Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/21/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815218498
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3815218498.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členov senátu

JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci žalobkyne:
A. B. A., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. XX/XX, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C., E.
X, 2/ G. H. F., nar 12.1.1945, bytom E. X, C., obaja žalovaní zastúpení
B. C. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., E. X, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/30/2015-294 zo dňa 23. januára 2023 a o návrhu na
prerušenie odvolacieho konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh žalobkyne na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanýmsaprotižalobkyni priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že
darovacia zmluva z októbra 2015 pod V 5284/15, ktorou C. F. previedol spoluvlastnícky podiel v 1-ici na
nehnuteľnostiach - dom s.č. XXX/X postavený na parcele
č. XX a pozemkoch parcela č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a parcela č.XX -

záhrady o výmere XXX m2, zapísané na LV č. XXX pre okres C., obec C., k.ú. E. I. na žalovaných v 1/
a 2/ rade, na každého v 1-ine, je vo vzťahu
k žalobkyni právne neúčinná, zamietol a žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni
nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že Darovacou zmluvou z 7.10.2015 daroval C. F. ako darca
obdarovaným E. F. a G. H. F. (žalovaní) jeho spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach v k.ú. E. I.,

evidovaných v LV č. XXX J. K. C., odbor katastrálny. Zmluva bola vkladovaná pod V 5284/15 dňa
16.11.2015. Nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX
k.ú. E. I. (výpis zo dňa 20.11.2015) parcela registra „C“ č. XX zastavané plochy
a nádvoria o výmere XXX m2, parcela registra „C“ č. XX záhrady o výmere XXX m2, rodinný dom č.s.
XXX na parcele č. XX sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne v 1-ici, žalovaný 1/ v 1-ine a žalovanej
2/ v podiele 1-ine.

3. Žalobkyňa si uplatnila voči C. F. dňa 27.8.2014 peňažný nárok
9.360,- eur s príslušenstvom z titulu náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu za obdobie od
1.9.2011 do 31.8.2014, následne svoj nárok rozširovala o ďalšie obdobie do februára 2015. V konaní
boli dňa 15.10.2015 vypočutí ako svedkovia žalovaný v 1/ radea žalovaná v 2/ rade. Rozsudkom zo dňa 15.10.2015 bola žaloba žalobkyne zamietnutá, rozsudok
nadobudol právoplatnosť 10.4.2017 v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín sp. zn. 6Co 187/2016 zo dňa
28.2.2017. Dovolanie žalobkyne proti rozsudku KS Trenčín sp. zn.

6Co 187/2016 zo dňa 28.2.2017 bolo odmietnuté uznesením NS SR sp. zn. 1Cdo 115/2017 zo dňa
22.8.2018. Ústavná sťažnosť žalobkyne v uvedenej veci bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená
uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 657/2018 zo dňa 29.11.2018.

4. V konaní vedenom pred OS Prievidza pod sp. zn. 9C/154/2011 bola žaloba žalobcov E. F. a G. H.

F. proti žalovanej o vrátenie daru zamietnutá, rozsudok nadobudol právoplatnosť 7.4.2016 v spojitosti s
rozsudkom KS Trenčín sp. zn. 17Co 113/2015 zo dňa 17.2.2016.

5. V konaní vedenom pred OS Prievidza sp. zn. 10C/16/2016 sa konalo o žalobe žalobkyne voči
žalovanému C. F. a žalovaným E. F.
a G. H. F., o zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu, resp. o vydanie

bezdôvodného obohatenia za užívanie jej podielu. Išlo o nároky za obdobie od marca 2015 do októbra
2019, pričom rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 22.11.2019 bol rozsudkom KS v Trenčíne sp. zn.
17Co 16/2020 zo dňa 26.5.2021 zmenený tak, že žalovaný v 1/ rade C. F. bol povinný zaplatiť žalobkyni
sumu 2.406,53 eur
s príslušným úrokom z omeškania a žalovaní v 1/, 2/, 3/ rade boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni

sumu 14.052,43 eur s úrokom z omeškania podľa vyčíslenia v rozsudku. Proti uvedenému rozsudku
odvolacieho súdu podal B. C. F. dovolanie. Dovolací súd uznesením
sp. zn. 7Cdo 285/2021 zo dňa 24.8.2022 zrušil rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. 17Co 16/2020 zo dňa
26.5.2021 vo výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že uložil žalovaným
povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne 14.052,43 eur

s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania a vec vrátil KS v Trenčíne na ďalšie konanie. Vo zvyšku
dovolanie odmietol.

