Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/123/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204021
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8313204021.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr.GabrielyKlenkovej,PhD.aJUDr.MonikyJuskovejvsporežalobcu:CDConsultings.r.o.,sosídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne
zastúpeného A. R. s.r.o., E. 4, U., IČO: 36 864 421, proti žalovanému: H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.
XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z., so
sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 309 166, právne zastúpeného Mgr. Henrichom
Schindlerom - advokátom so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 1536,83 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č.k. 17C/132/2013-80

zo dňa 02.06.2015 a proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 17C/132/2013-117 zo dňa 1.3.2016
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie č.k. 17C 132/2013-80 zo dňa 2. júna 2015.

Potvrdzuje rozsudok č.k. 17C 132/2013-117 zo dňa 1. marca 2016 okrem výroku o čiastočnom zastavení
konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 17C 132/2013-80 zo dňa 2. júna 2015 pripustil vstup do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z., IČO:
42309166, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 93 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Konštatoval, že aj keď žalobca uplatňuje právo zo zmenky, súdu vo veci je zrejmé z jeho činnosti, z
predmetu podnikania predchádzajúceho veriteľa Pohotovosti, s.r.o. a z iných obdobných sporov z takých
istých zmeniek, kde boli aj pripojené exekučné spisy a z nich predovšetkým zmluvy o úvere, zmluvné

podmienky, na základe ktorých bola zmenka vystavená, uznesenia exekučného súdu o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia a o zastavení exekučného konania, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah a
zmenka zabezpečuje a uhradzuje záväzok zo spotrebiteľského vzťahu a to zo zmluvy o úvere a žalovaný
je spotrebiteľ.
Keďže nariadenie nemá vlastnú úpravu týkajúcu sa vedľajšieho účastníctva, v súlade s čl. 19 Nariadenia
platí úprava § 93 O.s.p..
Vychádzajúc zo zistených skutočností a majúc pritom na pamäti dikciu ustanovenia § 93 odsek 2

Občianskehosúdnehoporiadku,jepotrebnépovažovaťnámietkuneprípustnostivedľajšiehoúčastníctva
vznesenú zo strany žalobcu vo vzťahu k Združeniu spotrebiteľov Slovenska, o.z. za nedôvodnú, pretože
vyššie uvedené združenie je subjektom, ktorý je oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník nazáklade splnomocnenia zákona o ochrane spotrebiteľa, a to bez konkretizácie svojho hmotnoprávneho
záujmu na výsledku konania.

2.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal pripustenie
vedľajšieho účastníka v konaní s nízkou hodnotou sporu vedeného podľa Nariadenia EP č. 861/2007,
v ktorom je upravený procesný postup súdu a strán odlišne od vnútroštátnej úpravy v zákone č.
99/1963 Z.z. (O.s.p.). Právna regulácia Nariadenia v článkoch 4 a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná a
aplikáciu procesných ustanovení v Občianskom súdnom poriadku pripúšťa len výnimočne, a to vtedy,

ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným procesným právom, uplatniteľným
v členskom štáte. Pri oznámeniach o vstupe vedľajšieho účastníka do konania doručených súdu pred
01.01.2015, teda pred účinnosťou zákona č. 353/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963
Zb.O.s.p.jekonajúcisúdpovinnýzabezpečiťsivyjadrenieúčastníka,naktoréhostranuvedľajšíúčastník
vstúpil. Len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania nemôže automaticky
zakladať právo vedľajšieho účastníka na účasť na konaní a tak isto, že osoba, popri ktorej vstúpil do

konania, s takýmto úkonom súhlasí. Namietal nesúlad ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. s čl. 19 ods. 2, 3
Ústavy SR. Poukázal na to, že vedľajší účastník získava prístup k osobným údajom spotrebiteľa, pričom
spotrebiteľ k takémuto prístupu nedal súhlas. Ide o neoprávnené zasahovanie do súkromného života
účastníka konania. Zároveň dochádza k rozporu so zákonom č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných
údajov, ktorý neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje. Odvolateľ považuje na mieste vyžadovať

súhlas spotrebiteľa so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho
ústavných práv. Poukázal taktiež na novelizované znenie § 93 od.s. 3, 5 a 6 O.s.p. účinné od 01.01.2015.
Vzťah medzi žalobcom ako nadobúdateľom zmenky a žalovaným ako vystaviteľom zmenky je právnym
vzťahom, ktorého úprava je obsiahnutá v zákone č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového. Predmetné
konanie teda nie je konaním, v ktorom by na jednej strane vystupoval spotrebiteľ, a preto nie je možné

