Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112202588
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3112202588.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členiek
senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Martiny Trnavskej, v spore žalobcu: ZLATOKOV SK, a.s., so
sídlom Trenčín, Martina Rázusa 8, IČO: 36 318 370, právne zastúpeného JUDr. Františkom Vavračom,
advokátom, so sídlom Banská Bystrica, Horná 51, IČO: 51 157 187, proti žalovanej A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, právne zastúpenej AKK Advokátska kancelária Kubínyiová s. r. o., so

sídlom Trenčín, Piaristická 9, IČO: 36 863 891, o zaplatenie 17.201,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 9. novembra 2022, č. k. 12Cpr/2/2012-606, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.593,71 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania odo
dňa 21.02.2012 až do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 50,- eur splatných vždy do konca
príslušného mesiaca, počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania,
pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že povinnosť plnenia žalovanej zaniká

v rozsahu poskytnutého plnenia na základe trestného rozkazu Okresného súdu Trenčín, vydaného dňa
30.10.2012, č. k. 1T/141/2012-151, IČS 3112011569 dlžníkom – obvineným F. G. H., nar. XX.XX.XXXX.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. m e n í tak, že žalobca je povinný
zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 58 %, k rukám jej právneho zástupcu AKK Advokátska
kancelária Kubínyiová, s. r. o., v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka, ktorým

bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená výška náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení veci dovolacím a odvolacím
súdom rozhodol výrokom I. tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 204,05 eur s 9,25 %
ročným úrokom z omeškania odo dňa 21.02.2012 až do zaplatenia, všetko v mesačných
splátkach po 50,- eur splatných vždy do konca príslušného mesiaca, počínajúc mesiacom nasledujúcim
po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania, pod hrozbou straty výhody splátok s tým,
že povinnosť plnenia žalovanej zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia na základe trestného rozkazu

Okresného súdu Trenčín, vydaného dňa 30.10.2012, č. k. 1T/141/2012-151, IČS 3112011569 dlžníkom
– obvineným F. G. H., nar. XX.XX.XXXX. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III.
žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 89,14 % k rukám jej právneho
zástupcu AKK Advokátska kancelária Kubínyiová s. r. o. v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia
súdneho úradníka Okresného súdu Trenčín, ktorým bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená výška
náhrady trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej náhrady
škody podľa § 182 Zákonníka práce za vzniknutý schodok. V poradí prvým rozsudkom, výrokom I.,právoplatným dňa 03.07.2018, zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 734,98 eur s 9,25
% ročným úrokom z omeškania odo dňa 21.02.2012 až do zaplatenia, všetko v mesačných
splátkach po 50,- eur splatných vždy do konca príslušného mesiaca počínajúc mesiacom nasledujúcim

po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania pod hrozbou straty výhody splátok s tým,
že povinnosť plnenia zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia na základe trestného rozkazu Okresného
súdu Trenčín, vydaného dňa 30.10.2012, č. k. 1T/141/2012-151, IČS 3112011569 dlžníkom - obvineným
F. G. H., nar. XX.XX.XXXX. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalobcu zaviazal
zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 91,46 % k rukám právneho zástupcu, v lehote 30 dní

od právoplatnosti uznesenia vyššieho súdneho úradníka, ktorým bude po právoplatnosti
rozsudku určená výška náhrady trov konania.

3. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 21.03.2019, č. k. 17CoPr/7/2018-436 rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti výroku II. a vo výroku o trovách konania potvrdil. Žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súdu zhodne

so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci existovali dôvody, pre ktoré sa žalovaná sčasti
zbavila svojej zodpovednosti, s tým, že sa stotožnil i s mierou zavinenia žalovanej na
jednotlivých položkách, ktorou bol vyčíslený schodok na zverených hodnotách tak, ako to ustálil súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti a v závislom výroku o trovách konania potvrdil, pričom v podrobnostiach

odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP). K žalobcom namietanému výroku I. uviedol, že proti tomuto výroku jeho
odvolanie nesmerovalo, preto v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP). O
trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.

4. Na základe dovolania žalobcu dovolací súd uznesením zo dňa 22.07.2020, sp. zn. 8Cdo/206/2019
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že hoci
samotný odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
2Cdo/244/2017, sám sa týmito závermi pri svojom rozhodnutí dôsledne neriadil, keď sa bez ďalšieho
stotožnil so súdom prvej inštancie o „zanedbateľnej“ miere zavinenia

žalovanej na jednotlivých položkách, ktorou bol vyčíslený schodok na zverených hodnotách. Hoci
prevažná časť odcudzených hodnôt pochádzala práve z trezoru, ktorý sa nachádzal vo vedľajšej
(verejnosti neprístupnej) miestnosti, ktorú spolu s trezorom žalovaná ponechala otvorenú, odvolací súd
ohľadne škody na týchto hodnotách ustálil zavinenie žalobcu v rozsahu až 95 % a 90 % (a teda
zavinenie žalovanej v rozsahu 5 % a 10 %). Svoj záver pritom odôvodnil zodpovednosťou žalobcu

za zlé rozloženie pultov na predajni, voľné vchody do zápultia, cez ktoré sa
cudzie osoby mohli dostať do kancelárie, v ktorej sa trezor nachádzal, voľné umiestnenie časti zlatých
šperkov – retiazok na polici (mimo uzamknutej vitríny), neodvedenú tržbu v banke, výslovné neuloženie
povinnosti zamykať trezor v internej smernici, ktorá bola odovzdaná žalovanej pri vzniku jej pracovného
pomeru a napokon, za neošetrený postup pre prípad vypadnutia jedného (niektorého) z predavačov

z dôvodu náhlej okolnosti, v dôsledku čoho v deň krádeže žalovaná pracovala na dotknutej predajni
ako jediná predavačka, ktorá objektívne nemala možnosť pri obsluhovaní jedného zákazníka obsiahnuť
priestor celej predajne. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí tak síce poukázal (zohľadnil) na zavinenie
žalovanej, avšak už nevyhodnotil, ako sa táto skutočnosť prejavila na odcudzení hodnôt v trezore
nachádzajúcich sa (t. j., či odcudzenie hodnôt žalovaná svojim konaním uľahčila alebo nie), a preto

nie je zrejmé, ako dospel k záveru o miere podielu zavinenia žalovanej na vzniknutej škode v rozsahu
iba 5 % a 10 %, keďže deklarované pochybenia žalobcu (zlé rozloženie pultov v predajni, denné
neodvádzanie tržieb do banky, počet pracovníkov v predajni) zrejme nemohli byť priamou príčinou
odcudzenia hodnôt z neuzamknutého trezoru. Dovolací súd konštatoval, že tieto skutočnosti síce
rovnako mohli mať určitý podiel na odcudzení hodnôt tretími osobami, avšak tento nemohol byť podielom

rozhodujúcom (v rozsahu 95 % a 90 %). Odvolací súd neskúmal, či by k odcudzeniu hodnôt z trezora
došlo (mohlo dôjsť) aj za situácie, ak by dvere do miestnosti, kde sa trezor nachádzal (vrátane neho),
boli riadne uzamknuté, a teda sa nezaoberal skutočnosťou, či žalovaná týmto porušením pracovných
povinností konanie páchateľov umožnila (uľahčila) tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečila,
resp. nevyhodnotil, či toto porušenie povinnosti hmotne zodpovednou zamestnankyňou (žalovanou)

z nedbanlivosti bolo takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretích
osôb vôbec nemohlo dôjsť. Dovolací súd pritom nespochybnil závery odvolacieho súdu o zbavení sa
zodpovednosti žalovanej za schodok vo vzťahu k odcudzeným hodnotám
nachádzajúcim sa priamo na predajni žalovaného (z dôvodu nevytvorenia vhodných pracovnýchpodmienok – zlé rozloženie pultov, počet pracovníkov v predajni a pod.), avšak závery o takmer úplnom
(nie čiastočnom) zbavení sa zodpovednosti žalovanej aj za schodok na hodnotách nachádzajúcich sa
v neuzamknutom trezore v neuzamknutej miestnosti, považoval za rozporné s ustálenou rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu, vychádzajúcu predovšetkým zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2Cdo/244/2007. Dovolací súd ďalej konštatoval, že o tom, že trezor s hodnotami bolo treba
riadnezabezpečiť(uzamknúť),najmä,keďsižalovanámuselabyťzpovahysvojhozamestnaniavedomá
„vynachádzavosti zlodejov pri vykrádaní zlatníctiev, ich rôznych nástrah na oklamanie predavačov“, ju
nebolo treba osobitne poučovať; ide o všeobecne známe pravidlá ochrany majetku. Neobstojí preto ani

argumentácia o tom, že žalovanej nebolo v smernici, ktorá jej bola odovzdaná pri vzniku pracovného
pomeru, výslovne uložená povinnosť trezor zamykať. Rovnako neobstojí tvrdenie, že žalobca mohol
škodu (pokiaľ išlo o finančnú hotovosť uloženú v trezore) minimalizovať, ak by odvádzal tržby do banky
denne (a preto nesie zavinenie na jej vzniku), keďže ani táto skutočnosť nebola v priamej príčinnej
súvislosti s konaním páchateľov, ktorým bolo „uľahčené“ odcudziť hodnoty z trezoru práve tým, že
na prístup k nemu nemuseli prekonať žiadnu prekážku (stačilo odpútať pozornosť žalovanej). Výška

finančnej hotovosti ponechaná v trezore, resp. denné neodvádzanie finančnej hotovosti do
banky, nebolo príčinou vzniku škody na majetku žalobcu (obdobne nemožno napríklad pri
krádeži auta argumentovať tým, že poškodený mohol minimalizovať škodu, ak by si nekúpil luxusné, ale
iba „bežné“ motorové vozidlo). Žalovaná tak z nedbanlivosti (vo vzťahu k hodnotám uloženým v trezore)
porušilapovinnosťzabrániťvznikuzavinenýchstrát,rozdielovaúbytkovhodnôtzverenýchkvyúčtovaniu

a povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa
alebo k jeho zničeniu (§ 178 ods. 1 ZP). Z uvedených dôvodov dovolací súd uložil odvolaciemu súdu, aby
opätovne vyhodnotil, či žalovaná uniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že škoda (pokiaľ
išlo o cennosti uložené v trezore) bola spôsobená „sčasti alebo celkom bez jej zavinenia“.

