Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 10, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/809/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110211760
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6110211760.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov

JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne X. W., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Z., N. X, v konaní zastúpenej Lion Law Partners s.r.o. so sídlom Banská Bystrica, Komenského
14A, IČO: 36 862 461, proti žalovanému LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Banská
Bystrica, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, o náhradu škody spôsobenej na zdraví vo výške 340 000,--
Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 12C/93/2010-425 zo
dňa 04. 06. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalobkyni uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 24 622,36 Eur na účet právneho zástupcu v lehote 15
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol tak s odôvodnením, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
jednotlivé základné atribúty pre danosť zodpovednosti žalovaného za škodu, tak ako to má na mysli ust.
§ 420 Občianskeho zákonníka, a preto žalobe žalobkyne nebolo možné vyhovieť. Pretože žalovaný mal
v prvoinštančnom konaní úspech, priznal mu aj náhradu trov konania.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalaodvolaniežalobkyňa.Žiadalarozsudoksúduprvejinštancie
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa jej názoru dostatočným spôsobom
preukázala svoje tvrdenia, pričom sa odvolávala na písomné podanie obsiahnuté v spise. Bol to práve
žalovaný, ktorý prenajal lesovňu na bývanie svojmu zamestnancovi W. G., pričom táto v čase pred
jej pridelením ani neslúžila na plnenie úloh žalovaného. Stavbu nemal v čase uzatvárania nájomnej
zmluvy zapísanú ani v katastri nehnuteľností a stavba na účely bývania nebola ani skolaudovaná. V

danom čase žalovaný taktiež nedisponoval akýmkoľvek právom k pozemku, na ktorom bola lesovňa
postavená, ani právom k priľahlej záhrade, hoci vedel, že tieto pozemky bude užívať nájomca, a
to aj bez právneho dôvodu. Bol to práve žalovaný, ktorý dlhodobo nerešpektuje vlastnícke právo
žalobkyne a jej manžela k pozemkom, ktoré bez právneho dôvodu užíva jeho zamestnanec W. G..
Nepodnikol pritom žiadne opatrenia na odstránenie tohto protiprávneho stavu, pričom na porušovanie
tohto stavu bol zo strany žalobkyne upozorňovaný. Mala za to, že právne úkony žalovaného súvisiace
s užívaním lesovne postavenej na pozemku žalovanej a jej manžela sú protiprávne a súd mal na

túto skutočnosť prihliadnuť, pretože už samotný spôsob nakladania s predmetnou nehnuteľnosťou
na pozemku žalobkyne a jej poskytnutie na užívanie W. G. predstavuje protiprávny úkon, ktorý je
právnym predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu bez ohľadu na to, akým spôsobom
W. G. túto nehnuteľnosť užíval. Žalovaný napriek tomu, že má dlhodobo vedomosť o tom, že jehozamestnanec neoprávnene užíva pozemky žalobkyne a jej manžela, udržiava tento protiprávny stav a
opakovane voči nim iniciuje súdny spory. Podľa názoru žalobkyne tak žalovaný nesie zodpovednosť
za škodu na jej zdraví v zmysle ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aj prenájom lesovne v

rámci správcovských povinností žalovaného je výkonom jeho činnosti, a preto zodpovedá za takú
škodu, ktorá je spôsobená nájomcom už výkonom samotného práva nájmu, keďže mu nezabezpečil
vopred k faktickému výkonu práva nájmu aj zodpovedajúci právny titul na užívanie cudzieho pozemku.
Pokiaľ sa teda W. G. pohybuje aj po pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne, tak dochádza k zásahu do
vlastníckehoprávažalobkyneajejmanžela,pretožeW.G.akozamestnanecžalovanéhosinemôžeplniť

pracovné úlohy bez toho, aby sa pohyboval po ich pozemkoch. Podľa jej názoru boli dané predpoklady
zodpovednosti podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zásahy do práv žalobkyne nie je
možné kvalifikovať len ako susedské spory, nakoľko ide o priamy dôsledok protiprávneho konania
žalovaného, ktorý dal svojmu zamestnancovi v rozpore so zákonom do užívania nehnuteľnosť, ktorá
nebola určená na bývanie, hoci si bol vedomý, že táto je umiestnená na cudzom pozemku. V konaní
bolo preukázané, že psychické problémy na strane žalobkyne vznikli práve v dôsledku zásahov do

vlastníckeho práva. S týmito okolnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nevyporiadal, ani s tým, že
na tieto okolnosti navrhovala nariadenie znaleckého dokazovania pre posúdenie uvedenej odbornej
otázky. Súd nevyhodnotil dôsledne všetky listinné dôkazy, ktoré boli do konania predložené a ani sa
nezaoberal dôsledne ich vyhodnotením v rámci svojho rozsudku podľa ust. § 132 O.s.p. a neboli ani
náležitým spôsobom zdôvodnené podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto

nepresvedčivé a predčasné, a preto je dôvod na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Okrem toho pokiaľ ide o trovy konania, poukázala na ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pretože
na strane žalobkyne sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je dôvod, aby žalovanému nebola
priznaná náhrada trov konania. Žiadala preto rozhodnúť v zmysle odvolacieho návrhu.

