Rozsudok · Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/85/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119200283
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1119200283.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov

senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: P.. P. B., nar. XX. F.
XXXX, bytom: Š. X, X., právne zastúpená: JUDr. Juraj Lukáč, advokát, so sídlom: Námestie sv. Egídia
11/6, Poprad, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorého koná: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom: Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 20.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I, zo dňa 15.05.2023, č.k. 8C/1/2019-240, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 15.05.2023, č.k. 8C/1/2019-240 v

odvolaním napadnutom výroku II., p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 15.05.2023, č.k. 8C/1/2019-240, rozhodol, výrokom I.,
že konanie sa v časti žalovaného úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 19. marca
2018 do 24. septembra 2018 zastavuje. Vo výroku II. rozsudku súd prvej inštancie rozhodol, že žaloba
o zaplatenie sumy 20.000,- eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 25.

septembra 2018 do zaplatenia sa zamieta. Vo výroku III. rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov
konania nepriznáva.

2. V rámci odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu
Bratislava I (ďalej len „súd“) dňa 07. januára 2019 sa žalobkyňa domáhala proti Slovenskej republike
(ďalej len „štát“ alebo „žalovaný“), za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „MS SR“) zaplatenia sumy 20.000,- eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 20.000,-

eur od 19. marca 2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Tvrdila, že je sudkyňou od roku 1990
a minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podal proti nej návrh na začatie
disciplinárneho konania a návrh na pozastavenie výkonu funkcie zo dňa 18. decembra 2012, č.k.
24005/2012-151 (ďalej len „návrh ministra“), pretože štyrmi skutkami porušila povinnosti uložené jej v
§ 30 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z.z.“), čím sa dopustila závažného
disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu. V časti návrhu na pozastavenie výkonu

funkcie výkon funkcie žalobkyni pozastavený nebol a vo veci samej bola žalobkyňa spod disciplinárneho
obvinenia právoplatne oslobodená. Žalobkyňa návrh ministra považuje za nezákonné rozhodnutie.
Skutky,ktoréjejbolinávrhomministrakladenézavinunespáchala,disciplinárnekonanievočinejnemalo
byťzačatéautrpelaujmu,ktorejnáhradysadomáha.Oslobodenímžalobkynevyšlanajavonezákonnosťnávrhu na začatie disciplinárneho konania. Hoci zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia

obvinenej spod podaného disciplinárneho návrhu, tento nárok možno analogicky posudzovať ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podstata nároku sa neviaže na správnosť
postupu orgánu, ktorý návrh podal (minister), ale na samotný výsledok. Žalobkyni bola v disciplinárnom
konaní priznaná náhrada trov konania; tú si v tomto konaní neuplatňuje. Uplatňuje si náhradu za
nemajetkovú ujmu, pretože išlo o vysoko intenzívny zásah do profesionálnej a osobnej integrity

žalobkyne s poukazom na dĺžku právnej neistoty v statusovej otázke. Zanikla jej funkcia predsedníčky
disciplinárneho senátu, hoci návrh ministra bol nedôvodný, pričom uvedená informácia je na webe
žalovaného. Pred podaním návrhu ministra jej bolo ponúknuté dočasné pridelenie na Najvyššom súde
SR, čo pre začaté disciplinárne stíhanie nebolo aktuálne. Bola tiež vystavená neprimeranej kritike
a spochybňovaniu jej objektívneho a nestranného prístupu v konaní. Naproti tomu, o jej oslobodení
žalovaný verejnosť neinformoval. V odpovedi podávateľa podnetu žalovaný vytvoril dojem dôvodnosti

podnetu. Návrh bol pritom podaný po uplynutí prekluzívnej lehoty, hrozil jej najprísnejší trest a podnet
strany na podanie návrhu minister nekriticky prevzal od podávateľa podnetu. Samotné konštatovanie
porušenia práva preto nie je dostatočným zadosťučinením s ohľadom na vzniknutú ujmu. Za primeranú
považuje jej náhradu v sume 20.000 eur a tento nárok predbežne prerokovala. Žalovaný dobrovoľne
neplnil.

3. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol aj, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal ju
zamietnuť. Tvrdil, že kľúčové je posúdiť, či návrh ministra na začatie disciplinárneho konania možno
vôbec považovať za rozhodnutie, ktoré by mohlo mať znaky nezákonného rozhodnutia podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že na to, aby mohol byť uplatnený

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné, aby rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a následne
bolo zrušené/zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Predpokladá sa teda nezákonnosť
rozhodnutia, právoplatnosť rozhodnutia, a vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov. Návrh ministra
nemá ani jednu z týchto vlastností. Tiež poukázal na to, že rozhodnutie treba definovať ako individuálny
právny akt, ktorý autoritatívnym spôsobom deklaruje alebo konštituuje právo alebo ukladá povinnosť,

čo nie je prípad návrhu ministra, ktorým len využil zákonné oprávnenie. Rozdiel oproti trestnému
konaniu, na ktoré v rámci analógie žalobkyňa poukazovala je, že v trestnom konaní sa toto vedie
na základe uznesenia o vznesení obvinenia, čiže rozhodnutia spĺňajúceho parametre rozhodnutia v
materiálnom aj formálnom zmysle. Návrh ministra ale nie je rozhodnutím vydaným v rámci oprávnenia
vydávať rozhodnutia, tým je v disciplinárnom konaní len súd. Nie je teda daný zákonný základ pre vznik

zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalobkyňou požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje za
neprimeranú, pričom ju zaťažuje dôkazné bremeno, že k vzniku nemajetkovej ujmy došlo. Nepreukázala
vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež nárok žalobkyne na priznanie
príslušenstva je nedôvodné, pretože žalovaný nárok vzniká až rozhodnutím súdu a pred jeho vydaním
žalovaný nemôže byť v omeškaní.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v replike žalobkyňa tvrdila, že je potrebné vystríhať sa prepätému
formalizmu a treba uplatniť výklad systematický a hlavne teleologický výklad. Právoplatnosťou
rozhodnutia o oslobodení žalobkyne spod návrhu ministra došlo k zániku účinkov podaného návrhu
ministra. Ústavnoprávny základ nároku žalobkyňa vidí v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky č.

460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava“). Zmyslom je, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Pritom disciplinárne konanie
proti obvinenej nemalo byť vôbec začaté. Meradlo opodstatnenosti zákonnosti vedenia disciplinárneho
konania treba posudzovať z hľadiska samotného výsledku disciplinárneho stíhania. Čo sa týka nároku
titulom náhrady nemajetkovej ujmy, žalobkyňa už v návrhu poukazovala na okolnosti, za ktorých došlo

k zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne; minister pritom nežiadal žalobkyňu napomenúť alebo znížiť
funkčný plat, ale žiadal ju zbaviť funkcie. Žalobkyni vznikla nemajetková ujma, pričom je daná aj príčinná
súvislosť. V podaní žalobkyňa vzala žalobu späť v časti úroku z omeškania 5,05 % ročne za obdobie od
19. marca 2018 do 24. septembra 2018 (presná špecifikácia dátumu konca uvedeného obdobia vyplýva
z oznámenia žalobkyne na pojednávaní 28. novembra 2022, kedy uvedený dátum opravila). V duplike

žalovaný poukázal na to, že a priori návrh na začatie disciplinárneho konania nie je rozhodnutím a
nenapĺňa pojmové znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Neexistuje teda
žiadne rozhodnutie (nejde o rozhodnutie), ale navyše takýto návrh na začatie disciplinárneho konania
nebol žiadnym rozhodnutím zrušený, či zmenený pre nezákonnosť. Nedošlo ani k jeho zrušeniu po jehoprípadnej právoplatnosti. Žalobkyňa sa nemôže domáhať priznania neprimeraných súm, ktoré by viedli
k obohacovaniu sa. Opäť poukazoval na absenciu omeškania vo vzťahu k príslušenstvu. V dodatočnom
podaní poukázala žalobkyňa na to, že výklad čl. 46 ods. 3 Ústavy umožňuje odškodniť všetky prípady,

v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda. Neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne
používaná definícia pojmu nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
takýmto rozhodnutím. Poukázala na to, že zákon č. 385/2000 Z.z. predpokladá v disciplinárnom konaní
podporné použitie Trestného poriadku. Administratívne trestanie má trestnoprávny charakter. Poukázala
na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov (4 MCdo 15/2009, 5 Cdo 24/2011, 7 Cdo 27/2011). Opäť

poukázala na to, že nemožno vychádzať len z jazykového znenia, teda z doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Aj verejný politický prejav člena
vlády vykonaný v rámci jeho právomoci možno považovať za úradný postup (české rozhodnutie 25 Cdo
1304/2019). Nemožno prisvedčiť názoru žalovaného, že disciplinárny senát nie je orgánom verejnej
moci, pretože žalovaný vychádza z nesprávnej analógie skutkového stavu s vecou Ústavného súdu
ČSFR so sp.zn. I. ÚS 191/92. Na uvedené podanie žalobkyne reagoval žalovaný a poukázal na

rozhodnutie býv. Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 12C/72/2017 a odvolacie rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave, sp.zn. 15Co/61/2019, podľa ktorého disciplinárny súd nie je orgánom verejnej moci.
V prípade vypracovania návrhu ministra išlo o zákonný postup a žalobkyňa neidentifikovala, s ktorým
ustanovením by uvedený postup bol nesúladný.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie všetkými listinami, ktoré navrhla vykonať žalobkyňa, a to:
výtlačky článkov na internetových stránkach (č.l. 14-26), návrh ministra z 18. decembra 2012 (č.l. 27-33),
list ministra z 19. decembra 2012 (č.l. 34), oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody z 25. septembra 2018 (č.l. 35-36), rozhodnutie Disciplinárneho senátu z 28. decembra
2012, sp.zn. 1 Ds 20/2012 (č.l. 37-41), rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - odvolacieho disciplinárneho

senátu z 9. januára 2013, sp.zn. 1 Dso 1/2013 (č.l. 42-51), rozhodnutie Disciplinárneho senátu z 23.
apríla 2015, sp.zn. 3 Ds 5/2014 (č.l. 52-57), rozhodnutie Disciplinárneho senátu z 12. apríla 2016, sp.zn.
3 Ds 5/2014 (č.l. 58-77), upovedomenie o začatí disciplinárneho konania z 28. decembra 2012 (č.l. 78),
vyjadrenie Krajského súdu v Prešove k podnetu na začatie disciplinárneho konania zo 17. decembra
2012 (č.l. 79-80), list ministerstva z 18. decembra 2012 (č.l. 81), a prvá strana rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove z 09. marca 2015, č.k. SprO/471/2015 (č.l. 82).