5. Na základe citovaného zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu odvolací súd uznesením zo dňa
24.08.2021, č. k. 17CoPr/5/2020-507 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V rozhodnutí konštatoval, že z citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu je zrejmé, že dovolací
súd považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za správne pokiaľ išlo o závery o zbavení sa
zodpovednosti žalovanej za schodok vo vzťahu k odcudzeným hodnotám, nachádzajúcim sa priamo na

predajni žalovanej, avšak závery o takmer úplnom zbavení sa zodpovednosti žalovanej aj za schodok
na hodnotách, nachádzajúcich sa v neuzamknutom trezore v neuzamknutej miestnosti, považoval
za predčasné. Pre rozhodnutie o zodpovednosti žalovanej v tejto časti je tak potrebné, aby
odvolací súd mal dostatok podkladov pre rozhodnutie, najmä, aby zo zisteného skutkového stavu
veci bolo zrejmé presné vyčíslenie hodnôt, ktoré sa nachádzali v neuzamknutom trezore vo vedľajšej

miestnosti predajne žalobcu. Z tvrdení žalobcu a z rozsudku súdu prvej inštancie totiž vyplýva, že
v trezore sa mala nachádzať neodvedená tržba v sume 4.401,83 eur, suma za predaj
poukážok Lyoness vo výške 2.915,- eur, vykúpené zlomkové zlato vo váhe 145,978 g v
hodnote2.563,67eurbezDPHabližšienešpecifikovanézlatéšperky.Zobsahuspisu,anizodôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie však nie je možné zistiť počet kusov týchto odcudzených šperkov

a ich hodnotu; zo spisu nie je možné zistiť, koľko z nich (a v akej hodnote) sa nachádzalo priamo v
neuzamknutom trezore vo vedľajšej miestnosti predajne žalobcu a koľko z nich bolo odcudzených z
voľnej police na stene. Pre ďalšie rozhodnutie vo veci je rozhodujúce presne ustáliť
počet a najmä presnú hodnotu odcudzených zlatých šperkov, ktoré boli uložené v trezore, nakoľko
toto zistenie je podstatné pre stanovenie celkovej výšky odcudzených hodnôt z neuzamknutého trezoru

žalobcu a východiskom pre určenie výšky zodpovednosti žalovanej za vzniknutý schodok na zverených
hodnotách podľa súdom ustálenej miery zavinenia na vzniknutej škode. Preto odvolací súd uložil súdu
prvej inštancie, aby v ďalšom konaní na základe dôkazov predložených žalobcom
(ktorý je v tomto smere zaťažený dôkazným bremenom) ustálil presný počet a hodnotu odcudzených
zlatých šperkov z trezoru žalobcu, ustálil celkovú výšku hodnôt odcudzených z trezoru a následne

opätovne určil mieru podielu zavinenia žalovanej na vzniknutej škode s výslovným uvedením úvah,
ktoré súd prvej inštancie k rozhodnutiu viedli. Súd prvej inštancie pritom pri svojom novom rozhodnutí
nezabudne opomenúť skutočnosť nesporne vyplývajúcu zo spisu, že žalovaná mala uzavretú dohodu
o spoločnej hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách v zmysle ust.
§ 182 ods. 1 veta druhá Zákonníka práce, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí síce konštatoval, ale nijako ju vo vzťahu k ustáleniu miery zodpovednosti
žalovanej za vzniknutý schodok v zmysle ust. § 189 Zákonníka práce, nevyhodnotil.6. Po zrušení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že
predmetom posúdenia v zmysle predchádzajúcich vyslovených právnych názorov zostalo posúdenie,
čo bolo priamou príčinou odcudzenia hodnôt z neuzamknutého trezoru. Súd prvej inštancie preto

zisťoval túto priamu príčinu pri celkovom komplexnom pohľade na predajňu žalobcu, spôsob predaja
a všetky vzniknuté okolnosti. Z vykonaného dokazovania nemal za sporné, a to ani medzi stranami,
že predajňa mala tvar písmena „L“, pulty boli rozmiestnené tak, že z jedného konca nebolo vidieť na
opačný koniec, pulty boli z koncových strán voľne otvorené do zápultia, dvere do bočnej miestnosti
s trezorom (otvoreným/privretým, neuzamknutým) bývali otvorené i neuzamknuté a v predajni bývali dve

predavačky. Za situácie, že v predajni boli dve predavačky, nedošlo k odcudzeniu hodnôt, pretože aj
pri nevhodnom rozložení pultov pre jednu predavačku, vzhľadom na tvar predajne v tvare „L“ a voľnom
prístupe do zápultia, prítomnosť dvoch predavačiek zabezpečila ochranu a možnosť pozorovania celej
predajne v tvare písmena „L“ a tretia osoba tak nemala možnosť sa nepozorovane dostať do zápultia
a následne cez otvorené dvere do bočnej miestnosti s otvoreným trezorom. Avšak v deň krádeže dňa
23.06.2011 došlo k náhlemu výpadku/neprítomnosti druhej predavačky/predavača v predajni žalobcu

a žalobca nezabezpečil náhradného predavača za chýbajúceho, v dôsledku čoho v predajni zostala celý
deň sama iba jedna predavačka, a to žalovaná. Súdu prvej inštancie sa z uvedeného javilo, že
prvou príčinou krádeže – výber zlodejov ísť kradnúť do predmetnej predajne žalobcu boli tieto dve
skutočnosti: (jedna predavačka, tvar predajne do „L“ s voľným vstupom do zápultia), pretože, ak by
zlodeji pri predchádzajúcej obhliadke predajne videli v predajni dve predavačky, pochopili by, že nemajú

možnosť niečo odcudziť. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že k tejto prvej príčine sa súbežne priradila
skutočnosť, že zlodeji videli otvorené dvere do bočnej miestnosti s trezorom. Z pohľadu zlodejov to boli
vlastne dve súbežné príčiny, ktoré im uľahčili a motivovali ich ku krádeži, a to prítomnosť iba jednej
predavačky v predajni tvaru „L“ s voľným vstupom do zápultia a otvorené dvere do bočnej miestnosti
s trezorom. Z tohto pohľadu je podiel zavinenia na strane žalobcu 50 % a podiel na strane žalovanej

50 %.

7.Podľaustálenejrozhodovacejpraxeaprávnejteórie,súdmusízistiťpriamuabezprostrednúpríčinupri
skúmaní príčinnej súvislosti medzi vlámaním a jeho následkom a až potom môže určiť čiastočnú alebo
úplnú exkulpáciu. Ak je nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom

takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo
dôjsť, neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka
práce.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a okolnosti tohto prípadu (rozmiestnenie

nábytku, počet pracovníkov a tvar predajne) bol toho názoru, že priamou a bezprostrednou príčinou
odcudzenia hodnôt z trezoru v deň krádeže dňa 23.06.2011, keď na predajni bola výnimočne
iba jedna predavačka – žalovaná, bolo to, že žalovaná nechala otvorené dvere do bočnej miestnosti, kde
sa tento trezor nachádzal. Avšak k vzniku schodku úmyselným konaním tretích osôb by vôbec v danej
situácii za prítomnosti jednej predavačky nedošlo na 100 % iba vtedy, ak by žalovaná tieto dvere nielen

zavrela, ale aj zamkla, kľúč z dverí by vybrala a nechala by si ho pri sebe, pretože zlodeji boli až štyria,
pri svojich úkonoch a tvare predajne boli rozdelení tak, že časť z nich zabávala žalovanú ako predavačku
a časť vošla dverami do bočnej predajne a vykradla trezor. Skutočnosť, že by dvere boli iba zavreté,
nie je zárukou pri uvedenom priebehu krádeže, že by jeden zo zlodejov nevyskúšal, či sa zavreté dvere
náhodou nedajú otvoriť, aby mohol vojsť do miestnosti s úmyslom tam ukradnúť, čo tam nájde.

9. V danej veci žalovaná nemohla vykonať takéto zabezpečovacie opatrenie – zamknúť dvere, pretože
vo dverách nebol kľúč, nebol ani na predajni, ani ho nedostala od žalobcu, teda žalovaná nemala čím
dvere zamknúť. Z tohto dôvodu zavinenie žalovanej v tomto smere nie je 100 %-tné, ale iba čiastočné.
Zamestnávateľ – žalobca nevybavil tieto dvere kľúčom, preto sa aj on podieľal na uľahčení/

umožnení páchateľom vstupu do vedľajšej miestnosti s trezorom. Súd prvej inštancie preto určil podiel
spoluzavinenia za nezatvorené dvere a chýbajúci kľúč od dverí v tejto konkrétnej situácii v pomere 50
% v neprospech žalovanej (nezatvorené dvere) a 50 % v neprospech žalobcu (chýbajúci kľúč od dverí)
s tým, že pri tejto príčine je nepodstatné, či bol trezor zamknutý alebo len privretý.

10. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podiel žalovanej podľa predchádzajúceho bodu je 50 %
a tento podiel je za nezatvorené dvere ďalej znížený o podiel žalobcu 50 % za chýbajúci kľúč vo dverách,
teda podiel žalovanej je 25 %.11. Avšak súd prvej inštancie zistil, že v situácii, kedy bola v predajni len jedna predavačka, ku krádeži,
či už 2 ks plátov i hodnôt z trezoru by nedošlo, ak by jeden z dvoch koncov pultov bol uzavretý, a to ten
bližšie k dverám do bočnej miestnosti (na pravej strane) podľa foto na č. l. 25 súdneho

spisu. Ak by bol pult na pravom konci uzavretý, aj keby jedna predavačka bola na ľavom konci, odkiaľ
nevidela na pravý koniec, na dvere do bočnej miestnosti a na policu z 2 ks platov, zlodeji by
nemali voľný vstup zápultia, ale by museli prekonať prekážku, napr. preskočiť pult. Z tejto skutočnosti
vyplýva ďalší podiel žalobcu na uľahčení zlodejom v krádeži, teda ďalší podiel žalobcu na zavinení, a to
v rozsahu 50 % z podielu žalovanej 25 %. Výsledný podiel zavinenia žalovanej potom zostal vo výške

12 %. Z vykonaného dokazovania bolo bez pochybnosti zistené, že ku vzniku schodku by nedošlo, ak
by na predajni v čase krádeže boli dve predavačky tak, ako to bolo obvyklé v iné dni, pulty by nemali
dve miesta na prechod do zápultia (chýbali dvierka, alebo iná zátarasa), dvere do
bočnej miestnosti by boli nielen zatvorené, ale aj zamknuté kľúčom a kľúč by bol u predavačky. Všetky
uvedené skutočnosti sú skutočnosťami, preukazujúcimi vyvinenie sa (exkulpáciu) žalovanej
a čiastočné zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce.

12. Pokiaľ ide o posúdenie spoločnej hmotnej zodpovednosti všetkých štyroch predavačov na
predmetnej predajni, súd prvej inštancie zistil, že v deň krádeže 23.06.2011 bola na predajni iba jedna
predavačka, a to žalovaná, preto vo vzťahu k príčine krádeže, a to otvorených dverí do bočnej miestnosti
s trezorom neprichádzala do úvahy zodpovednosť ostatných spoločne zodpovedných predavačov podľa

§ 189 ods. 4 Zákonníka práce.

13. K jednotlivým položkám vzniknutého schodku a k spôsobu výpočtu výšky náhrady za
odcudzené hodnoty z trezoru súd prvej inštancie uviedol:

14. K odcudzenej neodvedenej tržbe 4.401,83 eur a k položke: odcudzenie – chýbajúce vykúpené
zlomkové zlato v hodnote 2.563,67 eur, súd prvej inštancie konštatoval s poukazom na
citovaný judikát R 15/2018 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.08.2017, sp. zn. 6Cdo/138/2016), že
spoluzavinenie žalobcu pri odcudzení neodovzdanej tržby za predchádzajúce
dni je vo výške 100 %, a to z dôvodu porušenia vlastných interných predpisov o povinnosti odvádzať

každý deň tržby, ako aj v časti hodnoty za vykúpené zlomkové zlato nad váhu 30 g (podľa internej
Smernicežalobcuč.1/2007).Podľainventarizačnéhozápisuboloodcudzené145,97gzlomkovéhozlata
v hodnote 2.563,67 eur, čo je v prepočte na 1 g hodnota 1.526,897 eur a za 30 g je to hodnota 526,89 eur.
Podľa inventarizačného zápisu pokladne (príloha č. 3 – č. l. 109 súdneho spisu) skutočný stav v pokladni
v deň krádeže bola hotovosť vo výške 297,- eur, ktorú zlodeji neodcudzili, teda bola odcudzená iba tržba

zapredchádzajúcedni,čozavinilvrozsahu100%žalobcavzmyslejudikátuR15/2018príkazomsvojich
nadriadených zamestnancov predavačom i žalovanej, aby denne neodvádzali tržbu. Ďalej uviedol, že
z vyčíslenia finančnej hotovosti (na č. l. 110 súdneho spisu) vyplýva, že schodok vo výške 4.401,83 eur
pozostáva podľa účtovného stavu zo sumy za výkup zlata vo výške 2.648,03 eur, čo je však
v rozpore so sumou uvedenou v inventarizačnom zápise na č. l. 28 súdneho spisu, kde

je uvedené za výkup zlata – 145 g v hodnote 2.563,67 eur, ako aj z neodvedených tržieb. Javí sa, že
suma za výkup zlata je uvedená dva razy v žalobe, ako aj v písomnom vyjadrení žalobcu zo
dňa 25.02.2022, pretože žalobca žiada uhradiť sumu raz ako neodvedenú tržbu vo výške 4.401,83 eur
(ktorej súčasťou podľa vyššieho uvedeného je aj suma 2.648,03 eur za výkup zlata) a zároveň
aj zvlášť sumu 2.563,67 eur za 145,97 g zlata z výkupu.

15. Preto súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu za neodvedenú tržbu a z hodnoty vykúpeného
zlata nepriznal žalobcovi náhradu nad hodnotu 30 g, čo je nad hodnotu 526,89 eur. Podiel žalovanej 12
% z tejto hodnoty 526,89 eur predstavuje sumu 63,23 eur. Podľa právoplatného rozsudku OS Trenčín zo
dňa 09.05.2018 súd už priznal žalobcovi podľa bodu 61 z neodvedenej tržby sumu 220,09 eur a podľa

bodu 63 z hodnoty vykúpeného zlomkového zlata sumu 64,09 eur, čím bolo vlastne o tejto náhrade už
rozhodnuté a žalovaná túto sumu aj s úrokom z omeškania už uhradila. Z tohto dôvodu súd
prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti 63,23 eur (už uhradené) a vo zvyšku z dôvodu
spoluzavinenia žalobcu.

16. K položke – suma za predaj poukážok Lyoness vo výške 2.915,- eur súd prvej inštancie uviedol,
že sumu za predaj týchto poukážok možno považovať za príjem žalobcu, ktorá sa na
príkaz nadriadených pracovníkov žalovanej denne neodvádzala a ani nikto z vedenia podniku žalobcu
si pre tieto sumy nechodil, preto súd v tejto časti vychádzal z podielu zavinenia žalovanej vo výške 12% tak, ako pri veciach odcudzených z trezoru. Podiel žalovanej 12 % zo sumy 2.915,- eur
predstavuje sumu vo výške 349,80 eur. Podľa právoplatného rozsudku OS Trenčín zo dňa 09.05.2018
súd už priznal žalobcovi podľa bodu 61 zo sumy za predaj poukážok Lyoness náhradu vo výške 145,75

eur, čím už bolo vlastne o tejto náhrade rozhodnuté do tejto výšky. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
priznal žalobcovi zvyšok z náhrady 349,80 eur po odpočítaní sumy 145,75 eur, ktorú žalovaná
aj s úrokom z omeškania už aj zaplatila, t. j. priznal sumu 204,05 eur a vo zvyšnej časti žalobu v tejto
položke zamietol z dôvodu vyvinenia sa žalovanej.

17. K položke – odcudzené – chýbajúce 86 ks šperkov v hmotnosti 269,3 g v cene 6.100,93
eur bez DPH súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v žalobe, ani v trestnom konaní, ani
v inventarizačnom zápise neuviedol, koľko odcudzených šperkov bolo odcudzených z voľnej police na
stene a koľko z trezoru, pretože to nikde žalobca a ani predavačky v predajni nemali zvlášť evidované
a nebolo to možné zistiť presne ani z fotografie a ani z videa počas krádeže. Súd prvej inštancie vo
svojom prvom rozsudku vychádzal iba z vlastne viditeľného odhadu počtu odcudzených retiazok (avšak

nie z váhy a ceny), a to z fotografie na č. l. 20 spisu, kde je vidieť, že na voľnej polici na stene bolo
asi 40 ks retiazok, ktoré boli odcudzené, čo je z celkovej sumy asi polovica. Odvolací súd vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí však uviedol, že pre rozhodnutie vo veci je rozhodujúce presne ustáliť
počet a najmä presnú hodnotu odcudzených zlatých šperkov z trezoru. Žalobca na následnú výzvu
okresného súdu presne neurčil počet a hodnotu odcudzených šperkov v trezore, pretože to objektívne

nie je možné z dôvodu, že v deň krádeže a ani v iné dni sa v predajni neviedla žiadna evidencia zlatých
retiazok, ktoré boli vystavené na polici na 2 ks (odcudzených) plátov – aspoň týchto a ani zvyšných,
ktoré zostali v trezore. Teda počas celého konania od podania žaloby až doteraz nie je objektívne a ani
technicky a ani znaleckým dokazovaním možné zistiť presnú hodnotu odcudzených zlatých šperkov
z trezoru. Týmto nie je žalobcom preukázaná výška hodnoty zverených šperkov, ktorú bola žalovaná

povinná vyúčtovať podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti
určenia výšky škody a žaloba bola v tejto časti zamietnutá ako nedôvodná. Súd prvej inštancie dodal,
že ak by opätovne postupoval z vlastného odhadu pri výpočte hodnoty odcudzených šperkov z trezoru
tak, ako v rozsudku zo dňa 09.05.2018 v bode 62 a výšku podielu žalovanej by určil 12 % a nie
10 % ako v rozsudku zo dňa 09.05.2018, vypočítal by sumu o 2 % vyššiu (t. j. o 61,01 eur), čo je aj tak

suma zistená súdom len odhadom a podľa právoplatného rozsudku OS Trenčín zo dňa 09.05.2018 už
súd priznal žalobcovi podľa bodu 62 sumu 305,05 za šperky odcudzené z trezoru. Z tohto dôvodu súd
žalobu v tejto časti zamietol.

18.Súdprvejinštanciebolďalejtohonázoru,žežalovanániejepovinnázaplatiťžalobcovižalovanúDPH

vo výške 1.220,19 eur s úrokom z omeškania, pretože žalobca sa domáha svojho nároku podľa § 182
Zákonníka práce ako zodpovednosti za vzniknutý schodok a podľa tohto ustanovenia ods. 1 žalovaná
zodpovedá len za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh
alebo obrat. DPH nie je uvedená medzi zverenými hodnotami, povinnosť zaplatiť ju má odsúdený F.
G. H..

19. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 33 ods. 3 Zákonníka práce súd prvej inštancie priznal
žalobcovizákonnýúrokzomeškaniaodžalobcompožadovanéhonasledujúcehodňapodoručenížaloby
žalovanej, t. j. od 21.02.2012 (a nie po uplynutí 7-dňovej lehoty na dobrovoľné plnenie od prevzatia výzvy
žalovanou dňa 08.09.2011) v zákonnej výške 9,25 % ročne ku dňu vzniku omeškania dňa 16.09.2011

až do zaplatenia.

20.Podľa§232ods.4CSPsúdprvejinštanciepovolilžalovanejzaplatiťuloženúpovinnosťvmesačných
splátkach po 50,- eur vzhľadom na jej finančnú a rodinnú situáciu pod hrozbou straty výhody splátok.

21. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej pomernú náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Predmetom konania bola suma 17.201,61 eur, žalovaná
bola zaviazaná k náhrade sumy 734,98 eur, t. j. 4,27 % a sumy 204,05 eur, t. j. 1,19 %, spolu
5,43 % neúspechu a 94,57 % úspechu, teda 89,14 % pomerného úspechu (94,57 % - 5,43 %).

22. Proti rozsudku, jeho výroku II. a III., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho
žalobe v celom rozsahu vyhovie. Ako odvolací dôvod uplatnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
V odvolaní uviedol, že je preukázané, že krádežou bola spôsobená žalobcovi škoda v celkovej výške17.201,61 eur, pričom v predloženom inventarizačnom zápise sú zhrnuté výsledky fyzickej inventúry
vykonanej dňa 24.06.2011 za účasti členov inventarizačnej komisie (§ 30 ods. 3 v spojení s
ods. 7 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve), ktorí zodpovedajú za skutočný stav tejto inventúry, a to p. I.,

p. J., J. K. a p. K., ako aj za účasti hmotne zodpovedných osôb (zamestnancov) p. D., p. G. a p. I., čo
vyplýva z inventúrneho súpisu inventarizačnej komisie č. XX/XXXX zo dňa 24.06.2011, kde zamestnanci
hmotne zodpovední potvrdzujú, že fyzická inventúra majetku, za ktorý boli hmotne zodpovední, bola
vykonaná za ich prítomnosti a žiadny majetok nezatajili. Súčasťou tohto inventúrneho
súpisu inventarizačnej komisie č. XX/XXXX je súpis tovaru na sklade predajne vzorov, čo tvorí prílohu

č. 1, z ktorého vyplýva výsledok porovnania skutočného stavu majetku a rozdielu majetku s účtovným
stavom ku dňu 24.06.2011. Predmetný dôkaz je na každej strane parafovaný originál podpismi hmotne
zodpovedných osôb (zamestnancami, ktorí sa zúčastnili fyzickej inventúry), ako aj originál podpismi
členmi inventarizačnej komisie zodpovednej za stav zistený na tejto fyzickej inventúre. Z uvedených
dokladov vyplýva, že krádežou došlo
za k odcudzeniu tovaru v počte 86 kusov šperkov v celkovej sume s DPH 7.321,12 eur, k odcudzeniu

vykúpeného zlomkového zlata v sume 2.563,67 eur a k odcudzeniu hotovosti v sume 7.316,83 eur, teda
škoda spolu predstavuje v celkovej výške sumu 17.201,62 eur. Z videozáznamu krádeže je preukázané,
že pri krádeži páchateľ okrem šperkov a finančnej hotovosti nachádzajúcich sa v trezore odcudzil aj 2
ks plató s retiazkami voľne uloženými na závesnej polici na stene v predajni za pultom.
Počet retiazok nachádzajúcich sa na týchto 2 ks plató bol 32 ks v hodnote 3.070,68 eur. Ako

dôkaz o počte kusov retiazok žalobca predložil súdu fotografiu identického plató, ktoré sa v čase krádeže
nachádzalo a používalo na predajni, na ktorom boli uložené len retiazky presne špecifikované v prílohe
č. 1 k inventarizačnému zápisu fyzickej inventúry vykonanej dňa 24.06.2011 za prítomnosti žalovanej.
To, že v predajni na 2 ks plató voľne uložených na závesnej polici na stene v predajni za pultom boli
len retiazky, bolo aj svedecky potvrdené výpoveďami svedkov v konaní. Z prílohy č. 1 tvoriacej súčasť

inventarizačného zápisu z fyzickej inventúry zo dňa 24.06.2011 vyplýva, že odcudzený tovar – zlaté
šperky v čase krádeže predstavovali spolu 86 ks v celkovej hodnote 7.321,12 eur s DPH, z ktorých bolo
26 ks prsteňov v sume 1.485,52 eur s DPH, 2 ks závesy v sume 19,66 eur s DPH, 19 ks náramkov
v sume 1.800,35 eur s DPH, 36 ks retiazok v sume
3.479,29 eur s DPH a 3 ks náhrdelníky v sume 536,30 eur s DPH. Z dokladov a dôkazov predložených

súdu vyplýva, že v inkriminovanom čase na 2 ks plató voľne uložených na závesnej polici na
stene za pultom v predajni sa nachádzalo 32 ks retiazok v sume 3.070,68 eur s DPH a v trezore
sa v čase krádeže nachádzali šperky v celkovej hodnote 4.250,44 eur s DPH, a to retiazky v počte 4
ks v sume 408,61 Eur s DPH, 26 ks prsteňov v sume 1.485,52 eur s DPH, 2 ks závesy v sume 19,66
eur s DPH, 19 ks náramkov v sume 1.800,35 eur s DPH a 3 ks náhrdelníky v sume 536,30 eur s DPH,

finančná hotovosť v sume 7.316,83 eur pozostávajúca z tržby v sume 4.401,83 eur a sumy 2.915 eur za
predaj poukážok Lyoness a vykúpené zlomkové zlato v cene 2.563,67 eur. Teda celková výška hodnôt
odcudzených z trezoru je vo výške 14.130,94 eur. Čo sa týka výšky hodnoty 4 retiazok nachádzajúcich
sa v trezore, je potrebné vychádzať z prílohy č. 1, z ktorej je preukázané, že na predajni sa
nachádzali retiazky toho istého druhu v počte viac ako 1 ks, a preto 1 ks bol vystavený ako vzor na plató

a zvyšné kusy rovnakého druhu sa nachádzali v trezore.

23. Žalovaná mala so žalobcom uzatvorenú v zmysle § 182 Zákonníka práce kolektívnu hmotnú
zodpovednosť. Listinnými dôkazmi žalobca preukázal, že v rozhodnom období boli na predajni
v pracovnom pomere 4 pracovníci, pričom na predajni pracovali vždy dvaja a len v ojedinelých prípadoch

sa stalo, že na predajni musel byť jeden predavač. V deň krádeže žalobca nevedel, že v predajni je
žalovaná sama, lebo tam mal byť aj pán G., ktorému však bolo zle a išiel k lekárovi, čo ani on a ani
žalovaná nehlásili žalobcovi.

24. Z listinného dôkazu smernice č. X/XXXX podľa bodu 2.6 vyplývala pre žalovanú a aj

ostatných predavačov povinnosť: „ihneď písomne alebo elektronicky poštou informovať nadriadených
o všetkých závadách, ktoré by mohli ohroziť bezpečnosť zamestnancov predajne, spôsobiť škodu
ohrozeniu chodu predajne a podobne...“, v prípade závad okamžite o tom informovať žalobcu.
Z preukázaného skutkového stavu vyplýva, že žalobcovi neboli oznámené žiadne závady k problematike
týkajúcej sa nedostatkov v pracovných podmienkach, ktoré by bol povinný riešiť.

25. V zmysle bodu 2.1. smernice č. 1/2007 bola žalovaná povinná odvádzať tržbu nad
povolenú hodnotu 331,93 eur do banky. Skutkovo bolo výpoveďou žalovanej aj
svedeckými výpoveďami preukázané, že okrem odvádzania tržby do banky sa na pokyn pracovníkov
žalobcu stávalo, že tržba sa odviedla v hotovosti pracovníkovi žalobcu. Žiadnym relevantným dôkazomnebolo preukázané, že predmetná smernica bola zmenená, resp. zrušená a preto túto povinnosť boli
predavači povinní dodržiavať. Zhodne pred krádežou (23.06.2011) bola dňa 20.06.2011 odvedená do
banky predavačkou I. len časť tržby v sume 4.410 eur. Keby si svoju povinnosť odvedenia tržby

splnili v dňoch 21. a 22.06.2011, v trezore by žalovaná v čase krádeže nedisponovala s odcudzenou
finančnou čiastkou.

26. K názoru súdu prvej inštancie, že žalovaná nie je povinná zaplatiť DPH, citoval
ust. § 182 ods. 1 Zákonníka práce a § 53 ods. 5 zák. č. 222/2004 o DPH, v súvislosti s čím namietal,

že povinnosťou platiteľa DPH je, aby v prípade krádeže tovaru, pri ktorom bola DPH nárokovaná na
odpočet, bola táto daň odvedená späť do štátneho rozpočtu. Pretože žalobca bol povinný zo zákona
uhradiť za ukradnutý tovar DPH späť do štátneho rozpočtu v mesiaci kedy ku krádeži došlo, tak skutočná
škoda na tovare predstavuje jeho cenu s DPH, lebo tak určuje zákon.

