Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 18, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/77/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116201565
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116201565.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: S. Y., J..: XX.XX.XXXX, G. Q. S.
XX, XXX XX K., právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so sídlom
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO:
35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v konaní o
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.318,63 Eur, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C/16/2016-70 zo dňa 30.05.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku pod bodom I..

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie pod bodom III. tak, že žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v
a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 660,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
a v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. V III. výroku súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1 až 6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa.

3.Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuuviedol,žežalobcasažalobouzodňa27.01.2016domáhal,aby
súdzaviazalžalovanéhokzaplateniuistiny1.318,63Eurztituluprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia
a k náhrade trov konania. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zo dňa 15.03.2017 žalobu zamietol
a voči tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Prešove svojím uznesením zo dňa
16.01.2018 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie
súčasne poukázal na odôvodnenie uznesenia odvolacím súdom. Na základe vykonaného dokazovania
vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX bol žalobca v postavení spotrebiteľa žalovaný v konaní. Žalobca sa
domáhal voči nemu zaplateniu sumy 2.049,44 Eur. V konaní bol z väčšej časti úspešný v tomto konaní
žalobca, pretože súd ho zaviazal na zaplatenie istiny 730,81 Eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti
žalobu o sumu 1.318,63 Eur zamietol. Žalobca uviedol, že túto čiastku práve žaluje, pretože je to suma,o ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor obohatiť. Poukazoval pritom na § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dodávateľ zneužil svoje postavenie, nekonal voči nemu ako spotrebiteľovi
s odbornou starostlivosťou a domáhal sa plnenia zo zmluvy, ktorá neobsahovala všetky náležitosti v

zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Z priloženého rozsudku tunajšieho súdu XXC/XXX/XXXX
zo dňa 08.10.2014, ktorý sa stal právoplatným dňa 29.10.2014 súd prvej inštancie zistil, že okresný
súd vyhovel žalobcovi v konaní o 2.049,44 Eur v časti istiny 730,81 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Poukázal pritom, že predmetná zmluva neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru
a taktiež ani výšku, počet, termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, a teda poskytnutý úver

súd považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vykonaného dokazovania a v súvislosti s
rozhodnutím krajského súdu, ktorého právnym názorom bol súd prvej inštancie viazaný, tak súd prvej
inštancie rozhodol o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a to v polovici žiadanej výšky.
Poukázal pritom na názor krajského súdu, ktorý konštatoval, že v danom prípade sa jednalo o závažné
a viacnásobné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, a že priznanie finančného zadosťučinenia
sa javí ako dôvodné. Súd prvej inštancie zvážil požadovanú výšku finančného zadosťučinenia a mal

za to, že žalovaná výška nie je odôvodniteľná a nie je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv
žalobcu a podľa súdu nezodpovedá účelu, ktorým je poskytovanie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie
dodávateľa a porušovateľa práv spotrebiteľa. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti opätovne dal
do pozornosti žalobcovi, že žalovaný z poskytnutých peňazí nedostane nič okrem riadneho úroku z
omeškania, čo sa javí ako dostatočná sankcia a v zmysle záverov krajského súdu, že má žalobca byť

aspoň v časti úspešný primeraného finančného zadosťučinenia sa javí polovica žiadanej sumy ako
primeraná súdu a sankciou na hornej hranici únosnosti v právnom štáte.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p..
Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že každá zo strán mala úspech v polovici a preto rozhodol tak,

že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania nárok.

5. Proti tomuto rozsudku v časti jeho III. výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej odvolanie
žalobca. Žalobca navrhol zrušiť rozsudok v napadnutom výroku a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní namietal nesprávne zistenie skutkového stavu veci a

nesprávne právne posúdenia veci súdom prvej inštancie. Žalobca považuje za mylný názor súdu prvej
inštancie, ktorým sa riadil pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ak uvažoval o pomere úspechu a
neúspechu, ako o pomere medzi sumou uplatnenou žalobou a sumou, ktorú priznal. Podľa žalobcu ak
súd prvej inštancie priznal nárok vo výške podľa vlastnej úvahy, teda z tohto pohľadu vo výške 100 % z
vlastnej úvahy, tak v takom pomere úspechu a neúspechu mal priznať aj náhradu trov konania, teda v

rozsahu 100 %. Uviedol, že v takýchto prípadoch nejde o pomer prevažujúcej miery úspechu strán podľa
hodnoty sporu obsiahnutej v žalobe, ale je potrebné aplikovať § 264 ods. 1 C.s.p.. Podľa § 264 ods. 1
C.s.p., sa tak posudzuje nielen hodnota, ktorá má byť základom pre výpočet súdneho poplatku, ale aj
hodnota nároku, ako takého, na účely C.s.p. (spojka alebo), teda aj na určenie hodnoty, z ktorej možno
vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to prípadne aj v spojení s čl. 4 ods. 1 C.s.p.. V

súvislosti s odvolacími námietkami a na podporu svojich tvrdení poukázal žalobca na rozhodovaciu prax
Krajského súdu v Prešove a na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 08.02.2017.