6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa navrhla vykonať v rámci dokazovania aj výsluch žalobkyne,
výsluch svedkov P.. K. B. (bývalý minister) a P.. J. B. (manžel žalobkyne), navrhla vykonať dokazovanie
disciplinárnym spisom a spisom Okresného súdu Poprad (pôvodne vedený pod sp.zn. 20C/139/2018),

ktorý sa týka disciplinárneho konania. Súd prvej inštancie nevykonal tieto dôkazy navrhnuté žalobkyňou.
Disciplinárny spis súd prvej inštancie nepripojil, nakoľko od tohto návrhu na pojednávaní dňa 12. mája
2023 žalobkyňa upustila, netrvala na ňom, nakoľko súdu doručila dokumenty týkajúce sa priebehu
disciplinárneho pojednávania a napokon priebeh tohto konania nebol medzi stranami sporný. Súd prvej
inštancie nepripojil ani spis Okresného súdu Poprad, pretože by to bolo nehospodárne, keďže išlo

o konanie, ktoré viedlo jednu zo strán tohto konania k podaniu podnetu proti žalobkyni, čo sa opäť
týka disciplinárneho konania, ktorého priebeh nebol sporný. Nebolo sporné ani to, kto dával podnet
a samotný priebeh konania nemal pre túto vec relevanciu. Výsluch svedka P.. B. a žalobkyne súd
prvej inštancie nevykonal pre nehospodárnosť. Tieto návrhy totiž smerovali k preukázaniu rozsahu
tvrdenej nemajetkovej ujmy, čo by s ohľadom na prijaté závery bolo nadbytočné. Výsluch P.. B. bol tiež

nadbytočný, pretože listinné dôkazy týkajúce sa disciplinárneho konania a jeho začatia boli pre zistenie
skutkového stavu veci postačujúce.

7. Z vykonaného dokazovania ustálil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav. Z listu ministra
z 19. decembra 2012, č.k. 27958/2012-151, je preukázané, že Slovenský pozemkový fond (ďalej

len „SPF“) podal na žalobkyňu podnet a v tomto liste minister SPF oznámil, že podal návrh na
začatie disciplinárneho konania. Z vyjadrenia Krajského súdu v Prešove zo 17. decembra 2012,
č.k. 1SprO/1492/2012, je preukázané, že Krajský súd v Prešove sa vyjadril k podnetu na začatie
disciplinárneho konania. Z listu ministerstva z 18. decembra 2012, č.k. 24005/2012-151 je preukázané,
že ministerstvo požiadalo Krajský súd v Prešove o doručenie návrhu žalobkyni. Z návrhu na začatie

disciplinárneho konania č. 24005/2012-151 z 18. decembra 2012 je preukázané, že minister (v tom čase
P.. K. B.) dňa 18. decembra 2012 podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. podal návrh
na začatie disciplinárneho konania proti žalobkyni, pretože ako predsedníčka senátu Krajského súdu v
P., konajúca v pridelených veciach žalobcu ERMANNO TRADE and INVEST LIMITED, CASSANDRACENTRE, Theklas Lyssioti Street 29, Limassol 3030, Cyprus, proti žalovanému S. vedených na
Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 17Co/99/2010 a sp. zn. 17Co/100/2010, o zaplatenie sumy
52.756.849,73 eur s prísl. a zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v bode I. odo dňa 7. januára

2011 až do dňa podania tohto návrhu konala s P.. T. O. - J., advokátkou so sídlom v Košiciach a s
P.. D. O. Š., advokátkou so sídlom v Košiciach ako splnomocnenými právnymi zástupcami žalobcu
ERMANNO TRADE and INVEST LIMITED tak, že im zasielala písomnosti, žiadala od nich vyjadrenia,
umožnila im nahliadať do súdnych spisov napriek tomu, že v žiadnom zo súdnych spisoch nebolo
založené plnomocenstvo na zastupovanie v konaní v uvedenom časovom období udelené žalobcom pre

advokátky na jeho zastupovanie; v bode II odo dňa 14. novembra 2011 až do dňa podania tohto návrhu
nekonala, keď neupovedomila Slovenský pozemkový fond ako žalovaného o tom, akým spôsobom bola
jeho námietka zaujatosti zo dňa 21. septembra 2011 vybavená a nedoručila mu podanie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31. októbra 2011, ktorým tento oznámil Krajskému súdu v Prešove, že mu vec nemala
byť predložená; v bode III nezaložila podanie vypracované dňa 18. septembra 2012 pre právneho
zástupcu Slovenského pozemkového fondu ako žalovaného do príslušného súdneho spisu; v bode IV v

období od 03. augusta 2010 do podania tohto návrhu nekonala a nedala pokyn na zaslanie rovnopisov
písomných podaní doručených Krajskému súdu v Prešove žalobcom ERMANNO TRADE and INVEST
LIMITED žalovanému Slovenskému pozemkovému fondu hoci rovnopisy písomných podaní doručených
Krajskému súdu v Prešove žalovaným Slovenským pozemkovým fondom boli pokynom predsedníčky
senátu zasielané žalobcovi ERMANNO TRADE and INVEST LIMITED, teda v bode I., II., III. a IV.

porušila § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorého je sudca povinný zdržať sa pri výkone
funkcie sudcu všetkého čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru
v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, § 30 ods. 2 písm. a), d) a e) zákona č.
385/2000 Z.z., podľa ktorého je sudca povinný v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu
sudcovskej funkcie presadzovať a obhajovať nezávislosť súdnictva a jeho dobrú povesť, vystupovať

nezaujato a dbať svojim správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná a
ustanovenie § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorého je sudca povinný vykonávať svoje
povinnosti svedomito v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov, čím sa dopustila
závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. d)
v spojení s § 116 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. Preto navrhol, aby disciplinárny súd po

vykonanom dokazovaní vyniesol rozhodnutie, ktorým uzná žalobkyňu vinnou zo spáchania uvedeného
závažného disciplinárneho previnia a uloží jej odvolanie z funkcie sudcu. Súčasne navrhol do skončenia
disciplinárneho konania pozastaviť žalobkyni výkon funkcie sudcu. Z listu Disciplinárneho senátu z
28. decembra 2012, sp.zn. 1 Ds 20/2012, je preukázané, že žalobkyňa bola upovedomená o návrhu
ministra. Z rozhodnutia disciplinárneho senátu sp.zn. 1 Ds 20/2012 zo dňa 28. decembra 2012 je

preukázané, že disciplinárny senát týmto rozhodnutím nepozastavil žalobkyni výkon funkcie sudcu.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR - odvolacieho disciplinárneho senátu z 09. januára 2013, sp.zn.
1 Dso 1/2013 je preukázané, že odvolanie ministra podané proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu
sp.zn. 1 Ds 20/2012 zo dňa 28. decembra 2012 bolo zamietnuté, pretože nie je dôvodné. Z rozhodnutia
Disciplinárneho senátu z 23. apríla 2015, sp.zn. 3 Ds 5/2014 je preukázané, že disciplinárne konanie

voči žalobkyni bolo zastavené. Vzhľadom na to, že žalobkyňa trvala na prejednaní veci, disciplinárny
senát konal ďalej vo veci samej. Z rozhodnutia Disciplinárneho senátu z 12. apríla 2016, sp.zn. 3 Ds
5/2014, právoplatného dňa 04. júna 2016, je preukázané, že žalobkyňa bola oslobodená spod návrhu
ministra, pretože sa disciplinárneho previnenia nedopustila. Z výtlačkov internetových stránok sme.sk,
atlas.sk, domov.sme.sk, pravda.sk, webnoviny.sk je preukázané, že internetové média o disciplinárnom

stíhaní žalobkyne a o disciplinárnom konaní informovali na svojich spravodajských portáloch SME.sk
Prešovský korzár dňa 04. mája 2015, aktualne.atlas.cz dňa 17. januára 2017, domov.sme.sk dňa 17.
januára 2017, spravy.pravda.sk dňa 15. apríla 2015, webnoviny.sk dňa 3. júna 2013. Z listu ministerstva
z 25. septembra 2018, č.k. 38695/2018/141 je preukázané, že žalobkyňa požiadala Ministerstvo
spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku náhradu škody dňa 19. marca 2018. Uplatnila si

nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- eur. Ministerstvo žalobkyni v uvedenom liste oznámilo,
že jej žiadosti nevyhovelo, pretože neboli preukazné zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu, že nebolo preukázané kumulatívne splnenie zákonných predpokladov
vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

8. Súd prvej inštancie rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby. Žalobkyňa sa pôvodne domáhala aj
úroku z omeškania zo žalovanej sumy za obdobie od 19. marca 2018 do zaplatenia, no neskôr sa tohto
príslušenstva domáhala len za obdobie od 25. septembra 2018 a vo zvyšku vzala žalobu späť. Žalovaný
so zastavením konania nevyjadril nesúhlas. Súd prvej inštancie preto vo výroku I. konanie zastavil včasti žaloby o zaplatenie úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 19. marca 2018 do
24. septembra 2018 a to podľa § 145 ods. 2 CSP.

9. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových zistení a z aplikácie ust. Čl. 46, 51 ods. 1 Ústavy SR,
ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) až d), § 5 ods. 1, § 6, § 15 ods. 1 , § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, dospel súd prvej inštancie k záveru, že
žaloba je nedôvodná v celom rozsahu. Súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. je podmienkou vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným

rozhodnutím, po prvé: existencia nezákonného rozhodnutia, po druhé: existencia nemajetkovej ujmy, a
po tretie: medzi uvedenými prvými predpokladmi musí byť príčinná súvislosť; musí byť tiež zrejmé, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, resp. nemajetkovú ujmu
nie je možné uspokojiť inak. Súd prvej inštancie skúmal, či žalobkyňa preukázala splnenie uvedených
podmienok. Uviedol, že základné právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy je zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy. Ustanovenie čl.

46 ods. 4 Ústavy predpokladá, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví
zákon, čo sa vzťahuje aj na podmienky uplatnenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy.
Ústavný súd ustálene judikuje, že Ústava chráni nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne
a účinné, teda práva, ktorých sa dá reálne domáhať, a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu
povahu a iluzórne účinky (napr. napr. rozhodnutie I. ÚS 5/02, tiež napr. nález z 05.09.2018, sp.zn. I.

US 256/2018). Súd prvej inštancie preto súhlasí s argumentmi žalobkyne v tom, že výklad základných
práv, vrátane základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy, musí mať konkrétny obsah, aby mu mohlo
byť učinené zadosť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných
práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty
základného práva (napr. nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 165/02 z 19.12.2002, obdobne nález

sp.zn. II. ÚS 136/02 zo 17.07.2002, resp. nález sp.zn. II. ÚS 42/01 zo 17.07.2002). Preto podmienky
vzniku zodpovednosti štátu upravené v zákone č. 514/2003 Z.z. treba vykladať tak, aby boli konformné
s požiadavkami, ktoré na aplikáciu práva kladie Ústava a to tak, aby právo žalobkyne podľa čl. 46
ods. 3 Ústavy malo konkrétny obsah. Na druhej strane však uviedol, že nemožno opomenúť, že
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy nie je

absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha v kontexte čl. 51 ods. 1 Ústavy zákonným
obmedzeniam, ktoré upravujú predpoklady na jej uplatnenie (pozri nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 467/08
zo 16.12.2008; tiež napr. Orosz, J., Svák, J., a kol.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I.
Bratislava: Wolters Kluwer SK, 2021, s. 623-625). Z hľadiska prvej podmienky (existencia nezákonného
rozhodnutia) súd prvej inštancie poukázal na to, že zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za
ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje
odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že minister podal proti žalobkyni ako sudkyni návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 120
ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z., pričom navrhol, aby bolo žalobkyni uložené disciplinárneho
opatrenie odvolanie z funkcie sudcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh ministra teda
bol podaný v zmysle § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. ako osobou na to oprávnenou
a takýto návrh nie je možné považovať za rozhodnutie ako to tvrdila žalobkyňa v podanej žalobe.

Ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. špecifikuje podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody
titulom nezákonného rozhodnutia tak, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie, ktoré musí byť následne
zrušené príslušným orgánom a predpokladá podanie opravného prostriedku voči takémuto rozhodnutiu
ajehovykonateľnosť.Súdprvejinštanciepoukázalnato,ženávrhministraspravodlivostinemáanijednu
zákonom č. 514/20003 Z.z. vyžadovanú vlastnosť. Ním podaný návrh na začatie disciplinárneho konania

je využitím jeho právomocí daných mu zákona č. 385/2000 Z.z., pričom tento zákon určuje náležitosti
tohto návrhu a minister sa na jeho základe stáva účastníkom disciplinárneho konania. Až disciplinárny
senát po vykonanom dokazovaní rozhodne, či sa sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia. Preto
návrh ministra na začatie disciplinárneho konania nie je rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobilé byť
titulom uplatnenia nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č.

514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie uviedol aj, že nie je na mieste ani posudzovanie návrhu na začatie
disciplinárneho konania podaného ministrom sui generis, pretože tento návrh s poukazom na vyššie
uvedené je len prejavom oprávnenia ministra vyplývajúceho mu z § 120 ods. 2 písm. a) zákona č.
385/2000 Z.z. Disciplinárny súd, zriadený podľa zákona a rozhodujúci podľa zákona č. 385/2000 Z.z.len vo vzťahu k sudcom, nie je orgánom verejnej moci, prostredníctvom ktorého vykonáva štát súdnu
moc, nie je orgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú
štátnou mocou vynútiteľné, žeby štát do týchto práv a povinností mohol zasahovať. Osoba oprávnená

podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000
Z.z. je zároveň aj účastníkom tohto disciplinárneho konania, v ktorom má rovnaké práva a povinnosti
ako sudca, voči ktorému návrh smeruje. Jeho práva a povinnosti, rovnako tak práva a povinnosti sudcu,
proti ktorému návrh smeruje, vzťah takéhoto navrhovateľa a takéhoto sudcu, majú charakter práva
súkromného. Navrhovateľ, v predmetnej právnej veci minister, konal v medziach, ktoré mu Ústava,

zákon č. 385/2000 Z.z., dovoľovali, podanie návrhu na začatie disciplinárneho stíhania sudcu je na vôli
navrhovateľa, nie je vynútiteľné, oprávnený subjekt, je navrhovateľom podľa zákonného ustanovenia,
je účastníkom konania, má rovnaké postavenie ako ten, proti komu návrh smeruje (rozsudok Krajského
súdu v Bratislave z 21.04.2021, sp.zn. 15Co/61/2019). Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal aj
argumentom žalobkyne, ktorá poukazovala na uplatnenie systematického a teleologického výkladu.
Uviedol, že jazykový výklad síce predstavuje len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy; na

overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné
spomenuté interpretačné prístupy (II. ÚS 283/2017, III. ÚS 295/2017, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, I.
ÚS 306/2010). Avšak uplatnenie ostatných výkladových metód, najmä teleologického výkladu prichádza
do úvahy len v prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu,
čo nie je daný prípad. Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. výslovne upravuje, ktoré

podmienky musia byť splnené pre vznik zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, pričom niet
rozumnej pochybnosti, že ak zákon používa slovo „rozhodnutie“ a zjavne tým nemyslí „návrh“ (v danom
prípade návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi), pretože ak by zamýšľal, aby uvedené
tiež spadalo pod pojem „rozhodnutie“, použil by zákonodarca iné legislatívne vymedzenie. Výklad e
ratione legis podľa predstáv žalobkyne pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom v danom

prípade preto nemožno uplatniť, pretože nejde o nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť znenia ustanovenia
právneho predpisu ani o rozpor tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého
jednoznačnosti niet pochybnosti (porov. rozhodnutia ÚS SR so sp.zn. III. ÚS 274/2007 z 11. októbra
2007 a sp.zn. III. ÚS 341/2007 z 01. júla 2008). Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že návrh
na začatie disciplinárneho konania nemožno charakterizovať ako rozhodnutie a oslobodenie spod

disciplinárneho deliktu necharakterizuje návrh ako nezákonné rozhodnutie. Návrh oprávnenej osoby
na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z.z. nemožno
dávať na úroveň uznesenia o vznesení obvinenia, o začatí trestného stíhania voči konkrétnej osobe,
obžaloby, ktoré má charakter rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť v prípade (v neskoršom období)
oslobodenia obvineného, obžalovaného, spod obvinenia z dôvodu, že tam označený skutok nespáchal.

Pri realizácii takýchto oprávnení (vydať uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o začatí trestného
stíhania proti konkrétnej osobe, podať obžalobu) štát vykonáva verejnú moc, autoritatívne rozhoduje o
právach a povinnostiach subjektov prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní. Tieto orgány
nie sú účastníkmi trestného stíhania, trestného súdneho konania. Takýto vzťah svojím charakterom
je verejnoprávny vzťah; nie je to vzťah vyšetrovateľa (prokurátora) a obvineného (obžalovaného)

na rovnakom právnom postavení, na rovnocennom postavení, ako navrhovateľ návrhu na začatie
disciplinárneho konania sudcu a sudcu, voči ktorému návrh smeruje. Súd prvej inštancie uviedol, že
je nedôvodný v danom kontexte odkaz žalobkyne, že administratívne trestanie má podľa štrasburskej
judikatúry trestnoprávny charakter. Uvedené totiž neplatí na disciplinárne konania voči sudcom. ESĽP
vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ nedospel v žiadnom svojom rozhodnutí k právnemu názoru,

že disciplinárne konanie sudcu by bolo možné považovať aj za trestné konanie. Disciplinárne konanie,
ktoré vedie k prepusteniu sudcu alebo má iné závažné dôsledky sa považuje za civilné konanie,
na ktoré sa vzťahuje civilná vetva čl. 6 Dohovoru. Podľa ESĽP nie je disciplinárne obvinenie sudcu
považované za trestné obvinenie (napr. rozhodnutia vo veci Kremzow proti Rakúsku zo 07.11.1990, č.
16417/90,avoveciDemelprotiRakúskuzo16.04.1998,č.30993/96;bližšieČentéš,J.,Beleš,A.:Súbeh

disciplinárneho konania a trestného konania proti sudcovi. In: Právny obzor, 104, 2021, č. 1., s. 45).
Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená základná podmienka pre
priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.
514/2003 Z.z., t.j. podmienka zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom pre
jeho nezákonnosť a preto žalobu zamietol. Ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a
nezákonným rozhodnutím súd už z dôvodu hospodárnosti konania skúmať nemusel, pretože všetky tri
podmienky musia byť pre úspešné uplatnenie práva splnené súčasne, čo nebol prípad danej veci.10. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal, a to v súlade s čl. 17
základných princípov CSP, keď síce bol v konaní žalovaný úspešný avšak žiadne trovy mu nevznikli.

11. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie, z dôvodu, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval nesprávne obsadený
súd, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa má za

to, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd, z dôvodu, že hoci jej návrh bol pridelený sudkyni
JUDr. Otílii Dolákovej, a následne Mgr. Kataríne Škultétyovej, vo veci rozhodol sudca Mgr. Róbert
Bardač, PhD. Žalobkyni bol v súvislosti so zmenou zákonného sudcu zaslaný dňa 12.01.2023 email,
v ktorom okrem zrušenia pojednávania bolo uvedené, že „Pojednávanie sa ruší z dôvodu odňatia
civilnej agendy zákonnej sudkyni v zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava
I. na rok 2023, s súčinnosťou od 01.01.2023, v súvislosti s plánovaným prechodom zákonnej sudkyne

na novozriadený Mestský súd Bratislava II (rodinnoprávna agenda). Žalobkyňa poukázala na § 3
odsek 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého
možno zmenu v osobe zákonného sudcu vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Prvou
podmienkou je teda zákonný predpoklad a druhou rozvrh práce. Podľa Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce
Okresného súdu Bratislava 1 na rok 2023 bolo pod bodom 35 sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej

odňaté oddelenie 5C (túto značku dávala pred sp.zn. 8C po zmene sudkyne JUDr. Otílie Dolákovej),
pričom žalobkyňa má zato, že k vzniku zákonného dôvodu udávaného pre zmenu osobu tejto sudkyne
došlo v zmysle reformy súdnictva danej novelou 150/2022 Z.z. s účinnosťou až od 01.06.2023, kedy
došlo k jej prechodu na novozriadený Mestský súd Bratislava II. Vzhľadom ku skutočnosti, že sa
sudkyňaMgr.KatarínaŠkultétyovávčaserozhodovaniaovecieštestálenachádzalanaOkresnomsúde

Bratislava I., skutočné dôvody na prerozdelenie jej veci neexistovali (§ 51 odsek 4 zákona 757/2004
Z.z.) a bolo jej povinnosťou vo veci konať a rozhodnúť. Žalobkyňa má za to, že odňatím veci zákonnej
sudkyni pred jej prechodom na novozriadený Mestský súd Bratislava II. došlo k odňatiu zákonného
sudcu žalobkyne bez splnenia zákonných dôvodov, tak ako to kumulatívne vyžaduje ust. § 3 odseku
4 zákona č. 757/2004 Z.z., a tým k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ako druhý odvolací dôvod žalobkyňa súdu prvej inštancie vytýka
nesprávneprávneposúdenieveci,ktoréhonaplneniespočívavtom,žesúdprvejinštanciesícepoukázal
na správne ustanovenia príslušných právnych predpisov, avšak vyvodil z nich nesprávne právne závery.
Žalobkyňa súhlasí s tvrdením, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa
čl. 46 ods. 3 Ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha v kontexte čl.