6. V konaní vedenom pred J. C. sp.zn. 15C/13/2020 sa koná o nároku žalobkyne voči žalovaným C.
F., E. F., G. H. F.

z titulu náhrady za užívanie jej podielu, resp. bezdôvodného obohatenia za dobu od novembra 2019 do
mája 2020, žalobkyňa svoje nároky v konaní rozširovala o ďalšie obdobie.
J. C. rozsudkom sp. zn. 15C/13/2020 zo dňa 19.5.2022 uložil žalovaným povinnosť zaplatiť za žalované
obdobieistinu12.035,-eurspríslušenstvom,vozvyškužalobuzamietol.Rozhodnutieniejeprávoplatné.

7. V písomnom vyjadrení z 9.3.2016 žalobkyňa zotrvala na argumentácii, že darovacia zmluva z októbra
2015 bola robená s úmyslom ukrátiť ju ako veriteľa na jej právach, obaja žalovaní vedeli o všetkých
súdnych sporoch, C. F. sa zbavil majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť jej pohľadávku vo veci
12C/18/2015. Dôkazné bremeno pritom
o dôvode uzavretia tejto zmluvy zaťažuje žalovaných, keďže išlo o prevod osobám blízkym. Z jej pohľadu

boli splnené všetky zákonné predpoklady na úspešné odporovanie napadnutého právneho úkonu. V
návrhu zo dňa 15.7.2016 poukázala na ďalší peňažný nárok, ktorý uplatnila voči C. F. a následne aj voči
žalovaným v 1/ a 2/ rade z titulu náhrady za užívanie jej podielu, a to za obdobie od marca 2015 do
budúcna, konanie sa vedie pod
sp. zn. 10C/16/2016.

8. Z listín z exekučného konania vedeného súdnym exekútorom A. I. L. ml. v konaní 239 Ex 490/2021
vyplýva, že exekúcia vedená na návrh oprávnenej - žalobkyne voči povinným B. C. F., E. F. a G. H. F.
(návrh podaný 25.6.2021) na základe exekučného titulu, a to rozsudku
KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/16/2020 zo dňa 26.5.2021 bola ukončená vymožením pohľadávky z dôvodu

splnenia vymáhaného nároku povinnými. Taktiež boli vymožené trovy oprávneného a trovy súdneho
exekútora. Žalobkyni bola zo strany súdneho exekútora vyplatená suma 19.955,- eur.

9. Žalobkyňa pred súdom prvej inštancie dňa 11.11.2021 uviedla, že pohľadávku priznanú rozsudkom
KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/16/2020 zo dňa 26.5.2021 má vymoženú, exekúcia skončila v mesiacoch

august a september 2021. V ostatnom zotrvala na žalobnom nároku, nesúhlasila s prerušením konania
v dôsledku podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Po zrušení posledného uznesenia o
prerušení konania žalobkyňa v konaní tvrdila, že jej pohľadávka voči žalovanému vznikla momentom
porušenia užívacej dohodyv auguste 2004 a týmto momentom jej vzniká právo na náhradu za užívanie jej podielu. Momentálne
uplatňuje ďalší nárok v konaní 15C/13/2020, kde jej taktiež bol priznaný nárok 12.035,- eur s
príslušenstvom. Majetok dlžníka nie je postačujúci, pretože skôr zdedený nehnuteľný majetok predal

a peniaze použil pre svoju potrebu, pozemky v k.ú. J., ktoré vlastní nemajú takú hodnotu, z ktorej by
uspokojilasvojupohľadávku.C.F.vlastnígarážvokrajovejčastiPrievidze,kdehodnotajenajviac7.000,-
eur, má rozostavaný dom
a pozemky v k.ú. E. I. - LV č. XXX, avšak tieto by ťažko speňažila a boli kúpené po uskutočnení
namietaného právneho úkonu. K uvedenému predložila aj listiny.

10. Zástupca žalovaných v konaní opätovne tvrdil, že žalobkyňa nadobudla v roku 1991 podiel na
nehnuteľnostiach neplatne, čo samotná žalobkyňa niekoľkokrát zdôrazňovala. Samostatné konanie o
neplatnosť darovacej zmluvy z 4.11.1991 sa neviedlo, súd má na absolútnu neplatnosť prihliadať ex offo.
Svoju argumentáciu bližšie rozviedol v písomnom podaní z 3.3.2022. Na pojednávaní dňa 23.1.2023
zástupca žalovaných uviedol, že spätný prevod majetku na rodičov bol z dôvodu vykonávania jeho

živnosti a hrozby straty celého majetku v prípade jeho platobnej neschopnosti, alebo iných zo živnosti
vyplývajúcich sankcií a rodičia by mohli prísť o strechu nad hlavou. Prevod bol vykonaný aj z dôvodu
dedenia B. F., ktorý by bol ukrátený o dedenie v prípade otcovej smrti. Prevod nebol špekulatívny, od
roku 2015 sa nikto nepokúsil majetok scudziť. V ďalšom poukázal na jeho osobnú starostlivosť o rodičov
a to, že si žalobkyňa neplní svoje zákonné a ani morálne povinnosti voči svojej matke.

