoručeniažalobyžalovanému)

do zaplatenia, súd teda z vyššie uvedených dôvodov vyhovel žalobe len v časti o vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 2871,7 eur aj s príslušenstvom. Vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. Keďže
nebolopriznanéprávovžalovanejvýške,nevznikolžalobcomaninároknazaplatenieúrokuzomeškania
z tejto sumy. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP, a žalobcom priznal voči žalovanému náhradu trov konania vo výške

56,46%, a to podľa pomeru úspechu v spore (78,23% : 21,77%).

5.ProtitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovanýčodovýrokuI.aIII.,ktoréodôvodnil
tým,žesúdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniama
napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožňuje sa so závermi

prvoinštančnéhosúdu,žebynepredložilsúdužiadnepodklady,ktorýmibypreukázalsplneniezmluvných
podmienok v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. a preto treba považovať predloženú úverovú zmluvu
za bezúročnú a bez poplatkov pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 psím. c) a k). Podľa jeho
názoru na rozdiel od žalobcov uniesol ohľadne svojich tvrdení dôkaznú povinnosť, keď predložil písomnú
úverovú zmluvu č. 24/12. Argumentácia súdu ohľadne neplatnosti ostatných úrokov, poplatkov a sankcií

z dôvodu, že tieto majú byť dojednané vo všeobecných obchodných podmienkach žalobcu (správne
má byť uvedené žalovaného), neobstojí, nakoľko súčasťou spisu nie sú žiadne všeobecné obchodné
podmienky žalovaného, takéto neboli ani žalovaným predložené a ani reálne neexistujú, keďže všetky
zmluvné dojednania sú súčasťou úverovej zmluvy, ktorá má písomnú formu a preto aj vyjadrenia súdu
ohľadne absencie písomnej formy sa javia ako s vecou nesúvisiace. Odvolateľ sa nestotožňuje ani s

tvrdením súdu, že by v úverovej zmluve absentovala adresa predávajúceho na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, keď adresa žalovaného je uvedená v záhlaví úverovej zmluvy,
a žalovaný neposkytuje svoje služby z iných adries, nemá zriadené viaceré pobočky, preto nemôže
dôjsť k žiadnym reálnym pochybnostiam spotrebiteľa, kde môže uplatniť u veriteľa reklamáciu alebo
sťažnosť. Uvedenie adresy žalovaného ako veriteľa na titulnej strane úverovej zmluvy je dostatočne

určité a bolo by nadbytočné opätovne tú istú adresu uvádzať v ďalšom ustanovení úverovej zmluvy.
V článku XVIII. bod 22 úverovej zmluvy bol spotrebiteľ zo strany veriteľa oboznámený, že kontrolu
dodržiavania obchodných podmienok veriteľov a zmluvných podmienok ponúkaných spotrebiteľom
vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia aj s uvedením jej sídla. Úverová zmluva teda obsahujenáležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. Rovnako obsahuje aj náležitosť podľa
písm. k) cit. ustanovenia, keď obsahuje prehľadný splátkový kalendár, ktorý je súčasťou článku XIX.
úverovej zmluvy, z ktorého vyplýva, že žalobcovia sa zaviazali úver uhradiť v troch splátkach z toho dve

splátky vo výške 150 eur a tretia vo výške 5.150 eur. Z tabuľky rovnako vyplýva, že prvé dve splátky
sú splátkami úroku a tretia splátka je rozdelená na splátku úroku vo výške 150 eur a splátku istiny vo
výške 5.000 eur. V splátkovom kalendári sú teda maximálne prehľadnou formou vyjadrené obligatórne
náležitosti a to výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov ako aj spôsob, ako sa priraďujú na splátku
úrokov a istiny. Nakoľko výška mesačných splátok bola rôzna, nie je možné v zmluve uviesť jednotnú

výšku mesačnej splátky. Odvolateľ tiež poukazuje na závery Súdneho dvora EÚ vyslovené v rozsudku
sp.zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s., c/a Klára Bíróová, kde súd konštatoval, že článok
10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/45 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva
o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Podľa
odvolateľa zo zmluvy vyplýva aj suma celkových nákladov, ktorá je uvedená v článku I. bod 1 písm. h),