51 ods. 1 Ústavy zákonným obmedzeniam. Táto skutočnosť ale uplatnenému nároku neodporuje,
pretože žalobkyňa už v písomných vyjadreniach v rámci konania na prvom stupni poukázala na nález
Ústavného súdu IV. ÚS 159/2012, v ktorom ústavný súd poukazuje na to, že „neexistuje ustálená, v
právnej teórii či praxi bežne používaná definícia pojmu nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím.“ Ďalej tiež v uvedenom náleze ústavný súd uvádza,

že nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii
ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky, pričom ukladá všeobecným súdom
povinnosť vydané nezákonné rozhodnutie vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu. Z predmetného nálezu ústavného súdu, ktorý bol vydaný v roku 2012, možno vzhľadom k
skoršie vydanému zákonu č. 514/2003 Z.z. vyvodiť záver, že tento nález už bral obsah uvedeného

zákona do úvahy, keďže ďalšími novelami po roku 2012 k zásadnej zmene zákona o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v ustanoveniach týkajúcich
sa uvedených skutočností nedošlo. Právne posúdenie neexistencie nezákonného rozhodnutia považuje
žalobkyňa v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie za nesprávne, formalistické a argumentačne
nelogické, odporujúce zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, ktorému zodpovedá, aby

každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola
odčinená, (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.08.2010, sp.zn. 4 M Cdo 15/2009). Žalobkyňa
poukazuje na to, že súd prvej inštancie uvádza, že: „Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
výslovne upravuje, ktoré podmienky musia byť splnené pre vznik zodpovednosti štátu za nezákonné
rozhodnutie, pričom niet rozumnej pochybnosti, že ak zákon používa slovo „rozhodnutie“ a zjavne tým

nemyslí „návrh“ (v danom prípade návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi), pretože ak
by zamýšľal, aby uvedené tiež spadalo pod pojem „rozhodnutie“, použil by zákonodarca iné legislatívne
vymedzenie“ žalobkyňa namieta, že s poukazom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu ÚS 159/2012
sa s logikou uvedeného argumentu nemožno stotožniť, a to z dôvodu, že ústavný súd uvádza, ženezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako
i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Z uvedeného záveru vyplýva, že aj
ústavný súd vníma pod použitým pojmom nezákonnosť rozhodnutia skrytú rozmanitosť a teda nie len

právne akty označené formalistický názvom rozhodnutie, ako to uvádza súd prvej inštancie. Ako príklad
žalobkyňa opätovne poukazuje na obdobnosť v záveroch trestného konania, kde k zrušeniu uznesenia
o vznesení obvinenia dochádza rozsudkom o oslobodení, ktoré nemajú názov rozhodnutie. Ak by sme
považovali argument súdu prvej inštancie o gramatickom formalizme za správny, tak by zákonodarca v
§ 6 musel argumentum a contrario použiť legislatívne vymedzenie ako nezákonný rozsudok, nezákonné

uznesenie a pod...). Pokiaľ však uvažujeme o pojme „rozhodnutie“ použitom v§ 6 zákona č. 514/2003
v prirodzeno-právnej rovine, tak ním podľa názoru žalobkyne mal zákonodarca na mysli individuálny
právny akt, ktorým subjekt so zverenou kompetenciou konať v mene štátu zasahuje do práv alebo
oprávnených záujmov jednotlivca. V zmysle takéhoto všeobecného vymedzenia potom návrh ministra
podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z. rozhodnutím nepochybne je, pretože ním minister
spravodlivosti z mocenského postavenia vyplývajúceho mu zo zákonom zverenej právomoci môže

zasahovať do individuálnych práv žalobkyne a jej profesijného postavenia sudcu. Navyše žalobkyňa už
v podanom návrhu zdôraznila, že podmienkou vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej rozhodnutím o návrhu na začatie disciplinárneho stíhania a návrhu na pozastavenie činnosti
sudkyne je nenaplnenie predpokladov o spáchaní závažného disciplinárneho previnenia uvedeného v
disciplinárnom návrhu /l Cdo 167/2016, III. ÚS 25/11/. Žalobkyňa zotrváva na stanovisku, že podstata

nároku sa viaže na výsledok disciplinárneho konania, a že pokiaľ bola spod uvedeného návrhu
oslobodenáanávrhnapozastaveniejejčinnostibolzamietnutý,potomzásadnevznikánároknanáhradu
škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže žalobkyňa sa ničoho nedopustila,
nemalo byť disciplinárne stíhanie s návrhom na pozastavenie jej činnosti ani len začaté. Za titul
uplatnenia predmetného nároku je preto potrebné považovať výsledok prejednania návrhu ministra,

ktorý sa rozhodol takýto návrh podať, a za ktorý z dôvodu jeho konania ako orgánu verejnej moci
musí štát objektívne zodpovedať. V opačnom prípade by sa výkon uvedenej časti verejnej moci mohol
z právnej roviny preniesť do roviny politických záujmov a nástrojov na nezákonnú zmenu zákonného
sudcu, čo strana žalobkyne konštatovala aj v záverečnom prednese. Nesprávnosť právneho posúdenia
žalobkyňa vzhliada aj v bode 35 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie

postavil doslova na uvedení nepravdy, keď v závere tohto bodu venujúcemu sa porovnávaniu priebehov
trestného a disciplinárneho konania konštatoval že: „Takýto vzťah svojím charakterom je verejnoprávny
vzťah; nie je to vzťah vyšetrovateľa (prokurátora) a obvineného (obžalovaného) na rovnakom právnom
postavení, na rovnocennom postavení ako navrhovateľ návrhu na začatie disciplinárneho konania sudcu
asudcu,vočiktorémunávrhsmeruje.“Uvedenýmvyjadrenímtedasúdprvejinštanciedefaktotvrdí,žeby

sudca, voči ktorému návrh smeruje, mal mať na rozdiel od verejnoprávneho vzťahu v trestnom konaní pri
podaní návrhu rovnocenné postavenie ako minister, čo je vyložene nepravdou. Rovnako ako prokurátor
v prípravnom konaní má aj minister v rámci postupu podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z.z.
postavenie rozhodujúceho orgánu, pretože sudca, proti ktorému svojím návrhom smeruje, nemá žiadne
právo podaniu uvedeného návrhu zabrániť. Návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho

konania sudcu v sebe spája formálne i materiálne prvky uznesenia o vznesení obvinenia a obžaloby
v trestnom konaní. Zákonodarca dokonca nepripustil možnosť opravného prostriedku proti návrhu na
začatie disciplinárneho konania sudcu (rovnako trestný poriadok nepozná opravný prostriedok proti
obžalobe, hoci proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť pripúšťa) a z toho logicky vyplýva,
že poškodený sudca ani nemôže opravný prostriedok proti návrhu podať. Z uvedených skutočností

preto vyplýva, že začatie disciplinárneho konania rovnako ako prípravné trestné konanie sú svojím
charakterom verejnoprávne vzťahy, v ktorých zákonom zverené orgány moci bez súhlasu osôb, voči
ktorýmsatakétokonaniezačínaviesť,vykonávajúvočitýmtoosobámverejnúmoc.Zanepreskúmateľné
žalobkyňa považuje konštatácie súdu, ktorými bez logického odôvodnenia uvádza, že návrh na
začatie disciplinárneho konania potom nemožno charakterizovať ako rozhodnutie a oslobodenie spod

disciplinárneho deliktu necharakterizuje návrh ako nezákonné rozhodnutie, alebo že návrh oprávnenej
osoby na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z.z.
nemožno dávať na úroveň uznesenia o vznesení obvinenia, o začatí trestného stíhania voči konkrétnej
osobe, obžaloby, ktoré má charakter rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť v prípade (v neskoršom
období) oslobodenia obvineného, obžalovaného, spod obvinenia z dôvodu, že tam označený skutok

nespáchal, pretože súd tieto popretia a tvrdenia o nemožnosti bližšie neodôvodňuje, resp. pokiaľ ich
vysvetlenie opiera o poukaz na rozdiel medzi verejnoprávnym vzťahom a rovnoprávnym postavením,
ide o zmätočnosť v ktorej nerozlišuje medzi prípravným a súdnym konaním v trestnej veci, ako ani
podaním návrhu a disciplinárnym konaním. Z procesných základov trestného práva je totiž zrejmé,že súdne konanie má charakter sporu medzi žalobcom a obžalovaným (spolu s jeho obhajcom), ktorí
majú postavenie rovnoprávnych strán. Prokurátor podaním obžaloby stráca postavenie rozhodujúceho
orgánu, ktoré mal v prípravnom konaní a stáva sa procesnou stranou. Pokiaľ bolo snahou súdu

prvej inštancie v rámci uvedenej argumentácie poukázať na odlišnosť medzi disciplinárnym a trestným
konaním, tak ním zdôraznené argumenty sú práve pre obidve druhy konaní zhodné, čo záver vyvodený
súdom prvej inštancie logicky vyvracia. Návrh na začatie disciplinárneho konania sudcu podaný
kompetentným subjektom je podľa žalobkyne svojou povahou rozhodnutím, v ktorom disciplinárny
žalobca špecifikuje skutok, jeho právnu kvalifikáciu a označuje dôkazy (§ 120 zákona č. 385/2000

Z.z.), rozhodnutie je postavené na vyhodnotení masy dôkazov, ktoré navrhovateľ pred podaním návrhu
musí zabezpečiť a v návrhu ich označiť. Skutočnosť, že zákonodarca právomoc subjektov pomenoval
ako „návrh na začatie disciplinárneho konania“ neznamená, že tento návrh nemá prvky rozhodnutia.
Iné posudzovanie právomoci označeného subjektu je v rozpore s princípom materiálneho chápania
právnehoštátuaodopretímprávanasúdnuochranuanaspravodlivosť.Zanesprávneprávneposúdenie
žalobkyňa považuje aj záver súdu prvej inštancie, ktorým konštatuje, že: „nie je splnená základná

podmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. podmienka zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia
príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť.'' Žalobkyňa má za to, že právoplatnosťou rozhodnutia o
oslobodení spod návrhu na začatie disciplinárneho konania Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
zo dňa 18.12.2012, č. 24005/2012-151, ktorý jej kládol za vinu spáchanie závažného disciplinárneho

previnenia v bodoch I-IV podľa ust. § 116 ods.3 písmeno d) v spojení s § 116 ods. 2 písmeno a)
zákona č. 385/200 Z.z. o sudcoch a prísediacich má za následok zánik účinkov podaného návrhu na
začatie disciplinárneho konania. Na základe výsledku predmetného disciplinárneho stíhania možno totiž
v priamej príčinnej súvislosti objektívne konštatovať, že nejde o disciplinárne previnenie, podozrenie
zo spáchania disciplinárneho previnenia sudkyňou sa nepotvrdilo, vyšla tak najavo nedôvodnosť a

nezákonnosť podania návrhu na začatie disciplinárneho konania. Žalobkyňa sa nestotožňuje ani s
tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že minister „len využil svoje oprávnenie vyplývajúce mu z § 120
ods. 2 písmena a) zákona č. 385/2000 Z.z. “ a to z dôvodov, ktoré jasným spôsobom preukazujú
jeho zlomyseľnosť, pretože P.. K. B., ako osoba s právnym vzdelaním využila podaním návrhu proti
žalobkyni toto svoje oprávnenie za stavu kedy bola časť návrhu podaná oneskorene, t.j. „po lehote“,

návrh bol nekriticky prevzatý z podania podávateľa podnetu, návrhom žiadal uloženie najprísnejšieho
trestu - zbavenia funkcie, hoci výsledkom nebol ani miernejší trest alebo pokarhanie ale presný opak.
S uvedenými excesmi podaného návrhu sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
žiadnym spôsobom nevysporiadal. Súd neodpovedal na žalobkyňou vytknuté prekročenie rámca
uvedenej kompetencie samotného podania návrhu, ktorý by vzhľadom k odborným predpokladom

