Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3522010048
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3522010048.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr.
Mariána Dunčka a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX vo
C. D. E., trvale bytom F. XXX, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm.
b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí dňa 30. apríla 2024
odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/3/2022 zo

dňa 21.11.2022 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/3/2022 zo dňa 21.11.2022 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa
§207ods.1,ods.3písm.b)Tr.zák.spoukazomna§138písm.b)Tr.zák.natomskutkovomzáklade,že

ako otec mal. G. A., nar. XX.XX.XXXX, si v obci Myjava a ani nikde inde od 22.10.2019 doposiaľ riadne
neplnil svoju vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu mu z § 62 Zákona o rodine a rozsudku Okresného súdu
v Novom Meste nad Váhom č. k. 9P/65/2019-52 zo dňa 10.07.2020, právoplatný a vykonateľný dňa
14.07.2020, ktorým bol maloletý zverený dňom 22.10.2019 do náhradnej osobnej starostlivosti starých
rodičov - manželov H. A., nar. XX.XX.XXXX, a A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., I. XXX/X, ktorí

budú dieťa zastupovať v bežných veciach a spravovať jeho majetok a obžalovaný bol zaviazaný ako otec
maloletého prispievať na jeho výživu mesačne sumou 100,- Eur a to vždy do 15. dňa v každom mesiaci
vopred na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom počnúc dňom 22.10.2019,
a splácať nedoplatok na zročnom výživnom za dobu od 22.10.2019 do 30.06.2020 v celkovej sume
832,26 Eur v mesačných splátkach po 30,- Eur, a to a to vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred na
účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom pod stratou výhody splátok počnúc

právoplatnosťou rozsudku, výživné neuhrádzal ani k rukám starých rodičov ani k rukám Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, pričom v uvedenom období bol nezamestnaný, okrem
obdobia od 28.04.2022 do 08.07.2022, v sledovanom období nebol evidovaný na príslušnom úrade
práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie, dávky v hmotnej núdzi ani iné dávky a
príspevky nepoberal, ani o tieto nepožiadal, čím spôsobil dlh na výživnom v sume 4.142,26,- Eur k rukám
oprávneného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom.

Za tento trestný čin bol odsúdený podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 12 mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho

vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní obžalovaný napadol odvolaním. Toto odvolanie však
následne obžalovaný do termínu verejného zasadnutia krajského súdu už bližšie písomne neodôvodnil.Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu poukázal
nazákonnýasprávnyrozsudoksúduprvéhostupňavovšetkýchjehovýrokochapretonavrholodvolanie

obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný nebol prítomný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu napriek riadne doručenému
upovedomeniu. V deň konania verejného zasadnutia sa telefonicky ospravedlnil, že sa nezúčastní
verejného zasadnutia.

Verejné zasadnutie nariadené na deň 30.04.2024 krajský súd vykonal v neprítomnosti obžalovaného,
ktorý včas a riadne prevzal upovedomenie o verejnom zasadnutí, svoju účasť ospravedlnil až v deň
konania verejného zasadnutia, pričom nežiadal o odročenie verejného zasadnutia. Súčasne lustráciou
v evidencii Zboru väzenskej a justičnej stráže SR krajský súd zistil, že obžalovaný sa v čase
konania verejného zasadnutia nenachádzal vo výkone väzby a ani vo výkone trestu odňatia slobody.

Obžalovanému bola obžaloba Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom riadne doručená spolu s
trestnýmrozkazomdovlastnýchrúk,predvolanienahlavnépojednávanienasúdeprvéhostupňaprevzal
včas a riadne spolu s výzvou na úhradu zameškaného výživného a poučením podľa § 86 Tr. zák. a podľa
§ 122 ods. 13 Tr. zák., pričom hlavného pojednávania na súde prvého stupňa, ktoré sa uskutočnilo dňa
21.11.2022 sa aj osobne zúčastnil. Obžalovaný bol upozornený na možnosť vykonať verejné zasadnutie

v jeho neprítomnosti v upovedomení o verejnom zasadnutí, lehotu na prípravu mal zachovanú, o skutku,
ktorý je predmetom odvolania, bol obžalovaný vypočutý nielen samosudcom súdu prvého stupňa na
hlavnom pojednávaní, ale aj vyšetrovateľom v prípravnom konaní ako obvinený a to dňa 28.12.2021.
V danom prípade nejde o konanie, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou
prevyšujúcou 10 rokov, v čase konania verejného zasadnutia obžalovaný nebol vo výkone trestu odňatia