27. K vyslovenému právnemu názoru dovolacieho súdu, ktorý považoval rozhodnutie odvolacieho súdu

(teda aj okresného súdu) za správne, pokiaľ išlo o závery odvolacieho súdu o zbavení sa zodpovednosti
žalovanej za schodok vo vzťahu k odcudzeným hodnotám, nachádzajúcim sa priamo na predajni
žalovanej, t. j. odcudzené 2 plató so zlatými retiazkami, vyslovil názor, že súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberal skutočnosťou, že žalovaná v rámci prevenčnej povinnosti, vzhľadom na skutkový stav, keď
bola sama na predajni (o čom žalobca nebol informovaný), nemala vyložiť na závesnú policu na stene

za pultom v predajni retiazky z trezora nachádzajúce sa na 2 ks plató. Súd neprimeraným spôsobom bez
existujúceho odôvodnenia stanovil pomer zodpovednosti žalobcu vo výške 100 % vo vzťahu k hodnotám
odcudzeným z predajne bez toho, aby podrobne rozviedol konkrétne príčiny, ktoré sa výlučne podieľali
na vzniku škody vzhľadom na skutkový stav. Bolo treba dať do pomeru, aké hodnoty boli odcudzené
z nástennej vitríny v predajni a ktoré organizačné dôvody zo strany zamestnávateľa (ak existovali) sa

mohli podieľať na príčine škody.

28. Z preukázaného skutkového stavu, z hľadiska priamej príčiny, osobitná miestnosť kde sa trezor
nachádzal, je priestor, do ktorého nemá prístup verejnosť. Dvere na tejto miestnosti neboli uzavreté,
ale miestnosť bola dokorán otvorená, ide o prejav hrubej nezodpovednosti žalovanej, lebo zodpovedné

správanie by bolo uzatvorenie dverí, ich uzamknutie a toto je spojené s minimálnym úsilím, čím by úplne
žalovaná zamedzila zistiť potencionálnym zlodejom, čo a v akom sa stave sa v miestnosti nachádza.
Avšak táto skutočnosť nie je priamou príčinou, na ktorú sa viaže zodpovednosť, lebo sa nachádza v tej
línii priamych a bezprostredných príčin, na ktoré sa viaže priama zodpovednosť za výsledok, ktorým
je vzniknutá škoda. Druhou skutočnosťou je otvorený trezor, ktorého účelom je zabezpečenie ochrany

cenností nachádzajúcich sa v ňom a je logické, že musí byť vždy uzatvorený, aby spĺňal
účel, na ktorý je určený a sa používa. Aj tu ešte vo väčšej miere išlo o nezodpovedné konanie žalovanej,
lebo priamo umožnila, aby zlodeji zistili, že v trezore sa nevyhnutne musia nachádzať cennosti veľkej
hodnoty. Žalovaná kumulatívne krajne ľahostajným spôsobom sa správala tým, že nechala
otvorené dvere trezoru a nechala otvorené aj dvere osobitnej miestnosti. Toto konanie spĺňa podmienky

hrubej nedbalosti, pričom jedinou priamou príčinou, na ktorú sa viaže zodpovednosť ku vzniknutej škode
boli len a jedine otvorené dvere trezoru (a dvere osobitnej miestnosti), lebo keby tieto dvere boli
riadne uzatvorené, tak zlodeji by sa síce dostali do miestnosti kde bol trezor, avšak do trezoru
by sa nedostali a nedošlo by ani ku krádeži predmetných vecí z neho. V tejto otázke, pri rozhodovaní
v otázke priamej príčinnej súvislosti, súd prvej inštancie ignoroval právny názor dovolacieho súdu, hoci

je ním viazaný, preto ide z jeho strany o nezákonný postup.

29. K určeniu spoluzavinenia žalobcu súdom prvej inštancie pri odcudzení neodovzdanej tržby za
predchádzajúce dni vo výške 100 % z dôvodu porušenia vlastných interných predpisov o povinnosti
odvádzať každý deň tržby, ako aj v časti hodnoty za vykúpené zlomkové zlato nad váhu 30g,

žalobca poukázal na stanovisko dovolacieho súdu k tejto veci, uvedené v jeho rozhodnutí. K použitému
judikátu R15/2018 – uznesenie NS SR zo dňa 24.08.2017 sp. zn. 6Cdo/138/2016, na ktorý poukázal
súd prvej inštancie uviedol, že obsah podstatnej časti odôvodnenia, kde je riešená obdobná otázka
nie je totožná s riešením tejto veci, ale ide o skutkovo inú situáciu, kde žalovaná svojim ľahostajným
spôsobom sa správala tak, že nechala otvorené dvere trezoru a táto skutočnosť bola jedinou priamou

príčinou, na ktorú sa viaže zodpovednosť ku vzniknutej škode súvisiacej s krádežou veci nachádzajúcich
sa v rozhodnom období v trezore.
30. K záveru súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v prípade
odcudzených – chýbajúcich 86 ks šperkov žalobca uviedol, že žalovaná počas celého konania výslovnenepoprela skutkové tvrdenia žalobcu v otázke zistenej výšky škody v sume 17.201,62 eur, ktoré
boli preukázané relevantnými dôkazmi, a preto je nesporné. Záverom žalovaný znova poukázal na
skutočnosť, že v zmysle ust. § 455 CSP bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, kde je súd prvej inštancie a odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho
súdu, pričom v danej veci po zrušení napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom ani po doplnení
dôkazov sa nezmenil skutkový základ (skutkový stav), z ktorého vychádzal dovolací súd, preto bol súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, čo však nerešpektoval, preto ide z jeho
strany o neprípustný postup, ktorý narúša princíp právnej istoty.

31. Žalovaná prostredníctvom právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení poukázala na to, že od
samého začiatku súdneho konania popierala skutkové tvrdenia žalobcu. Žalobca v odvolaní, rovnako aj
v jeho vyjadrení zo 07.10.2022 uvádza, že v zmysle
§ 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za

nesporné. Žalovaná však už od samého začiatku súdneho konania popiera nielen svoje zavinenie, ale
aj zistenú výšku škody. Odkazuje aj na § 407 ods. 2 CSP, podľa ktorého v konaniach, ktoré sa začali
pred účinnosťou CSP, čo je aj prípad tohto konania, nemožno uplatňovať okrem iného ustanovenie CSP
o popretí skutkových tvrdení protistrany, ak by bolo na neprospech strany. Odkaz žalobcu na § 151 ods.
1 CSP je teda irelevantný.

32. Žalovaná mala ďalej za to, že žalobcovi priznaná náhrada škody zodpovedá miere zavinenia
žalovanej a žalobcu na vzniknutej škode, a teda zodpovedá miere, v akej sa žalovaná zbavila
zodpovednosti za škodu. Žalobca ako zamestnávateľ žalovanej jej nevytvoril na pracovisku
vhodné pracovné podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami, a to nielen samotnej žalovanej,

ale aj všetkým hmotne zodpovedným osobám (nevytvorenie týchto podmienok je teda objektívne
a dlhodobé). Žalobca si neplnil svoju povinnosť podľa § 177 Zákonníka práce (predchádzanie škodám),
taktiež nezabezpečil, aby jeho vedúci zamestnanci riadne plnili povinnosti vyplývajúce z § 82 Zákonníka
práce, a tým nezabezpečil, že žalovaná mohla riadne hospodáriť s hodnotami, za ktoré prevzala hmotnú
zodpovednosť. Svedkovia – zamestnanci pracujúci na danej predajni, vypovedali, že na nedostatky na

pracovisku žalobcu upozorňovali. Zároveň ale uvádza, že pri vytvorení podmienok na pracovisku nie je
možnéprehodiťzodpovednosťzaichnevhodnosťnazamestnancov,alejenutnépodmienky na
pracovisku vyhodnotiť objektívne, vzhľadom na ich faktický stav a na bežné podmienky na
iných porovnateľných pracoviskách. Preto súd správne vyhodnotil, že k vzniku škody viedli aj žalobcom
nevytvorené podmienky a žalobca má teda zavinenie na vzniknutej škode.

33. Zastávala názor, že ku vzniku škody viedli viaceré nedostatky na pracovisku, za ktoré zodpovedá
v plnej miere žalobca ako zamestnávateľ (je nutné aplikovať § 187 ods. 1 Zákonníka práce). Pokiaľ by
si žalobca riadne plnil svoje povinnosti, o ktorých tvrdí, že všetky časovo predchádzali povinnostiam
žalovanej ako zamestnanca, ku škode by nedošlo, a to ani v prípade, že by žalovaná trezor neuzamkla.

Žalovaná vstúpila do vzťahu so žalovaným v čase, kedy predajňa bola zariadená a prevádzkovaná,
mala svoje personálne a materiálne vybavenie, boli ustálené vzťahy medzi zamestnancami, ako aj
každodenné fungovanie a bezpečnostné zabezpečenie predajne (resp. nezabezpečenie) presne tak,
ako to vyhovovalo žalobcovi ako jej jedinému prevádzkovateľovi. Je pritom nutné zobrať do úvahy aj
skutočnosť, že ide o predajňu šperkov (zlatníctvo), t. j. správanie žalobcu ako prevádzkovateľa takejto

predajne by malo zodpovedať typu prevádzky, v ktorej sa nachádzajú predmety vysokej hodnoty, a teda
jeho povinnosti zabezpečiť takýto majetok a zabezpečiť bezpečnosť svojich zamestnancov sú potom
odlišné od povinnosti prevádzkovateľov iných obchodných prevádzok s bežnými hodnotami. Svojim
konaním žalobca nielenže zavinil vznik škody, ale ohrozil aj bezpečnosť žalovanej. Správanie žalovanej,
o ktorom žalobca v odvolaní tvrdí, že jediné je príčinou vzniku škody, je dôsledkom toho, že na predajni

neexistovali jasné postupy, chýbali interné smernice a pokyny (okrem jednej obsahovo vágnej smernice
č. 1/2007), vedúci zamestnanci nekontrolovali prácu podriadených, zamestnanci neboli na prácu riadne
zaškolení a neboli ani preškolovaní tak, ako by sa očakávalo od zamestnancov zlatníctva.

34. Dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná bola v čase krádeže v predajni sama. V odvolaní

po prvý krát od žalobcu odznelo, že za tento stav si vraj môže žalovaná – ale práve žalobca nemal
vypracované žiadne interné postupy pre prípad, že predajňa nie je dostatočne obsadená a tento stav
navyše nebol v danej predajni ojedinelý, o čom žalobca z povinne vedenej evidencie dochádzky musel
vedieť a tento stav neriešil, a to ani preventívne, napr. vydaním interných smerníc o postupoch pre prípadvýpadku zamestnanca, jeho vedúci zamestnanci si neplnili povinnosti spojené s riadením
a kontrolou prácu podriadených zamestnancov. Žalovaná má za to, že svoju neprítomnosť v práci riadne
nahlásil žalobcovi zamestnanec, ktorého sa neprítomnosť týkala, t. j. nie je pravdou, že by žalobca o tejto

skutočnosti nevedel ako teraz tvrdí v odvolaní.

35. Žalovaná taktiež opakovane uvádza, že nemala k dispozícii kľúče od zadnej miestnosti s trezorom
a ani kľúče od trezoru. Trezor bol síce nezamknutý, avšak bol zatvorený, t. j. zlodeji nevedeli, kým sa
nedostal jeden z nich k trezoru, že trezor nie je zamknutý. Predajňa bola nevhodne vybavená a zle

architektonicky riešená.

36. Žalobca v odvolaní uvádza nepravdivé skutočnosti (rovnako ako pri internej smernici a kľúčoch),
nakoľko píše, že žalovaná bola na kódovanie predajne aj trezoru zaučená a trezor sa musel kódovať.
Toto ale vôbec nie je pravda, svedkyňa E., na ktorej výpoveď sa žalobca odvoláva, nikdy
pred krádežou nepracovala na predajni OC L. (predajňa, kde došlo ku krádeži), a žalovaná bola zaučená

na kódovanie iného trezoru nachádzajúceho sa v inej predajni (A. F., B.), kde pracovala so svedkyňou
E.. Takto to aj táto svedkyňa uviedla do zápisnice. Žalovaná nikdy nebola žalobcom poučená alebo
zaškolená na kódovovanie trezoru na predajni, kde došlo ku krádeži, kódovať tento trezor nevedela.
Bolo preukázané viacerými svedeckými výpoveďami, že žalovanú na správnu prácu
s trezorom žalobca nezaučil.

37. Všetky tieto skutočnosti žalobca bezodkladne po krádeži vyhodnotil, nakoľko bolo dokazovaním
preukázané, že v predajni vykonal viaceré zmeny. Ak by bolo pravdou, že škodu spôsobila len
žalovaná a spočívala výlučne v jej konaní, tak by žalobca nemal dôvod robiť zmeny v personálnom
zabezpečení a materiálnom vybavení predajne a ani v bezpečnostných prvkoch, ale by stačilo upozorniť

zamestnancov na konanie žalovanej. Po krádeži došlo aj k oprave trezora, ktorý
sa podľa svedeckých výpovedí otvára jednoduchšie a hneď na prvý pokus, hoci v čase krádeže sa
otváral podľa vyjadrení svedkov niekoľko minút a práve preto zostával neuzamknutý. Žalobca taktiež
upravil internú smernicu č. X/XXXX (jedinú, ktorá upravovala povinnosti zamestnancov), kde doplnil
ustanovenie o práci s trezorom- upozorňuje pritom na fakt, že žalobca sa snažil túto novú smernicu

predložiť súdu ako smernicu, s ktorou bola oboznámená žalovaná a až po predložení pravej smernice,
uviedol, že omylom predložil neskoršiu smernicu. Obdobný postup zvolil žalobca aj ohľadne kľúčov, kde
súdu tvrdil, že nemá preberací protokol, ale žalovaná predložila súdu tento protokol,
z ktorého jednoznačne vyplývalo, aké kľúče jej žalobca v súvislosti s výkonom jej práce odovzdal - išlo
len o kľúč od predajne ako takej, teda nemala kľúč ani od zadnej miestnosti a ani od trezoru.

Primárnym dôvodom a impulzom ku krádeži podľa jej názoru bola skutočnosť, že predajňa nebola proti
krádeži zabezpečená a práve podmienky na predajni, za ktoré zodpovedá len a len žalobca, boli príčinou
krádeže a vzniku škody.

38. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca v konaní nepreukázal presný počet šperkov a ich hodnotu,

ktoré boli odcudzené z trezoru a tých, ktoré boli odcudzené z police na stene v predajni tak, ako
to v nadväznosti na rozhodnutie dovolacieho súdu od žalobcu požadoval Krajský súd v Trenčíne.
Žalobca podľa jej názoru neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Žalovaná nespochybňuje a nikdy
nespochybňovala, že z police boli odcudzené dve plató a že na nich boli retiazky. To, aké
presne retiazky sa na nich nachádzali, a v akej hodnote, žalovaná nevie, žalobca to nepreukázal a nie

je to možné ustáliť ani z vykonaného dokazovania. Žalovaná od samého začiatku tvrdí, že v trezore sa
v čase krádeže nenachádzali žiadne šperky, toto uviedla už v oznámení na polícii dňa 23.06.2011. Ani
dovolací súd nespochybnil zbavenie sa žalovanej zodpovednosti za schodok na hodnotách v predajni
a v ďalšom konaní odkazuje na potrebu vyhodnotiť, či žalovaná uniesla dôkazné bremeno svojho
tvrdenia o zbavení sa zavinenia pokiaľ ide o cennosti uložené v trezore. Nie je podľa

jej názoru z vykonaného dokazovania možné ustáliť schodok na šperkoch na polici, ale rovnako ani
schodok na šperkoch ukradnutých z trezoru. Nie je potom splnená podmienka preukázania škody ako
jedného z predpokladu zodpovednosti za zamestnanca za schodok. Žalovaná by preto mala byť plne
zbavená zodpovednosti za všetky šperky, ktorých schodok preukázala inventúra vykonaná 24.06.2011
a ktorých hodnotu žalobca ustálil na sumu 7.321,12 eur s DPH.

39. Záverom uviedla, že konanie žalobcu, ktorý nevytvoril na pracovisku vhodné pracovné podmienky
a nesplnil si povinnosť predchádzať škodám na svojom majetku, je v rozpore aj so základnými
zásadami pracovného práva obsiahnutými v článku 1, 3 a 5 Zákonníka práce.40. V následných vyjadreniach žalobca a žalovaná argumentačne zotrvali na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach.

41. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. podľa § 388 CSP zmeniť. Výrok I. rozsudku odvolací
súd nepreskúmaval, pretože proti tomuto výroku odvolanie žalobcu nesmerovalo, a tak nadobudol

právoplatnosť (§367 CSP).

42. Úlohou súdu prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení veci odvolacím súdom bolo zistiť na
základe dôkazov predložených žalobcom, ktorý je v tomto smere zaťažený dôkazným bremenom,
presný počet a hodnotu odcudzených zlatých šperkov z trezoru žalobcu, ustáliť celkovú výšku hodnôt
odcudzených z trezoru a následne opätovne určiť mieru podielu zavinenia žalovanej na vzniknutej škode

s výslovným uvedením úvah, ktoré súd prvej inštancie k rozhodnutiu viedli.

43. Po zrušení veci žalobca v ďalšom konaní doplnil svoje skutkové tvrdenia tak, že presne
špecifikoval(vychádzajúc z už skôr súdu predložených inventarizačných zápisov a jeho príloh), ktoré
odcudzené zlaté šperky, v akom zložení, v akej hodnote sa nachádzali uložené v trezore a zopakoval

svoje skutkové tvrdenia v tom smere, že v trezore sa nachádzala finančná hotovosť v sume 7.316,83
eur, ktorá pozostávala z tržby v sume 4.401,83 eur, sumy 2.915 eur za predaj poukážok Lyoness
a vykúpené zlomkové zlato v cene 2.563,67 eur, teda upresnil, že celková výška hodnôt odcudzených
z trezoru bola vo výške 14.130,96 eur. Svoje tvrdenia podložil inventarizačným zápisom a jeho prílohami
zo dňa 24.06.2011, ktorý bol podpísaný členmi inventarizačnej komisie a hmotne zodpovednými

osobami (zamestnancami, ktorí sa zúčastnili fyzickej inventúry), pričom z prílohy č. 1, tvoriacej súčasť
inventarizačného zápisu z fyzickej inventúry zo dňa 24.06.2011 vyplýva, že odcudzený tovar – zlaté
šperky v čase krádeže predstavovali spolu 86 kusov v celkovej hodnote 7.321,12 eur s DPH, z toho 26
ks prsteňov v sume 1.485,52 eur s DPH, 2 ks závesy v sume 19,66 eur s DPH, 19 ks náramkov v sume
1.800,35 eur s DPH, 36 ks retiazok v sume 3.479,29 eur s DPH a 3 náhrdelníky v sume 536,30

eur s DPH. Vychádzajúc z toho, že v konaní nebolo medzi stranami sporu sporné, že
na 2 ks plató voľne uložených na závesnej polici na stene za pultom v predajni sa nachádzali iba zlaté
retiazky (v žalobcom tvrdenom počte 32 ks), možno potom uzavrieť, že ku dňu vykonania inventúry
chýbalo celkovo (okrem zlatých retiazok, ktoré mali byť umiestnené na 2 ks plató voľne
uložených na závesnej polici na stene za pultom v predajni) celkom 54 ks šperkov, a to: 26 ks prsteňov

v sume 1.485,52 eur s DPH, 2 ks závesy v sume 19,66 eur s DPH, 19 ks náramkov v sume 1.800,35
eur s DPH, 3 ks náhrdelníkov v sume 536,30 eur s DPH a 4 ks retiazok v sume 408,61
eur s DPH. V konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by uvedené chýbajúce zlaté šperky chýbali
z iného dôvodu ako z dôvodu krádeže, odvolací súd bol preto na rozdiel od súdu prvej inštancie toho
názoru, že žalobcovi sa podarilo uniesť dôkazné bremeno v tom smere, že vyššie uvedené zlaté šperky

sa nachádzali v trezore a boli odcudzené z trezoru krádežou dňa 23.06.2011.