3. Na odvolanie žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Tento považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za
vecne správne, žiadal ho potvrdiť a priznať aj náhradu trov odvolacieho konania. Poukazoval na to,
že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy náležitým
spôsobom vyhodnotil a na základe toho v danej veci zaujal aj správny právny názor. V priebehu konania
pred súdom prvej inštancie nebol preukázaný žiadny úkon zo strany žalovaného, ktorým by vo veci

mohla potencionálne vzniknúť škoda žalobkyni a táto ani nikdy nemohla byť zapríčinená konaním
žalovaného. Nebola preukázaná totiž akákoľvek bezprostredná príčinná súvislosť medzi konaním
žalovaného a udávanou škodou zo strany žalobkyne. Podľa jeho názoru neexistuje akákoľvek súvislosť
medzi konaním W. G. ako suseda žalobkyne len v tom, že sa jedná o zamestnanca žalovaného, ktorého
konanímmalabyťspôsobenáškoda.PokiaľbyškodanazdravíužalobkynebolaspôsobenákonanímW.

G., tak by v danom prípade žalovaný nebol pasívne legitimovaným subjektom. Podľa názoru žalovaného
taktiežniejeaninárokžalobkynereálny,nakoľkoniejeanipreukázané,kedyvzniklopoškodeniezdravia.
Pokiaľ ide o odkaz na konania z minulosti iniciované žalovaným, tak tieto nemôžu prichádzať do úvahy
súvislosti s tvrdeným poškodením zdravia žalobkyne, pretože v daných prípadoch žalovaný si len bránil
svoje práva dané mu a garantované Ústavou SR. Okrem toho tu boli tiež konania iniciované žalobkyňou

a jej manželom proti žalovanému, o ktorých by sa tiež potom dalo povedať, že mali vplyv na zdravotný
stav žalobkyne, pokiaľ takéto dôsledky mali mať konania iniciované žalovaným. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie teda považoval za vecne správne a žiadal ho v celom rozsahu potvrdiť. Pokiaľ ide o trovy
prvoinštančného konania, tak je nesporné, že v danom konaní žalovaný mal úspech. V konaní sa dal
zastúpiť advokátom, a preto ako úspešnému účastníkovi mu patrí aj náhrada trov konania. Bola to práve

žalobkyňa, ktorá označila predmet konania, ako aj výšku uplatnenej náhrady škody a pokiaľ v konaní
bola neúspešná, tak musí znášať dôsledky svojho konania a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
nahradiť trovy konania. V tomto smere považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.

4. Na vyjadrenie žalovaného sa opätovne vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na dôvodoch podaného

odvolania. Poukázala na to, že je to práve zamestnanec žalovaného W. G., ktorý bez toho, aby
disponoval akýmkoľvek právom k pozemkom, na ktorých je postavená lesovňa, aj právom k priľahlej
záhrade, sa pohybuje po týchto pozemkoch a je zrejmé, že v danom prípade sa protiprávneho konania
dopustil priamo žalovaný, pretože svojim postupom takéto konanie zo strany W. G. umožnil. Správne
bol preto žalovaný označený ako zamestnávateľ W. G.. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, tak

tento podľa jej názoru nemôže byť premlčaný. Trvala na tom, že základ zodpovednosti v danom
konaní bol preukázaný a taktiež aj poškodenie zdravia na strane žalobkyne a pokiaľ by bola otázka
poškodenia zdravia spochybnená, je možné vyriešiť túto otázku znaleckým dokazovaním. Zotrvala teda
na pôvodnom odvolacom návrhu.5. Na vyjadrenie žalobkyne sa žalovaný nevyjadril.

6. Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.
z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a tento v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Krajský súd poznamenáva, že od 01. 07. 2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 160/2015 Z. z. - CSP,

ktorý ako nový procesný predpis nahradil zákon č. 99/1963 Zb. - O.s.p.. Do ustanovenia § 470 ods. 1,
2 CSP boli zapracované prechodné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento
zákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,nemožnouplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a

sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Z vyššie uvedeného treba mať za to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej
aplikability procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky
konania, t. j. aj na konania začaté predo dňom účinnosti nového zákona. Predkladateľ však pamätal aj na

situácie, kedy by nová právna úprava zhoršila postavenie strany a tieto rieši v prechodnom ustanovení
v § 470 ods. 2 CSP.

9. Z obsahu spisu je nesporné, že konanie v danej veci začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.
- O.s.p.. Za účinnosti tohto procesného predpisu bolo súdom konané so stranami sporu, vykonávané

dokazovanie, ako aj rozhodnuté vo veci rozsudkom, pričom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie bol
podaný aj opravný prostriedok a tiež vyjadrenie k opravnému prostriedku. Vzhľadom na to, že krajský
súd pristúpil k rozhodnutiu v danej veci už za účinnosti nového procesného predpisu, ktorý musel
rešpektovať, musel prihliadnuť aj na procesný stav, ktorý tu nastal do 30. 06. 2016. Podľa zákona
č. 99/1963 Zb. bolo vo veci rozhodnuté, pričom proti rozsudku súdu prvej inštancie bol podaný aj

opravný prostriedok. Tento bol podaný podľa ustanovenia O.s.p., pričom platil § 212 ods. 1 O.s.p., z
ktorého vyplýva, že odvolací súd bol rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Vzhľadom na uvedené
musel krajský súd posúdiť, či aj nový procesný predpis má ustanovenie obdobné tomuto paragrafu
a preskúmaním veci zistil, že takéto je obsiahnuté v § 379 a § 380 ods. 1 CSP, podľa ktorých je
tiež odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Na základe toho potom mohol

preskúmať rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska rozsahu a dôvodov podaného odvolania aj napriek
tomu, že toto bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.

10. Krajský súd si tiež musel vyriešiť otázku, či aj v danom prípade je viazaný skutkovým stavom veci
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Podľa ust. § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd bol viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 uvedeného
zákonného ustanovenia. Obdobné ustanovenie má aj zákona č. 160/2015 Z. z. v § 383, podľa ktorého
odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní. Otázka zopakovania a doplnenie dôkazov bola v § 213 O.s.p.
upravená v odsekoch 3 až 5 uvedeného procesného predpisu. Krajský súd však nezistil dôvod na

zopakovanie dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, ani dôvod na to, aby dokazovanie v danej
veci bolo doplnené. Vychádzal preto zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie už aj z toho
dôvodu, že strany sporu na pojednávaní dňa 04. 06. 2015 dostali poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
o možnosti predkladať návrhy na vykonanie dokazovania do času pokiaľ súd nevyhlási dokazovanie za
skončené. Po tomto poučení prehlásili, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Súd prvej inštancie

na to v súlade s ust. § 118 ods. 4 O.s.p. vyhlásil dokazovanie za skončené. V danej veci teda súd správne
procesne postupoval.

11. V zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.12. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobkyne, dospel krajský súd k záveru, že súd
prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
s § 132 O.s.p.. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. S dôvodmi

rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a na tieto poukazuje.

13. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobkyňa uplatňovala proti žalovanému náhradu škody podľa
ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukazovala na to, že za škodu na jej
zdraví zodpovedá práve žalovaný, pretože táto škoda na zdraví vznikla v príčinnej súvislosti s konaním

pracovníka žalovaného W. G., a preto za túto škodu žalovaný v plnom rozsahu zodpovedá.

14. Podľa ust. § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola
spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby sami za škodu spôsobenú
podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým

dotknutá.

15. Občiansky zákonník v ust. § 420 ods. 2 vychádza zo zásady, že fyzická osoba a právnická osoba
zodpovedá za výber osôb, ktoré použijú pri svojej činnosti a za škodu nimi spôsobenú pri tejto činnosti.

16. Za protiprávne spôsobenú škodu zodpovedá právnická osoba v prípade, ak by bola spôsobená
tými, ktorí plnili úlohy právnickej osoby a ku škode došlo v rámci plnenia jej úloh. Úlohy právnickej
osobyvyplývajúzozameraniaadruhučinnostiprávnickejosoby,určenýchspravidlaštatútom,stanovami
alebo organizačným poriadkom. Zamestnanci nezodpovedajú za škody spôsobené pri činnosti, ktorá
nevybočuje z medzí plnenia úloh právnickej osoby a tým aj z medzí plnenia pracovných úloh alebo pri

činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s ním v priamom poškodení, ale podľa úpravy zodpovednosti pre
nich priaznivejšej, ustanovenej v Zákonníku práce, zodpovedajú svojmu zamestnávateľovi.