slobody ani vo výkone väzby, nešlo ani o prípad povinnej obhajoby a tiež ani nemal zvoleného obhajcu.
O práve na obhajobu bol riadne poučený a obhajcu si nezvolil. Súčasne krajský súd dospel k záveru,
že o odvolaní obžalovaného možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez
prítomnosti obžalovaného.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por.,
na verejnom zasadnutí dňa 30. apríla 2024, na podklade podaného odvolania obžalovaného, ktoré bolo
podané oprávnenou osobou, včas a na správnom mieste, a ktoré mu spolu so spisom bolo predložené
dňa 10. marca 2023, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku o vine a o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k
záveru, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Súd prvého stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného

konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu – § 2 ods. 7 Tr. por., práva
na obhajobu – § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov – § 2 ods. 12 Tr. por., i rovnosti strán
(kontradiktórnosti) – § 2 ods. 14 Tr. por. Krajský súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa dospel
k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného prečinu je napadnutý rozsudok
výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym
chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové, ale i právne

závery, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich
na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, ktoré v súlade
s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj podrobne a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil.
Správne pritom dospel k záveru, že s poukazom na vykonané dôkazy bolo spáchanie skutku tak, ako

je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku preukázané, čím obžalovaný nepochybne naplnil
všetky zákonné znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák.Súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia správne oprel predovšetkým o výpoveď poškodenej H.
A., listinné dôkazy, predovšetkým rozsudok Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom č. k.
9P/65/2019-52 zo dňa 10.07.2020, právoplatný a vykonateľný dňa 14.07.2020, ktorý tvorí kvalifikačný

znak žalovanej skutkovej podstaty a Správu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 09.11.2022, z ktorej vyplýva, že úrad eviduje voči obžalovanému pohľadávku na
výživnom na maloletého na základe predmetného rozsudku vo výške 3.242,26,- Eur a taktiež o výpoveď
samotného obžalovaného, ktorý sa v podstate priznal k spáchanej trestnej činnosti – na výživu svojho
maloletého dieťaťa neprispieval v súdom stanovenej výške a termíne, pričom obžalovaný na svoju

obranu v podstate neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by ho po subjektívnej alebo objektívnej stránke
zbavovali trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Súd prvého stupňa správne konštatoval,
že nedostatok finančných prostriedkov nie je okolnosť, ktorá by vylučovala protiprávnosť činu alebo
okolnosť v zmysle materiálneho kolektívu uvedeného v § 10 ods. 2 Tr. zák., pričom z vykonaného
dokazovanie vyplynulo, že obžalovaný je zdravý človek, ktorý netrpí žiadnymi zdravotnými problémami,
ktoré by znižovali jeho pracovnú schopnosť alebo schopnosť uplatniť sa na trhu práce. Odvolací súd

navyše poukazuje na to, že obžalovaný bol v minulosti zamestnaný (od 28.04.2022 do 08.07.2022), v
súčasnosti je taktiež zamestnaný (vo výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 21.11.2022 uviedol, že má
prácu asi mesiac, pokladá dlažbu), avšak ani napriek tomu nezačal s úhradou zameškaného výživného.

Odvolacísúdpopreskúmanívecivzhľadomnauvedenédôvodydospelkrovnakýmskutkovýmzisteniam

ako súd prvého stupňa, pretože dôkazy, ktoré vykonal súd prvého stupňa, na ktoré podrobne poukázal
v odôvodnení napadnutého rozsudku a o vierohodnosti ktorých nie sú žiadne pochybnosti, vytvárajú
ucelenú reťaz dôkazov, ktorými bolo spoľahlivo preukázané, že sa žalovaný skutok stal a že ho
spôsobom uvedeným vo výroku napadnutého rozsudku spáchal obžalovaný A. B..
Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa nepochybil ani pri právnom

posúdení konania obžalovaného A. B. ako prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1,
ods. 3 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák., pričom svoje závery aj v tomto smere
v napadnutom rozsudku tiež podrobne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Dokazovaním
pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že obžalovaný počas celej doby, kedy bol rozsudkom
zaviazaný prispievať na výživu svojho maloletého syna, neprispieval na výživné vo výške stanovenej

súdom a v súdom určenom termíne, pričom obžalovaný uvedené nepopieral, priznal sa k spáchanej
trestnej činnosti, avšak svoje konanie neoľutoval.