44. Z inventarizačného zápisu s prílohami ďalej vyplýva, že v deň vykonania inventúry chýbala finančná
hotovosť v sume 7.316,83 eur, pozostávajúca z tržby v sume 4.401,83 eur a sumy 2.915 eur za predaj
poukážokLyonessavykúpenézlomkovézlatovcene2.563,67eur,pričomrovnakoakovprípadezlatých

šperkov nebolo v konaní zistené ani preukázané, že by k strate uvedených hodnôt došlo iným spôsobom
ako uvedenou krádežou. Možno preto dospieť k záveru, že žalobca preukázal, že celková výška hodnôt
odcudzených z trezoru krádežou bola vo výške 14.130,94 eur, ako to vyplýva z inventarizačného zápisu
s prílohami.

45. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovanej, tak ako odvolací súd uviedol už vo svojom prvom rozhodnutí,
v zmysle ust. § 182 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe
dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu
alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý
schodok. Podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo

sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

46.Pokiaľsazamestnanecchcezbaviťtejtozodpovednosti,musípreukázať,ževznikschodkunezavinil,
napríklad, že schodok vznikol napríklad živelnou udalosťou alebo že schodokvznikol zavinením iných osôb. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo čiastočne tiež vtedy,
keď preukáže, že mu zamestnávateľ nevytvoril vhodné podmienky na hospodárenie so
zverenými hodnotami, alebo vtedy, keď preukáže, že zverená hodnota mu bola odcudzená - v takomto

prípade páchateľ spôsobil, že hmotne zodpovedný zamestnanec nemá možnosť so zverenou hodnotou
riadne hospodáriť a starať sa o ňu.

47. Ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, nemá zavinenie
tretej osoby samo o sebe za následok zánik hmotnej zodpovednosti zamestnanca. V prípade stretu

zodpovednostineznámehopáchateľazaprotiprávnyzásah domajetkovýchprávzamestnávateľa
a zodpovednosti zamestnanca na schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či
zamestnaneckonaniepáchateľaneumožnil(neuľahčil)porušenímsvojejpracovnejpovinnosti,napríklad
tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečil, či sa o ne riadne nestaral. Ak je porušenie povinnosti
hmotne zodpovedným zamestnancom z nedbanlivosti takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku
úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť, neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie

sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/244/2007 z 01.11.2008).

48. Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 22.07.2020
sp.zn. 8Cdo/206/2019 uložil odvolaciemu súdu, aby opätovne vyhodnotil v danej veci, či žalovaná

uniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že škoda (pokiaľ išlo o cennosti uložené v trezore)
bola spôsobená „sčasti alebo celkom bez jej zavinenia“. Zároveň pritom nespochybnil závery
odvolacieho súdu (z jeho predchádzajúceho rozhodnutia) o zbavení sa zodpovednosti žalovanej za
schodok vo vzťahu k odcudzeným hodnotám nachádzajúcim sa priamo na predajni žalobcu (2 ks plató
so zlatými šperkami voľne uloženými na polici), preto sa odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa

týchto šperkov odvolací súd už nezaoberal, vychádzajúc z vysloveného právneho názoru dovolacieho
súdu k tejto otázke.

49. Pokiaľ ide o hodnoty odcudzené priamo z trezoru, v citovanom zrušujúcom rozhodnutí Najvyšší
súd SR vytýkal odvolaciemu súdu, že vo svojom rozhodnutí síce poukázal (zohľadnil) na zavinenie

žalovanej, avšak už nevyhodnotil ako sa táto skutočnosť prejavila na odcudzení hodnôt v trezore
nachádzajúcich sa (t. j. či odcudzenie hodnôt žalovaná svojim konaním uľahčila alebo nie), a preto nie je
zrejmé, ako dospel k záveru o miere podielu zavinenia žalovanej na vzniknutej škode v rozsahu iba 5 %
a 10 %, keďže deklarované pochybenia žalobcu (zlé rozloženie pultov v predajni, denné neodvádzanie
tržieb do banky, počet pracovníkov v predajni) zrejme nemohli byť priamou príčinou odcudzenia hodnôt

z neuzamknutého trezoru. Dovolací súd konštatoval, že tieto skutočnosti síce rovnako mohli mať svoj
určitý podiel na odcudzení hodnôt tretími osobami, avšak tento nemohol byť podielom rozhodujúcim (v
rozsahu 95 % a 90 %). Odvolaciemu súdu vytýkal, že neskúmal, či by k odcudzeniu hodnôt z trezora
došlo (mohlo dôjsť) aj za situácie, ak by dvere od miestnosti, kde sa trezor nachádzal (vrátane neho)
boli riadne uzamknuté, a teda sa nezaoberal skutočnosťou, či žalovaná týmto porušením pracovných

povinností konanie páchateľov umožnila (uľahčila) tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečila,
resp. nevyhodnotil, či toto porušenie povinnosti hmotne zodpovednou zamestnankyňou (žalovanou)
s nedbanlivosti bolo takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretích osôb
vôbec nemohlo dôjsť.

50. Odvolací súd, riadiac sa názorom dovolacieho súdu preto skúmal, či žalovaná ako zamestnanec
žalobcu krádež tretích osôb v predajni žalobcu neumožnila (neuľahčila) porušením svojich pracovných
povinností. Odvolací súd pritom najskôr považuje za potrebné zopakovať, že v konaní nebolo sporné,
že ku schodku na zverených hodnotách došlo krádežou tretích osôb, za ktoré boli tieto právoplatne
odsúdené trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín zo dňa 30.10.2012, č. k. 1T/141/2012-151,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.01.2013. Pokiaľ ide o samotnú krádež, priebeh tejto krádeže bol
zdokumentovaný aj priloženým videozáznamom, z ktorého je zrejmé, že ku krádeži došlo v predajni
zlatníctva, ktorá mala tvar písmena „L“, pričom pulty boli rozmiestnené tak, že z jedného konca nebolo
vidieť na opačný koniec, pulty boli z koncových strán voľne otvorené do zápultia, pričom v bočnej
miestnosti za dverami sa nachádzal trezor. Za bežných okolností sa v predajni nachádzali dvaja

predavači, ktorých prítomnosť zabezpečila ochranu a možnosť pozorovania celej predajne v tvare
písmena „L“, takže tretia osoba nemala možnosť sa nepozorovane dostať do zápultia a následne do
bočnej miestnosti s trezorom.51. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že v deň krádeže dňa 23.06.2011 došlo k náhlemu
výpadku druhého predavača v predajni a na predajni sa nachádzala samotná žalovaná. Vykonaným
dokazovaním bolo ďalej za preukázané, že krádež vykonala organizovaná skupina zlodejov, pričom dve

osoby z tejto skupiny žalovanú zabávali pri jednom pulte, zatiaľ čo druhé dve osoby využili skutočnosť,
že žalovaná nevidela za roh miestnosti a vnikli do bočnej miestnosti s trezorom, odkiaľ odcudzili finančnú
hotovosť a zlaté šperky.

52. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie bol preto toho názoru, že z pohľadu zlodejov to

boli vlastne dve súbežné príčiny, ktoré zlodejov motivovali ku krádeži, a to: 1/ prítomnosť iba jednej
predavačky v predajni tvaru „L“, s voľným vstupom do zápultia a 2/ otvorené dvere do bočnej miestnosti
s trezorom.

53. Možno pritom konštatovať, že k vniknutiu týchto osôb do bočnej miestnosti, kde sa nachádzal
trezor, by nedošlo, ak by sa v predajni nachádzali dvaja zamestnanci, tak ako to bývalo bežné v iné

dni, keďže zlodeji by pochopili, že nemajú možnosť dostať sa do zápultia a tým aj do bočnej miestnosti
s trezorom. V deň krádeže sa však v predajni nachádzala žalovaná sama, keďže došlo k výpadku
druhého z predavačov z dôvodu náhlej okolnosti. Aj keď žalobca v konaní tvrdil, že táto skutočnosť mu
nebola oznámená, je logické predpokladať, že dotknutý zamestnanec túto skutočnosť zamestnávateľovi
oznámil, prinajmenšom pre priznanie ďaľších mzdových nárokov a evidencie. Treba potom pripísať na

vrub žalobcovi, že nezabezpečil na takomto druhu pracoviska pri už vyššie uvádzanému „nešťastnému“
tvaru a zlému rozloženiu pultov v predajni prítomnosť ďaľšieho predavača, pričom nemožno opomenúť
skutočnosť, že žalobca vôbec nemal vo vnútorných predpisoch ošetrený postup v prípade, ak vypadol
jeden z predavačov z dôvodu náhlej okolnosti. Znova pritom treba zopakovať skutočnosť, že sa jednalo
o predajňu zlatníctva, v ktorej sa nachádzal tovar a ceniny v značnej finančnej hodnote.