pripustiť vstup vedľajšieho účastníka - právnickej osoby, ktorá bola založená alebo zriadená na ochranu
spotrebiteľa. Európske konanie s nízkou hodnotou sporu nadobudne atribúty sporového konania až po
podaní odvolania voči rozsudku vydaného príslušným súdom. Až po takomto procesnom úkone môže
byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva. Argumentoval tiež názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 357/2012. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a

vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol uznesenie ako vecne správne potvrdiť.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa§470ods.2CSPprávneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa čl. 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pokiaľ toto nariadenie neustanovuje

inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu,
v ktorom sa konanie vedie.
Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. účinného do 31.12.2014, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 31.12.2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na
výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva
súd rozhodne len na návrh.
Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd o odvolaní žalobcu voči uzneseniu o pripustení vstupu
vedľajšieho účastníka rozhoduje po 01.07.2016, pri rozhodovaní postupuje s ohľadom na §§ 470 ods. 1,

473, 474 CSP už v režime CSP. Pokiaľ však ide o posúdenie samotnej prípustnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do konania, ku ktorému došlo pred 01.07.2016, tu je potrebné brať zreteľ na procesnú právnu
úpravu účinnú do 30.06.2016, t.j. Občiansky súdny poriadok, keďže v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne
účinky úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti CSP (t.j. pred 01.07.2016) zostávajúzachované. Z uvedených dôvodov odvolací súd preskúmaval vecnú správnosť napadnutého uznesenia
v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinných v čase vstupu vedľajšieho
účastníka do konania.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciou spochybňujúcou možnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci toto nariadenie za účastníkov
konania označuje len navrhovateľa a odporcu nie je v ňom obsiahnutý žiadny zákaz, či obmedzenie
brániace vstupu vedľajšieho účastníka do takéhoto konania. To znamená, že za predpokladu chýbajúcej

právnej úpravy v tomto nariadení týkajúcej sa účasti vedľajšieho účastníka v európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa vedľajšie účastníctvo riadi procesným právom členského štátu, v
ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z článku 19 Nariadenia č. 861/2007. Najvyšší súd SR v
odôvodnení stanoviska č. 93/2015 z 20.10.2015 uviedol, že: „Vo vzťahu k aplikácii Nariadenia tak možno
konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné
aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku.“

Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že v predmetnom konaní nie je možné prihliadnuť na kauzálny
vzťah medzi indosamentom a majiteľom zmenky, a teda, že žalovaný nemá v konaní postavenie
spotrebiteľa, odvolací súd opätovne poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015
zo dňa 20.10.2015, v zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd
nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných

podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany
prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila
spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv.
Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v

prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu
súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
Zuvedenéhojednoznačnevyplýva,žesúdjevzáujmenaplneniacieľovprávnychpredpisovzameraných
na ochranu spotrebiteľa oprávnený a zároveň povinný skúmať kauzálny vzťah, na základe ktorého došlo

k vystaveniu zmenky a v konaní zohľadniť postavenie vystaviteľa zmenky ako spotrebiteľa.
Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o.
proti Z. X.) „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku

majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutia ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.
Podľa článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa členské štáty zaviazali k vytvoreniu účinných mechanizmov, aby sa predchádzalo súvislému

používaniuneprijateľných(nekalých)zmluvnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluvách.Právevedľajší
účastník môže privodiť naplnenie tohto cieľa svojou aktivitou.
Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. je registrovaným združením, u ktorého je v evidencii
občianskych združení vo výpise z registra vedenom Ministerstvom vnútra SR uvedený predmet činnosti
- spotrebiteľské.

Z uvedeného je zrejmé, že ide o združenie, ktoré v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p. mohlo vstúpiť do konania
ako vedľajší účastník vo veci ochrany práv spotrebiteľa (ide o predmet jeho činnosti).

Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 v prípade vedľajšieho účastníka - združenia
na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu a jeho vstup

do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník v
konaní vystupovať.
Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na
ochranu práv spotrebiteľa, neznamená, že spotrebiteľ musí s jej vstupom do konania súhlasiť. Povahe
a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do

konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 4/2014). Nevyslovenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nie
je možné považovať za nesúhlas účastníka konania so vstupom (porov. uznesenie Najvyššieho súduSlovenskej vo veci 6Cdo 323/2013). V predmetnom konaní nie je možné vyhodnotiť vstup vedľajšieho
účastníka ako nanútený, keďže obsahom spisu nie je výslovný nesúhlas žalovaného s jeho vstupom
do konania.

Na právnu úpravu zakotvenú v ust. § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015 prihliadať
nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 1.1.2015 (konkrétne
dňa 11.11.2014), teda v dobe, keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť
podnetu aj súhlas účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.
Vedľajší účastník má podľa prvej vety § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako

účastník, a teda má právo okrem iného aj nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a
fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44 ods. 1 O.s.p.),
pričom táto činnosť priamo predpokladá možnosť oboznámenia sa s osobnými údajmi účastníkov
konania a prípadne aj s predmetom telekomunikačného tajomstva, ak je aj to obsahom súdneho spisu.
Tým ale nie je dotknutá jeho povinnosť chrániť takto získané osobné údaje (podľa zákona č. 122/2013
Z.z. o ochrane osobných údajov), zachovávať telekomunikačné tajomstvo (podľa § 63 ods. 2 zákona č.

351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách) a vyvarovať sa zneužitia svojho postavenia vedľajšieho
účastníka v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS
1/2014-9 zo dňa 29.01.2014, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že návrh na vyslovenie nesúladu § 93
ods. 2 O.s.p. s čl. 19 Ústavy SR je zjavne neopodstatnený.
Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)

č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované, ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
Na predmetnú právnu vec preto nemožno aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013, na ktoré žalobca vo svojich námietkach odkazuje.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

5. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 17C/132/2013-117 zo dňa 01.03.2016 rozhodol tak, že:
„Súd z a s t a v u j e konanie v časti o uplatnenie zmenkového úroku z omeškania vo výške 0,19%
denne zo sumy 1536,83 eur od 21.6.2010 až do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania vo vzťahu k navrhovateľovi n e p r i z n á v a.
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného k rukám jeho právneho
zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 286,94 eur s DPH v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 2 smernice 93/13/EHS, § 121

Občianskeho súdneho poriadku, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), 5, § 54 ods. 1 a 2, § 3,
§ 39 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), § 4 ods. 1 až 3, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol cit.: „Žalobca si uplatňuje právo zo zmenky. Ako indosátor je
nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný 05.03.2009 na zmenkovú sumu

1536,83 eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25% denne od 21.06.2010.
Keďže žaloba bola vzatá v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy
1536,83 eur od 21.06.2010 do zaplatenia, nevyžaduje sa súhlas žalovaného s týmto čiastočným
späťvzatím, preto súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 96 Občianskeho súdneho poriadku
konanie v rozsahu späťvzatia zastavil.

V tomto konaní súd zistil, že jeho predmetom sú spotrebiteľské právne vzťahy.
Z výpisu z obchodného registra predchádzajúceho veriteľa tejto pohľadávky POHOTOVOSTI, s.r.o.
vyplýva, že do predmetu jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Súdu je taktiež
známe z jeho činnosti a z iných konaní, že táto spoločnosť poskytuje aj tzv. spotrebiteľské úvery.
Z úverovej zmluvy vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Uvedené skutočnosti už riešil

právoplatne aj exekučný súd.
Zo zmenky predloženej žalobcom vyplýva, že listina je označená ako zmenka, je vystavená v
Humennom dňa 14.10.2010 s textom: zaplatím za túto zmenku pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. IČO: 35 807 598, Bratislava sumu 1536,83 eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 21.06.2010.Splatné POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava. Bez protestu na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia. Vystaviteľom je žalovaný.
Na opačnej strane, na rube zmenky je uvedené: Namiesto nás na rad CD Consulting, s.r.o. - žalobca.

Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi POHOTOVOSŤOU, s.r.o. Bratislava (predchádzajúci veriteľ) a
žalovaným, číslo zmluvy 8570512 zo dňa 05.03.2009 vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý úver vo
výške 1000 eur a žalovaný sa zaväzuje zaplatiť požičanú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške
968 eur, t.j. celkovo zaplatiť sumu 1968 eur v 12-tich mesačných splátkach po 164 eur počnúc od
14.04.2009 na účet veriteľa. V zmluve o úvere nie sú uvedené úroky z úveru, ani RPMN.

Zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru v článku 17, je dohoda o vyplnení zmenky : Na
zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúcej z tejto úverovej zmluvy
voči veriteľovi ako remitentovi vystaviteľ vystavil zmenku, v ktorej nie je vyplnené zmenková suma
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní
remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane dlh splatný okamžite, t.j. keď
dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas

poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum
začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, keď v zmysle bodu
4 týchto podmienok sa stal splatný celý dlh.
Zo zmluvy o úvere a všeobecných podmienok v ktorých je dohodnutá aj dohoda o vyplnení zmeniek

vyplýva, že neboli individuálne dojednané, sú na formulárových tlačivách, a spotrebiteľ nemal možnosť
ich zmeniť, ovplyvniť ich a boli vopred pripravené právnym predchodcom navrhovateľa. Zmenkovú sumu
si môže veriteľ vyplniť vo výške ako chce, vrátane istiny, poplatkov, úrokov a rôznych sankcií, bez ohľadu
na vôľu dlžníka.
Z pripojeného exekučného spisu vyplýva, že tú istú pohľadávku, z tej istej zmenky a z úverovej

zmluvy, t.j. z toho istého spotrebiteľského právneho vzťahu si na základe rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu uplatnil voči žalovanej ako povinnej predchádzajúci veriteľ ako oprávnený -
Pohotovosť s.r.o. Z uznesenia Okresného súdu Humenné zo dňa 08.09.2011 č.k. 5Er/520/2011 vyplýva,
žesúdžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietol.Dôvodombolo,
že v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah a je preto na neho potrebné použiť právne

normy o ochrane spotrebiteľa. Exekučný súd zároveň konštatoval, že rozhodcovské doložky uzavreté
v tomto prípade sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda sú absolútne neplatné. Následne bolo
ex. konanie uznesením ex. súdu zastavené.
Súd žalobu po čiastočnom zastavení konania zamietol, pretože z vyššie uvedených listín vyplýva, že
dohoda o vyplnení zmeniek uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neprijateľnou

zmluvou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch
účastníkov tohto spotrebiteľského právneho vzťahu, v neprospech spotrebiteľa. Je teda absolútne
neplatnou. Bez takejto platnej dohody je preto absolútne neplatná aj samotná zmenka, na základe ktorej
sižalobcauplatňuježalovanúpohľadávku.Uvedenádohodaovypĺňacomprávekzmenkeakoajzmenka
sú neplatné podľa ustanovení spotrebiteľského práva a nie podľa zákona o zmenkách a šekoch. Keďže

si žalobca uplatnil výslovne právo zo zmenky, súd návrh zamietol.
Zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky súd považuje za také dojednanie, ktoré umožňuje
v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka požadovať od spotrebiteľa
neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Takéto zmluvné dojednanie
predstavuje neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve.

Dohoda o vyplnení zmenky je neprijateľná zmluvná podmienka a to podľa článku 2 písm. a/ v spojení
s ustanovením prílohy odsek 1 písmeno s/ Smernice 93/13/EHS, pretože sa jedná o podmienku ktorej
účinkom a dôsledkom by bolo priznanie za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa, neprimerane
vysokého príslušenstva pohľadávky - zmenkový úrok 0,25% denne.
Zároveň ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku aj podľa § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a to

predovšetkým podľa § 53 odsek 4 písm. k/, pretože umožňuje požadovať od spotrebiteľa neprimerane
vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa § 53 odsek 5 Občianskeho
zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
V tomto konkrétnom prípade je zrejmé, že dohoda o vyplnení zmenky a následná vystavená zmenka
podľa § 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a umožňuje mu vymáhať od spotrebiteľa aj neprimerane
vysoké sankcie. Okrem toho nebola individuálne dojednaná.
Dojednanie o vypĺňacom práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj preto, že na základe
tejto podmienky vystavená zmenka umožnila previesť indosáciou bez súhlasu spotrebiteľa práva zozmluvnej strany Pohotovosť, s.r.o. na navrhovateľa CD Consulting, čím došlo k zhoršeniu postavenia a
ochrany práv spotrebiteľa. Zmenka a jej indosácia nadmerne sťažili spotrebiteľovi možnosť realizovať
práva spotrebiteľa. Taký záver vyplýva už z charakteru zmenkového konania, ktoré nepripúšťa skúmanie