zvereným rozhodujúcemu subjektu mal zohľadňovať aspoň základné zohľadnenie časových aspektov
jeho procesnej prípustnosti, alebo správnosti miery previnenia. Aj predmetná skutočnosť preto v
rámci napadnutého rozhodnutia predstavuje naplnenie odvolacieho dôvodu porušenia práva na riadne
odôvodnenie rozhodnutia spočívajúceho vo vysporiadaní sa so zásadnými argumentmi žalobkyne. V
uvedenomsmerežalobkyňapoukazujeajnacelkovúnepresvedčivosťnapadnutéhorozhodnutiapretože

v ňom absentujú logické úvahy a myšlienkové postupy súdu prvej inštancie, z ktorých by sa žalobkyňa
ale aj nezávislý čitateľ mohli dozvedieť, ako sa súd vysporiadal s jej právnymi argumentmi podopretými
predkladanými rozhodnutiami vyšších súdov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nespĺňa
zákonné náležitosti vyžadované ust. § 220 odseku 2 CSP, nakoľko v ňom absentuje jasné a výstižné
vysvetlenie súdu, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strany žalobcu. Súdne

konanie nie je samoúčelné, a každý účastník konania, ktorý sa so svojím návrhom obracia na súd
očakáva, že v rámci rozhodovacieho procesu, či už bude výsledok konania v jeho prospech alebo
neprospech , dostane relevantnú odpoveď k veci, ktorou sa na svojich právach cíti byť poškodený. Súd
prvej inštancie ale v napadnutom rozhodnutí svojím odôvodnením nevyriešil otázku zodpovednosti k
nedôvodnému disciplinárnemu stíhaniu. Nevysvetlil, či mal byť nárok uplatnený odlišne, alebo či štát

vôbec nie je zodpovedný a ako v tom vzhliada spravodlivosť. Posledným odvolací dôvod spočíva v tom,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
ktorého naplnenie predstavuje odmietnutie vykonania dôkazov na preukázanie ako samotného základu
nároku v podobe výsluchu svedka P.. K. B. a predloženia spisu, pre ktorý bol návrh podaný, tak aj k
preukázaniu opodstatnenosti výšky navrhovanej nemajetkovej ujmy výsluchom rodinného príslušníka a

samotnejžalobkyne.Výsluchsamotnejžalobkynemalzpohľaduodvolateľkysúdprvejinštancieumožniť
aj z dôvodu samotného práva účastníka konania na jeho vyjadrenie (upraveného v čl. 9 základných
princípov CSP).12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že podľa názoru Ústavného súdu SR, za zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR treba zásadne považovať toho, kto bol určený na prejednávanie
veci v súlade s rozvrhom práce súdu. „Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej

veci (resp. agendy) na iného sudcu buď v dôsledku jeho vylúčenia pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku, alebo aj pre iné dôvody uvedené v § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy
v znení neskorších predpisov, napríklad dlhodobá neprítomnosť sudcu, výrazné rozdiely v pracovnom
vyťažení, náhle prekážky brániace sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní, tak aj sudcov, ktorým

boli veci následne pridelené v dôsledku uvedených prekážok, treba takisto považovať za zákonných
sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.“ Právo na zákonného sudcu neznamená právo na konkrétneho
sudcu. Z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonný sudca je sudca, ktorý
vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Zákonným sudcom je teda sudca určený v súlade so
zákonomasrozvrhompráce(napr.II.ÚS15/96,II.ÚS16/2011,III.ÚS459/2017).Realizáciauvedeného

pravidla je zakotvená v § 51 ods. 1 prvej vete zákona č. 757/2004 Z.z., podľa ktorého sa veci určené
podľa predmetu konania v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, ak tento zákon neurčuje
inak. Podmienka náhodného výberu podľa ods. 1 splnená aj vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z

aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (napr. III. ÚS 517/2022). Ako vyplýva z
bodu 36. Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 zo dňa 22.12.2022
(ďalej len „Dodatok č. 1“), s účinnosťou od 01.01.2023 došlo k prerozdeleniu všetkých nevybavených
vecí v oddelení 5C náhodným výberom prostredníctvom technických a programových prostriedkov do
oddelenia 7C a oddelenia 8C. Vzhľadom na uvedené preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že

došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko na prejednávanie
veci žalobkyne bol v súlade s rozvrhom práce Okresného súdu Bratislava I určený Mgr. Róbert Bardač.
Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané zákonným sudcom
daného úseku, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce v znení Dodatku č. 1, a preto
nedošlo k porušeniu zákonného obsadenia súdu tak, ako to predpokladá odvolací dôvod podľa §

365 ods. 1 písm. c) CSP. Žalovaná ďalej uvádza, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil,
keď konštatoval, že návrh ministra spravodlivosti nemožno považovať za rozhodnutie tak, ako tvrdí
žalobkyňa. Z § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. explicitne vyplývajú definičné kritéria pre rozhodnutie spôsobilé
byť právnym titulom (nezákonným rozhodnutím) pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Keďže z § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. priamo vyplývajú vlastnosti, aké

má mať nezákonné rozhodnutie na účely tohto zákona, extenzívny výklad ustanovenia § 6 nie je
možný tak, ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa. Podľa právnoteoretickej definície pojmu rozhodnutie
možno rozhodnutie vo všeobecnosti definovať ako individuálny právny akt, ktorým sa na základe
predostretého skutkového stavu a za aplikácie platného práva, autoritatívnym spôsobom deklaruje
alebo konštituuje právo alebo ukladá povinnosť alebo aj ako formalizovaný úkon orgánu verejnej moci,

prostredníctvom ktorého sa určujú práva a povinnosti účastníkov/strán konania v jeho rôznych štádiách.
Základnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody je podľa V. skutočnosť, že rozhodnutie,
ktorým bola spôsobená škoda, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Hoci zákon výslovne
nedefinuje nezákonnosť, rozumie sa ňou protiprávnosť, teda rozpor rozhodnutia nielen so zákonmi a
inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi, ale aj s medzinárodnými zmluvami a Smernicami

Európskej únie. Znenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. jasne ustanovuje ako predpoklad pre vznik
nárokunanáhraduškodyvrežimetohtozákonavydanienezákonnéhorozhodnutiaajehozrušeniealebo
zmenu pre nezákonnosť príslušným orgánom práve z dôvodu jeho nezákonnosti. Zároveň, „protiprávne
(nezákonné) rozhodnutie musí byť zrušené príslušným orgánom.“ Z ustanovení § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. teda vyplýva, že musí ísť o rozhodnutie nezákonné (tzn. rozhodnutie, ktoré bolo zrušené

alebo zmenené pre nezákonnosť), právoplatné a vykonateľné. Súd prvej inštancie preto v bode 32.
odôvodnenia správne konštatoval, že návrh ministra nemá ani jednu z týchto vlastností. Skutočnosť,
že návrh ministra nemožno považovať za rozhodnutie - individuálny právny akt vyplýva aj z právnej
teórie, podľa ktorej majú individuálne právne akty svoje vlastnosti, a tými sú platnosť, právoplatnosť
a vykonateľnosť. V súvislosti s pojmom nezákonné rozhodnutie žalobkyňa v bode 11 odvolania cituje

stať nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2012, sp.zn. IV. ÚS 159/2012-28 (ďalej len „nález ÚS
SR“), v ktorej ústavný súd konštatuje neexistenciu ustálenej, v právnej teórií či praxi bežne používanej
definície tohto pojmu. Žalobkyňa poukazuje na časť nálezu ÚS SR, v ktorej ústavný súd uvádza
nasledovné: „Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadreniev definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu“. Je
pravdou,žeÚstavnýsúdSRvprejednávanomprípadekonštatovalporušeniezákladnéhoprávapodľačl.

46 ods. 3 ústavy, avšak z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo založené na úvahe, že
nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia musí byť vo výroku alebo odôvodnení rozhodnutia,
ktorým je toto rozhodnutie zrušené, výslovne konštatovaná. Z uvedeného vyplýva, že Ústavný súd SR
sa nezoberal možnosťou extenzívneho výkladu pojmu „rozhodnutie“, ale zaoberal sa formalistickým
prístupomkrajskéhosúdukposúdeniunezákonnostiakovlastnostirozhodnutia.Otázkou,akýaktmožno

subsumovať pod pojem „rozhodnutie“ podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sa ústavný súd nezaoberal. Z
uvedených dôvodov má žalovaný za to, že úvahy žalobkyne o „rozmanitosti nezákonnosti rozhodnutia“
nie sú smerodajnými pre podporenie jej argumentácie o „formalistickom“ nazeraní súdu prvej inštancie
na pojem rozhodnutie. Žalovaná sa tiež v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
minister spravodlivosti SR, ako osoba oprávnená podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči
konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z.z. sa stáva aj účastníkom disciplinárneho konania, v

ktorom má rovnaké práva a povinnosti ako sudca, voči ktorému návrh smeruje a jeho práva a povinnosti
(akoúčastníkakonania)majúcharaktersúkromnéhopráva,apretokonštatovaniežalobkyne,žeminister
spravodlivosti z mocenského postavenia môže zasahovať do individuálnych práv žalobkyne svojim
návrhom nepovažuje za vecne správne. Minister spravodlivosti SR nie je orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci a nevykonáva verejnú moc v rozsahu a spôsobom, ako predpokladá zákon č.

514/2003 Z.z. Minister spravodlivosti SR je osobou oprávnenou podať návrh na začatie disciplinárneho
konania voči konkrétnemu sudcovi podľa zákona č. 385/2000 Z.z. Nakoľko minister spravodlivosti nie
je orgánom verejnej moci, prostredníctvom ktorého vykonáva štát svoju moc, nemôže návrh ministra
predstavovať rozhodnutie spôsobilé byť titulom uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. Podľa právnej teórie sa disciplinárna zodpovednosť uplatňuje voči osobe s určitým

právnym vzťahom k organizačnej štruktúre určitého subjektu alebo orgánu, a preto môže sankčná
zodpovednosť vzniknúť len vo vnútri určitej organizačnej štruktúry určitého subjektu, ktorého je fyzická
osoba členom, zamestnancom, príslušníkom, funkcionárom, resp. je v inom obdobnom postavení.
Disciplinárny delikt má vnútro-organizačný charakter a jeho dôsledky sa prejavujú výlučne interne, tzn.
vo vzťahu k danej organizačnej štruktúre. Disciplinárny súd zriadený a rozhodujúci podľa zákona č.