17. Konanie osoby, ktorá spôsobila škodu, však nemožno považovať za činnosť právnickej osoby alebo
fyzickej osoby podnikateľa vtedy, ak konajúca osoba z medzí činnosti právnickej osoby alebo fyzickej

osoby vybočila (ide o tzv. exces konajúcej osoby). Vtedy je za škodu zodpovedná priamo konajúca
osoba. Záver, či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená ešte v rámci plnenia úloh zamestnávateľa,
alebo či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená pri činnosti, ktorá vybočuje z rámca jej činnosti,
závisí od okolnosti konkrétneho prípadu.

18. Okolnosťami zodpovednosti v zmysle ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa súd prvej
inštancie dôsledne zaoberal, a to najmä z hľadiska toho, či taká zodpovednosť prichádza do úvahy. V
dôvodoch rozsudku súd prvej inštancie správne poukázal na to, že dôkaznú povinnosť v tomto smere
mala práve žalobkyňa. Žalobkyňa poškodenie svojho zdravia dávala do súvislosti s činnosťou W. G.,
pričom pôsobením jeho činnosti počas dlhej doby malo dôjsť k poškodeniu jej zdravia. Tak ako súd

správne konštatoval, tieto jej tvrdenia boli v konaní len v rovine všeobecných konštatovaní. Konkrétne
konaniepracovníkažalovanéhoW.G.priplneníjehopracovnýchúloh,ktorébymohlobyťhodnotenéako
protiprávne konanie vo vzťahu k žalobkyni, ktorým jej mala byť spôsobená škoda, preukázané nebolo.
Žalovaný v tomto smere popieral, že by W. G. ako jeho zamestnanec konal protiprávne na základe
plnenia si svojich pracovných povinností alebo na základe pokynov jeho ako zamestnávateľa. Takéto

okolnosti v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ani preukázané neboli.

19. Poukazovanie na právny stav stavby lesovne a užívanie okolitých pozemkov okolo nej a danie tejto
do nájmu W. G., nie je takou otázkou, ktorú by bolo možné považovať za protiprávne konanie vo vzťahu
k žalobkyni, v dôsledku ktorého mohlo vzniknúť poškodenie jej zdravia. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať na okolnosti vyplývajúce z obsahu spisu, spočívajúce v tom, že manžel žalobkyne odkúpil
svojudomovúnehnuteľnosťvroku1994vtakomstave,žetátonemalavysporiadanépozemkyokolotejto
domovej nehnuteľnosti a v danom prípade išlo o plochu len pod domovou nehnuteľnosťou. V roku 1994 v
objekte K. W. G. ešte ani nebýval, pretože tento sa do nej nasťahoval po tom, čo mu bola daná do nájmu
žalovanou v roku 1998. Pokiaľ sa aj pohyboval po lesných pozemkoch, ktoré boli v správe žalovaného,

tak sa po týchto pozemkoch mohol pohybovať v rámci výkonu svojej činnosti a nemohol sa tým dopúšťať
protiprávneho konania vo vzťahu k žalobkyni, ktoré okrem iného ani preukázané v danom konaní nebolo.
Je teda nesporné, že aj manžel žalobkyne, ktorý odkupoval domovú nehnuteľnosť, vedel o právnom
staveudanejnehnuteľnostiaokolitýchpozemkov.Takakovyplývazospisu,ažneskôrdošlokodkúpeniupozemkov, ktoré sa zhodou okolností nachádzali aj pod stavbou, kde stála lesovňa žalovaného. Ak
teda žalobkyňa odkúpila pozemky so svojim manželom aj pod lesovňou žalovaného, tak už vstupom
do existujúceho právneho stavu stavby, ktorá sa tam nachádzala, musela predpokladať, že môže dôjsť

aj k nezhodám medzi vlastníkom stavby, ktorú vlastnil manžel žalobkyne a tiež užívateľom susediacej
nehnuteľnosti, ktorá bola vo vlastníctve žalovaného. Treba poukázať na to, že lesovňa pridelená do
nájmu W. G. nebola miestom, ktoré by bolo možno považovať za miesto výkonu práce v prospech
žalovaného, pretože on toto miesto mal určené.

