Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/740/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312211872
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312211872.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa: Mesto
Turzovka, Jašíkova 178, Turzovka, IČO: 00 314 331, v zastúpení JUDr. Jozef Varmus, PhD., advokát so
sídlom W. XX, H., proti odporcovi: Žilinský samosprávny kraj, Komenského 48, Žilina, IČO: 37 808 427,
v zastúpení Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., Mariánske námestie 2, Žilina, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, za účasti Okresnej prokuratúry Čadca, na základe odvolania
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/298/2012-564 zo dňa 26.6.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, v ktorom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (výrok I).

M e n í rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania (výrok II) tak, že navrhovateľ
je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia v sume 19.950,22
eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu AK Mrázovský &
Partners, s.r.o., Mariánske námestie 2, Žilina.

Rozsudok z r u š u j e vo výroku, v ktorom okresný súd nepriznal odporcovi v 2/ rade náhradu trov

konania (výrok III).

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh (výrok I), ktorým sa dňa 08.11.2012 domáhal
navrhovateľ voči odporcovi určenia vlastníckeho práva nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v k.ú.
C., a to stavby budovy polikliniky sup.č. XX na parcele CKN č. 382/4 a parcele CKN č. 382/4 - zastavaná
plocha a nádvoria o výmere 730 m2, stavby budovy detského oddelenia sup. č. XX na parcele CKN č.
382/3 a parcele CKN č. 382/3 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 495 m2. Vo výroku II uložil súd

navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania vo výške 24.682,70 eur v lehote do troch
dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu 1/ AK Mrázovský & Partners, s.r.o.,
Mariánske námestie 2, Žilina. Vo výroku III rozsudku okresný súd odporcovi 2/ náhradu trov konania
nepriznal.

Navrhovateľ namietal v podanom návrhu na začatie konania zápis vlastníckeho práva odporcu k
dotknutým nehnuteľnostiam titulom delimitačného protokolu zo dňa 04.02.2003 podľa zák. č. 416/2001

Z.z., § 80 písm. e) zák. č. 277/1994 Z.z., § 99 zák. č. 578/2004 Z.z., § 5 Vyhlášky č. 770/2004 Z.z. Podľa
navrhovateľa delimitačný protokol nie je titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, nerieši vlastníctvo.
Odporca je na liste vlastníctva zapísaný nesprávne, naopak vlastníkom žalovaných nehnuteľností je on( navrhovateľ ), preto z dôvodu zosúladenia hmotno-právneho a formálneho stavu vlastníckeho práva je
daný z pohľadu ust. § 80 písm. c) O.s.p. aj jeho naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe.

Okresný súd viazaný skutkovým vymedzením návrhu navrhovateľa, čo do navrhovateľom tvrdených
titulov nadobudnutia vlastníckeho práva, po vykonaní rozsiahleho dokazovania (okresný súd uvádza na
č.l. 6 odôvodnenia rozhodnutia z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal), vyhodnotenia vykonaných
dôkazov a aplikácii súvisiacich hmotno-právnych predpisov uzavrel, že navrhovateľ sa nestal vlastníkom
sporných nehnuteľností ani na základe jedného z tvrdených nadobúdacích titulov vlastníctva a jeho

návrh v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Základ nároku navrhovateľ viazal k trom nadobúdacím titulom vlastníctva : 1/ rozhodnutie o privatizácii,
2/ vybudovanie Polikliniky Turzovka v akcii „Z", prechod tohto majetku do vlastníctva obce podľa § 3
písm. e) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, 3/na základe § 2 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí v znení zmien a doplnkov, tvrdiac, že prešlo na neho vlastníctvo k zariadeniu účinnosťou zák. č.

138/1991 Zb. ku dňu 01.01.1992.

Okresný súd vo vzťahu k prvému tvrdenému nadobúdaciemu titulu (rozhodnutie o privatizácii národného
majetku v prospech mesta Turzovka) zistil, že Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku
SR rozhodnutím zo dňa 19.09.2002 (č. rozhodnutia 832) rozhodlo podľa § 10 ods. 6 a 13 zák. č. 92/1991

Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov o privatizácii časti
zdravotníckeho zariadenia - Poliklinika Turzovka so sídlom Turzovka - Ústredie 461 (vymedzeného
výstupným formulárom F.1, ktorý zodpovedá aj majetku tvoriaceho predmet sporu) na mesto Turzovka.
Existuje aj privatizačný projekt na bezodplatný prevod majetku na mesto Turzovka podľa § 12 ods. 2
zák. č. 92/1991 Zb., ktorý bol uzneseniami Vlády SR č. 937, 577 schválený. Zo stanoviska odpovede

Fondu národného majetku SR zo dňa 01.02.2013 (poukaz súdu na listinný dôkaz nachádzajúci sa
na č.l. 316 spisu) bolo preukázané, že Fond národného majetku SR nerealizoval bezodplatný prevod
privatizovaného majetku na mesto Turzovka, pretože takýto majetok nepodliehal privatizácii podľa zák.
č. 92/1991 Zb. Navrhovateľ podľa názoru okresného súdu nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho
práva na základe rozhodnutia o privatizácii, pretože rozhodnutie nespĺňa všetky zákonné náležitosti.

Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. nedošlo k zrušeniu Polikliniky Turzovka bez likvidácie, neprešiel
majetok do vlastníctva Fondu národného majetku SR podľa § 29 zák. č. 92/1991 Zb., neuzavrel Fond
národného majetku SR zmluvu s navrhovateľom o bezodplatnom prevode majetku na mesto Turzovka.
Súd poukazuje na to, že Poliklinika Turzovka s účinnosťou od 01.01.1992 stala štátnou príspevkovou
organizáciou s právnou subjektivitou na výkon ambulantnej a liečebno-preventívnej starostlivosti,

odporca sa stal jej vlastníkom priamo zo zákona podľa § 3 ods. 1 zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku
VÚC, jednalo sa totiž o majetok štátu, ku ktorému prešla zriaďovateľská funkcia na VÚC. Navrhovateľ
nepreukázal,žepodľanímtvrdeného1.nadobúdaciehotitulu sastalvhmotno-právnejrovinevlastníkom
predmetu sporu a nepreukázal ani to, že zápis odporcu vo formálnej rovine na liste vlastníctva je
nesprávny.Navrhovateľnevyvrátilspoukazomna§70ods.1Katastrálnehozákonazáväznosťzákonnej

domnienky zápisu odporcu na liste vlastníctva. Súd nezistil rozpor hmotno-právneho stavu vlastníctva
s formálnym zápisom vlastníckeho práva. Konštatoval, že z pohľadu prvého tvrdeného titulu nie je v
zmysle § 80 písm. c) O.s.p. daný naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení vlastníckeho práva.