385/2000 Z.z. rozhoduje podľa tohto zákona len vo vzťahu k sudcom a nie je súdom realizujúcim
verejnú moc, ergo, jeho pôsobnosť nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci podľa čl. 142 ods. 1
Ústavy SR, ale jeho pôsobenie je zamerané výlučne na disciplinárne veci sudcov, a teda má právomoc
výlučne na prejednanie a rozhodnutie o návrhu na disciplinárne konanie. Z uvedeného vyplýva, že
disciplinárny súd nie je orgánom verejnej moci , prostredníctvom ktorého vykonáva štát súdnu moc, nie

je orgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a jeho rozhodnutia nie sú štátnou
mocou vynútiteľné tak, aby štát do týchto práv a povinností mohol zasahovať. Žalovaný má za to, že
z vyššie prednesenej argumentácie vyplýva, že tak ako minister spravodlivosti nie je orgánom verejnej
moci v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., orgánom verejnej moci nie je ani disciplinárny súd
zriadený zákonom č. 385/2000 Z.z. Z tohto dôvodu je aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. absolútne

vylúčená. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie v bode 35. odôvodnenia dostatočne reflektoval
argumentáciu žalobkyne o podobnosti trestného stíhania s disciplinárnym stíhaním, pričom riadne
zdôvodnil, v čom vzhliada zásadné rozdiely medzi disciplinárnym a trestným stíhaním, ktoré žalobkyňa
dávala na roveň počas prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie svoje úvahy dostatočne rozsiahlo
a presvedčivo rozvinul v bodoch 33., 34. a 35. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaný

nie je toho názoru, že by nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k naplneniu
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) nevysporiadaním sa s (bližšie nekonkretizovanými)
právnymi argumentami žalobkyne podopretými predkladanými rozhodnutiami vyšších súdnych autorít a
„nevysporiadaním sa s excesmi podaného návrhu ministra“. Žalobkyňa opomína skutočnosť, že úlohou
súdu v rámci tohto konania nie je zaoberať sa otázkou „zodpovednosti k nedôvodnému disciplinárnemu

stíhaniu“ žalobkyne, ale zodpovedanie, či došlo ku kumulatívnemu splneniu podmienok v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., keďže predmetom tohto konania nie je prieskum rozhodnutia disciplinárneho súdu, ale
konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS
115/03 zo dňa 03.07.2003 vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces. Žalovaný sa ďalej vyjadruje aj k námietke žalobkyne,že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Uvádza, že absencia právneho titulu, ako jednej zo zákonom stanovených podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. viedla súd prvej inštancie bez ďalšieho k

zamietnutiu žaloby. Ak dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňou navrhované dôkazy (výsluch
svedka P.. K. B.; predloženie súdneho spisu, pre ktorý bol návrh ministra podaný; výsluch žalobkyne a
výsluch jej rodinného príslušníka) nevykoná, konal v súlade so zásadou hospodárnosti v zmysle čl. 17
CSP. Pre absenciu právneho titulu súd prvej inštancie s poukazom na zásadu hospodárnosti konania
preto správne nevykonal ďalšie žalobkyňou navrhované dôkazy, ktoré by mohli smerovať nanajvýš k

preukazovaniu vzniku nemajetkovej ujmy (výsluch žalobkyne a výsluch jej rodinného príslušníka). Ak
žalobkyňa namieta porušenie jej práva na vyjadrenie v zmysle čl. 9 CSP, s uvedeným tvrdením tiež
nemožno podľa žalovaného súhlasiť, nakoľko žalobkyni v rámci konania na súde prvej inštancie bol
poskytnutý priestor oboznámiť sa s vyjadreniami žalovaného, rovnako ako jej bol poskytnutý priestor
vyjadriť sa k veci na pojednávaní konanom dňa 28.11.2022 a dňa 15.05.2023. Žalobkyňa zároveň nad
rámec uvedeného (zrejme v nadväznosti na pojednávanie nariadené na deň 15.05.2023) doručila svoje

stanoviskusúduprvejinštanciezodňa10.01.2023,vktoromsapísomnevyjadrilakprávnemuposúdeniu
veci súdom prvej inštancie. Z uvedených dôvodov má žalovaný za to, že nedošlo k porušeniu čl. 9
CSP, práve naopak, súd prvej inštancie konal v súlade s čl. 17 CSP a postupoval tak, aby bola vec čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a teda odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP nebol
naplnený.

13. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uvádza, že žalovaným uvedené rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sú na odvolaciu námietku žalobkyne o nezákonnom sudcovi
neaplikovateľné, pretože obsahom odvolacej námietky bola práve výhrada, že konajúci sudca bol
žalobkyni určený síce v súlade s rozvrhom práce, avšak v rozpore so zákonom. Žalobkyňa namieta, že

k vzniku zákonného dôvodu udávaného pre zmenu osoby zákonnej sudkyne Mgr. Kataríny Škultétyovej
došlo v zmysle reformy súdnictva danej novelou 150/2022 Z.z. s účinnosťou až od 01.06.2023, kedy
došlo k jej skutočnému prechodu na novozriadený Mestský súd Bratislava II. Vzhľadom ku skutočnosti,
že sa sudkyňa Mgr. Katarína Škultétyová v čase rozhodovania o veci ešte stále nachádzala na
Okresnom súde Bratislava I., skutočné dôvody na prerozdelenie jej veci neexistovali (§ 51 odsek 4

zákona 757/2004 Z.z.) a bolo jej povinnosťou vo veci konať a rozhodnúť. V súvislosti s novou súdnou
mapou totiž došlo v predstihu k plošnému prerozdeleniu prípadov na niekdajšom Okresnom súde
Bratislava I. Uvedené prerozdelenie sa však realizovalo podľa ustanovenia § 3 zákona o súdoch, ktoré
umožňuje prípady nanovo prideliť iba vtedy, ak dôjde k personálnym zmenám v obsadení súdu, čo
sa v prípade Okresného súdu Bratislava I v čase vyhlásenia rozsudku nestalo. Sudca Mgr. Bardáč

preto nie je zákonným sudcom prípadu. Odňatím veci zákonnej sudkyni ešte pred jej prechodom
na novozriadený Mestský súd Bratislava II. preto došlo k odňatiu zákonného sudcu žalobkyne za
splnenia rozvrhových ale bez splnenia zákonných dôvodov, tak ako to kumulatívne vyžaduje ust. §
3 odseku 4 zákona č. 757/2004 Z.z., a tým k porušeniu základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobkyňa ďalej uvádza, že pokiaľ by návrh ministra

spravodlivosti nebolo možné v zmysle argumentácie žalovaného považovať za rozhodnutie orgánu
verejnej moci, potom by zákon č. 385/2000 Z.z. musel buď ukladať ministrovi spravodlivosti povinnosť
každý podnet prepracovať do návrhu na začatie disciplinárneho stíhania, lebo v takom prípade by sa
z jeho kompetencie vylúčilo rozhodovanie, ktoré by predstavovalo iba plnenie si zákonnej povinnosti
alebo by umožňoval začať disciplinárne stíhanie rovno na základe podnetu komukoľvek, a nedával

by takéto oprávnenie vrcholnému predstaviteľovi výkonnej zložky moci. Práve uvedené okolnosti (že
zákon umožňuje podať návrh len ministrovi a len na základe jeho vyhodnotenia) preto vytvárajú splnenie
zákonných predpokladov pre posúdenie predmetného návrhu ako nezákonného rozhodnutia pre účely
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím, samozrejme za predpokladu, že sa
uvedený návrh v nasledovnom konaní ukáže ako nedôvodný. Podľa žalobkyne nemožno prisvedčiť

ani tvrdeniu žalovaného, že z § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. explicitne vyplývajú definičné kritéria pre
rozhodnutie spôsobilé byť právnym titulom (nezákonným rozhodnutím) pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobená pri výkone verejnej moci. Argumentom, ktorý takéto tvrdenie žalovaného vyvracia
je ustálená rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít, na ktorú žalobkyňa poukázala už pri podaní
žalobného návrhu (uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18.08.2010, 5 Cdo

24/2011 z 25. mája 2011 a 7 Cdo 27/2011) Z uvedených rozhodnutí týkajúcich sa práve prípadov
zodpovednosti za škodu pri oslobodení v trestnom konaní možno nepochybne konštatovať, že vo vzťahu
k uzneseniu o vznesení obvinenia použitému ako základ pre nárok na náhradu škody nezákonného
trestného stíhania je výklad ust. § 6 extenzívny v rovnakom rozsahu, aký požaduje žalobkyňa prevýsledok jej disciplinárneho stíhania. Vlastnosti rozhodnutia, ktoré je v zmysle § 6 zákona č. 514/2003
Z.z. potrebné posudzovať z hľadiska nezákonnosti, toto rozhodnutie nadobúda momentom podania
návrhu na disciplinárny súd. Takýmto podaním totiž minister spravodlivosti ako jeden z oprávnených

subjektov v postavení orgánu verejnej moci vyhodnotil splnenie zákonných podmienok pre podanie
návrhu v zmysle § 120 odseku 7 a sformuloval ich do podstatných náležitostí v zmysle § 120 odseku
8 zákona č. 385/2000 Z.z. Uvedený procesný postup má vo svojom výstupe - podanom návrhu -
charakter rozhodnutia z dôvodu, že ním konajúci minister nedospel výlučne administratívnou činnosťou,
ale posudzovaním a formuláciou skutku a označovaním dôkazov na jeho preukázanie, ktoré bez

rozhodovacieho procesu nie je možné realizovať. Vo vzťahu k § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z. preto
podaný návrh na začatie disciplinárneho konania predstavuje rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré
bolo oslobodzujúcim rozsudkom disciplinárneho súdu zrušené. Podľa názoru žalobkyne porovnaním
následkov zodpovednosti štátu za výsledok nezákonného trestného stíhania individuálne postihovaného
jednotlivca a nezákonne disciplinárne stíhaného sudcu možno dokonca zvýrazniť, že uvedený zásah
je vo vzťahu k ohrozeniu verejnej mienky o autorite súdnej moci omnoho závažnejší. Žalobkyňa

nesúhlasí ani s tvrdením žalovaného, že disciplinárny delikt má vnútro - organizačný charakter a
jeho dôsledky sa prejavujú výlučne interne, tzn. vo vzťahu k danej organizačnej štruktúre, pretože
výsledkom disciplinárneho stíhania nie je len dôsledok interného charakteru (disciplinárne previnenie)
ale aj dôsledok, ktorý sa prejavuje mimo rámca organizačnej štruktúry (odvolanie z funkcie, strata
zamestnania, exekučný titul na peňažné plnenie a pod.). Rozhodnutia disciplinárneho súdu sú po

právoplatnosti vykonateľné a z uvedených rozhodnutí vyplýva, že štát takýmto spôsobom zasahuje do
individuálnych práv prejednávaného sudcu, a to v rozsahu nielen možného pokarhania, alebo finančnej
sankcie, ale dokonca možnosti zbavenia výkonu funkcie sudcu. Právomoc disciplinárneho súdu možno
preto postaviť na roveň civilného súdu rozhodujúceho pracovnoprávny spor, ktorý má vo vzťahu
k účastníkom konania (zamestnávateľovi a zamestnancovi) nepochybne postavenie autoritatívneho

orgánu verejnej moci. Preto pokiaľ žalovaný svojím podaním vytvára o disciplinárnom súde predstavu
orgánu interno-organizačného typu, táto predstava nekorešponduje s rozsahom právomocí tohoto
orgánu verejnej moci. Žalobkyňa poukazuje aj nato, že citovaný judikát Ústavného súdu SR sp.zn.
IV. ÚS 115/03 nemožno aplikovať na ňou vznesenú námietku zmätočnosti bodu 35 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie nerozlišuje medzi prípravným a súdnym konaním

vtrestnejveci,resp.sipostaveniestránvtýchtoprocesnýchštádiáchtrestnéhokonaniadoslovazamenil,
čím svoje odôvodnenie postavil na vadnom (resp. nezákonnom) výklade priebehu trestného procesu.
Poukazuje opätovne na to, že v zmysle Trestného poriadku pre prípravné konanie platí, že ide o konanie
neverejné, kde nemožno hovoriť o rovnosti strán (prokurátor v prípravnom konaní nemá postavenie
strany ale je pánom prípravného konania), ktorý sa ale momentom podania obžaloby stáva vzťahom

rovnocenným na základe zásady rovnosti strán, v zmysle ktorej tak prokurátor ako aj obžalovaný (ako
dve nosné strany trestného procesu) majú prístup k dôkazom a argumentom protistrany a majú možnosť
ich spochybňovať. Trestná fáza konania pred súdom preto nie je odlišnou od rovnocenného postavenia
navrhovateľa návrhu na začatie disciplinárneho konania sudcu a sudcu, voči ktorému návrh smeruje,
tak ako nato nesprávne poukazuje súd prvej inštancie. Žalobkyňa navyše podotýka, že aj z hľadiska