ktorá je vyčíslená na 450 eur, pričom článok IVa obsahuje aj presné vysvetlenie, že ju tvorí súčet sumy
poplatku za poskytnutie úveru uvedeného v článku I. ods. 1 písm. m) (0,00 eur) a úroku uvedeného v
článku I. ods. 1 písm. g) (36% p.a.). Odvolateľ sa tiež ohradzuje proti tvrdeniu súdu, že konanie by mal
viesť neprehľadne, nakoľko nepredložil zúčtovanie jednotlivých splátok a „kartu klienta“. Žalovaný sa
počas celého konania ku všetkým argumentom žalobkyne 1/ vyjadril, svoje tvrdenia podložil aj listinnými

dôkazmi, a rovnako predložil aj prehľad uhradených splátok a platieb žalobcov na výzvu súdu a to vo
svojom vyjadrení dňa 23.6.2015. Odvolateľ nevie, čo mal súd na mysli pod pojmom „karta klienta“,
nakoľko takýto pojem zákon o spotrebiteľských úveroch nepozná. Odvolateľ napokon poukázal na to,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ktoré konkrétne „ostatné úroky, poplatky a sankcie
(bez presnej špecifikácie konkrétnych zmluvných ustanovení)“ hodnotí súd za absolútne neplatné pre

ich rozpor s dobrými mravmi, keď inak považuje úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov podľa
§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v dotknutých výrokoch zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne
a prizná žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania alebo alternatívne napadnuté rozhodnutie
zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobcovia odvolací návrh nepodali a k podanému odvolaniu žalovaného sa písomne nevyjadrili.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné
vyhovieť.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14C/304/2014 bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 3.670,70 eur s príslušenstvom, ktorého sa domáhali žalobcovia z
dôvodu, že žalovanému splatili dlh podľa úverovej zmluvy č. 24/12 v rozsahu vyššom, než žalovanému
patrilo. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti o zaplatenie
2.871,70 eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Predmetom odvolacieho

konaniajepreskúmaniesprávnostipostupuarozsudkusúduprvejinštancievčastiozaplatenie2.871,70
eur ( výrok I.), v ktorej súd žalobe vyhovel ako aj v časti náhrady trov konania ( výrok III.).

9. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie

žalobou uplatneného nároku, po vyhodnotení jeho výsledkov dospel k správnym skutkovým záverom
a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd preberá súdom
prvej inštancie zistený skutkový stav a konštatuje správnosť záveru prvoinštančného súdu o tom, že
žalovaný sa na úkor žalobcov obohatil o sumu 2.871,70 eur, a preto bolo dôvodným žalobcom túto sumu
priznať spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.871,70 eur od 5. januára 2015 do

zaplatenia. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaného nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, na doplnenie k odvolacím námietkam však
dodáva nasledovné:10. Podstatná časť námietok žalovaného sa týka právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je
činnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryanazistenýskutkovýstavaplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd takúto vadu v prejednávanej veci nezistil.

11. Právneho posúdenia veci sa týkajú námietky žalovaného ohľadom záverov prvoinštančného súdu

o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru, odvolací súd mu však nedal za pravdu. V
prejednávanej veci ide o nároky žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyplývajúce zo
spotrebiteľského vzťahu, keďže úverová zmluva č. 24/12 zo dňa 28.08.2012 je nepochybne zmluvou
spotrebiteľskou v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia tejto zmluvy (ďalej
len OZ), za ktorú treba považovať každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom. Žalovaný ako veriteľ, majúci v predmete činnosti okrem iného aj poskytovanie úverov

z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, uzatváral zmluvu v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods.
3 OZ a žalobcovia ako dlžníci ju uzatvárali v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 OZ. Okresný súd
teda správne prioritne posúdil vyššie uvedenú zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú podliehajúcu
právnej úprave noriem tzv. spotrebiteľského práva (tak vnútroštátnych ako i noriem Európskej únie na
ochranuspotrebiteľa)apretonavecsprávneaplikovalnielenOZ,aleajzákonč.250/2007Z.z.oochrane

spotrebiteľa a zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Aj keď tu išlo o úver, ktorý sa mal splatiť v
lehote nepresahujúcej tri mesiace, ktorý ako vyplýva z ust. § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z,
spotrebiteľským úverom podľa tohto zákona nie je, vychádzajúc zo znenia § 24 ods. 1 cit. zákona v znení
ku dňu 28.08.2012, aj na predmetnú zmluvu o úvere sa vzťahujú ustanovenia § 2, 3 a 4, § 9 ods. 1 a 2, §

6 až 8, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23 a 25 a tohto paragrafu a preto bolo namieste podrobiť úverovú zmluvu
súdnej kontrole z hľadiska obsahových náležitostí zmluvy vyžadovaných v § 9, čo okresný súd aj urobil.