dôvodu vzniknutého záväzku, ani ex offo ochranu spotrebiteľských práv (ÚS ČR IV., ÚS ČR 457/10).
Taktiež je zrejmé, že tento právny úkon a to dohoda o vyplnení zmenky a následne podľa nej vystavená
zmenka, sú absolútne neplatné aj podľa § 39 a § 3 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými
mravmi a pre rozpor so zákonom, respektíve snahou veriteľa obísť právne normy spotrebiteľského
práva. Účelom tohto právneho úkonu je prostredníctvom zmeniek, obísť vyššie uvedené ustanovenia

spotrebiteľského práva zameraného na reálnu a nielen formálnu ochranu práv a povinností spotrebiteľa
a to aj súdom, v každom štádiu konania.
Súd je viazaný návrhom a keďže si žalobca uplatňoval v tomto konaní právo zo zmenky, ako z cenného
papiera a dohoda o vyplnení zmenky a na jej základe vystavená zmenka sú absolútne neplatné, súd
návrh v celom rozsahu zamietol. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca zobral svoju
žalobu späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne.“

Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

6. Proti tomuto rozsudku s výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie
pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Namietal, že žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou

zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom
konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu
umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak
tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť.
Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania
vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté

dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky.
Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi
je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný
mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vzniesť
námietky voči zmenke a ak tak neurobil musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu

uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
žalovanej a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním ju prakticky uznal. Súd prvej inštancie navyše pri
rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný

so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto
skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvej inštancie
mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v
zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné zdôrazniť, že

predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje
bezpodmienečnýzáväzokžalovanej,žezazmenkuzaplatí.Súdvšakvecposudzovalakobyišloobežný
zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť

žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie vo
veci.Súdprvejinštancieporušilpoučovaciupovinnosťprekročenímustanovenia§5ods.1O.s.p.,porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa NariadeniaEurópskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že
dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku
uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského

úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s
úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.
V konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11, na ktoré súd prvej inštancie poukázal je riešená celkom odlišná
prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,

oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa
zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má
všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak
v celom rozsahu dôvodný. V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25
% denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku
za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný žalovaný. Túto

dobrovoľne podpísal a išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na
zmenke a bola mu známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba
zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne
súhlasil. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodovaciu činnosť NS ČR a niektorých súdov
SR.

7. Žalovaný ani vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej

časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1
a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,nevylučujeuplatňovanietohto
článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne

formulovanú štandardnú zmluvu.
Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom

alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými

mravmi.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 05.03.2009 (čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke, ktoré je

zhodné s číslom zmluvy o úvere). Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta
zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola
vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území SR.
V zmluve o úvere zo dňa 05.03.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené

nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo
živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní
je pritom známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na
základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom
a prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o

úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.
Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ako ani
námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
súdom.
Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.

s. I-10875, bod 32).
Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva
spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z

dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa
16.11.2010)Ochranaspotrebiteľajepredmetomverejnéhozáujmuajenevyhnutnáprezvýšenieživotnej
úrovne a kvality života občanov.

Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.
Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky
spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v jednom zo
svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel

toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS
222/07).
Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri

vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvej
inštancie, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom. Ak má byť zabezpečenénaplneniecieľasledovanéhoprávnymipredpisminaochranuspotrebiteľa,jenutnéumožniťsúduskúmať
charakter právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v prípade zistenia, že
ide o vzťah spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich neprijateľnosti. V

tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015
zo dňa 20.10.2015, v zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd
nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných
podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany
prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila

spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv.
Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v
prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu
súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho

parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie

Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej

zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu

sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.
Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V

danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.
Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať

jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu

spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa

je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorýposkytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo

dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a

o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie

je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.
Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §

53 OZ súdom prvej inštancie bolo nesprávne.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že zmenka, na základe
ktorej sa žalobca domáha plnenia od žalovanej, je v rozpore so zákonom.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
Za daného stavu odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti a v súvisiacich výrokoch o trovách
konania ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

9. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods.
1 CSP tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v
plnom rozsahu, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.