20. Okrem toho v tejto súvislosti je potrebné ešte pripomenúť, že žalobkyňa dáva do súvislosti
poškodenie svojho zdravia aj s obdobím, keď W. G. ako pracovník žalovaného predmetnú lesovňu ešte
vôbec neobýval. Túto začal užívať až v roku 1998, pričom z výsluchu manžela žalobkyne vyplýva, že
ich nehnuteľnosť bola užívaná od kúpy v roku 1994 do roku 1999. Za uvedenú krátku dobu nebolo
preukázané také konanie zo strany W. G. ako pracovníka žalovaného, ktoré by bolo možné považovať
zaprotiprávnekonanievovzťahukžalobkyni,ktoréhobysadopustilW.G.privýkonesvojichpracovných

povinností na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy.

21. Tak ako správne skonštatoval súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia, na základe
vykonaného dokazovania nebolo preukázané protiprávne konanie zo strany žalovaného v príčinnej
súvislosti s poškodením zdravia na strane žalobkyne, ktorého by sa dopustil prostredníctvom svojho

zamestnanca pri plnení pracovných úloh.

22. Neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom v okolí stavby manžela žalobkyne, ako aj lesovne
žalovaného a pohyb W. G. po pozemkoch, ktoré boli v správe žalovaného z titulu jeho funkcie, nemožno
považovať za protiprávne konanie, ktoré by bolo možné považovať za atribút vzniku škody vo vzťahu k

žalobkyni. Za také nemožno považovať ani následné súdne konania, ktoré z týchto vzťahov vyplývali,
pretože žalovaný mal právo chrániť svoj majetok v rámci právnych vzťahov a pokiaľ žalobkyňa so svojim
manželom odkúpili pozemky aj pod stavbou lesovne vo vlastníctve žalovaného, tak museli predpokladať,
že následne môže dôjsť k súdnym sporom, ako v skutočnosti aj došlo. Zdravotné problémy na strane
žalobkyne, ktoré sú udávané v obsahu spisu, nemožno preto dávať do príčinnej súvislosti s konaním

žalovaného, keď k takýmto súdnym konaniam prispela aj žalobkyňa.

23. Pokiaľ ide o škodu na zdraví žalobkyne, v podanej žalobe poukazovala na to, že jej zdravotný stav a
jeho zhoršenie nastalo od roku 1994, pričom závažnejší problém nastal zhoršením zdravotného stavu v
roku 1996 až 1998 ochorením E., E. H. a tiež súvisiace zápaly B. a B., pričom následne po nasťahovaní

sa W. G. do lesovne v roku 1998, sa jej zdravotné problémy zhoršili a psychické problémy v rokoch 2002
až 2003 viedli ku vzniku všetkých jej závažných ochorení. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať
na to, že sa nepodarilo vykonaným dokazovaním preukázať také bezprostredné protiprávne konanie
zo strany žalovaného v príčinnej súvislosti s tvrdeným zdravotným stavom žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa
neustále poukazovala na konanie W. G., tak neboli v priebehu konania preukázané objektívne také

okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť protiprávne konanie v príčinnej súvislosti so zdravotným
stavom žalobkyne. Tak ako už uviedol súd prvej inštancie, v dôvodoch rozhodnutia išlo o tvrdenia vo
všeobecnej rovine, ktoré objektívnym spôsobom preukázané neboli.

24. Pokiaľ na základe uvedených okolností dospel súd prvej inštancie k záveru, že neboli preukázané

základné atribúty zodpovednosti žalovaného podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre
vyvodenie zodpovednosti žalovaného za tvrdenú škodu na zdraví žalobkyne, tak závery súdu prvej
inštancie treba považovať za vecne správne, a preto krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v plnom
rozsahu potvrdil.

25. V podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie poukazuje žalobkyňa len na svoje
tvrdenia, ktoré uvádzala vo svojich rozsiahlych podaniach už v konaní pred súdom prvej inštancie.
Súd dal žalobkyni možnosť navrhnúť dôkazy na svoje tvrdenia, okrem tých, ktoré už boli vykonané
na preukázanie jej tvrdení, pričom po poučení zo strany súdu bolo prehlásené, že žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania nemá. Z vykonaných dôkazov súdu prvej inštancie nebolo možné vyvodiť iný

skutkový a právny záver, ako ho vyvodil už súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené považoval krajský
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne jednak vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách
konania, a preto rozsudok v celom rozsahu v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.26. V odvolacom konaní žalobkyňa úspech nemala. Žalovaný mal v odvolacom konaní úspech a uplatnil
siprávonanáhradutrovodvolacieho konania.Otrováchodvolaciehokonaniapretokrajskýsúdrozhodol
podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1CSP a žalovanému ako úspešnému účastníkovi

priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.

27. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).