„podstatnosti významu“ je otázka analógie disciplinárneho konania s trestným konaním takou, ktorá má
pre rozhodnutie vo veci samej zásadný význam. K argumentom žalovaného ohľadom hospodárneho
konania súdu prvej inštancie a dostatočného vykonania potrebných dôkazov, žalobkyňa uvádza, že
opodstatnenosť argumentu, že súd konal v súlade so zásadou hospodárnosti by bolo možné vziať na
zreteľ iba za situácie, ak by napadnuté rozhodnutie bolo postavené na správnom právnom posúdení

veci a správnom a dostatočnom zistení skutočností potrebných pre toto rozhodnutie. Žalobkyňa však
predmetné dôkazy nenavrhovala iba z dôvodu preukázania výšky uplatneného nároku, ale aj z dôvodu
preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť zásahu do jej práv. Nepripustenie týchto dôkazov
(výsluch svedka P.. K. B., predloženie súdneho spisu, pre ktorý bol návrh ministra podaný, výsluch
žalobkyne) na preukázanie nezákonného postupu ministra konajúceho v rozpore s § 120 odseku 7

zákona č. 385/2000 Z.z. je za situácie, kedy súd napadnuté rozhodnutie postavil na závere o neexistencii
nezákonného zásahu, vyslovene nespravodlivé, pretože súd odmietol vykonať dôkaz, na základe
ktorého by mohlo byť rozhodnuté v prospech žalobkyne. Uvedená skutočnosť preto nepochybne viedla
k obmedzeniu práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie.

14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovýmstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.

15. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie
rozhodol vecne a právne správne. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu
prvej inštancie. Odôvodnenie obsahuje všetky náležitosti, je jasné a určité a je z neho zrejmé akými
úvahami sa súd prvej inštancie spravoval a ako dospel k výslednému rozhodnutiu. Žalobkyňa v odvolaní
namieta, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie neodpovedá na jej argumentáciu, a to najmä

pokiaľ ide o poukazovanie na analógiu pri disciplinárnom konaní s konaním trestným. Odvolací súd má
za to, že súd prvej inštancie dal na danú argumentáciu žalobkyne odpoveď, jeho vysvetlenie, prečo
nepovažuje za dôvodné v danej veci postupovať analogicky ako keby išlo o stíhanie trestné, vysvetlil v
bode 33, 34 a 35 odôvodnenia. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Právo
strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia zo strany súdu neznamená, že súd musí prijať argumenty
strany, teda právo na odôvodnenie neznamená, že odôvodnenie musí korešpondovať s názorom strany.

Súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov nemožno návrh ministra spravodlivosti,
ktorý má právomoc podať návrh na disciplinárne konanie považovať za rozhodnutie, ozrejmil, že takýto
návrh nemá žiadne postuláty rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ďalej súd prvej inštancie vysvetlil,
prečo nie je možné v danej veci použiť analógiu s trestným konaním a prečo nie je ani dôvodné použiť
extenzívny výklad, či teleologický výklad. Odvolací súd ako už uviedol vyššie sa plne s odôvodnením

súdu prvej inštancie stotožňuje. Súd prvej inštancie teda zamietol návrh na tom podklade, že návrh
ministra na disciplinárne konanie voči sudcovi nie je rozhodnutím, a rozhodnutie disciplinárneho súdu
o oslobodení spod disciplinárneho návrhu nemožno chápať ako zrušenie rozhodnutia ministra pre
nezákonnosť. Odvolací súd poukazuje i na skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
21.04.2021, sp.zn. 15Co/61/2019, kde sa riešila rovnaká otázka a aj v tomto rozhodnutí odvolací súd

zaujal názor, že pri disciplinárnom konaní sudcu, nie je možné domáhať sa ochrany podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odvolací súd sa plne
stotožnil s argumentáciu v tomto rozhodnutí a rovnako uvádza, že pri rozhodovaní o nároku žalobkyne
bolo nevyhnutné vyriešiť otázku postavenia disciplinárneho súdu vykonávajúceho činnosť podľa zákona
č. 385/2000 Z.z., teda či je orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci; tiež definovať, čo je verejná

moc. Tieto otázky, základné pojmy, zákon č. 514/2003 Z.z. cituje už v úvode. Kladná odpoveď na tieto
otázky potom nepochybne odôvodňuje aplikovanie zákona č. 514/2003 Z.z. na nároky žalobkyne v
predmetnej právnej veci. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a/). Na účely tohto zákona výkon verejnej
moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a

povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/). Orgán verejnej moci je štátny orgán,
orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (§ 2 písm. b/ bod 1., 2.). V odvolaní žalobkyňa
dôvodí, že návrh ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho konania voči
nej (voči sudcovi), keď bola neskôr spod tohto návrhu oslobodená, je nezákonné rozhodnutie, že

takýto návrh má charakter uznesenia o vznesení obvinenia a obžaloby v trestnom konaní vzhľadom
aj na podporný odkaz na Trestný poriadok. Odvolací súd dospel k záveru, že na nárok žalobkyne
nemožno aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. a to z dôvodu, že disciplinárny súd nie je orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci a nevykonáva verejnú moc v rozsahu a spôsobom predpokladaným
zákonom č. 514/2003 Z.z. Disciplinárny súd nie je súd realizujúci verejnú moc, ako to má na mysli

čl. 142 ods. l Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 142 ods. l Ústavy Slovenskej republiky je (len)
výkon ústavných právomocí všeobecného súdnictva v občianskoprávnych, trestnoprávnych veciach;
súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení
alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Výlučne táto rozhodovacia činnosť
je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného súdnictva, ktoré súvisia s podielom

všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne rozdelenej na zákonodarnú, výkonnú, súdnu.
Disciplinárny súd je síce súdom zriadeným zákonom, ale nie je súdom, ktorý je uvedený v čl. 130 ods. l
Ústavy Slovenskej republiky, jeho pôsobnosť nie je zahrnutá do výkonu súdnej moci podľa čl. 142 ods.
l Ústavy Slovenskej republiky. Pôsobenie disciplinárneho súdu je zamerané výlučne na disciplinárne
veci sudcov, má právomoc výlučne len na prejednanie a rozhodnutie o návrhu na disciplinárne konanie.

K definícii pojmu orgánu vykonávajúci verejnú moc, odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného
súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zo dňa 09.06.1992, sp.zn. I. ÚS 191/92, uverejnené v
časopiseSbírkausneseníanálezů,ročník1992,podč.3.ÚstavnýsúdČeskejaSlovenskejFederatívnej
Republiky v danom uznesení rovnako riešil ako základnú otázku pre rozhodnutie o ústavnej sťažnostivýklad pojmu „orgán verejnej moci“. Za určujúce kritérium považoval určenie rozdielov medzi právom
verejným a právom súkromným. Podľa jeho názoru verejná moc je taká moc, ktorá autoritatívne
rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého

právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto
orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát
predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok
ju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie či iný subjekt koná
ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach

iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností
zasahovať. Orgánom v právnom slova zmysle je právnická osoba, vykonávajúca svoju činnosť ako
povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému a opakujúcemu sa výkonu činnosti. Ako je už
vyššie uvedené disciplinárny súd zriadený podľa zákona a rozhodujúci len vo vzťahu k sudcom, nie
je orgánom verejnej moci, prostredníctvom ktorého vykonáva štát súdnu moc, nie je orgánom, ktorý
rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné,

žeby štát do týchto práv a povinností mohol zasahovať. Ako uviedol aj súd prvej inštancie osoba
oprávnená podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi je zároveň aj
účastníkom tohto disciplinárneho konania, v ktorom má rovnaké práva a povinnosti ako sudca, voči
ktorému návrh smeruje. Jeho práva a povinnosti, rovnako tak práva a povinnosti sudcu, proti ktorému
návrh smeruje, vzťah takéhoto navrhovateľa a takéhoto sudcu, majú charakter práva súkromného.

Navrhovateľ, v predmetnej právnej veci minister spravodlivosti Slovenskej republiky, konal v medziach,
ktoré mu Ústava a zákon dovoľovali, podanie návrhu na začatie disciplinárneho stíhania sudcu je na vôli
navrhovateľa, nie je vynútiteľné, oprávnený subjekt, je navrhovateľom podľa zákonného ustanovenia,
je účastníkom konania, má rovnaké postavenie ako ten, proti komu návrh smeruje. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, rovnako použitou argumentáciou

v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 15Co/61/2019 a to, že návrh oprávnenej osoby na
začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi nemožno dávať na úroveň uznesenia o
vznesení obvinenia, o začatí trestného stíhania voči konkrétnej osobe, ktoré má charakter rozhodnutia
zrušeného pre nezákonnosť v prípade oslobodenia obžalovaného spod obvinenia z dôvodu, že tam
označený skutok nespáchal. Pri realizácii takýchto oprávnení (vydať uznesenie o vznesení obvinenia,

uznesenie o začatí trestného stíhania proti konkrétnej osobe, podať obžalobu) štát vykonáva verejnú
moc, autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov prostredníctvom orgánov činných
v trestnom konaní. Tieto orgány nie sú účastníkmi trestného stíhania, trestného súdneho konania.
Takýto vzťah svojím charakterom je verejnoprávny vzťah; nie je to vzťah vyšetrovateľa (prokurátora)
a obvineného (obžalovaného) na rovnakom právnom postavení, na rovnocennom postavení, ako

navrhovateľ návrhu na začatie disciplinárneho konania sudcu a sudcu, voči ktorému návrh smeruje.
Uznesenie o vznesení obvinenia, začatí trestného stíhania, je jednoznačne rozhodnutím, na rozdiel od
návrhu na disciplinárne konanie, kde ani extenzívnym výkladom nemožno dospieť k záveru, že návrh
na disciplinárne konanie je rozhodnutím. Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako uviedla žalovaná vo
vyjadrení, že na danú vec nie je dôvodné použiť rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2012,

