Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 24, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/217/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113231000
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113231000.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr.

Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu D. H. N., s.r.o., IČO: 35 724
803, so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, proti žalovanému S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J. XXX, do
30.6.2016zaúčastiobčianskehozdruženiaVšeobecnáochranaprávspotrebiteľov,sosídlomBratislava,
Šafárikovo nám. 7, IČO 42 362 962, zastúpeného JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom so sídlom
Bratislava,Zámocká36,ozaplatenie8.873,10eurspríslušenstvom,naodvolaniežalobcuprotirozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. januára 2016, č.k. 20C/421/2013-138, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 8.873,10 Eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie po právnej stránke
odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 2 a § 3 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ďalej ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka a najmä § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z vykonaného dokazovania mal súd

prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako postupník sa domáha voči žalovanému zaplatenia dlhu,
pričom sa jedná o pohľadávku zo spotrebiteľského úveru, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok od postupcu - Slovenskej sporiteľne. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, pretože nepreukázal svoju aktívnu
legitimáciu, pretože pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je pre platné postúpenie
pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách (predtým ust. §
92 ods. 7), ktoré je špeciálnou úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok. Spôsobilým

predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách teda môže byť iba pohľadávka
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a nepretržitého omeškania dlhšie ako 90
kalendárnych dní. Tieto predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca v konaní nepreukázal, že výzva v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách bola žalovanému skutočne aj zaslaná a doručená. Žalobca teda
nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, pretože nepreukázal splnenie podmienok
stanovených v § 92 ods. 7 Zák. 483/2001 Z.z. o bankách a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že

postúpenie pohľadávky bolo neplatné podľa § 39 OZ. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi na strane plne úspešného žalovaného priznal
náhradu trov právneho zastúpenia.2. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že mu v celom rozsahu vyhovie, prípadne ho zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne

právne vec posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal
platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému
o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z
tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy

o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo/210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Žalobca ďalej zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia

pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali
platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť
vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou
Slovenska. Dourčenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 52 ods. 8 Zákona o bankách
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením

pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky
v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie
vyplývajúce zo Zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Trval na tom, že v konaní nesporne preukázal, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca
žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá, a teda

nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Na podporu svojej argumentácie poukazoval na názor
doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp.
zn. 8C/67/2013 a sp. zn. 12C/63/2014. Žalobca zároveň nesúhlasil, aby bol zaviazaný na úhradu
trov konania vedľajšieho účastníka, pretože tieto trovy nespĺňajú požiadavku účelnosti. Združenie
Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov vstupuje do konania ako vedľajší účastník práve v záujme

ochrany práv spotrebiteľa, pričom úkony vykonávané právnym zástupcom žalovaného považuje za
účelové a neúčelné navyšovanie trov konania, ktoré absolútne popierajú zásadu hospodárnosti konania.
V danom prípade prevažuje právny záujem právneho zástupcu na zabezpečenie odmeny advokáta
prostredníctvom právneho zastúpenia. Dochádza k využívaniu inštitútu ochrany práv spotrebiteľa a
právnej úpravy trov konania. Združenie musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť

právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Účelnosť je vlastnosť, ktorá sleduje
naplnenie cieľov, opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje jej
medze, pričom mala byť posudzovaná pri každom úkone právnej služby samostatne. Nárok na
náhradutrovprávnehozastúpenianemožnopriznať,aksaurčitéprocesnépodanienadbytočneopakuje,
bez uvedenia nových procesne významných skutočností. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje, bez uvedenia nových procesne
významných skutočností. Rozhodnutím súdu dochádza len k podpore nekorektného postupu zo strany
združení ako vedľajších účastníkov, ktorých prvotný cieľ spočíva v ochrane spotrebiteľa ustúpil v snahe
o profitovanie z trov právneho zastúpenia, čo vedie k nehospodárnemu a neúčelnému priznaniu trov
právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkov. Vzhľadom na uvedené, má žalobca za to, že priznané

trovy nemožno považovať za účelne vynaložené. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvostupňového i
odvolacieho konania.