Okresný súd za nedôvodný vyhodnotil aj druhý navrhovateľom tvrdený titul nadobudnutia vlastníckeho

práva. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 25. októbra 1978 (na č.l. 111 spisu) zistil súd, že
MsNV Turzovka vyvlastnil svojim občanom v zmysle Stavebného zákona pozemky v prospech
Československého štátu v správe MsNV Turzovka na účely výstavby polikliniky v Turzovke. MsNV
Turzovka aj požiadal o povolenie výstavby polikliniky (táto skutočnosť vyplynula aj z rozhodnutia o
umiestnení stavby zo dňa 27.01.1977). Z listinných dôkazov (poukaz súdu na č.l. 242 spisu a nasl.) je

preukázané, že stavbu v akcii „Z" financoval Okresný národný výbor ( ONV) teda štát a výpoveď svedka
preukázala, že práce v akcii „Z" realizovali občania Turzovky bezplatne v prospech mesta Turzovka. Túto
skutočnosť ani odporca nerozporoval. Poukazoval na štandardnú realizáciu akcie „Z" v minulosti, keď
táto prebiehala tak, že minimálne 70% investícii financoval štát a 30% investícii bolo na ťarchu príslušnej
obce ako náklady na práce občanov a drobné náklady, ktoré obce organizovali na vybudovanie verejne

prospešných zariadení v rámci akcie „Z". Dňa 28.11.1978 bola podaná žiadosť o zápis vlastníckeho
práva v prospech československého štátu v správe MsNV Turzovka. Z hospodárskej zmluvy č. 56/91
zo dňa 26. januára 1989 vyplynulo, že správu štátneho majetku MsNV Turzovka zmluvou previedol
k sporným nehnuteľnostiam na OUNZ Čadca ( ako nadriadený orgán je uvedený ONV Čadca ( vzmluve sa uvádza aj finančné ohodnotenie prevádzaného národného majetku). Okresný súd konštatoval
nepochybnú skutočnosť, t.j. vybudovanie Polikliniky Turzovka v akcii „Z" avšak nebolo preukázané
splnenie ďalších kumulatívnych podmienok nevyhnutných na prechod vlastníctva. Navrhovateľ totiž

nepreukázal, že podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. v znení zák. č. 43/1993 Z.z. ku dňu účinnosti
Zákona o obecnom zriadení č. 369/90 Zb. mu k týmto nehnuteľnostiam patrilo právo hospodárenia.

Navrhovateľ nenadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu ani na základe ním tvrdeného tretieho
nadobúdacieho titulu. Navrhovateľom tvrdený nadobúdací titul opierajúci sa o § 3 ods. 3 zák. č. 138/1991

Zb. v znení zmien a doplnkov o majetku obcí z dôvodu, že sporné zariadenie Nemocnica s poliklinikou
prvého typu do 50.000 obyvateľov neposkytuje špecializované služby, preto podľa § 80e ods. 2 zák. č.
118/02 Z.z. v súlade s § 2 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. prešla zo zákona do vlastníctva obce s účinnosťou
zák. č. 138/1991 Zb. ku dňu 01.01.1992, neobstojí. Podľa názoru okresného súdu bolo vyvrátené
rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré od 01.01.1992 zriadilo štátnu príspevkovú organizáciu
s právnou subjektivitou Poliklinika Turzovka, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie ambulantnej a

nie ústavnej starostlivosti. Z tohto dôvodu poliklinika nebola „ nemocnicou s poliklinikou prvého typu „ a
nevzťahujú sa na ňu uvedené ustanovenia zákona ani uvedený nadobúdací titul vlastníckeho práva. Súd
naviac dodal, že Vyhláška č. 19/1975 Zb. o kategorizácii zdravotníckych zariadení bola od 01.11.1991
zrušená novelou zák. č. 419/1991 Zb.

Okresný súd v dôvodoch rozhodnutia ( na č.l. 8 odôvodnenia rozsudku) uzavrel, že navrhovateľom
uvádzané rozhodnutia : rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 10C/152/2004 - 459 zo dňa 04.01.2011 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co 155/2011-48 zo dňa 19.05.2011 nie sú analogicky
aplikovateľné na aktuálne posudzovanú vec. Vo veci 10C 152/2004 bola Poliklinika Kysucké Nové Mesto
zapísaná na list vlastníctva v prospech Mesta Kysucké Nové Mesto a VÚC Žilina sa domáhalo určenia

vlastníckeho práva, kým v aktuálne posudzovanej veci teda v konaní 4C/298/2012 Poliklinika Turzovka
nikdy nebola zapísaná na list vlastníctva v prospech mesta Turzovka. Na liste vlastníctva je zapísaný
VÚC a určenia vlastníckeho práva sa domáha Mesto Turzovka. Taktiež Poliklinika Kysucké Nové Mesto
bola v správe mesta Kysucké Nové Mesto, kým Poliklinika Turzovka v správe mesta Turzovka nebola.
Okresný súd poukazuje aj na význam § 159 ods. 2 O.s.p, podľa tohto procesného ustanovenia je súd

viazaný výrokom rozsudku a nie odôvodneným rozsudku č.k. 10C/152/2004 zo dňa 04.01.2011 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/155/2011-48 zo dňa 19.05.2011, na ktoré navrhovateľ
poukazoval. Rozsudok vo veci 10C/152/2004 nie je rozsudkom v aktuálne riešenej veci, ktorým by bol
súd priamo viazaný s poukazom na § 226 O.s.p. Súd je oprávnený podľa § 135 ods. 2 O.s.p. aktuálnu
právnu vec samostatne posúdiť, nestranne, objektívne rozhodnúť, napokon je to nielen právo, ale i

povinnosť súdu.

Rozhodovanie o náhrade trov konania medzi účastníkmi, okresný súd vyvodil z § 142 ods. 1 O.s.p. a
odporcovi v rade 1/ - úspešnej procesnej strane priznal plnú náhradu trov konania ( pozn. odvolacieho
súdu titulom trov právneho zastúpenia) v celkovej sume 24.682,70 eur, keď špecifikáciu odmeny za

konkrétne úkony právnej služby uvádza súd na strane 11 písomného odôvodnenia rozhodnutia.

Súd poukazuje na to, že i keď okresná prokuratúra, ako odporca v rade 2/ bola úspešným účastníkom,
trovy konania nežiadala podľa § 151 ods. 1 O.s.p. v aplikácii s § 148 O.s.p., preto tejto procesnej strane
súd trovy konania nepriznal.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Po doplnení odvolania (na základe výzvy okresného súdu )
sa domáhal zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa z nasledovných dôvodov :

V odvolacej argumentácii procesného charakteru namietal, že mu ako účastníkovi postupom súdu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti vytýkal, že okresný súd v zápisnici o pojednávaní
zo dňa 26.06.2014 na záver dokazovania nezaprotokoloval obsah vyjadrenia jeho právneho zástupcu k
dokazovaniu, k právnej stránke veci a zhrnutie jeho návrhu. Zápisnica o pojednávaní zo dňa 26.06.2014
na strane 8 neobsahuje žiadne vyjadrenie jeho právneho zástupcu, naopak obsahuje rozsiahle
vyjadrenie právneho zástupcu odporcu. Vo vzťahu k odvolateľovi zápisnica obsahuje jedine konštatáciu,

že „právny zástupca navrhovateľa v záverečnom návrhu udáva a sám protokoluje". Odvolateľ dodal,
že na záver pojednávania, pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, musí súd dať účastníkom
(ich právnym zástupcom) možnosť, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a právnej
stránke veci, pričom je povinnosťou súdu do zápisnice o pojednávaní zaprotokolovať podstatný prednesúčastníka (jeho právneho zástupcu). Zrejme pre chybu v technickom zariadení, ktoré nezaznamenalo
obsah zápisnice, nedošlo k zaprotokolovaniu vyjadrenia. Týmto postupom podľa odvolateľa súd porušil
aj zásadu rovnosti účastníkov pri uplatňovaní ich práv pred súdom.

Odvolateľ namieta aj nesprávne skutkové zistenie súdu, poukazuje najmä na ním vymedzený
skutkový základ, dôvod preukazujúci ním nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, osobitne
argumentuje odvolateľ rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa
19.09.2002 č. : M-991/2002, č. rozhodnutia : 832, ktorým ministerstvo rozhodlo podľa § 10 ods. 6 a § 13

zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov o
privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia Poliklinika Turzovka, keď bol majetok vymedzený výstupným
formulárom F.1(F)1 privatizačného projektu bezodplatným prevodom podľa § 12 ods. 2 písm. d) cit.
zákona prevedený do vlastníctva navrhovateľa. Podľa obsahu privatizačného projektu zdravotníckeho
zariadenia Poliklinika Turzovka reg. č. 2281 z časti F.1 vyplýva, že do vlastníckeho práva navrhovateľa
boli prevedené okrem iných aj sporné nehnuteľnosti : stavba - budova polikliniky súp. č. XX a parc. KN

- C č. 382/4 - zastavané plochy o výmere 730 m2, stavba - budova detského oddelenia Turzovka súp.
č. XX a parc. KN - C č. 382/3 - zastavané plochy o výmere 495 m2. K návrhu na vydanie rozhodnutia
o privatizovanej časti zdravotníckeho zariadenia Poliklinika Turzovka boli prijaté i uznesenia Vlády SR
č. 577 zo dňa 20.06.2001 a č. 937 zo dňa 21.08.2002, ktorými Vláda SR schválila spôsob a podmienky
privatizácie časti zdravotníckeho zariadenia Poliklinika Turzovka podľa § 10 ods. 14 zák. č. 92/1991 Zb.

Podľa odvolateľa súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktorými preukazoval správu majetku nehnuteľnosti
( ku tvrdeniu, že nehnuteľnosti mal v správe ku dňu účinnosti zák. č. 369/90 Zb.). Podľa odvolateľa
aj z výpovede svedka Jána Malichera ( bývalého predsedu MsNV Turzovka) vyplynulo, že právny
predchodca navrhovateľa, Mestský národný výbor v Turzovke spravoval budovu polikliniky až ku dňu

vzniku nového právneho subjektu - Mesto Turzovka. Označený svedok potvrdil pred súdom prvého
stupňa, že Mestský národný výbor v Turzovke viedol evidenciu tohto majetku, spravoval tento majetok
aj prostredníctvom okresu (ONV v Čadci). Aj napriek tomu, že bola medzi MsNV v Turzovke a OUNZ
Čadca uzatvorená dňa 01.05.1989 hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku, naďalej
majetok Polikliniky Turzovka spravoval MsNV v Turzovke (viedol jeho evidenciu) a následne navrhovateľ

- Mesto Turzovka. Odvolateľ bol názoru, že listinnými dôkazmi preukázal, že jeho predchodca MsNV
Turzovka, následne potom on, viedol vo svojej evidencii správu majetku Polikliniky v Turzovke. Podľa
odvolateľa súd spornú vec účastníkov aj nesprávne právne posúdil. Poukazoval na obsahové znenie
§ 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. v znení neskorších predpisov o majetku obcí, na obsahové znenie a
význam § 3 označeného právneho predpisu účinného ku dňu účinnosti zák. č. 369/1990 Zb. Navrhovateľ

spravoval objekt Polikliniky Turzovka ( okrem iného) aj v rozhodnom období (roky 1989-1991), pričom
správu polikliniky v oblasti zdravotníctva vykonával OUNZ v Čadci a správu majetku (hospodárenia)
vykonával MsNV Turzovka a následne navrhovateľ. Budova polikliniky bola vybudovaná v akcii Z, preto
s poukazom na právnu úpravu zák. č. 138/1991 Zb. nebola budova vylúčená z majetku, ktorý v súlade
s § 2 prechádzal do majetku obcí, nakoľko išlo o stavbu vybudovanú v akcii Z a právo hospodárenia

patriloMsNVvTurzovke.NavrhovateľodvodzovalsvojevlastníckeprávokbudovePoliklinikyvTurzovke
z ustanovenia zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku VÚC. K uvedenému nadobúdaciemu titulu podľa
navrhovateľa súdy už vyslovili názor v konaní vedenom pred OS Čadca, konkrétne v rozsudku sp.
zn. 10C 152/2004 zo dňa 02.12.2010 a Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 9Co 155/2011 zo dňa
19.05.2011, keď dospeli k právnemu záveru, že na základe uzavretej hospodárskej zmluvy o prevode

správy národného majetku nedošlo k prevodu správy národného majetku na OUNZ Čadca a teda nebolo
možnéaplikovať§3anasl.zák.č.446/2001Z.z.omajetkuVÚC.Súdyvoznačenýchkonaniachodmietli,
že by na základe právneho režimu zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov a § 80e ods.
2 zák. č. 118/2002 Z.z. prešla budova polikliniky do vlastníctva samosprávneho kraja. Súdy v uvedených
rozhodnutiach argumentovali, že na základe delimitačného protokolu (na základe tohto delimitačného

protokolu bol zapísaný odporca ako vlastník budovy Polikliniky v Turzovke) nevzniklo vlastnícke právo v
prospech samosprávneho kraja, pretože delimitačný protokol nie je právnym titulom, na základe ktorého
by prešlo vlastnícke právo na inú osobu. On, navrhovateľ, preukázal, že mal vo vzťahu k Poliklinike ten
istýnadobúdacítitul(exlegepodľazák.č.138/1991Zb.)akoMestoKysuckéNovéMesto.Pokiaľokresný
aj krajský súd v predchádzajúcom konaní ( v spore OS Čadca 10C/152/2004) dospeli na základe tých

istých skutočností k právnemu názoru, že budova polikliniky patrí do vlastníctva mesta, mal súd z tohto
právneho názoru vychádzať tiež v aktuálne posudzovanom sporovom konaní, v právnom štáte totiž platí
princíp právnej istoty, čo znamená, že v tej istej veci by nemali súdy rozhodovať inak.Odvolateľ namietal rozhodovanie okresného súdu aj v otázke náhrady trov konania. Poukazuje na
zmätočnosť a nepreskúmateľnosť, nevykonateľnosť rozhodnutia, keď súd mu uložil povinnosť nahradiť
odporcovi 1/ trovy konania a voči odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal. V konaní od jeho začatia

totiž vystupoval len jeden odporca, ktorým je Žilinský samosprávny kraj. Okresná prokuratúra (ktorú mal
zrejme súd prvého stupňa na mysli ako odporcu 2/) nie je účastníkom konania, účastníctvo prokurátora
má osobitný charakter, vychádzajúci z inštitútu ust. § 35 ods. 3 O.s.p. Odvolateľ argumentoval ďalej
tým, že z rozhodnutia súdu nie je zrejmé z akých ustanovení zákona vychádzal, keď priznal náhradu
trov konania za jeden úkon právnej služby vo výške 2.259,17 eur. Odvolateľ poukazuje na obsahové

znenie ust. § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Dodal,
že z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť, z akej hodnoty veci bola priznaná náhrada trov konania
za jeden úkon právnej služby, vo veci nebola zisťovaná hodnota vecí, ktoré boli predmetom sporu.
Súd by mal podľa odvolateľa pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z ust. § 11 ods. 1 citovanej
vyhlášky. Navyše, súd priznal odporcovi náhradu trov konania aj za úkon - vyjadrenie k zmene návrhu,

hoci k zmene návrhu zo strany navrhovateľa nedošlo, od počiatku uplatňoval pred súdom ten istý
nárok, doplnenie právnej argumentácie zo strany navrhovateľa nebolo zmenou návrhu ako sa to mylne
domnieva súd. Odvolateľ poukazuje aj na to, že okresný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia
- 3 krát za vyjadrenie, pritom odporca má nárok na náhradu trov právnej služby za uvádzaný úkon iba
jeden krát.

Súhrnnomvšetkýchuvedenýchdôvodovsanavrhovateľdomáhalzrušeniarozsudkusúduprvéhostupňa
a žiadal mu vrátiť vec na ďalšie konanie.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa mal za to, že súd postupoval v plnom

rozsahu v súlade s dikciou ust. § 118 ods. 4 O.s.p. a umožnil účastníkom konania využiť právo
na záverečný návrh, účastníci svoje záverečné návrhy predniesli v súlade s písomnými podaniami,
ktoré vo veci súdu doručili a verbálnymi argumentmi, ktoré v rámci dokazovania urobili. Súd v rámci
svojho postupu umožnil účastníkovi konania využiť právo na záverečný návrh, navrhovateľ tento svoj
záverečný návrh predniesol, zhrnul všetky svoje už produkované tvrdenia zaznamenané v zápisniciach

z predchádzajúcich pojednávaní ako aj v písomných podaniach, s prednesom navrhovateľa sa súd
dôsledne oboznámil, čoho dôkazom bolo aj odôvodnenie rozsudku okresným súdom po jeho vyhlásení v
rámci pojednávania dňa 26.06.2014 v rozsiahlom rozsahu, prečo návrh zo strany navrhovateľa zamietol.
Tieto dôvody zamietnutia návrhu súd totožne uviedol aj v písomnom odôvodnení. Napokon navrhovateľ
mal možnosť vzniesť námietku voči zneniu zápisnice, poprípade doplniť jej znenie, mohol to využiť

jednak na samotnom pojednávaní a jednak po doručení zápisnice (mal teda možnosť využiť postup
podľa § 40 ods. 3 O.s.p.). Navrhovateľ tento postup nevyužil, nenamietal znenie zápisnice, preto je
možné vyvodiť záver, že proti zneniu zápisnice námietky nemal a právo na záverečný návrh, ktoré mu
bolo zo strany prvostupňového súdu umožnené využiť, využil, čo potvrdzuje i zápisnica o pojednávaní
zo dňa 26.06.2014.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané : a/ že na strane navrhovateľa nebola splnená zákonná
podmienka, predpokladaná v § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. ( v znení zák. č. 43/1993 Z.z.), teda,
že ku dňu účinnosti zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení mu patrilo právo hospodárenia
k nehnuteľnostiam tvoriace predmet sporu, b/ že na strane navrhovateľa nebola splnená zákonná

podmienka v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. (v znení zák. č. 43/1993 Z.z.,) teda, že
navrhovateľovi patrilo právo hospodárenia v príspevkovej organizácii, ku ktorým prešla zakladateľská
alebo zriaďovateľská funkcia na mesto Turzovka (navrhovateľa) podľa zák. č. 518/1990 Zb. o prechode
zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obec a na ústredné orgány štátnej
správy a orgány miestnej štátnej správy, c/ že, na strane navrhovateľa nebola splnená zákonná

podmienka vyplývajúca z § 2 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. v znení zák. č. 43/1993 Z.z. teda, že právo
hospodárenia,ktorépatrilopríspevkovejorganizáciiPoliklinikaTurzovka,kuktorýmprešlazakladateľská
alebo zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej štátnej
správy, prešla z majetku SR do vlastníctva navrhovateľa a či ústredný orgán štátnej správy (Ministerstvo
zdravotníctva SR) alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy ( napr. krajský úrad) preniesol svoju

zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na navrhovateľa na základe dohody v súlade s § 5 ods. 1
zák. SNR č. 518/1990 Zb. (tak ako to napr. bolo v prípade Polikliniky KNM).Naopak v konaní bolo jednoznačne preukázané, že od 01.05.1989, a to až do súčasnosti, nepatrilo
navrhovateľovi k označeným nehnuteľnostiam právo hospodárenia. Potvrdzujú to i dôkazy, zriaďovacia
listina Ministerstva zdravotníctva SR č. 3724/1991 - A/II-3 zo dňa 06.12.1991, rozhodnutie Krajského

úradu v Žiline zo dňa 23. októbra 1996, ktorým Krajský úrad v Žiline rozhodol o zmene zriaďovacej listiny
č. 96/1900-010 a iné, ďalej hospodárska zmluva zo dňa 26.1.1989 o prevode správy národného majetku,
delimitačná dohoda o odovzdaní prevzatia a úloh práv a záväzkov..., uzatvorená medzi odovzdávajúcou
organizáciou OÚNZ Čadca a preberajúcou organizáciou Poliklinika Turzovka a iné...,.V konaní bolo
jednoznačne preukázané, že navrhovateľovi právo hospodárenia k predmetnej nehnuteľnosti tak, ako

predpokladá ustanovenie § 2 ods. 1 zák. 138/1991 Zb. ako zákonná podmienka pre základ tvrdeného
nároku, nepatrilo. Správne vyhodnotil okresný súd, že navrhovateľ nepredložil žiadne akceptovateľné
listinné dôkazy osvedčujúce, že po 1.5.1989 v súlade s vyhláškou FNF č. 119/1988 Zb. hospodáril s
predmetom sporu (s národným majetkom) tak, ako to predpokladá § 6 citovanej vyhlášky, žeby realizoval
práva a povinnosti hospodárenia s predmetom sporu po termíne 1.5.1989. Podľa názoru odporcu
zaťažuje navrhovateľa dôkazné bremeno, aby preukázal právnu skutočnosť predpokladanú najmä v § 2

ods. 1, resp. ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. a to aj za účinnosti zák. č. 43/1993 Z.z. pre základ jeho nároku
a takéto dôkazné bremeno navrhovateľ v konaní neuniesol.

Nie je možné, tak ako správne vyvodil prvostupňový súd, aplikovať právny názor prijatý súdmi v
konaní 10C/152/2004 na aktuálne posudzovanú vec, keďže zo záverov rozhodnutia 10C/152/2004 je

jednoznačné, že prevod vlastníctva k Poliklinike Kysucké Nové Mesto a následný delimitačný protokol
bol aplikovaný v súlade s ustanovením § 2 zák. č. 138/1991 Zb., ale aj subsidiárne, že v zmysle protokolu
sa delimitoval aj majetok, ktorý bol vo vlastníctve štátu a právo hospodárenia mal bývalý MsNV v
Kysuckom Novom Meste. Teda bola preukázaná skutočnosť, že Poliklinika Kysucké Nové Mesto v čase
sporu bola zapísaná na liste vlastníctva a preukázateľne majetok bol v správe majetku KNM na rozdiel

od Polikliniky Turzovka.

Podľa odporcu okresný súd správne a procesne bezchybným spôsobom uzavrel nepreukázanie
nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom podľa § 132 Občianskeho zákonníka na základe
rozhodnutia o privatizácii. Nadväzne z tohto tvrdeného titulu správne uzavrel neexistenciu naliehavého

právneho záujmu na podanej určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Navrhovateľ nepreukázal
splnenie kumulatívnych podmienok na prechod vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/91
Zb. v znení zákona č. 43/93 Zb. ku dňu účinnosti zákona o obecnom zriadení Z. č. 369/90 Zb.; právo
hospodárenia a nie, že Poliklinika Turzovka je zariadenie NsP prvého typu, z ktorého by inak vyplývalo,
že v zmysle § 80e ods. 2 zák. č. 118/02 Z.z. v súlade s § 2 ods. 3 zák. 138/1991 Zb. by prešlo zo zákona

vlastnícke právo k NsP prvého typu do vlastníctva obce s účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.

Odporca sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu v otázke náhrady konania medzi
účastníkmi. Podľa neho súd vychádzal z vyčíslenia trov zo dňa 26.6.2014 a trovy právneho zastúpenia
priznal v súlade s § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Obdobne súd správne vyhodnotil účelnosť

vynaložených trov, či už v otázke úkonu vyjadrení k žalobe písomnými podaniami, ako aj v otázke
zmeny návrhov, ako i v otázke vyjadrenia odporcu k zmeneným návrhom. Opakované zmeny titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva tvrdené právnym zástupcom navrhovateľa, ako aj opakované zmeny
termínov nadobudnutia vlastníckeho práva v rozsahu variabilnej aplikácie zo strany písomných vyjadrení
vnášali výkladový chaos, ktorý neumožnil súdu zastabilizovať a odporcovi identifikovať v tom ktorom

štádiukonania,naktoromztvrdenýchtitulovnavrhovateľstaviasvojnárok,čiktorýzuvedenýchtermínov
vzťahu k účinnosti toho ktorého právneho predpisu je preferovaný k tvrdenému nároku uplatneného
navrhovateľom. Preto bolo potrebné sa k nárokom zo strany navrhovateľa aj právne aj skutkovo
relevantným spôsobom vyjadrovať, za ktoré, podľa názoru odporcu prináleží náhrada trov konania tak,
ako ju on uplatňoval a aj vyčíslil v podaní zo dňa 26.6.2014.

Z týchto dôvodov odporca žiadal, aby krajský súd vec napadnutú odvolaním objektívne, spravodlivo
posúdil a rozsudok okresného súdu podľa § 219 O.s.p. potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť mu
trovy odvolacieho konania.

Okresná prokuratúra Čadca zúčastnená konania písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa
nepredložila.Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu i z dôvodov daných v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3

O.s.p. v spojení s § 211 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) rozsudok
okresného súdu v meritórnom výroku (výrok I.) potvrdil pre vecnú správnosť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.,
vo výroku o náhrade trov konania medzi navrhovateľom a odporcom zmenil podľa § 220 O.s.p. ( výrok
II. ) a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k Okresnej prokuratúre Čadca ( výrok III.) rozsudok
okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p.

Vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu krajský súd prioritne zvýrazňuje, že okresný súd v posudzovanej
veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 i
nasl. O.s.p., t.j. jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, hodnotením vykonaného dokazovania
správne právnu vec účastníkov uzavrel. Okresný súd pri meritórnom posúdení vychádzal zo správne
aplikovanýchhmotnoprávnychpredpisov,tievdôvodochsvojhorozhodnutiapresneuvádza,cituje,nane

poukazuje,účastníkomkonaniadávaodpovedeprečo,zakýchdôvodovaakosúvisiaceprávnepredpisy
v meritórnej otázke aplikoval, podrobne uviedol akými úvahami sa riadil, keď návrh navrhovateľa
zamietol. V meritórnej otázke ( výrok I.) rozhodnutie súdu prvého stupňa je riadne vyargumentované,
zodpovedané, garantujúce právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd sa v celom
rozsahu stotožnil s právnym posúdením merita veci okresným súdom. Stotožnil sa aj s písomným

odôvodnením rozhodnutia, avšak na zvýraznenie vecnej správnosti rozhodnutia považuje krajský súd
za svoju povinnosť zaujať stanovisko k rozhodujúcim odvolacím argumentáciám.

Bezpochyby navrhovateľ tzv. pozitívnou určovacou žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktoré sú na liste vlastníctva zapísané na odporcu ( jednotlivé nehnuteľnosti

navrhovateľ v návrhu aj konkrétne vyšpecifikoval). V posudzovanej veci ide o sporové konanie ovládané
dispozičnou zásadou. V takomto type konaní je povinnosťou účastníkov nielen tvrdiť určité skutočnosti
o ktoré opierajú svoj nárok, ale od nich zákon vyžaduje aj povinnosť dôkaznú, t.j. na svoje skutkové
tvrdenia navrhnúť, predkladať dôkazy. Možno konštatovať, že uvedené procesné povinnosti v konaní
obidve procesné strany splnili, v dôkaznej fáze predkladali, označili dôkazy. Navrhovateľ bol však tou

procesnou stranou, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie tých skutkových tvrdení, o ktoré
svoj návrh na začatie konania opieral, teda, aby v konaní preukázal, že nadobudol vlastnícke právo
k predmetu sporu na základe tvrdených titulov nadobudnutia, resp. niektorého z tvrdených titulov.
Neunesenie dôkazného bremena má za následok neúspech v konaní, tak sa stalo aj v tejto konkrétnej
posudzovanej veci.

Okresný súd správne uzavrel, že navrhovateľ nenadobudol vlastnícke právo rozhodnutím o privatizácii.
Vykonané dokazovanie preukázalo existenciu rozhodnutia štátneho orgánu o privatizácii, aj schválenie
privatizačného projektu, avšak je jednoznačné, že proces privatizácie prebehol iba do určitej fázy,
ukončený nebol. Navrhovateľom tvrdené postupy v procese privatizácie k predmetu sporu svedčia

jedine o existencii iba dielčich postupov, ktoré ani v ich súhrne nemožno po právnej stránke kvalifikovať
za spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva podľa § 132 Občianskeho zákonníka. Nebolo v konaní
preukázané, že by privatizovaný majetok prešiel na Fond národného majetku ( § 12 Z.č. 92/1991 Zb. ),
teda, že by Fond získal právo nakladať s dotknutým majetkom a nadväzne, že by Fond podľa označenej
právnej úpravy uzatvoril zmluvu s navrhovateľom o bezodplatnom prevode privatizovaného majetku,

navyše ani navrhovateľ túto skutočnosť netvrdil. Práve naopak, rozhodujúci listinný dôkaz - písomné
stanovisko Fondu národného majetku preukázalo v odpovedi zo dňa 1.2.2013, že Fond národného
majetku SR nerealizoval bezodplatný prevod privatizovaného majetku na mesto Turzovka, pretože
takýto majetok nepodliehal privatizácii podľa právneho režimu Zákona č. 92 / 1991 Zb.

Podľa § 3 písm.e ) Z.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom ku dňu 24.6.1992 „ vlastníctvom
obce sa nestávajú - účelové objekty občianskej vybavenosti pre potreby školstva, zdravotníctva a
sociálnej starostlivosti, s výnimkou objektov budovaných v akcii „ Z „ ku ktorým právo hospodárenia
ku dňu účinnosti osobitného predpisu patrilo národným výborom. Týmto osobitným predpisom podľa
odkazu citovaného ustanovenia je Zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,

účinnosť tohto právneho predpisu nastala od 24.11.1990.

Bez pochyby budova Polikliniky v Turzovke bola vybudovaná v rámci akcie „Z" z prostriedkov štátu a
za pracovnej účasti občanov obce - mesta. Aby sa mohla budova Polikliniky podľa § 3 písm.e ) Z.č.138/1991 Zb. stať majetkom obce ( ako účelový objekt občianskej vybavenosti pre potreby zdravotníctva
- budovaný v akcii „ Z") muselo by byť preukázané, že ku dňu účinnosti Z.č. 369/1990 Zb. t.j. ku dňu
24.11.1990 patrilo právo hospodárenia Mestskému národnému výboru Turzovka. Ani táto požiadavka

zákonných úprav u navrhovateľa ( resp. u jeho právneho predchodcu ) splnená nebola. Dokazovanie
preukázalo, že Hospodárskou zmluvou č. 56/1991 zo dňa 26. januára 1989 správu štátneho majetku
Mestský národný výbor Turzovka zmluvou previedol k sporným nehnuteľnostiam na OUNZ Čadca a
nebolo preukázané, že by v období do 24.11.1990 bola uzavretá zmluva o spätnom prevode tohto
majetku na Mestský národný výbor Turzovka. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval v odvolaní, že Mestský

úrad Turzovka ( resp. navrhovateľ ) viedol evidenciu o súpise majetku, svedčí to jedine o prípadnej
formálnej administratívnej činnosti, ktorá rozhodne v rovine právnej neznamená, že právo hospodárenia
MsNV Turzovka k majetku štátu patrilo. V tejto súvislosti odvolací súd zvýrazňuje, že Mestský národný
výbor ( v operatívnej správe ktorého sa majetok štátu nachádzal ) uzavrel hospodárska zmluvu o
prevode správy majetku štátu na OUNZ Čadca podľa v tej dobe platnej právnej úpravy, ktorou bola
Vyhláška č.119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom. Podľa § 1 ods. 1 označeného právneho

predpisu (v znení účinnom od 1.7.1988 do 31.12.1993) vyhláška upravuje podmienky nadobúdania vecí
zmluvou do socialistického celospoločenského vlastníctva, právo hospodárenia s národným majetkom
a nakladanie s pohľadávkami a inými majetkovými právami štátnych, hospodárskych organizácií,
rozpočtových organizácií a iných štátnych organizácií. Podľa § 4 ods. l Vyhlášky č. 119/1988 Zb. právo
hospodárenia s vecami, ktoré sú súčasťou národného majetku patrí tej organizácii, ktorá je poverená

úlohami na plnenie ktorých národný majetok slúži. Vychádzajúc zo záverov týchto špeciálnych právnych
predpisov je jednoznačný záver, že po prevode správy majetku Hospodárskou zmluvou na OUNZ
Čadca právo hospodárenia s majetkom štátu patrilo OUNZ Čadca a nie Mestskému národnému výboru
Turzovka.

Výsledok dokazovania jednoznačne preukazuje, že Mestskému národnému výboru Turzovka ku
dňu účinnosti Z.č. 369/1990 Zb., t.j. ku dňu 24.11.1990 právo hospodárenia k predmetu sporu
nepatrilo, táto otázka v spore ( jej ustálenie a vyriešenie ) znamenala otázku zásadného právneho
významu a v právnej rovine bola rozhodujúca prečo nebolo možné konštatovať vznik vlastníckeho
práva k žalovaným nehnuteľnostiam na základe navrhovateľom tvrdeného druhého a tretieho titulu

nadobudnutia vlastníckeho práva.

Krajský súd sa stotožnil aj s prijatým záverom okresného súdu, že závery rozsudku Okresného súdu
Čadca č.k. 10 C/152/2004-459 zo dňa 4.1.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9 Co
155/2011-48 zo dňa 19.5.2011 nie sú analogicky aplikovateľné na aktuálne posudzovanú vec, pretože

v označených konaniach bolo preukázané, že Mestskému národnému výboru Kysucké Nové Mesto ku
dňu účinnosti Z.č. 369/1990 Zb. t.j. ku dňu 24.11.1990 právo hospodárenia ku Poliklinike KNM patrilo,
na tomto základe tento majetok ex lege ( zo zákona ) prešiel do majetku obce - mesta, kým v aktuálne
posudzovanie veci práve táto, po právnej stránke podstatná podmienka splnená nebola.

Odvolaciu námietku procesného charakteru krajský súd neakceptoval. Nezaprotokolovanie
záverečného prednesu právneho zástupcu navrhovateľa do zápisnice o pojednávaní konanom dňa
26.6.2014 je výsledok technickej chyby pri diktovaní prednesu právnym zástupcom navrhovateľa
priamo do technického zariadenia ( so súhlasom súdu do diktafónu ), čo aj odvolateľ potvrdzuje. Táto
chyba technického rázu mohla byť odstránená procesným prostriedkom nápravy v zmysle ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku. Ani odvolateľ netvrdil, že by v tomto smere voči súdu nejakú procesnú
aktivitu mal vyvinúť. Pri hodnotení tejto odvolacej argumentácie bolo však podstatné a z hľadiska aj
výkonu spravodlivého procesu významné, že právnemu zástupcovi navrhovateľa okresný súd v súlade
s procesným poriadkom umožnil právo záverečnej reči, toto právo aj bolo využité a odvolací súd
nepochybuje o tom, že zhrnutie záverov ( skutkových, právnych ) právnym zástupcom navrhovateľa

v riešenej problematike bolo dôsledne a so znalosťou riešenej problematiky aj odprezentované. V
odvolaní ani odvolateľ netvrdil, že by mu bolo odopreté postupom súdu právo zhrnúť v záverečnej veci
podstatné otázky sporu, navyše ani to, že by v záverečnom prednese mal vzniesť také vecné otázky,
ktoré v priebehu vedeného konania nevzniesol a napokon ani to nenamietal, že by okresný súd v
dôvodoch rozhodnutia neriešil také otázky na ktoré v záverečnej reči poukazoval. Z týchto dôvodov

nemohol krajský súd tento procesný odvolací argument navrhovateľa kvalifikovať za dôvodný, naopak
konštatoval, že postupom okresného súdu nebola odňatá možnosť navrhovateľovi realizovať procesné
práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok ako účastníkovi konania priznáva a nebol porušený ani
princíp rovnosti účastníkov v konaní pred súdom.Odvolanie navrhovateľa do trov konania je opodstatnené, avšak len čo do výšky ich náhrady priznanej
odporcovi. Možno prisvedčiť námietke odvolateľa, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno

zistiť, z akej hodnoty veci okresný súd vychádzal pri výpočte odmeny advokáta - právneho zástupcu
odporcu.
Odporca vyčíslil trovy konania v rámci podania zo dňa 26.6.2014, v ktorom uviedol, že trovy právneho
zastúpenia (odmenu advokáta) vypočítal zo základu, ktorým je peniazmi oceniteľná hodnota sporu v
zmysle znaleckého posudku č. 2/2012 znalca Ing. Vlasty Kolenovej (s poukazom na nález Ústavného

súdu SR sp.zn. I.ÚS 119/2012 zo dňa 16.5.2012). Odporcom uplatnená výška odmeny jeho právneho
zástupcuzaúkonprávnejslužby2.259,17eurzodpovedáhodnotepredmetusporu918.000eurvzmysle
označeného znaleckého posudku. Okresný súd prevzal odporcom vyčíslenú výšku trov konania, avšak
opomenul uviesť, že pri výpočte odmeny právneho zástupcu odporcu vychádzal z hodnoty predmetu
sporu - dotknutých nehnuteľností v zmysle označeného znaleckého posudku.

Na druhej strane neobstojí argumentácia odvolateľa, že bolo potrebné aplikovať normu v § 11 ods. 1
vyhláškyč.655/2004Z.z.,keďževkonanínebolazisťovanáhodnotavecí,ktorébolipredmetomkonania.
Keďže predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, bolo potrebné pri výpočte trov právneho
zastúpenia (odmeny advokáta) vychádzať z hodnoty nehnuteľností, ktorých sa nárok navrhovateľa
týka. Zároveň samotný navrhovateľ v návrhu na začatie konania (str. 4 návrhu) uviedol, že odporca

ponúkol sporný majetok - polikliniku v Turzovke na prevod tretím osobám, pričom cena tohto majetku
podľa znaleckého posudku predstavuje 918.000 eur. Zároveň bol v konaní odporcom predložený
znalecký posudok č. 2/2012 znalca Ing. Vlasty Kolenovej vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty, okrem
iných, aj dotknutých nehnuteľností. Aj vzhľadom na zhodu oboch procesných strán ohľadom hodnoty
predmetu sporu bolo možné na účel výpočtu výšky odmeny advokáta akceptovať hodnotu dotknutých

nehnuteľností stanovenú označeným znaleckým posudkom.

Ako už krajský súd konštatoval vyššie, okresný súd prevzal vyčíslenie trov konania odporcom v zmysle
jeho podania zo dňa 26.6.2014; toto však v časti výšky odmeny právneho zástupcu odporcu nebolo
správne, resp. odporca si uplatnil náhradu odmeny advokáta vo vyššej hodnote, než mu prislúcha.

Odporca vychádzal z hodnoty dotknutých nehnuteľností vo výške 918.000 eur v zmysle znaleckého
posudku č. 2/2012 znalca Ing. Vlasty Kolenovej, pričom uvedenou sumou boli ohodnotené objekt č. s.
XXX postavený na pozemku parc. č. s. 382/2, objekt č. s. XX postavený na pozemku parc. č. 382/3,
objekt č. s. XX postavený na pozemku parc. č. 382/4, ďalej 1 x spevnená plocha, 1 x vonkajšie schody,
a pozemky parc. č. 382/2, 382/3 a 382/4. Predmetom konania však boli len 2 budovy, a to objekt č. s.

XX postavený na pozemku parc. č. 382/3, objekt č. s. XX postavený na pozemku parc. č. 382/4, a 2
pozemky,atoparc.č.382/3a382/4,kuktorýmurčeniavlastníckehoprávasanavrhovateľvočiodporcovi
domáhal. V zmysle označeného znaleckého posudku hodnota nehnuteľných vecí, ktoré boli predmetom
aktuálneho súdneho konania, je 697.571,24 eur. Z uvedenej sumy bolo potrebné vychádzať pri výpočte
odmeny právneho zástupcu odporcu.

Krajský súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že okresný súd nesprávne priznal odporcovi náhradu
trov právneho zastúpenia za 3 vyjadrenia, z toho jedenkrát za vyjadrenie k zmene návrhu, hoci k takej
zmene nedošlo, pričom celkovo má odporca nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie
(k návrhu) len jedenkrát. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa správne uviedol, že

navrhovateľ v priebehu konania menil, modifikoval tituly údajného nadobudnutia vlastníckeho práva
k dotknutým nehnuteľnostiam. Vzhľadom na uvedené krajský súd nepovažoval za neopodstatnené
priznanie náhrady trov právneho zastúpenia odporcovi, ktorý sa písomne vyjadroval k modifikovaným,
tedakvždyinýmtvrdeniamnavrhovateľatýkajúcimsapodstatypredmetukonania.Pretojebezprávneho
významu, či došlo alebo nedošlo aj k zmene návrhu v zmysle § 95 O.s.p. Nakoľko podstatným je

obsah podania, bez ďalšieho neobstojí tvrdenie odvolateľa, že odporcovi prináleží právo na náhradu
trov právneho zastúpenia len za jedno vyjadrenie (k návrhu). Iné konkrétne dôvody týkajúce sa
neopodstatneného priznania náhrady trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby - vyjadrenia
odvolateľ neuviedol.

Vzhľadom na uvedené krajský súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách konania, keď
odporcovi voči navrhovateľovi okresným súdom priznanú náhradu trov konania vo výške 24.682,70 eur
krátil o 4.732,48 eur. Uvedené krátenie zodpovedá rozdielu medzi odmenou advokáta za úkon právnej
služby, ktorej náhrada bola odporcovi priznaná okresným súdom (2.259,17 eur), a odmenou, ktorejnáhrada mu správne prináleží (1.820,93 eur), pri počte vykonaných úkonov právnej služby 9 (438,24 eur
x 9 = 3.944,16 eur), s DPH 20 % zo sumy 3.944,16 eur (788,83 eur), keďže pri výpočte odmeny právneho
zástupcu odporcu bolo potrebné vychádzať z hodnoty predmetu sporu 697.571,24 eur, a nie 918.000 eur

(§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004). Suma náhrady trov konania priznaná krajským súdom odporcovi voči
navrhovateľovi tak predstavuje 19.950,22 eur. Vzhľadom na aktuálne zastúpenie odporcu advokátom
krajský súd určil platobným miestom pre náhradu trov konania účet právneho zástupcu odporcu (§ 149
ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd zrušil rozsudok vo výroku III. v ktorom okresný súd rozhodoval o náhrade trov konania vo
vzťahu ku Okresnej prokuratúre Čadca, ako keby tento subjekt bol v procesnom postavení odporcu v
rade 2. Podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný dôvod rozhodovať o trovách konania tejto konania sa
zúčastnenej procesnej strany, pretože Okresná prokuratúra Čadca nevystupovala v konaní v postavení
žalovanej procesnej strany ale konania sa zúčastnila podľa procesnej úpravy § 35 ods.2 Občianskeho
súdneho poriadku.

Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný čo do nároku vo veci samej, v prevažnej miere bol však
so svojím odvolaním úspešný do čo trov konania (namietal neopodstatnené priznanie trov právneho
zastúpenia za 2 vyjadrenia k návrhu, čo v matematickom vyjadrení približne zodpovedá sume, o ktorú
krajskýsúdkrátilvýškupriznanejnáhradytrovkonaniaodporcu;krajskýsúddalodvolateľovizapravduaj

ohľadom jeho námietky, že nemožno zistiť, z akého základu okresný súd vychádzal pri výpočte odmeny
právneho zástupcu odporcu). Navrhovateľ si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Odporca
- úspešný účastník v merite veci, si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rámci písomného
vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa, trovy odvolacieho konania však nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods.
l O.s.p. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd postupujúc podľa § 224 ods. l O.s.p. v aplikácii § 142 ods.1,

§ 151 ods.1, § 151 ods.2 O.s.p. účastníkom ( navrhovateľovi, odporcovi ) náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e