11. Súd prvej inštancie na predmetný spor aplikoval ustanovenia § 42a
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a predmetnú žalobu posúdil ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že žalobkyňa v konaní tvrdila, že záväzkový právny vzťah,
z ktorého vzniká dlžníkovi C. F. povinnosť plniť a z ktorého odvíja svoje postavenie veriteľa v zmysle §

42a a nasledujúcich ustanovení Občianskeho zákonníka, nastal momentom porušenia užívacej dohody
v roku 2004. S touto argumentáciou súd prvej inštancie nesúhlasí. Existencia užívacej dohody nebola
súdmi v predchádzajúcich súdnych konaniach preukázaná a žalobkyňou uplatňované nároky z titulu
náhrady za užívanie jej podielu či už podľa § 137 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, alebo z titulu
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka u jej dlžníka C. F. po roku

2015nevychádzalizexistencieužívacejdohodyajejnáslednéhoporušovania.DlžníkomžalobkynejeC.
F. a jej nárok ako veriteľky mohol za relevantné obdobie vzniknúť len z titulu bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pretože
v tomto čase už C. F. nebol podielovým spoluvlastníkom spoločnej nehnuteľnosti. Uvažovať o tom, že
v roku 2015, kedy bola urobená namietaná darovacia zmluva, existoval záväzkový právny vzťah medzi

žalobkyňou a jej dlžníkom C. F. z titulu možného bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania jej podielu
aj v roku 2019 a ďalej, je podľa názoru súdu prvej inštancie vylúčené. Jej nároky do roku 2019 buď neboli
súdom priznané, alebo boli uspokojené plnením.

12. Žalobkyňa podala predmetnú žalobu o odporovateľnosť právneho úkonu v čase, keď tvrdila, že jej

vzniká nárok voči žalovanému a neskôr aj voči žalovaným v 1/ a 2/ rade ako priamym dlžníkom na
náhradu za užívanie jej podielu, pričom svoju pohľadávku uplatňovala v konaní 12C/18/2015, išlo o
domnelé nároky za september 2011 do 28.2.2015. Žaloba žalobkyne bola však právoplatne zamietnutá,
teda žalobkyňa nemala právne postavenie veriteľky voči dlžníkovi a súd v konaní o odporovateľnosť
právnehoúkonuvyčkalnaprávoplatnéskončenietohtosúdnehokonania.Následnesúdprerušilkonanie

aj do skončenia následného súdneho konania 10C/16/2016, v ktorom si žalobkyňa uplatňovala svoje
nároky za obdobie od marca 2015 do júna 2016 aj voči dlžníkovi C. F.. Je pravdou, že tento časový
nárok spadal tak pred moment uzavretia napadnutej darovacej zmluvy ako i po jej uzavretí, a teda
žalobkyňa mohla mať postavenie veriteľa pre účely § 42 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka.
Súd prerušil predmetné konanie do právoplatného skončenia konania vo veci 10C/16/2016, následne do

skončenia odvolacieho konania. Je preukázané, že celý tam žalovaný nárok od marca 2015 do októbra
2019 (uplatňovaný nielen voči dlžníkovi C. F., ale aj voči žalovaným v 1/ a 2/ rade ako priamymi dlžníkmi)
mala žalobkyňa uspokojený v exekučnom konaní. Žalobkyňa mohla uspokojiť svoju pohľadávku
v exekučnom konaní aj nedisponujúc rozsudkom o odporovateľnosti právneho úkonu aj postihnutím
majetku priamo žalovaných v 1/ a 2/ rade, pretože títo boli zaviazané na spoločné plnenie s dlžníkom.

Žalobkyňa preto ohľadom tejto pohľadávky už nemá postavenie veriteľa, pretože dlh jej dlžníka zanikol
splnením. Vymáhateľnosť alebo uspokojenie nároku proti dlžníkovi v súvislosti s ustanovením § 42a ods.
1 Občianskeho zákonníka treba chápať lenv spojitosti s „jeho odporovateľným právnym úkonom“, nejde o vymáhateľnosť alebo uspokojenie
pohľadávky veriteľa, ktorý sa domáha súdnej ochrany podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Zmyslom
žaloby podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je z pohľadu žalujúceho veriteľa dosiahnuť

rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon.
Rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe, ktorej bolo vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že
sa veriteľ môže na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi domáhať exekúcie postihnutím
toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Podľa názoru súdu prvej inštancie
odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim výhradne k uspokojeniu vymáhateľnej

pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní. Žalobkyňa vo vzťahu k jej pohľadávke voči dlžníkovi za
dobu od marca 2015 do októbra 2019 už nemá právne postavenie veriteľa, neexistuje voči dlžníkovi
vymáhateľná pohľadávka, rozsudok súdu o odporovacej žalobe nemôže byť právnym prostriedkom k
uspokojeniu vymáhanej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože túto má už plne uspokojenú.