54. K vniknutiu zlodejov do bočnej miestnosti by taktiež nedošlo, ak by dvere na tejto miestnosti boli
uzamknuté, nakoľko v takomto prípade by sa zlodeji do tejto miestnosti vôbec nedostali (nestačilo by
pritom, že dvere by boli iba zatvorené, nakoľko zlodeji by nepochybne po vniknutí do nezabezpečeného
zápultia vyskúšali, či dvere nie sú náhodou neuzamknuté). Vykonaným dokazovaním však bolo

preukázané, že žalovaná kľúče od tejto bočnej miestnosti nemala a nemal ho ani žiaden z predavačov,
takže dvere do bočnej miestnosti, v ktorej sa trezor nachádzal, zamestnanci vôbec zamknúť nemohli.
Táto skutočnosť bola preukázaná jednak výpoveďou žalovanej, ale aj výpoveďami ďaľších svedkov, a to
svedkyne L. D., M. G. a A. N.. Žalovaná preto nemohla vykonať takéto zabezpečovacie opatrenie –
zamknúť dvere, pretože vo dverách nebol kľúč, nebol ani na predajni, ani ho žalovaná (a ani ostatní

predavači) od žalobcu neobdržali, teda žalovaná nemala čím dvere uzamknúť. Za situácie, že by
predavači mali kľúče od dverí do bočnej miestnosti, dostali od zamestnávateľa príkaz tieto dvere
zamykať, resp. dvere by boli vybavené samozatváracím zariadením a na pultoch by boli vytvorené bočné
zábrany (ktoré tam podľa zisteného skutkového stavu v čase krádeže neboli), tak, aby sa nepovolané
osoby do zápultia a do bočnej miestnosti vôbec mohli dostať, museli by jednak preskočiť pult na predajni,

jednak by zistili, že dvere na predajni sú uzamknuté. Vykonaným dokazovaním pritom bolo preukázané,
a to najmä výpoveďou svedkyne L. D., že zamestnanci upozorňovali zamestnávateľa na zlé rozloženie
pultov, pričom toto tvrdenie svedkyne D. nebolo vyvrátené ani pri konfrontácii so svedkyňou O., ktorá
uviedla iba to, že si na túto skutočnosť nepamätá.

55. Z toho možno vyvodiť, že keby si zamestnávateľ splnil svoju povinnosť riadne zabezpečiť predajňu,
ku krádeži na predajni by nedošlo a to aj napriek tomu, že trezor nebol uzamknutý. Žalobca si týchto
nedostatkov na predajni bol zrejme vedomý, nakoľko po predmetnej krádeži došlo k vykonaniu viacerých
zmien a to jednak v personálnom zabezpečení, ako aj v materiálnom vybavení predajne, došlo k oprave
trezora, ktorý podľa svedeckých výpovedí sa v súčasnosti otvára oveľa jednoduchšie, hoci v čase

krádeže sa otváral podľa vyjadrení svedkov niekoľko minút a z tohto dôvodu zostával neuzamknutý a iba
privretý, nakoľko to zamestnancom sťažovalo prístup k poukážkam Lyoness, ktoré boli povinní predávať.
Žalobca taktiež upravil internú smernicu č. X/XXXX, kde doplnil ustanovenie o práci s trezorom (výpoveď
svedkyne P. I.), bočné dvere do miestnosti sú už vybavené kľúčom, po krádeži do predajne pribudol
kvetináč a dvierka, čím bol odstránený voľný vstup do zápultia (výpoveď svedkyne P. E. a A. N.), na

zmene sú vždy dvaja predavači (výpoveď svedkyne A. N.).

56. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca ako zamestnávateľ nevytvoril v predmetnej predajni vhodné
podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami. To vedie k záveru o čiastočnej exkulpáciižalovanej zo zodpovednosti za stratu na zverených hodnotách, keď odvolací súd bol toho názoru, že
žalovaná uniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že škoda (pokiaľ išlo o cennosti uložené
v trezore) bola spôsobená sčasti bez jej zavinenia. Odvolací súd sa však nestotožnil s názorom súdu

prvej inštancie o takmer úplnom zbavení sa zodpovednosti žalovanej za stratu na zverených hodnotách,
ale vychádzajúc z vyššie uvedeného ustálil zodpovednosť žalovanej v pomere 25 % a zamestnávateľa
v pomere 75%, z dôvodu vyššie uvedených nedostatočných podmienok pre hospodárenie žalovanej so
zverenými hodnotami. Po zohľadnení skutočnosti, že súd prvej inštancie už vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí právoplatne zaviazal žalovanú zaplatiť z neodvedenej tržby sumu 220,09 eur, zo sumy za

predaj poukážok Lyoness sumu vo výške 145,75 eur, z hodnoty vykúpeného zlomkového zlata sumu
64,09 eur a z odcudzených – chýbajúcich šperkov sumu 305,05 eur, 25 % predstavuje sumu 2.797,76
eur (25 % zo sumy 14.130,94 = 3.532,735 - 220,09 – 145,75 – 64,09 – 305,05). Napadnutým rozsudkom
zo dňa 09.11.2022 súd prvej inštancie už právoplatne zaviazal žalovanú zaplatiť sumu 204,05 eur
s príslušenstvom, ktorú bolo potrebné odpočítať, preto celková suma, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť,
potom predstavuje sumu 2.593,71 eur, ktorú odvolací súd zaviazal žalovanú zaplatiť spolu s 9,25%

úrokom z omeškania odo dňa 21.02.2012 do zaplatenia (proti súdom prvej inštancie priznaným úrokom
z omeškania odvolacie námietky žalobcu nesmerovali), ktorú sumu, rovnako ako súd prvej inštancie,
odvolací súd povolil žalovanej podľa § 232 ods. 4 CSP zaplatiť v mesačných splátkach po 50,- eur
vzhľadom na jej finančnú a rodinnú situáciu, pod hrozbou straty výhody splátok.

57. Odvolací súd sa pritom nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý určil spoluzavinenie
žalobcu pri odcudzení neodovzdanej tržby za predchádzajúce dni vo výške
100 % z dôvodu porušenia vlastných interných predpisov o povinnosti odvádzať každý deň tržby, ako aj
v časti hodnoty za vykúpené zlomkové zlato nad váhu 30g (podľa internej smernice žalobcu č. 1/2007).
K uvedenému vyslovil právny názor dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 22.07.2020

sp. zn. 8Cdo/206/2019, v ktorom dovolací súd uviedol, že ...“neobstojí tvrdenie, že žalobca mohol škodu
(pokiaľ išlo o finančnú hotovosť uloženú v trezore) minimalizovať, ak by odvádzal tržby do banky denne
(a preto nesie zavinenie na jej vzniku), keďže ani táto skutočnosť nebola v priamej príčinnej súvislosti
s konaním páchateľov, ktorým bolo „uľahčené“ odcudziť hodnoty z trezoru práve tým, že na prístup
k nemu nemuseli prekonať žiadnu prekážku...“ a ...“výška finančnej hotovosti ponechaná v trezore, resp.

denné neodvádzanie finančnej hotovosti do banky nebolo príčinou vzniku škody na majetku žalobcu...“.
Týmto vysloveným názorom dovolacieho súdu je odvolací súd viazaný, rovnako ako súd prvej inštancie,
preto tržbu neodvedenú za niekoľko dní a tak isto hodnoty za vykúpené zlomkové zlato nad váhu 30 g,
nachádzajúce sa v trezore, považoval za schodok na zverených hodnotách.

58. Odvolací súd sa ďalej nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, že sumu za výkup zlata
žiada žalobca uhradiť dvojnásobne, raz ako neodvedenú tržbu vo výške 4.401,83 eur (čo má vyplývať
z vyčíslenia finančnej hotovosti na č. l. 110 súdneho spisu) a zároveň aj zvlášť ako sumu 2.563,60 eur za
145,97g Au z výkupu, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu išlo iba o zlú interpretáciu predloženého
dôkazu, keď z vyčíslenia finančnej hotovosti, nachádzajúceho sa na č. l. 110 súdneho spisu vyplýva,

že suma 2.648,03 eur, ktorá je tam uvedená ako výkup Au, v skutočnosti predstavuje sumu vyplatenú
žalobcomzavykúpenézlato,tedajednásaosumuodpočítanúodpočiatočnéhostavubežnéhomesiaca,
tržby za kontrolovaný mesiac podľa ERP, odvodov tržby do banky a cez terminál, výdaj a drobný nákup
s tým, že celkový zistený rozdiel bol v sume 4.401,83 eur, ktorá suma predstavuje zistený rozdiel na
finančnej hotovosti, ktorá sa mala nachádzať v pokladni. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca si preto

účtoval sumu za výkup zlata dvojnásobne, preto nezodpovedá zistenému skutkovému stavu veci a bol
nesprávny.

59. Pokiaľ sa jedná o súdom prvej inštancie nepriznanú DPH, ani s týmto sa odvolací súd nestotožnil.
Z ust. § 53 ods. 5 zák. č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty vyplýva, že povinnosťou platiteľa DPH je,

aby v prípade krádeže tovaru, pri ktorom bola DPH nárokovaná na odpočet, bola táto daň odvedená
späť do štátneho rozpočtu. Žalobca v konaní preukázal (dokladmi z č.l. 120 – 129), že DPH z krádeže
v sume 1.220,19 eur štátu zaplatil, preto odvolací súd bol toho názoru, že žalobcovi patrí náhrada škody
za odcudzené zlaté šperky vrátane dane z pridanej hodnoty, keďže žalovaná zodpovedá za skutočnú
škodu, teda je povinná nahradiť zamestnávateľovi celý schodok zistený na zverených hodnotách.

60. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP v napadnutom
výroku II. zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.61. Keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa § 388 CSP zmenil, v zmysle
ust. § 396 ods. 2 CSP a § 453 ods. 3 CSP nanovo rozhodol o nároku na náhradu trov konania, a to
podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP. V danej veci sa žalobca domáhal

zaplatenia sumy 17.201,59 eur s príslušenstvom, v konaní bol úspešný celkovo v sume 3.532,74 eur
spríslušenstvomaneúspešnývsume13.668,85eurspríslušenstvom.Žalobcatakbolvkonaníúspešný
v pomere 21 % a neúspešný v pomere 79 %, pričom pomer úspechu a neúspechu
je potrebné odrátať. Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že celkový úspech žalovanej,
ktorá bola v konaní úspešnejšia, predstavuje sumu 79 % - 21 % = 58 %. Preto odvolací súd výrokom II.

rozhodol tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť úspešnejšej žalovanej náhradu trov konania vo výške 58 %
s tým, že v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).