Krajský súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že páchateľ trestného činu zanedbania povinnej výživy
má až do záverečnej porady odvolacieho súdu, resp. súdu druhého stupňa možnosť uplatniť inštitút

účinnej ľútosti, pričom toto ustanovenie sa týka oboch skutkových podstát a výsledkom je zánik trestnosti
trestného činu. Samozrejmosťou je fakt, že na aplikáciu účinnej ľútosti v zmysle § 86 ods. 1 písm. a)
Tr. zák. je potrebné, aby boli kumulatívne splnené dve podmienky a to, že trestný čin nemal trvalo
nepriaznivénásledkyapáchateľsvojupovinnosťdodatočnesplnilskôr,nežsasúdodobralnazáverečnú
poradu, pričom konečné posúdenie splnenia podmienok uplatnenia účinnej ľútosti závisí od konkrétnych

okolností a ich zhodnotení súdom, avšak možnosť pokúsiť sa využiť tento inštitút tu pre páchateľa, resp.
pre obžalovaného je zákonodarcom daná pri tomto konkrétnom trestnom čine až do záverečnej porady
senátu krajského súdu.

Z tohto dôvodu krajský súd pred konaním verejného zasadnutia požiadal poškodenú H. A. (starú matku,

v náhradnej osobnej starostlivosti ktorej sa aktuálne maloletý nachádza), ako aj Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom (na účet ktorého je povinný obžalovaný uhrádzať výživné)
o oznámenie, či obžalovaný po vyhlásení napadnutého rozsudku uhradil dlžné výživné na maloletého
vo výške 4.142,26,- Eur alebo aspoň jeho časť.

Poškodená H. A. telefonicky oznámila krajskému súdu, že obžalovaný jej doposiaľ neuhrádza výživné
na maloletého, ale toto jej je vyplácané Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom písomne oznámil krajskému súdu, že
eviduje obžalovaného z titulu pohľadávky na výživnom, pričom ku dňu 12.04.2024 predstavovala výška

jeho dlhu sumu 4.942,23,- Eur. Zároveň z písomného oznámenia vyplýva, že finančné prostriedky boli zo
strany obžalovaného uhrádzané len v období december 2020 až júl 2021 a po vyhlásení napadnutého
rozsudku nebolo uhradené žiadne dlžné výživné.Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že obžalovaný si ani ku dňu konania verejného zasadnutia
dodatočne nesplnil povinnosť uhradiť zameškané výživné a z toho dôvodu krajský súd už ďalej
nepristupoval k posudzovaniu ďalších podmienok pre uplatnenie účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm.

a) Tr. zák.

Odvolací súd, vzhľadom na uvedené dôvody, dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj
k rovnakým právnym záverom ako súd prvého stupňa, preto ani v tomto smere nezistil dôvody na
zmenu napadnutého rozsudku. Navyše obžalovaný odvolanie proti napadnutému rozsudku napriek

výzve okresného súdu písomne neodôvodnil a nezúčastnil sa ani verejného zasadnutia na odvolacom
súde, na ktorom by mohol uviesť konkrétne skutočnosti, na základe ktorých považoval napadnutý
rozsudok za nesprávny. Obžalovaný tak neuviedol žiadne konkrétne odvolacie námietky, ktoré mali
byť vyriešené odvolacím súdom, resp. ku ktorým by mal odvolací súd zaujať určité stanovisko. V tejto
súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
a druhého stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí

správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Preto v podrobnostiach len poukazuje na
podrobné a vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku tak vo vzťahu ku skutkovým zisteniam,
ako aj k právnemu posúdeniu konania obžalovaného, s ktorými sa stotožnil.

Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výroku o treste odňatia slobody. Trest

odňatia slobody uložený obžalovanému A. B. podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák.
vo výmere 12 mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia, zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods.
1, 4 a 5 Tr. zák., konkrétnej miere závažnosti spáchaného trestného činu vyplývajúceho z jeho povahy,
zo spôsobu spáchania a z hroziaceho i reálne spôsobeného následku, ako aj pomerom obžalovaného

a možnostiam jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom
uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je súčasne dostatočným vyjadrením morálneho
odsúdenia obžalovaného spoločnosťou.

Vzhľadom k vyššie uvedeným argumentom, odvolací súd nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu

napadnutého rozsudku vo výrokoch o vine a treste v prospech obžalovaného A. B..

So zreteľom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol na
základe náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom, preto odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.