č.k. IV. ÚS 159/2012-28, na ktorý poukazuje žalobkyňa a to z dôvodu, že v danom rozhodnutí sa Ústavný
súd SR nezaoberal možnosťou extenzívneho výkladu pojmu rozhodnutie, ale zaoberal sa otázkou,
na základe čoho je možné dospieť k tomu, že došlo k zrušeniu rozhodnutia pre nezákonnosť, teda
venoval sa charakteristike nezákonnosti rozhodnutia, nie pojmu rozhodnutie. Odvolací súd zo všetkého
vyššie uvedeného potom dospel k záveru, rovnako ako súd prvej inštancie, že žalobkyňa nie je aktívne

legitimovanou osobou domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu podaného disciplinárneho
návrhu a neskoršieho rozhodnutia disciplinárneho súdu o oslobodení spod tohto návrhu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.Odvolacísúdkdanejproblematikepoukazujeinato,žeprávomocpodaťnávrhnadisciplinárne
konanie nemá len minister spravodlivosti, ale aj predseda súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda

súdu, sudcovská rada. Minister má rovnaké postavenie pri návrhovej kompetencii, ako ostatné subjekty
oprávnené návrh podať. Je zrejmé, že ani predseda súdu, ani predseda súdnej rady a ostatné uvedené
subjekty, nie sú pri podaní návrhu orgánmi verejnej moci a nevykonávajú verejnú moc. Žalobkyňa vytýka
aj,žesúdprvejinštanciejejnedalodpoveďnato,akoinaksamôžedomáhaťnáhrady.Podľaodvolacieho
súdu by do úvahy mohla pripadať žaloba na ochranu osobnosti. Avšak odvolací súd má za to, že nie

je povinnosťou súdu, ktorý účastníkovi vysvetlil, z akého dôvodu nie je možné žalovať štát v danej veci
postupom podľa zákona 514/2003 Z.z, aby musel uviesť akú inú žalobu a na akom právnom podklade
a voči komu, si môže prípadne účastník podať. Preto nie je pochybením ak súd prvej inštancie takéto
úvahy neuviedol.16. Vyššie uvedené dôvody boli spôsobilé odôvodniť zamietnutie žaloby a správne potom súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré mali smerovať k preukazovaniu vzniknutej nemajetkovej

ujmy, keď preukazovať vznik ujmy je vzhľadom na dôvody zamietnutia bezpredmetné. Žalobkyňa v
odvolaní vytýka aj, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy a to jej výsluch, výsluch
svedkov P.. B. a jej rodinného príslušníka. Odvolací súd má za to, ako je už vyššie uvedené, že vzhľadom
k dôvodom, ktoré viedli k zamietnutiu návrhu, bolo vykonanie týchto navrhnutých dôkazov nadbytočné a
nehospodárne. Strany sporu majú právo navrhnúť vykonanie dôkazov a uviesť, čo daným dokazovaním

sa má preukázať, avšak súd má následne právomoc posúdiť, či navrhnutý dôkaz vykoná. V danom
prípade súd prvej inštancie odôvodnil a vysvetlil, z akých dôvodov nepristúpil k vykonaniu všetkých
navrhnutých dôkazov a odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie za súladný s príslušnými
ustanovenia civilného sporového poriadku upravujúcimi vykonávanie dôkazov. Je zrejmé, že navrhnuté
a nevykonané dôkazy, mali všetky smerovať k preukazovaniu vzniku a k výške nemajetkovej ujmy.
Nakoľko ku zamietnutiu návrhu došlo z dôvodu, že nie je daná aktívna legitimácia žalobkyne domáhať sa

takejtonáhradypostupompodľazákona.514/2003Z.z.,nebolopotomdôvodnéahospodárnevykonávať
dokazovanie k tomu, či bola spôsobená ujma a v akom rozsahu. Vypočutie účastníka konania je taktiež
dôkazom, ako vyplýva z ust. § 187 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Teda ak bol navrhnutý dôkaz
výsluch žalobkyne, ktorý výsluch mal sledovať preukazovanie vzniku ujmy, tak nevykonanie daného
dôkazu nie je odňatím práva účastníka vyjadriť sa. V danej veci je zrejmé, že žalobkyňa sa vyjadrila a to

opakovane písomne, aj na pojednávaní cestou právneho zástupcu k podstatnej právnej stránke danej
veci, súdu bol známy jej názor a argumenty, pre ktoré považuje za dôvodné zaoberať sa jej nárokom
titulom žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

17. Žalobkyňa v odvolaní namieta aj, že o veci rozhodoval nezákonne pridelený sudca, poukazuje na

to, že Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023, na základe ktorého došlo
k prerozdeleniu aj daného spisu je v rozpore so zákonom, respektíve, že tu nebol daný zákonný dôvod
na takéto prerozdelenie spisov. Odvolací súd sa zaoberal danou námietkou a dospel k záveru, že nie je
možné konštatovať, že vo veci rozhodol nezákonný sudca. Odvolací súd má jednak za to, že je otázne,
či má vôbec odvolací súd právomoc posudzovať či predseda súdu postupoval v zmysle príslušných

zákonných ustanovení pri dodatku k rozvrhu práce, či na prerozdelenie spisov mal relevantné zákonné
dôvody. Odvolací súd poukazuje na ust. § 54 a nasl. z.č. 757/2004 Z.z., z ktorých vyplýva, že kontrola
okrem iného aj dôvodnosti zmien rozvrhu práce sa vykonáva vnútornou revíziou. Výsledky takejto
kontroly, respektíve, či sa uskutočnila takáto kontrola, nie sú odvolaciemu súdu známe. Odvolací súd
teda vychádza z toho, že tu bol prijatý riadne dodatok k rozvrhu práce, ktorým došlo aj k prerozdeleniu

spisov, aj daného konkrétneho spisu, a je zrejmé z dodatku, že došlo k prideleniu aj tejto konkrétnej
veci náhodným výberom. Ak by sme aj dospeli k záveru, že odvolací súd môže preskúmať, či tu bol
relevantný zákonný dôvod k prerozdeleniu spisov, potom odvolací súd zaujíma nasledovné stanovisko.
Žalobkyni bolo zaslané vyrozumenie zo strany súdu, že ku zmene sudcu došlo z dôvodu pripravovanej
reformy súdnej mapy. Je z verejne dostupných informácií, zo zverejnených rozvrhov práce a dodatkov

na stránke Ministerstva spravodlivosti SR známe, že všetky bývalé okresné súdy v Bratislave, respektíve
predsedovia daných bývalých okresných súdov pristúpili k obdobným dodatkom a prerozdeleniu agendy
medzi sudcov a to ešte pred účinnosťou novej súdnej mapy a prechodu sudcov na nové mestské súdy.
Dôvodom bolo, aby sa čo najefektívnejšie pri presune sudcov podľa prevažujúcej agendy naplnil jeden
z hlavných cieľov súdnej mapy a to špecializácia týchto mestských súdov. Daná úvaha a odôvodnenie

zákonnosti daného postupu vyplýva aj zo zverejneného stanoviska bývalej predsedníčky Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 16.05.2023, spr. 3339/2022, v ktorom uvádza, že: „Vzhľadom na nadobudnutie
účinnosti už platného zákona č. 150/2022 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s
novými sídlami a obvodmi súdov v znení zák. č. 398/2022 Z.z. dňa 01.06.2023, sledujúc cieľ reformy
súdnejmapykuvedenémutermínu,deklarovanýajvdôvodovejsprávekcit.zákonu,ktorýmjeposkytnúť

kvalitnejšie služby v oblasti súdnej ochrany efektívnejším využitím ľudského potenciálu súdnictva aj
optimálnym nastavením sústavy súdov a dôslednej špecializácie súdov a sudcov, pristúpila za použitia
ust. § 51 ods. 4 písm. b) v spojení s ust. § 51 ods. 4 písm. c) zák. č. 757/2004 Z.z. dodatkom č. 9 k rozvrhu
práce Okresného súdu Bratislava V účinným od 16.05.2023 v znení jeho doplnenia k prerozdeleniu
spisov pridelených sudcom v agende mimo prevažujúcu špecializovanú agendu toho ktorého sudcu

a to v súvislosti so zmenami v obsadení nástupníckeho súdu sudcami pri vzniku nových súdov v
Bratislave. Uvedeným spôsobom bude dosiahnuté vzhľadom na personálne zmeny na súdoch, že spisy
budú kontinuálne vybavovať sudcovia súdov vecne príslušných na rozhodovanie vecí podľa predmetu
konaní, spadajúcich pod špecializáciu sudcov a súčasne bude dosiahnutá rovnomernejšia zaťaženosťjednotlivých špecializovaných sudcov prechádzajúcich na nástupnícke súdy, pričom bude eliminované
riziko, že v prípade preloženia doposiaľ zákonného sudcu po 01.06.2023 na iný súd alebo v prípade
jeho odchodu zo súdu na súd vyššieho stupňa, eventuálne do dôchodku, na materskú dovolenku, alebo

stáž, nebude potrebné takéto spisy s inou agendou, než na ktorú je súd vecne príslušný, prerozdeliť
medzi sudcov tohto súdu s inou špecializáciou a to s poukazom na ust. § 36 ods. 2 Civilného sporového
poriadku a absencii úpravy niektorej z uvedených situácií v inštrukcii MS SR č. 19/2022 v znení jej
neskorších zmien a doplnení, ktorá v ust. čl. 25 ods. 6 upravuje prerozdelenie spisov na mestskom
súde, na ktorý prechádza výkon súdnictva iba v prípade preloženia sudcu niektorého z bratislavských

okresných súdov na iný súd s účinnosťou od 01.06.2023. Obdobný právny názor generálneho riaditeľa
sekcie legislatívy MS SR je konštatovaný aj v zápisnici z pracovného stretnutia uskutočneného dňa
14.02.2023 na MS SR.“ Odvolací súd má za to, že je dôvodné pri hodnotení odňatia a pridelenia spisov,
ktorých potreba vyplynula pri príprave a zvládnutí čo najefektívnejšieho prechodu na nové mestské
súdy a aj z pracovných porád predsedov súdov so zástupcami ministerstva spravodlivosti, prihliadať a
to v tom smere, že dodatky rozvrhov sledovali legitímny a zákonný cieľ. Teda vzhľadom aj na vyššie

uvedené okolnosti, pre ktoré sa pristúpilo k dodatkom k rozvrhu práce má odvolací súd za to, že nedošlo
k vybočeniu zo zákonného rámca prerozdelenia spisu, s tým, že za dôležité odvolací súd považuje, že
bol zachovaný náhodný výber sudcu.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním

napadnutom výroku II potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne (ust. § 387 ods. 1CSP).

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovanému žiadne trovy nevznikli,

a preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú
ekonómiu, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 27, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… , Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2024

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2024