Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/707/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113237839
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113237839.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci navrhovateľa: A. Z.,
nar. XX.X.XXXX, bytom T., A. C. XXXX/ X, t.č. ÚnVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, P.O.BOX 72/4D2,
proti odporcovi: Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.000 eur, na základe odvolania navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/300/2013-171 zo dňa 24. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi
povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 33.000 eur za nesprávny úradný postup. Podľa
navrhovateľa k takémuto postupu malo dôjsť pri jeho vzatí do väzby, nakoľko osobná sloboda mu
bola obmedzená dňa 15.3.2002 (do väzby bol vzatý počnúc dňom 12.3.2002), avšak obhajca mu
bol - z dôvodu nutnej obhajoby - ustanovený až dňa 19.3.2002. Navrhovateľ svoj nárok opieral o
uznesenie odvolacieho - Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.1.2013, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn.
3To/134/2012 konštatoval, že úkony vykonané v období od vznesenia obvinenia do ustanovenia obhajcu

(t.j. od 12.3.2002 do 19.3.2002) neboli vykonané v súlade so zákonom, nakoľko nebolo zabezpečené
ústavné i zákonné právo navrhovateľa na obhajobu.
Prvostupňový súd východiskovo konštatoval, že navrhovateľovi nebol ustanovený advokát v období
od 12.3.2002 do 19.3.2002, čo znamená 7 dní a nie 19 mesiacov a 5 dní, ako to tvrdí navrhovateľ.
Odhliadnuc od toho namietané rozhodnutie o väzbe navrhovateľa nebolo rozhodnutím žiadneho súdu
zrušené, z tohto dôvodu ho nie je možné hodnotiť ako nezákonné. Naopak, dotknuté uznesenie bolo
potvrdené na základe sťažnosti navrhovateľa uznesením zo dňa 9.4.2002 (1Tpo/54/2002).

Nadväzne okresný súd, vychádzajúc z § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného ku dňu
rozhodovania o väzbe vymedzil, že trestný zákon za skutok kladený za vinu navrhovateľovi určoval
trestnú sadzbu 1 až 5 rokov. V tejto spojitosti § 36 ods. 3 Trestného poriadku taktiež v znení účinnom ku
dňu rozhodovania o väzbe navrhovateľa stanovoval, že obvinený musí mať obhajcu už v prípravnom
konaní, ak sa koná o trestnom čine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná
hranica prevyšuje päť rokov. Toto však - ako je zjavné - nebol prípad navrhovateľa (tu sadzba
predstavovala 1 až 5 rokov), postup Okresného súdu Žilina pri rozhodovaní o väzbe navrhovateľa bez

ustanovenia advokáta navrhovateľovi, bol preto v súlade so zákonom. Inými slovami, hoci pochybenie
súdu vo veci konštatuje (aj) uznesenie Krajského súdu v Žiline (3To/134/2012), z opísaného právneho
rozboru podľa prvostupňového súdu vyplýva, že nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe,ktorým je (práve) porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu,
resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu.
Okrem toho je podľa súdu I. stupňa uplatnený nárok aj premlčaný, nakoľko uznesenie Krajského súdu

Žilina č.k. 2To 196/2004-560 zo dňa 9.6.2004 bolo navrhovateľovi doručené dňa 10.11.2010, pričom
navrhovateľ sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy návrhom zo dňa 11.11.2013.
Napokon,pokiaľideovzniknemajetkovejujmy,okresnýsúdkonštatoval,žezákon58/1969takýtoinštitút
nepozná.Niejepretomožnéhovzmysletohtozákonapriznať.Anikeby(však)malbyťnárokpriznanýna
základe inej právnej normy, navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o vzniku akejkoľvek nemajetkovej

ujmy. Navyše (rozporne) tvrdil, že nemajetková ujma mu vznikla väzbou vykonanou bez ustanoveného
obhajcu a to v období od 12.3.2002 do 17.12.2003, hoci bez obhajcu bol len v rozsahu 7 dní - od 12.3.
do 19.3.2002
O trovách konania rozhodol súd I. stupňa s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne
úspešnému odporcovi priznal trovy konania predstavujúce náklady na cestovné na trase Bratislava -
Žilina a späť za dva pojednávacie dni v celkovej sume 54,38 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zrušenia napadnutého rozhodnutia
a vrátenia veci prvostupňovému súdu na nové prejednanie. Zopakoval, že v prípade vzatia do väzby
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý bol deklarovaný rozhodnutím Krajského súdu v Žiline
č.k. 3To/134/2012-1269 zo dňa 30.1.2013, kde súd jednoznačne konštatoval porušenie zákonného a

ústavného práva navrhovateľa na obhajobu. Zároveň i z vykonaných dôkazov je jasné, že v čase od
12.3.2002 do 17.12.2003 bol navrhovateľ vo výkone väzby a obhajca (z dôvodu nutnej obhajoby) mu
bol ustanovený až dňa 19.3.2002.
Podľa odvolateľa nemožno tolerovať skutočnosť, že súd nižšieho stupňa spochybňuje právny názor
súdu vyššieho stupňa. Podriadený súd totiž musí vyslovený názor súdu rešpektovať aj pri rozhodovaní

v občianskoprávnych veciach.
Taktiež navrhovateľ nesúhlasil so záverom, že zákon č. 58/1969 Zb. nepozná termín „nemajetková
ujma“. Pokiaľ totiž nemá špeciálnu úpravu vo vzťahu k nemajetkovej ujme, má súd postupovať podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

S poukazom na principiálnu viazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania, ako i vymedzenými
odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.), odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že samostatným

dôvodom (okrem iných) zamietnutia návrhu bolo konštatovanie okresného súdu o premlčaní
uplatneného nároku. Nakoľko odvolateľ žiadnym spôsobom predmetný záver nespochybnil, táto
skutočnosť sama o sebe nevyhnutne vedie k procesnému neúspechu navrhovateľa v odvolacom
konaní. Z hľadiska procesnej ekonómie - za situácie kedy existuje jeden ustálený samostatný záver
opodstatňujúci zamietnutie uplatneného nároku - je totiž nadbytočné zaoberať sa ďalšími dôvodmi

zamietnutia návrhu.

Z opísaných dôvodov krajský súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Nadväzne je vecne správnou (od meritórneho výroku závislá) úprava trov prvostupňového konania, keď
okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore a návrhový charakter rozhodovania o trovách

konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si dotknutý

procesný nárok (vôbec) neuplatnil - § 151 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .