Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/57/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201701
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:1018201701.3

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána
Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej
veci žalobcu: Krajský prokurátor v Trnave, so sídlom Krajská prokuratúra Trnava, Dolné Bašty 1, Trnava,
proti žalovanému: Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, za účasti: ZSE Elektrárne, s.r.o., so sídlom
SPP Kompresorová stanica 3, Trakovice, IČO: 36 239 593, právne zastúpeného: ius aegis s. r. o., so

sídlom Nedbalova 12, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 857 203, v konaní proti nečinnosti
orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .
II. Účastníkom sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy, vyjadrenia

1. Návrhom na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (ďalej „žaloba“) podľa §
250t a nasl. a § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„OSP“), doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 25. septembra 2014, sa žalobca v procesnom
postavení navrhovateľa (ďalej „žalobca“) domáhal vydania rozhodnutia, v ktorom by správny súd
uložil žalovanému v procesnom postavení odporcu (ďalej „žalovaný“) povinnosť, aby vo veci žiadosti
spoločnosti E.ON, s.r.o. (právny predchodca ZSE Elektrárne, s.r.o.) o uplatnenie kompenzácie v

súvislosti s nemožnosťou disponovať s nadmerným odpočtom DPH za zdaňovacie obdobie december
2010, č. k. 9215301/5/2752197/2012, vydal v lehote 60 dní rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní
uplatneného nároku.
2. Krajský súd v Bratislave prvýkrát uznesením č. k. 1S/205/2014-25 z 30. septembra 2014 postúpil
vec Krajskému súdu v Trnave z dôvodu, že navrhovateľ má sídlo v obvode Krajského súdu v Trnave.
V období rokov 2015 až 2023 dochádzalo z procesného hľadiska k opakovanému postupovaniu

predmetnej veci medzi Krajským súdom v Trnave, Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky z dôvodov nesúhlasov súdov s ich vecnou alebo miestnou príslušnosťou na
rozhodnutie. Až Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“ alebo
„správny súd“) uznesením sp. zn. 5Spp/1/2023 z 16. augusta 2023 ako súd vecne príslušný na
rozhodnutie o miestnej, vecnej alebo kauzálnej príslušnosti (§ 18 ods. 3 SSP) uzavrel, že nesúhlas
Krajského súdu v Trnave s postúpením predmetnej veci Krajským súdom v Bratislave je dôvodný a na

konanie a rozhodnutie je vecne príslušný najvyšší správny súd. K uvedenému záveru dospel okrem
iného konštatujúc, že na konanie podľa § 250t ods. 2 OSP proti nečinnosti žalovaného (Úradu pre
vybrané hospodárske subjekty), ktorý je orgánom s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky,
bol v čase začatia konania vecne príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 246 ods. 2 písm. b)
OSP), ktorého kompetencie vo veciach správneho súdnictva dňom 1. augusta 2021 prešli zo zákona na
najvyšší správny súd (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ SSP).3. Po právoplatnosti tohto uznesenia bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 2S
najvyššieho správneho súdu.
4. Je treba poznamenať, že po podaní návrhu zo dňa 25.09.2014 nadobudol dňom 01.07.2016 účinnosť

zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“), ktorý vo veciach patriacich do
správneho súdnictva nahradil dovtedy platný Občiansky súdny poriadok. V zmysle § 491 ods. 1 SSP
platí tento zákon dňom nadobudnutia jeho účinnosti aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, vrátane konaní o nečinnosti. SSP zároveň v § 491 ods. 2 ustanovil, že právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované;

ak sa SSP použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická
osoba.
5. Nakoľko konanie o nečinnosti orgánu verejnej správy upravené v § 242 a nasl. SSP obsahuje
z materiálneho hľadiska prakticky identickú právnu úpravu ako predošlý procesný predpis (OSP),
postupoval konajúci senát najvyššieho správneho súdu v posudzovanej veci podľa príslušných

ustanovení SSP a tomu v ďalšom texte analogicky prispôsobil aj terminológiu tohto procesného predpisu
tak ako je uvedené v bode 1 tohto uznesenia.
6. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca sa nestotožnil s postupom Finančného riaditeľstva SR, ktoré
nevyhovelo upozorneniu prokurátora na nečinnosť žalovaného v konaní a zastáva názor, že konanie vo
veci dotknutej žiadosti ďalšieho účastníka konania stále nie je ukončené. Má za to, že ustanovením §

79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) je len určená
povinnosť daňového úradu poukázať nadmerný odpočet DPH na účet daňového subjektu do 10 dní
odo dňa skončenia daňovej kontroly, avšak toto žiadnym spôsobom nevylučuje nárok spoločnosti na
kompenzáciu nemožnosti používať peňažné prostriedky z nevyplateného odpočtu a ani nebráni, aby
o kompenzáciu hospodárskej nevýhody plynúcej z nemožnosti disponovať prostriedkami, samostatne

požiadala.
7. Podľa žalobcu uplatnenie nároku na kompenzáciu vyplýva priamo z čl. 183 Smernice Rady 2006/112/
ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“) v spojení s výkladom podaným
Súdnym dvorom EÚ v kauze Enel (C-107/10). Keďže Smernica nebola implementovaná správne, a
teda zákon o DPH nepriznáva explicitne samostatne kompenzáciu za obdobie, počas ktorého nemohol

daňový subjekt disponovať zadržanými finančnými prostriedkami, je podľa žalobcu nevyhnutné pristúpiť
k jej priamej aplikácii. Pre právne posúdenie danej veci je preto podstatný výklad otázky, či postup
správcu dane pri vybavovaní dotknutej žiadosti bez vydania osobitného rozhodnutia je v súlade so
zásadou prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom. Keďže vo veci konajúci správny
orgán podľa žalobcu nevydal rozhodnutie o dotknutej žiadosti ďalšieho účastníka konania, navrhuje, aby

súd žalovanému uložil povinnosť vydať rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní uplatneného nároku.
8. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe po zhrnutí doterajšieho priebehu konania skonštatoval, že
Daňový úrad Trnava (miestne príslušný správca dane do 31.12.2012) postupoval v súlade so zákonom.
Zdôraznil, že v danom prípade bola kontrola nadmerného odpočtu DPH začatá v lehote stanovenej v
zákone o DPH a nadmerný odpočet bol vrátený do 10 dní od ukončenia kontroly (t. j. nejde o oneskorené

vrátenie nadmerného odpočtu), a teda daňovému subjektu nevznikol nárok na úrok podľa § 63 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
(ďalej aj ako „zákon o správe daní“). V nadväznosti na uvedené pripomenul, že na žiadosť daňového
subjektu o peňažnú kompenzáciu bolo v súlade so zákonom potrebné reagovať písomným oznámením,
vktorompríslušnýsprávcadanesubjektuoznámi,žeúrokjepovinnýzaplatiťlenprioneskorenomvrátení

nadmerného odpočtu. Samotnú dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu pritom nemožno považovať za dobu neoprávnene zadržiavaných
finančných prostriedkov daňového subjektu i vzhľadom k tomu, že uvedenú kontrolu vykonáva orgán
štátu na základe zákona (§ 79 ods. 6 zákona o DPH). K aplikácii Smernice uviedol, že táto nestanovuje
konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neupravuje, za akých podmienok patrí nárok

na úrok zo strany daňového úradu. Poukázal na skutočnosť, že členské štáty si konkrétne podmienky
vrátenia upravia vo vnútroštátnom práve, pričom musia dodržať základné zásady fungovania systému
DPH, predovšetkým zásadu neutrality a proporcionality. Na základe uvedených dôvodov žalovaný so
žalobou nesúhlasí a navrhuje túto zamietnuť ako nedôvodnú.
9. Ďalší účastník konania sa vo svojom vyjadrení k žalobe stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu

a akcentoval potrebu aplikácie práva Únie s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný na základe
podanej žiadosti rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, o ktorých možno s poukazom na dotknuté
ustanovenia daňového poriadku rozhodnúť len vydaním rozhodnutia ako správneho aktu. Svoj názor
o dôvodnosti žaloby opiera o skutočnosť, že žalovaný ostal nečinný vo veci rozhodnutia o žiadostiaj po upozornení žalobcom. Je preto evidentné, že žalovaný mal vedomosť o tom, že existuje stav,
ktorý žalobca aj ďalší účastník konania vyhodnocujú ako nečinnosť, a mal možnosť sám tento odstrániť
a dosiahnuť nápravu. Stotožňujúc sa so žalobcom navrhol, aby súd nariadil žalovanému konať a

rozhodnúť vo veci žiadosti na uplatnenie kompenzácie v súvislosti s nemožnosťou disponovať s
nadmerným odpočtom.
II. Posúdenie veci správnym súdom
10. Z obsahu pripojeného spisového materiálu najvyšší správny súd zistil, že na základe výsledkov
daňovej kontroly ukončenej dňa 14.10.2011 priznal správca dane (v tom čase miestne príslušný Daňový

úrad v Trnave) spoločnosti ZSE Elektrárne, s.r.o. platobným výmerom nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie december 2010 v sume neodlišujúcej sa od sumy uvedenej v podanom dodatočnom daňovom
priznaní. Na podklade tohto rozhodnutia správca dane nadmerný odpočet pripísal na účet ďalšieho
účastníka konania v lehote stanovenej § 79 ods. 4 zákona o DPH. Dňa 31.07.2012 ďalší účastník
konania podal správcovi dane žiadosť o uplatnenie kompenzácie v súvislosti s nemožnosťou disponovať
s nadmerným odpočtom DPH za december 2010 počas doby realizácie daňovej kontroly. Tento v

nadväznosti na uvedené listom zo dňa 28.09.2012 (ďalej aj ako „oznámenie“) daňovému subjektu
oznámil, že nárok na vyplatenie sankčného úroku by mu v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní vznikol v prípade, ak by správca dane nevrátil nadmerný odpočet do 10 dní po ukončení
kontroly, čo v uvedenom prípade nenastalo.
11. Nečinnosť správneho orgánu ako nezákonný jav nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci nekoná

(je pasívny), hoci podľa zákona je povinný konať. To znamená, že v zmysle § 3 písm. d) SSP možno
nečinnosť správneho orgánu považovať za nezákonnú a protiprávnu len v takých prípadoch, keď
obsahom príslušnej právnej normy je povinnosť správneho orgánu konať a rozhodnúť. Nečinnosťou sa
teda rozumie jeho pasivita v situácii, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky, ktorá by mu
bránila vo veci konať a rozhodnúť (vykonať úkon). Táto pasivita môže spočívať v opomenutí správneho

orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v
tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom
alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným
ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné
úkony a rozhodovať. Tento záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej

republiky, napr. sp. zn. I. ÚS 225/08, sp. zn. III. ÚS 282/08, sp. zn. III. ÚS 70/09.
12. Konaním správneho orgánu pritom možno rozumieť správne akty a úkony správneho orgánu vydané
alebo vykonané v čase od začatia konania až do právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sú upravené právnymi
normami.
13. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Sžk/29/2019 z 28.04.2020 ustálil, že

posudzovanie otázky, či daňovému subjektu patrí nárok na sankčný úrok alebo inú formu kompenzácie,
je nesporne rozhodovaním o jeho právach a povinnostiach týkajúcich sa správy daní, pričom priznávať
právo alebo ukladať povinnosti možno v daňovom konaní len rozhodnutím (§ 1a, § 30 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb., § 2 písm. c/, § 63 zákona č. 563/2009 Z. z.). To platí aj v prípade, ak nárok na úrok z
neoprávnene zadržaných finančných prostriedkov daňovému subjektu nepatrí vôbec, najmä ak je vec

sporná a daňový subjekt sa tohto nároku domáha písomným návrhom.
14. V posudzovanej veci však správny súd z obsahu priloženého administratívneho spisu zistil, že
podaniu žiadosti ďalšieho účastníka zo dňa 31.07.2012 predchádzalo podanie obsahovo prakticky
identickej žiadosti datovanej ku dňu 27.12.2011, o ktorej v tom čase príslušný Daňový úrad Trnava,
kontaktné miesto Hlohovec rozhodol dňa 23.01.2012 rozhodnutím č. 9215301/894/2012 tak, že

spoločnosti ZSE Elektrárne s.r.o. nepriznal sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné
prostriedky za zdaňovacie obdobie december 2010, dôvodiac nesplnením podmienok na takéto
priznanie, keďže správca dane poukázal daňovému subjektu nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie 2010 v zákonom stanovenej lehote (daňová kontrola ukončená dňa 14.10.2011, nadmerný
odpočet poukázaný správcom dane daňovému subjektu dňa 24.10.2011). Označené rozhodnutie bolo

v odvolacom konaní rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 1020507/1/981597/2012 z 10.05.2012
potvrdené ako zákonné a vecne správne. V tejto súvislosti odvolací orgán skonštatoval, že žiadny
právny predpis Slovenskej republiky neustanovuje povinnosť správcovi dane vyplatiť sankčný úrok za
neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v prípade, ak správca dane vrátil nadmerný odpočet
daňovému subjektu v lehote stanovenej zákonom.

15. Po podaní novej žiadosti zo dňa 31.07.2012, ktorá sa opierala o tie isté skutočnosti ako skoršia
žiadosť zo dňa 22.12.2011, správca dane vyzval ďalšieho účastníka na upresnenie jeho žiadosti v tom
smere, podľa akého ustanovenia zákona kompenzáciu žiada. Žiadateľ opätovne odkázal na čl. 183
Smernice Rady 2006/112/ES a judikatúru Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že predchádzajúce rozhodnutieFinančného riaditeľstva SR č. 1020507/1/981597/2012 z 10.05.2012 „nemá relevanciu k predmetnej
žiadosti, nakoľko ustanovenie § 79 ods. 4 zákona o DPH bolo v predmetnom konaní vykladané výlučne
s ohľadom na žiadosť o priznanie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 zákona o DPH.“

16. Z uvedeného vyplýva, že pred podaním duplicitnej žiadosti dňa 31.07.2012 správca dane už o
obsahovo identickom nároku ďalšieho účastníka raz konal a rozhodol, pričom nepriznanie sankčného
úroku konštatoval aj samostatným rozhodnutím, potvrdeným odvolacím orgánom. Ak na opätovnú
žiadosť v tej istej veci (znova opretú o judikatúru Súdneho dvora EÚ k čl. 183 smernice) správca dane
reagoval oznámením, uvedené konanie nemožno subsumovať pod pojem nečinnosti, pretože o nároku

daňového subjektu na kompenzáciu za zadržanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie
mesiaca december 2010 už raz bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté.
17. Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu je preto zrejmé, že na vyhovenie žaloby v danej veci
nebola splnená ani základná podmienka ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) SSP, a to, že by žalovaný
nevydaním rozhodnutia o priznaní/nepriznaní kompenzácie nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom. Najvyšší správny súd dáva do pozornosti, že súd, ktorý je

príslušný rozhodovať o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, musí splnenie podmienok podľa §
3ods.1písm.d)SSPposudzovaťindividuálnevosvetleokolnostíkonkrétnehoprípadu,rešpektujúcúčel
tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo
právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.
18. Individuálne posudzovanie v tomto prípade stojí na skutočnosti, že správca dane o tom istom nároku

ďalšieho účastníka už raz rozhodol. Opakovaná žiadosť nepriniesla nič nové ani po stránke skutkovej,
aniprávnej.Správnysúdmázato,žesprávcadanevzásadeaninemoholnaložiťsožiadosťouúčastníka
konania inak ju vybaviť oznámením a pre existenciu prekážky veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata)
konanie neformálne zastaviť (§ 62 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku), pretože ak sa už raz v určitej
veci právoplatne rozhodlo, nie je možné o nej opätovne konať a rozhodovať. Z uvedených dôvodov

nemožno konštatovať nečinnosť žalovaného (hoci tento v dotknutom oznámení explicitne neodkazoval
na prekážku res iudicata, avšak táto správnemu súdu vyplynula z predloženého administratívneho
spisu).
19. K prípustnosti žaloby proti nečinnosti v situácii, keď správny orgán vybaví žiadosť účastníka
neformálnym oznámením, hoci mu zákon ukladá o nej rozhodnúť formálnym rozhodnutím, sa kasačný

súd už v minulosti opakovane vyjadril (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sžk/29/2019 z 28.04.2020, sp. zn. 1Sžk/16/2017 zo dňa 27.03.2018). O túto situáciu sa v danej
veci nejedná, pretože o nároku ďalšieho účastníka na kompenzáciu zadržania nadmerného odpočtu
DPH za december 2010, ktorého sa žaloba prokurátora týka, bolo pred jej podaním na súd právoplatne
rozhodnuté.

20. Keďže uložiť povinnosť orgánu verejnej správy podľa § 250 ods. 1 SSP je možné len za splnenia
podmienokvyplývajúcichz§3ods.1písm.d)SSP,ktorépodľavyššieopísanýchzistenínebolinaplnené,
postupoval najvyšší správny súd podľa § 249 SSP a žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy
zamietol ako nedôvodnú.
21. O náhrade trov konania rozhodol najvyšší správny súd v zmysle § 170 písm. c) SSP, a túto nepriznal

žiadnemu z účastníkov konania z dôvodu, že konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.