6. Odvolanie proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote aj žalovaný. Namietal, že súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu záveru o vzniku nároku

na primerané finančné zadosťučinenie. Súd jeho vznik odôvodnil tým, že žalobca preukázal v konaní
porušenie svojho práva - spotrebiteľa. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, o porušenie akého práva
by malo ísť. Súd prvej inštancie toto právo nekonkretizoval, čo znamená, že z jeho rozhodnutia nie
je zrejmé ani to, či je splnený predpoklad uvedený v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Zákonná
úprava nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi len preto, že uplatnil nejaké právo,

ale len vtedy, ak úspešne uplatnil porušenie práva stanoveného na ochranu spotrebiteľa. Zo znenia
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a kontextu celého uvedeného zákona je logické, že
má ísť o právo určené na ochranu spotrebiteľa. To, že by mal súd prvej inštancie preukázané, že
došlo k porušeniu práva na ochranu spotrebiteľa určeného zákonom z rozsudku nevyplýva. Súd prvej
inštancie odôvodnil vznik nároku všeobecne, neurčito, čo spochybňuje, ako a čím bol vlastne dôvod

nároku preukázaný. Nedostatočné odôvodnenie predpokladu, od ktorého súd prvej inštancie odvodzuje
dôvodnosť uplatňovaného nároku neumožňuje preskúmať ani výšku priznanej sumy. V tejto súvislosti
poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 199/09 týkajúce sa riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania,skutkových zistení a právneho posúdenia súdu prvej inštancie vysloveného v napádanom rozsudku
nevyplýva, či je splnený zákonný predpoklad pre vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Súdom
uvádzané závery neumožňujú posúdiť, či v konaní vôbec boli splnené podmienky pre postup podľa

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Nárok na finančné zadosťučinenie zákon nespája s postavením
osoby ako spotrebiteľa, ale s porušením práva určeného na ochranu spotrebiteľa. Z toho potom vyplýva,
že takýto nárok nevzniká osobne titulom jej postavenia spotrebiteľa, ale len v spojení s konkrétnym
právom. Podľa žalovaného napádaný rozsudok neobsahuje ani žiadne konkrétne dokázané skutočnosti,
na základe ktorých súd priznal nárok na finančné zadosťučinenie v sume 660,- Eur. Súd odkazuje len na

to,žemalpreukázanéporušenieprávaspotrebiteľa,auvedenúsumupovažujezaprimeranú.Zrozsudku
nevyplýva žiadny dôvod, ktorý by umožňoval rozsudok preskúmať aj čo do výšky uvedenej sumy.
Odôvodnenie sumy priznaného nároku nemá oporu v dokazovaní, v žiadnej preukázanej skutočnosti.
Aj úvaha súdu musí vychádzať z konkrétnych dokázaných skutočností, čo sa v tomto prípade nestalo.
Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia.

Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Na základe doručených výziev súdu prvej inštancie sa protistrany k podaným odvolaniam nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej

len „C.s.p.“) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,

než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2
C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia

podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej je vecne správne a odvolanie žalobcu proti
výroku o náhrade trov konania je odôvodnené.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Rozsudok je odôvodnený riadne, v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie náležite
vysvetlil, z akých dôvodov žalobe čiastočne vyhovel. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie je
aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj v súlade s čl.
46 ods. 1 Ústavy SR.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie
odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil

náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

12. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5
zákonačíslo250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.CitovanéustanoveniaZákonaoochranespotrebiteľa

upravujú práva spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak sa na súde úspešne
uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešnéuplatnenie porušenia práv alebo povinností, ustanovených zákonom číslo 250/2007 Z. z., alebo
osobitnými predpismi a spôsobilosť takéto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto

súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

13. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť

požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax,
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie, sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom
nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
vo vzťahu k žalobcovi, a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu

osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne
pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku
sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu.

14. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie

o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc, musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

15. Ako to už odvolací súd uviedol, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ, má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať

sa, aby sa dodávateľ zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností stanovené zákonom číslo 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, má právo aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie
práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom, zodpovedá.

16. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľa uplatní
porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej
obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.

17. Nie je možné súhlasiť so žalovaným, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých zákonných
podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. K podmienke ohľadom úspešného
uplatnenia porušenia práva, alebo povinnosti, správne súd prvej inštancie poukázal na rozsudok
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX zo dňa 08.10.2014, v ktorom
bolo preukázané porušenie práv spotrebiteľa, za takéto porušenie možno považovať aj to, ak si žalobca

úspešne uplatnil svoje práva ako spotrebiteľ a žaloba v tomto konaní bola čiastočne zamietnutá
aj z dôvodu, že zmluva uzavretá medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným neobsahovala
zákonné náležitosti. Uvedenie zákonných náležitostí zmluvy patrí medzi ustanovenia určené na ochranu
spotrebiteľa. Nie je dôležité či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, je dôležité,
či úspešne uplatní porušenie svojich spotrebiteľských práv, teda pokiaľ sa spotrebiteľ ako žalovaný v

konaní úspešne bráni tým, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské práva a z toho dôvodu bude žaloba
zamietnutá, tak potom možno konštatovať, že spotrebiteľ úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva.

18. Pre úplnosť odvolací súd opätovne dodáva, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nie je
závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné

podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy.
Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo, alebo nie. Na
to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne
postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona číslo 250/2007 Z. z..

19. V súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v jeho predchádzajúcom uznesení
o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie aj teraz odvolací súd s poukazom už na vyššie uvádzané
konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo strany
žalovaného, ktorej ochrany sa žalobca úspešne domáhal na všeobecnom súde, je priznanie finančnéhozadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľa, že v konaní pred
súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany
žalobkyne ako spotrebiteľa.

20. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o
splnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

21. Čo sa týka námietky, že súd nekonkretizoval dôvody, podľa ktorých sumu finančného zadosťučinenia

určil, k tej treba uviesť, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe
konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je
primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým
je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
Bez stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobcovi ako
spotrebiteľovi satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom stanovená výška primeraného finančného

zadosťučinenia ako neprimeraná.

22. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd
uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010,

sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, I. ÚS 188/06).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd považoval odvolanie žalovaného voči výroku,
ktorým súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe, za nedôvodné a postupom vyplývajúcim z
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v tomto napadnutom I. výroku ako

vecne správny potvrdil.

24. Odvolací súd však posúdil ako odôvodnené odvolanie žalobcu vo vzťahu k výroku o náhrade trov
konania a stotožnil sa s obsahom odvolania žalobcu.

25. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

26. Odvolací súd konštatuje, že v záujme spravodlivého rozhodnutia o trovách konania, v ktorom

sa prihliadalo na to, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, nie je možné samotný
úspech strany v konaní hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, v akej výške si primerané finančné
zadosťučinenie žalobca uplatnil podanou žalobou a aká skutočná výška mu bola v konečnom rozhodnutí
priznaná. Hodnotenie úspechu v konaní by malo byť prísne individuálne s prihliadnutím na konkrétnu
právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj na všetky relevantné okolnosti

prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu v konaní by veľmi jednoducho mohlo dôjsť
k porušeniu základného princípu, na ktorom stoji civilné sporové konanie. Preto je potrebné vykladať
ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. práve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania.
Uvedený postup je možný v zmysle čl. 3, čl. 4, čl. 17 ods. 2 C.sp., keď neodporuje princípom, na ktorých
je Civilný sporový poriadok založený.

27. V predmetnom konaní sa žalobca voči žalovanému domáhal primeraného finančného
zadosťučinenia, pričom za daného stavu je nutné konštatovať, že žalobca bol v konaní úspešný a
stanovenie konkrétnej výšky priznaného finančného zadosťučinenia záviselo od posúdenia a úvahy
súdu. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške

priznanéhoplnenia,niečodozákladuuplatnenéhonároku.Spravodlivémuusporiadaniuvecízodpovedá
len také rozhodnutie, kedy žalobcovi bude priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu aj
v tomto prípade, keď súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške. V takomto prípademá žalobca právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu zo sumy, ktorá mu bola priznaná, kedy sa
základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

28.Zuvedenéhodôvoduodvolacísúdpostupompodľa§388C.s.p.zmenilrozsudoksúduprvejinštancie
v III. výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc z výšky prisúdenej sumy.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.

1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní
úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady
trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).