3. K odvolaniu žalobcu vyjadrenie podané nebolo.

4. Krajský súd ako súd odvolací súd vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v nadväznosti na § 387
ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia

dodáva:

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným zpôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok vo

vzťahu k pohľadávke voči žalovanému za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre
rozporsozákonom,atoprenedodržaniezákonnejpodmienkyuvedenejvustanovení§92ods.8zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách.

6. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi (napr. 19Co/273/2016-148 zo dňa 20.4.2017), od ktorej

odvolací súd nenachádza dôvod sa odkloniť, bol k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných
prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.
j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti
na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju
aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je
potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou
o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi

účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo
vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť

zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť
zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný
prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho

úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno
vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by
toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

7. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen"zákonobankách"):"Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka

zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."

8. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky
pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu

k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankovéhotajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom
a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť

pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie
v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli

pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

9. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od
01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav

nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento
nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky
pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané,
že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaného na splnenie záväzku, výzvu mu

doručila, resp. aspoň odoslala).

10. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho

predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči pôvodnému žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s
citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor
so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného
veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie
zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, ktorú uzavrel žalovaný so Slovenskou

sporiteľňou, a.s. - právnym predchodcom žalobcu.

11. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok

v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len
na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia
banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
(t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).
Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej

vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky
musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto
výnimka) vzťahuje.

12. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je

možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka
alebosustanoveniamiosobitnýchpredpisov,vrátane§92ods.8(predtým§92ods.7)zákonaobankách
(napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej
advokácie, rok 2007, č. 10).

13. Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o
náhrade trov konania. V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne aplikoval ust. § 142 ods. 1 OSP a
vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v spore na strane plne úspešného žalovaného priznal náhradutrovkonaniatam,kdeboliúčelnevynaložené. Čosatýkaúčelnostitrovprávnehozastúpeniavedľajšieho
účastníka - vystupujúceho v konaní v pozícii združenia na ochranu práv spotrebiteľov v zmysle ust §
93 ods. 2 O.s.p. (do 30.6.2016), špecifikum tohto subjektu účelnosť náhrady trov právneho zastúpenia

nevylučuje. Právo na právne zastúpenie garantované Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 47
ods. 2 stanovuje, že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, inými štátnymi orgánmi
alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Je
nelogické tvrdiť, že Občianske združenie, ktoré bolo založené na ochranu práv občana - spotrebiteľa,
musí vo svojej podstate samo o sebe zabezpečovať aj právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po

právnej stránke. Zabezpečenie právneho zástupcu z radov advokátov je v plne súladné s plnením účelu
a poslania tohto občianskeho združenia. Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4MCdo 16/2014 zo dňa 29.09.2015, v ktorom Najvyšší súd uviedol: "pojem "účelný"
" je nevyhnutné chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním pred
nadbytočnými, či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a príprava
zastúpenia, nepotrebné konzultácie s klientom, atď.). Vzhľadom na Ústavou zaručené právo na právnu

pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania)
vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie,
a tak de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju
diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov
zodpovedajúcej výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. Pri posudzovaní

účelnosti trov je potrebné prihliadnuť aj na to, že občianske združenie v postavení vedľajšieho účastníka
do30.06.2016poskytložalovanémukvalifikovanúochranu.Aktivitavedľajšiehoúčastníkavpredmetnom
konaní evidentne súvisí s ochranou spotrebiteľa. Činnosť vedľajšieho účastníka bola účelná, pretože
viedla k sledovanému cieľu za použitia primeraných prostriedkov. Preto v konečnom dôsledku dospel
potom odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k

náhrade trov vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, ktorý mal túto pozíciu do 30.06.2016, ako
vecne správny potvrdiť.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalovanému úspešnému v odvolacom konaní odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425
CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.