13. Pokiaľ ide o ďalší žalobkyňou uplatňovaný nárok v konaní sp. zn. 15C/13/2020 za dobu od novembra

2019 do septembra 2021, resp. do budúcna, podľa názoru súdu prvej inštancie namietaný právny úkon
darovacia zmluva z októbra 2015 už z hľadiska času nemôže dopadať na túto pohľadávku. Od októbra
2015 do novembra 2019 ubehlo viac ako trojročné obdobie v zmysle § 42a ods.2 a ods. 3 Občianskeho
zákonníka. V čase darovacej zmluvy nebola žalobkyňa veriteľkou žalovaného čo do tohto nároku, jej
pohľadávka nebola daná a teda neexistovala a neexistoval ani žiadny podklad pre záväzkovoprávny

vzťah (napr. NS ČR sp. zn. 21Cdo 549/2001 z 22.1.2002). Možnosť použitia rozsudku o odporovacej
žalobe v konkrétnom exekučnom konaní sa musí nepochybne viazať ku konkrétnej existujúcej
pohľadávke, ktorá bude nakoniec priznaná veriteľovi právoplatným exekučným titulom. Keďže podľa
názoru súdu prvej inštancie v čase uzavretia a následného odvkladovania darovacej zmluvy dňom
16.11.2015 žalobkyni nevznikla pohľadávka z titulu možného budúceho bezdôvodného obohatenia jej

dlžníka v roku 2019, súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
na strane žalobkyne. Nakoniec, nepochybným faktom zostáva, že v čase rozhodovania súdu o žalobe
o odporovateľnosti právneho úkonu žalobkyňa nedisponuje žiadnou vymáhateľnou pohľadávkou voči
dlžníkovi (III.ÚS 271/05 zo dňa 5.10.2005).

14. Na záver súd prvej inštancie skonštatoval, že plne rešpektujúc význam a hmotnoprávne dôsledky
odporovateľnosti právneho úkonu, nemožno právo veriteľa domáhať sa odporovateľnosti právneho
úkonu vykladať bez rozumných hraníc. Uvažovať o úmysle dlžníka v roku 2015, že v tomto čase ukracuje
pohľadávku veriteľa z titulu budúceho bezdôvodného obohatenia v roku 2019 vyznieva „ad absurdum“.
V opačnom prípade by hociktorý veriteľ mohol zažalovať odporovateľnosť právneho úkonu urobeného

hocikým
s tvrdením, že v budúcnosti vznikne budúci dlh dlžníka. Súd prvej inštancie sa s ostatnými
hmotnoprávnymi podmienkami úspešného odporovania právneho úkonu, t.j. úmyslu dlžníka ukrátiť
uspokojenie pohľadávky, existenciou ostatného majetku dlžníka a možnosťou uspokojenia následných
pohľadávok v budúcnosti, nezaoberal.

15. O nároku žalovaných na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V konaní boli plne úspešní žalovaní, nárok na náhradu trov
konania však neuplatnili, preto súd rozhodol, že im náhradu trov konania nepriznáva.

16. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. l CSP písm. f/, podľa ktorého
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa
písm. h/, podľa ktorého rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa
žiadala odvolacie konanie prerušiť do skončenia konania na odvolacom súde, vo veci odvolania proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15C/13/2020 zo dňa 19.5.2022. Nesprávne právne

posúdenie veci odôvodnila žalobkyňa ignoráciou ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorítvčastipriznávanianárokovztitulunadužívaniaspoluvlastníckehopodielunadrámecpodielového
spoluvlastníctva, ako aj rozporu záverov súdu prvej inštancie so zákonom (§42a nasl. OZ) a ustálenou
judikatúrou v zmysle článku 2 ods. 3 CSP. Súd prvej inštancie žalobu zamietol na tvrdení, že žalobkyňa
nemala vo vzťahu k dlžníkovi C. F. v čase rozhodovania súdu žiadnu vymáhateľnú pohľadávku, na čo

aplikoval českú judikatúru. Použitie českej judikatúry nie je na území SR prípustné v zmysle záverov
Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/l 15/2017 zo dňa 22.8.2018 potvrdené uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.IV.ÚS 657/2018-14 zo dna 29.11.2018, ktoré paradoxne súd prvej inštancie v odôvodnení citoval, avšak
jeho obsahu nevenoval pozornosť. Žalobkyňa poukázala v otázke pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ na
judikát Najvyššieho súdu SR publikovaný pod č. 2/2022 - uznesenie NS SR zo 17. mája 2022 sp. zn.

1VCdo/1/2022. Na základe tejto judikatúry, ktorú súd prvej inštancie síce citoval, ale podľa žalobkyne
nepochopil,jezrejmé,žesúdnerozlišovalpojmysplatnápohľadávkaavymáhateľnápohľadávka.Taktiež
nemal vedomosť o tom, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tiež predstavuje pohľadávka,
ktorá vzniká na základe objektívnej skutočnosti v zákonom predvídaných situáciách (§ 451 a § 454
Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na to, ktorú zo strán záväzkového vzťahu zaťažuje dôvod jeho

vzniku a na vznik bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje ani existencia zavinenia (§ 488 Obč.
zákonníka + odôvodnenie strana 4 odsek 2 rozhodnutia NS SR
sp.zn. 8Cdo/439/2014). V prejednávanej veci bola pohľadávka žalobkyne voči dlžníkovi C. F. založená
na povinnosti poskytnúť náhradu za užívanie jej podielu 1/2
v nehnuteľnostiach zapísaných v LV č. XXX v k.ú. E. I., čo je bezpochyby nárok
z bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1,2 nasl. Občianskeho zákonníka) a teda pohľadávkou, ktorá

vzniká priamo zo zákona (§ § 451, 456, 458 Občianskeho zákonníka). Podľa judikatúry (2Cz 54/79) „ak
jeden zo spoluvlastníkov v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných spoluvlastníkov sám užíva predmet
spoluvlastníctva, musí ostatným poskytnúť náhradu. Náhrada sa stanoví odo dňa, keď došlo k porušeniu
dohody, ktorá predtým opravovala spoločné užívanie nehnuteľností“. Z čoho jednoznačne vyplýva, že
uplatnenie náhrady (od kedy a v akej výške) je vždy vecou dotknutého podielového spoluvlastníka.

Závery súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané porušenie dohody o užívaní, svedčia
o neznalosti skutkového stavu súdom prvej inštancie. Dohoda o užívaní je zakotvená jednak
v článku 5 darovacej zmluvy z roku 1991 (nadobúdací titul na LV č. XXX ) a bola preukázaná ústna
dohoda o rozdelení užívania izieb v právoplatnom spore pred OS Prievidza sp.zn.12C/18/2015, ktorá
trvala do 8/2004, kedy došlo k jej porušeniu, výmene zámkov na dome a okupáciou celého podielu

C. F. a jeho rodičmi (konštatované aj v spore pred OS Prievidza sp. zn. 10C/16/2016). Spôsob
výpočtu bezdôvodného obohatenia a forma uplatnenia tohto nároku pred podaním žaloby je štandardne
uplatňovaná veriteľom formou výzvy na zaplatenie, kde si veriteľ uplatni právo u dlžníka, pričom je
povinný uviesť jeho vyčíslenie a dátum, od ktorého si nárok uplatňuje. V konaní na súde sa nárok na
náhradu obvykle prepočíta súdnym znalcom, pokiaľ ho protistrana namieta. Žalobkyňa takýto nárok

vyčíslila v písomnej výzve na vydanie bezdôvodného obohatenia/náhrady za užívanie, adresovanej C.
F. dňa 1.9.2014 s tým, že žiada platiť za užívanie svojho podielu mesačne sumu 260 eur vždy k 15-dňu
v mesiaci od 1.9.2014 bez časového obmedzenia, čo vyplýva z jej podania zo dňa 27.11.2014 v spise
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/18/20I5, ktorú (tam) žalovaný prevzal, lebo na ňu odpovedal. C.
F. -dlžník jednoznačne bol uzrozumený s tým, aká pohľadávka a v akej výške mu bude vznikať aj dokedy

(kým neuzavrie dohodu o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva a bude tam bývať)
a táto výzva a požiadavka na platenie bola dôvodom na uzavretie darovacej zmluvy v roku 2015
(namietaného odporovateľného právneho úkonu), čo C. F. ani žalovaní 1/ a 2/ v tejto veci nepopreli.
Takže je zrejmé, že pohľadávka vznikla od 1.9.2014, pred urobením odporovateľného úkonu, splatná
je aj v budúcnosti, vždy do 15. dňa v konkrétnom mesiaci po 260 eur a predmetom odporovateľnosti

môže byť aj budúca pohľadávka z bezdôvodného obohatenia, ktorej splatnosť nastane po urobení
odporovateľného úkonu, čo súd prvej inštancie nebol ochotný akceptovať. Žaloba o odporovateľnosť
musí byť podaná v 3 -ročnej prekluzívnej lehote a preto veriteľ nemôže čakať na jej podanie dovtedy,
kým získa vymáhateľnú pohľadávku v základnom konaní a zákonodarca predpokladá, že veriteľ môže
vymôcť vykonateľnú pohľadávku (exekúciou) skôr, než bude rozhodnuté o žalobe

o odporovateľnosti a preto priamo zo zákona sa považuje veriteľ s vymoženou pohľadávkou za aktívne
legitimovaného na podanie žaloby o odporovateľnosť (§ 137 písm. d/ CSP)
v zmysle hmotnoprávnej úpravy § 42a ods.1 Občianskeho zákonníka. V konaní nie je sporné, že nárok
na zaplatenie za obdobie od 9/2014 do 2/2015 uplatnený v spore pod
sp.zn. 12C/18/2015 bol právoplatne zamietnutý (mimo akékoľvek zákonného rámca) avšak priznaný na

tom istom skutkovom základe v spore OS Prievidza 10C/16/2016 rozsudkom Krajského sudu v Trenčíne
sp.zn. 17Co/l6/2020 zo dňa 26.5.2021. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.17Co/16/2020 bol
v časti o zaplatenie sumy 14.052,43 eur s prísl. zrušený
a vrátený odvolaciemu súdu na prejednanie a rozhodnutie Najvyšším súdom SR sp.zn. 7Cdo/285/2021
zo dňa 24.8.2022, avšak až potom, čo bola pohľadávka v plnom rozsahu vymožená a to v celkovej výške

19.955 eur + 1.703 eur trovy na základe právoplatného
a vykonateľného rozsudku sp.zn.17Co/16/2020, práve za obdobie od 3/2015 do 9/2019 aj proti
povinnému - žalovanému C. F.. Žalovaní 1/ a 2/ v tomto spore boli povinní preukázať, že C. F. mal okrem
nehnuteľností, ktoré na nich previedol odporovateľným právnym úkonom aj iný speňažiteľný majetok, zktorého by sa dala táto pohľadávka v takejto výške vymáhať a tento musel existovať ku dňu urobeného
odporovateľného úkonu, t.j. k 16.11.2015 (povolený vklad dar. zmluvy z roku 2015). Žalobkyňa uviedla,
že C. F. v tom čase vlastnil jedine garáž pod Skalkou

v Prievidzi, o čom predložila LV a tvrdila, že táto sa dala predať len za cca 7.000 eur, čo žalovaní 1/
a 2/ nepopreli a preto tieto skutkové tvrdenia žalobkyne možno považovať za nesporné. Teda dlžník
žalobkyňu uzavretou darovacou zmluvou jednoznačne ukrátil -zmenšil majetok. Je pravdou, že ku dňu
vyhlásenia rozsudku v tejto veci žalobkyňa nedisponovala vymáhateľnou pohľadávkou voči C. F. v
spore sp.zn. 17Co/16/2020, pretože pohľadávka už bola uspokojená, avšak napriek tomu mala právo

sa domáhať odporovateľnosti a mala aktívnu vecnú legitimáciu v spore, pretože úkon C. F. (darovacia
zmluva
z roku 2015) ukrátil uspokojenie jej vymáhateľnej pohľadávky a zo zákona (§ 42a
ods. 1 Občianskeho zákonníka) jasne vyplýva, že toto právo odporovať právnemu úkonu má veriteľ aj
vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už
bol uspokojený. Žalobkyňa predsa viedla exekúciu na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe

rozsudku KS v Trenčíne sp.zn. 17Co/16/2020 na zaplatenie za obdobie od 3/2015 do 9/2019, kde mala
vo vzťahu k C. F. pohľadávku priznanú, takže súd prvej inštancie nemôže tvrdiť, že C. F. nebol jej
dlžníkom a pohľadávka za toto obdobie neexistovala. Žalobkyňa poukázala na to, že ak by sa odvolací
súd s týmto názorom nestotožnil, uplatňuje ďalšiu pohľadávku z totožného titulu proti C. F. a spol. v spore
pred OS Prievidza sp.zn. 15C/13/2020, kde už bolo neprávoplatne rozhodnuté (čiastočne v jej prospech)

a už sa vedie odvolacie konanie a žiada odvolacie konanie vo vecí 17C/30/2015 za účelom získania
ďalšej vymáhateľnej pohľadávky do jeho právoplatnosti podľa § 164 CSP prerušiť, až do skončenia
odvolaciehokonaniavoveciOSPrievidza15C/13/2020. Žalobkyňažiadala,abyodvolacísúdodvolaním
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná jej trovy odvolacieho konania vo výške
100 %.

17. Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

18. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359

a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

19. Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne proti napadnutému rozsudku súdu prvej

inštancie, rozhodol o návrhu žalobkyne zo dňa 10.2.2023 na prerušenie odvolacieho konania.

20. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

21. Z citovaného ust. § 164 CSP vyplýva, že súd môže prerušiť konanie, ak po zvážení okolností dospeje
k záveru, že konkrétne prebiehajúce konanie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu. Rozhodnutie súdu závisí od konkrétnych okolností sporu, pričom je
potrebné, aby súd prihliadal aj na štádium, v akom sa konanie nachádza, ako aj zváži, či predmetný

právny vzťah, týkajúci sa strán sporu si nemôže prejudiciálne vyriešiť sám.

22. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, na ktorú poukázala žalobkyňa, že si uplatňuje ďalšiu
pohľadávku z totožného titulu proti C. F. a spol. v spore pred OS Prievidza sp. zn. 15C/13/2020, kde
už bolo neprávoplatne rozhodnuté (čiastočne v jej prospech) a už sa vedie odvolacie konanie a žiadala

preto predmetné odvolacie konanie podľa § 164 CSP prerušiť, za účelom získania ďalšej vymáhateľnej
pohľadávky,niejedôvodomnaaplikáciuustanovenia§164CSP,nakoľkokonanie,vktoromsižalobkyňa
uplatňuje ďalšiu pohľadávku voči C. F. ako dlžníkovi nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
by mala význam na rozhodnutie predmetnej veci. Ku dňu predmetného rozhodnutia bolo už odvolacie
konanie, do skončenia ktorého žiadala žalobkyňa prerušiť toto konanie, skončené. Odvolací súd z týchto

dôvodov návrh žalobkyne zo dňa 10.2.2023 na prerušenie odvolacieho konania zamietol.

23. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
(viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V odvolacom konaní

nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby
zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací

súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

24. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že

v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

25. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenie žalobu žalobkyne zamietol a žalovaným nepriznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov konania. Za aplikácie
§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie,

s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Hlavne poukazuje na ods. 22 až 25 napadnutého rozsudku,
v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Práve z titulu
aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiadúce, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu

podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalobkyne uvádza:

26. Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je
umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia
tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku

jeho odporovateľného právneho úkonu. Odporovacia žaloba podľa ustanovenia § 42a Občianskeho
zákonníka je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa
v exekučnom konaní. Veriteľ musí mať v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu
pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá nemusí byť ešte vymáhateľná, musí však existovať. Odporovať
právnemu úkonu môže veriteľ aj vtedy, ak jeho pohľadávka vznikne až v budúcnosti, musí však v čase

uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu existovať medzi veriteľom a dlžníkom záväzkový, resp.
iný vzťah, na základe ktorého je zrejmé a isté, že pohľadávka v budúcnosti vznikne. Právo odporovať
právnemu úkonu dlžníka má veriteľ aj vtedy, ak dlžníkov nárok z odporovaného právneho úkonu je už
vymáhateľný alebo uspokojený.

27. Keďže pasívne vecne legitimovaným subjektom je tretia osoba, ktorá s dlžníkom uzavrela právny
úkon, je potrebné poslednú vetu ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka vykladať vo vzťahu
k tejto tretej osobe ako strane sporu v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu tak, že ak aj
tretia osoba už nárok dlžníka z odporovateľného právneho úkonu, teda svoju povinnosť, splnila (napr.
kúpnu cenu pri kúpnej zmluve už zaplatila), nemá táto skutočnosť vplyv na konanie o odporovateľnosť

tohto právneho úkonu a tretia osoba aj napriek tejto skutočnosti bude pasívne vecne legitimovanou
stranou sporu a veriteľ má právo odporovať tomuto právnemu úkonu. Inak povedané, osoba, ktorá
má z odporovateľného právneho úkonu prospech (v prospech ktorej sa právny úkon urobil) nemôže
byť v spore úspešná len preto, že nárok z tohto právneho úkonu je už vymáhateľný, resp. uspokojený(právny názor publikovaný v odbornej právnickej literatúre - A. M. a kol. Občiansky zákonník, Komentár
a súvisiace predpisy V. vydanie, Eurounion, Bratislava 2004, str. 102).

28. V danej veci žalobkyňa podala odporovaciu žalobu z dôvodu, že v čase uskutočnenia
odporovateľného právneho úkonu – darovacej zmluvy, mala voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku,
ktorá však bola v priebehu konania exekučne vymožená, teda zanikla. Žalobkyňa túto skutočnosť
potvrdilaanaďalejzotrvalanasvojejžalobeaodôvodňovalajuďalšouvymáhateľnoupohľadávkou,ktorú
má voči dlžníkovi. Ide však o pohľadávku, ktorá vznikla viac ako 3 roky po podaní predmetnej žaloby

a teda v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu neexistovala.

29. Súd prvej inštancie správne konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
vpredmetnejveci.Žalobkyňavčaseuskutočneniaodporovateľnéhoprávnehoúkonu–darovacejzmluvy
z októbra 2015 nemohla mať existujúcu pohľadávku, ktorá vznikla až v roku 2019. Nie je možné
konštatovať ani, že ide o pohľadávku pokračujúcu, resp. budúcu, nakoľko jej právnym základom je

nárok vydanie bezdôvodného obohatenia ako peňažnej náhrady za (nad)užívanie spoluvlastníckeho
podielu, pričom tento nárok vznikne až vtedy, keď k užívaniu spoluvlastníckeho podielu dôjde. O budúcu
pohľadávku by mohlo ísť v prípade uzatvorenia zmluvného vzťahu, na základe ktorého by pravidelne
v určitom časovom období vznikala pohľadávka, ktorú by bol povinný dlžník uhrádzať.

30. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie aplikoval českú judikatúru odvolací súd uvádza
v súlade s názorom žalobkyne, že rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČR, resp. Ústavného súdu ČR, nespadajú pod pojem ustálená rozhodovacia prax. Súd prvej
inštancieuviedolrozhodnutiečeskéhosúdu,ktoréhoprávnezáveryvychádzajúztotožnejprávnejúpravy
(právna úprava odporovateľnosti právneho úkonu bola v čase rozhodnutia českého súdu totožná so

znením ustanovenia § 42a
ods. 1 Občianskeho zákonníka) len ako podporné tvrdenie k svojmu rozhodnutiu a odôvodneniu (súd
prvej inštancie sa so závermi českého súdu len stotožnil).

31. Námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou, odvolací

súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne rozhodnutie, ktoré by
riešilo právnu otázku vo vzťahu k druhej vete ustanovenia
§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ktorá bola v predmetnej veci sporná). Rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, ktoré žalobkyňa uvádzala sa týkali len problematiky pojmu vymáhateľnej pohľadávky. Na
judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky poukazuje aj odvolací súd, vedomí si toho, že rozhodnutie

súdov iných štátov síce nie sú judikatúrou najvyššej súdnej inštancie na území Slovenskej republiky,
avšak jeho závery vychádzajú
z totožnej právnej úpravy, pričom odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje. Podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 1309/2012 zo dňa 25.9.2012, „ ... Nejvyšší soud již ve svém
rozsudku ze dne 11. prosince 2007, sp. zn. 30 Cdo 3302/2006 (jež je veřejnosti přístupné na webových

stránkách Nejvyššího soudu N.), dovodil, že je třeba vykládat v souladu s teorií i ustálenou soudní praxi
shora citované ustanovení § 42a odst. 1 věta druhá obč. zák. tak, že pasivně legitimovaný subjekt (§
42a odst. 3 obč. zák.) se nemůže s úspěchem bránit proti odpůrčí žalobě věřitele tím, že jeho vlastní
nárok vůči dlužníkovi z jeho odporovatelného úkonu je již vymahatelný anebo byl-li již uspokojen. Toto
ustanovení je tedy třeba interpretovat tak, že věřitel může právnímu úkonu dlužníka odporovat i v

případě, že se tento právní úkon stal předmětem soudního řízení mezi dlužníkem a osobou, která s
ním tento úkon uzavřela ( druhou stranou odporovatelného úkonu - nabyvatelem), nabyvateli z něho
bylo přisouzeno plnění a toto plnění bylo na dlužníkovi vymoženo exekučně. Okolnost, že odporovatelný
právní úkon byl předmětem jiného řízení, že v tomto řízení bylo nabyvateli přisouzeno nějaké plnění
z tohoto odporovatelného úkonu apod., totiž nemá na řízení o odpůrčí žalobě žádný vliv - s výjimkou

případu, kdy by v takovém řízení byla konstatována neplatnost předmětného úkonu.“

32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255
ods. 1 CSP, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Žalovaným 1/ a 2/ trovy konania

žiadne nevznikli a tak správne rozhodol, že im náhradu trov nepriznal.

33. Ani v odvolacom konaní žalobkyňa neprodukovala také skutkové a právne argumenty, ktoré by boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku v jej prospech. Odvolací súd konštatuje, že súd prvejinštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil.

34. Keďže odvolací súd nezistil naplnenie odvolacích dôvodov prezentovaných žalobkyňou, rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní a preto odvolací

súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).