12. Ako vyplýva z obsahu úverovej zmluvy č. 24/12 zo dňa 28.08.2012, táto obsahuje dohodu o
výške úveru v sume 5.000 eur, o čerpaní úveru od 28.08.2012 jednorazovo v hotovosti, o dobe

splatnosti 3 mesiace, o výške RPMN 42,58% p.a., o priemernej RPMN 42,38%, o výške ročnej
úrokovej sadzby 36,00% p.a., o sume celkových nákladov 450,- eur, o výške úveru s navŕšením
5.450 eur, o konečnej splatnosti úveru 28.11.2012, o tom, že poplatok za poskytnutie úveru je 0,00
eur a o spôsobe zabezpečenia úveru zriadením záložného práva k nehnuteľnosti. Po preskúmaní
jej obsahových náležitostí bolo treba dať za pravdu žalovanému, že splátkový kalendár, obsiahnutý

tiež priamo v texte zmluvy ( čl. XIX) poskytuje prehľadným a vyčerpávajúcim spôsobom spotrebiteľovi
informáciu o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako aj poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom (§ 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010
Z.z.), keďže sú tu prehľadne rozpísané všetky 3 dohodnuté splátky s uvedením u každej z nich jednak
dátumu splatnosti, ako aj jej výšky a spôsobu započítania konkrétnej splátky, resp. jej časti či už na úroky

alebo istinu tak, že splátka č. 1, splatná dňa 28.09.2012 v celkovej výške 150 eur bude započítaná len
na úrok ( na istinu z nej bude započítané 0,00 eur), splátka č. 2, splatná dňa 28.10.2012 v celkovej výške
150 eur bude započítaná len na úrok (na istinu z nej bude započítané 0,00 eur) a splátka č. 3 splatná dňa
28.11.2012 v celkovej výške 5.150,- eur bude započítaná v sume 150 eur na úrok a v sume 5.000 eur na
istinu. Splátkový kalendár neobsahoval žiadnu položku, týkajúcu sa prípadných poplatkov, keďže neboli

iné poplatky, ktoré by sa dlžníci zaviazali uhradiť, pričom uvedený rozpis nemohol obsahovať sankcie a
zmluvné pokuty, ktoré síce v zmluve boli dojednané (bez ohľadu na to, či platne alebo nie), ako vyplýva z
čl. X. označenom ako zmluvné pokuty a čl. XII, v ktorom sú uvádzané rôzne paušálne poplatky, avšak v
čase uzavretia zmluvy nemal veriteľ na ne právo a nebolo isté, či mu za trvania zmluvného vzťahu právo
niektoré z nich si účtovať, vôbec vznikne. Odvolací súd preto nezdieľa názor prvoinštančného súdu o

absencii obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z v úverovej zmluve, to
však neplatí pokiaľ ide o závery týkajúce sa údaju o adrese na uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti ( §
9 ods. 2 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z.) keď uvedenie obchodného mena, sídla a identifikačného čísla
veriteľa v zmysle § 9 ods. 2 písm. b) nie je údaj totožný s tým podľa písm. c), ktorým sa rozumie adresa
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, pričom posledne citovaná

obsahová náležitosť v zmluve uvedená nie je. Neobstojí pritom argumentácia odvolateľa, že adresa
veriteľajeuvedenávzáhlavíúverovejzmluvy,atentoneposkytujesvojeslužbyzinýchadries,lebonemá
zriadené viaceré pobočky, pretože (odhliadnuc od toho, že tieto skutočnosti sú známe iba veriteľovi, nie
však dlžníkovi), zákon neustanovuje žiadne výnimky z povinnosti uvádzať oba údaje. Správny bol pretozáver súdu prvej inštancie, že úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, pretože už
absencia jedinej obligatórnej náležitosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. postačuje
na posúdenie úveru ako bezúročného a bezpoplatkového.

13. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu
na zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho uzavrel, že veriteľ mal z predmetnej
úverovej zmluvy právo na vrátenie iba skutočne poskytnutej sumy úveru, t.j. 5.630 eur a preto dlžníci

majúpodľa§451ods.1OZnároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýške,vktorejúverpreplatili.

14. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že treba dať odvolateľovi za pravdu, že niektorá argumentácia
súdu prvej inštancie obsiahnutá v odôvodnení rozsudku bola nepodložená a nesúvisiaca s vecou, ako je
tomu aj v prípade jeho konštatácie, že sú neplatné dojednania týkajúce sa ostatných úrokov, poplatkov
a sankcií z dôvodu, že boli dojednané vo všeobecných obchodných podmienkach žalobcu a preto na

ne žalobca nemá nárok. Z uvedeného možno dôvodne predpokladať, že tento záver súdu zrejme s
predmetnou vecou nesúvisí, pretože jednak súčasťou úverovej zmluvy v tomto prípade nie sú žiadne
všeobecné obchodné podmienky, ale všetky dojednania sú obsiahnuté priamo v zmluve podpísanej
oboma zmluvnými stranami a jednak žalobcom je v tomto prípade spotrebiteľ. Dôvodné boli aj výhrady
žalovaného voči postupu súdu, ktorý mu vytkol nepredloženie „karty klienta“, keď aj podľa názoru

odvolacieho súdu takáto požiadavka nebola namieste obzvlášť bez bližšej špecifikácie, čo si pod týmto
súd predstavuje berúc do úvahy, že zákon uvedenú terminológiu nepoužíva.

15. Za opodstatnenú námietku odvolateľa treba považovať aj tú, ktorou poukazuje na nejednoznačné
závery prvoinštančného súdu, ktorý na jednej strane vyhodnotil, že úverová zmluva je ako celok

bezúročná a bez poplatkov a súčasne niektoré jej dojednania týkajúce sa, ako súd uviedol „ostatných
úrokov, poplatkov a sankcií“, bez ich bližšej špecifikácie, vyhodnotil ako absolútne neplatné pre ich
rozpor s dobrými mravmi. Treba prisvedčiť žalovanému, že v uvedenom prípade potom odôvodnenie
nie je celkom zrozumiteľné, nedáva jednoznačnú odpoveď aké sú právne závery súdu a dostatočne
jasné vysvetlenie, podľa akej právnej normy súd vlastne rozhodol, čím do istej miery vykazuje znaky

nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom k posúdeniu zmluvy súdom
prvej inštancie ako bezúročnej a bez poplatkov, bolo nadbytočné a bez právneho významu zaoberať
sa ďalej otázkou prípadnej ne/platnosti jednotlivých dojednaní týkajúcich sa úrokov, poplatkov alebo
sankcií a to isté platí o úvahách súdu týkajúcich sa výšky ročnej úrokovej sadzby, resp. primeranosti
dojednanej odplaty a ich rozpor s dobrými mravmi. Toto pochybenie však odvolací súd vyhodnotil len ako

formálnu nedokonalosť, nemajúcu zásadný vplyv na inak správne vecné rozhodnutie prvoinštančného
súdu, pričom nosné odôvodnenie vyplývajúce z bodov 11 až 21 napadnutého rozsudku, ktoré viedlo
okresný súd k vyhoveniu žalobnému návrhu, inak spĺňa všetky nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a nie je ho možné označiť ako arbitrárne či svojvoľné.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného považoval odvolací súd za vecne správne rozhodnutie
prvoinštančného súdu o povinnosti žalovaného vydať žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške
2.871,70 eur, ktorého podkladom bolo správne právne posúdenie v otázke nedodržania obligatórnych
náležitostí zmluvy vyplývajúcich z § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá bola podkladom pre jeho
záver o tom, že poskytnutý úver je bezúročný v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku I. potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP a rovnako ho potvrdil i vo výroku III, keď prvoinštančný súd správne priznal žalobcom ako
prevažne úspešným v spore nárok na náhradu trov konania v rozsahu zodpovedajúcom pomeru ich
úspechu v správnej výške 56,46%.

17. V odvolacom konaní plne úspešní žalobcovia by mali v zásade voči žalovanému v zmysle
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnej výške, avšak s prihliadnutím k skutočnosti, že žalobcovia boli v odvolacom konaní
nečinní a žiadne trovy im tak nevznikli, odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím
Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania

princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol podľa fiktívnej normy, vychádzajúc z toho, že ak si strana
náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17
Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť tak, že sa jej nárok na náhradu
trov nepriznáva.18. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).